Nezaradené Pod povrchom

Láska za tisícku. Za čo dostávajú „obrovské peniaze“ vodiči MHD

„Ako vodič MHD som spokojný. Mesačne zarobím aj 1500 eur.“ Tento náborový slogan sa k realite veľmi neblíži. Zlepšenie platových podmienok bol jeden z hlavných dôvodov vyhlásenia štrajkovej pohotovosti vodičov Dopravného podniku ešte minulú jeseň. Stále hľadajú zamestnancov a robia nábory, situácia sa ale dlhodobo nezlepšuje.

Rozprávala som sa s niekoľkými vodičmi, aby som dokázala lepšie pochopiť ich prácu. Keď som počúvala ich rôzne príhody a každodenné problémy, dala som si ich dokopy a napadlo mi, že by z toho mohol byť môj vlastný deň: „Obyčajný deň obyčajnej vodičky“.

  Sú tri hodiny ráno. Všetci ešte spia. Dokonca aj zúrivá susedova čivava nado mnou. Budík neľútostne vyzváňa, je najvyšší čas vstať. S mozgom v pohotovostnom režime sa snažím obliecť si uniformu. Podarí sa mi to až na tretí pokus..

V náhlivosti kontrolujem obsah svojej tašky a so zdesením zisťujem, že nemám vstupnú kartu. Ak sa chcem vyhnúť podozrievavému pohľadu vrátnika, pustím sa radšej do hľadania. Á, tu je, výborne! Bežím na prvý denný spoj, lebo dnes som ten služobný už nestihla.  V autobuse sme len dvaja – vodič a ja. Chápavo sa na kolegu usmejem, zdieľame spolu rovnaký osud. Ranné cestovanie má svoje výhody, v meste nie sú zápchy, máte pocit, že ste v celej Bratislave len vy.

 Dopíjam kávu z termohrnčeka a vystupujem pri vozovni. Poprajem svojmu spolutrpiteľovi príjemný zvyšok služby a náhlim sa za svojimi povinnosťami. Cestou na vrátnicu premýšľam, či je vonku tak chladno, aby som v električke kúrila. Pozdravím vrátnika, neprívetivého pána v strednom veku. Moje prvé kroky smerujú do výpravne. Výpravkyňa, ktorá dnes mala nočnú službu, mi podáva malú čiernu aktovku s palubnou kartou a vlakopisom.

Rýchlo pozriem na hodinky, odchod mám o desať minút, mala by som si švihnúť. Otváram si električku, dnes mi osud doprial „kačicu“, to sú tie malé čudá s kĺbom v strede. Mám ich rada, idú celkom svižne a neboli vyrobené za Márie Terézie. Do palubného počítača strkám kartu, vyťukám potrebné údaje a ako zvyčajne, takmer si zabudnem vyložiť malú bielu ceduľku s poradím. To je to červené číselko, ktoré má vodič v pravom rohu vozidla. Moja roztržitosť je v podniku povestná. Raz odídem bez električky.

Prístroj ostražito zapípa, je časť odísť. Nechcem si nahnať meškanie hneď na odchode, ráno by sa malo začať pozitívne, nie päťminútovým sklzom. Ešte niekoľko hlbokých nádychov a môže sa začať „obyčajný deň“.

Vonku sa už úplne rozvidnelo. Je približne sedem hodín a už mám za sebou niekoľko malých infarktov. Ľudia náhliaci sa za svojimi povinnosťami, zahľadení do mobilov alebo pozerajúci úplne opačným smerom, sa snažia demonštrovať svoju nesmrteľnosť. Mladá žena v kostýme, s telefónom pritisnutým na ucho mi pred  chvíľou v poslednej sekunde uhla z cesty. Našťastie, tréningom som sa naučila odhadnúť rizikové správanie a s jej náhlym rozhodnutím vrhnúť sa mi pod kolesá som rátala. S prstom na tlačidle „zvonec“ som pre istotu pribrzdila a veru, dobre som spravila. Vidím vyplašený pohľad jej modrých očí, keď v topánkach na vysokých podpätkoch bleskurýchlo kráča preč z mojej jazdnej dráhy. Dúfam, že aspoň na chvíľu budem mať pokoj.

Z palubného počítača sa ozýva burácajúci hlas dispečera: Porucha na trolejovom vedení, prerušená doprava. A naozaj, pred sebou už vidím kolónu električiek. Zhlboka sa nadýchnem, otvorím dvere kabíny, aby som oznámila cestujúcim, že nateraz ostávame tu. V takejto situácii sa vždy ukáže podstata ľudskej povahy. Niekto správu o tom, že električka predo mnou mala dopravnú nehodu a ďalej nepôjdeme, prijme s úplným pokojom. Iný sa ma snaží presvedčiť, že je to hlúposť a isto to robím úmyselne. Jeden starý pán sa mi dokonca vyhrážal, že zavolá políciu. Ľudia sú rôzni. Aj rôzne hlúpi.

Panoptikum cestujúcich v mojom voze príjme správu celkom pokojne. Väčšina len so sklamaným výrazom vystúpi a ide po vlastných. Dnes sa to zaobišlo bez nadávok na oboch stranách. O pár minút sa údržbárom podarí opraviť poruchu a dlhý had električiek sa pomaly hýbe.

Ranná špička sa chýli ku koncu. Mesto je o poznanie prázdnejšie, dospelí sú v práci, deti v škole. V centre je však situácia vždy komplikovaná. Som ako na ihlách, či sa spoza zaparkovaného auta nevynorí nejaký blázon, ktorý ma prehliadol. Riadiacu páku zvieram tak silno, až mi tŕpne ruka. Stačí sekunda nepozornosti a máte niekoho pod kolesami. 

Z krásnych snov o silnej káve, ktorú bezpodmienečne potrebujem, ma vytrhne škrípanie gúm. Obrovská biela dodávka sa rozhodla, že červená na semafore platí len pre tých ostatných. Toto neubrzdím. Prudko potiahnem rýchlostnú páku smerom k sebe v snahe zabrániť katastrofe. Neskoro. V ušiach mi rezonuje zvuk krčiaceho sa plechu. Prosím, len nech je to bez zranení. Roztrasenými rukami otváram dvere kabíny. Cestujúci na mňa vystrašene pozerajú. „Nezranil sa niekto?“ pýtam sa smerom k vydeseným ľuďom. Tí krútia hlavami. Uľahčene si vydýchnem.  Som v šoku,  ale musím upokojiť emócie a pokúsiť sa situáciu vyriešiť.

 Moja prvá povinnosť je zavolať na dispečing. „Počkajte na mieste, polícia je už na ceste.“ Vychádzam von. Vodič dodávky, mladý, asi tridsaťročný muž, je ešte vo väčšom šoku než ja. Nevyzerá zranený, je úplne vykoľajený. Pozeráme sa na seba, ani jeden nie je schopný slova. O niekoľko minút prichádza polícia. V hlavnom meste sú tieto nehody na dennom poriadku, pre nich je to rutina. Kolóna električiek za mnou sa zväčšuje, už druhý prestoj za jeden deň, cestujúci musia byť nadšení. Bodaj by tento deň rýchlo skončil.

„Prečo som sa na to vlastne dala?“ uvažujem. Sedím konečne doma, nohy vyložené na nízkom konferenčnom stolíku. Odpoveď je jednoduchá.  Mám svoju prácu rada a nemenila by som.

            Tento príbeh vyzerá na prvý pohľad ako odtrhnutý od reality. Bratislavskí vodiči mi ale potvrdili, že to je až príliš skutočné. Ich práca je veľmi psychicky náročná a vyčerpávajúca. Plagáty o tisícpäťsto eurách, ktoré mesačne zarobia, ste určite videli. Vodička Eva mi na to povedala len jedno: „Tisícpäťsto eur nezarobím, ani keď mám dvesto hodín nadčasov. Vtedy mám tak tisícku.“ Napriek tomu má ale svoju prácu rada. A nie je jediná.

Text: Veronika Bullová
Foto: Alexandra Kotuliaková

You Might Also Like

No Comments

    Leave a Reply