Natanael Leo Poloha

„Tlač sú správy, ktoré vždy niekto nechce vidieť uverejnené. Všetko iné je len reklama.“
(William Randolph Hearst)

Prešlo už 120 rokov odkedy bol v periodiku New York Journal uverejnený výrok, ktorý sa čiernymi literami zapísal do dejín USA a do histórie žurnalistiky. Niekoľko dní po jeho publikácii, konkrétne 6. septembra 1901, zavraždil Američan Leon Czolgosz prezidenta Spojených štátov amerických Williama McKinleyho. Vo vrecku mu našli výtlačok novín s vetou: „Ak sa možno oslobodiť od zlej inštitúcie a zlého muža iba zabitím, tak treba zabiť.“

Kto bol William Randolph Hearst?

Bohatý americký magnát, biznismen, politik či novinár. Hearsta by sme mohli opísať rôznymi prívlastkami, medzi ktoré by patrili slová ako subjektívny či až manipulatívny.

Hearst kúpil periodikum New York Journal v roku 1895 a o dva roky neskôr sa mu pre svoje noviny podarilo získať kreslený seriál Hogan’s Alley. Túto komédiu už vydávala jeho najväčšia konkurencia a Hearstov príchod na scénu znamenal, že periodiká v New Yorku začali medzi sebou súperiť. Hearst nehral čistú hru. Bol to človek snažiaci sa zneužiť vplyv tlače vo svoj prospech, manipulovať, klamať a do sveta presadzovať vlastné politické názory a túžby. Proti svojej konkurencii neváhal posielať podplatené gangy a nejeden človek prišiel kvôli nemu o život.

Hlavnou postavou seriálu Hogan’s Alley bol chlapec Mickey, prezývaný „The Yellow Kid“ (v preklade žlté decko alebo fagan). Typ tlače, ktorý Hearst preslávil, a dnes ho poznáme ako bulvár, sa po ňom začal nazývať žltá tlač.

Vraždiace noviny

V roku 1901 sa v New York Journali objavila veta: : „Ak sa možno oslobodiť od zlej inštitúcie a zlého muža iba zabitím, tak treba zabiť.“ Išlo o slovný útok na prezidenta USA, ktorý len tri roky predtým viedol vojnu proti Španielsku. Hearst tieto nepokoje využíval vo svoj prospech, keďže mu dávali dostatok priestoru pretláčať jeho vlastné politické túžby na verejnosti. A zrazu,

o pár rokov neskôr, noviny toho istého človeka, zaútočili na prezidenta. Je možné, že si Hearst neuvedomoval, akú veľkú moc majú slová v jeho tlači? Ak by to bolo tak, netrúfol by si napádať vysoko postavených politikov. Keď však 6. septembra 1901, niekoľko dní po zverejnení tohto nenávistného výroku, bol americký prezident zastrelený, ľudia začali vyjadrovať veľký odpor voči Hearstovi a jeho periodikám. Vrah Leon Czolgosz mal totiž vo vrecku výtlačok novín, ktoré evidentne na prezidenta útočili.

My, novinári, nesmieme zabúdať, ako naše slová ovplyvňujú ich čitateľov. Aj 120 rokov po vražde prezidenta McKinleyho by sme si mali pripomínať, že máme v rukách zbraň, za ktorú musíme niesť zodpovednosť. Najznámejší Hearstov konkurent Joseph Pulitzer povedal: „Prichádzajúce generácie novinárov sú schopné zničiť budúcnosť ich republiky.“ Prípad „vraždiaceho bulváru“ Williama Randolpha Hearsta je príkladom toho, čo sa môže stať, keď moc žurnalistov pripadne niekomu, kto ju nedokáže správne uchopiť.

Autor: Natanael Leo Poloha

Foto: loc.gov

„Bolo to krásne. Síce som veľmi výrazne neprežíval to, že by komunizmus spôsoboval nejaké utrpenie, no vedel som, že na Slovensku nie je úplná náboženská sloboda, a že ekonomicky zaostávame za Západom. A zrazu sme sa na námestí modlili „Otče náš“ a ktosi sľuboval, že o 5 až 10 rokov sa u nás budeme mať ako na Západe,“ spomína Prešovčan Slavo na časy, keď ako 16-ročný vyšiel 17. novembra 1989 na tamojšiu Hlavnú ulicu a spolu s tisíckami ďalších protestujúcich štrngal kľúčmi.

Námestiami sa niesli pokriky ako: „Sloboda slova! Demokracia! Náboženská sloboda!“ V ten deň vyslala revolúcia, ktorá dnes nesie pomenovanie „nežná“, rôzne odkazy do celého sveta. Slováci už viac nechceli žiť v režime, ktorý po vojne pohltil východnú Európu. „Zároveň sme sa aj báli. Bola tu nádej na zmenu, ale aj strach, či sa nebude strieľať, či nás nebudú biť ako v Prahe. Prestali sme sa báť, keď sa k protestu verejne pridala armáda a polícia,“ dodal Slavo.

Komunistická vláda v Československu odstúpila a prvýkrát od 48. roku sa konali naozaj slobodné, demokratické voľby. V západných štátoch sa o našej revolúcii písalo s pozitívnym podtónom a Česi a Slováci sa tešili na budúcnosť svojho štátu. Sľuby z protestov v Prešove, že Západ dobehneme o pár rokov, sa však nenaplnili. „Realita je taká, že o päť rokov to tu bolo skôr ako na divokom západe,“ vtipkuje Slavo.

Slovensko po rozdelení Československa napredovalo svojím vlastným tempom. Po minuloročných voľbách prešlo ďalšou veľkou zmenou, keď sa po dlhom čase vymenili vládnuce strany. Nový začiatok, ktorý vládna koalícia priniesla, prišiel do našej krajiny naraz s pandémiou Covid-19. Vláde boj s ňou komplikuje napĺňanie jej vízií, ale politikom sa predsa

len podarilo priniesť nové návrhy reforiem. Jedna z nich je novela zákona o vysokých školách, s ktorou prišiel minister školstva Branislav Gröhling.

Novela spôsobila rozruch v slovenských univerzitách. Podľa rektora Univerzity Komenského Mareka Števčeka prekáža vysokoškolským reprezentáciám na novele predovšetkým to, že „zavádza priamu kontrolu univerzít politikmi, berie im kontrolu nad ich majetkom a nerieši tie skutočné problémy.“

Prípravy na výročie Nežnej revolúcie prerušil protest v Bratislave, ktorého sa zúčastnili tisícky študentov a učiteľov skandujúcich: „Za slobodné školy!“

„Nebránime sa zmenám, ako sa často verejnosti podsúva. Pri všetkých veľkých spoločenských zmenách predsa vždy na prvom mieste stáli vysoké školy! Odmietame však túto konkrétnu novelu, ktorá je len akousi pseudoreformou. Jej jediným cieľom je zoštátnenie tradične slobodného a vnútorne rozmanitého prostredia, akým vysoké školy už niekoľko storočí sú,“ napísal Marek Števček.

Podobne, ako protest za slobodu slova a za náboženskú slobodu, bol aj protest za slobodu univerzít, „nežný“. Aj 32 rokov po Nežnej revolúcii študenti bojujú za svoje práva. Klub dekanov vysokých škôl SR sa vyjadril, že nesúhlasí so snahou zlikvidovať nezávislosť a samosprávu vysokých škôl a podriadiť vysoké školy politickej moci, ako sa to na Slovensku stalo aj po nástupe komunistického režimu.

„Chceme, aby naši študenti a prednášajúci nemuseli za kvalitou chodiť do zahraničia. Ak však táto novela prejde, môžeme sa definitívne vzdať všetkých nádejí na kvalitné slovenské vysoké školstvo,“ doplnil Marek Števček.