Môže byť novinárom každý?

Deň otvorených dverí máme za sebou

Sedeli vedľa seba v triede a z ich tvárí sa dala vyčítať trocha zvedavosti, ale aj trocha neistoty: vybrali si správne? Práve táto otázka priviedla Júliu Šefarovú a Ľubora Lesfkoviča na našu katedru žurnalistiky v sobotu 28. januára, keď otvorila brány dokorán pre všetkých, ktorí sa chceli dozvedieť viac o štúdiu novinárčiny. Deň otvorených dverí na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave a tiež deň otvorených dverí na Katedre žurnalistiky.

Júlia pricestovala z Púchova, pretože, ako vraví, baví ju písať slohy a básne. „Píšem si pre seba, a tak mi mama, ktorá tiež rada píše, poradila, že by som to  mohla skúsiť.“ Síce podľa jej slov zatiaľ nemá predstavu, čo by ako novinárka konkrétne chcela robiť, ale – „čas ukáže“. Ľubor to mal do Bratislavy ešte ďalej, býva v Košiciach. Dalo by sa povedať, že ho prilákala vlastná zvedavosť. „Zaujíma ma osud historických budov, napríklad kaviarní. Prečo sa volajú tak, ako sa volajú a čo bolo predtým než sa stali tým, čím sú dnes.“ A to vraj novinári vedia veľmi dobre odhaliť.

Nielen to. Vedúci katedry docent Ján Hacek im porozprával, že na internete sa dajú nájsť aj iné veci než len história, že internet sa môže stať miestom „veľkých objavov“ o tom, ako žijeme. Docentka Anna Sámelová im opísala, v čom spočíva štúdium žurnalistiky, aké všelijaké predmety sa naučiť musia a aké si okrem toho môžu vybrať a pokiaľ ide o doktora Ľubomíra Bajaníka, moderátora RTVS, ktorého poznajú z televíznych obrazoviek, mohli sa presvedčiť, že na katedre pracujú ľudia, ktorí majú blízko nielen k teórii, ale aj k praxi.

Otázok bolo dosť. Študenti sa zaujímali najmä o prijímacie pohovory, ale pýtali sa tiež na to, ako je to s pravdivosťou informácií, ktoré sa objavujú v médiách, či naozaj môže žurnalistu robiť hocikto, bez novinárskeho vzdelania, ako to neraz tvrdia zlé jazyky, ako informovať o dianí… Samozrejme, mnohé otázky predbehli čas, veď to všetko je náplňou štúdia na našej katedre.

Možno sa už v septembri Júlia a Ľubor posadia vedľa seba znova, avšak už ako spolužiaci na našej katedre.  Ale, ako povedala Júlia – „čas ukáže“.

autor: Peter Kubínyi