Fyzioterapeutka Veronika Maková: Každý šport je dobrý a zlý, dôležité je, že sa hýbete!

Nedostatok pohybu súvisí s najčastejšími problémami, s ktorými pracuje Veronika Maková. Fyzioterapiu si vybrala, lebo chcela ľuďom aktívne pomáhať. Cvičila s deťmi na onkológii na Kramároch, dnes ju nájdete na Rehab klinik v Rači. Pomáha deťom i dospelým.

S akými problémami k vám ľudia najčastejšie prichádzajú?

Najčastejšia diagnóza, s ktorou sa stretávam, sú ochorenia chrbtice, najmä driekovej alebo krčnej. Veľmi častými pacientmi sú deti s poruchami držania tela, skoliózami, plochými nohami a ľudia po úrazoch, operáciách alebo s migrenóznymi stavmi, či bolesťami hlavy. Repertoár je veľmi bohatý.

Dnes vedie množstvo ľudí sedavý spôsob života a potom sa dostanú k vám s bolesťami chrbta. Čo by ste im odporučili ako si pomôcť?

Správnym pohybom pre chrbticu. Tá je totiž fyziologicky nastavená tak, aby sa hýbala. Chodila, lovila a behala. Ale dnes máme skoro všetci sedavé zamestnanie a tam vznikajú tie prvotné problémy. Generácia dnešných dvadsiatnikov ešte vyrastala aktívnejšie. Prišli sme zo školy, hneď sme vybehli von, liezli sme po stromoch. Bol tam pohyb, dokonca v škole ho bolo viac. V súčasnosti sa deti stále učia, stále sedia. Prídu domov, kde ich často rodičia ešte dovezú autom, a sedia nad úlohami. Vidím ten nedostatok pohybu. A z toho väčšinou vznikajú všetky tie poruchy a bolesti, s ktorými pracujem.

Takže najlepšia prevencia je pohyb?

Prevencia je pohyb, ale je to individuálne. Nedovolím si povedať – robte presne tento cvik či šport, telo každého človeka reaguje inak.

Ako správne sedieť za počítačom alebo nad úlohami?
Keď dostanem človeka na terapiu, vždy si prejdeme, čo je správne a ako by to malo byť. Nie každá chrbtica má rovnaké zakrivenie, a preto každému nevyhovuje to „správne”. Sedieť by sme mali na stoličke tak, aby chodidlá smerovali na seba rovnobežne. Kolenné kĺby by mali byť voľné tak, aby sa členky nedostávali veľmi pred alebo za kolená. Sklon chrbtice je tiež veľmi individuálny. Poznáme rôzne druhy sedu, a tým by malo byť prispôsobené držanie tela v ostatných kĺboch. Každý máme inú krivku, pevnosť a napätie svalov: niekto dokáže celý deň sedieť na dynamickej stoličke, vo vysokom sede alebo fit lopte a niekomu to robí veľké problémy.

Takže neexistuje jeden dobrý návod?

Jeden návod určite existuje, ale nie je vhodný pre všetkých.

Prečo ľudí sekne?

Je to neadekvátnym pohybom. Sed je pre chrbticu predklon. V ňom ľudia strávia celé dni. Majú sedavé zamestnanie, vozia sa v autách. Bežné denné činnosti ako varenie, pranie, či žehlenie, robíme opäť len v predklone. Chrbtica má jeden pohyb, smerom dopredu, nie dozadu. A tak potom vzniká napríklad tuhnutie drieku, z ktorého vás môže „seknúť“.

Hovoríte o neadekvátnom pohybe, aký je však vhodný?

To je veľmi individuálne. Každý si musí vyskúšať, čo jeho organizmus prijíma. Závisí to aj od anatomických odchýlok, ako sa chrbtica vyvíja počas života, či sa človek v detstve veľa alebo málo hýbal. Ak päťdesiat rokov alebo viac sedíte, a potom sa rozhodnete, že idete na túru, po hodine sa vrátite s bolesťami kolien, bedier alebo chrbtice. Na pohyb treba ísť adekvátne k tomu, ako je naň váš organizmus zvyknutý. Treba postupne pridávať záťaž, nie ísť zhurta na stokilogramové činky do posilňovne.

„V praxi sa ukázalo, že medikamenty sú, pokiaľ ide o mojich pacientov, na poslednom mieste.“

Ako prevenciu bolesti by som brala pohyb, ale musí byť adekvátny, načasovaný, prirodzený, nie silený. Chôdza je, podľa mňa, úžasná. Lezenie po lezeckých stenách je z môjho pohľadu jedným z najvhodnejších pohybov pre deti. Sú nútené navodzovať stereotyp kontralaterality, to znamená do kríža, ruka, noha, ruka noha. Vďaka tomu sú potom deti pevnejšie a rýchlejšie. Pri lezení sa lepšie prepájajú hemisféry, čo zlepšuje myslenie. Každý šport sa dá robiť dobre a zle, dôležité je, že sa hýbete.

Ktorý pohyb by ste neodporúčali pri problémoch s chrbticou?

V súčasnosti sme príliš uponáhľaní, je teda úplne jedno, aký šport robíme, najmä, že sa hýbeme. Napríklad plávanie. Ľudí pri ňom často sekne, pretože nespravili správne pohybový stereotyp. Každý šport dokážete robiť zle. Často sa odporúča plávanie, ale z môjho pohľadu je to pohyb, ktorý robíme najasymetrickejšie. Čím je súmernejší, tým je pre nás prospešnejší. Ale tým, že máme jednu ruku silnejšiu ako druhú alebo jednu skrátenejšiu, vždy dochádza k nejakej asymetrii. Tá nám môže aj napriek tomu, že si myslíme, že správne cvičíme, robiť absolútne zle. Môžete 10 minút behať dobre a 30 minút kráčať zle, a môže to byť naopak.

Kedy voliť chirurgickú liečbu, kedy lieky, a kedy je najvhodnejšie cvičenie?

Ako fyzioterapeutka som proti chirurgickej liečbe, ak vidím, že je i iné riešenie. Vezmime si diagnózu artróza bedrového kĺbu tretieho až štvrtého stupňa. Mám povedzme dvoch pacientov. Jedného, ktorého to bolí, ale chodí normálne, a druhý, ktorý chodí v predklone a rotácii, pretože má bolesti. Ak už mu nepomáha moja terapia, odporučím mu chirurgický zákrok. Opotrebovanosť kĺbov sa väčšinou dá riešiť pohybom, samozrejme do určitej miery.
Medikamentózna liečba je vhodná pri akútnom štádiu. Napríklad, keď pacienta „sekne”. Ak príde hneď v ten deň alebo na druhý, vyšetrím ho a vidím, či mu pohyb robí dobre alebo ho úplne neguje. Buď so mnou bude pokračovať v terapii alebo ho pošlem k doktorovi, ktorý mu dá lieky na uvoľnenie svalov a proti bolesti. Až potom môžeme riešiť nejaký pohyb. Je to diskutabilné, avšak ak sú pacienti po akútnom štádiu, tak im užívanie liekov väčšinou škodí. Lekári predpisujú napríklad myorelaxanty, lieky na uvoľnenie svalov a keď vás prestane držať svalové napätie, bude to zase bolieť, pretože nemáte svalový korzet.

Takže z dlhodobého hľadiska cvičenie a z krátkodobého lieky?

Preventívne samozrejme cvičenie s vlastnou váhou, vlastným telom. Mnohí, ktorí majú sedavé zamestnanie, robievajú dve zásadné chyby. Prvá – po celom dni idú zhurta na nejaký pohyb. Druhá – vyberajú si športy, ktoré sú v predklonoch.

Aké napríklad?

Máte sedavé zamestnanie a idete hrať bedminton alebo tenis. Ste v polopredklone, aj keď si myslíte, že ste vystretý. Vo väčšine prípadov ste pokrčený a dobiehate na kĺby dolných končatín.

Ešte sa vrátim k operáciám. Sú nevyhnutné?

Keď sa ma na to opýtate ako fyzioterapeutky, či by v pacientovom stave šla na operáciu, poviem vám – nie. Neurochirurg alebo ortopéd, ktorí operujú, povedia – áno. Je to ako keď sa vyberie vegetarián k mäsiarovi a pýta sa na vegetariánske jedlo. Myslím si, že to vždy najskôr treba vyskúšať pohybom. Pretože operácia je veľkým zásahom do organizmu a možno nerobí problémy hneď, ak hovoríme o bolestiach, tie sa však môžu objaviť do pár dní, týždňov alebo rokov. Takže nikdy nemáte záruku, že ak vás odoperujú, neurobí vám to nakoniec ešte horšie.

Množstvo ľudí má problém s kĺbmi. Čo im škodí?

Neadekvátny pohyb. Kĺby sa často opotrebujú kvôli jednosmernému pohybu alebo napríklad pre nesprávne zapojenie kĺbových alebo svalových štruktúr. Samozrejme, tiež to môže byť geneticky podmienené. Alebo neadekvátnou výživou. Ľudia vymýšľajú rôzne diéty a niektoré potraviny neobsahujú dostatočné množstvo vitamínov, ktoré chrbtica, svaly, kĺby potrebujú. Potom vznikajú deficity, a tie môžu spôsobovať problémy.

Aký je vhodný šport pri problémoch s kolenami?

V prvom rade treba vedieť zacentrovať kolenné kĺby, vedieť ich správne používať, až potom by som sa šla venovať nejakému športu. Najskôr navštívte fyzioterapeuta. Ak by sme riešili kolenné kĺby, potom určite pohyb s odľahčením, čiže by som napríklad odporučila plávanie alebo bicykel.

Čo ak koleno bolí až po záťaži?

Tak bol vykonaný nesprávny pohybový stereotyp alebo nemáte správne zacentrované kolenné kĺby. Nechajte ho v prvom rade dobre zregenerovať. Ak vám bolesti uľahčí ortéza, môžete si ju dať, ale nie dlhodobo. Samozrejme, rozprávame sa teoreticky o ortézach, ktoré si kúpite sami v lekárni.

Aký je váš názor na dlhodobé nosenie ortézy napríklad na kolene?

Každá vám oslabuje svaly. Máte síce dojem, že vám to koleno drží, ale v konečnom dôsledku oslabuje svaly v jeho okolí. Ak budete dlho chodiť alebo sa vyberiete na turistiku, nasaďte si ju, ale potom ju treba zložiť. Ortézy sa denne nosia nanajvýš hodinu alebo dve pri záťaži.

Spánok je dôležitý. Aký je dobrý matrac pre človeka s problémami s chrbticou?

Nevysvetlím vám to ako terapeutka, ale ako človek, ktorý má problémy s chrbticou. Keď som kupovala matrac, bolo pre mňa dôležité ľahnúť si naň a necítiť platničky a kĺby. Nakoniec som si vybrala ten, ktorý bol len z pamäťovej peny. Ďalší platničkár sa vyberie vyskúšať ten istý matrac, lebo ja som povedala, že je dobrý, ľahne si naň a ihneď má bolesti. Je to individuálne, podľa toho, ako máme nastavené svalové napätie, kĺby, aké deformity sú v chrbtici a v neposlednom rade je to naša váha tela. Každý matrac si musíte najskôr odskúšať. Nezastávam názor, že dobrý je len tvrdý, len ortopedický, len z pamäťovej peny, proste vy si ho musíte odskúšať, musíte vedieť, že vám robí dobre. Matrac vás má v noci počas spánku uvoľniť. Je zlý, ak sa človek ráno zobudí a cíti sa byť polámaný.

Poďme sa venovať mýtom. Ktoré sú podľa vás najviac rozšírené?

Tých je veľmi veľa. Veľkým mýtom je, že pri bolesti driekovej chrbtice pomôže ľahnúť si a pritiahnuť nohy k hrudníku. Je to úľavová pozícia, 90 percent ľudí ju vníma pozitívne, ale nie je terapeutická, takže keď ma začne niekto presviedčať, že je to preňho to najlepšie, čo môže byť, tak určite nie. Nerieši to problém.

Ďalším mýtom sú podľa mňa napríklad barefoots – topánky bez podrážky. Nedávno som mala v ambulancii matku, ktorej ročné dievčatko chodilo pekne a zrazu začalo čaptať nôžkami dovnútra. Ukázala mi topánky a tam sa skrývala alfa omega celého problému. Tá nožička sa v tom veľkom priestore tak strácala, potkýnala a rotovala, že jej matka vlastne urobila ešte horšie. Bez podrážky sa noha cíti presne takisto, ako keď budete celý deň chodiť bosý po betóne. Čo je horšie, niektoré matky to dávajú malým deťom, ktorým sa kosti, kĺby a svaly stále formujú. Treba zvoliť adekvátnu obuv, aby sa chodidlo vyvíjalo. Nehovorí však, že sú všetky takéto topánky zlé. Barefoots napríklad nemá opätok, čo je dôležitý faktor pri vývoji chodidla. Každému je už zrejme jasné, že „pavúk” nie je vhodný. Deti si v ňom stimulujú reflexy na špičkách, ktoré majú byť v tomto veku dávno utlmené.

Hovorí sa, že zlé dýchanie zhoršuje problémy. Je to pravda?

Dýchanie má veľa fáz a zlé by bolo napríklad vtedy, ak nemáte fyziologicky aktívnu bránicu. Vtedy dýchate niekde v hornohrudnom priestore, ramenami, a môže dôjsť k zvýšenému napätiu na krčnej chrbtici, trapézoch alebo ramenách. To vám môže spôsobovať zbytočné bolesti hlavy alebo krku. Ak nefunguje bránica, nefunguje správne hlboký stabilizačný systém, takže vás napríklad môže začať bolieť drieková oblasť. Všetko so všetkým súvisí. Dýchanie je dôležité v zmysle správneho zapojenia celého svalového aparátu.

Takže je to také koliesko v tom celom systéme?

Niektorí terapeuti, či už sú to tréneri alebo fyzioterapeuti, učia ľudí dýchať silene do brucha. Lenže oni vypučia brucho, ale nezapoja pri tom bránicu, urobia to svalmi, nie bránicou. Dýchanie je dôležité, aj preto, že sa ľudia pri ňom dokážu psychicky uvoľniť.

Aké silné je prepojenie psychiky na zdravie?

Psychické nastavenie vám urobí 90 percent práce. Keď človeka presvedčíte, že mu bude dobre, tak mu bude dobre.

Je lokalita bolesti aj jej zdrojom?

Určite nie, veľmi často sú to rôzne prenesené bolesti. Predstavte si, že človeka zrazu začne bolieť drieková chrbtica. Zobrazovacie vyšetrenia ukážu minimálne odchýlky na chrbtici, ale nájdu mu napríklad cystu na vaječníku. Tá mu dokáže spôsobiť obrovské bolesti. Rovnako, ako keď niekto vyhľadá lekára preto, že ho bolí srdce. Bolí ho na hrudnej kosti, trošku doľava, a nakoniec sa zistí, že je to napríklad len vysoké napätie veľkého chrbtového svalu, ktoré vyráža dopredu do hrudnej kosti. Ale môže to byť aj dislokácia rebier. Určite to nie je tak, že je problém tam, kde to bolí.

Hovorili sme aj o deťoch. Pracuje sa s nimi inak než s dospelými?

Kedysi som pracovala len s deťmi. V zdravotníckom zariadení na Kramároch som cvičila s detskými onkologickými pacientmi. A teraz pracujem aj s dospelými. Je to také pestrejšie. Pri dieťatku si oddýchnem a najmä sa dokážem lepšie psychicky nastaviť. Lebo ak by som k nemu prišla nervózna, ono mi tú nervozitu vráti. Keď k nemu prídem prívetivá, ono mi tú prívetivosť vráti. Vždy k nemu musím pristupovať tak, ako chcem, aby pristupovalo ono ku mne.

Kedysi som pracovala len s deťmi. V zdravotníckom zariadení na Kramároch som cvičila s detskými onkologickými pacientmi. A teraz pracujem aj s dospelými. Je to také pestrejšie. Pri dieťatku si oddýchnem a najmä sa dokážem lepšie psychicky nastaviť. Lebo ak by som k nemu prišla nervózna, ono mi tú nervozitu vráti. Keď k nemu prídem prívetivá, ono mi tú prívetivosť vráti. Vždy k nemu musím pristupovať tak, ako chcem, aby pristupovalo ono ku mne.

„Čím je pohyb súmernejší, tým je pre nás prospešnejší.“

Práca s deťmi je trošičku iná. Ku každej vekovej kategórii sa musíte správať úplne inak, každá má niečo špecifické. Mňa baví aj práca s 2-3 ročnými deťmi, ktoré sa dostávajú do obdobia vzdoru. Nepohne s nimi matka ani otec, vy musíte. Potom sú tu pubertálne deti, s ktorými moji kolegovia často nechcú pracovať. Sú to také tie typy, čo sa „hodia o zem“, a nie, a vôbec nič nebudem robiť. Nevidia v tom zmysel, robia to, len preto, že im to prikázala mama. Ale tiež sa k nim snažím nájsť cestu. Väčšinou riešime skoliózy, ktoré sú ťažšie diagnózy, aj v rámci spolupráce, aj toho, že je to diagnóza na celý život.

Koho je ťažšie presvedčiť, aby spolupracoval? Deti, puberťákov, dospelých?

Najčastejšie – rodiča. Na každú terapiu, ktorú robím s deťmi akejkoľvek vekovej kategórie, žiadam, aby bol prítomný. Stretávam sa s veľmi zanietenými matkami alebo otcami, vďaka ktorým so mnou spolupracuje aj to jedno až trojročné dieťa. A potom sú to takí, ktorí si vytiahnu mobil. Hrajú sa na ňom, pritom ja cvičím s ich deťmi a potom ich k nim musím volať. Keď dieťa vidí ten ľahostajný prístup, veď on sa hrá na mobile, tak prečo by som to ja mal doma robiť sám?

Takže deti napodobňujú svojich rodičov…

Určite, v 98 percentách je to o rodičoch, a nie o deťoch.

Prečo ste sa rozhodli pre fyzioterapiu?

Mala som zlé skúsenosti s lekármi. Celý život som sa učila veľmi dobre, všetci o mne vedeli, že budem doktorka. V 3. či 4. ročníku na strednej škole som ale začala chápať, že nechcem len „predpisovať lieky spoza stola“. Fyzioterapia mi prišla najbližšie k tomu, čo som hľadala. V praxi sa ukázalo, že medikamenty sú, pokiaľ ide o mojich pacientov, na poslednom mieste. Nie je to to, čo naozaj potrebujú. Dokážem im pomôcť aj iným spôsobom.

Takže ste chceli aktívne pomáhať…

Presne. Nechcela som „iba predpisovať lieky“. Mala som veľmi zlú skúsenosť, a preto som sa rozhodla, že nechcem byť takou lekárkou. Chcem ísť iným smerom. Niekedy sa aj v praxi stretnete s doktormi, ktorí nepripúšťajú, že existujú aj iné spôsoby ako pomôcť od bolesti alebo nejakého jednoduchého problému. Treba pochopiť ako funguje pohybový aparát. Treba vidieť svalové súhry a vedieť, ako dokážu ovplyvniť pohyb a funkciu vnútorných orgánov.

Čo by mohlo viac pomôcť?

Myslím si, že by pomohla spolupráca. Na Slovensku stále prevláda názor, že fyzioterapeut je niečo menej ako lekár. Vo svete to je to celkom inak. Tam príde fyzioterapeut do jednej miestnosti s neurológom, fyziatrom, ortopédom, chirurgom a spolu riešia pacienta, diskutujú, hľadajú pre neho tú najlepšiu cestu.

Práca fyzioterapeuta nie je len o cvičení…

Je to o veľkom vzdelaní. Mne nestačí, že mám vysokú školu alebo, že sa venujem nejakej skupine ľudí. Napríklad, začínala som s DNS, čo je dynamická neuromuskulárna stabilizácia. Teraz je veľmi populárna, ale už vtedy som cítila, že pacienti mi nereagujú tak rýchlo. Niečo mi tam proste chýbalo. Preto som si našla úplne opačnú metódu, vzdelávala som sa v nej a začala som ju aplikovať. A zase, keď som ju používala len izolovane, tak to proste nešlo na lusknutie prstami. Tak som ich spojila dokopy a bolesti pacientov ustupujú o 90 percent rýchlejšie ako doteraz. Takže fyzioterapia je aj o chápaní súvislostí. Fyzioterapeut by nemal len vidieť a počuť, ale predovšetkým cítiť. Keď teraz chytím váš prst, poviem vám, či máte tam vysoké alebo nízke napätie. Celé je to o tom, ako si rozviniete hmat, reakciu tela
a ako ho chytíte do rúk.

Ako sa dokážete odreagovať? Je to predsa len práca s ľuďmi, ktorá je náročná…

Musím sa priznať, že väčšinou musím byť viac psychoterapeutka ako fyziotrapeutka. Ako sa odreagujem? Cestovaním domov. Našťastie, cesta trvá jeden a pol hodiny, stihnem si trochu vyčistiť hlavu. Ešte na vysokej škole ma naučili, že batôžtek svojich starostí si treba nechať pred dverami práce, v nej riešiť iba tú a za dverami práce ju nechať a zobrať si balíček starostí z domu. O to sa snažím. Idem von so psom, upratujem alebo sa rýpem v záhradke. To mi je asi najlepším psychoterapeutom. Tak si oddýchnem. Nie je to pohár vína, ale polievanie, sadenie alebo trhanie buriny.

Text: Laura Smitňová





You Might Also Like

No Comments

    Leave a Reply