Fejtón: Náš čašník, náš sluha

Práca v gastronómii sa nedá opísať inak ako „úsmev cez slzy“. Dlhé hodiny na nohách a s táckou v ruke, ťa donútia prehodnotiť svoj život. No spätne si uvedomíš, že ako študent nemáš veľmi na výber. Postupne si zvykneš odchádzať aj prichádzať domov za tmy. Cítiš sa ako robot, ktorého už nič nezlomí, ani neprekvapí. Alebo azda áno? V čašníckom cechu sa hovorí: „Náš zákazník, náš pán“, no nie je to myslené doslova. Slováci sú „odborníci“ na slušné správanie a etiku, preto obsluhovať ich je jedna báseň. Väčšina zákazníkov si myslí, že keď prídu do podniku na kávičku, čašník im aj nohy pomasíruje. Najmä teraz, keď sa vonku konečne oteplilo a vonkajšie terasy praskajú vo švíkoch. Personál je predsa nadľudská bytosť, ktorého poslaním je plniť priania ľudí bez ohľadu na to, aké sú nezmyselné. Dovoľte mi vyviesť vás z omylu. Aj zamestnanec je len človek. Pracujúci v gastronómii, šestnásť hodín denne. 

Slováci majú neuveriteľnú vlastnosť, myslieť si, že sú v preplnenom podniku sami. Chcú dostať všetko rýchlo a naraz. Každý čašník má počas dňa niekoľko základných povinností – objednávať, vynášať objednávky, starať sa o zákazníkov, vyplácať účty a upratovať. Čím vyšší počet zákazníkov sedí práve v podniku, tým väčší počet kombinácií týchto činností musí vykonávať. Každý stôl chce od neho niečo iné, preto zamestnanec selektuje čo je najdôležitejšie, čo počká a čo je úplne zbytočné. Zákazníkov to však nezaujíma. Pokojne si sadnú za ten jeden špinavý stôl (ten je podľa gastronomického pozorovania vždy najsympatickejší) a s úsmevom na perách poženú čašníka tam a späť aj desaťkrát. S pokojom na duši prídu do zatvoreného podniku pätnásť minút pred otvorením, akoby otváracie hodiny neexistovali a zariadenie funguje nonstop. Nerobí im problém prísť ani tesne pred zatvorením prevádzky s argumentom: „Veď my nebudeme dlho.“ 

Personál sa ide zblázniť. Doslova sme zrelí na psychiatriu. Po šestnástich hodinách v preplnenom podniku, v lete a najlepšie cez víkend – smrteľná kombinácia. Napriek všetkým týmto  faktom si musíme udržať úsmev na tvári a profesionálny prístup. Stále sa predsa držíme hesla: „Náš zákazník, náš pán“. So slzami v očiach, ale predsa. Verte mi, nie je nič lepšie ako prísť domov po celom dni behania, ľahnúť si do postele s myšlienkou, že zajtra nás čaká to isté. 

Autorka: Nina Beláková

Foto: Nina Beláková