All Posts By

Nikola Liptaiová

Pohľad spoza stroja na kávu

V spoločnosti sa dlhodobo používa výraz „Bratislavská kaviareň“. Takmer čokoľvek, čo ste počuli, je pravda. Kaviarne  v hlavnom meste sú plné napriek tomu, že každý týždeň otvoria minimálne tri nové. 

Nie, toto naozaj nie je vtip. Sama v jednej pracujem. 

Vysedávať s ovocným doubleshotíkom s ovseným mliečkom sa pre niektorých stalo rutinou a ja som ako pako, pre tringelty, začala používať všetky zdrobneniny sveta. Niekedy mám pocit, že s každým škaredým srdcom nakresleným na Caffe latte mi odíde jedna mozgová bunka. 

O hipsteroch ste asi tiež veľa počuli, aj to je všetko pravda. Naozaj chodia trikrát denne do tej istej kaviarne rozprávať s ďalšími hipsterskými kamošmi o filozofii, živote, novom albume kapiel ako FVLCRVM alebo Krstní otcovia, o ktorých ste v živote nepočuli, alebo o cenách lístkov na Pohodu. Konverzácie zväčša trvajú hodiny a oni pijú jednu kávu ako najpomalšie to ide, aby sa necítili zle, že si už nič iné neobjednajú. Niekedy dovlečú svojich psov alebo deti, len pre estetické fotky na sociálnej sieti a nalievajú ich napenením bezlaktózovým mliekom. Tento kolobeh tým pádom nikdy neskončí, lebo ďalšie generácie si na tento spôsob života ľahko zvykajú. Musím však dodať, že milujem psov a mávam s nimi oveľa záživnejšie konverzácie než s ich páničkami. 

Občas však prinesú aj svojich nehipsterských rodičov alebo kamarátov a vtedy začína pravé ródeo. Boh ich ochraňuj, ak si vypýtajú „pressko s mliekom“, alebo ešte lepšie – zalievanú kávu. Tieto slová rozvrátili viac hipsterských rodín ako „Nevedel som, že primátor Bratislavy je členom skupiny Para.“ Áno, ja ich síce budem silno odsudzovať tiež, ale spravím im ju, lebo opäť – chcem tringelty, a som prozákaznícka, či čo to. Niektoré slovenské mikrocelebrity, a dokonca ani politici nevedia, čo znamená slovo tringelt. Nehovorím, že ich je každý povinný dávať, nakoľko náš život od nich nezávisí ako napríklad v USA. Ale keď viem, že niekto má veľa peňazí a nenechá ani cent, to by rovno mohol prejsť cez dvere so slovami: „Pozor, idiot ide.“ 

Na ich obranu, baristov a baristky som si ani ja na tak nevážila, kým som sa ňou sama nestala. Ono sa to zdá naozaj ako ľahká robota, ale nie je. Občas ste psychológom, občas kutilom, občas plačete v chladničke a občas sa snažíte nalievať mlieko do kanvičky bez toho, aby ste otvorili tetrapak. Keď som zistila, aké je ťažké nakresliť pekné srdce alebo tulipán na kávu, úsmev ma prešiel. Spomenula som si na všetky tie obrázky, čo som za život mala na káve, a ako som to vždy brala ako samozrejmosť. Nie je to samozrejmosť, keď som za strojom ja. Také abstraktné a minimalistické umenie ste ešte nevideli. Ale raz sa to vydraží, verím tomu. 

Rada si kopnem do kávových snobov (nie doslova, to by ma mohli zažalovať). Avšak, môj priateľ ma občas uzemní, keď mi povie, že ja sa jednou z nich stávam. Áno, je pravda, že všetky životné problémy hádžem na konkrétnu značku kávy značku, ako Matovič na Sulíka. No, ja som si za tých pár mesiacov tak zvykla na výberovú kávu, že ma strasie, len keď prejdem okolo stánkov s americkou kávou. Priznávam, že je to so mnou neznesiteľné, keď sa vo vyše 40. stupňoch Celzia musíte trepať cez celé Benátky do jedinej kaviarne, ktorú som uznala za vhodnú podľa jednej múdrej stránky o výberovej káve. Tiež je vtipné, keď zistím, že mi ju pred nosom zatvorili pre siestu. Láska však občas bolí. Občas má aj chuť prepraženého espressa a zvuk môjho nadávania na talianske zvyky. 

 Časom v tom kávovom svete nájdete balans. Týka sa to práce, kde vám známa herečka nadáva, že vám prechladnú kríže, lebo máte na sebe krátke tričko. Zároveň tam sú nechutní starí biznismeni, ktorí vám z rovnakého dôvodu nechajú vyšší tringelt. Rovnako to je aj mimo nej, keď sa musíte popasovať s realitou a občas si u babky na dedine vypiť zalievanú nesku s tromi lyžicami cukru. Aby ste si príliš nezvykli na luxus a zostali nohami na zemi. 

Niektorí nikdy nepochopia, čo za ich mandľovo-kokosovým „flet vajtíkom“ stojí. Nevedia to, kým sa za stroj nepostavia sami a nepopália sa na tryske najmenej stokrát.

 A ja?

 Ja som presne jedna z nich. 

Autorka: Nikola Liptaiová

Foto: UNSPLASH

„Odmalička mi vraveli, že ma je príliš…“

„Absyntovky“ netreba nikomu predstavovať. Toto vydavateľstvo je známe najmä vďaka reportážnym knihám s hnedou obálkou a farebným akcentom. Okrem edície Prekliati reportéri majú na konte aj mnoho iných zaujímavých titulov. Edícia s názvom 100 % nesie príbehy na pomedzí fikcie a skutočných udalostí. Presne taký je aj memoár od Ariel Levy.

Ako mladá žena sa rozhodla pre kariéru reportérky. Presťahuje sa do Manhattanu a roky strávi cestovaním a písaním pre The New Yorker. Zameriava sa na portréty nezvyčajných ženských hrdiniek. 

Hneď na začiatku prvej kapitoly autorka nastolí atmosféru príbehom z detstva, ktorý ukazuje, že už od útleho veku bola iná. Potrebovala dobrodružstvo a tradičné detské hry ju nebavili. Vždy vedela, že by chcela písať, pretože to pre ňu predstavovalo slobodu. 

Prirodzene prechádza s rozprávaním do roku 2012, keď bola pripravená vyraziť na cestu do Mongolska. Bola vydatá, tehotná, úspešná a finančne zabezpečená. Jej život však nabral nečakaný smer a keď sa o mesiac vrátila, nič z toho už nebola pravda. 

V knihe nám autorka opisuje svoj život s pocitom, že nič zlé sa vám nemôže stať. Následne zachytáva momenty, keď zistila, že to funguje úplne inak. Spochybňuje spoločenské normy a otvára dvere do jej života, ktorý si vytvorila na základe búrania stereotypov.  Bojuje s vlastnou identitou a zamýšľa sa nad životnými cieľmi. Memoár Proti všetkým pravidlám je plný smutných výpovedí o tom, ako sa rýchle môže zmeniť niečo, čo sme brali za samozrejmosť. 

Autorka: Nikola Liptaiová

Foto: Nikola Liptaiová

O tolerancii a intolerancii v histórii Bratislavy

Od začiatku 20. storočia nemala tolerancia v Bratislave jednotnú podobu. Cez vojny, okupáciu a napokon, aj v ponovembrovom období rešpekt voči menšinám klesal a stúpal na základe celospoločenských udalostí. O téme tolerancie voči iným, zorganizovalo vedenie Bratislavy prednášku v Mestskom múzeu. 

Prednáška, ktorá niesla názov „Bratislava ‒ mesto tolerancie a intolerancie“, sa konala 4. apríla v  Apponyiho paláci. Viedol ju slovenský etnológ, judaista a vedúci vedecký pracovník Ústavu etnológie a sociálnej antropológie SAV, Peter Salner. V rámci svojej praxe sa zaujíma najmä o židovskú obec na Slovensku, ale aj o bratislavské meštianstvo.

Osudy bratislavských minorít

Vo výklade kládol dôraz najmä na život a vnímanie Židov v meste, ale aj na maďarskú a nemeckú menšinu. Dôležitý bol etnický vývoj obyvateľstva a zmeny, ktorými si prešlo. Bratislavčanov a Bratislavčanky začiatkom storočia rozdeľovali kaviarne, no spájali ich viechy. Do kaviarní chodili len štamgasti a boli rozdelené na prešporské a československé. Vo viechach sedávali zákazníci pri dlhých stoloch s kýmkoľvek, kto prišiel. Okolo roku 1910 bola Bratislava najtolerantnejšia. V medzivojnovom období museli minority dokazovať svoju lojalitu a pri prideľovaní potravín dostali len polovicu oproti Slovákom a Slovenkám. 

Počas druhej svetovej vojny transportovali mnohých členov židovskej obce do koncentračných táborov. Odhad počtu odvedených z Bratislavy je 13 500. 

Po Druhej svetovej vojne, ale aj po okupácií Československa v roku 1968, mnohí emigrovali do Izraela a  západných krajín. Ospravedlnenie za prijatie Židovského kódexu vydala Slovenská národná rada až rok po páde bývalého režimu. Neskôr sa ospravedlnila aj vláda Eduarda Hegera, v roku 2021. 

V roku 2002 v Bratislave obnovili židovský cintorín, na ktorom je pochovaných 24 rabínov, medzi nimi aj významný Chatam Sofer. Cintorín v roku 1943 pre výstavbu tunela kvôli električkovej trati zrušili. Architekt Martin Kvasnica na tomto mieste navrhol pamätník Chatama Sofera.  Na Rybnom námestí sa každoročne koná aj zapaľovanie Chanukového svetla, už od roku 1993. 

Ľudia a mesto

Prednáška sa konala v rámci výstavy „Ľudia a mesto ‒ Dejiny Bratislavy“, ktorá je umiestnená v Mestskom múzeu už od Septembra 2022. Ukazuje ako sa mesto vyvíjalo od 13. storočia až po 90. roky 20. storočia. Prehliadka je rozčlenená do šiestich celkov, z ktorých je každý venovaný jednej téme. Trvať bude do 9. júla 2023. 

Autorka: Nikola Liptaiová

Foto: UNSPLASH