REPORTÁŽ: SPEV DETÍ UTLMILA BOMBA

V roku 1944 zhodilo americké lietadlo 9 bômb na obec Udiča. Jedna z nich zasiahla školu plnú žiakov. 

Dvanásty december 1944 zostane navždy čiernym smútočným dňom obyvateľov Udiče. „O 10:30 padlo na našu obec deväť bômb. Jedna z nich, asi 150  kilogramová, zasiahla rímsko-katolícku ľudovú školu,“ takto sa začína záznam o tragédii v obecnej kronike. Druhá svetová vojna dovtedy dedinu príliš nezasiahla. Tesne pred vianočnými sviatkami sa to ale zmenilo. Matrikárka Eva Vysúdilová si na túto udalosť spomína takto: „Stalo sa to, čo sa stalo. Na školu padla bomba. Zabilo tam päť detí, ktoré boli v tom čase prváci a dvoch učiteľov. Šiesti boli ľahko a dvadsiati piati ťažko zranení.“ Doplnila, že táto udalosť miestnych obyvateľov veľmi zasiahla. Dodnes ju majú v živej pamäti. Najmä tí, ktorí prežili. Hoci majú už viac ako 80 rokov, ihneď po dopade na zem, iba jedna až po dvoch hodinách. Tá bola časovaná. V tom čase bolo v škole vyučovanie a nachádzalo sa v nej 37 osôb. Ľudia plakali. Niektorí utekali z miesta nešťastia, iní, naopak, na miesto nešťastia. Prehrabávali sa v troskách školy hľadajúc pod nimi svoje deti a plakali i takí, ktorí tam deti nemali. Na mieste nešťastia boli medzi prvými Dobrovoľná záchranná služba zo Žiliny, Záchranný oddiel zo zbrojovky v Považskej Bystrici a pomáhali aj nemeckí vojaci. Časť ranených dopravili do štátnej nemocnice v Žiline, kým ostatní zostali v domácom liečení. Pri škole tiekol potok. Po bombardovaní sa voda v ňom údajne miešala s prachom a krvou. Výbuch silne poškodil aj kostol a ostatné domy a pozemky v okolí asi 500 metrov. Ostatné bomby dopadli na polia a les mimo obce. Celková škoda bola asi 450-tisíc vtedajších slovenských korún. Len šťastnej náhode a svedomitej práci záchrancov možno ďakovať, že obetí nebolo viac a škody ešte väčšie. 

ANGLO-AMERICKÉ LIETADLO

„Vojna našu obec v podstate obchádzala,“ vysvetľuje matrikárka Eva. K tejto tragickej udalosti, keď si vojna vzala nevinné životy, sa asi ani dnes nedá presne určiť, čo sa vtedy vlastne stalo. Historik Pavel Makina vysvetľuje, že anglo-americký bombardér zasiahol školu zrejme nešťastnou náhodou: „Po roku 1943 americké vojská obsadili južné územia Talianska. Práve z týchto území štartovali americké lietadlá, ktoré vrhali bomby na niektoré strategické priemyselné podniky, hlavne teda na území protektorátu Česka a Moravy a Slovenska. Pravdepodobne sa toho 12. decembra z takejto misie vracalo jedno také lietadlo. Keďže to bolo pomerne ďaleko, musel zhodiť tie bomby, ktoré mu zostali.“Existujú aj ďalšie teórie, prečo nálože padli práve na školu. Jedna z nich hovorí o tom, že cieľom mala byť zbrojovka v Považskej Bystrici. „Ja si nemyslím, že to tak bolo, pretože zbrojovka je odtiaľ dosť vzdialená. Nemyslím si, že sa až o toľko pilot pomýlil,“ doplnil historik.

Podľa iných tieto bomby mali zasiahnuť neďalekú budovu v obci, kde vtedy sídlilo gestapo. To sú už len dohady, ktoré nič nezmenia na tom, že vtedy, necelé dva týždne pred vianočnými sviatkami v roku 1944, ostali rodiny bez svojich milovaných. Udalosť vnímali ľudia ako veľkú tragédiu. Priami účastníci stále žijú. V súčasnosti je ich deväť.

SPEV A ODRAZU RACHOT A TICHO

Pri výbuchu zomreli piati žiaci – Bernardína Havránková, František Ješík, Róbert Kovaliček, Milan Markovič a Augustín Šavlata. Tieto obete vôbec netušili, čo vojna znamená. Kto je s kým a kto proti komu, o čo vlastne ide. Obete, ktoré neposudzujú, kto je dobrý a zlý. Len žili svoj obyčajný život školáčikov. Tesne pred jej koncom si ešte stihla vziať ich životy. 

Učiteľka Silvia Tichá, ktorá v tom čase vyučovala detí 1. ročníka, vyviazla s mnohými zraneniami spod trosiek budovy. Jednou z jej žiačok bola aj Matilda Markovičová, ktorá si na tento deň pamätá, akoby to bolo včera: „Mali sme hudobnú výchovu. Pani učiteľka nám hrala na husliach a zrazu ostala tma. Potom sme sa spamätávali, nevedeli sme, čo sa vlastne stalo. Jeden druhého sme ohmatávali. Mali sme tam takú dlhú lavicu, kde nás sedávalo šestnásť. Tá nás privalila a nemohol nás nikto vytiahnuť.“ Hovorí, že na tento deň do konca života nezabudne. Rovnako je na tom aj jej vtedajšia spolužiačka Justína Knapová. V to ráno nechcela ísť do školy. Napokon ju donútila mama. „Začala hodina a učiteľka sa popri hraní na husliach pozerala von cez okno na lietadlá, ktoré hlasno hučali. Ohlušil ma buchot a zrazu som sa ocitla zasypaná na zemi. Svojpomocne som sa vyslobodila, ale ostala som hluchá. Nevedela som, čo robiť,“ spomína na tragický deň pani Knapová.

OTEC HO NEPOZNAL, TAKÝ BOL DOBITÝ

Jaroslav Markovič prežil, ťahalo mu vtedy na siedmy rok. „Nejaký Parka Láďo, ten povedal odrazu na vyučovaní učiteľke, keď bolo počuť hukot, že toto nie sú naše lietadlá. Ona ale tvrdila, že sú. Nedbal na jej mienku, rozbil nakoniec peračníkom okno a vyskočil von. A to ho zachránilo,“ spomína si pán Jaroslav. Dodáva, že bol o dosť starší od nich, vedel viac o živote. „Toľko, čo zmizol, netrvalo to dlho, odrazu strašný rachot a už si viac nepamätám. Keď som sa prebral, ležal som v jarku,“ spomína si dnes už starý pán. Po výbuchu ho vyhodilo cez okno triedy von. Jaroslav Markovič hovorí, že sa schyľovalo ku koncu vojny, a nikto niečo podobné veru nečakal. „Mňa otec potom stretol na moste, ani ma nepoznal, čo som bol taký dobitý. Až doma ma našiel, keď mu ľudia povedali, že som išiel zo školy sám. Nechcel tomu veriť. Doma ma zastihol, keď ma mamka umývala,“ spomína si. Jaroslav nemal vážne zranenia. Mal šťastie. Pred ním zabilo dvoch, vedľa neho jedného spolužiaka. Dovtedy najväčšia nespravodlivosť a krivda vojny bolo možno to, že museli vo vlastnom dome spávať v kuchyni na zemi. Štyria Nemci bývali totiž v izbe a štyria Ukrajinci, zajatci, v komore. A potom prišli bomby. „Neprial by som nikomu prežiť niečo podobné,“ hovorí starý pán. Keď teraz vidí v televízií nejaké nepokoje, je mu nepríjemne. „Vojna je hrúza. Keby mala prísť ďalšia, svet by sa už asi načisto vytúkel.“

NEPLAČ MAMA, NEPLAČ

Prváčkou vtedy bola aj Ľudmila Tarbajová, ktorej sa vždy, keď jej príde udalosť na myseľ, tlačia slzy do očí. „Bola som prváčka. Sedeli sme v triede, mali sme hudobnú výchovu. Spievali sme My sme smelí vojaci. Pani učiteľka Tichá nám hrala na husličky. Hudobná výchova bola obľúbeným predmetom takmer všetkých žiakov. Bolo veselo. Ďalej už neviem, čo sa stalo. Bolo asi desať hodín,“hovorí pani Ľudmila. Prebrala sa neskôr pod troskami. „Videla som také svetielka, ale nevedela som, čo to je, čo sa stalo. Zrazu ma niekto vytiahol. Ja som len kričala, aby ma nechytali za chrbát. Mala som cez oblečenie zapichnuté klince až do chrbta. Neskôr mi to povyťahovali. Mama ma potom zobrala do náručia a ja som ju hladkala a hovorila som jej: neplač mama, neplač. Potom som zase upadla do bezvedomia,“ spomína si ďalej. Prebrala sa, až keď ju už niesli rodičia na rukách. „Naša záchrana boli vysoké lavice. Drevené hrady zo stropu sa na nich zachytili a tlaková vlna nás šupla pod ne. Ale nie všetkých. Tí, čo sedeli na kraji, nemali to šťastie. Zahynuli. Poznačilo nás to na celý život. Niekto má aj rany na tele a všetci na duši,“ hovorí s plačom stará pani. Tvrdí, že keď vidí v televízii správy o vojnovom konflikte, najviac ľutuje deti. „Zažila som hrúzu vojny a je to hrozné. Učila som potom v škole a chodili sme so žiakmi na bojové filmy. Pre niektoré deti to bola senzácia, iné si nevedeli predstaviť, že by žili v tom období. Ja som počas týchto filmov stála za dverami. Nemohla som sledovať také niečo, ožívali vo mne spomienky.“

PAMIATKA NA OBETE

V roku 1966 na mieste bývalej školy zriadili park a v ňom pripravili miesto pre pamätník. Výstavba sa začala na jar 1968. Monument pripomína zrúcaninu budovy, reliéf na ňom znázorňuje sediacu mladú ženu so sklopenými očami a zahalenou hlavou. Ľavou rukou sa opiera lakťom o koleno a drží v nej kvet, pravou rukou podopiera celú svoju postavu. Vľavo je nápis, verše od Vladimíra Reisela – ,,Ja nikdy neprestanem kričať plným hrdlom zachráňte spánok detí plný pokoja, nech sa ich zraky obracajú za slávičím spevom a nech sa neboja“. Vpravo pred historickou pamiatkou je umiestnená doska s menami obetí, dátumom ich narodenia a dátumu, kedy k tejto tragédii došlo. Pomník je postavený podľa návrhu akademického sochára Stanislava Býroša z Bytče. Jeho slávnostne odhalenie sa konalo 7. septembra 1969 v rámci osláv 25. výročia SNP. Okrem pozvaných hostí sa ho zúčastnili i rodičia detí a učiteľov, ktorí pri výbuchu bomby zahynuli, ich spolužiaci, obyvatelia z obce a ľudia z okolia. Dielo pripomínajúce tragickú udalosť je od roku 1979  Národnou kultúrnou pamiatkou a vypovedá o tom, akú obrovskú daň si vybrala druhá svetová vojna v Udiči pred 77. rokmi. Zbombardovanie tejto školy patrí medzi vôbec najtragickejšie vojnové udalosti, ktoré sa odohrali v považskobystrickom regióne.

Pani Tarbajová nikdy nezabudne na svojich kamarátov a učiteľov. „Vždy v ten decembrový deň som chodievala so svojimi deťmi, ktoré som učila, k pamätníku, aby sme položili kvietky a zapálili sviečky. Aj som im porozprávala. Spomienky sa obnovili a prišli slzy. A deti mi vždy vraveli – Ale veď neplačte, veď my vás máme radi,“ hovorí pani Tarbajová a dodáva, že tieto deti majú veľké šťastie, lebo nepoznali vojnu. Strašnú bolesť priniesla vojna aj rodičom. Bolo hrozné, keď vyťahovali spod trosiek telíčka detí. Na cintoríne vo Veľkej Udiči je niekoľko podobných pomníčkov. Pochované sú tu deti, ktoré sedávali spolu v školských laviciach. Jeden pomníček je ďalej. Leží pod ním chlapec, ktorý prežil, no len zopár dní. Pochovali ho neďaleko od jeho spolužiakov. 

AUTOR: Klaudia Mikolášová