Kristína Chovancová

Nedávno sa v Bratislave začali vianočné trhy. A s nimi sa rozšíril hoax, ktorý vznikol z jedného nevinného príspevku stránky Emefka. Karol Farkašovský, kandidát za SNS, v nedeľu, na sociálnej sieti uverejnil status o vypočítavých obchodníkoch, ktorí už nevedia, koľko peňazí by pýtali za chlieb s masťou a cibuľkou. Ako dôkaz priložil vystrihnutú fotku, bez popisu zo stránky Emefka, ktorá žartovala o vegánskej masti a bio cibuľke na chlebe za 8,90 eura. Podobný príspevok uverejnila aj Anna Belousovová, bývala podpredsedníčka NR SR, súčasne tiež kandidátka za SNS. Na celú vzniknutú situáciu upozornila satirická stránka Zomri.

Šírenie dezinformácií a neschopnosť overovania informácií je na Slovensku vážny problém. Podľa analytičky GLOBSEC, Kataríny Klingovej, verí konšpiračným teóriám až 56 percent Slovákov. V porovnaní s ostatnými krajinami V4 je to niekoľkonásobne viac. Šírenie dezinformácií sa u nás rozmohlo najmä počas pandémie a vojna na Ukrajine iba prispela k tejto, už aj tak zlej, situácii. Médiá, ktoré sa nazývajú alternatívnymi, často miešajú spravodajstvo s komentármi. Pre bežného čitateľa bez mediálneho tréningu to môže byť mätúce, preto je náchylnejší veriť neovereným informáciám.

Ďalším faktorom, prečo ako národ veríme dezinformáciám, sú niektorí politici. Premiér Robert Fico už dlhodobo bojuje proti tradičným médiám. Nikdy to však nebolo také zlé, ako teraz. Najväčším problémom nie je, že prestal komunikovať, to nerobil už dlho predtým. Tragickejší fakt je, že politici, ktorí sú súčasťou vládnej koalície, začali chodiť na rozhovory k alternatívnym médiám. Tie dlhodobo prispievajú k šíreniu ruskej propagandy na Slovensku, nerešpektujú lekárov a šíria nenávisť.

Prečo sa politici majú čas zaoberať vecami, ako je drahý chlieb na vianočných trhoch, keď to navyše nie je pravda? Slovenská politická scéna podľahla trendu písania statusov na Facebook. Vládni činitelia nadobudli pocit, že sa môžu vyjadrovať ku všetkému a ich názor bude relevantný, aj keď nepoužijú žiadne fakty. Pre bežného človeka, ktorého to, či niečo je pravda alebo nie je, až tak nezaujíma, to stačí. Tiež mu stačí, že budú trináste dôchodky. Síce nie v takej výške, v akej sa sľubovali, ale budú. Takýto človek však nevidí, odkiaľ na to vezmú peniaze, a že Slovensko sa o chvíľu vydá cestou Grécka.

Súčasná politická situácia sa stáva verným zrkadlom slovenského národa. Vládna garnitúra podporujúca konšpiračné médiá iba ukazuje, akí v skutočnosti sme, a aj to, kam táto krajina smeruje. Nedôvera v novinárov a tradičné médiá nikdy nebola tak silná ako dnes. Preto šírenie faktov a vysvetľovanie skutočností, ktorým bežný človek nerozumie, je najdôležitejšia vec, ktorú môžeme v boji proti dezinformáciám, ktoré ovládli Slovensko, urobiť.

Autorka: Kristína Chovancová

Možno ste jeden z tých šťastných, ktorí si televízor zapnú iba občas. Veď to poznáte, náhodou máte medzi bežnými povinnosťami čas si na dvadsať minút sadnúť a iba bezmyšlienkovite civieť. A možno ani nie tak bezmyšlienkovite. Na Slovensku je príliš veľa ľudí, ktorí nemajú čas sa zastaviť. Nedokážu nájsť vo svojom nabitom programe priestor si oddýchnuť. Ceny stúpajú, len platy akosi stále stoja. Ľudia sa zamýšľajú iba nad prácou, deťmi, či špinavými riadmi, ktoré nikto nebol schopný za celý deň doma umyť. No a už vôbec nestíhajú sledovať, čo sa odohráva v parlamente. Voľby, nová vláda a s tou vraj prišiel pokoj. Všetko je v poriadku a všetko bude v poriadku. To povedal Erik Tomáš, takže sa niet naozaj čoho báť. A keď už vám, ako vyťaženému občanovi, neostáva čas na sledovanie politiky, kde by ste si už len našli čas na zaoberanie sa tým, čo beží v televízore. 

No, tak verte či nie, niektorí ľudia na to čas majú. Dokonca si našli čas aj na to, aby reklamu poriadne analyzovali a našli v nej skryté odkazy týchto nomenklatúrnych liberálnych LGBTI+alebo teda skrátene konsomolcov. Neviete, čo to znamená? Netrápte sa, my sme tiež nevedeli,tak sme museli trošku hľadať. Konkrétne to bolo cca tridsať sekúnd pri slove nomenklatúrni, pri ktorom sme našli dokopy tri významy, no ani jeden nesedel do kontextu. Pri slove konsomolci to bolo trošku problematickejšie, ale nakoniec sme usúdili, že pán Tomáš, ktorý tieto hrejivé slová napísal pod petíciu za zrušenie Telekom reklamy, myslel slovo – komsomolci. Čo teda má iba jeden význam, no tiež to nesedelo do kontextu toho, čo sa snažil povedať. Aby sme neboli nekorektní, tu je celý komentár: „Podpisujem, pretože to čo dorábajú v SR nomenklatúrni liberálni LGBTI+-*/ konsomolci a rôzne progresívne máničky v médiách, v ´kultúre´, politike… sa človeku už robí zle!!!“ 

Síce teda netušíme, čo tento komentár znamená, ale aspoň sme našli prvého skutočného voliča strany SNS, alebo aspoň skutočného priaznivca s podobnými štylistickými zvykmi. V jednej vete toľko cudzích výrazov, bez jasného zmyslu… to sme už niekde videli. Jaj, aha. Už si spomíname… „Zo srdca prajem dnes prostredníctvom Vás, aby ste si dnešný deň užili na čo najvyššej možnej kultúrnej úrovni naprieč celým spoločenským spektrom,“ chceme len pripomenúť, že toto napísala samotná pani ministerka „kultúry“, ktorú pán Tomáš spomína tiež. Z celého srdca teda dúfame, že sa spoločne všetci, za štyri roky vedenia rezortu kultúry pani Šimkovičovou, naučíme, že vpísať do jednej vety niekoľko cudzích slov, ktorých významu sami nerozumieme, z nás inteligentnejších jednoducho neurobí. Práve naopak. 

Otázkou však naďalej ostáva, čo majú Slováci za problém s vianočnou Telekom reklamou, ktorej hlavnou myšlienkou bolo, že vzájomný rešpekt je ten najkrajší darček. Naozaj sú taký obrovský problém tesné slipy, ktoré ničia spermie? Alebo to, že mladý muž nehľadá partnerku? Možno najväčším problémom tejto krajiny naďalej ostáva, že my sa jednoducho nevieme rešpektovať. Nedokážeme zniesť, že je niekto iný, že sa vymyká z priemeru. Či v dobrom zmysle alebo „zlom“. Buď závidíme alebo odsudzujeme. Vianoce sú časom, kedy by sa mali aj tým najväčším mrzútom roztopiť srdcia a mali by vidieť trošku ďalej ako za špičku svojho nosa. Mnoho mladých ľudí na Vianoce, pri rodinných stretnutiach, trápia podobné otázky, ktoré im spôsobujú v dušiach nepokoj. Neustály psychický tlak zo strany rodiny môže vyvolať mnohé duševné poruchy. Rovnako tabuizované témy, o ktorých sa, podľa niektorých, nemôže hovoriť ani v reklamách, aj keď sú prirodzenou súčasťou nášho života. 

Argument mnohých pri tejto „vojne s Telekomom“ znel, že reklama sa vysiela v čase, keďtelevízor pozerajú ich malé deti. Riešením tohto problému by mohlo byť rozprávanie sa s deťmi, venovať im pozornosť a nenechať ich pozerať na televízor, a tie „strašné médiá“. Práve naopak, ak sa opýtajú – vysvetliť im to. Rodičia sú zodpovední za svoje deti, a teda aj za obsah, ktorý sledujú, nie tie zlé médiá a sociálne siete. Rešpekt v tejto krajine chýba. Ak nám vadí, že muž nehľadá partnerku, v akomkoľvek možnom zmysle, či tesné slipy, tak by sme mali asi problém hľadať v sebe.

Autorka: Kristína Chovancová

Cesta za lepším životom sa ešte nekoná

Všetci sme sa dušovali ako odídeme. Jedni ak vyhrá jedna strana, druhí ak vyhrá druhá. Odišli ste niekto? Pýtam sa preto, že aj ja som spomínala niečo také, niekoľkokrát. No a stále som tu. Prišla som na to, že nenávisť k politikom na odsťahovanie nestačí. Ono to treba zjavne naplánovať. Trošku som v kútiku duše dúfala, že dostanem sľubovaných päťsto eur a to, že ich nemám, mi celkom skrížilo plány. Financie sú obrovský problém a nie len na Slovensku, nikto ma neprichýli zadarmo, pretože v demokratických voľbách vyhral niekto, kto sa mi nepáči. Nerozumiem tomu. Prečo nie? V mojej hlave je to obrovská tragédia, za ktorú si zaslúžim azyl v jednej z tých krajín, kde prídete a máte pocit, že ste sa teleportovali do roku 2100. Aj keď… z takého Poltára by hádam stačilo prísť do Banskej Bystrice.

Ďalším problémom je môj zmysel pre orientáciu. Nie sexuálnu, to ešte zvládnem posúdiť. Možno teória o sedemdesiatich dvoch pohlaviach ma trošku zmiatla, ale na to mám ešte dosť času prísť, čo som. Ja sa proste stratím hocikde. Ani všetky tie vymoženosti ako GPS a mapy v telefóne, ktoré vás navigujú, aj s tou panovačnou paňou, ktorá prepočítava viac ako ja, keď som robila za kasou v obchode, nedokážu zabezpečiť, že aspoň raz za týždeň niekde nezablúdim. Takže si myslím, že moja dobrodružná výprava za lepším životom by sa skončila na bratislavskom letisku popritom, ako by som hľadala kôš, kde by som zahasila cigaretu. Je pre mňa doslova nepochopiteľné, ako niekedy niekto mohol vedieť, v akej Márii sa nachádza, keď otvoril vojenskú automapu ČSFR. Tí istí ľudia teraz v telke pravdepodobne vykladajú karty a oberajú ostatných o peniaze, tí sa v živote určite nestratili.

Pri mojom rozmýšľaní nad útekom som narazila na ďalší kameň úrazu. Kde si dám bryndzové halušky? Znie to ako malichernosť, ale nedostať halušky vždy, keď si na ne spomeniem, je vážny problém. A keby som sa dovalila do inej krajiny s kopou bryndze a začnem im ukazovať, ako sa robia, myslím, že pokojne by ma mohol niekto obviniť z vlastizrady. To je ako keby Amerika prezradila svoje nukleárne tajomstvá Číne. Znie to trošku prestrelene, ale prečo sa všetci tí Turci, ktorí rozniesli kebab do celého sveta, už nevrátili domov? Niečo za tým bude, ale nechcem konšpirovať, veď aj to je jeden z dôvodov, prečo chcem odtiaľto odísť.

Asi svoj odchod budem musieť odložiť, minimálne do dovtedy, kým budem schopná na letisku trafiť k eskalátorom a nestratiť sa v tej cestičke z pásov, aby sa netvorili dlhé rady pred security kontrolou. A zabudla som, že ďalší mesiac mám prehliadku u zubára, tam musím ísť. Kto by mi potom preplatil lieky? Hádam ďalšie voľby dopadnú lepšie, ak nie, tak jednoducho všetci znova začneme plánovať odchod, na ktorý u väčšiny nedôjde. Možno si z toho spravíme národný šport, ten hokej aj tak v poslednom čase za nič nestojí.

Pracovať za pokladnicou v obrovskom, korporátnom hypermarkete je skvelé. Nielen, že sa musíte stretávať s nervóznymi ľuďmi, ktorí majú pocit, že vaša práca okrem nablokovania ich nákupu je byť aj terapeutom, finančným poradcom či šašom na baterky, dokonca, že vám platia za to, že ich máte okradnúť. To znamená, že neexistuje priestor na chyby, raz ste niečo zle nablokovali, odvtedy si na vás budú dávať pozor.

Ďalej – ste pod neustálym dohľadom veľkého brata. To znamená riaditeľa, ktorý sedí v kancelárii oproti pokladniciam a ako sup sleduje a dohliada, či si každý zamestnanec ide pri blokovaní ruky dolámať. Pretože množstvo skenov za jednu minútu určuje, či ste vhodný adept na vykonávanie tohto vznešeného povolania, alebo či si poctivo nechá skákať po hlave, pretože heslo „Náš zákazník, náš pán“ je sväté a každý zamestnanec by si ho mal dať aspoň vytetovať, ak už nie priamo vypáliť do kože horúcim železom.

 Ak vás niekedy zaujímalo ako vyzerá bežný deň predavačky, tak nech sa páči. Prídete do práce. Prederiete sa pomedzi plné košíky a ľudí mračiacich sa nad bločkami z nákupu. Už v tejto chvíli si poviete, že je čas to ešte otočiť, no motivácia jesť a platiť účty je silnejšia ako vy. Otvoríte teda dvere šatne, pípnete si dochádzku, poprajete dobrú chuť prestávkujúcim kolegom, ktorých ste videli prvýkrát v živote aj keď tam pracujete už druhý rok. Rýchlo odložíte veci a ponáhľate sa nájsť vedúcu, aby vám povedala, kde sa dnes necháte pod dohľadom ponižovať. Konečne sa postavíte za pokladnicu, otvoríte vitrínku s cigaretami a zapnete pokladnicu, nestihnete sa ešte ani nadýchnuť, keď počujete – „Môžem aj sem?” V duchu rýchlo napočítate do desať a falošne sa usmejete. „Samozrejme.”

Prvá zákazníčka, celkom ušla. Milá pani v stredných rokoch, snažila sa vtipkovať. Druhý prichádza starší pán, ktorý sa slizko usmieva, celý čas vám tyká a nakoniec nechá desaťcentový tringelt so slovami – „To je dobré moja.” Strasie vás, ale predsa si  nenecháte pokaziť celú smenu hneď druhým človekom. Po asi hodine roboty, neustálych otázok či má kupujúci kartičku na zbieranie bodov, falošných úsmevov a tikov v oku, príde vedúca. „Včera si zobrala zlé stravné lístky za dvadsať eur. Už som ti hovorila, ktoré berieme, a ktoré nie!” ospravedlníte sa a dúfate, že vám to nestrhnú z výplaty. Dúfate, že už odíde a nechá vás vykonávať vašu skvelú prácu, no ona stojí ďalej a veľavýznamne hľadí vašim smerom. Zdvihnete obočie a zmätene sa usmejete. „Robila som ti kontrolný nákup, zabudla si v košíku jedno lízatko a kvasnice.”

V tej chvíli vám už pomaly, ale isto dochádza trpezlivosť. Už sa nesnažíte ani ospravedlniť, oni tú prácu robia už dvadsať rokov, vedia, že vás to absolútne nezaujíma. Podpíšete papier, pri odchode ešte začujete poznámku o tom, aká ste pomalá a ihneď sa máte k tej pokladnici postaviť. Do konca smeny už iba odrátavate minúty, kým vaša úzkosť skončí a vy si budete môcť konečne v pokoji zapáliť.

Je množstvo situácií, o ktorých by som mohla rozprávať veľmi dlho, no ak vás niekedy zaujímalo, ako sa cítia predavačky, ktoré okrem svojej práce musia robiť aj päť ďalších, za ktoré im nikto neplatí, tak ste na to práve prišli.

Autroka článku: Kristína Chovancová

Vedeli ste, že si môžete adoptovať dieťa na diaľku? Finančne prispievate do rozvojových krajín tým, ktorí to najviac potrebujú . Do tohto projektu sa môže zapojiť každý. Hlavnou myšlienkou je darovať dieťaťu šancu na lepší život, ktorá mu bude dopriata formou vzdelania. Pre nás je štúdium na základnej aj strednej škole samozrejmosťou, pre tieto deti to je vzácnosť, ktorá im môže zabezpečiť ich nezávislosť a lepšie uplatnenie v živote. O adopcii na diaľku sme sa rozprávali s Paulínkou Altofovou, ktorá takto pomáha dvom adoptívnym dcéram už druhý rok. 

„Dostala som sa k tomu celkom náhodne, mala som chuť pomôcť niekde, kde to má zmysel. Najskôr som pozerala, či nemáme podobný projekt na Slovensku, keď som však nič nenašla, rozhodla sa pre adopciu na diaľku,“ odpovedala na otázku, ako sa k tomu dostala. V našej krajine nám chýba niečo podobné, mnoho Slovákov by chcelo finančne prispievať aj deťom v našich detských domovoch, no žiadna agentúra takúto pomoc nezastrešuje. 

Paula má adoptované dve deti. Obe dievčatá sú z Kene, no každú z nich podporuje cez inú agentúru. Prvá je Dama. Má osem rokov. Adoptovala si ju cez agentúru Viac ako Šperk, ktorá deti do programu vyberá. Mesačne prispieva dvadsaťpäť eur. „Nedostávam od nej listy, mám len prístup do elektronickej zóny, kde nahrávajú fotky s jedlom, učebnicami a všetkým ostatným, čo sa nakúpilo za príspevky.“ 

Keď má Dama narodeniny alebo na Deň detí, Paula jej posiela o niečo viac peňazí, aby si mohla kúpiť nejakú drobnosť. Fotka sa zase nahrá do zóny. Na sociálnu sieť agentúra pravidelne nahráva nové deti v programe, takže si môžete konkrétne vybrať, ktorému chcete pomôcť. V agentúre Viac ako Šperk je suma pre každé dieťa rovnaká a je na každom darcovi či sa rozhodne prispievať viac. 

„Druhé ´dieťa´, ktoré podporujem, je Phanice. Je staršia než ja, preto som si ju vybrala s vedomím, že ľudia väčšinou chcú pomôcť hlavne mladším deťom, ona bola v programe už dlhšie.“ Phanice si adoptovala cez Centrum na Rovinu. Tu sa dá pomôcť sumou od 330 eur až po 660 eur ročne. Záleží na tom, či je dieťa na základnej alebo strednej škole, pretože školné je najdrahšia položka. Suma zahŕňa aj internát a dve teplé jedlá denne. Deti vybrané do programu sú z najchudobnejších častí, to znamená, že bez finančnej podpory by si to nemohli dovoliť. Od Phanice dostáva pohľadnicu a list, spolu s vysvedčením dva až trikrát do roka. 

Usilovali sme sa tiež zistiť, či sa darcom zmení život po tom, čo pomôžu dieťaťu zabezpečiť lepšiu budúcnosť. „Nenazvala by som to zmenou života. Podľa mňa je pekné pomáhať, keď máme tú možnosť. Neplánujem si deti a takto cítim, že robím aspoň niečo prospešné, že niekomu reálne pomáham, aby mal slušný život.“ Deti, ktoré si môžete adoptovať, žijú v tragických podmienkach a sú vďačné za každú drobnosť. „Dame som na Deň detí poslala asi dvadsať eur navyše, dostala nejaké ovocné jogurty, bábiku a ešte nejaké drobnosti. Phanice mi v každom liste ďakuje za možnosť študovať, stále vraví, že sa za mňa modlí k Bohu. Keď si to rozrátam na mesiac, nie sú to veľké sumy, som hrozne rada, že mám možnosť pomôcť a že to má zmysel.“

Autorka: Kristína Chovancová