Peter Kubínyi

Konferencia Fenomén 2024 trvala celých desať hodín, ale nebol to stratený čas!

Po tom, čo Ján Hacek, vedúci Katedry žurnalistiky Filozofickej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave, slávnostne otvoril Fenomén 2024, tentoraz zameraný na profesionalitu a médiá, pokračovala táto interdisciplinárna vedecká kolokviálna konferencia netradične. Blokom, v ktorom prítomní mohli diskutovať so známymi novinármi – Katarínou Vítkovou, spravodajkyňou RTVS v Prahe, Evou Mihočkovou, šéfredaktorkou portálu Zahraničná politika SFPA a Henrichom Krejčom, bývalým riaditeľom Centra spravodajstva publicistiky TV Markíza. Ako v tejto diskusii odznelo, novinár by nemal byť kritický len voči respondentom, ale mal by byť tiež sebakritický. Konštatovali tiež, že politici využili dezinfoscénu, aby začali likvidovať mainstreamových novinárov, ale tiež to, že online priestor nemá takmer žiadne pravidlá.  Je to o to nebezpečnejšie, že v čase krízy v spoločnosti sa ľudia často utiekajú k alternatívnym informáciám. Ako skonštatovala Eva Mihočková, novinár by mal zvažovať aj to, čo píše na sociálnych sieťach a dodala: „Keď píšem na sociálnu sieť, píšem to presne tak, ako keby som to išla publikovať.“

V ďalšej časti konferencie sa Miroslav Frindt venoval konkrétnemu prípadu vystúpenia bývalého premiéra Eduarda Hegera v televízii pod názvom Rozhodnutie Rady pre mediálne služby v kontexte s praktickým dodržiavaním zákona vo verejnoprávnom komplexe RTVS. Viera Krúpová sa v príspevku venovala profesionalite v spravodajstve verejnoprávneho média. 

Pojem profesionalita mal v názve aj príspevok Petra Kravčáka, ktorý sa zameral na regionálne médiá a lokálnych novinárov. Problémy zhrnul do niekoľkých myšlienok – „Koho chlieb ješ, toho pieseň spievaj!“, málo novinárov a veľa tém, čo vedie k ich povrchnému spracovaniu, a príjmy z inzercie – nezávislé médiá, ako povedal, nedokážu na trhu prežiť.

Lucia Virostková sa venovala kvalite v slovenskej žurnalistike a vo svojom príspevku si položila otázku: Kto definuje štandardy? V tejto súvislosti sa zaoberala aj novinárskymi súťažami na Slovensku. Katarína Vargová upriamila pozornosť na mladých novinárov a na  kreovanie profesionálov v našich médiách. Príspevok odpovedal na otázku, ako mladí novinári chápu pojem profesionalita. Zuzana Belková a Zora Hudíková sa sústredili na podoby profesionality pri realizácii rozhlasovej hry v podmienkach Slovenského rozhlasu. 

Matúš Ján Capko poukázal na spôsob mediálnej prezentácie za odvolanie ministerky kultúry SR, na čo využil diskurznú analýzu. Po ňom vystúpila Katarína Matušková s príspevkom nazvaným Rozbor porovnávacej štúdie prevalencie a zdrojov dezinformácií na hlavných mediálnych platformách v Poľsku, Slovensku a Španielsku, s dôrazom na slovenské prostredie v nadväznosti na európsku legislatívu v oblasti dezinformácií. Ako konštatovala, Slovensko je v porovnaní s inými krajinami, pokiaľ ide o účinok dezinformácií, zraniteľnejšie. Spoluautorky Eva Kramara Jonisová a Kristína Svítok Mayerová sa sústredili na nový fenomén, overovanie pravosti fotografie v súvislosti s nástupom umelej inteligencie. Na konkrétnych príkladoch vysvetľovali, ako možno odhaliť vygenerovaný obrázok, ktorý vytvorila umelá inteligencia.

Príspevok Marcely Belianskej definoval možnosti a riziká umelej inteligencie v súvislosti s overovaním informácií a kultivovaním online priestoru. Zamerala sa tiež na analýzu konkrétneho využitia umelej inteligencie ako prostriedku moderovania diskusií v online priestore. Peter Kubínyi a Ján Višňovský v príspevku nazvanom Čo škola dala a prax vzala vychádzali z názorov študentov masmediálnej a žurnalistickej školy, ktorí skončili štúdium pred menej než piatimi rokmi. Peter Ivanič v príspevku Koho pohľad? Mediálny diskurz o Izraeli a Palestíne  rozoberal tému, ako pokrývať neznáme témy. Podľa jeho slov, novinár by mal uvažovať nad tým, prečo vníma tému tak, ako ju vníma. Ján Hacek v príspevku Prax a univerzitné vzdelávanie novinárov – analýza žurnalistických študijných programov v Strednej Európe vychádzal z porovnania dvanástich univerzít, ktoré pôsobia v priestore V4, zameral sa pritom na ich študijné programy. 

Konferencia Fenomén 2024 však prekonala svoj vlastný doterajší rekord, trvala desať hodín. Určite to nebol stratený čas: účastníci boli takmer zo všetkých žurnalistických a masmediálnych škôl na Slovensku a usudzujúc podľa obšírnych diskusií ku každému príspevku, mali si navzájom čo povedať.

Autor: Peter Kubínyi
Foto: Marcela Belianská

Deň otvorených dverí na katedre žurnalistiky máme za sebou a už teraz sa tešíme na nových študentov 

Čím sa vyznačuje obrátená pyramída? Jedna z otázok žurnalistického minitestu, na ktorú mohli odpovedať záujemci o štúdium na Katedre žurnalistiky Filozofickej fakulty Univerzity Komenského počas Dňa otvorených dverí 27. januára 2024. A keď sme už uviedli otázku, dajme aj jednu z možných odpovedí, pre ktoré sa mohli rozhodnúť: „Určite je to záhadný artefakt objavený v egyptských pyramídach“. To určite nie! Je to správa, kde je najskôr to najzaujímavejšie a až potom všetky nevyhnutné informácie o podujatí. Tak ako v tejto správe.

Potešilo nás, že záujemci o štúdium odpovedali správne. Aj na otázku, kedy sa študent žurnalistiky na našej katedre dostane k prvému kontaktu s médiami. Správna odpoveď: „Kedykoľvek prejaví záujem!“ 

Niektorí z tých, ktorí sa na katedru prišli pozrieť a pozhovárať s pedagógmi počas Dňa otvorených dverí, onen záujem už prejavili, hoci ešte nie sú ani naši študenti. Napríklad Dávid od Dunajskej Stredy, ktorý už teraz pracuje v jedných zo známych internetových spravodajských médií. „Na strednej škole okrem toho študujem  masmediálnu tvorbu a bavia ma podcasty. Povedal by som, že opäť prichádzajú do módy. Ľudia prestávajú čítať noviny, večerné správy nepozerajú, lebo ich rušia reklamy,“ hovorí. Keď sa ho spýtate, či je podcast ten najlepší variant, ako si zapamätať, čo sa kedy udialo, odpovie: „Nemôžete si všetko pamätať, na druhý deň je každá správa stará.“ V budúcnosti by sa rád špecializoval na politické dianie a chcel by si na našej katedre zdokonaliť argumentáciu a štylistiku.

„Chcela som jednoducho zažiť tunajšiu atmosféru,“ povedala Katarína z Martina. „Zatiaľ si štúdium neviem predstaviť, ale viem, čo by som chcela robiť. Hrám volejbal, vyrastám v športovom prostredí, takže by som sa určite venovala športovej tematike.“ A čo si sľubuje od štúdia na našej katedre? „Aby som bola pripravená na všetky prekážky, ktorým raz môžem v praxi čeliť.“

Róberta z Banskej Bystrice zaujímali predovšetkým podmienky prijímacích skúšok. „Baví ma získavať informácie a podávať ich ďalej,“ skonštatoval. 

Michaelu z Bratislavy zaujíma kultúra, tej by sa raz chcela venovať. A čo škola? „Mala by ma naučiť kriticky myslieť!“ Darja z Bieloruska rada komunikuje s ľuďmi, aj keď zatiaľ iba lámanou slovenčinou. „Mám zo slovenského jazyka A2, ale rada by som čoskoro získala B2,“ hovorí. Ako vraví, rada píše, ale vie si predstaviť aj prácu pred televíznou kamerou. 

Cez Deň otvorených dverí zavítalo na katedru niekoľko desiatok ľudí. Možno o čosi menej než v predchádzajúcich rokoch, ale o to dlhšie trvala diskusia pedagógov so záujemcami o štúdium. Celé tri hodiny a potom sa ešte zhovárali v hlúčikoch. Zaujímalo ich vlastne – všetko. Samozrejme, aj život v Bratislave, kde sú sústredené všetky veľké celonárodné médiá, aj to, kto z bývalých absolventov našej katedry kde pracuje. Napokon, viacero týchto mien sa objavilo aj v našom žurnalistickom miniteste, keď záujemci mali odpovedať na otázku, ktorých novinárov obdivujú pre ich prácu. Možno raz niekto iný, mladší o pár rokov, do tohto testu vpíše práve ich meno.

Peter Kubínyi

Foto: autor

Deviateho septembra sa konal piaty ročník interdisciplinárnej kolokviálnej vedeckej konferencie Fenomén

„Fenomén má každý rok zaujímavé celospoločenské témy, výnimkou nie je ani piaty ročník, i keď, žiaľ, sa bude tentoraz venovať vojne,“ povedal na úvod konferencie profesor Marián Zouhar, dekan Filozofickej fakulty Univerzity Komenského.   „Nie je možné spochybňovať, čo sa stalo, kto koho v rusko – ukrajinskom konflikte napadol“, pokračoval vedúci Katedry žurnalistiky Filozofickej fakulty UK. Preto mal tento ročník názov Vojna a médiá a odborníci z viacerých mediálnych škôl a žurnalistiky  na Slovensku mohli na základe svojich interdisciplinárnych príspevkov na túto tému diskutovať. Práve diskusia totiž umožňuje najlepšie sformulovať závery, ako to zdôraznila Anna Sámelová, jedna z organizátoriek konferencie.

 Ako prvý vystúpil Marián Gladiš z Filozofickej fakulty Univerzity P. J. Šafárika v Košiciach s príspevkom nazvaným Vojna na Ukrajine prostredníctvom internetového portálu denníka SME. Už po tejto prednáške zúčastnení diskutovali o podstatnej otázke, ako vlastne tento konflikt správne pomenovať, keďže vojnu voči Ukrajine vedie Rusko a Ukrajina sa len bráni. Lucia Virostková z Katedry žurnalistiky Filozofickej fakulty UK sa zamerala na tému Zločin a trest: postoje slovenských politikov k vyvodeniu spravodlivosti za vojnové zločiny, po nej vystúpil jej kolega z katedry Adam Solga s príspevkom O padlom hrdinovi, ktorý nepadol. Dezinformácie v čase vojny a ich nekritické preberanie etablovanými masmédiami. Tento príspevok sa zameral na osud trinástich obrancov Hadieho ostrova.  Bežný život v totalite bol názov štúdie, ktorú predniesla Terézia Rončáková z Katolíckej univerzity v Ružomberku.  Hovorila o ľuďoch, ktorí vzdorovali totalite za socializmu. Ľubomír Bajaník z Katedry žurnalistiky Filozofickej fakulty UK sa zameral na Argumentáciu mierom v čase vojny, porovnával obdobie Studenej vojny v rokoch 1982 až 1983 s vojnou na Ukrajine v rokoch 2022 až 2023. Ďalší príspevok sa zameral na informovanie o vojne v časoch, keď neexistoval internet. Bola to téma Petra Kubínyiho z Katedry žurnalistiky Filozofickej fakulty UK a Jána Višňovského z Fakulty masmediálnej komunikácie Univerzity sv. Cyrila a Metoda v Trnave  nazvaná Ju-go-sla-vi-ja. Marcela Belianska z Katedry žurnalistiky Filozofickej fakulty UK sa zamerala na Online front – informačná kríza a zbrane hybridnej vojny. Po nej prišiel na rad príspevok Patrika Kolenčíka a Zory Hudíkovej z Fakulty masmediálnej komunikácie Univerzity sv. Cyrila a Metoda v Trnave – Audio on demand ako nový spôsob prijímania obsahu – benefity a riziká. Traja autori – Hedviga Tkáčová, Petra Polievková a Lukáš Švajlenin z Katolíckej univerzity v Ružomberku pripravili tému Meme – postmoderný digitálny kód – a jeho pokusy hovoriť o vojne s humorom.  Anna Sámelová z Katedry žurnalistiky Filozofickej fakulty UK sa venovala téme Vojna slovami v kontexte protipandemických opatrení a jej kolega Ján Hacektéme Nástroje novinára pri overovaní faktov počas ruskej agresie na Ukrajine.

Autor článku: Peter Kubínyi

Deň otvorených dverí máme za sebou

Sedeli vedľa seba v triede a z ich tvárí sa dala vyčítať trocha zvedavosti, ale aj trocha neistoty: vybrali si správne? Práve táto otázka priviedla Júliu Šefarovú a Ľubora Lesfkoviča na našu katedru žurnalistiky v sobotu 28. januára, keď otvorila brány dokorán pre všetkých, ktorí sa chceli dozvedieť viac o štúdiu novinárčiny. Deň otvorených dverí na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave a tiež deň otvorených dverí na Katedre žurnalistiky.

Júlia pricestovala z Púchova, pretože, ako vraví, baví ju písať slohy a básne. „Píšem si pre seba, a tak mi mama, ktorá tiež rada píše, poradila, že by som to  mohla skúsiť.“ Síce podľa jej slov zatiaľ nemá predstavu, čo by ako novinárka konkrétne chcela robiť, ale – „čas ukáže“. Ľubor to mal do Bratislavy ešte ďalej, býva v Košiciach. Dalo by sa povedať, že ho prilákala vlastná zvedavosť. „Zaujíma ma osud historických budov, napríklad kaviarní. Prečo sa volajú tak, ako sa volajú a čo bolo predtým než sa stali tým, čím sú dnes.“ A to vraj novinári vedia veľmi dobre odhaliť.

Nielen to. Vedúci katedry docent Ján Hacek im porozprával, že na internete sa dajú nájsť aj iné veci než len história, že internet sa môže stať miestom „veľkých objavov“ o tom, ako žijeme. Docentka Anna Sámelová im opísala, v čom spočíva štúdium žurnalistiky, aké všelijaké predmety sa naučiť musia a aké si okrem toho môžu vybrať a pokiaľ ide o doktora Ľubomíra Bajaníka, moderátora RTVS, ktorého poznajú z televíznych obrazoviek, mohli sa presvedčiť, že na katedre pracujú ľudia, ktorí majú blízko nielen k teórii, ale aj k praxi.

Otázok bolo dosť. Študenti sa zaujímali najmä o prijímacie pohovory, ale pýtali sa tiež na to, ako je to s pravdivosťou informácií, ktoré sa objavujú v médiách, či naozaj môže žurnalistu robiť hocikto, bez novinárskeho vzdelania, ako to neraz tvrdia zlé jazyky, ako informovať o dianí… Samozrejme, mnohé otázky predbehli čas, veď to všetko je náplňou štúdia na našej katedre.

Možno sa už v septembri Júlia a Ľubor posadia vedľa seba znova, avšak už ako spolužiaci na našej katedre.  Ale, ako povedala Júlia – „čas ukáže“.

autor: Peter Kubínyi