All Posts By

Paulína Barlová

Cesty na vrchol

Neďaleko Banskej Bystrice, v Slovenskej Ľupči, sa medzinárodný horský sprievodca a horolezec Juraj Hýroš rozhodol vytvoriť jednu z čoraz populárnejších atrakcií – ferratu Pamír. A aj keď v turistickom odvetví nepodniká, má ambíciu spájať outdoorových nadšencov rôzneho druhu.

Dlho rozmýšľal, ako posilniť turizmus vo svojej obci. Nakoniec mu v hlave skrsla myšlienka sprístupniť verejnosti miestnu skalu. Tá sa okrem rozľahlého priestranstva nachádza v blízkosti rieky Hron, vedie tade cyklotrasa z Banskej Bystrice, turistická trasa a samotná skala je obľúbeným miestom horolezcov. „Viem si tam v budúcnosti predstaviť napríklad malý bufet,“ hovorí autor ferraty. Lezenie považuje za kombináciu odvahy, vytrvalosti aj pokory a domnieva sa, že vďaka ferratám môžu ľudia okúsiť krásy tohto športu.

Prichádzam ku skale a prekvapuje ma jej výška. V predstavách som si ju kreslila inú – menšiu. Cítim, ako sa mi mierne zovrel žalúdok. Ku svojim myšlienkam sa síce nahlas nepriznám, mám však sto chutí odmietnuť. Vždy som sa bála pádu. Teraz už vycúvať nemôžem a popravde, dlho cítim, že potrebujem nejakú výzvu. Hlásim sa prvá zo skupiny, nech ma pochybovačné myšlienky nestihnú zradiť. Všetko je raz po prvýkrát.

Foto: Skala v Driekyňskej doline v Slovenskej Ľupči.
Skala v Driekyňskej doline v Slovenskej Ľupči.

Kde je vôľa, tam je… náročná cesta

Pohyb na ferratách je trochu viac ako turistika a trochu menej ako horolezectvo. Názov pochádza z talianskeho via ferrata, čo znamená železná cesta. Pod týmto pomenovaním sa ukrývajú ťažko prechodné turistické úseky s pomocnými prvkami akými sú oceľové lano, schody, rebrík či kramle. Práve lano a kramle sú súčasťou Driekyňskej skaly.

V úvodnej fáze vstupoval tvorca do neznáma. „Nikdy predtým som sa s budovaním ferraty nestretol, no pomohla mi moja dlhoročná horolezecká komunita. Zavolal som kamarátovi, ktorý jednu vybudoval v Liptovskej Revúcej a zistil som, že prvá vec, čo potrebujem, je povolenie,“ približuje. Okrem Štátnej ochrany prírody potreboval aj odobrenie starostu obce. Ten bol spočiatku skeptický. „Bál sa, že ak sa niekomu stane úraz, bude za to zodpovedný on. Za svoju bezpečnosť na skale si ale každý zodpovedá sám, a tak mi napokon povolenie dal.“ Starostovi obce chvíľu trvalo, kým sa stotožnil s novou atrakciou, nakoniec si však zvykol a teraz sa z nej celkom teší.

Na skale je natiahnuté oceľové lano a popri ňom sú umiestnené kramle.
Na skale je natiahnuté oceľové lano a popri ňom sú umiestnené kramle.

Pomaly stúpam hore a sama seba ubezpečujem,  že som dostatočne istená a to najhoršie, čo sa mi môže prihodiť, je nejaký škrabanec. V duchu však viem, že to, čoho sa najviac bojím, je kapitulácia. Nechcem to vzdať, potrebujem zvíťaziť nad vlastným strachom. Pokračujem…

S inštaláciou ferraty Jurajovi Hýrošovi pomáhali priatelia – horolezci, ktorí priniesli všetko potrebné. Laná, vŕtačky, špeciálne lepidlo a stúpačky. „Ja som im pomáhal a popritom sa aj učil niečo nové, to ma bavilo,“ dodáva. Za dva dni bola síce hotová, no Jurajovi niečo chýbalo – príbeh. Rozhodol sa preto vytvoriť informačné tabule, ktoré spolu so synom cez leto osádzali. „Vykopali sme jamy v skalnatom teréne, umiestnili do nich tabule a som na to hrdý!“ s humorom vraví, že je úradník a takýto manuálny počin považuje za úspech.

Ferrata Pamír

Tabule zoznamujú čitateľov s historickým príbehom súvisiacim s oblasťou. „Chcel som priblížiť históriu ľudí pochádzajúcich z tohto regiónu nielen turistom, ale aj domácim, pretože ani mnohí miestni nevedia, čo sa vtedy stalo,“ vysvetľuje.

Bolo to v júli roku 1990, keď sa členovia horolezeckého oddielu Biotika Slovenská Ľupča zúčastnili expedície na pohorí Pamír. Malo ísť o výskumnú medicínsko-horolezeckú výpravu, ktorej cieľom bolo skúmať vplyv kysličníka uhličitého na mozog horolezca. Výskum však skončil predčasne a tragicky. Približne po desiatom dni, keď chlapi v stane práve hrali karty, začuli dunivý zvuk, ktorý pripísali lavíne na druhej strane hôr. Približujúci sa hukot im ale nedal pokoja. Jeden z členov vtedy vyšiel zo stanu a zreval: „Veď ono sa to blíži na nás! Už nestihli utiecť. Skupinu pod Leninovým štítom, v piatok trinásteho, zasypala ničivá lavína. Brala všetko, čo jej stálo v ceste. Zobrala aj životy štyridsiatim trom ľuďom, z toho šiestim Slovákom. Prežili len jeden Rus a jeden Slovák.

V Driekyňskej doline horia plamienky sviečok. Ľudia si na dušičky prišli uctiť pamiatku zahynutých horolezcov. Na skale sa nachádza pamätná tabuľa s menami slovenských účastníkov expedície. To preto, lebo oná skala vtedy bola a dodnes zostáva, miestom prvých horolezeckých krokov.

Juraj Hýroš (v strede) pri osádzaní informačných panelov so synom  Andrejom (vľavo) a kamarátom.
Juraj Hýroš (v strede) pri osádzaní informačných panelov so synom Andrejom (vľavo) a kamarátom.

Horolezci a ferratisti

Juraj Hýroš mal okrem edukačného a historického zámeru aj cieľ zblížiť komunitu horolezcov a ferratistov. Mnohým horolezcom ferraty prekážajú, pretože ich nepovažujú za skutočné lezenie. „Myslím si, že nie je dobré, keď sa jedna komunita separuje od ostatných, tá skala nepatrí nikomu a pokiaľ na seba ľudia berú ohľad, nemôžu si prekážať.“ Pretože chcel vyhovieť obom stranám, snažil sa trasu koncipovať tak, aby nezasahovala do pôvodných horolezeckých ciest. „Ono to je paradox, že ferrata ide pekne stredom skaly, no práve tento úsek je nepriaznivý na klasické lezenie – jednak svojim sklonom (mierny previs) a tiež aj lámavosťou horniny,“ vysvetľuje.

Určité pravidlá treba dodržovať aj na skalách. Na jednom informačnom paneli je dokonca poučný text, ktorý ferratistovi káže dať horolezcovi prednosť, keďže jeho výstup je bezpečnejší. Ferratová výstroj sa totiž skladá z prilby, zo sedačky, teda horolezeckého úväzu a dvoch karabín pripevnených na pružných lanách, aby utlmili prípadný pád. Okrem kramlí – väčších stupienkov, je pozdĺž skaly upevnené oceľové lano, ktoré je na približne každom metri oddelené. Účastník musí na nový úsek lana umiestniť najskôr len jednu karabínu (zatiaľ čo druhú má stále zamknutú na predošlej časti lana) a až následne druhú. Aby sa nestalo, že v niektorom momente nie je istený vôbec. Pokiaľ teda dodržíte pravidlá, znižujete riziko zranenia. „Ak spadnete, letíte meter a môžete sa dochrámať, no určite ste mimo ohrozenia života,“ ubezpečuje Juraj Hýroš.

Blížim sa k úseku, o ktorom mi hovorili, že je najťažší. V jednom bode začína skala vyčnievať, a ak chcete pokračovať, musíte sa pohybovať rýchlo. Jednou rukou, držiac sa kramle, sa snažím uniesť celú svoju váhu. Bože! Teraz si vyčítam každý krát, čo som si našla výhovorku, prečo nemôžem ísť cvičiť. Druhou rukou sa chytro prepínam na lane. Zvládla som to! Práve preliezam do ďalšieho levelu. Už len pár metrov a dôjdem k cieľu.

V období dušičiek si ľudia spomenuli na horolezcov, ktorí sa zúčastnili výpravy na Pamír.
V období dušičiek si ľudia spomenuli na horolezcov, ktorí sa zúčastnili výpravy na Pamír.

No a čo sa stane, ak sa človek zľakne, nechce pokračovať hore, no nemôže sa pohnúť ani smerom nadol? „Ak predpokladáme, že začiatočník je v sprievode skúsenejšieho, tak ten vyšliape na skalu, prevesí lano na udicu, pripevní ho na lezca a pomocou horolezeckej techniky ho zlaňovaním dopraví až na zem,“ ozrejmuje.

Pre horolezca sú ferraty smiešne ľahké. „Pre skúsených ľudí, ktorí chodia po horách alebo po ferratách, je to hračka,“ hovorí Juraj a prezrádza, že on túto zdolá aj bez istenia. „Keď idem na bicykli, samozrejme so sebou nemám set – vybehnem ju len tak.“ Horolezec však laikom rovnaké kaskadérstvo určite neodporúča.

Stupnica obtiažnosti

Ferraty sa členia od A – najľahšej, po F – najťažšiu. Jednotlivé objekty sa posudzujú na Schallovej stupnici podľa náročnosti a sklonu terénu, zároveň na základe potrebnej techniky či vytrvalosti a skúsenosti jedinca. „Áčková“ predstavuje napríklad mierne strmé skalnaté úseky s pomocnou reťazou. Na stupne B a vyššie už treba aj lezecký set, pričom oporným bodom je oceľové lano. Na našom území je doposiaľ najnáročnejšia ferrata s obtiažnosťou F na Skalke v Kremnických vrchoch.

Síce ich zatiaľ nemáme toľko ako v susednom Rakúsku, ale tento trend rozhodne naberá na popularite. Azda najväčší ferratový komplex sa na Slovensku nachádza v spomínaných Kremnických vrchoch, mladšie nájdeme v Liptovských Revúcach  či Slovenskom raji. Staršiu  sprístupnili členovia horskej záchrannej služby v Martine v roku 2014.

Nohu kladiem na vyčnievajúcu skalu a presúvam svoje ťažisko na iné miesto. Začujem praskot – preboha, tá skala sa odlamuje! Teraz spadnem, pomyslím si. Prichádza to, čoho som sa tak bála. Noha mi zrazu zastavuje na výbežku o kus nižšie. Nachádzam stratený balans. Srdce mi bije ako o život. Zhlboka dýcham, a keď sa mi dych ustáli, urobím nový krok.

Ferrate v Driekyni patrí záťažový stupeň C, vďaka (alebo skôr kvôli?) jednému úseku, na ktorého zdolanie je potrebná výraznejšia sila rúk než v ostatných miestach. „Podľa mojich skúseností, ľudia, ktorí už na nejakej ferrate boli, ju pomerne s ľahkosťou zvládnu. No tí, čo lezú prvýkrát, majú problém,“ hovorí Juraj. „Samozrejme, ak by sme tie kramle, na ktoré stúpame, umiestnili redšie, mohla by mať obtiažnosť pokojne aj F.“ Vysvetľuje, ako sa dá regulovať náročnosť ferrát. Skala je vysoká približne dvadsaťpäť metrov. Je to nezvyčajný dolomitický vápenec, preto sa občas z povrchu pri výstupe malé časti odlamujú. Na vrchole čaká okrem čarovného výhľadu aj železný kríž, ktorý tam niekto osadil dávno pred ideou postaviť ferratu. Ktovie, možno je to práca niektorého z pamírskych horolezcov.

Naposledy si prepínam karabíny na lane. Ešte jedno našliapnutie a som hore, budem v cieli. Silno sa pridržiavam železného kríža a rozhliadnem sa. Dívam sa na modrú oblohu, na vrcholce stromov, ktoré sa zdajú neobyčajne blízko a na ľudí pod skalou, tí sú zase mimoriadne drobní. Začínam si uvedomovať, kde som a popritom z tváre nestrácam úsmev. Presne toto som potrebovala.

Autorka textu neskrývajúc radosť z úspešného zdolania ferraty.
Autorka textu neskrývajúc radosť z úspešného zdolania ferraty.

Chýba pokora

Pre Juraja je horolezectvo životný štýl, ktorému sa venuje od mladého veku. Často ho zamrzí správanie sa ľudí v prírode. „Do hôr sme chodili oblečení ako úplní šupáci v roztrhaných bundách a v starých trekingových topánkach po otcovi. Chodili sme tam prežívať naše emócie a nemuseli sme nič vešať na sociálne siete,“ spomína. „Niekedy mám pocit, že dnes sa ľudia chodia do hôr vyslovene predvádzať, v nablýskaných vetrovkách, s nevhodnou obuvou a nevhodnými ambíciami.“ Dodáva, že turistika je úžasné hobby, ktoré odporúča každému, no mrzí ho, že niektorí ľudia sa v prírode nevedia správať slušne: „Neorientujú sa podľa turistických značiek, dokonca sa zabúdajú zdraviť.“ Tvrdí, že príroda má nielen určité pravidlá správania, ale aj historicky zdedené zásady, tie treba dodržiavať.

Cesty na vrchol nebývajú jednoduché. Po dnešku ale viem, že pri výstupe sa môžeme istiť lanom, a ak nepreceníme svoje schopnosti, nemôžeme si ublížiť. Práve naopak, prekonanie svojho strachu človeku otvára brány k naplnenému životu. Pomáha zastaviť a povzniesť sa nad svoje trápenia. Z vtáčej perspektívy sa totiž na svet pozerá o čosi ľahšie.  

Autorka: Paulína Barlová

Foto: archív Juraja Hýroša, archív Paulíny Barlovej

Názov Kruh spojil všetko, čo chcem cítiť z našej spoločnosti, hovorí majiteľka pekárne

Kruh je jednou z najznámejších pekární v Bratislave. Patrí manželom Tomljenovićovcom, ktorí začali v čase pandémie koronavírusu. Koncept je jedinečný svojím otvoreným priestorom, kde zákazníci môžu v priamom prenose sledovať celý proces výroby. O začiatkoch, pokračovaní, ale aj o svojich pocitoch a snoch, rozpráva majiteľka Emília Tomljenović.

Pekáreň ste otvárali v čase, keď sa Slovensko začalo len pomaly spamätávať z lockdownu. Ako sa vám to podarilo?

Do tohto projektu sme nevstupovali ako podnikatelia – úplní začiatočníci. Obaja pochádzame z podnikateľských rodín a sami sme viedli malý gastro-podnik v Prahe, keď nás zasiahla kríza roku 2009. Viac-menej sme vedeli, do čoho ideme. Od prvej vlny pandémie sme sledovali ako náš segment trhu reaguje na pandémiu.

 Nemali ste obavy?

Strach máte vždy. To je dobre, strach vás chráni a dáva signály. Netreba sa ho báť a nechať sa ním obmedziť. Ja strachu venujem veľa času a komunikácie.

Zhoduje sa realita s vašimi pôvodnými predstavami?  

Inšpirovali sme sa vznikajúcimi remeselnými pekárňami vo svete a pokiaľ sa dalo, cestovali sme za témou.  Pozerali sme do okien francúzskych pekární a porovnávali stroje, veľkosť priestoru, diskutovali, kde asi majú sklady, koľko zamestnancov pracuje vo výrobe a tak ďalej. Milujeme pečivo – ochutnávať a porovnávať. Preto nám nerobilo problém pýtať sa, zaujímať sa. Avšak, procesom tvorenia a technickou prípravu vlastného priestoru sme však z tejto romantickej fázy rýchlo vytriezveli.

Foto: archív Paulíny Barlovej

Ste vyštudovaná učiteľka matematiky. Mali ste predošlé skúsenosti s gastronómiou? Čo vás viedlo k tomu, aby ste si otvoriť pekáreň?

Skôr mám pocit, že mám väčšiu skúsenosť z oblasti stravovania ako z učiteľstva. Ako som spomínala, manžel viedol malý podnik v Prahe, ja rada komunikujem s ľuďmi a prekonávam prekážky. Po určitom období som vystúpila z rodinného podniku a hľadala som cestu, ktorou pokračovať. Keď manžel navrhol projekt pekárne a matematika nám sadla, ešte som chvíľu zvažovala, no teraz sme tu.

Takže to bol manželov nápad?

Muž je podnikateľ a jedna z možností, v čom videl potenciál, bola pekáreň, no potreboval k tomu partnera, tak si vybral mňa. Vedela som, že to budem mať rada, ale netušila som ako na to, tak som išla pomalými krokmi. Spoznávala som – predovšetkým seba. Najprv som si urobila rekvalifikačný kurz, stretávala som sa s ľuďmi, ktorí robia v pekárňach a v oblasti manažovania.

Foto: archív Paulíny Barlovej

Čo vám pomohlo premeniť plán na skutočnosť ?

Jeden múdry človek mi raz povedal, že si musím urobiť kalkuláciu vstupného kapitálu, a potom k tomu pripočítať ešte 40 percent. Treba mať dobrý podnikateľský plán a byť kritický voči sebe a voči svojim možnostiam, nepresadzovať len svoje ego. Mať sny, no držať sa nohami na zemi a nechať si poradiť od ostatných ľudí, to bol môj odrazový mostík.

Čo je esenciou toho,  aby veci fungovali?

Dôležité je, aby ste na tej ceste našli dobrých partnerov. Mňa baví spolupracovať a vedela som, že ak nájdem správnych ľudí a dokážem zadefinovať, čo chcem, môžeme predísť chybám. Myslím si, že každý v tejto pekárni je vo svojej oblasti múdrejší ako ja a pre mňa to je veľmi dôležité. Každý máme niečo a táto skladačka tvorí celok – tvorí Kruh.

Často spomínate spoluprácu, čo si pod ňou predstavujete ?

Spolupráca ma obohacuje. To, že môžem ľuďom poskytnúť prácu a priestor na ich sebarealizáciu, iným ľuďom ponúknuť kvalitný produkt, dokážem ich osloviť a zároveň vytvoriť pozitívny ekonomický výsledok. Nevylučuje sa to. Ale opäť podotknem, musíte cítiť, že ste na mieste, na ktorom máte byť a vtedy to jednoducho vyjde.

Prečo dostala pekáreň názov Kruh?

Kruh ako kruh priateľov a milovníkov pečiva. Kruh ako spoločnosť susedov, ktorí sa u nás stretnú pri káve. Kruh milovníkov remesla. Kruh ako miesto, ktoré spája. A v neposlednom rade kruh ako sa povie chlieb po chorvátsky. Názov spojil v sebe všetky ingrediencie, ktoré chcem, aby bolo cítiť z nasej spoločnosti.

Ste zhovorčivý človek. Sú pre vás dôležité fungujúce vzťahy na pracovisku?  

Niekedy som až príliš zhovorčivá. Smejem sa zo seba, mnohokrát sa dokážem sama vyčerpať z vlastnej prezentácie. A áno, príjemné pracovné podmienky sú pre mňa základ, od ktorého sa všetko odvíja.

Aký je váš osobný plán, o čom snívate ?

Mám pocit, že teraz žijem svoj sen. Vždy si vravím, že ak by bol toto môj posledný deň, tak to všetko malo zmysel. Raz sme tu zatvárali, kvôli rekonštrukcii, a ja som si predstavila, že by to bol náš posledný deň, to by mi bolo hrozne ľúto.

Čo nové vám Kruh priniesol do života, čo vás táto skúsenosť naučila?

Neviem, či dokážem vystihnúť a preniesť emóciu, ktorú väčšinu času prežívam. V prvom rade som spoznala úžasných ľudí, kolegov aj zákazníkov. Predávať chlieb a voňavé pečivo je úžasné. Som nesmierne pyšná na prácu našich zamestnancov. Každá nespravodlivá kritika ma vnútorne zožiera a dokázala by som sa biť za úprimnosť a poctivosť. Od vzniku Kruhu som sa  stala osobnostne bohatšou a rastiem každou skúsenosťou. Som rada, že som si to dopriala.

Niektorí ľudia tvrdia, že máte príliš vysoké ceny. Ako na to reagujete?

Áno, na začiatku sme dostávali otázky na ceny. Keď sa pozriete naprieč trhom, naše ceny sú porovnateľné. Kľúčové sú pre nás kvalita, spravodlivá odmena, otvorenosť a dostupnosť. Niečo vieme ovplyvniť, niečomu sa musíme prispôsobiť a premietnuť to do ceny. Ak sa ma niekto opýta, prečo je ten croissant taký drahý, nemyslím si, že je to otázka namieste, pretože v porovnaní s inými cukrárňami vychádza približne rovnako. Samozrejme, ak si to ľudia porovnávajú s cenami v reťazcoch, tak sme drahší, avšak treba povedať, že  vtedy sa rozprávame o úplne neporovnateľných produktoch. Podľa mňa nemusí byť nikomu ľúto dať peniaze, keď pred sebou vidí celý proces výroby.

Foto: archív Paulíny Barlovej

Čo vás vie rozcítiť ?

Keď niekto spochybňuje kvalitu. Ale aj to nás posúva vpred, pretože je to priestor na komunikáciu, na vysvetlenie. Nebrať to z pozície ega, ale ako priestor na spätnú väzbu. Nie sme dokonalí a predovšetkým nie vtedy, keď ide o remeselnú výrobu, kde sa nepodarí spraviť dvakrát rovnaký chlieb, rovnaký croissant.

 Ale v tom je tá krása, nie ?

V tom je tá krása, a aj takto by sme chceli nejakým spôsobom učiť ľudí, že tá falošná dokonalosť, ktorá je všade okolo nás nie je prirodzená a nemali by sme sa o ňu za každú cenu snažiť. Človek si aj cez remeselnú výrobu dokáže nájsť cestu k životu. 

Interiér pekárne. Foto: archív Paulíny Barlovej

autorka: Paulína Barlová

Ako presurfovať skúškovým

 

Na úspešné absolvovanie bakalárskeho štúdia je okrem iného potrebné nazbierať 37 kreditov z voliteľných predmetov. Čo si zvoliť tak, aby to príliš nebolelo, no zároveň, aby sa to dalo za šesť semestrov splniť? Dilema takmer každého študenta.

„Tento semester som si dala Windsurfing, bude to v Chorvátsku, poď so mnou!“ nahovárala ma minulý rok moja kamarátka z telovýchovy. Vyvalene som na ňu pozerala, že: „Čo by som tam asi tak ja robila? A okrem toho, akoby som mohla ísť s vami, keď je to predmet z inej fakulty?“ Predmet z inej fakulty…zamyslím sa a pred očami sa mi zjaví muž, ktorý sa nám na zápise do prvého ročníka snažil vysvetliť, ako si prihlasovať predmety do rozvrhu. Okrem iného spomenul, že Univerzita Komenského umožňuje prihlásiť si „céčkový“, a teda voliteľný predmet aj z iných odborov. Otvorila som informačný systém AiS, lustrujem ponuku predmetov a! Windsufing za osem kreditov. Pridala som a čakala do mája. A on sa skutočne konal – na Pelješaci.

Odvoz tam aj späť vybavili dve dievčatá z telovýchovy, ubytovanie aj surfy boli zahrnuté v cene kurzu. Nám zostalo už len zbaliť si plavky, neoprén, opaľovacie krémy a nejaké rezne na cestu. To sme ešte nevedeli, že namiesto krémov sme si mali pribaliť o jednu mikinu naviac.

Ubytovali nás v bunkách po piatich, na pohlaví a fakulte nezáležalo. Veď z inej fakulty som tam bola len ja. Zvyšok tvorili budúci tréneri a telocvikári. Môj strach z podpriemernosti sa neskôr ukázal zbytočný, pretože sme  sa všetci ocitli na jednej potápajúcej sa lodi – na jednom potápajúcom sa surfe.

Ostrov Pelješac je ideálny na vodné športy práve pre priaznivý vietor, ktorý bol v posledný májový týždeň skôr opakom priazne. Na začiatku nás rozdelili do dvojíc, ktoré sa po pár pokusoch na doske striedali. Trénovalo sa v dvoch fázach, doobeda a poobede. Avšak poobedný vánok sa väčšinu dní rozšantil tak, že nám začiatočníkom to isté nedovolil. A tak sa účastníci rozštiepili na dve skupiny, na determinovaných študentov a veterných „opaľovačov“. Plážou sa ozýval smiech a všetky hudobné žánre z prenosných reproduktorov. Nikto sa neutopil, naopak, niektorí sa windsurfovať skutočne naučili!

Najvzácnejším kreditom na tomto kurze bola neopísateľná pohoda. Ľudia sa prechádzali, bavili sa, hrali karty, pospevovali si, či len tak boli. A nikoho nič netrápilo. Akoby aj mohlo, veď sme mali školu hrou!

Z kurzu sme si okrem základov windsurfingu odniesli aj zlé opálenie, príjemné zážitky a nové priateľstvá. A samozrejme, tých osem kreditov!

autorka: Paulína Barlová

Novinárska očista alebo – ako sme boli na exkurzii v Rusovciach

Z kolobehu všedných dní nás, študentov, vytrhol doktor Peter Kubínyi. Prišiel s návrhom ísť na exkurziu do Rusoviec. V živote nie je nič zadarmo, a tak sme za tento náhradný program povinní platiť – každý jedným riportom. Namiesto zvyčajnej rannej hodiny sme sa stretli popoludní pri zámku. Počasie nám doprialo slnko, ale sprevádzal ho silný vietor. Všetkých odvial  na miesto, kde sa naša expedícia začínala.

Postup k prvej zastávke trvá asi tri a pol kroku. Tam nám obvyklý sprievodca mediálnym ateliérom a dnešný sprievodca Rusovcami predstavuje miestny kaštieľ. „Tento objekt má slúžiť na reprezentatívne účely Úradu vlády SR,“ hovorí s trochou rezignácie v hlase. Všetci upriamime zrak na chátrajúcu budovu s rozbitými oknami. Dopĺňa, že v minulosti sa údajne uvažovalo aj o tom, že by kaštieľ mohol byť sídlom prezidenta. Ale hneď nám odporúča, aby sme si preštudovali informácie na internete, pretože – a to je práve úloha dnešného dňa – každý z nás si tému na onen riport musí vymyslieť sám.

Pohľad na kaštieľ v nás zanecháva vznešenú náladu a pri prechádzke lužnými lesmi sa cítime ako kráľovskí dvorania. Zo zasnenia nás prebudí až zvonček cyklistu, ktorému celá skupina bráni v ceste. Nakrátko zastavíme pri malom rusovskom jazere, ale našim cieľom je to druhé –veľké rusovské jazero. Ako zisťujeme z výkladu, obvod jazera je rozdelený na viacero častí. Jednu stranu zvyknú okupovať nudisti, druhú „plavkodenci“ a zvyšok rybári. Peter Kubínyi sa tu podľa vlastných slov rád prechádzal so svojim psom: „A keď mi pes svojho času zdochol, zo zotrvačnosti som v prechádzkach pokračoval. Až po čase som si všimol, že sa na mňa tí nudisti nejako podozrievavo pozerajú.“ 

Zbežne nahliadneme cez plot, ktorý chráni zostatky Gerulaty – rímskeho vojenského tábora, a napokon zakotvíme v kaviar…, pardon, v kostole sv. Víta. Ale v ňom sa skutočne nachádza kaviareň! My sa v nej usadíme a zhrnieme dojmy z netradičnej hodiny. A nielen to, preberieme aj naše názory na súčasný stav novinárčiny. 

Nášmu učiteľovi s nami musí byť skutočne dobre, keď nás nakoniec berie pozrieť si západ slnka k vodnému dielu Gabčíkovo. Tu nám vietor už definitívne vyfúkol z hlavy všetky zlé myšlienky. 

Autorka: Paulína Barlová
Foto: Peter Kubínyi

Náš fejtón: Vitajte v Zlovensku

Vo vymyslenej krajine, ktorej podobnosť s realitou nie je až taká náhodná.

Kde bolo tam bolo, bola raz krajina, v ktorej vládol kráľ Hegeros. Dodnes sa volá Zlovensko. Vladárovi pomáhajú radcovia, a nielen oni. Má dvorného šaša menom Mačiak. Ten sa nikdy nezmieril so skutočnosťou, že kedysi trónil on, no kvôli absencii zdravého rozumu musel odovzdať žezlo. Povráva sa, že Mačiak je šialený, no nikto ho nedokáže z bláznovstva usvedčiť. Veď predsa, je to len šašo, a tak sa mu to dlhodobo všetko prepečie. 

Ľudia si ešte pamätajú ukrutnú epidémiu, nebolo to zase tak dávno, keď Mačiak po chotári vykrikoval, že má obrovské prekvapenie, „že vďaka nemu bude krajina zachránená!“ Ten blázon vybielil kráľovskú pokladnicu a nakúpil nejaké byliny z východu. Nikto ich však nechcel užívať, a tak Zlovensko len zbytočne rozhajdákalo tony zlatiek. Absurdné je, že kráľ šaša poveril hospodárením, odvtedy sa dukáty delia výlučne podľa Mačiakových predstáv. 

Spolu s Hegerosom panuje hlavný radca princ Borisič Krasoň. Začínal ako pašerák zakázaného ovocia do celého Zlovenska. Dnes je z neho rodinný typ, má pol tucta žien, tucet detí a dva tucty tuctových šálov. Mačiak si myslí, že sú super kamaráti, ale  v skutočnosti ho Borisič len využíva. Jeden rozmýšľa, ako si čo najviac odsypať z kráľovských peňazí, druhý márne túži po vypočutí a pochvale. Najnovší Borisičov nápad je, aby ľudia platili len polovicu desiatku za zimné sánkovačky a bobovačky. Vlastní totiž bobovú dráhu na strednom Zlovensku.

Popritom sa agresívni osadníci z Róbertova už ôsmykrát snažia odvolať radcu Mikulisa Romaniusa. Boja sa, že im vrchnostenský súd pozatvára celú špinavú osadu do žalára. Niektorí členovia tam už sedia, väčšina za zbojníctvo a nekalé obchodovanie. Ich veliteľ Robert Korumpomiľný pravidelne brojí proti kráľovi a nebojí sa používať tie najkrutejšie zaklínadlá. 

V Zlovensku má slovo aj niekoľko dvorných, povedzme, dám. Jednou z nich je aj jednoduchá Tabatierka, a tá mení postoje častejšie ako svoje spodnice. Chyruje sa, že za pár grošov predá aj vlastný úsudok a jej skutočný názor nepozná nik, ani ona sama. Minule sa v šenku pobila s inou dvorankou. To bola hanba! Potom je tu ešte samozvaná božia ruka Anka zo Záborskej Bystrice. Tá by najradšej rozhodovala o osude každej mladej aj starej devy. Upaľovanie na hranici by naďalej fičalo ostošesť a všetky rebelské čarodejnice aj černokňažníkov by postihol nezvratný osud.

No a napokon tu žije ešte skupina Kotrbovcov z rodu Adolfínov. Tí vlastne sami nevedia čo chcú, a pokojne môžeme zostať pri tom, že jednoducho nevedia ani nič iné. Vždy sú proti a je prakticky jedno, proti čomu. Radi si upravujú skutočnosti podľa svojich predstáv. Vodcu Kotrbu pred pár rokmi skoro zavreli do mučiarne za satanské čísla, ktoré ukazoval verejnosti. Počas epidémie šíril správy, že panstvo klame o počte nebožtíkov, a že žiadna epidémia neexistuje. Skupina o sebe hlása, že patrí ku vzorným kresťanom a romantickým nacionalistom. Nikto im asi nepovedal, že viera ani národovectvo sa nemerajú počtom tematických príveskov a brošní. 

Zlovensko je krajina, kde ľudia žijú v neustálej neistote a dlhodobej frustrácii. Postupne si zvykli, že dobré správy prebili tie zlé. Zvykli si, že napriek odhaleniu zostávajú vinníci nepotrestaní a naďalej pokojne žijú v blahobyte a prepychu. Zmierili sa s tým, že mizéria je súčasťou ich krajiny. A že aj keď mierili k renesancii, napokon sa vracajú do temného stredoveku.

Autorka: Paulína Barlová