Ako bratislavskí thrash-metaloví zbojníci Catastrofy zdolávajú slovenskú hudobnú scénu.
Catastrofy je v súčasnosti jednou z najúspešnejších metalových kapiel na Slovensku. Ich vokalista Boris Bauer sa v rozhovore zameriava na začiatky a prvé úskalia kapely, vysvetľuje tematiku textov a rozoberá svoj pohľad na scénu.
S Catastrofy fungujete už 15 rokov. Čo je váš recept na úspech? Časté koncertovanie, dobré vzťahy v kapele, či neustále tvorenie?
Z našich skúseností – všetky tri veci. Je to koníček. Vo voľnom čase chceš byť s ľuďmi, s ktorými si rozumieš. Poznám kapely, ktoré si vo vzťahovej rovine nerozumeli a dlho im to spolu nevydržalo. Koncerty sú, samozrejme, dôležité – ľudia ťa musia vidieť nielen na internete. Čo sa týka tvorby, inšpirujú nás kapely, ktoré neustále napredujú. Každá nová vec a nápad by mali človeku a kapele ukázať nové obzory.
Keď sa za tie roky obzriete naspäť, nájde sa niečo, čo by ste vo vývoji kapely zmenili?
Neviem si predstaviť, ako by to dopadlo, keby sme boli sebavedomí rovnako, ako kapely zo zámoria. Ľudia nás poriadne začali vnímať až po albume Zbojnícky Tanec, no inak by sa to možno podarilo o niečo skôr. Dlhé roky sme si neverili a stále sme o sebe pochybovali – takýto prístup máme od narodenia vo výchove, stále ťa od niečoho odhovárajú a potom si myslíš, že naozaj asi nie si v tom či onom až taký dobrý. Učitelia, alebo rodičia, ti takto chcú „poradiť“. Keď takúto odozvu ale dostávaš celý život, odrazí sa to na tvojej sebadôvere. Keby to bolo inak, mohli by sme možno preraziť už skôr, boli by sme jednoducho sebavedomejší. Musím ale povedať, že za tých sedem rokov, čo sme v tejto poslednej zostave, všetko ide tak, ako má. Všetci piati sme na jednej vlne, máme svoj cieľ, každý má v kapele svoje miesto a je to skvelé. Skôr by som zmenil to, ako sme sa správali v začiatkoch. Boli sme predsa len tínedžeri, pretláčali sa detské egá a niekedy bolo aj dusno.
V roku 2010 ste vydali EP „Deep Rotten Nation“, ktoré ste naspievali v angličtine. Dodnes si väčšina hudobníkov myslí, že kapela prerazí iba s anglickými textami. Bol to aj váš zámer, alebo ste sa jednoducho prispôsobili trendu?
Tiež sme si mysleli, že angličtinou sa nám podarí preraziť na Západe. Potom sme si však uvedomili, že v každej krajine je pretlak lokálnych kapiel s rovnakým úmyslom. Nie som skvelý angličtinár a nebol som ani pred desiatimi rokmi. Na tých piatich skladbách, ktoré EP obsahuje, som si doslova vyplieskal svoju anglickú slovnú zásobu. Tie texty nemali veľkú hĺbku. Angličtina však umožňuje, aby text znel dobre a zároveň bol plný otrepaných fráz, ktoré v slovenčine požadovaný význam úplne nedosahujú. Písali sme to vtedy ako dvadsaťroční, a tak sa to aj skončilo. Čo sa týka melódie a frázovania, angličtina je oveľa jednoduchšia. Človek si v nej vie slovíčka ponaťahovať a poohýbať do akejkoľvek melódie. V našom jazyku má ale každý dĺžeň svoje miesto, slová sa nedajú iba tak predlžovať a skracovať. Do slovenčiny sme teda prešli úplne prirodzene. S predstavou, že prerazíme v zahraničí, sme sa postupne rozlúčili, a že robíme dobre, o tom nás presvedčili aj koncerty – ľudia začínali spievať naše refrény. Pred desiatimi rokmi som bol na koncerte Čadu. Prišlo naň asi tristo ľudí a všetci si spievali ich texty. Vtedy som si uvedomil, že angličtinu vôbec nepotrebujeme. O to viac, že s fanúšikmi kapela nadviaže oveľa intímnejší vzťah, ak textom ľudia rozumejú a môžu sa s nimi stotožniť. Keďže sme začali spievať po slovensky, nemalo až taký zmysel túrovať v zahraničí. Aj keď sme prevažne koncertovali po Slovensku a v Česku, postupne nás cestovanie prestávalo baviť. Stále vidíš iba tie isté trasy a tieto výlety sa časom opakujú už ako cesta do roboty. V realite to vôbec nie je také idylické – kapela príde na miesto, vylezie z dodávky, má zvukovú skúšku, odohrá koncert a ide ďalej. Po niekoľkých dňoch sa z toho stane rutina a my sme zistili, že takto to robiť nechceme. Dnes sme už dospelí, každý má prácu a nemáme ambíciu cestovať po svete. Česko-slovenská scéna nám úplne vyhovuje.
Na albume z roku 2013 „Tento štát sa musí zničiť“, ste prvýkrát spievali po slovensky a pre texty a vizuál ste použili dnes už pre Catastrofy známu zbojnícku tematiku. Ako ste sa dostali k tomuto motívu?
Grafiku albumu síce tvorí nazlostený zbojník, no v textoch ide skôr o akúsi anti-autoritársku tematiku. Tú v našich dejinách kedysi zastupovali aj zbojníci. Kritika spoločnosti pre nás vždy bola dôležitá a do nášho druhu hudby táto téma aj veľmi sedí. Keď sme prešli do slovenčiny, rozmýšľali sme, čo je takým slovenským symbolom, ktorý by nás mohol reprezentovať. Klasický dvojkríž a ďalšie národné symboly, sme hneď vylúčili, aby nás nespájali s nejakými nacionalistickými názormi. Prišli sme na to, že naozaj bezúhonnými symbolmi sú jednoducho zbojníci, a tak sme jedného dali aj na obal tohto albumu. Odvtedy nás ľudia začali označovať ako zbojnícky thrash metal a tiež sme to tak začali vnímať aj my. Ja som mal vždy veľmi rád folklór. NA VŠMU som študoval animáciu a moja bakalárska práca bol animovaný film o bačovi. Ako dieťa som miloval staré legendy, príbehy o Jurošíkovi, s rodinou sme chodili po skanzenoch, a teda mi táto téma bola vždy veľmi blízka. Nakoniec som spojil moje dve vášne – hudbu a foklór, z ktorých sa zrodil slovenský thrash metal so zbojníckymi textami.
Považujete za dôležité, aby texty obsahovali aj politické a morálne motívy? Catastrofy vo svojich textoch odsudzujú fašizmus, rasové, ale a iné formy neznášanlivosti, pričom sa snažíte búrať predsudky. Stále sa však nájdu aj takí, ktorí miešanie hudby a politiky odsudzujú.
Myslím si, že politika do hudby a celkovo do umenia jednoznačne patrí. Totalitné režimy je vhodné kritizovať aj takýmto spôsobom. Umenie vždy reflektovalo nálady v spoločnosti. Catastrofy tvoria naozaj tolerantní ľudia. Tolerancia a sloboda prejavu pre nás patria medzi základné hodnoty. Rasizmus a nacionalizmus je v našej spoločnosti stále prítomný, no odsudzujeme i socializmus a iné totalitné režimy. V textoch kritizujeme intoleranciu, agresivitu k minoritám, ale aj snahu obmedzovať slobodu. Na tieto riziká treba neustále upozorňovať – táto tematika je jedným z hnacích motorov našej tvorby. Jednoducho sa riadime podľa hesla „Netolerovať netolerantných“. Môžem povedať, že my tolerujeme naozaj každého bez rozdielov farby pleti, vierovyznania, sexuálnej, či politickej orientácii. Netolerovať netolerantných by ale podľa mňa malo byť základným ľudským postojom v každej spoločnosti.
Máte pocit, že iným hudobným scénam na Slovenskú chýba taká silná komunita, akú môžeme vidieť pri tej metalovej? Je to náhoda, že práve tu vzniká najviac benefičných a nezištných akcií? Čím to je?
Určite súhlasím. Scéna extrémnej gitarovej hudby je jednoducho oveľa zomknutejšia. Či už preto, že naozaj tvoríme azda menej, ako promile spoločnosti, alebo preto, že takáto tvorba bola a vždy bude underground. Ľudia sa navzájom poznajú a pomáhajú si. V Česku i na Slovensku sme zvyknutí na skvelý prístup, či už zo strany promotérov klubov, alebo ďalších kapiel. Či už to bolo požičiavanie si aparatúry, alebo poskytnutie miesta na prespanie , či inej pomoci. Snažíme sa tiež podporovať mladé začínajúce kapely, nikoho nepovažujeme za konkurenciu. Na druhej strane, napríklad mentalita hip-hopovej scény, je na tej konkurencii založená. To má zase pôvod v zrode toho žánru – začalo to v gangoch, tie sa navzájom nenávideli a táto nálada sa do tohto štýlu akosi vpila. Tým pádom každý, kto tento štýl vrátane správania sa preberá, má hneď od začiatku to typické bojové ego. Ďalšiu skupinu tvoria napríklad kapely, ktoré hrajú prevažne na Rádiu FM – slovenský pop, indie, elektronika. Tie, myslím si, tiež medzi sebou nesúperia, no zase taká spoločná scéna ako v metalovo-punkovom undergrounde tam neexistuje. Extrémna hudba spája fanúšikov paradoxne tým, že svojou povahou vylučuje ostatných. Veľa ľudí takýto druh hudby jednoducho nezvláda a keď im napríklad na chate pustíš nejakú tvrdú chuťovku, tak to idú po pár skladbách prepnúť. Presne toto ale vytvára v metalistoch a pankáčoch istý pocit rebelantstva, ktorý ich spája s tými, čo majú podobnú hudbu tiež radi. Je to akási spolupatričnosť, pocit, že niekam patríš.
Vravíte, že sa snažíte podporovať mladé a neznáme kapely, často hráte aj na benefíciách. Bol tento postup pre vás vždy samozrejmý?
Toto správanie sa podľa mňa traduje z generácie na generáciu. Tak, ako nám pomohli iné kapely, tak aj my teraz pomáhame tým mladším. Postupne to človek považuje za prirodzenú vec, no, samozrejme, nemôžeme odohrať každú podpornú akciu a benefit, kam nás zavolajú. Často by sme na tom prerobili a, samozrejme, sa nepovažujeme za anjelov spásy. Spolupatričnosť je určite súčasťou tejto komunity a stále sa nájde niekto, kto pomoc potrebuje. Či už sú to útulky zvierat, bezdomovci, alebo naposledy lesy – sú to elementy našej spoločnosti. Aj keď je tá pomoc vyzbieraná na benefícií iba kvapkou v mori, vždy to niekomu pomôže. A ak to pomôže čo i len jednému človeku, alebo útulku prežiť o mesiac dlhšie, oplatí sa to robiť.
Počas terajšieho zákazu verejných podujatí kapely improvizujú, streamujú svoje koncerty a snažia sa predávať merch. Myslíte si, že keď sa toto obdobie skončí, budú si ľudia viac vážiť umenie, nepokladať ho za samozrejmosť a viac ho podporovať?
Myslím si, že v našej scéne si to ľudia začali uvedomovať už dávnejšie. Uvediem príklad: keď sme pred asi jedenástimi rokmi hrali v Nitre, vstup na tri kapely bol len 1,50 eura. Ľudia sa však pri vstupe otáčali – radšej sa štyria zložili na nejaký alkohol, ktorý išli vypiť do parku. Boli to nejakí metalisti, ktorí do toho klubu bežne chodili na pivo, no akonáhle zistili, že sa platí vstupné, tak sa na to vykašľali. Zdá sa mi, že súčasná mladá generácia už kultúru podporuje oveľa viac. Aj keď sú generáciou internetu, na ktorom vedia nájsť kopec vecí zadarmo, často nemajú problém podporiť tvorbu aj finančne. Mladí ľudia vedia často oceniť hodnotu hudby viac než tí starší. Čo sa týka koronavírusu, videl som rozhovor spisovateľa Michala Hvoreckého s reportérkou SME, Zuzanou Hanzelovou. Veľa členov umeleckých kruhov upozorňuje na stratu práce a privítali by určitý druh kompenzácie – podobne ako obchodníci, či remeselníci, ktorým stojí biznis. Verejnosť na sociálnych sieťach reaguje tým, že umelci majú ísť robiť manuálne, lopatou a krompáčom, pretože iba to je jediná skutočná práca. Takto znie prevládajúci názor vo väčšine post-socialistických krajín. Ak nerobíš s lopatou, nemáš právo jesť chleba. Takáto kríza vždy odhalí skutočnú tvár spoločnosti. U nás sa kultúra jednoducho nepovažuje za plnohodnotnú prácu. Zdá sa mi ale, že mladá generácia to už vidí inak a tento názor sa pomaly mení. Mám z toho radosť.
Text: Patrik Šedo
Foto: archív Catastrofy
