All Posts By

Martina Halúsková

KOMENTÁR: ROVNOVÁHA V ČASE SKÚŠOK

Pokiaľ sa človek zasekne v nekonečnom prúde konzumácie cudzích diel alebo myšlienok druhých, stratí sám seba.

Každý, kto má tú česť (alebo smolu) nazývať sa študentom, teraz úpenlivo hľadá odpoveď na otázku, ako sa čo najelegantnejšie nezblázniť. Aj keď koniec semestra je ešte pomerne ďaleko, jeho blížiaci príchod sa už u mnohých aktívne prejavuje nepríjemnými pocitmi úzkosti či stále prítomnou nervozitou. Termíny skúšok už nie sú iba abstraktným pojmom budúcnosti, pomaly vznikajú prvé podoby seminárnych prác a na zabudnutom AIS-e všetci pátrajú po podmienkach hodnotenia. Toto obdobie je povestné psychickým nátlakom na všetkých študentov, ktorý je však neodmysliteľnou súčasťou definície pojmu vysoká škola. No aj napriek tomu sa každý vysokoškolák pokúša nájsť spôsob, ako sa čo najúspešnejšie vyhnúť tomuto povestnému stresu.

Či už niekto hľadá riešenie v umení, športe, návštevou psychológa či slastným ničnerobením, úspech zaručí jedine rovnováha. Ten, kto by sa pokúšal hľadať odpoveď na túto otázku práve na internete, by pravdepodobne mohol nájsť kanál Pick Up Limes. Práve na tomto účte totiž zaznela myšlienka, že kľúčom k pokoju aj v tých najnáročnejších časoch, je práve balans. To je však príliš abstraktný pojem na to, aby pomohol študentom, ktorí teraz jednoducho nemajú čas lúštiť metafory. Jednoduchý preklad, ktorý sa ponúka, hovorí o dvoch činnostiach, ktorých vyváženie prinesie vytúžený mier každej preťaženej mysli. Týmito činnosťami je tvorenie a prijímanie tvoreného.

Tí, ktorí sa na tejto pomyselnej váhe prikláňajú viac k prvej možnosti, sú verejne známi aj ako ,,tí premotivovaní“. Takýmto ľuďom nikdy nestačí dvadsaťštyri hodín na to, čo chcú za deň stihnúť a svoj čas, silu a energiu obetujú práve tomu, na čom im najviac záleží – svojmu dielu, odkazu, ktorý tu po nich zostane. Pravdou je, že práve z tejto skupiny extrémistov zakaždým povstanú najväčší majstri svojho remesla, no ich príbehy dokazujú, že cena za úspech je často príliš vysoká. Syndróm vyhorenia, zdravotné problémy, nefungujúce vzťahy – to sú dôsledky prehnaného sústredenia sa na vlastnú sebarealizáciu. Keď zabudneme prijímať a všímať si všetko, čo je okolo nás, staneme sa otrokmi vlastnej potreby niečo dokázať. Nie je však potrebné byť známou a úspešnou celebritou, aby človek zapadal do tohto extrému. Môžu to byť študenti, ktorí celé dni píšu seminárne práce alebo používatelia sociálnych médií, ktorí stále tvoria nový obsah. Obeťou sa môže stať ktokoľvek. Pre skutočný pocit zadosťučinia je potrebné nie len dávať, ale aj prijímať.

Opačný problém nastáva, keď človek vôbec necíti potrebu čokoľvek robiť. Naivne sa nazdáva, že ku šťastiu mu stačí robiť to, čo ho tak baví – celkom nič. Presvedčenie týchto jedincov spočíva vo viere, že všetok intelekt, zábavu a odpovede nájdu v tom, čo je okolo nich. Môžu to byť ľudia, ktorí presedia celé dni pred obrazovkami televízorov, ale aj tí, ktorí nekonečné hodiny trávia v knižnici. Nijaká činnosť nie je zlá, ak je vyvážená svojim opakom. Pokiaľ sa človek zasekne v nekonečnom prúde konzumácie cudzích diel alebo myšlienok druhých, stratí sám seba. Tento extrém preto spôsobuje pocity prázdna či depresie. Netreba výnimočnú kreativitu ani talent, aby človek vytvoril niečo vlastné. Originálne myšlienky a nápady má každý, treba ich len spoznať a potom nájsť vlastný spôsob, ako ich prezentovať. A spôsobov je nespočetne veľa.

Pokojná a vyrovnaná myseľ, ktorá dosiahne equilibrium, sa zo skúšok nestresuje a neznepokojuje, ale prijíma ich ako prirodzenú súčasť života. Táto teória nemusí pomôcť každému študentovi, ktorého psychický stav nie je práve pripravený na nátlak, ktorý sa onedlho stane každodennou súčasťou vysokoškolského života. No prinajmenšom každému určite vysvetlí, v čom spočíva problém. A výsledok je už len otázkou rozhodnutí.

Martina Halúsková

NEGATÍVNA STRÁNKA ČÍTANIA

Marec ako mesiac knihy každý rok prináša nové pohľady na čítanie a knihy. Novinári sa vždy v tomto období idú pretrhnúť, aby práve oni prišli s niečím novým, čo zaujme a azda aj pre-kvapí. Každý rok v tomto magickom období, keď sa jarným oblečením snažíme presvedčiť seba samých, že vonku nie sú -2°C, máme jedinečnú príležitosť čítať, aká neskutočne dobrá vec je to čítanie. Hovorí sa o psychologických štúdiách o tom, koľké pozitíva prináša táto vznešená činnosť pre myseľ človeka, spomína sa na veľké historické udalosti spojené s knihami, pred-stavujú sa novinky, spovedajú sa najznámejší spisovatelia. A keď už sa náhodou v nejakom zabudnutom médiu objaví článok, ktorý by niesol čo i len náznak negativizmu či kritiky, tá je spravidla sústredená práve na tých ohromne nevďačných ľudí, ktorí nedokážu oceniť dôležitosť a význam kníh. Hoci môže byť aj tento text iba ďalším pokusom ďalšieho novinára písať v marci niečo nové o tejto údajne nesmrteľnej téme, hádam bude predsa len niečím iný, nový. Pretože približuje tému, o ktorej nenájdete informácie v nijakom externom informačnom zdroji Univerzity Komenského. Približuje totiž negatívnu stránku čítania.

Predstavte si, že sa zrazu pred vami odohráva boj na život a na smrť. Sledujete súboj mečov, v ktorom chvíľu víťazí vysoký, urastený rytier s pevným pohľadom a v nasledujúcej chvíli má navrch zase tajomný bojovník zahalený v čiernom plášti. Odhodlané slová plné cti a hnevu sprevádzajú epické pohľady doneznáma. Tento hrdina má výraz odhodlania, no v jeho očiach sa odráža niečo iné – smútok. Za zvukov vzdialeného hromobitia sa však nečakane pošmykne na blate a padá. Jeho protivník k nemu pomaly prichádza, no odrazu sa zastaví. Nejasá, neteší sa z výhry. Len pokojne stojí a plášť mu veje v pomaly sa zdvíhajúcom vetri. Vo chvíli keď sa otočí a chce odísť, rytier sa rýchlo postaví a s hnevom mu strhne kapucňu, aby sa mu pozrel do očí. Ostane nehybne stáť. Pozerajú sa teraz na druhého. Na ich tvárach sa odráža číre prekva-penie. Postava v plášti zrazu prelomí ťaživé mlčanie a ticho no, zvučne povie: ,,Maťka ?! Už si vyhodila tie smeti?!´´

Zrazu sa preberiete z katarzného zážitku, ktorý vám na chvíľu priniesla kniha a uvedomíte si, kde ste. Zvuk obecného rozhlasu, vôňa segedínskeho gulášu a mamine neustále vypytovanie sa na tie predôležité smeti vás vrátia do reality. A tá už pre vás nie je vôbec zaujímavá. Zrazu akoby všetko bolo fádne a nudné. Nič, čo prináša bežný deň, vás nedokáže nadchnúť. Toto je takzvaný muklovský syndróm, v ktorom sa vášniví čitatelia nešťastne zaľúbia do žánru fantasy a reálny svet, kde sa nachádzajú, im už nedokáže priniesť potešenie. Ich poznávací znak je najčastejšie nepríčetný pohľad, outfit v podobe omotanej deky a bledá pleť, ktorá nevidela slnko, ako je Tretí vek v Stredozemí dlhý.

Teraz si predstavte dievča sediace v parku na lavičke. Má oblečenú dlhú sukňu a jemnú bielu blúzku. Kvetinový obal knihy, ktorá je položená vedľa nej, je známy každému obdivovateľovi anglickej historickej klasiky. Zasnívane sa pozerá na niečo skutočne skvostné, bežnému smr-teľníkovi neviditeľné, a tak si ani nevšimne, že ku nej kráča chlapec, ktorý ju už dlho obdivoval a odhodlával sa prihovoriť jej. Vy sledujete tento rozkošný jav a ste jednoducho radi, ako vám zdanlivo obyčajná cesta do práce, priniesla dôkaz ozajstnej romantiky, ktorá ešte nie je tak úplne preč. No i keď nepočujete, o čom sa rozprávajú, domyslíte si, že sa situácia nevyvíja práve podľa chlapcových očakávaní. Dievča jednoslovne odpovedá, sedí vystretá ako pravítko s rukami položenými v lone a spotenému mládencovi nevenuje jediný milý pohľad. Azda nie je taký tajomný ako pán Darcy alebo mu možno chýbajú ostré črty pána Rochestera, dlhý čierny kabát a vznešený kôň. Čo mohlo byť romantickým príbehom, krásnym svojou skutočnosťou, ostalo iba rozhodnutím, ktoré chudák chlapec v obyčajných teniskách bude ľutovať.

FOTO: Martina Halúsková

A do tretice, skúste sa vžiť do role rodiča. Sleduje svoje dieťa dospievať a teší vás to. Vždy, keď sa vám vaši známi sťažujú, že ich deti celý deň len presedia pri telefóne a sledujú najrôz-nejšie sociálne siete, ktorých názvy sa už ani nedajú zapamätať, v duchu (alebo aj nahlas) sa pýšite tým, ako vaša ratolesť neustále číta nové knihy a na podobné nezmysly vôbec nemá čas. No postupom času sledujete niečo iné. Ako plynú týždne a mesiace, akoby ste mali v dome

zakaždým iné dieťa! Jedného dňa prídete domov o piatej popoludní a pri stole sedí vaša dcéra v šatách a pije čaj s vystretým malíčkom a sušienkami na keramickom tanieriku od babky. Ďalší mesiac v domácnosti panuje ticho, pretože z dcérky je zrazu strašne tajomná bytosť. A už si môžete len predstavovať, čo príde ďalej a sledovať, ako sa jej jedinečná povaha vytráca, pretože chce byť taká, aké sú jej obľúbené postavy. Že je to problém si uvedomíte až vtedy, keď už dieťa dospeje, a samo nevie, kým v skutočnosti je.

Hoci nám knihy skutočne dávajú to všetko, o čom stále čítame a čo počúvame, môžu byť rov-nakým zlom ako hocičo iné. Veľa ľudí tak za veľkú slovnú zásobu, fantáziu či chvályhodný intelekt zaplatí krízou identity, stavmi úzkosti, či depresiami. Koľko ľudí sa už natrápilo pre neopätovanú lásku človeka, ktorý im neprejavil ani len toľko úcty, aby bol skutočný. Koľkokrát už museli ľudia zahanbene naraziť nosom do vnútra skrine, pretože: ,,Čo keby?´´. Priveľa detí čakalo vo svojich jedenástich rokoch na vytúženú sovu so zapečateným listom, aby sa ten smú-tok nedal považovať za skutočný. A práve takéto neskutočné príbehy spôsobujú skutočné zlo-mené srdcia. A preto nech vášniví čitatelia čítajú ďalej. Nech si odnášajú z kníh všetko, čo im môžu dať, no nech nedovolia, aby im niečo vzali. Pocity, hoci vyvolané niečím neskutočným, nie sú o nič menej dôležité. Sú rovnako reálne, a teda aj rovnako nebezpečné. Čitatelia nech teda smelo a odhodlane spoznávajú nové príbehy, no nech nikdy nezabudnú na ten svoj. Na svoj skutočný životný príbeh, ktorého hlavnou postavou sú oni sami. Postavou originálneho charakteru s jedinečným príbehom.

Autor: Martina Halúsková

Skauting ako životný štýl

Na priestrannej lúke uprostred ničoho vyrástli malé domčeky, s drevenou podstavou a plátenou strechou. V centre kruhu vytvorenom z týchto zvláštnych stanov stojí stožiar, kde hrdo veje vlajka. Z drevenej kuchyne pod lieskovými stromami sa ozýva dlhý a krátky tón píšťalky, ktorý v Morseovej abecede symbolizuje písmeno N – teda nástup. Následný výkrik ,,Obed!´´ kuchára v gumákoch a v improvizovanej papierovej čapici ďalej konkretizuje bližší význam zvuku píšťalky – nástup na obed. Na toto zvolanie sa začínajú zbiehať ľudia zo všetkých možných smerov, položia sekery, kompasy, či zápisníky a s ešusmi v rukách sa postavia do dlhého radu.

Foto: Adriána Fáblová

Pre skautov bežný deň v tábore, pre nezainteresovaného človeka možno opis vojenského tábora. Takto si ľudia aj dnes predstavujú skauting. Na jar roku 2021 v skautskom časopise Médium zverejnili prieskum, podľa ktorého si najvyššie percento respondentov spája túto činnosť práve s aktivitami v prírode a spoznávaním a učením sa lesnej múdrosti. Hoci aj skauti túto úroveň považujú za dôležitú a významnú súčasť svojej činnosti, nepripisujú jej tú najväčšiu dôležitosť. Jana Chabadová vo svojej diplomovej práci História skautingu vo Varíne určuje hlbší zmysel tejto organizácie, ktorý je už na takzvanej duševnej úrovni. ,,Teda skauting nie je turistika, pobyt v prírode, šport, táborenie, stopovanie, kemping a podobne, ako sa mnohí málo informovaní domnievajú. Toto všetko sú len prostriedky k dokonalej príprave na život, k utváraniu dokonalej osobnosti s pevným charakterom a hlbokými morálnymi vlastnosťami. Cieľom skautskej výchovy je to, aby si každý, kto prešiel skautskou výchovou, osvojil trvalý proces sebazdokonaľovania a sebavýchovy.´´ Táto rovina sa už nedá obsiahnuť v nijakých odborných knihách, príručkách, či iných oficiálnych dokumentoch, lebo celkom súvisí s prežívaním a zmyslovým a citovým vnímaním človeka. Umeleckí interpreti, ktorí sú každému skautovi veľmi dobre známi, práve túto úroveň zachytávajú vo svojich dielach. Jaroslav Foglar vo svojej knihe Kronika Ztracené stopy opisuje túto úroveň ako ,,pocity ktoré otrasú tvojou dušou´´, Honza Nedvěd ju v svojej piesni Vodník zachytáva slovami ,,Krásný noci plný bílých hvězd a kamarádů, vyspívaný touhy kluků z měst, plný bláznivých snů.´´ Pre nezainteresovaného človeka to môže byť azda nepochopiteľné, no práve takto sa dá najlepšie priblížiť význam skautingu ako životný štýl. Teda nie je to samotný čas v prírode, ale vnímanie prírody ako súčasť seba samého. Nie je to práca s deťmi, ale dobro, ktorým sa povznáša duch. Nie je to táborový oheň, ale ticho, ktoré lieči myseľ a otvára duchovný zrak. Duchovná úroveň tvorí jeden z troch pilierov, na ktorých Baden-Powell lord of Gilwell postavil myšlienku výchovnej organizácie pre deti a mládež, ktorá sa neskôr premenila na celosvetové hnutie. Je to povinnosť voči Bohu, povinnosť voči blížnym a povinnosť voči sebe. Povinnosť voči Bohu pritom nie je myslená ako nevyhnutná podmienka prislúchať ku konkrétnemu náboženstvu, ale pevné rozhodnutie obsiahnuť túto duchovnú rovinu vo svojom živote a hľadať hĺbku vo svete okolo nás. A práve týmto princípom sa skauting stáva životným štýlom. Charakter, ktorý k nemu prislúcha, sa však dá dosiahnuť aj mimo neho. Jeho základom totiž už nie je organizačná štruktúra, rovnošata, či  symbolika. Pokiaľ človek dokáže spomaliť, aby vnímal a prijal to, čo je skutočné, krásne a významné, dokáže túto úroveň dosiahnuť celkom sám. Skauting však ponúka presne tie aspekty z kultúry, športu či vzdelania, ktoré naučia človeka ako rozoznávať všetky farby vetra, ako sa pozerať za to, čo vidím a ako ísť donekonečna …a ešte ďalej.

Foto: Adriána Fáblová

Ako však niečo také abstraktné, čo sa dá opísať známymi frázami z Disney rozprávok, môže byť naozajstné v tomto modernom svete, ktorý vie všetko vysvetliť a dokázať? Texty piesní, pasáže kníh či príbehy a výpovede ľudí dokazujú, že prijali skauting ako životný štýl, pretože sa dokázali sprítomniť a spomaliť, aby skutočne vnímali to, na čom záleží. Istým dôkazom takéhoto vnímania sú slová náčelníka Slovenského skautingu Jána Mitríka, ktoré venoval všetkým, ktorí ich môžu pochopiť. ,,Nie si telo čo má ducha, ale duch, čo má telo“. Ako tvrdí:  „Týchto pár slov nádherne otriaslo mojím životom, rýchlo bežiacom v zbesilom tempe. Vnímam to ako opačný pohľad na moje prežívanie. Snažím sa spomaliť. Uvažujem, ako naložiť s novou myšlienkou. Prahnem po tom, aby zo mňa viac hovoril duch ako túžby môjho tela.´´

Foto: Adriána Fáblová

Skautský tábor, zvláštne stany v kruhu, v strede ktorého stojí stožiar s vlajkou, či mierne labilná drevená kuchynka pod lieskami – to je skauting. No to všetko je iba prostriedok na dosiahnutie skutočného cieľa. Hladní mladí ľudia stoja nastúpení na obed v nerovnomernom rade a každý z nich vie, že je súčasťou niečoho oveľa väčšieho než je len organizácia. A pozorný pozorovateľ už nevidí zafúľaných chlapcov a dievčatá s modrinami, leukoplastami na všemožných miestach v zvláštnej rovnošate s nespočítateľnými nášivkami. Vidí duchov, ktorí v jednom harmonickom tóne znejú spolu so svetom okolo nich.

Foto: Adriána Fáblová