Jeden hrniec, osemnásť lyžíc

Arpád a jeho priateľ Juraj

Alebo jazykolamy pod polárnou žiarou

Island, krajina, ktorá ponúka veľmi širokú škálu možností outdoorových aktivít. V auguste 2017 som ešte ako študent grafického a priestorového dizajnu v Banskej Štiavnici, odcestoval do hlavného mesta Reykjavík za mojim priateľom Jurajom, ktorý tam vtedy pracoval ako horský sprievodca v jednej z najznámejších cestovných agentúr. Táto agentúra ponúka množstvo zájazdov a poznávacích pobytov v oblasti južného Islandu. Najatraktívnejším a zároveň najťažším zájazdom je päťdňová túra na päťdesiatpäť kilometrov dlhej trase Laugavegur (č. Lógavéguř), ktorej magistrála prechádza cez jeden z najrozmanitejších biotopov v krajine. Na tejto trase nájdete od obrovských lávových polí, ľadovcov, hôr, horúcich prameňov, gejzírov, riek a rozľahlých plání čiernej sopečnej pôdy s niekoľkotonovými obsidiánmi, naozaj všetko. Na jeden z týchto zájazdov sa mi podarilo prostredníctvom Juraja dostať. Dohodli sme sa, že mu budem pomáhať ako kuchár pre šestnásťčlennú skupinu ľudí z rôznych krajín sveta, ktorú mal na starosti. Ubytovanie bolo zabezpečené v horských chatách, ktoré boli spravované islandskou turistickou asociáciou (FI). Nachádzali sa v nich poschodové postele a kuchyne zväčša „poľného” charakteru. Toalety boli veľmi provizórne a sprcha bola iba v poslednej zo štyroch chát, kde sme prespali.

Skoro ráno sme odišli z Reykjavíku. Cesta terénnym autobusom trvala niekoľko hodín. Náš cieľ bol základný tábor Landmannalaugar (č. Landmanalögař). Krajina za oknom autobusu pripomínala skôr Mesiac než bežnú prírodu. Okrem machu a rôznych zakrpatených kríkov tam nebola žiadna iná zeleň. Postupne sme sa spoznávali s ostatnými účastníkmi zájazdu. Boli tam ľudia z USA, Mexika, Holandska, Anglicka, Kanady, ale aj z Číny.

Po príchode do tábora sme sa najedli. Jedlo bolo počas celého zájazdu uložené v pevných uzatvárateľných škatuliach. O dopravu surovín a batožiny do horských chát sa nám staral profesionálny horský záchranár Arnan a jeho žena, zdravotná sestra Elva. Potraviny vozili v krytom kovovom prívese z hrubého plechu, zapriahnutom za mohutným terénnym autom so špeciálnymi pneumatikami na prejazd po ľadovcoch a riečnych korytách. Mal som možnosť cestovať v aute s Elvou, čo bolo pre mňa veľmi nezvyčajným zážitkom. A ukázalo mi to úplne iný pohľad na filozofiu rovnoprávnosti, než na akú sme zvyknutí u nás na Slovensku. Po odchode z tábora sme sa presúvali na prvú z chát pomedzi pestrofarebné kopce, odkiaľ neustále syčali sírne pary, pretože práve v tejto oblasti je geotermálna aktivita veľmi silná.

Výstup k prvej chate bol asi ten najnáročnejší. Neustále stúpanie, rôznorodé povrchy a okrem toho všetkého stále pršalo a fúkal silný vietor. Išli sme takto približne štyri hodiny. Nakoniec sme sa dostali na veľkú planinu z čierneho štrku, kde bola ešte stále hrubá vrstva snehu a mne úplne premokli topánky aj oblečenie. S Jurajom sme viedli skupinu a za nami išli slabší a starší, podľa ktorých sme udávali tempo celej skupine. Keď sme konečne zbadali červenú strechu prvej chaty Hraftinnusker (č. Hraptinuskieř), veľmi nám odľahlo. Tešili sme sa, ako sa konečne zohrejeme a vysušíme si veci.

Poveternostné podmienky na tomto mieste sú známe svojou tvrdosťou. Silný vietor, pravidelný dážď, sneh a zima. Aj v lete. Teplota sa nadránom pohybovala okolo šiestich stupňov Celzia. Aj napriek tomu bolo pod chatou vytvorené provizórne miesto pre kemping, kde mali ľudia postavené stany, okolo nich si vybudovali malé múry zo skál, aby boli chránení pred vetrom a dažďom, ktorý naozaj pršal aj odspodu. V chate bolo našťastie príjemne teplo. Prízemie pozostávalo z niekoľkých menších miestností. Prvá bola sušiareň, kde bolo žiaľ také vlhko, že na druhý deň sme mali veci stále mokré. Spálňa mala poschodové postele a zároveň plnila funkciu jedálne, čiže zvyšný priestor zaplnili dva dlhé stoly s lavicami. Kuchyňa aj napriek malému rozmeru splnila svoj účel. V každej chate boli dva veľké hrnce, v tých sa neustále varila voda na plynových horákoch. Slúži ako na umývanie riadov, tak aj na zalievanie kávy, a pod. Na večeru bolo vždy niečo iné a varili sme zo surovín, ktoré nám Arnan nosil čerstvé každý deň. Zatiaľ čo Juraj zabával skupinu a rozprával im rôzne zaujímavosti z okolia, som ja pripravoval večeru pre všetkých. Takto to už potom chodilo každý jeden deň. Jedli sme vždy spoločne a rozdelili sa služby, kto bude v aký deň umývať riad. Spánok bol trochu nepokojný, keďže ho neustále niekto rušil chrápaním a rôznymi pazvukmi, avšak my s Jurajom sme mali zaistené sprievodcovské miesta v podkroví, takže sa nás to, chvalabohu, netýkalo. Ráno sme sa budili pravidelne o 7:30, aby sme stihli vyraziť včas. Raňajky zväčša pozostávali z ovsenej kaše, banánov, jabĺk a škorice a do nej si potom každý primiešal brusnicový lekvár a arašidové maslo. Viem, znie to trochu divne, ale presne takú „nutričnú bombu” sme pred cestou potrebovali. Ráno po prvej noci sa mi podarilo navariť enormné množstvo ovsenej kaše, tak som sa obliekol a rozniesol som ju, ešte horúcu, ľuďom do stanov. Tí boli veľmi vďační za teplé a sýte raňajky, po noci prežitej vo vetre a daždi. Keď sa každý zo skupiny prezliekol a batožinu opäť odovzdal Arnanovi, tak sme sa vydali na skoro tridsaťkilometrovú cestu. Cesta by za normálnych okolností mala o viac ako polovicu menej, avšak Juraj bol posadnutý obchádzkami. Museli sme dokonca aj prebrodiť rieku. Postupne sme sa presúvali k druhej chate, ktorá mala názov Álftavatn (č. Aulftavatn).

Táto chata bola oproti predošlej ako luxusný hotel. Vo vnútri sa nachádzala priestranná kuchyňa s kompletným vybavením. Interiér bol obložený drevom. Hneď vedľa chaty sa mali aj čisté toalety, čo sme všetci ocenili. Pamätám si, že na večeru boli vtedy špagety bolognese a s jedným Talianom sme vtipkovali, že im do „al dente” chýbalo štyri a pol sekundy. Opäť sme jedli za jedným stolom a postupne sme sa spoznávali, hovorili si zážitky zo života… Jazero, ktoré je situované kúsok od chaty je také plytké, že sa dá celé prejsť pešo. Až na jednu časť. Uprostred jazera je kráter, o ktorom hovorí aj príbeh zo začiatku sedemnásteho storočia. Toto jazero bolo veľmi vyhľadávaným miestom pre lovcov, pretože tam chodili odpočívať labute počas jesennej výmeny peria. Keďže boli vtedy slabé a jazero plytké, tak ich ľudia lovili priamo na koňoch, ktorými cezeň cválali. Jeden z nich, konkrétne istý Benedikt, sa vydal na lov labutí spolu so svojou dcérou, ktorá ho čakala na brehu. V plnej rýchlosti sa mu však podarilo vcválať práve do kráteru, kde sa aj s koňom utopil. V tom čase bolo veľkým problémom zohnať rýchlu pomoc, a tak ho našli, až keď ho na severozápadnom brehu jazera vyplavilo. Niektorí chatári mi tvrdili, že ho mali možnosť stretnúť a bol to veľmi zvláštny zážitok. Islanďania sú známi tým, že veria na mágiu a mýtické bytosti.

Sotva sme sa prebudili a opäť sme raňajkovali ovsenú kašu. Juraj sa spolu so skupinou vydal na cestu, tentokrát bezo mňa. Ja som ostal pomáhať Elve pri skladaní kuchynského stanu v kempingovom areáli. Krátko na to som s ňou pokračoval v ceste terénnym autom na ďalšiu chatu. Cestou sme sa ešte zastavili u jej kamarátov na chate Hvanngil (č. Kvangil).

V aute sme si toho s Elvou veľa povedali a rozoberali sme najmä kultúrne a sociálne rozdiely. Elva je matkou troch detí a hovorila mi o tom, ako fungujú medziľudské vzťahy na Islande a aké úlohy zastávajú v rodine žena a muž. Spočiatku som mal pocit, že ide o matriarchát, kde muži nemajú rovnaké práva ako ženy, avšak po čase som tomu porozumel a myslím si, že sa na Slovensku máme ešte veľa čo učiť. Spomenula aj historické dôvody. Keď pôvodné obyvateľstvo na Islande prežívalo najmä vďaka rybolovu a vzhľadom na nedokonalú technológiu a silné morské prúdy okolo ostrova sa často stávalo, že muži ako rybári umierali. Preto sa ženy museli starať v podstate o všetko a združovali sa v spolkoch, kde si navzájom pomáhali. Niektoré z nich fungujú dodnes.

Nasledujúca chata, na ktorú som prišiel o dosť skôr ako Juraj, sa volala Emstrur (č. Emštrüř). Jednalo sa vlastne o komplex viacerých chát, ktoré boli kaskádovito položené. Pod nimi sa nachádzala kempingová časť s vonkajšou kuchyňou. Večeru mala mať tentokrát na starosti Elva, ale dohodli sme sa, že ona pripraví dezert a ja uvarím jahňací guláš. Totižto spôsob prípravy ich tradičnej polievky, ktorý demonštrovala, sa mi nie tak úplne pozdával. Nakoniec si dala aj dupľu a ich tradičné jedlo na maďarský spôsob ocenili aj tamojší chatári. V chatke s nami vtedy bývali aj dve Holanďanky, horolezkyne, tie sa k nám neskôr pridali na pár desiatok kilometrov. Jedna z nich je teraz veľmi významnou antropologičkou a pravidelne publikuje vedeckú literatúru.

Po klasickom ráne sme sa začali presúvať do posledného bodu našej trasy, kde sme mali prežiť dve noci. Chata, ktorá tam stojí, je asi mojím najobľúbenejším miestom na Zemi. Navštívil som ju odvtedy ešte trikrát a niekoľkokrát som sa tam aj pokúšal zamestnať ako warden – chatár, avšak neúspešne, pretože si miesta držia stále tí istí ľudia. Toto miesto sa volá Þórsmörk (č. Th/Forsmörk ) a chata má názov Langidalur (č. Langidaluř). Þórsmörk je najkrajšou prírodnou rezerváciou na južnom pobreží. Preteká ňou obrovské množstvo riek, tie vytvárajú rozsiahle korytá. Keď v roku 2010 vybuchla sopka Eyjafjallajökull (č. Eijafjatlajökutľ) a roztopila ľadovec, ktorým bola pokrytá, koryto rieky pri chate malo údajne desaťkrát väčší prietok vody ako Amazonka. V Þórsmörk-u sa dokonca nachádza aj les, čo je na Islande pomerne vzácny prírodný úkaz, avšak stromy majú nanajvýš len niečo okolo troch-štyroch metrov do výšky. Chata Langidalur disponuje aj sprchou s teplou vodou, ibaže, čo minúta vody, to euro. Prvú noc na chate sme aj napriek tomu venovali hygienickej očiste.

Na druhý deň ráno sme opäť išli na túru. Asi dve hodiny od chaty sa nachádza tzv. plató, odkiaľ bolo vidno celý ľadovcový prstenec okolo južného Islandu. Jediný problém bol, že sa tam dalo dostať iba po hrebeni, pod ktorým je tristo metrov hlboká roklina, čo pre toho, kto má strach z výšok, nebolo nič príjemné. Takže som radšej nepokračoval so skupinou a namiesto toho som preskúmal okolie. Pri koryte rieky rástlo veľké množstvo hríbov.

Večer sme zakončili spoločne, pri dobrom jedle a víne a na druhý deň doobeda sme chatu Langidalur opustili. Po návrate do Reykjavíku na nás čakalo prekvapenie, mali možnosť ochutnať špeciality, ako napríklad jahňacie semenníky a tradičný alkohol Brennivín, ktorý sa vyrába z rasce.

Autor: Arpád Mátyás Pál
Foto: súkromný archív autora