V Spojených štátoch prerazila so slovenským zákuskom. Chuť si zamilovali, recept neprezradila.
„Musela sa ukrývať v pivnici. Nechcela, aby niekto zistil postup tvorby jej trubičiek. Bolo to rodinné tajomstvo,” spomína dcéra Márie Kadlečík, pani Elena, ktorej matka i otec emigrovali do USA ešte v minulom storočí. V ruke drží knihu. Na základnej škole sme výtlačky ako tento nazývali šalátové vydanie. Nie je síce dotrhaná, ako spomínané učebnice, je na nej však vidieť odraz histórie. Strany sfarbené dohneda, vyblednutá tuha, čaro rokov minulých. Keď sa však človek skloní k zbierke viet s číselnými údajmi o gramáži a postupmi k príprave niečoho lahodného, doslova cíti všetky tie napečené zákusky a navarené pokrmy.
Dáma, v ktorej tvári sa zračí vedomosť a skúsenosti, listuje v knihe až nájde to, prečo kuchárku vytiahla. „Tridsať gramov tuku, sto gramov múky hladkej špeciál, dvesto gramov hladkej múky, žĺtky, rum, voda. A máte základ na cesto.” Na Čertove v tom čase, okolo roku 1950, pekávala iba pani Kadlečík. Bola to jej záľuba? Rozvíjanie talentu? Alebo sa nevedome pripravovala na to, že raz odíde za manželom a stane sa obľúbenou Slovenkou medzi takými vzdialenými americkými občanmi? Jej tajomstvo bolo zatiaľ len v malej dedinke obklopenej horami a pár strechami nie veľmi vysoko od zeme. S dvomi malými deťmi, bez opory mužského slova a pohladenia, sa táto vysoká žena s krátkym účesom snažila vytvoriť si čo najlepší život, s ktorým by mohla byť spokojná.
Americký sen
Pol roka po narodení druhého dievčatka pani Eleny, v roku 1949, išiel aj Máriin manžel skúsiť americký sen. Čo už mu ostávalo, keď mu po prevrate znárodnili auto aj mlyn? Mlyn, ktorý mlel múku pre široké okolie. Aspoň v tom byte ich nechali bývať, kde jeho tri dievčatá mohli hlávky skloniť. Aj by odišli ako rodina, deti však z krajiny pustiť nechceli. Skoro po dvadsiatich rokoch zatúžila kráčať po amerických chodníkoch aj Mária, a preto v roku 1968 ju s otvorenou náručou privítalo mesto Milwaukee spolu s jej manželom. Jeden rok, celých tristošesťdesiatpäť dní, dýchala americký vzduch, snažila sa porozumieť odlišným zvukom vychádzajúcim z úst cudzincov, z okna pozorovala odlišné scenérie ako jej dcéry.
Po roku prišla na otočku domov. S návratom naspäť však neotáľala. V sedemdesiatom roku už sedela uvelebená v lietadle hľadiac na malú krajinu, ktorá navždy ostala jej domovinou. Niekto jej však určite chýbal. „My sme tam ísť nechceli, nepáčilo sa nám tam,” hovorí jej dcéra s trpkým úsmevom na perách. Aj ona sa bola pokochať tým, čo mohla ako malé dieťa vidieť iba na fotkách. Má v hlase odpor k tejto krajine, ktorá jej vzala otca na desiatky rokov? A potom aj matku? Nechcela, aby jej prvorodený ročný syn vyrastal v pre nás odlišnej kultúre? Nie pre všetkých musí byť Amerika krajinou slobody a neobmedzených možností.
Čarovná tmavá miestnosť
„Jej kamarátky boli trochu využívačné. Nielenže im piekla šišky či iné koláče, pripravovala im aj domáce knedle, segedínsky guláš či u nás obľúbené ,vepřo, knedlo, zelo‘. A to len preto, aby ju prijali,” rozpráva pani Elena. Miesi cesto na preslávený rodinný dezert, aby príbeh jej mamy ešte väčšmi oživila a podložila chutným dôkazom. Keď však premýšľa nad položenou otázkou, pozastaví sa, odpovie a potom sa znova pustí do práce. Na tento zákusok je totiž potrebná dávku talentu, skúseností, ale aj času.
Po príchode do Ameriky v tom sedemdesiatom roku, keď si vybavila, že tam môže nastálo žiť, si s otcom kúpili dom. Prvé tri roky nepracovala, starala sa o domácnosť, zariaďovala novokúpenú nehnuteľnosť. Začala však chodiť do školy, aby sa naučila reč. Keď jazyk ovládala, išla si hľadať uplatnenie.
Na Slovensku pracovala ako mzdová účtovníčka v cukrárenskej výrobe. V tomto odvetví sa zamestnala aj za morom, už však ako cukrárka a kuchárka. Prijal ju belgický majiteľ reštaurácie. Vypracovala sa až na šéfkuchárku. Varila a piekla. Nielen preto ju však mal jej šéf tak veľmi rád. Najväčšie kúzla sa odohrávali v pivničných priestoroch jeho reštaurácie. Vôňa kuchyne jednej národnosti omámila druhú národnosť v krajine tretej národnosti. Jedlo jednoducho spája. Bunky v našich ústach nemusia mať vyštudované cudzie jazyky, aby pochopili rôzne chute a mohli jesť talianske, španielske, arabské, americké, či akékoľvek iné druhy pokrmov.
Príbeh o pivnici a žene, ktorá v nej piekla, je naozaj ako z rozprávky. Obraz v hlave je jasný. Kúzelníčka mieša svoje elixíry v tmavej miestnosti, kde ju nikto nevyrušuje a výsledok je vždy zaručene dobrý. Prisypáva od oka, recepty nepotrebuje, a všetci chcú mať jej zázraky doma. Nik však netuší, čo je v onom skvelom produkte, a to je na tom to krásne. Kúzla pani Márie vedeli očariť.
Cukrárska výšivka
„Vymyslela nový systém tvorby trubičiek. Obvykle sa na kovovú formičku cesto natáča, tým vznikne požadovaný tvar. Mama ho však, keď už cesto bolo na kovovej forme, omotala nitkou,” hovorí pani Elena. Zo škatule vyberá zväzok bavlniek na vyšívanie. Pousmeje sa, keď hovorí o tom, že kedysi bývali biele. Po tejto farbe tam niet ani náznaku. Teplo z rúry ich používaním prefarbilo na hnedo. Nitky na vyšívanie asi nie sú stvorené na cukrárenskú výrobu, ale keď ich použila, trubičky boli krajšie. Je to tým, že keď v rúre zdvojnásobia svoju veľkosť, obkreslia líniu nitiek a ich vzhľad budí dojem väčšej krehkosti. Spôsob namotávania človeka prinúti, aby sa cesto, aj keď nie veľká časť, prekladalo cez seba. Trubičky sú teda na pohľad menšie, ťažšie a spľasnutejšie. Na chuti im to však určite neuberá. Samozrejme, ľudia jedia aj očami. Estetická stránka niekedy vyhráva nad obsahom vitríny so zákuskami. A Američania to zrejme vedeli oceniť. Za jednu trubičku museli zaplatiť jeden dolár. Vtedy. Apetít nemá cenu. O tom sa neskôr presvedčila aj reštaurácia, z ktorej Mária napokon odišla. „Majiteľ ju aj volal naspäť, ona sa však do Ameriky už vrátiť nechcela. Bolo to v osemdesiatom ôsmom, keď si vybavila, že odcestuje domov na Slovensko. Jej rozhodnutie podnik položilo na kolená. Bez vychýrených trubičiek Belgičan skrachoval.”
Inovatívnosť prináša úspech
„Obľúbenosť receptu môže ovplyvniť napríklad jeho jednoduchosť a dostupnosť ingrediencií, ktoré potrebujeme na jeho prípravu,” hovorí Veronika Čopíková, autorka kníh Lenivá kuchárka a Lenivá kuchárka 2 a foodblogerka. Suroviny na trubičky od pani Márie sa dajú zohnať nielen vo veľkých obchodných reťazcoch, ale aj v tých najmenších obchodoch s potravinami, ktoré bývajú ukryté na každom dobrom sídlisku. Aj keď koláč môže pôsobiť tak, že sa s ním popasuje každé dieťa, nie je to také jednoznačné. Pripraviť kvalitné domáce lístkové cesto je naozaj umenie. A krém, ktorý je iba z bielok a cukru? Vyšľahať ho vo vodnom kúpeli, aby vyzeral a chutil ako najjemnejší obláčik, si vyžaduje skúsenosti a zručnosti. Ako dodáva pani Elena za stáleho miešania chutnej hmoty: „Je potrebné odhadnúť horúcosť vody.”
Tradičné koláčiky, ktoré sú zvykom k nedeľnej kávičke, má každá domácnosť iné. Čo ich spája je popularita v rodinnom kruhu. Na obľúbené zákusky od babičky sa oblizujeme už cestou na návštevu. Majú teda nové a nové druhy koláčov zmysel? A má to vôbec význam? Veronika má jasnú odpoveď: „Určite áno, experimentovaním v kuchyni môžete recepty neustále meniť a zdokonaľovať. Ja som napríklad spojením toho najlepšieho na brownies a cheesecake pripravila nový recept do mojej kuchárskej knihy – cheesecake brownie. Výsledkom bol netradičný koláčik, ktorý sa stal veľmi obľúbeným.” Ďalej dodáva, že popularitu si získavajú aj také recepty, ktoré sú rozmanité, teda ich vieme pretvoriť na bezlepkovú či bezlaktózovú verziu.
Rodinný klenot
Nápady pani Márie budú navždy zapísané aj v kuchárskej knihe, ktorú spísali Slováci vo Wisconsine s názvom Slovenska Kucharka. „V Milwaukee mali klab dôchodcov. Stretávali sa tam a vždy každý jeden doniesol niečo napečené. S mojou sestrou sme tam raz boli. Upiekli sme a pohostili ich pampúchmi s lekvárom a krémom navrchu,” spomína pani Elena.
O tomto diele písali aj americké noviny. Mária do knihy prispela receptami ako kurací paprikáš či slivkové koláče. Ako uviedla pre noviny, tento zákusok piekla zvyčajne v lete, keď sa dalo natrhať čerstvé ovocie, ale bola možnosť nahradiť ho aj zaváranými slivkami.
Okrem trubičiek pani Márie, reštaurácia ponúkala aj ďalšie dezerty, napríklad medový rez. Tento je však rodinným klenotom, ktorý sa dedí z generácie na generáciu.
Máriina dcéra sedí na stoličke v kuchyni a číta recept na plnené trubičky. Na hnedkastej strane je však iba polovica úspechu. Cesto. Lístkové cesto. A na konci spomienka a rada zároveň: „Nešetri múkou, ale po použití ju z cesta zmeť!”
FOTOPOSTUP:
Elena Halačová
Foto: Elena Halačová
