Hannibal ante portas

Na Slovensku často platí, že rozumná možnosť sa zvolí, až keď sa všetky ostatné minú. Ideálnym príkladom na potvrdenie úvodnej myšlienky je situácia v takzvanom demokratickom tábore slovenskej politickej scény. Najneskôr od pádu Hegerovej vlády počúvame z mnohých strán mnohoraké vyhlásenia o nutnosti pospájať demokraticky zmýšľajúce strany, čoho priamym dôsledkom má byť vznik širokej demokratickej koalície zastrešujúcej a brániacej hodnoty liberálnej demokracie.

Snahy o post otca-zjednotiteľa prejavilo viacero kandidátov – počnúc ex-premiérom Mikulášom Dzurindom, cez povereného premiéra Eduarda Hegera až po Pavla Macka, generála vo výslužbe. Dzurinda vstúpil do slovenskej politiky s heslom „keď sa mala koza dobre, išla na ľad šmýkať sa“, čím chcel naznačiť akýsi mesianistický postoj – mne je síce dobre, avšak obetujem svoje pohodlie, aby som zachránil štát. Už v decembri minulého roka sa na sneme strany Spolu objavil po boku Eduarda Hegera a novinári i politickí komentátori začali rozvíjať siahodlhé teórie o spojení dvoch premiérov. Keď neskôr vstúpil Dzurinda do strany Spolu, ktorá sa mu po vôli premonovala ma Modrí – európska ľudová strana, začalo to vyzerať tak, že z prázdnych rečí napokon niečo bude. Lenže opäť sme sa tešili priskoro a po pár týždňoch veľkolepý projekt stroskotal. Druzinda obvinil Miroslava Kollára, že nie je modrý, ten to poprel a na oplátku obvinil Dzurindu.

Po Dzurindovom fiasku sa do pozície otca-zjednotiteľa postavil Eduard Heger, politik konsenzu, ktorý vo svojej materskej strane nedokázal z pozície premiéra vzdorovať predsedovi Igorovi Matovičovi. Hegerov sek v OľaNO nebol revolučný, ale evolučný. Igor Matovič sa dokonca nechal počuť, že to bola jeho myšlienka, aby sa Obyčajní ľudia rozdelili a samostatne (ale zároveň spoločne) nachytali viac percent vo voľnách. Heger k sebe zobral viacerých ministrov z kuchyne OľaNO a spolu s Kollárom založili stranu Demokrati. Ich primárnym cieľom je zachovať pozíciu Slovenska v európskych a transatlantických organizáciách. Na tlačových konferenciách Demokrati ubezpečujú, že so spájaním nie je koniec a radi by boli člemni už zmienenej širokej demokratickej koalície, ktorá je v súčasnosti Columbovou manželkou – nikto ju nikdy nevidel, nikto nevie, ako vyzerá.

Azda jediné nefalšované zjednotenie predviedla strana Pavla Macka ODS, ktorá sa zlúčila najskôr s Maďarským fórom Zsolta Simona, neskôr k tandemu pribudli ďalšie štyri minoritné strany. Jediným, avšak podstatným problémom je politická realita, keďže spojenie strán v predvolebných preskumoch dosahuje výsledky na úrovni štatistickej chyby.

Spájanie demokratickej pravice zatiaľ pôsobí ako veľká tragikomédia. Frustrovaným voličom ponúkajú ešte viac frustrácie. Tí hore by si mohli uvedomiť, že ak nezahodia egá a nezačnú rokovať, môžeme prehrať všetci. Hannibal ante portas.

Autor článku: Daniel Barilla