Medzinárodný deň žien už nie je sviatok vzorných dám. Čo by sme si mali ním pripomínať?

Skutočnosť, že na našej univerzite máme aj ženské toalety, pokladáme za samozrejmosť, ale nie vždy to tak bolo. Veď ani hodiny telocviku neboli bežné. Dievčatá sa z telesnej výchovy neulievali, nevymýšľali si výhovorky, pretože ju  jednoducho nemali. Tieto maličkosti však vytvárali mozaiku vízií, za ktoré bojovali ženy celé desaťročia. Zápas o ženské volebné, reprodukčné práva, právo na vzdelanie a život bez bariér, nám 8. marca objasnili Eva Škorvanková a Marína Závacká v diskusii v rámci Festivalu ženských práv. 

Počiatky Medzinárodného dňa žien

V roku 1908 vyšlo do ulíc v New Yorku 15-tisíc žien, ktoré bojovali za volebné práva a lepšie platy. O dva roky neskôr presadila Clara Zetkinová návrh na oslavovanie tohto medzinárodného sviatku a jeho dátum nebol spočiatku fixný. Presúval sa z poslednej februárovej nedele na polovicu marca a až po 1. svetovej vojne sa ustálil na 8. marca. 

Významnú pozornosť pritiahol požiar v továrni Triangle Shirtwaist, keď ženy vyskakovali z okien, aby si zachránili život. Po tejto tragédii boli očividnejšie žalostné podmienky, v ktorých museli pracovať a spustila sa lavína pobúrenia. Na kontrolu budov a ich vybavenia či stavu bola zriadená továrenská vyšetrovacia komisia a počas najbližších dvoch rokov vykonávala revízie pracovných zariadení.

Feminizmus s nálepkou politického zápasu

Spočiatku mal Medzinárodný deň žien politický význam a charakter neustáleho boja za ženské práva. Na otázku, či je to tak dodnes, v diskusii Eva Škoravnková poznamenala, že „sme sa toho nechceli dožiť, ale asi sa to stalo.” Stále to však na Slovensku nie je také zlé ako v Poľsku, kde je nezákonné ukončiť akékoľvek tehotenstvo, aj keď je plod poškodený. Výnimkou zostáva znásilnenie, incest alebo tehotenstvo, ktoré ohrozuje život matky. 

To, čo berieme za samozrejmé sa môže kedykoľvek obrátiť na takmer nedosiahnuteľný cieľ. Dievčenské vzdelanie bolo ohrozené aj počas takzvaného slovenského štátu, keď rodiny neposielali bežne do škôl ani chlapcov a dievčatá už vôbec. Po vyhlásení autonómie štát prepustil všetky výdatné zamestnankyne štátnej služby a zhodnotil, že na univerzitách študuje príliš veľa študentiek. Na to, aby sa zredukoval počet žien na vysokých školách, tým aj v mnohých profesiách, sa mali zaviesť obmedzujúce kvóty. To by znamenalo len 60 ženských miest v ročníku.

MDŽ sa oslavoval aj na Slovensku, no bol to sviatok poznačený socializmom. Mnohé režimy s ním nesprávne nakladali. Verejné demonštrácie sa niesli v duchu pracovníčky, ženy matky a tej, ktorá je poslušná a takmer neviditeľná. V takom zmysle sa z neho mohol stať deň vzornej dámy, čomu ale zabránila náhoda. Na jar sa totiž oslavuje aj Deň matiek a existencia dvoch podobne tematicky ladených sviatkov by bola nežiadúca.

Dodnes slovenská spoločnosť nahliada na feminizmus z perspektívy poznačenej konzervativizmom. V diskusii charakterizovali Eva Škorvanková a Marína Závacká slovenský diskurz ako diktujúci to, čo by mal každý robiť, aby zapadal do stereotypných predstáv. Marína Závacká dodala, že ak sa teda niečo „nehodí“ pre isté pohlavie, máme tendenciu kritizovať cudzie voľby a komentovať ich, aj keď to nie je naša starosť. Poukázala na jeden z hlavných odkazov MDŽ: Nech každý robí to, čo považuje za vhodné a čo chce robiť, bez vplyvu a reštrikcií. Tento boj stál ženy po celom svete mnoho sĺz, síl a energie, a preto je potrebné vážiť si každú maličkosť, ktorú ním dosiahli.

Autorka: Alžbeta Vojtušová

Foto: portál Getty Images

You Might Also Like

No Comments

    Leave a Reply