Kristína Debnárová

Ako vnímal Mirek Tóda, ako prvovolič, situáciu v rozpoltenom Československu? Ako vášnivý čitateľ SME či poslucháč Slobodnej Európy považoval Slovensko za čiernu dieru a post-sovietsku provinciu. Výbuch auta novinára či únos prezidentovho syna niesla príchuť stredoázijskej krajiny a nie republiky v centrálnej Európe. Nielen o predrevolučných časoch prišiel porozprávať do online priestoru študentom žurnalistiky .

Reportéra, ktorý v súčasnosti šéfuje zahraničnému spravodajstvu v Denníku N, tak ako kedysi v SME, určite poznáte nielen vďaka jeho zahraničným reportážam, ale aj z Kóšer podcastov. Absolvent žurnalistiky a politológie Univerzity Komenského by sa už pre štúdium novinárčiny znovu nerozhodol. Prečo? Nestojí za tým ani tvorba podcastov či túžba vydať sa po inej kariérnej ceste.

Ako gymnazista čítal denník SME v lavici so snom, že by tam aj on rád niekedy písal. Vlastne, novinárom chcel byť odmalička. Ešte pred nástupom na vysokú školu okúsil novinársky chlebík ako stážista v košickom Korze a neskôr v letnej škole žurnalistiky, kde bol moderátorom volebného autobusu v roku 1998. Vtedajšiu situáciu prirovnal k súčasnej predvolebnej Amerike. Ak by zvíťazil Vladimír Mečiar, bolo by to podobné, akoby dnes vyhral voľby po druhýkrát Donald Trump. Okrem vytúženej stáže spolupracoval s vtedajšími osobnosťami ako Peter Tóth, Róbert Kotian či Marián Leško.

Po skrátenom štvorročnom vysokoškolskom štúdiu, ktoré ukončil napísaním diplomovej práce o vojnovej reportážnej žurnalistike, začal svoju kariéru v týždenníku Plus 7 dní. Chcel sa venovať  predovšetkým zahraničiu a reportážam. Domáce spravodajstvo ho nezaujímalo a ako sa sám vyjadril, nemal „nervy počúvať našich politikov“. V týždenníku pôsobil dva roky a pomyslenú definitívnu bodku mu udelilo vedenie, keď neprejavili záujem o publikovanie Mirekovej reportáže z Kuby. Nasledovalo desaťročné pôsobenie v denníku SME, kde si novinár sadol najskôr na začiatočnícku stoličku a nakoniec stál na čele zahraničného oddelenia, ktoré bolo treba nanovo vybudovať.

Ešte pred nástupom do novinárskej rutiny v týždenníku, Mirek sníval o povolaní vojnového reportéra. Prvá vojna, ktorú zažil naživo, mu dala pocítiť, že toto nie je jeho cesta. Bol to päťdňový rusko-gruzínsky konflikt v roku 2008. Boje vypukli z piatka na sobotu a už v nedeľu novinár sedel v tureckom lietadle na ceste do vojnovej zóny. Podarilo sa mu dostať do centra diania a zažil aj bombardovanie mestečka Gori (rodisko Stalina), kde prvýkrát zacítil zápach zhoreného ľudského tela. Táto vypätá situácia mala aj emocionálnu dohru a na konci dňa si novinár aj poplakal. Okrem hrôz bojov bol svedkom propagandy, keď ruská strana tvrdila, že sa nenachádza na určitom území a pritom tam mala vojsko aj tanky. Tento konflikt sa pomerne rýchlo skončil a nezaradil ku takzvaným „zamrznutým.“ K nim patrí napríklad boj na Ukrajine, ktorý trvá už šiesty rok.

Práca vojnového korešpondenta je ideálna vtedy, ak už máte vopred dohodnuté stretnutia, poznáte trošku krajinu či jazyk. Ideálne však je, ak máte fixera, teda človeka, ktorý vám všetko vybaví a vy prídete do hotového. Je to pomerne drahá položka a preto si ju obvykle môžu dovoliť len lepšie situované média ako napr. the Guardian. Inak je to na vašich pleciach – načítať si fakty, rozhodnúť sa, akým smerom sa pri tvorbe textov vydať, zbierať dáta počas dňa a večer to dať dokopy a poslať do redakcie. Netreba podliehať stereotypu, že vojnový reportér je terčom útokov. Prestíž bojujúcich krajín utrpí zakaždým, keď dôjde k  smrti novinára.

Po odkúpení akcií denníka SME finančnou skupinou Penta Mirek Tóda s niektorými ďalšími novinármi odišli do novovznikajúceho Denníka N. Politika média sa nesie v duchu digital first a printová verzia sa stala druhoradou. Tvorba mediálnych príspevkov je podmienená dobrou informovanosťou autora, a preto je Mirekova ranná rutina okrem šálky kávy aj denný prehľad aktuálnych tém. Napríklad aj pomocou aplikácie Feedly, ktorá dokáže zosumarizovať tituly z navolených webov. V jeho prehľade môžete nájsť články od BBC, Financial Times, New York Times či ruskej Medúzy, ktorá sídli v Rige. To je základ pre správny výber tém, ktoré sú v daný deň zaujímavé i dôležité.

Slovenský trh je pomerne malý a zahraničné redakcie nie sú prioritou. Napriek tomu je podľa Mireka v každej z hlavných redakcií spravodajských webov či rozhlasu dobré obsadenie a tvoria hodnotné príspevky. Situácia vo východnej Európe je pre zahraničných novinárov pomerne rovnako nepriaznivá vo forme skromnosti prostriedkov na cestovanie. Z radu podľa neho vyčnieva práca Českej televízie (ČT) a poľskej žurnalistiky, tvorcov z knižnej série Absynt. Navyše, súčasná novinárska práca si vyžaduje rýchlosť a efekt sociálnych sietí.

Znamená to, že sa neoplatí byť zahraničným novinárom, alebo žurnalistiku vôbec neštudovať? Do značenej miery šéf zahraničia Denníka N priznáva, že mu príde zbytočné tento odbor študovať celých päť rokov. „Dalo by sa to zosekať na dva semestre teórie. Viem si predstaviť maximálne bakalárske štúdium so silným zameraním na mediálnu prax,“ hovorí. Pre akademický výskum a prácu je vhodné jedine doktorandské štúdium. Štúdium politológie bolo pre Mireka viac-menej z núdze cnosť, keďže výber nebol široký. Ideálna kombinácia by bola žurnalistika a angličtina. V súčasnosti ale nie je možné na Univerzite Komenského študovať žurnalistiku v kombinácií.

Čo sa týka cestovania, medzi najobľúbenejšie Mirekove cesty patria návštevy Libanonu, Izraela a vo všeobecnosti oblasti Blízkeho východu. V roku 2006 precestoval Libanon, zažil adrenalín v častiach, kde úradoval Izballah krátko po vojne s Izraelom. K srdcu mu prirástla aj Ukrajina, ktorú mal na starosti hneď po nástupe v SME, ako post-sovietsky región. Jeho prvá zahraničná cesta z redakcie SME bola na Ukrajinu v súvislosti s Oranžovou revolúciou. Navštívil aj pásmo Gazy, Líbyu, Černobyľ, Spojené štáty americké či Moldavsko a mnoho iných krajín. V Líbyi bol súčasťou delegácie, keď sa Róbert Fico stretol s Muammarom Kaddáfím. Vtedy sa podaril bývalému premiérovi diplomatický lapsus,  keď v umelo vykonštruovanej taktickej afére bulharských rukojemníkov dal nejasne za pravdu Kaddáfimu. Hneď na druhý deň sa správa ocitla na titulnej stránke denníka SME, čo politika značne rozčúlilo.

Medzi miesta, ktoré sa Mirekovi nežiada už znovu vidieť patrí Černobyľ, Srebrenica či Srbsko. Tieto krajiny naňho pôsobia veľmi depresívne a dokonca si ani nevychutnal HBO trhák – dokumentárny seriál Černobyľ.  Naopak, miluje Moldavsko. Krajinu, kde sa mieša príchuť Balkánu s post-sovietskym životom. A samozrejme, aspoň raz za rok sa snaží cestovať na Donbas, aby sa na konflikt nezabudlo. Akákoľvek cesta na Ukrajinu ho tiež poteší.

Od písaného slova ku podcastom Mireka neviedla žiadna špeciálna túžba.  Namotivoval ho kamarát, aby vyskúšal tento formát a tak vznikol Kóšer podcast o kultúre, tradíciách a zvykoch judaizmu spoločne s témami našej temnej histórie. Podľa novinára sa naša spoločnosť s touto historickou etapou ešte nevyrovnala. Z podcastov môžete počuť aj hlas Mirekovho kamaráta – rabína Michaila Kapustina. Ak ste ešte žiaden Kóšer nepočuli, dajte šancu epizóde o židovskom „road-tripe“ po Spiši. Ak ste skalným fanúšikom, tešiť sa môžete na nový kúsok o židovských náhrobkoch, ktorý sa nahrával na českých cintorínoch s odborníkom na náhrobky. Tento pán sa na cintoríne pokojne aj vyspí.

Text: Kristína Debnárová

Medzi neúnavne slušnými Japoncami

Ako sa Slovenke žilo v krajine, kde sa Vianoce oslavujú v KFC a miestni separujú ešte aj etiketu z plastovej fľaše?  
Čerstvá absolventka japonológie Univerzity Komenského v Bratislave, Alexandra Tučková, nám prezradila, aké to bolo rok študovať a žiť v krajine, kde majú automaty takmer na všetko a vianočné sviatky sú skôr Valentínom, ako rodinnou udalosťou. Navyše, nechala doma frajera a nastúpila do čisto dievčenskej školy.

Ako sa celý tento váš študijný program začal? A prečo práve japončina a Japonsko?
Na tomto jazyku aj krajine ma fascinuje veľmi veľa vecí. Vždy na túto otázku odpovedám inak, raz je to pre moju lásku k japonskej animovanej tvorbe – anime a manga, inokedy pre obdiv k japonskému písmu, kultúre alebo hudbe. Pamätám sa, že som na takéto otázky odpovedala aj na návšteve u jednej japonskej rodiny, keďže ich dcéra bola moja spolužiačka a kamarátka.

A ako som sa dostala do Japonska? V štvrtom ročníku som si podala prihlášku na štúdium v zahraničí a po všetkých vybavovačkách (komunikácia bola, samozrejme, po japonsky) som s udeleným štipendiom a preplatenou letenkou v piatom ročníku odcestovala do Jokohamy, odkiaľ sa do Tokia dostanete za približne pol hodinu.  Tam sa mi ušlo miesto v súkromnej dievčenskej škole na fakulte japonského jazyka a literatúry.  

Škola mala krásny obrovský areál, niečo na spôsob amerického kampusu. Nechýbali tam ani kaviarne alebo japonská „samoška.“ Škoda len, že ubytovanie som mala ďalej. Bývala som na internáte, kde som mala vlastnú izbu veľkosti kuchynskej špajzky. Ale za tých jedenásť minút cesty vlakom, ktoré som dennodenne absolvovala, som mala možnosť nadviazať kontakty so spolužiačkami.

Nemali ste obavy, aké to bude v novom kolektíve a, navyše, čisto dievčenskom?
Popravde, mala som obavy. Zatiaľ som bola vždy v zmiešanom kolektíve a byť v škole len so samými Japonkami som si spočiatku nevedela predstaviť. Našťastie, bála som sa úplne zbytočne.

Tých, čo čakali, že nás zaradia medzi miestnych a budeme sa s nimi učiť v jednej triedne, musím sklamať. Navštevovala som hodiny pre zahraničných študentov, a teda moje spolužiačky neboli Japonky, ale boli sme tam spoločne s jednou Španielkou jediné Európanky. Všetky ostatné boli dievčatá z Ázie, najmä z Južnej Kórey, Číny, Indonézie alebo Tajvanu. Dobré vzťahy som mala aj s niekoľkými Japonkami z internátu a, samozrejme, mojou „buddy“, ktorá ma sprevádzala už od letiska. Miestne dievčatá boli veľmi milé a vôbec sa nedelili do skupín alebo ma nejako nevytláčali z kolektívu, vôbec ma neohovárali. Avšak s chalanmi som sa za celý svoj pobyt rozprávala dokopy asi len trikrát. Možno práve preto nám to s frajerom vydržalo!

Bola tu tiež možnosť navoliť si predmety, ktoré sa vyučovali pre Japoncov, ale chápali ich ako extra prednášky alebo dobrovoľné vzdelávanie. Prihodila som si hodiny literatúry, keďže sa to týkalo mojej diplomovej práce. Našťastie, vyučujúci mal so mnou zľutovanie a neskúšal ma. Každý študent si totiž musel pripraviť prezentáciu na dve hodiny o nejakom diele a ja som bola poriadne stratená a ani som im, poprave, veľmi nerozumela.  No ale absolvovala som tento predmet na A, takže sa nemôžem sťažovať.

Čo sa týka jazykových zručností, mala ste pocit, že študentky z iných krajín sú lepšie pripravené ako vy alebo práve naopak?
Sprvu som mala dojem, že som na tom podstatne horšie ako ony. Výhodu mali najmä Číňanky, ktoré vedia čítať Kandži (sinojaponské ideogramy používané pri zápise japončiny) prakticky odmalička. Naopak, študovala s nami aj jedna kórejská dievčina, ktorá na začiatku nevedela povedať ani ako sa volá. Časom sa jej japončina veľmi zlepšila a myslím, že každý kto absolvuje takýto pobyt a je nútený komunikovať v cudzom jazyku, dosiahne výrazné zlepšenie. Mne sa podarilo na konci programu dosiahnuť v teste JLPT (Japanese – Language Proficiency Test) úroveň N2, teda druhú najvyššiu možnú. Nad ňou je už len N1 úroveň, ktorá vyžaduje vysokú úroveň Keigo – zdvorilej, veľmi úctivej japončiny. Tá je dodnes mojou nočnou morou! Je mimoriadne náročná.

Spomínali ste, že ste študovali na fakulte japonského jazyka a literatúry. Aké iné fakulty vaša univerzita ponúkala?
Univerzita zastrešovala tri fakulty – japonský jazyk a literatúra, anglický jazyk a literatúra a fakulta zameraná na hudobnú teóriu a tvorbu. Mnohé profesorky, ktoré nás učili, samy túto univerzitu vyštudovali. Uplatnenie, ktoré jej absolventi získali, boli okrem učiteľstva aj profesie ako jazykovedci, tlmočníci alebo si napríklad možnosť založiť profesionálnu kapelu. Mali sme aj jednu obrovskú halu s pódiom, kde často študentky z hudobnej fakulty usporadúvali rôzne koncerty. Kto je fanúšikom anime či mangy a pamätá sa na všakovaké dievčenské hudobné vystúpenia, tak toto bolo niečo veľmi podobné! 

„Častejšie v správach zachytíte správy o zemetrasení, ako o vražde alebo kriminálnom útoku.“

Japonsko je známe tým, že vyvíja na žiakov veľký tlak v oblasti vzdelávania.  Ojedinelé nie sú ani samovraždy, lebo študenti  takýto tlak nezvládnu. Pocítili ste takúto dusnú atmosféru aj vy?
Jedným slovom – nie. Pracovali sme usilovne, prebrali sme všetko predpísané učivo, ale neboli sme pre učiteľov Japonci. Tí to mali určite omnoho náročnejšie, ale je pravda, že oni sú na takéto tempo výučby zvyknutí. Ku nám boli určite benevolentnejší.

Aj keď sa občas moje japonské spolužiačky sťažovali, že toho majú dosť veľa, našťastie sa na našej škole nestalo žiadne takéto nešťastie. O samovraždách sa veľmi aj tak nehovorí. Pamätám si, že som správu o samovražde zachytila len raz. Išlo o hlásenie meškania vlaku, lebo práve nejakého samovraha odnášali z koľajníc. Častejšie v správach zachytíte správy o zemetrasení, ako o vražde alebo kriminálnom útoku.

Zažili ste zemetrasenie na vlastnej koži? Čo vtedy treba robiť?
Áno, niekoľkokrát som ho zažila, ale boli na úrovni tri, nanajvýš štyri, ktoré sa považujú za mierne (na Richterovej stupnici z dvanástych). V škole sme mali samozrejme prípravu, čo v takejto situácii robiť. Treba sa niekam schovať alebo sa niečoho pevne držať, ak ste vonku. Mňa zemetrasenie zastihlo vždy na internáte okolo večera. Našťastie som mala všetok nábytok taký natlačený, že sa vôbec nepohol, a tak som bola v bezpečí.

Hovorí sa, že pri Japoncoch človek nikdy nevie, čo si o ňom naozaj myslia. Súhlasíte s týmto tvrdením?
Prikláňam sa k tomu. Miestni boli vždy a za akýchkoľvek okolností veľmi milí a zdvorilí. Čo sa im ale v skutočnosti preháňalo mysľou, ťažko povedať. Nikdy na mňa nikto nekričal, nikto mi nenadával alebo niečo podobné. Vždy boli veľmi ochotní a nápomocní. Ja to hodnotím pozitívne, ľudí to potom motivuje byť k sebe navzájom milí a úctiví. Aj v akomkoľvek obchode alebo službách ste nevideli jedného mrzutého zamestnanca alebo predavača, aj keď – ktovie koľko hodín už pracovali bez prestávky? Iba raz v živote som videla nahnevaného Japonca a bolo to, paradoxne, na Slovensku. Bola to lektorka, ktorá nás vyučovala na univerzite a tá sa vedela rozčertiť, keď niekto meškal na jej hodiny.

Ako ste prežívali voľné chvíle? Navštívili ste aj nejaké tematické kaviarne alebo festivaly?
Väčšinu svojho voľného času som cestovala. Spočiatku som mala obavy a chodila len na krátke výlety, ale krajina je naozaj veľmi bezpečná. Vďaka bohu za Google Maps a japonskú SIM kartu v telefóne. Za mnohé im vďačím! A nebolo na škodu mať tiež japonskú kreditnú kartu, no aj tak na veľa miestach musíte platiť v hotovosti.

V rámci školského výletu sme navštívili napríklad Hirošimu, ako súčasť spoznávania miestnej histórie.  Mali sme tam aj prednášky, takže vyučovaniu sme sa úplne nevyhli. Bolo to dosť silné a emotívne, keďže v múzeu boli kúsky oblečenia detí, ktoré počas tragédie umreli. Dali sa tam vidieť rôzne predmety a vypočuť si rôzne príbehy, ktoré sa viazali k ich majiteľom. Jedným z najznámejších symbolov je socha dievčatka, ktoré v ruke drží papierového žeriava origami. Legenda hovorí, že ak poskladáte tisíc origami, splní sa vám najtajnejšie prianie. Toto dievčatko si želalo uzdravenie z rakoviny, ktorá prepukla po ožiarení z atómovej bomby. Nevyliečilo sa, ale stalo sa symbolom nezlomného ducha.

• 

• 

V lete sa mi podarilo stihnúť aj festival Tanabata, ktorý sa koná vždy siedmeho júla na počesť stretnutia milencov – nebeskej tkáčky Orihime a Hikobošiho, hviezdneho chlapca. Ich láske nebolo dopriate a jediný deň, keď sa mohli stretnúť, bol siedmy deň siedmeho mesiaca v roku. Tento festival je typický svojou bohatou výzdobou, papierovými lampiónmi, stánkami s miestnym jedlom, bazénikmi na lov malých rybičiek a podobne. Prechádzali sme jednou z mnohých ulíc, kde sa festival konal v kimonách, bol to skutočne nádherný zážitok.

• 

• 

S kamoškami sme navštívili aj tokijský Disneyland a okrem užívania si každodenného života v Japonsku (medzi ktoré patrilo najmä obdivovanie rozkvitnutých sakúr) som sa rada zastavila aj v Jump-shope, v obchode, kde sa predávali mangy. Podarilo sa mi navštíviť aj výstavu Detektíva Conana, jedného z mojich najobľúbenejších animovaných postáv z detstva. Anime a manga sú a vždy budú neodmysliteľnou časťou kultúry, na ktorú Japonci nedajú dopustiť. Okrem Jump-shopu som chodila dosť často aj do pokémon centra, kde som nakupovala všetko možné aj nemožné, od školských pomôcok s pokémonmi až po magnetky a kľúčenky.

• 

• 

Bola som aj v tematickej kaviarni Totoro Café zo štúdia Ghibli, v kaviarničke spojenej s malým obchodíkom, kde mali s hádam všetko v tvare postavičiek z filmu Tonari no Totoro (Môj sused Totoro) či už keksíky, koláčiky alebo penu na káve.

• 

• 

Nebáli ste sa cestovať sama? V mnohých krajinách je to nepredstaviteľné pre vysoký stupeň kriminality. Nastala situácia, že ste žiadali niekoho o pomoc?
Japonci vedú život veľmi usporiadane, vlaky chodili na minútu presne, dokonca na nástupištiach majú značky, ktoré označovali, kde sa nachádzajú na vagóne dvere! A na každom kroku automat, najmä na nápoje. To je v lete mimoriadne užitočné. Na Slovensku by sa toto ale neuživilo, Japoncov by ani vo sne nenapadlo tie automaty rozbíjať alebo vykrádať.  Mentalita je skrátka neporovnateľná. Jedným slovom, krajina je veľmi bezpečná.

Raz, keď sme šli na výlet na Hokkaido s mojou spolužiačkou zo Španielska a v noci sme sa stratili, chceli sme sa opýtať na cestu. Oslovili sme troch ľudí, prví dvaja nás úplne odignorovali a tretiu osobu sme oslovili po japonsky a ona na nás skríkla, že nevie po anglicky a doslova pred nami ušla. Keď videla, že nie sme z Ázie, nedala nám šancu.

Ako protiklad môžem uviesť príhodu z Osaky. Hľadala som cestu k hotelu, mobil takmer vybitý a tiež sa už zvečerievalo. Pristavil sa pri mne jeden muž a opýtal sa ma po anglicky, či nepotrebujem pomoc. Bola som dojatá.

• 

• 

Japonsko je krajina sopečného pôvodu a vďaka tomu má mnoho horúcich prameňov, takzvaných ósenov. Okúpali ste sa v niektorom z nich? 
No, tomuto som sa radšej vyhla.  Necítila som sa komfortne kúpať sa nahá v ženskom ósenie, nieto ešte v zmiešanom. Áno, aj také sú, kde sa spoločne kúpu nahé ženy aj nahí muži. Nič pre mňa. Ale moja španielska spolužiačka si to veľmi pochvaľovala a pravidelne tieto pramene navštevovala. A ako som sa vyhla kúpeľom, tak som sa vyhla aj kapsľovému hotelu, pretože mám klaustrofóbiu. Nuž, niektoré Japonské skvosty ma jednoducho obišli.

K horúcim prameňom patrí aj dobré ryžové saké. Ako sú na tom domáci s alkoholom?
Japonci sa radi bavia, je to všeobecne známa forma relaxu, a po vyše šestnástich hodinách v práci alebo školských povinnostiach o to zaslúženejšia. Miestni pri poháriku zásadne musia mať aj niečo pod zub. Povedali by ste si, že  pravdepodobne preto, lebo ich nápoje sú silné. Lúčili sme sa s jednou spolužiačkou, a tak sme si spoločne zašli na drink. Po pár vypitých pohároch som nadhodila, že by som si rada dala aj niečo alkoholické. Všetci na mňa vyvalili oči a povedali, že celý večer pijeme alkohol. Nuž, veľmi silný teda nebol. Japonci sa ale zo svojho alkoholu opijú bezproblémovo. Keď sme si so spolužiačkami chodievali sadnúť na pohárik, pre nich to platilo doslova. Stačil im jeden hlt a už boli celé červené.

„Nikdy nedávajte prepitné! To miestnych urazí.“

Mimoriadne obľúbené sú na jar sakurové pikniky. Pod stromy rozkvitnutých čerešní si kolegovia z práce prinesú deku, občerstvenie v podobe jedla i alkoholu, a spoločne rozjímajú. Aj takáto „drinking culture“ sa tu pestuje. 

Pri poháriku musia mať zásadne aj niečo pod zub. Japonská gastronómia je svetoznáma a má fanúšikov na celom svete, ako sa vám pozdávala miestna strava?
Internát nám zabezpečoval aj teplé jedlo, bolo to zahrnuté v cene ubytovného. Išlo o raňajky a večere, keďže cez deň sme boli v škole. Základ každého jedla tvorila ryža, bez ohľadu na to, aká časť dňa to bola. K nej sme mali rôzne prílohy – mäso, ryby alebo vyprážané tempuru (rybacie nugetky) a samozrejme zeleninu. Občas nám dali aj západné jedlá ako palacinky alebo toasty. Ale každodenná ryža bola výborná na chudnutie!

Keď som chcela niečo rýchle z japonskej „samošky“, jednoznačne som skočila po Bento (plastový obedárik, v ktorom je naporciované hotové obedové menu).  Stálo to približne 3 alebo 4 eurá, takže to bolo aj cenovo veľmi fajn.

• 

• 

Popri cestovaní som ochutnala kadečo: napríklad Hokkaido je povestné svojím ramenom, ktorému som neodolala ani v Tokiu. A samozrejme klasika – suši. Čoho som sa ale nevedela dojesť, boli ich sladkosti. Sladkosti a mača drink (prášok z drvených lístkov zeleného čaju), to bolo moje! Japonci sú blázni do Kitkatu a majú naň azda všetky príchute aké exitujú, plus rôzne edície. Moja obľúbená bola mača Kitkat so sušenými brusnicami, hroznové, cream and cookies,… A tiež sa menili podľa sezóny, na jar bolo dostať iné príchute ako v zime a iné v lete. V predajni rýchleho občerstvenia ste na jar zohnali sakurové frapučíno. Škoda len, že som nestihla navštíviť Akihabaru, časť Tokia, kde je množstvo kadejakých tematických kaviarničiek a barov. Vraj existuje aj reštaurácia, kde vám jedlo naservírujú v miniatúrnych záchodových misách, ale tie by som pokojne vynechala.

• 

• 

• 

S jedlom sa spájajú oslavy a sviatky. Vy ste boli v Japonsku celý rok, ako miestni oslavovali napríklad Vianoce?
Vedenie školy nám tak jemne naznačilo, že sviatky sú skvelým obdobím na venovanie sa štúdiu a nemali by sme sa rozptyľovať cestovaním. Tak som teda sviatkovala pekne na internáte a s rodičmi som mala štedrovečernú večeru cez sociálnu sieť. Ešte mi aj ukázali darček, že – aha, toto sme ti kúpili! A potom mi to pred nosom aj rozbalili. Naozaj nezabudnuteľné Vianoce.

A ako oslavujú Vianoce Japonci? Idú do KFC na vianočné kura. Začalo to tým, že Vianoce nie sú typickým miestnym sviatkom a v tom čase začali v televízií dávať reklamy na vianočné kurča v KFC, a tak sa to nejako postupom času udomácnilo. A, navyše, 24. december je skôr sviatkom zamilovaných. Tí si medzi sebou vymenia darčeky, idú spoločne na večeru, prejsť sa a pozrieť vianočný stromček na námestí.Niečo ako Valentín. Štrnásteho februára zase oslavujú tak, že dievčatá samy pripravia domáce pralinky alebo čokoládky, ktorými potom obdarujú chlapca, ktorý sa im páči.

Vianoce bez rodiny a Valentín bez priateľa boli asi ťažké. Vďaka čomu váš vzťah vydržal aj takéto dlhé odlúčenie?
Popravde, bola to výzva. Môj priateľ ma pred odchodom do Japonska podporoval v štúdiu a samozrejme súhlasil s tým, že tam pôjdem na rok ako výmenná študentka. Za ten rok vzťahu na diaľku prišli aj chvíľky, keď mi povedal, že na mňa už nevydrží čakať, ale vyrozprávali sme si to a bolo dobre. Časový posun robil svoje, no napriek tomu sme sa snažili byť cez voľné dni spolu – písali sme si, volali, hrali hry… Proste všetko, čo sa na diaľku dalo. Obaja sme fanúšikovia japonskej kultúry a anime, takže ma nakoniec prišiel s mojou rodinou pozrieť a spoločne sme cestovali. Keď sme sa po tom roku odlúčenia stretli na letisku, bola to asi jedna z najkrajších chvíľ v mojom živote.

Neboli ste ale v Japonsku úplne sama. Do krajiny vychádzajúceho slnka sa vydala aj jedna vaša spolužiačka. Podarilo sa vám stretnúť?
Za celý rok som sa v Japonsku po slovensky rozprávala len raz. Do Osaky sa vydala moja spolužiačka, a tak som sa rozhodla ju navštíviť. S jej manželom sa spoznali na Slovensku, obaja pracovali v jednej japonskej reštaurácií. On ako kuchár, ona ako čašníčka. Ich kamarátstvo prerástlo do veľkej lásky a nakoniec sa vzali a odišli spoločne žiť do jeho rodného mesta. Počas výmenného pobytu som ich tam bola pozrieť, bývali v rodinnom dome u manželových rodičov.

Spomínali ste, že ste navštívili aj tradičnú japonskú rodinu. Od koho ste dostali takéto vzácne pozvanie?
S mojou japonskou buddy sme mali priateľský vzťah. Pridelili mi ju zo školy, starala sa o mňa, pomáhala mi so všetkým, s čím bolo treba. Po čase ma pozvala na výlet do mesta Kamakura aj na návštevu k jej rodine, ktorá bývala v meste blízko hory Fudži. Jej mamina – typická Japonka – skvelo navarila a urobila i domáce suši a jej ocino – typický Japonec – zase veľa pil. Mali sme milú a slušnú konverzáciu, pýtali sa ma, čo sa mi na Japonsku páči, prečo sa chcem venovať japončine a podobne.

• 

• 

Čo určite stojí za to spomenúť?
V Japonsku sú automaty takmer na všetko. Viem, že svojho času frčali automaty, v ktorých sa dokonca dala kúpiť použitá dámska spodná bielizeň, ale vraj to už zrušili. Takisto majú inteligentné zariadenia, kde si viete kúpiť cigarety, ale len ak máte viac ako osemnásť rokov. Prístroj vám oskenuje zreničku a na základe toho vyhodnotí váš vek.

Za zmienku určite stoja ich záchody. Buď majú také futuristické s tridsiatimi tlačidlami alebo dieru do zeme, nič medzi tým. Na jednej staršej stanici boli oba varianty a veru, rad až po dvere viedol k tomuto „futuristickému“ modernému záchodu. Čupieť nad dierou v zemi sa asi nikomu nechcelo. Veď tieto moderné záchody sú také inteligentné, že niektoré z nich automaticky spustia nejaké maskovacie zvuky, aby si každý v súkromí mohol vybaviť to, prečo prišiel.  

Samostatná kapitola je Japonsko a ekológia. Japonci veľa separujú, ale veľa plastu tiež produkujú. Napríklad, na internáte sme mali smetný kôš na plastové fľašky, vedľa kôš na etikety a vedľa na vrchnáčiky. Naopak, keď som si kúpila balíček gumených medvedíkov, tak vo vnútri bol každý jeden medvedík zabalený v samostatnom plastovom vrecúšku.
A určite sem patrí i čajový obrad. Zažila som ho v škole, kde fungoval špeciálny mimoškolský krúžok, kde sa dievčatá venovali čajovej ceremónií. Mali sme aj predstavenie, keď ku nám do školy zavolali ženu, ktorá sa týmto veciam venuje niekoľko desaťročí. Ukazovala nám, ako sa má správne čaj zabárať, nalievať, ako ho treba pred napitím sa pootočiť, že misku od čaju treba potom posunúť ďalej…

• 

• 

Čo by ste odkázali komukoľvek, kto by rád túto krajinu navštívil?
Za výlet to určite stojí, ale treba sa pripraviť na to, že všade je veľa ľudí. V lete radšej necestujte, je tam nehorázne teplo. Ak chcete ísť na jar, tá je v Japonsku najkrajšia, ale aj najdrahšia. Ak sa len predsa rozhodnete pre letné mesiace, choďte v auguste, vtedy býva  Pikaču festival. A nebojte sa, vtláčanie do metra už pravdepodobne nezažijete. Ja som síce jedno také videla, ale už to vraj zakázali. Nad SIM kartou si hlavu nelámte, môžete si kúpiť WIFI do vrecka a nikdy nedávajte prepitné! To miestnych urazí.

• 

• 

• 

Text: Kristína Debnárová
Foto: Alexandra Tučková

Nemajú meno. Nemajú vodcu. Majú len spoločný cieľ. Čierna farba, plynové masky či žlté helmy sa stali ich symbolmi. Kto stojí za protestami a prečo neutíchajú? Nepokoje zasiahli okrem miestnych aj stovky výmenných študentov. Medzi nimi sa ocitla aj Katarína Tuanová, študentka Vysokej školy ekonomickej v Prahe. Jedným z najväčších ohnísk demonštrácií sa stala jej dočasná alma mater, Hongkonská Polytechnická univerzita.

Prečo ste sa rozhodli ísť študovať práve sem? Bolo už v tom čase vo vzduchu cítiť, čo sa v uliciach mesta odohrá a čo sa tam odohráva dnes?

Táto možnosť sa mi naskytla až na magisterskom štúdiu. Počas bakalára som bola na študijnom pobyte v Južnej Kórei, ale Hongkong som mala stále v pláne. Keď sa objavila príležitosť vycestovať tam na pol roka, bez podmienok, že sa musím zaviazať na dlhší čas, neváhala som. Myslím si, že šesť mesiacov je dosť na to, aby som vstrebala miestnu kultúru a životný štýl. Žiť či cestovať po Hongkongu ako študent je najvýhodnejšie.

V tom čase bolo mesto nedotknuté.Situácia sa začala vyvíjať do podoby, akú má dnes, až potom, čo som si podala  prihlášku, no napriek tomu som svoje rozhodnutie nezmenila. Neprišli žiadne odporúčania, aby som do školy nenastúpila a rodičia verili môjmu rozhodnutiu.

Nie je to prvýkrát čo Hongkongom otriasajú protesty. V roku 2014 sa do histórie zapísal takzvaný Umbrella Movement (雨傘運動), ktorý trval takmer tri mesiace. Vtedy vysokoškoláci bojovali za slobodné demokratické voľby. Vidíte spojitosť medzi touto udalosťou a súčasným hnutím ?

O Umbrella Movement som sa dozvedela až po začatí súčasných nepokojov. Prirodzene, zaujímalo ma, či sa v minulosti nedialo niečo podobné a hľadala som odpovede na to, ako sa terajšia situácia môže vyvinúť. Natrafila som na ľudí, ktorí  poznali niekoho, kto sa predošlého protestu zúčastnil.

Upokojili ma ich slová, že všetko sa odohralo v tichosti. Každodenný život mesta sa veľmi nezmenil, a tak som verila, že to bude tento rok rovnaké. Ale čím viac som sa o minulosti dozvedala, tým menej sa to zhodovalo so súčasnosťou. Jeden z najmarkantnejších rozdielov v protestoch bola organizovanosť. Ten z roku 2014 bol organizovaný. Angažovali sa v ňom rôzne politické strany, asociácie, organizácie a podobne. Subjekty, ktoré vždy tie stretnutia nejako korigovali.

Čo sa zmenilo?

Keďže bol protest riadený, mali koho zatknúť a postaviť pred súd. Súčasné demonštrácie nemajú žiadneho lídra, nikto ich nezastrešuje, nikto za ne nezodpovedá a nikto ich nevedie. Ľudia sa sami organizujú cez sociálne média, najčastejšie prostredníctvom četovacích aplikácií.

Fungujú anonymne, práve preto dokážu prežiť bez toho, aby boli odhalení. Sú spontánni. Hocikto navrhne miesto a čas stretnutia. Tie sa plánujú z týždňa na týždeň, niekedy aj zo dňa na deň, či z hodiny na hodinu. Okrem organizovanosti je najzásadnejší rozdiel medzi súčasnými nepokojmi a Umbrella Movement v tom, že v roku 2014 sa týmto protestom nič nezmenilo. V roku 2019 dosiahli naplnenie niekoľkých požiadaviek.

Aké sú špecifické znaky, podľa ktorých viete určiť, že sme v uliciach stretli podporovateľov protestu?

Čierna farba symbolizuje celé toto hnutie, preto sa jej aj ja snažím vyhnúť, keď sa rozhodujem, čo si oblečiem. Touto farbou sa zahaľujú od hlavy k pätám – od čiernych topánok,  cez mikiny až po šiltovky. Nijako sa nenazývajú. Tí najradikálnejší, tí čo zapaľujú dymovnice a sprejujú grafity, nosia prilby a masky, tak tým sa hovorí Predná línia.

Ich symboly sa vyvinuli časom a sú reakciou na udalosti, ktoré ich sprevádzajú. Znak prilby a plynovej masky sú odpoveďou na fyzické útoky a policajné násilie, keď účastníkov rozháňali streľbou gumových projektilov. Takýto projektil jednému dievčaťu v Prednej línií poškodil zrak tak veľmi, že oslepla. Na znak súcitu i poukázania na hrubosť polície, si protestujúci začali preliepať jedno oko.

Protesty sa z ulíc presunuli do škôl, a tak sa novým symbolom stali aj ony. Napríklad, u nás na univerzite, je množstvo sôch s helmami na hlave alebo s plynovými maskami, či masa plagátov s tvárou, ktorá má prekryté oko. Aj fyzický útok na demokratického kandidáta pročínskym prívržencom skončil tak, že mu odhryzol ucho. Poukazujú na tie najväčšie straty  a hovoria: „Prišli sme o oči aj o uši, čo bude ďalšie?“

Kto je jadrom hnutia?

Hlavnou silou demonštrácií sú mladí študenti vo veku od 18 do 22 rokov. Samozrejme, nájdu sa medzi nimi naozaj aj veľmi mladí ľudia. Myslím si, že najmladší zatknutý člen bol 13 ročný chlapec a najstarší mal 84 rokov. Čo sa Prednej línie týka, tú tvoria vysokoškoláci.

Niektoré štatistiky uvádzajú že až 60 percent ľudí vo veku od 18 do 29 rokov plánuje z Hongkongu emigrovať. Stretli ste sa vo svojom okolí s takýmito názormi? Naozaj chcú mladí z krajiny odísť?

Tí, s ktorými som bola v kontakte, mi otvorene povedali, že nie sú s tamojšou situáciou spokojní. Nemysleli tým protesty, ale politickú situáciu. Vláda nenačúva svojmu ľudu.Sama som si hovorila, či to nakoniec nedopadne tak, že sa mladá generácia rozpŕchne do sveta a Hongkong zaplnia ľudia z Číny.

Ak nie ste s niečím vo svojej krajine spokojní, vzoprite sa tomu a konajte. Má to význam.

Výskumy uvádzajú, že vyše 80 percent hongkonského obyvateľstva sa necíti byť Číňanmi. Máte s tým nejaké skúsenosti, máte na to názor?

Je to logické, majú svoj vlastný systém aj jazyk. Než ich v roku 1997 odovzdali Číne, patrili k najslobodnejším krajinám. Majú veľmi liberálne zákony, je tam napríklad povolená prostitúcia. Mne to príde tak, že sa držia pravidla: Kým robíš niečo nelegálne, je to v poriadku. Dovtedy, kým ťa nenachytajú.  Podstata je , že ak vedľa seba postavíte človeka, ktorý celý život vyrastal v komunistickej Číne a človeka z Hongkongu, sú diametrálne odlišní.

Nie je, podľa vás, na niečo dobré aj to, že sa tam Čína snaží nastoliť poriadok a „morálku“ ?

Je to mesto, kde je zaužívaná politika – jedna krajina, dva systémy, takže si veľmi za svojou autonómiou stoja. Jediné, čo s pevninou zdieľajú, sú armádne zložky. Oficiálne je Hongkong Čína, ale majú vlastnú legislatívu. Nezávisle si navrhujú aj uplatňujú zákony. Napríklad, najnovšie riešili zákon, ktorý zakazoval zakývanie tvárí maskami a rúškami. Miestna vláda ho schválila veľmi rýchlo, a práve ten najvyšší súd – nezávislý, to označil za neadekvátne a zákon zamietol.

Práve v tomto prípade sa ozvala Čína,  že by vôbec nemalo byť v ich právomoci takto rozhodovať. Hongkong sa ohradil, že majú právo na samostatnú súdnu moc a nik iný by sa do týchto vecí nemal miešať.

Myslíte si, že Hongkonská polícia v skutočnosti prijíma rozkazy od pevninskej Číny?

Je pravda, že sa miesta polícia označuje ako hongkonská, ale ja si myslím, že nie všetci jej členovia sú rodení Hongkončania. Spôsob, akým sa k ľudom správajú a ako vulgárne s nimi hovoria, mi nesedí s tým, že sú jedna krv. Nie je to potvrdené a myslím si, že by to Peking ani nikdy nepriznal, ale viacerí si myslíme, že v ich radoch sú dosadení Číňania.

Plynie päťdesiatročné ultimátum slobody a v roku 2047 sa mesto opäť v plnom rozsahu stane oficiálnou súčasťou Číny. Myslíte si, že ľudia rozmýšľajú nad svojou budúcnosťou a boja sa, čo im táto zmena prinesie?

Riešia to, čo je teraz. Ide im o to, že práve teraz majú právo na slobodu a demokraciu, tak ju chcú mať. Autonómia je síce na papieri podpísaná ešte na ďalších 27 rokov, ale Čína ju už teraz začína napádať. Vedia, že v roku 2047 s tým už nič neurobia. Teraz ešte áno, a preto bojujú. O tom, čo bude, premýšľajú, ale či majú strach, ťažko povedať.

Ako miestne médiá informujú o protestoch? Dostávajú priestor alebo sú zatláčané do úzadia? Aký je postoj miestnych novinárov?

Protesty pokrývajú média veľmi dobre. Komunita reportérov má svoje oficiálne noviny a televíziu, ale je tam aj množstvo nezávislých reportérov, ktorí majú svoje vlastné asociácie a nahráva im do kariet veľká liberálnosť štátu.

Bojom za slobodu a demokraciu, húževnatosťou a vytrvalosťou chcú  inšpirovať celý svet. Predovšetkým ľudí v Číne.

Množstvo kameramanov či fotografov stojí priamo pred políciou v prednej línií. Niekde inde na svete sú v takýchto prípadoch barikády a reportéri stoja za nimi. V Hongkongu nie. Aj počas streľby môžu ísť tak blízko, ako si sami trúfnu. Správy sa šíria aj cez sociálne siete, najmä Twitter. Vláda je voči nim bezmocná.

Ocitli ste si sa v centre diania protestov aj vy?

Nie, vždy som sa snažila ohniskám vyhýbať. Vďaka četovacej aplikácií či iným sociálnym sieťam nebolo ťažké zistiť, kedy sa najbližšie stretnutie uskutoční. Napríklad moji spolužiaci veľmi často takéto správy zdieľali. Väčšina protestov sa koncentrovala na jednom mieste, bežný človek sa s nimi vôbec nemusel dostať do styku. Za tie štyri mesiace čo som tu, som sa nestala priamym svedkom žiadnej akcie.

Logicky, keď sa k takýmto informáciám dá ľahko dostať, ako je možné, že to neuľahčilo aj prácu polície?

Nemyslím si, že je pre nich ťažké zistiť, kedy bude najbližšie stretnutie protestujúcich. Ide skôr o ich právomoc. Prichádzajú len vtedy, keď už je na mieste skutočne veľa ľudí, aby ich rozohnali. Úprimne, týchto stretnutí je dosť veľa a nemyslím si, že ich polícia nejako zvlášť sleduje.

Ako už bolo povedané, protesty dosiahli svoj cieľ a návrh zákona stiahol. Prečo stále pretrvávajú?

To bol prvotný impulz, prečo začali. Za ten čas, kým vláda ľudu nenačúvala, sa zoznam požiadaviek rozšíril. Úrady boli pasívne a polícia čoraz násilnejšia. Preto bolo cieľom hnutí získať slobodu, nechceli, aby boli ich stretnutia obmedzované. Ozbrojená brutalita narastala a protestujúci žiadali vládu, aby uznala, že je neúmerne krutá. Preto, keď už bol zákon v októbri stiahnutý, ľuďom to nestačilo. Už to nebola ich jediná požiadavka.

Opäť poukážem na policajné zložky, ktoré nezachádzajú s ľuďmi tak, ako by mali. Na internete koluje množstvo materiálu či už fotiek alebo videí, ako niekoho bez dôvodu brutálne trestajú. Všetko sa popiera.

Aké sú požiadavky protestujúcich?

1. Stiahnutie zákona o extradícii
2. Demisia Carrie Lamovej a zavedenie plného všeobecného volebného práva (čínska vláda trvala na tom, aby v Hongkongu boli voľby, avšak občania si mali vyberať iba z kandidátov navrhnutých z Pekingu)
3. Transparetné vyšetrovanie policajného násilia a zneužívania moci
4. Zastavenie nazývania protestu z 12. júna ako „výtržnosti“
5. Prepustenie všetkých zatknutých demonštrantov bez obvinení

Cítili ste sa ako cudzinka vo väčšom ohrození? Napríklad pred políciou?

Našťastie nie, nikdy som s nimi nemala problém. Aj keď som sa neraz stretla s ozbrojenými zložkami, ktoré mali všetky možné zbrane. Vtedy len stáli na ulici a v podstate nič nerobili. To je však len jeden uhol pohľadu. Sú tu ľudia, ktorých  bezdôvodne brutálne napadli a práve oni sa snažia, aby sa vláda prestala polície zastávať a priznala si pochybenie.

Existujú zdokumentované a podložené teórie, že napriek tomu, že by mal byť Hongkong autonómny, Peking si do vlády dosadzuje svojich ľudí a snaží sa mesto riadiť podľa seba. Aký je váš názor?

Môže to byť jeden z dôvodov, prečo je vláda stále pasívna. Pravdepodobne je obmedzovaná z Pekingu. Nemyslím si, že sú bez rozumu a nevidia, čo sa deje, skôr s tým nič nemôžu urobiť. Vedia, čo ľudia chcú, no nemôžu im vyhovieť. Ak by najvyššia ministerka, Carrie Lam, skutočne ignorovala ľud z vlastnej vôle, bola by som veľmi prekvapená.

Vráťme sa ešte k vašej škole. Epicentrom najaktuálnejších udalostí bola Polytechnická univerzita. Viete nám priblížiť, čo sa vlastne stalo?

Spočiatku protesty začínali na Čínskej univerzite. Polytechnická univerzita mala ale lepšiu, strategickejšiu polohu. Z nej sa dalo zablokovať viac kľúčových miest. Dôležité je podotknúť, že tí, ktorí objekt obliehali, neboli len miestni študenti.

Zatarasili cesty, metro a keď prišla polícia, tak sa pred ňou bránili práve z kampusu školy. Ten bol následne zničený. Zabarikádovali všetky vchody stoličkami a lavicami a porozbíjali okná, takže teraz je univerzita nepoužiteľná. Ja prístup do budovy stále nemám. Medzi ľuďmi sa povráva, že doteraz tam ešte stále niekto je. Polícia školu oblieha dodnes. Samozrejme, sú to len neoficiálne domnienky, ale napríklad pred pár dňami z toho kampusu vyviedli ďalšieho študenta, a to už prešlo vyše týždňa, odkedy sa začala jeho okupácia.

Prečo práve univerzitné objekty?

Pôvodná stratégia bolo schádzať sa vonku, na verejných miestach, napríklad v parkoch. Avšak scenár bol vždy ten istý – stretli sa, prišla hliadka a rozohnala ich. Tak zmenili taktiku a prešli do univerzít. Pretože väčšina protestujúcich sú študenti a tiež preto, že polícia za normálnych okolností nemá do týchto objektov povolený vstup.

Čo chcú podľa vás protestujúci svojimi činmi odkázať svetu? Je to jediná cesta ako niečo zmeniť?

Tým bojom za slobodu a demokraciu, tou húževnatosťou a vytrvalosťou chcú  inšpirovať celý svet. Predovšetkým ľudí v Číne. Chcú vo svojej krajine nastoliť slobodu. A chcú, aby to svet vedel. Ak nie ste s niečím vo svojej krajine spokojní, vzoprite sa tomu a konajte. Má to význam.

Je podľa vás hongkonský ľud skôr prozápadný a ovplyvnený Britániou, alebo sa ich identita spája viac s východom?

Na toto neexistuje jednoznačná odpoveď. Pravdepodobne sa cítia byť Číňanmi v tom zmysle, že odtiaľ pochádzajú, ale nestotožňujú sa s ich politikou a režimom. V súčasnosti sa cítia byť Hongkončania. Vyvíjali sa samostatne a nepovažujú sa ani za britský, ani za čínsky subjekt. Sú mixom oboch krajín, a to ich robí tým, čím sú dnes. Ich jazyk je tiež odlišný. Na pevninskej Číne sa oficiálne hovorí mandarínčinou a na malom území, vrátane Hongkongu, sa hovorí kantónčinou. Kantonská čínština je ich neoficiálny, nepísaný jazyk. Práve počas protestov tento jazyk zdôrazňovali, pretože je to jazyk, ktorý ovládajú všetci v krajine a vedia ho zo všetkých jazykov najlepšie. Je to niečo unikátne, špecifické, niečo čo ich odlišuje. Je to jazyk Hongkongu.

Straty na životoch, ktoré sa udiali počas protestov:

Napríklad prípad dievčaťa, ktorý bol označený ako samovražda, ale v rôznych médiách kolovali videá a informácie, že to tak nebolo. Našlo sa video, kde je nasnímaná ako vstupuje do výťahu s neznámym mužom, ktorý bol označený za člena mafie.

Vyskytlo sa množstvo prípadov úmrtí, keď nebohých vyhlásili za samovrahov, ale miestni ľudia o tom dosť pochybovali. Bolo to zvláštne – z ničoho nič sa za jeden týždeň stali tri samovraždy. Tieto diskusie vedú najmä mladí,  od učiteľov v školách nikdy nezaznelo ani slovo.

Ďalším prípadom je údajný smrteľný pád chlapca v garáži, ktorý vyvolal veľké ohlasy. Polícia niekoľkokrát v tejto veci klamala, čo v ľuďoch opäť vyvolalo pocit nedôvery. Príchod sanitky ku chlapcovi trval vyše 40 minút a nikto nechápal, prečo tak dlho. Špekulovalo sa, že práve polícia nechcela záchranárov ku chlapcovi pustiť. Tá to všetko poprela. Objavili sa zábery z bezpečnostných kamier, že vchod do chlapcovej garáže blokovali policajné auta, takže sanitka vôbec nemohla prejsť.

Text: Kristína Debnárová

Foto: Katarína Tuanová

Patríte k ľuďom, ktorí zbystria pozornosť, keď zbadajú cudzinca?

Nie sme Japonci, no napriek tomu sa akoby podvedome držíme ich príslovia „vytŕčajúci klinec treba zatĺcť.“ Ľuďom zo zahraničia dávame najavo, že sú iní. Prišli do krajiny, v ktorej si multikulturalizmus, integrácia migrantov či náboženská rôznorodosť ešte stále nenašli svoje miesto. Ľuďom z cudziny nerozumieme ani jazykom, ani srdcom. Často sa za nimi bez najmenšieho zaváhania alebo štipky hanby obzrieme ponad plece. Ak medzi nich patríte aj vy, je možné, že ste sa v uliciach Starého Mesta obzreli aj za exotickou kráskou pochádzajúcou z ďalekého Thajska.

Paveena na Slovensko prišla približne pred dvomi rokmi. S Thajskom sa rozlúčia už o niečo skôr. Pred príchodom do Bratislavy okúsila ruch skutočného veľkomesta – juhokórejského Soulu. Tam zažila svoju prvú pracovnú skúsenosť mimo domova. Podarilo sa jej dostať do jedného z najprestížnejších masážnych salónov v najznámejšej štvrti veľkomesta Gangnam. A ako sa dievča z Thajska a potom z deväťmiliónového Soulu ocitlo v štyristotisícovej Bratislave?

Rovnaká, a predsa iná

Ak si myslíte, že thajské dievča bude medzi Kórejčanmi len ďalšie zrnko ryže, mýlite sa. Aj v Ázii exitujú rozdiely, a to veľké. Tak, ako my rozpoznáme medzi sebou prisťahovalcov z prímorských krajín Európy, tak aj obyvatelia Južnej Kórei rozoznajú Thajčanov, Indonézanov či Vietnamcov. Vnímajú ich ako cudzincov, ale akceptujú ich, pretože thajské masáže sú nielen v Kórei, ale v celej Ázii mimoriadne žiadané.  Salón, kde Paveena pracovala, bol vyťažený od pondelka do nedele, od rána do večera. Za mesiac si mohla dať pauzu len na jeden jediný deň. Nebolo však nič nezvyčajné, ak prišiel do salónu klient, ktorý si vyžiadal vyslovene ju, a tak musela nastúpiť aj v tento deň voľna. „Práce bolo veľa, ale primerane dobre sa aj o nás starali. Mali sme skutočne štedré odmeny a zdravé jedlo nám dodávalo veľa energie,“  spomína na tie časy. Vraj sa v Kórei pracuje veľa, ale zábavy si miestni užívajú raz toľko. My sme zvyknutí na diskotéky alebo posedenie pri pive nanajvýš dvakrát do týždňa, v Soule sa na párty chodí každý večer.

Za ten necelý rok, ktorý Paveena v krajine žila, si okrem práce našla aj prvú zahraničnú lásku. Ako ho nazýva ona, našla svojho Oppa. Slovom „oppa“ v kórejčine dievčatá oslovujú chlapcov, ktorí sú od nich starší alebo s ktorými majú vzťah. Aj keď to bola veľká láska, nevydržala. Vtedy sa prvýkrát Paveena stretla s prekážkou, že je iná. Rodičia jej priateľa ich vzťah nepodporovali. Stačila národnostná odlišnosť. „Keď sme boli s dievčatami sadnúť na kávu alebo večer v klube, nečudovali sme sa, že sa na nás miestni chlapci pozerajú inak, ako na Kórejčanky. Až  po rozchode s mojim Oppa som si uvedomila, že niečo nie je v poriadku.“ Kórea je vcelku otvorená krajina, ale má prísne pravidlá. Medzi ne patrí aj tradícia, že najstarší syn v rodine sa musí oženiť s Kórejčankou. A takým synom bol práve Paveenin Oppa.

Liečivé ruky a silné lakte

Tradičná thajská masáž nie je len relax, ale aj liečba. Tak, ako Japonci veria, že jedlo je liek, tak aj Thajčania veria, že ich masáže sú určitý druh medicíny. Bude na tom niečo pravdy, pretože sa vyvíjali pod čínskym vplyvom a kombinujú v sebe prvky tradičného čínskeho liečiteľstva. Na to, aby vás prestalo bolieť zápästie, treba stlačiť bod tesne pod lopatkou, a na to, aby vás prestala bolieť hlava, treba rozmasírovať trapézy. Základom sú chodidlá a dlane, kde máte „mapu“ celého tela.

Paveena sa umeniu thajských masáží začala venovať až po vysokej škole. Pochádza z učiteľskej rodiny, takže sa na jej vzdelanie kládol dôraz. Avšak v treťom ročníku, rok pred promóciami, Paveena viac nechcela študovať psychológiu. Zatúžila po zmene. Chcela sa naučiť niečo nové, zmeniť prostredie, rozísť sa s vtedajším priateľom, nájsť nový smer. Začala navštevovať medicínske kurzy, tie ju pripravili na skúšky z anatómie, rôzne zložité techniky masírovania, musela spoznať byliny a masti, ktoré sa na masáže používajú. „Tam som sa stretla s jednou mojou známou  z detstva a ona ma nahovorila, nech s ňou idem cestovať. Po úspešnom zložení skúšok a s certifikátom v ruke som nemala nad čím rozmýšľať. O týždeň neskôr som už sedela v lietadle.“

Medicínske školy a kurzy sú unikátne rovnako ako študenti, ktorí ich absolvujú. „Počas štúdia nás učitelia viedli k tomu, aby sme sa naučili vlastný štýl masírovania. Tým mojim boli jemné ťahy rúk a prstov, ale aj silné kolená a lakte pre náročnejších klientov. Využívam ho dodnes a vďačím mu za mnohé. Najmä za to, že doteraz presvedčil každého môjho zamestnávateľa, aby mi dal prácu vo svojom salóne.“

Tak trochu načierno

Cestovanie po Ázie je pre miestnych takmer bezproblémová záležitosť. Keď ale príde na iné časti sveta, predovšetkým na Európu alebo USA, zrazu je to takmer nedosiahnuteľný cieľ. Aby sa dostali do Európy, potrebujú disponovať značným množstvom peňazí na súkromnom bankovom účte. Inak nedostanú víza. Ale kde je vôľa, tam je cesta. Paveena podpísala zmluvu s pracovnou agentúrou, ktorá jej vybavila víza. Háčik bol v tom, že jediné krajiny, kam ich bolo možné vybaviť, boli Maďarsko, Česko a – Slovensko.

Veľké peniaze

Po príchode k nám zažila Paveena zopár menších šokov. Prvým bolo počasie, keďže si na príchod vybrala jeden z najchladnejších mesiacov roka, neskorý december. Ďalším bol život hlavného mesta. V chlade, bez slnka už o štvrtej hodine poobede, pôsobila Bratislava depresívne. Ľudia na ulici síce nemali telefón prilepený k ruke, ako to bolo zvykom v Kórei, ale ani sa bezstarostne neusmievali, ako to bolo zvykom doma v Thajsku. Skrátka, všetko bolo iné.

Napriek tomu si tu Paveena našla priateľov a nečakane aj nový romantický vzťah. Skúsenosť s láskou spoza hraníc už mala, preto bola opatrná. Avšak ani jej obozretnosť ju nepripravila na to, že keď si vzájomne vyznali lásku, jej slovenský priateľ ju odmietal na verejnosti držať za ruku alebo ju neustále spovedal, akých klientov v práci mala. Bol nedôverčivý. Jeho srdce bolo síce plné lásky, ale rozum plný predsudkov. „Myslel si, že som ako každé dievča z Ázie, že mi ide len o peniaze. Vypytoval sa aj na zákazníkov salónu, bol podozrievavý, ak to boli muži. Nechápala som ho.“ Až postupom času sa Paveena dozvedela, že v niektorých salónoch nie je vôbec nezvyčajné poskytovať „nadštandardné služby.“ Zo zákona nie je ani v Thajsku ani na Slovensku prostitúcia povolená. Napriek tomu niektoré ázijské či priamo thajské salóny vedia vyhovieť takýmto špeciálnym požiadavkám aj u nás.

„Našťastie, mne sa táto nepríjemnosť nestala, ale to bola asi len šťastná náhoda. Kolegyne sa mi zverili, že keď vošli do miestnosti, kde mali klienta masírovať, našli bez jediného slova na viditeľnom mieste položené ´big money´, teda veľkú sumu peňazí. Nepovedali, koľko to bolo, ale tušili, prečo tam tie peniaze zákazník položil. Niektoré to išli nahlásiť na recepciu, zvyčajne však až po skončení masáže a, samozrejme, klientovi neposkytli navyše nič. Väčšina dievčat si tieto ponuky vôbec nevšímala a urobili klientovi klasickú masáž, aká sa v salóne poskytuje.“ Väčšina zákazníkov, ktorí si niečo takéto dovolili, neboli našinci. No stalo sa, že nejaké tie bankovky navyše skúšali podstrčiť aj Slováci. Dokonca aj vtedy, keď boli na masáži s partnerkou, a tá ležala na masérskom stole vo vedľajšej miestnosti.

Potom už nebolo pre Paveenu ťažké pochopiť, prečo sa jej bývalý priateľ toľko vypytoval. Nielenže sa bál sám, ale jeho pochybnosti utvrdzovala aj rodina. Podobne ako v kórejskej rodine, tak ani v slovenskej nedostala od svokrovcov požehnanie.

Pivo a internet

Ako väčšina mladých ľudí, aj Paveena trávila veľa času online. Dôvodom boli najmä jej rodičia a priatelia, ktorí sa nachádzali tisíce kilometrov ďaleko. Postupom času sa však mladej Thajčanke zunovalo trápiť len s angličtinou, rozhodla sa naučiť po slovensky. Navštevovala kurzy, kúpila si množstvo kníh, no aj tak tomu čosi chýbalo. Precvičovanie konverzácie. V práci na to buď nebol čas, alebo sa hanbila oslovovať klientov s nacvičenými frázami. Záchranná sieť ležala celý čas vo vrecku Paveeniných džínsov. Smartfón s pripojením na sociálne siete.

Prostredníctvom nich sa spoznala so svojím prvým aj druhým slovenským priateľom. Než sa Paveena stretla so svojím terajším partnerom, navštívila aj pár miestnych barov. „Veľmi mi chutilo slovenské pivo, takže som si s kolegyňami zvykla posedieť v starom meste. Chalani, ktorých som spoznala, ma preto začali volať Pivo a veľa sme sa na tom nasmiali. Stretla som ale aj mužov, ktorí na nás skúšali rôzne rečičky a aj hlupák by vyrozumel, že od nás chcel dirty stuff.“ Či to boli Slováci alebo turisti si Paveena nebola istá, pretože sa jej prihovárali po anglicky.

Ako z románu

Okrem Paveeny prišlo na Slovensko pracovať aj veľa iných thajských dievčat. Medzi nimi bola aj Orn, ktorá do Bratislavy pricestovala za láskou. So svojím slovenským manželom sa spoznala ešte v Thajsku, kde pracovala v turistickom sektore. „V časoch, keď neboli telefóny a počítače takou samozrejmosťou, ako dnes. Písali sme si listy,“ prezrádza drobná žienka s úsmevom na perách. Po rokoch dopisovania láska nevyhasla a napriek všetkým okolnostiam, ktoré páru neprijali, mladá Thajčanka prišla k nám krátko po roku 2000. Navštevovala jazykovú školu a, samozrejme, veľa konverzovala so svojím vtedajším priateľom, budúcim manželom. Po slovensky rozumie perfektne a až na jemný prízvuk by ste nerozoznali, že nie je rodená Slovenka.

Pracovité dievča dlho v petržalskom byte neobsedelo. Zhodou okolností sa zamestnala v rovnakom salóne ako Paveena, a tam sa aj spoznali. Obidve pochádzajú z úplne iných častí Thajska, no napriek tomu sa cítili ako rodina. V každom kúsku nábytku z thajského dreva, súste jedla z domácich receptov či tvári niekoho z jej rodnej zeme, sa každá Thajčanka necítila až tak ďaleko od domova.

Po dlhoročnom vzťahu prišla aj svadba. Nebola veľká, pretože Ornina rodina nemohla pricestovať a rodina jej manžela ju veľmi neakceptovala. Napriek tomu sa Orn vydala a stala sa takou obetavou manželkou, akú len tak ľahko nenájdete. Zostala pri manželovi a starala sa o neho v ťažkej chorobe a neodišla od neho ani vtedy, keď sa jeho podnikaniu prestalo dariť. Tým sa jej podarilo vyvrátiť stereotyp, že ázijské dievčatá si sem chodia „loviť“ bohatých mužov z Európy a nič viac. 

Profesionálky

Thajské masérky sú vo všeobecnosti veľmi vážené, ak prirodzene natrafíte na skutočne vyškolené a vyštudované terapeutky. Odzrkadľuje sa to najmä na výsledkoch ich práce. Vedia analyzovať a skutočne zlepšiť zdravotný stav tela, najmä pohybového aparátu. Ak sa opýtate Slovákov, ako sa pozerajú na thajské masérky, najčastejšia odpoveď je, že sú špecialistky a odborníčky, aké nikde inde nenájdete. To je pozitívny stereotyp, z ktorého môžu ťažiť aj tie menej skúsené masérky, ktoré si ešte len budujú klientelu. Dnes thajský salón alebo ázijské štúdio krásy nájdete už nielen v Bratislave. Mnohé masérky prichádzajú ako terapeutky do kúpeľných miest či luxusných horských hotelov.

Lenže, okrem pozitívnych predsudkov sa ľahko stretnete aj s tými negatívnymi. Najmä medzi tými, ktorí navštívili „pochybné“ štvrte v Thajsku. Skúsenosť s takmer bezproblémovou a najmä lacnou ponukou erotických služieb v nich môže vzbudzovať dojem, že niečo podobné si môžu dovoliť aj ku miestnym dievčatám. Zabúdajú však, že v takýchto štvrtiach narazili pravdepodobne na biznis, ktorý väčšina žien robí preto, lebo musí. Buď nemajú adekvátne vzdelanie alebo kontakty na inú prácu alebo sú v núdzi a nemajú si ako inak zarobiť. Do zahraničia však prichádzajú dievčatá, ktoré prešli prísnymi kontrolami a majú aj patričné vzdelanie. Preto ich netreba hádzať do jedného vreca. Nie všetky z nich sú liečiteľky a nie všetky z nich sú prostitútky.

Koniec dobrý, všetko dobré?

Vráťme sa k Paveene. Alebo ju môžeme nazvať aj „Paulína“ ako ju mnohé postaršie klientky volajú, pretože zle rozumeli jej meno, keď sa im pri prvej masáži predstavovala.

Pod Bratislavským hradom našla ešte jednu lásku, ktorá trvá dodnes. „Spoznali sme sa náhodou. Keď som si raz v taxíku zabudla mobil a nikto mi nevedel pomôcť, cez internet sa mi ozval tento chlapec.“ Nazvala ho chlapcom, pretože Paveenin súčasný priateľ je od nej o pár rokov mladší. Nebola to ale žiadna prekážka, ani v ich priateľstve ani v neskoršom vážnom vzťahu. Práve naopak, tým, že bol mladší, vyrastal v otvorenejšom svete. Nemá problém chytiť ju za ruku, dať jej pusu na verejnosti, učiť sa s ňou slovenčinu v kaviarni či pozvať ju na výlet do Tatier.  Bez akýchkoľvek predsudkov alebo obáv, že je iná.

Čoskoro ale nadíde čas, keď sa Paveena so Slovenskom, aspoň na nejaký čas, bude musieť rozlúčiť. Silná rodinná tradícia je v Thajsku posvätná a Paveenin otec je vážne chorý. Cíti povinnosť pomôcť rodičom nielen finančne, ako to robila doteraz, ale aj svojou prítomnosťou. Zároveň sa tam chce ďalej vzdelávať,  zvyšiť si kvalifikáciu v oblasti masáží a tradičnej medicíny. „S mojim priateľom sa o tom nebavíme. On sa o tom nechce baviť. Vždy keď túto tému načnem, je smutný, ale obaja vieme, že taký je život.“

Napriek všetkému, dobrému aj zlému, čo ju na Slovensku stretlo, rada by sa do našej krajiny vrátila. Ktovie, či sa na ňu budú Slováci pozerať inak, keď vystúpi z lietadla a pracovníkovi pri okienku pasovej kontroly sa prihovorí peknou plynulou slovenčinou.