Katarína Winklerová

O tom, ako sme šli na exkurziu do Rusoviec, aby sa nám neskrátili nožičky a nepredĺžili ručičky

Peťo, Samo, Andrej, Adam, Biba a Katka išli na vandrovku. Začína to skoro ako „raz v letnom tábore“, nejde však o žiaden tábor, hoci jedného vedúceho skupiny sme mali – doktora Kubínyiho, ktorého priezvisko väčšina ľudí dopletie, pretože nevie, kde je čo tvrdé a kde mäkké. Ten ale, ako správny chlap, netrhá partiu a milerád splynie s kolektívom… Aj menom, viď úvod článku.  Inak k nemu počas cesty prevláda prirodzený rešpekt.

Určite ste už napätí, kam nás nohy zaviedli. Vybrali sme sa do Rusoviec obzrieť si terén. Prvú zastávku sme si spravili pri kostolíku sv. Víta, ktorý je síce stále vysvätený, no v jeho interiéri sa nachádza kaviareň. Ale aj tak sa nám splnilo jedno zbožné želanie – zatúžili sme po historikovi, ktorý by nám o ňom niečo povedal…

A tu sa zrazu vynoril milý muž a sám sa dal s nami do reči. Pýtali sme sa, či náhodou nevie, ako je vôbec možné, že z posvätnú stavbu dovolila cirkev premeniť na útulnú kaviarničku. Povedal, že to bol práve nápad cirkvi. „Postaral sa o to miestny kňaz Marián Prachár. Nechcel, aby kostol chátral. Viete, len vďaka tomu, že sme tejto pamiatke vdýchli život takouto formou – galéria a kaviareň, zachránili sme ju.

Každý mesiac sa tu striedajú výstavy umelcov, ktorí dajú do prenájmu svoje diela.“ Muž potom dodá, že na tomto mieste pochovali rímskeho prefekta. Zostala po ňom tabuľa z 2. storočia. Kostol pochádza z 13. storočia.

Kým rozpráva, v hlave nám  vŕta myšlienka, či tu náhodou nie je nejaká skrytá kamera, v ktorej nás zbadal a prišiel za  nami. Veď aká je asi tak pravdepodobnosť, že uprostred pracovného týždňa a cez obed, stretnete osobu, ktorá historické fakty len tak sype z rukáva?! Tajomstvo prezradil sám: „Som učiteľ dejepisu.“

Kúsok od kostolíka sv. Víta stojí novogotický kaštieľ. Teda skôr to, čo z neho zostalo, s burinou siahajúcou po pás a hrdzavým plotom, ktorý dáva tušiť, že tu už naozaj dlho nikto nič nerobil.  

Pán učiteľ nás už síce nesprevádzal, s veľkou škatuľou v ruke sme ho nechali pri kostole, kde nám však ešte stihol povedať, že kaštieľ pochádza z rokov 1843 až 1850. V správe ho vtedy mali majitelia z rodu Zichyovcov. Tí ho nechali prestavať do podoby novogotického tudorovského slohu. Po druhej svetovej vojne, napriek tomu, že budovu využíval na kultúrne účely SĽUK (Slovenský umelecký ľudový kolektív), začal chátrať. Od roku 1982 sa hovorilo o rekonštrukcii, ale nič z nej nebolo. Až v roku 2018 bývalá vláda prišla s novým projektom, ktorý by mal zabezpečiť opravu kaštieľa. Po voľbách však nastúpila nová vláda, spolu s  ňou aj koronavírus a sme zase tam, kde sme boli. Keďže celý projekt obnovy odhadujú približne na 80 miliónov eur, je logické, že z ekonomických dôvodov, je v súčasnosti rekonštrukcia pozastavená… Ale máme aspoň vizualizácie Úradu vlády SR, ako by to tu raz mohlo vyzerať. Bolo by to super! Napokon, posúďte sami.

Potom sme zmizli v lužných lesoch, kým sme sa nevynorili pri Rusoveckom jazere. Pri štrkopieskovom podloží a čistej vode sme si zavtipkovali o nudizme a adamitoch, ktorí tam práve neboli, na to bolo príliš chladno, a rôznych príhodách o dodržiavaní hygieny… ale o tom niekedy inokedy.

Spravili sme si svojku (alebo teda selfie) s najdlhšou rukou, ktorú sme našli a presunuli sme sa s nohami, bez diskriminácie dĺžky, či iného parametra, do nemenovanej reštaurácie. Má znak tanečnej skupiny, ktorý sa nápadne podobá na logo auta mitsubishi, takže niektoré deti aj vravia: „Ideme do mitsubishi“. Skvelé miesto na to, aby sme poohovárali všetkých a všetko. Veď načo by sme sem inak išli, no nie? Samozrejme, okrem dobrej kávy. Po pol roku komunikovania výhradne cez počítač sme sa videli zoči-voči. To bolo radosti. Konečne živí študenti a vyučujúci z mäsa a kostí. Samozrejme v obmedzenom počte.

Spravili sme si svojku (alebo teda selfie) s najdlhšou rukou, ktorú sme našli a presunuli sme sa s nohami, bez diskriminácie dĺžky, či iného parametra, do nemenovanej reštaurácie. Má znak tanečnej skupiny, ktorý sa nápadne podobá na logo auta mitsubishi, takže niektoré deti aj vravia: „Ideme do mitsubishi“. Skvelé miesto na to, aby sme poohovárali všetkých a všetko. Veď načo by sme sem inak išli, no nie? Samozrejme, okrem dobrej kávy. Po pol roku komunikovania výhradne cez počítač sme sa videli zoči-voči. To bolo radosti. Konečne živí študenti a vyučujúci z mäsa a kostí. Samozrejme v obmedzenom počte.

Popravde, viac nás ani nemohlo či nechcelo ísť… Museli sme to ustáť v pomere štyria muži na dve ženy. Až ku koncu sme si sadli. Predsa len, už nie sme zvyknutí toľko chodiť. Tá korona nakoniec ľuďom skráti nožičky a predĺži im ručičky, aby ľahšie dočiahli na počítač. My sme jej však touto exkurziou urobili natruc.

Text: Katarína Winklerová
Foto: Andrej Sarközi, Katarína Winklerová, Peter Kubínyi
Vizualizácie: Úrad vlády SR

Tak znie názov výzvy, ktorú zverejnilo kníhkupectvo Martinus. Aktuálna situácia s koronavírusom nás posadila do domácich kresiel, deti nechodia do školy a kníhkupectvo sa rozhodlo ponúknuť im jednu z možností, ako si spríjemniť voľný čas, alebo večer pred spaním. Známe tváre slovenskej kultúry čítajú našim ratolestiam rozprávky.

Vyspovedali sme Annu Porubcovú, ktorá má celý tento projekt na starosti. Priblížila nám, ako myšlienka vznikla a ako to celé funguje.
Anna: „Začali sme v nedeľu 15. marca s herečkou Lujzou Garajovou Schramekovou, ktorá nás k tejto aktivite aj inšpirovala. Bol to jej nápad.“

Ktoré tváre pritiahli najviac pozornosti detí?
Anna: „Ťažko to teraz vyhodnocovať, pretože k novším videám ešte len sledovanosť nabieha. Samozrejme, účinkujúci, ktorí majú silnejšie sociálne siete a na video u seba na svojom instagramovom alebo facebookovom profile aj upozornili, majú vyššiu sledovanosť.“

Podľa akého kľúča si vyberáte osobnosti k prepožičaniu ich hlasu?
Anna: „Snažíme sa zapájať predovšetkým hercov, aby bolo čítanie čo najzaujímavejšie svojím prednesom. Zapojili sa už ale aj dve autorky, moderátori a jedna režisérka. Ďalej stačí, aby si vybrali príbeh – ukážku, ktorá má uzavretú dejovú líniu a ostatné je už na nich.“

Do aktivity sa zatiaľ zapojili slovenskí herci ako napríklad Lujza Garajová Schrameková, ktorá s nápadom prišla, ďalej: Juraj Kemka, Kristína Tormová Farkašová, Eva Pavlíková, Miroslav Noga, Marek Majeský, Ady Hajdu, Peter Lejko, Juraj Hrčka či speváčka Katarína Koščová, moderátor Sajfa s manželkou Veronikou Cifrovou Ostrihoňovou, Babsy Jagušák a ďalší.

Jeden z úspešných slovenských hercov – Juraj Hrčka, ktorého ste mohli postrehnúť napríklad v najnovšom seriáli RTVS – Hniezdo, bol súčasťou aktivity Prečítam ti rozprávku tiež. Porozprával nám, ako je na tom s rozprávkami on sám.

Ako ste sa dostali k výzve Prečítam ti rozprávku ?
Juraj: „Myslím si, že som to objavil na sociálnej sieti, alebo mi to niekto poslal v správe v rámci nejakej skupiny. Nie som si istý, či to nebola Kristínka Tormová Farkašová. Do skupiny som sa pridal. Poslal som krátku nahrávku a už to išlo.“

Prečo ste siahli pri čítaní práve po knižke: Na zázraky máme nos ?
Juraj: „Siahol som po nej, lebo táto kniha je, podľa mňa, veľmi pekná . Pracujem ako zdravotný klaun pre občianske združenie – Červený Nos. Už to bude niečo vyše sedem rokov. Myslím si, že tie príbehy sú naozaj pekné a vhodné pre deti. Čo je hlavné, sú aj autentické. O nás – klaunoch, priamo z nemocnice, čo sme naozaj zažili, či už s deťmi a ich rodičmi, alebo ide o zážitky z prostredia geriatrie. Čiže príbehy so staršími kamarátmi v dôchodcovskom veku. Tie sú tiež ľudské, vtipné, niekedy aj poučné, keďže sú zo života. Knižka vyšla len nedávno, pred polrokom. Usúdil som, že by bola vhodná na takéto čítanie.“

Čítali vám rodičia rozprávky, keď ste boli malý? Alebo ste si púšťali kazetu z magnetofónu?
Juraj: „Áno, čítali mi rodičia, aj moji starí rodičia. Zväčša nejaké povesti a báje, alebo balady, niekedy aj rozprávky Pavla Dobšinského, Tisíc a jednu noc, to som mal rád. Ešte si pamätám Ferda Mravca od Ondřeja Sekoru. Neskôr som si ho čítal i sám. Alebo Chrobáka Truhlíka. Všetky tieto záležitosti s chrobákmi boli super. Samozrejme, počúval som príbehy aj z platní. Napríklad Kocúra v čižmách, Soľ nad zlato. Z kazety som si púšťal rozprávku Maxipes Fík. Bolo to v češtine a poznal som to naspamäť. Naozaj krásne to bolo nahovorené. Tú kazetu som úplne zničil. Stále som to počúval dokola.“

„Je to dobrá možnosť, aby si deti rozvíjali svoju fantáziu.“

Ste herec, hlasový fond máte predurčený na čítanie rozprávok. S textom máte bohaté skúsenosti. Museli ste sa na túto výzvu nejako špeciálne pripraviť?
Juraj: „Nemusel. Robím to často, živím sa tým. Pracujem s hlasom, aj čítam takéto veci profesionálne. Skôr som sa trochu potrápil s takými technickými záležitosťami ako nastavenie kamery tak, aby nespadla. Ďalej som si musel nájsť vhodné miesto v byte, kvôli svetlu a celkovej atmosfére. To, aký príbeh budem interpretovať, som vedel hneď. Čítal som úryvok z knižky Na zázraky máme nos, z ktorej som si vybral kratší úryvok. Nemal viac ako šesť minút, čo je pomerne málo, ale na druhej strane, niektorí kolegovia, čo majú maličké deti od 2 – 4 rokov hovorili, že je to primerané k pozornosti dieťaťa. Ešte som načítal, okrem iného, aj úryvok z Malého princa, ktorého myslím, má každý z nás doma.“

Myslíte si, že čítanie, respektíve počúvanie rozprávok zo strany detí, je stále v kurze? Zaujíma ich to?
Juraj: „Podľa mňa ich to zaujíma. A keď ich to nezaujíma, majú aspoň možnosť vypočuť si to. Tým, že sa to nahráva a neskôr zavesí na sociálnu sieť, môžu sa k tomu hocikedy vrátiť. Je to spestrenie a dobrá možnosť, aby si deti rozvíjali svoju fantáziu. Myslím si, že je to pre ne dôležité.“

Pri čom radi zaspávate vy, teraz, keď už ste veľký?
Juraj: „No, zvykol som si a robím to dosť často, že zaspávam pri rozhlasových hrách. Špeciálne pri detektívkach, alebo pri historických inscenáciách. Existuje plno rozhlasových hier, ktoré sú voľne dostupné na internete. Veľa slovenských a českých rozhlasových hier je z päťdesiatych až osemdesiatych rokov minulého storočia. Veľmi zaujímavý v nich býva najmä taký ten starší štýl reči. Milujem Komisára Maigreta v podaní Rudolfa Hrušinského, to rád počúvam. Čiže, toto je niečo, po čom siahnem ja, čo si rád pustím a rád pri tom zaspím. Je to super, zaspávať pri hovorenom slove. Samozrejme, patria tam aj všetky audioknihy.“

Text: Katarína Winklerová
Foto: facebooková stránka Martinus

Dlho očakávaný dokumentárny film V sieti je konečne tu. Problematiku zneužívania maloletých na internete spracovali a pod svojou taktovkou natočili českí režiséri Vít Klusák a Barbora Chalupová.

Film vznikol v koprodukcii a produkcii s RTVS, ČT, Helium Film, Hypermarket Film, Filipom Remundom, Petrom Kerekesom a Vítom Klusákom. Distribučná premiéra bola začiatkom mesiaca. Tri herečky, tri detské izby, desať dní a 2458 sexuálnych predátorov. Tento dokument otvára v Čechách i u nás na Slovensku tabuizovanú tému zneužívania detí cez internet, konkrétne cez sociálne siete.

Tri dospelé herečky sa chopia svojej úlohy, ktorá spočíva vo vytvorení falošných profilov na sociálnych sieťach, na ktorých majú predstierať, že majú 12 rokov a pri komunikácii s predátormi dbať na to, aby o ich veku vedeli. Všetkým trom slečnám štáb vytvoril simulované prostredie troch rozdielnych detských izieb v priestoroch filmového ateliéru. V týchto miestnostiach sa odohráva v podstate celý dej dokumentu. Dievčatá v nich chatujú s mužmi, ktorí ich na sociálnej sieti oslovujú, avšak bez toho, aby iniciovali kontakt ako prvé. Reálni muži zastupujú naozaj pestrú vekovú vzorku všetkých kategórii. Písanie sa stupňuje a vo filme nám tvorcovia ukážu i to, ako muži od týchto slečien požadujú sex cez videohovor, posielajú im obnažené fotografie svojich prirodzení, či linky na porno. V tých najhorších prípadoch sa im i vyhrážajú.

Film predstavuje príbeh, ktorý ukazuje všetko postupne od začiatku. Začína výberom dievčat na kastingu, vytvorením vierohodných detských izieb, profilov, zabudovaním kamier a priebežne spúšťa komunikáciu s predátormi. Všetko za prítomnosti odborníkov z oblasti psychológie, sexuológie, či spolupráce s políciou ČR. Na kastingu, pri ktorom sa tvorcovia otvorene zhovárajú s dievčatami o tom, čo ich čaká, sa zároveň dozvedajú a sú nemilo prekvapení, že 19 z 23 dievčat, ktoré im agentúry ponúkli, má osobnú skúsenosť s takýmito činmi.

Po otázke adresovanej Vítovi Klusákovi, či si v hlave simuloval situáciu, ako by sa zachoval, keby zistil, že sa to deje jeho vlastným deťom, sa na chvíľu zastavil. Skonštatoval, že nad tým neuvažoval. Tvrdí však, že doma sa so svojimi deťmi otvorene rozprávajú o sexe. Na rovinu, bez servítky. Hovorí, že otvorenosť je, pokiaľ ide o deti, v tomto prípade kľúčovým faktorom, ako sa dá predísť tomu, aby kládli otázky týkajúce sa sexu cudzím osobám. Vít tiež uvádza, že v Českej republike sa, podľa štatistík, deti stretávajú s tvrdým pornom už v ôsmom roku života. Preto nabáda, aby sa i jeho vlastní priatelia netvárili, že ich detí sa to v takomto veku ešte netýka. Nech netvrdia, že sú ešte príliš malé. V súčasnosti sa tak či onak na internete takýmto sexuálnym ponukám nemusia vyhnúť. Dôležité však podľa neho je, aby vedeli správne zareagovať a vyhodnotiť, čo je správne.

Na tlačovej konferencii padla tiež otázka, či počas tejto celej simulácie prišiel niekto z predátorov na to, že to celé iba hrajú. „Jeden muž pri reálnom stretnutí s herečkou, ku ktorému prišlo, odhalil nahrávacie zariadenie – mikroport, ktorý bol umiestnený v kvetináči, na stolíku v podniku, kde sa stretli,“ konštatuje Vít Klusák. Anežka, ktorá je jednou z herečiek, však zareagovala na paniku muža, ktorý port objavil, nasledovne: „To sem asi nasadili Rusi.“ Chlap bol údajne z celej situácie taký vydesený, že jednoducho odišiel zo stretnutia preč a nič sa nestalo. Počas takýchto schôdzok, ku ktorým vo filme prišlo, boli prítomní telesní strážcovia so slúchadlami a ukrytý štáb. V krajných situáciách, ktoré si môžete pozrieť vo filme, bol vždy na blízku i Vít, ktorý hral dievčatám otca. Ak to bolo nevyhnutné, dievčatám zavolal a zasiahol.

„Stalo sa To aj Tebe? Pomoc existuje! Nikto nemá v žiadnom prípade právo Ti ubližovať! Môže byť náročné v tom byť osamote. Ty nemusíš. Sme tu pre Teba!“ Týmito slovami sa prihovára obetiam nový web, spustený na Slovensku – STALOSATO.SK. Ak sa naň obrátite, môže vyriešiť nejeden problém.

Text: Katarína Winklerová
Foto: Laura Mlynárová