Na javisku sa treba naučiť „existovať“. Hodiny hereckej tvorby si vyžadujú nemalý vklad študenta aj učiteľa. Dôležitá je najmä autentickosť.
ŠATŇA HERCOV. Tak sú označené dvere do miestnosti plnej kriku, temperamentu aj smiechu. Študenti činohry z Vysokej školy múzických umení tvrdia, že zábavu neraz zvykne vystriedať plač. Na hodine hereckej tvorby sa ho pred vyučujúcimi obvykle pokúšajú zadržať. Až po nej vraj dostáva patričný priestor. V napätí sú dnes predovšetkým Naďa a Vily. S ich ročníkovými vedúcimi Ingrid Timkovou a Marekom Majeským budú na dialógoch pracovať práve oni dvaja.
Druháci sa tento semester venujú hre Nový život od Jozefa Gregora Tajovského. Ide o tragický príbeh rodiny, v ktorom autor dôrazne odsudzuje sebectvo a chamtivosť. Postavy prežívajú bolesť a ťažko späť získavajú pokoj a šťastie. Richtárovu dcéru Aničku vydajú za Pištu, ktorý ju chce iba pre peniaze. Ona však ľúbi chudobného Martina. Pišta rozpredá celý ich majetok. Zabije richtára a popravia ho za to. Aničke sa narodí choré dieťa, ktoré napokon vychovávajú spolu s Martinom.
Študenti predstavenie neodohrajú vcelku. Režisérsky je postavené na jednotlivých dialógoch, ktoré na seba nadväzujú. Na javisku sa tak nikdy neocitá celý ročník, ale len konkrétne dvojice či trojice. Spolužiaci sa alternujú, čo znamená, že jednu postavu v rámci tej istej hry stvárni viacero z nich. Aby sa divák v takomto koncepte nestrácal, každý hrdina má na sebe ako poznávacie znamenie nejaký prvok. Naďa, ktorá hrá Katušu, nosí náhrdelník. Akonáhle svoju pasáž dohrá, odovzdá ho Natálii, aby bolo zrejmé, že Katušu teraz stvárni ona.
Ostatní si na hodine zvyčajne posadajú dookola, sledujú prácu hereckej dvojice, ktorá je v priestore a počúvajú pripomienky pedagógov. Tie spolužiakom zároveň zapisujú, aby sa k nim neskôr mohli vrátiť. Najlepšie sa, celkom pochopiteľne, učia priamo na javisku. Vďaka pozorovaniu ostatných si vraj herecké zručnosti dokážu osvojovať na približne desať až dvadsať percent.
Keď do šatne vstúpi študentka réžie Silvia, ktorá oznámi, že sa prišla pozrieť na ich dnešnú hodinu, Naďa príliš veľké nadšenie neprejaví. Spolužiačka Natália ju hneď zahriakne: „Bude tam ako podpora, nie ako stresový faktor.“ Po napomenutí sa postaví a stiahne so sebou svojho hereckého kolegu, aby si preskúšali ich časť z hry. Zakrátko sa rozhorčí: „Nič sa tu nedeje a si úplne ležérny, Mišo, napumpuj sa trochu!“ Neohradí sa. Naopak – po kritike oduševnene začne robiť kliky. Odznova. „Je to brutálne mechanické, ale na hodine to bude iné,“ ukončí nácvik Natália s pozitívnou vyhliadkou.
„Čistenie“ je drina
„Dnes to bude náročné, lebo ideme čistiť,“ vysvetľuje Vily, ktorý v pravej ruke drží vedro a v ľavej kefu na rajbanie. Pôsobí tak naozaj hodnoverne. Vďaka profesorke Ingrid Timkovej však veľmi rýchlo porozumieme tomu, čo termín „čistenie“ v hereckej praxi skutočne znamená. Naďu a Vilyho najskôr vyzve, aby jej dialóg predviedli. V určitej chvíli ich zastaví, no a odvtedy ich zastavuje prakticky už stále – po takmer každej vete aj pohybe. „Možno si myslíte, že vás buzerujem, ale nie je to tak. Dialóg sa musí takto rozobrať, inak sú to len, ako hovoril Hamlet, ‚slová, slová, slová’ bez akéhokoľvek obsahu. Vy do toho zároveň vkladáte nejakú emóciu. K osobe, s ktorou hráte aj k situácii, ktorá vám tam vzniká. To sú dve rozličné veci. Preto vás stále zastavujem.“ Bežný smrteľník možno ani nevie, že v hereckom svete sa dá pokaziť aj taká triviálna vec, akou je otváranie dverí. Keď sa o to v úvode snaží Vily, profesorka vzápätí povie: „Vy tie dvere nemôžete otvárať rukami aj nohami zároveň, buď to budete robiť jednou alebo druhou končatinou, inak to vyzerá dosť chaoticky.“Keď tento úkon zvládne a ocitne sa za ich prahom, vyučujúca mu v stotine sekundy adresuje ďalšiu pripomienku: „Nevchádzajte potichu, šomrite si pri tom.“
Prirodzenosť, pravdivosť a logika ako dôležité piliere hereckej praxe
Ingrid Timková najväčší dôraz kladie na prirodzenosť a pravdivosť. „Toto si, Naďka, nechajte doma, je to čistý afekt. My nepotrebujeme, aby ste hrali, my potrebujeme, aby ste ´existovali´, boli.“ Každý pohľad na javisku musí mať svoj význam, opodstatnenie. A ak náhodou nemá, treba ho hľadať. Inak sa hranie ľahko stane mechanickým, strojeným. Študentom majú pomáhať, tzv. podtexty. Nestačí, ak sa na svojho partnera len dívajú. Musia sa na neho pozerať s konkrétnou myšlienkou. Okrem dialógu, ktorý v priestore vedú nahlas, musia viesť aj svoj vnútorný monológ. Počuť ho síce nemôžeme, no udržiava ich v správnom nasadení, a to je neprehliadnuteľné. Nesmierne dôležité je tiež, aby jednotlivé situácie na seba nadväzovali, aby jedna logicky vyplývala z druhej.
Keď Vily ako paholok v úvode dialógu vojde do kuchyne, musí si na stole prirodzene všimnúť a následne potajomky zjesť klobásu. Prechádza sa okolo nej, ovoniava ju, natŕča uši, či náhodou niekto nejde. Ruku opatrne načahuje k tanieru. Marek Majeský navrhuje, že túto akciu môžu vyskladať na princípe vnútorného boja – vidím jedlo, aj by som si dal, no viem, že nemôžem, tak vydržím alebo si dám len kúsoček. Napokon by sa táto situácia podľa neho mohla preklopiť do toho, že by klobásu zjedol celú, pretože ho aj tak nikto nevidí, takže na to kašle. Ingrid Timková mu oponuje. Skúsená herečka tvrdí, že paholok využije každú príležitosť dobre sa nažrať. Stále je hladný. Nikdy nie nadžganý až po uši a ak si z jedla ani kúsok neštipne, určite nie preto, že by chcel schudnúť. Takto logiku hľadajú aj pri ostatných scénach. Stále s ohľadom na reálnu motiváciu danej postavy a to, čo chce svojim konaním docieliť.
Akonáhle si Vily všimol klobásu, vypúlil oči. „Toto robiť vôbec nemusíte, my predsa vidíme, že sa na ňu dívate,“ opäť na prirodzenosť a logiku apeluje herečka. Vily si taktiež v určitých častiach dialógu šomre popod nos maďarské nadávky. „Vily, čo tu hovoríte v slovenčine?“ pýta sa ho vyučujúca. „Že by som radšej išiel naspäť do Liptovského Mikuláša súložiť s prostitútkami.“ „A ďalej?“ pýta sa. „Že iba debilovi sa chce baviť s takouto pizdou,“ ukáže na svoju hereckú partnerku. Logiku podľa Ingrid Timkovej treba hľadať aj v spôsobe, akým herec nadávky vyslovuje. Dôležitá je presnosť, načasovanie, údernosť aj opodstatnenie. Ak protagonista nadávky používa len formálne, rýchlo sa prezradí. Vily si ich síce iba mrmle, ale aj to sa musí diať v nejakej nálade. „My z vás nemôžeme mať dojem, že hromžíte iba preto, lebo vám to niekto prikázal,“ zdôrazňuje vyučujúca.
Študenti druhého ročníka činohry
Od Nadi zase požaduje, aby bola vecnejšia. „Toto je ako z rozprávky o perníkovej chalúpke.“ Naďa sedí na gauči, pilníkuje si nechty a vtom sa od paholka dozvedá správu o návrate ďalšej z postáv. To ju má rozrušiť. „Naďa, tak si tým pilníkom trebárs zarežte do mäsa.“ Málo. Odznovu. „Chceme od vás normálnu ľudskú reakciu, došľaka, ozvučte to trošku, zvýsknite. Ja to za vás nezahrám. Radšej to prežeňte, potom budeme uberať,“ snaží sa svoju študentku vyburcovať k výraznejšej emócii jej ročníková vedúca. Marek Majeský musel odísť, a tak na vysvetľovanie zostala sama. Po 180-minútovej práci bez prestávky hodinu ukončí a zdôrazní, aby si herecká dvojica všetky dnešné pripomienky zapísala a nabudúce na ne myslela. Keďže im ich ostatní spolužiaci medzičasom už všetky spísali, túto činnosť môžu vynechať. Naďa sa po hodine pristaví pri profesorke, poďakuje sa jej za trpezlivosť a zároveň sa ospravedlní za to, že dnes nedokázala podať lepší výkon. Evidentne je na seba prísna. „Naďa, nie je za čo, na to som predsa tu,“ reaguje Ingrid Timková.
Outfit a divadelný kostým nie sú synonymá
V závere hodiny študentka Viktória nadhodí, že by sa ešte rada informovala, ako to bude s ich „outfitmi“. To je chvíľa, keď Ingrid Timková zrejme nevie, či sa má cítiť viac pobúrená alebo pobavená. Zvolí teda kombináciu obidvoch emócií: „Preboha, outfit si môžete dať možno na mólo, my predsa budeme hrať v divadelných kostýmoch,“ ozrejmí. Jasno v pojmoch by sme tak nateraz mali. Na rad prichádza pomenovanie dojmov.
Najhnusnejšia vec, ktorá sa vám počas hrania môže stať
Po tom, čo vyučujúca za sebou pri odchode zatvorí dvere, sa v triede nakumuluje množstvo nových pocitov. „Cítila som sa totálne trápne a bolo mi úplne nanič z toho, že tu nedokážem ani len normálne vykríknuť,“ hovorí Naďa, ktorá zároveň tvrdí, že sa na seba počas hrania začala dívať z pohľadu tretej osoby a rozmýšľať nad tým, ako asi práve vyzerá a tvári sa. „A to je tá najhnusnejšia vec, ktorá sa ti môže stať, mala som to tak celý prvý semester. Fuj, odíď z toho sveta čo najskôr, nezostávaj tam,“ povzbudzuje Naďu spolužiačka Natália a pomáha si pritom všemožnými gestami. Vyzerá to tak, že by najradšej tento nešvár z Nadi okamžite vyrvala holými rukami. Do diskusie sa zapojí aj budúca režisérka Silvia: „Mám pocit, že si bola celý čas v kŕči, ona predsa nesúdi teba ako človeka.“ Naďa sa zamyslí: „Ja viem, keď mi napríklad povedala, že sa mám oprieť, mala som dojem, že to neviem spraviť tak, aby to vyzeralo prirodzene. Keď hrám, niekedy mám aj problém chytiť sa za hlavu, lebo mi to odrazu pripadá hrozne umelé,“ vysvetľuje Naďa. Natália vraj zažíva presne to isté: „Tak potom to, do palice, musí byť v tom herectve nejaký osobitý jav,“ premýšľa. „Skrátka som sa zľakla, nedovolila si ísť cez vlastný strach a zostala vo svojej komfortnej zóne,“ opisuje svoju skúsenosť Naďa.
V prvom ročníku vraj musela celú hereckú etudu odohrať v podprsenke. Ľahké to nebolo, no dnes to považuje za dobrý odrazový mostík a niečo, čo ju do veľkej miery oslobodilo. „Ak som sa dokázala preniesť cez toto, o čo tu potom ide?“ Do štádia cítiť sa pohodlne polonahá na javisku sa vraj ešte stopercentne nedopracovala, no vždy sa snaží pripomínať si, že tam nie je za Naďu, ale postavu, ktorú stvárňuje.
Namiesto konkurencie podpora
Konkurenciu vraj medzi sebou v triede nevnímajú. Ingrid Timková je, podľa študentov druhého ročníka, pedagogička s prirodzeným rešpektom. Vydobýjať si ho nijako nemusela. Má rovnaký meter, je prísna, a preto každý vie, ako sa počas práce s ňou cíti ten druhý. Povzbudiť sa snažia najmä navzájom. To máme možnosť pozorovať aj po hodine hereckej tvorby.
Študentky činohry na predstavení v SND
Budúce divadelné herečky
Po spoločných úvahách sa študenti presunú späť do šatne. Ich kontakt s kultúrou napriek pokročilejšej hodine a únave nekončí. Namierené majú do divadla.
Autorka článku: Kristína Babicová
Foto: Archív študentiek VŠMU a Kristína Babicová
