Staré knihy aj strach z lásky. Byť z farárskej rodiny vraj nie je až také výnimočné

Mnohí z nás vidia cirkev ako inštitúciu, ktorá vždy bola súčasťou života v našej krajine. Spoločnosti je napriek tomu istým spôsobom vzdialená. Vnímame ju ako povinnosť, tradíciu a neuvedomujeme si, že sú to práve ľudia, ktorí cirkevtvoria. Oveľa menšiu pozornosť však dostáva tá evanjelická. Mnohí ani len netušili, že evanjelickí farári a farárky nežijú v celibáte, dokonca si zakladajú rodiny. Jedným z „farárskych detí“ je aj Samuel. Podelil sa o svoj príbeh a o pocity, ktoré sprevádzajú život v netradične tradičnej rodine.

Aké ste mali detstvo? Čím bolo iné?

Myslím si, že by som mal relatívne rovnaké detstvo, aj keby som bol z normálnej rodiny. Iné bolo v tom, že sme sa museli sťahovať. U evanjelických farárok a farárov je zvykom, že sa približne každých päť až desať rokov konajú voľby v rámci zboru a ak sa zvolí nový farár, rodina sa musí odsťahovať. Často však počkajú, kým napríklad deti doštudujú na miestnej škole alebo manžel/manželka si nájde prácu v novom meste. Pre rodinu je presun náročný, ale je to jednoducho tak. Voľby nie sú povinné, no väčšinou sa konajú. Zbor je samostatná jednotka, ide  o ich peniaze a voľbu. V Amerike je to tiež bežné, dokonca si tam farárov platia.

Najprv sme boli istý čas v Bátovciach, potom desať rokov v Leviciach. Museli sme často meniť domov a nikdy sme nebývali vo svojom. Vždy sme žili na cudzom, na faru mohol prísť hocikto.

Ako malému mi vadilo, že nie som z obyčajnej rodiny a nemôžem si domov zavolať kamarátov. Cítil som sa čudne, že ich pozývam na faru, ťažko som sa s tým stotožňoval. Okrem toho, som veľmi introvertný človek. Vždy som chcel byť neviditeľný, no status „z cirkevnej rodiny“ mi dával pozornosť, ktorú som nechcel. Keď sa niekto dozvedel, čo som zač, začali mať veľa nepríjemných otázok, no odpovede nevedeli pochopiť. Kde bývam, že môj otec je farár. Veľa ľudí netuší,že evanjelickí farári vôbec môžu žiť v rodine.

Na druhej strane to znamenalo isté výhody. Sranda bola chodiť do sakristie, hrať sa v kostole a za oltárom. Najzaujímavejší bol aj tak trezor. Nachádzali sa v ňom veci ako dvestoročné knihy, ktoré si môžeš chytiť a iné zaujímavosti. Nikto si na mňa nedovoľoval, decká v zbore mi nerobili zle. Žil som si som ako v perinke, ak som vyviedol hlúposť, ľudia to skôr prehliadli. Nie som na to hrdý. Na jednej strane som sa cítil byť výnimočný, no emócie sa vo mne bili.

So staršou sestrou sme na tom boli vždy lepšie, horším si prešla mladšia sestra. Musela často meniť školy, mala málo kamarátov a ak si aj nejakých našla, rýchlo ich stratila. V kolektíve musíš byť nejaký čas, aby si nadviazal priateľstvá. Nikdy sa však nehanbila priznať, kým je.

Cítili ste zo sťahovania frustráciu? Čo si myslíte o častom sťahovaní sa farárskych rodín vo všeobecnosti? Malo by byť niečo inak?

Naozaj ma presun z jedného zboru do druhého zasiahol len jediný raz, keď sme po desiatich rokoch odchádzali z Levíc do Banskej Štiavnice. Inak som veľké sťahovanie po dlhom čase nezažil. Iní to mali horšie, mám vlastne šťastie. No táto zmena prostredia bola zlá, tretíkrát to však už bolo iné, už som bol v Bratislave a v Štiavnici sme boli krátko, vlastne veľa vecí ostalo nevybalených. Pri tom sťahovaní som aspoň nabral svalovú hmotu. Na druhej strane presúvanie sa našu rodinu spojilo, prostredie sa menilo, no oni tu boli vždy.

Niektorí vedia byť na jednom mieste aj celý život, je to možné, no zväčša v menších zboroch. Vo väčších mestách sa menia často, stačí, že zborníkom prekáža nejaká drobnosť. Aj tak si však myslím, že by farári mali mať rodiny. Pokladám za dobrý systém, že sa na postoch striedajú. Ľudia si neuvedomujú, že zmeniť prostredie môže byť aj dobré, lebo sa boja. Chápem však ostatných členov rodiny, sťahovanie vie byť náročné, ale možností je veľa. Je to nefér, no ide o súčasť systému. Rozumiem tiež, že je najlepšie nájsť si stály zbor a mať domov.

Bol by som rád, keby ľudia vnímali farárske rodiny normálne. Nie sú až také vzdialené a odlišné. Existujú však horšie aj lepšie prípady. Navštevoval som cirkevnú strednú, bolo tam viacero farárskych detí. Spolužiaka vyhodila mama z domu, pretože je ateista a rozprával sa o tom s bratmi.

Cítili ste sa na cirkevnej strednej viac „ako doma“?

Asi hej, lebo tam bolo viacero detí ako ja. Najmä mi neprišli čudné veci, ktoré ostatným čudné boli. Hovorím napríklad o náboženstve, ktoré som ovládal alebo bohoslužbách v rámci školy. Takisto som sa vedel vyjadrovať tak, aby som nemal problémy. Vedel som povedať aj veci, s ktorými nie som úplne stotožnený, no bol som tak naučený. Bolo mi ťažké určiť, či to tak myslím alebo nie. Išlo o úlohu z náboženstva a tak som ju spravil.

Zanechalo vyrastanie v tomto prostredí vo vás zmeny, ktoré pretrvávajú dodnes?

Teraz sa cítim dobre, už nebývam doma, som samostatnejší. Najmä sa už až tak nehanbím. Odkedy som v Bratislave,mám stabilný život. Už sa nemá čo zmeniť.

Pravdou však je, že aj na strednej som bol dosť uzavretý. Introvertnosť a izolovanosť, ktoré som používal ako obranné mechanizmy proti šikane a nechcenej pozornosti mi ostali, a to bola škoda, pretože som sa zbytočne uzatváral pred ľuďmi. Hanbil som sa za súkromný život.

Aká panuje atmosféra v rodine?

Myslím, že celkom obyčajná, no tým, že otec je farár, pribúdajú iné povinnosti. Každé Vianoce a každú nedeľu sme doma, lebo otec slúži bohoslužby. Často ho volajú do nemocnice a k umierajúcim odslúžiť Večeru Pánovu. O tomto veľa nehovorí. Voči smrti je trochu otupený, nevníma ju ako koniec. Nás poúčať nemusel, chápali sme. Je to síce smutné, ale normálne.

Takisto ho často volajú na kultúrne podujatia, niekedy vystupuje v telke. To mi však príde zvláštne a  vzdialené. Najhoršie pre mňa je, keď nás pozývajú na rôzne návštevy a musím sa ich zúčastňovať. Ľudia ma stále spoznávajú v kostole, kladú mi súkromné otázky, a to nechcem. Išlo o rôzne detské a mládežnícke akcie, tábory a podobne. Byť v kolektíve bolo pre mňa vždy utrpením. Nikdy som nemal rád spoločné vyznávanie, nerád som verejne otváral svoje vnútro o takých citlivých veciach.

Vyčítate niečo rodičom?

Moja mama je veľmi konzervatívna. Za ideál života pokladá nájsť si stáleho partnera po ukončení vysokej školy, ale tak život nefunguje. Zvykli sa s otcom smiať na mladých ľuďoch, tínedžeroch, ktorí prežívali svoje prvé lásky. Hovorili, že z toho nič nebude, že je to zbytočné. Kritizujú aj striedanie partnerov. 

Vždy som mal problém vyjadriť sa v otázkach lásky a sexuality. Nevyhľadával som takéto kontakty, mal som problém dať najavo sympatie voči ženám. Myslel som, že z toho budem mať problém. Bál som sa. Bál som sa skúšať veci, nevedel som ako fungujú. Naši mi v tom nikdy neposkytli potrebnú podporu. Vraveli, že si určite niekoho nájdem, keď budem chcieť, ale až keď budem dospelý. Nerozumel som, prečo by som mal čakať. Cítil som, že mi to chýba, čo je v období strednej školy normálne. Bolo mi smutno, nemyslel som si, že sa môžem niekomu páčiť. Nevedel som preto nadviazať ani priateľstvá, mal som ich viacmenej len v rámci rodiny. Ak som aj nejaké mal, nedokázal som sa s priateľmi rozprávať o osobnejších veciach. Rodičia mi ani nemuseli hovoriť, že robím podľa nich niečo zlé, jednoducho som to cítil.

Nakoniec som sa aj napriek strachu dokázal zamilovať a v maturitnom ročníku som začal chodiť s mojou priateľkou. Ona mi pomohla vyrovnať sa s týmito otázkami. Spoznať seba samého a otvoriť sa ľuďom, pochopiť veci, ktoré cítim a lásku so všetkým, čo k nej patrí, prízemnejšími aj vznešenejšími vecami.  Pomohla mi nájsť to, čo mi chýbalo. Teraz som šťastný, veciam rozumiem, mohol som ich zažiť. Najmä už nie som taký, aký som bol – nijaký, uzavretý, nepopísaný. 

Rodičia boli starostliví, cítil som aj lásku, ale mrzí ma, že sa so mnou nerozprávali o vzťahoch. Nepodali mi pomocnú ruku. Zvládli veľa vecí lepšie, ako niektorí iní, ale podpora v tejto téme chýbala, veľmi. Chcem si byť istý, že moje deti budú mať zázemie, aké som ja nemal. Chcem, aby vedeli, že je v poriadku, čo cítia, že za mnou môžu prísť s akýmikoľvek otázkami. Chcem sa s nimi o tom citlivo rozprávať, že je treba si v láske dávať pozor, ale je v poriadku, keď po nej túžia. Že som na ich strane a aby vedeli, že nerobia nič zlé. Chcem mojim deťom poskytnúť to, čo som sám nedostal.

Keď už ste teraz dospelý a ohliadnete sa, ako ste sa vnútorne zmenili? Ako dnes vnímate cirkev?

Najviac mi vadí úzky pohľad na svet, všetko je veľmi skostnatelé. Vidím, že rozmýšľam kritickejšie oproti minulosti. Veriaci sú mi často nesympatickí práve pre ich konzervatívny prístup. Rozmýšľam, či sa to dá nejako upraviť, či sa dá praktizovať normálne, moderne. Dá, ale je to veľmi ťažké. Inštitúcia, zvyky, rozmýšľanie ľudí. Je ťažké nastaviť ich na progresívnejšiu úroveň, často ide o jednoduchších ľudí a nechce sa im rozmýšľať. Bol by som rád, keby sme sa zamerali viac na filozofiu, nielen na obradové zvyky.

Ako sa pozeráte na cirkev?

Beriem ju ako súčasť života, bol som tak vychovaný, mám na to logické dôvody. Verím. Tak isto nad tým však stále premýšľam. Nestotožňujem sa s rôznymi cirkevnými záležitosťami. Týka sa to napríklad zborových akcií a podobných príležitostí. Ako som povedal, neznášam spoločne vyznávať, spievať, je to všetko podľa mňa veľmi spiatočnícke. S Bohom sa rozprávam, no v tichosti a súkromí.

Autorka: Tatiana Turisová

Fotografie: Alžbeta Mišových