All Posts By

Samuel Chrtan

Nezaradené

Tridsať rokov po – alebo, ako sa nám zmenila žurnalistika od Nežnej revolúcie?

Premeny slovenskej žurnalistiky po novembri 1989 – to bol názov vedeckej konferencie, ktorú Katedra žurnalistiky Filozofickej fakulty Univerzity Komenského usporiadala v Bratislave v stredu 6. novembra 2019 v rámci Týždňa vedy a techniky Slovenska 2019.

Po predchádzajúcich ročníkoch, ktoré sa zamerali napríklad na Ľudovíta Štúra, na univerzitné štúdium žurnalistiky v digitálnom prostredí či na „šesťdesiatku“ časopisu Otázky žurnalistiky, bola aj tohtoročná téma nanajvýš aktuálna, venovala sa zmenám slovenskej žurnalistiky od Nežnej revolúcie, teda za posledných tridsať rokov.

Ukázala to už prvá prednáška Danuši Serafínovej – Nežná revolúcia a začiatky prevratných zmien na stránkach dobových slovenských denníkov. Na konkrétnych príkladoch ukázala, ako vyzerali posledné čísla vybraných periodík krátko pred revolúciou a aké zmeny v nich potom nastali. Anna Sámelová vo svojom príspevku nazvanom Míľniky novinárskej nestrannosti na ceste editorskej zodpovednosti chronologicky skúmala podoby nestrannosti v ponovembrovom vývine slovenskej profesionálnej žurnalistiky a ich vplyv na dennú rutinu novinárov a redakcií. Mária Follrichová upriamila v príspevku nazvanom Zmena – od novinového letáka po nezávislý týždenník a mesačník (1989 – 2004) pozornosť na periodikum Zmena, ktoré spočiatku vydávali študenti našej katedry.

O demokratizačnej funkcii časopisu Slovenské pohľady počas vedenia R. Chmela v rokoch 1988 a 1989 hovorila vo svojom príspevku Mária Stanková. Nazvala ho Slovenské pohľady (n)a November 1989. Ďalším vystupujúcim bol Peter Kubínyi, ktorý poukázal na absenciu novinárskeho žánru fejtón v slovenských printových médiách.

Po prestávke vystúpila ako prvá Svetlana Hlavčáková s príspevkom Z tlačového tajomníka – hovorca, v ktorom sa zamerala na cenzúru, úrady pre tlač a kontrolu médií i tlačových tajomníkov a ich prerod na hovorcov po roku 1989, čo sa odvíjalo od etických kódexov. Olívia Strapeková v príspevku Ekonomická žurnalistika na Slovensku po roku 1989 hovorila o vývoji ekonomickej žurnalistiky vrátane trendov, ako je digitalizácia a globalizácia, ktoré ju ovplyvnili. Poukázala tiež na vplyv finančnej krízy z roku 2008 na vývoj tohto odvetvia žurnalistiky. Ján Hacek, ako to už vyplývalo z názvu príspevku – Vznik a vývoj otvorených zdrojov pre novinárov na Slovensku, sa zameral na to, akým spôsobom vznikali v roku 1989 takzvané otvorené zdroje a otvorené dáta pre novinárov na Slovensku.

Veronika Ševčíková sa sústredila na profesiu hovorcu v príspevku nazvanom Rozšírenie profesie hovorcu na Slovensku po roku 1989 a Adam Solga v príspevku – Máme sa obávať o budúcnosť slobody prejavu? – vychádzal z toho, že sloboda prejavu a sloboda tlače je odkazom Novembra 1989.

Text a foto: Peter Kubínyi

Nezaradené

Aký film či seriál zaradiť do vysielania, aby si získal divákov? Povedia to aj peoplemetre!

V stredu 16. októbra prišiel na Katedru žurnalistiky Filozofickej fakulty Univerzity Komenského Vladimír Fatika, aby porozprával študentom prvého ročníka magisterského štúdia viac o tom, aké dôležité sú pre televízny trh výsledky sledovanosti. Ako výkonný  riaditeľ pôsobí v spoločnosti PMT, ktorá sa venuje ich elektronickému meraniu od roku 2002. Členmi PMT sú: Slovenská televízia,  Televízia Markíza,  TV JOJ, TA3 a  mediálne agentúry združené v AMA.

V súčasnosti, keď mladí ľudia dávajú prednosť iným obrazovkám, ako tým televíznym, je ťažšie prilákať ich generáciu na program, ktorý ponúkajú televízie. Navyše, kanálov je veľa a konkurencia je o to vyššia. Ktorá z nich si  svojím programom pritiahne najväčšie publikum? Tá, ktorá zvolí najlepšiu stratégiu programovania, tvorby a nákupu programov, marketingu a manažovania nástrojov  na dosiahnutie strategických cieľov.

Vladimír Fatika sa venoval tomu, akí dôležití sú ľudia v procese plánovania televíznej tvorby. Nevyhol sa ani chybám, ktoré naše televízie robia. Kľúčové je dať konkrétny produkt v konkrétnom čase tomu divákovi, ktorému je určený. Zároveň dodal:  ,,Nemôžeme u nás implementovať niečo, čo nie je vhodné pre náš trh .“

Po prednáške mali študenti na záver priestor na otázky, mohli sa pýtať na to, čo ich zaujímalo. Dozvedeli sa, že reprízami filmov v tú istú noc televízie len využívajú právo opätovného odvysielania do dvadsaťštyri hodín, ale aj to, že vzhľadom na možnosť reprízovať svoje programy bez obmedzenia domáca tvorba stojí v konečnom dôsledku menej peňazí ako kúpa  zahraničnej produkcie s daným počtom opakovaní počas zmluvne dohodnutej  licenčnej doby.

Text: Elena Slabejová

Foto: Peter Kubínyi

Nezaradené

Verná printu: Ľuba Pajtinková

Novinárka, ktorú nezastavil ani požiar

Ľuba Pajtinková pracovala celý život v printových médiách. V súčasnosti ju nájdete v denníku Plus JEDEN DEŇ. Nemýlite sa, ak sa nazdávate, že o skúsenosti nemá núdzu. Práve o manažovaní printového média prišla porozprávať študentom žurnalistiky v Bratislave.

Vedúci vydania musí rozmýšľať tak, aby noviny vyšli,” hovorí Pajtinková. Svojím heslom sa riadi za každých okolností. Raz do dokončenia práce zostávali štyri strany, keď pocítila zápach. Dym. Váhala, ale nakoniec sa rozhodla uprednostniť noviny a narýchlo ich dokončiť. Až potom začala pátrať po pôvode dymu. V zamknutej kancelárii skutočne horelo a bolo treba volať hasičov, ktorí všetkých z budovy vyhnali. Intuícia ju teda nesklamala. Keby sa rozhodla inak, noviny by nasledujúci deň nevyšli.

Zdôrazňuje, že to nebývajú ľahké rozhodnutia, vedúci vydania musí rozvážne vyhodnotiť situáciu. V čase, keď sa denník Pravda, v ktorom v tom čase pôsobila, netešil veľkej popularite, ale kanadské žartíky naopak áno, ktosi nahlásil, že v redakcii majú bombu. Noviny rozpracované a problém na krku. Rozhodla sa zavolať políciu a tak číslo dokončovali v blízkej kaviarni a pizzerii. “Bolo to ako za starých novinárskych čias. Škoda, že som si to neodfotila. Ľudia sklonení nad papiermi,” spomínala. Dodala, že teraz na tú chvíľu s nostalgiou spomína, vtedy to však nebol príjemný zážitok.

Pri práci sa samozrejme stávajú aj chyby. Spoločne s doktorom Kubínyim spomínali na tie najúsmevnejšie. Napríklad, keď pedantnému historikovi prehodili pojmy protipartizánsky na partizánsky alebo na drobnú, ale podstatnú, zmenu hesla: “So sovietskym zväzom na večné časy a nikdy viac.”

Pajtinková študentom rozprávala aj o chode redakcie, dôležitosti a úlohách jednotlivých členov a samotnej tlače. Prečo sa všetko tlačilo na jednom mieste? A ako je tomu dnes? V Košiciach bola tlačiareň, no nebola kvalitná. Preto noviny tlačili v Bratislave a posielali ich smerom na východ. Najaktuálnejšie noviny vychádzali v hlavnom meste – robili sa totiž ako posledné. “Všetci idú spolu, distribúcia je spoločná,” opisuje Pajtinková znižovanie nákladov v súčasnosti.

Na záver spomínala dôležitosť regionálnych žurnalistov. Napríklad v denníku Plus JEDEN DEŇ je ich v redakcii desať. Podotýka, že týchto novinárov sa síce okolie bude snažiť ovplyvňovať, ale ich kontakty sú neprekonateľnou výhodou.

Text: Laura Smitňová

Foto: Peter Kubínyi

Nezaradené

Život je uČenie

– Počul si? Unikla nahrávka Gorily.

– Nepočul, učil som sa.

– Videl si správy? Konečne sa dohodli o Brexite.

– Nevidel, učil som sa.

– Vedel si…?

– Nevedel, učil som sa.

Budúci lekár nesleduje čo sa okolo neho deje, lebo sa musí učiť.

Budúci novinár sa učí tým, že sleduje, čo sa okolo neho deje.

Text: Barbora Hermanová

Nezaradené

Ak nechcete Slovákom prekážať, musíte mať správnu vieru

Berie 25 000 Ukrajincov a Srbov prácu piatim miliónom Slovákov?

Stredne veľké slovenské mesto, sychravé počasie, ani zima, ani jar. Naše kroky vedú k zmrzlinárni, ktorá cez zimu funguje ako pizzeria. Taká, kde dostanete vždy čerstvú pizzu za menej ako dve eurá. Obchod má macedónskeho majiteľa aj zamestnancov. A prosperuje.

Na stretnutí sme sa dohodli pár dní dozadu, majiteľ pije kávu a mierne nervózne nás víta. Ak by sme sa nepoznali už vyše roka, asi by nebol ochotný sa rozprávať. Ani takto ale nesrší nadšením.

Týmto článkom sa snažíme zistiť, aká ,,klíma“ je pre cudzincov na Slovensku. Bol anti-srbský protest v Seredi ojedinelý prípad? Je takáto nálada aj inde?

Späť do Macedóncovej zmrzlinárne. Odpovedá úsečne, stále sa pýta, kde bude článok uverejnený. Na Slovensku je už nejaký ten piatok, žije tu viac ako 10 rokov a v správaní Slovákov nevidí žiaden problém. Najprv tu bol sám, potom za ním prišla aj rodina. *To je fajn, hovoríme si, premeníme xenofóbiu na mýtus. Len nechápeme, prečo je taký nervózny.

Neprišiel sem naslepo, jeho brat na Slovensku už niekoľko rokov podnikal, najprv pracoval s ním, potom sa odsťahoval a začal robiť vlastný biznis. Priestor nehľadal dlho, prišiel vo vhodnom čase, keď developer zháňal nájomníkov do novej pasáže obchodov, s bývaním to bolo náročnejšie, nebolo veľa ponúk. S cudzineckou políciou problém nemal, len sa posťažoval na dlhé čakanie.

Zatiaľ sa stereotypy nepotvrdili, je tu spokojný.

Už sa balíme a len tak hodíme do éteru: „Ak sa môžeme opýtať, ste moslim?“ Otvorili sme Pandorinu skrinku. Rozhovoril sa nám o tom, ako sa k svojej viere na Slovensku nepriznáva, pretože by mu to pokazilo biznis. „Nikto z nás sa nepriznáva. Keby ľudia vedeli o mojom vierovyznaní, prestanú u mňa kupovať a nejde mi biznis. Slováci sú takí,“ hovorí.  Pre istotu sa ešte raz spýtame, či si myslí, že by uňho miestni prestali nakupovať len preto, že je moslim. Áno, myslí si to. Krehká idylka o tolerantných Slovákoch náhle mizne.

Skrachovaná reštaurácia – druhý domov

,,Ostáva už len čakať, pokým pôjdu z roboty a možno bude niekto ochotný porozprávať sa s vami,“ povedala nám Ľudmila, ktorá nás priviezla na parkovisko pri firme Shinabro v Považskej Bystrici. Jej zamestnnci prišli na Slovensko zo Srbska. Čakáme vyše pol hodiny, keď zrazu Ľudmila otvorí dvere a vybehne z auta. Prebudíme sa z letargie na jej krik. ,,Saša, poď, odvezieme ťa na ubytovňu,“ zvolala na muža, ktorého očividne poznala. Už vedela, ako sa s ním má rozprávať.  Ľady sa pohli, prehovorila ho.

Zastavila pri budove s ošarpanou drevenou terasou. Zelená omietka, vyblednutý názov bývalej reštaurácie. Jeho prechodný domov.

Ubytovňa pre Srbov pracujúcich v spoločnosti Shinabro v Považskej Bystrici.

O chvíľu už stojíme na tmavej chodbe v ubytovni a zapíname diktafón – zbytočne. Rozhovor so Sašom sa skončil skôr, než začal, pretože do chodby vošla Ľudmilina kamarátka, Grozdica. Obe sa vrúcne a hlasno zvítali. Srbke bolo jedno, že robíme rozhovor, pozvala nás všetkých štyroch k sebe na koláč. Bola rada za spestrenie života v monotónnej ubytovni.

Kým sme jedli dobrotu z lokálneho supermarketu a Saša sa prezliekal do gala, na chodbe bolo rušno. Cítiť vôňu smaženej cibule, opratej bielizne, počuť hlasnú vravu. Po chvíli zaklopal Saša v modrých teplákoch a rozhovor sa mohol na druhý pokus začať. Alexander  je na Slovensku vyše roka, prácu si tu našiel cez internet. Predtým ako prišiel do Považskej Bystrice, bol brúsičom v Trnave. Patrí k ľuďom, ktorí sa musia každé tri mesiace vracať späť do Srbska.

Je spokojný, peniaze dostáva načas. Dodáva, že ak by si prácu nerobil poriadne, pocítil by to aj finančne. ,,Problémovým zamestnancom môžu stiahnuť 20 aj 50 eur podľa závážnosti priestupku,“ hovorí Saša.

Grozdica pracuje na Slovensku od augusta 2018. Otázkam rozumie, ale odpovedá iba po srbsky, len Ľudmila nám občas niečo preloží. Na prácu si zvykla, hovorí nám, no aj tak ukáže ruky s  mozoľami od strihania gumových tesnení do áut.

Tak ako väčšina Srbov, aj ona sem prišla pre peniaze. A navyše, jazykovej bariéry sa nebála. Doma pracovala ako krajčírka za stálych 250 eur mesačne, za nadčasy jej nikto nezaplatil. Z takého platu je ťažké vyžiť, nieto ešte pomôcť dvom synom s rodinami.

Preto odišla do Švajčiarska, kde robila opatrovateľku. ,,Žijú tam odmeraní ľudia,“ zdôverila sa nám. Voči Slovákom výhrady nemá. Prekvapí nás, keď nám ukáže maďarské vízum.. Na rozdiel od ostatných Srbov môže na Slovensku ostať aj rok.

Grozdica Mladenovič.

Štamgasti neklamú

V našej snahe sme sa dostali aj do pekárne Peza, ktorá sa nachádza v Bánovej na okraji Žiliny. Ľudia tam neboli zďaleka takí ústretoví ako v Shinabro, tak sme aspoň zašli vyspovedať domácich do epicentra miestneho diania, krčmy. Pýtali sme sa na rovinu: „Vadia vám Ukrajinci, ktorí tu bývajú?“

Boli sme prekvapení, absolútny nezáujem o cudzincov striedala nevedomosť o ich prítomnosti. Majiteľka podniku dokonca povedala, že by ukrajinskú posilu hneď prijala, pretože mladým sa robiť nechce.

V ubytovni ich býva približne desať a očakávali sme, že v obci s 2000 obyvateľmi vyvolajú rozruch. Srbi z PSA brali údajne Sereďanom prácu. Bolo ich tam omnoho viac, no Sereď je mesto a Bánová je malá dedina. Na dedine sú ľudia tolerantnejší ako v meste, to je prinajmenšom zvláštne.

Láska Srbov prenáša

V spoločnosti Shinabro pracuje aj Nemanja, no nebýva v ubytovni. Svoj prechodný domov našiel v Púchove u svojej priateľky. Slovenky. Pár sa spoznal v práci a zo srbského job jumpera sa stal človek so stálou prácou a vzťahom. Hotová rozprávka.

Kým ľudia žili v socializme, nikdy nemali také platy ani možnosti, ako Juhoslovania. V súčasnosti je to presne naopak a Balkánci chodia za prácou sem. Preto sa ho dodatočne pýtame, čo si myslí o tom, že sa Slovensko stalo pre nich západom.

„V bývalej Juhoslávii bola vojna, preto dnes nie sme takí silní, ako sme boli. Teraz máte Chorvátsko, Srbsko, Bosnu a Hercegovinu, Čiernu Horu a Slovinsko. Ľudia z väčšiny týchto štátov chcú ísť von a pracovať v Európskej únii. Preto, lebo u nás je nízka, veľmi nízka životná úroveň,“ hovorí svoj názor Nemanja.

Srbsko je podľa neho pekná krajina, sú tam skvelí ľudia. Problém je, že sú nervózni a nahnevaní, pretože nedostávajú to, čo si zaslúžia. Výplata im nestačí a nemôžu si nič odložiť. Ľudia, ktorí niečo vedia robiť, sú v Nemecku, Rakúsku a teraz aj na Slovensku.

Nemanja so svojou priateľkou Veronikou.

Spokojnosť so srbskými zamestnancami prejavilo aj personálne oddelenie spoločnosti Shinabro. Hodnotia ich ako viac-menej bezproblémových. ,,Skúsenosti máme dvojaké. Nájdu sa zamestnanci, ktorí tu ostanú a sú pre firmu naozaj prínosom. Boli aj takí, čo sa po mesiaci rozhodli, že doma im bude lepšie. No takých je asi len 20 percent,“ uviedla spoločnosť.

Iba jedno ,,i“

Dušana poznáme už takmer rok a neprišlo nám zvláštne, že má druhé meno, Dejan, ani to, že pri vyslovení „i“ vo svojom priezvisku nezmäkčoval podľa pravidla de-te-ne-le di-ti-ni-li. Nevnímal to tak ale každý jeho slovenský známy. Kamaráti si ho doberali preto, že bol súčasťou facebookovej skupiny, ktorá sa na Slovensku snaží presadiť zrušenie ypsilonu.

Vtedy im povedal, že je pôvodom Bosniak a že v balkánskych krajinách si s jedným „i“ bez problémov vystačia. Nenapadlo im to, pretože je v Bratislave od malička.

Jeho mama Amela je vojnová imigrantka. Na Slovensko prišla v roku 1995, vojna jej vzala najbližších aj majetok. Jej priateľ, dnes manžel, tu už bol tri roky, emigroval, aby nemusel nastúpiť do armády. Začiatky nového života opisuje ako veľmi náročné, bolo ťažké nájsť si prácu a naučiť sa cudzí jazyk. Zároveň ale dodáva, že jej pomohli dobrí ľudia, ktorých tu spoznala a pozná dodnes.

„Našťastie sme na Slovensku stretli veľa dobrých ľudí, ktorí nám veľmi pomohli. Pomohli nám nájsť si prácu a prispôsobiť sa,“ spomína Amela.

Dnes pracuje ako prekladateľka z chorvátčiny, jej manžel podniká a ich syn študuje na konzervatóriu v Bratislave. Úspešnú adaptáciu pripisuje sile a vôli, ktorú od začiatku s partnerom mali. Poznámka na záver, naša posledná respondentka je moslimka a nemá problém to priznať.

Sú teda Slováci takí neznášanliví a xenofóbni? Urobte si záver sami, z našej celoslovenskej vzorky nám vyplýva nasledovné: môžete byť odkiaľ chcete, pokiaľ nie je vaším bohom Alah.

Text a foto: Elena Slabejová a Anton Krajčoviech

Pod povrchom

Nedovolím jej, aby ma obrala o celý život

„Prvé anorektické myšlienky som mala už v desiatich rokoch, keď som sa v skúšobnej kabínke s nechuťou pozerala na svoj odraz v zrkadle. Kedysi ma za výzor šikanovali, no všetko sa zmenilo v  puberte. Mala som veľa kamarátov, hrala som na klavíri, darilo sa mi v škole aj v tanci, môj život bol perfektný.“

Toto sú slová Terezy, ktorá sa rozhodla so svojím príbehom podeliť na blogu prostredníctvom internetovej stránky www.interez.sk.

„Idylku narušilo podozrenie, že už nie som taká chudá, ako som bývala na základnej škole. Držala som si váhu 54 kíl pri výške 164 centimetrov. V skutočnosti optimálna váha ma začala stresovať. Rozhodla som sa, že schudnem. Radikálne som obmedzila denný príjem kalórií. Okrem tréningov som doma posilňovala.“

Tereza schudla jedenásť kilogramov. Po preventívnej prehliadke ju doktorka poslala
do nemocnice, kde ju hospitalizovali. Trvalo niekoľko týždňov, kým aspoň trochu pribrala. Po jedle mala výčitky a plakala.

Samu seba musím zahriaknuť, keď mi napadnú myšlienky o tom, ako nechcem jesť. Viem, že ma ešte čaká dlhá cesta, ale nemienim sa vzdať. Anorexia ma už obrala o tanec, množstvo zážitkov, možností, kamarátov a úsmev, ale nedovolím jej, aby ma obrala o celý život,“ uvádza na blogu Tereza.

Chcela zhodiť len „pár kíl“

Osemnásťročná študentka strednej školy a spisovateľka Valentína Sedileková by o anorexii vedela povedať svoje. Autorka fantasy trilógie Pokrvní s ňou bojuje už od svojich ôsmich rokov. Všetko sa to začalo najmä kvôli športu. V detstve sa venovala atletike a v tom čase mala ísť aj na Majstrovstvá Európy v krose v Šamoríne. Musela mať ideálnu výšku a váhu. Aj napriek tomu, že jej hmotnosť bola v poriadku, chcela schudnúť.

Valentínino chudnutie nebezpečne naberalo na obrátkach. Neustále kontrolovala, čo vloží do úst a cvičila. Chudnutie, vďaka ktorému mala zhodiť len „pár kíl“, sa jej úplne vymklo spod kontroly. Musela sa ambulantne liečiť.

Aj napriek rozhodnutiu bojovať s anorexiou neustále chudla. „Proces liečby je veľmi dlhý a ako na hojdačke – priberieš kilo, schudneš dve. Je ťažké premôcť chorobu v sebe.“

Túžila pomáhať ľuďom s podobným problémom

Valentína vie, ako trpia dievčatá s anorexiou. Svojimi skúsenosťami sa snaží vystríhať ľudí pred následkami choroby. Chcela im pomáhať, a preto sa rozhodla založiť neziskový projekt s názvom Chuť žiť. Ten sa venuje práve poruchám príjmu potravy.

Chuť žiť ako myšlienka vznikol, keď som mala ťažké obdobie. V tom čase som sa chcela uzdraviť. Bolo to pre mňa najťažšie rozhodnutie v živote, hľadala som motiváciu. Nechcela som sa liečiť pre seba, ale pre rodičov, aby sa netrápili. Chcela som byť zdravá pre doktorku, aby mala o pacienta menej, pre trénera, aby som mohla znovu behať…

Podľa nej bola najsilnejšou motiváciou veta, ktorú si vtedy povedala: „Keď budeš zdravá, rozbehneš projekt, aby druhí ľudia nemuseli prechádzať tým, čím prechádzaš ty. A nejakým zázrakom sa mi darí s anorexiou bojovať.“

Projekt, ktorý vznikol v roku 2017, sa venuje prevencii, pomoci a vzdelaniu pri poruchách príjmu potravy. Zameriava sa najmä na verejnosť, tínedžerov, rodičov a športovcov. Jednoducho, ide o pomoc a podporu chorým, ich rodinám, prevenciu na školách, športových kluboch i verejnosti. A tiež o spoluprácu s odborníkmi. Organizátori sa snažia napríklad  zlepšiť aj stav detskej psychiatrie na Slovensku.

Aj keď to bola moja iniciatíva, projekt vôbec nie je len o mne. Máme niekoľkovrstvový tím. Základ tvorím ja,  Róbert Slovák – prezident Klubu reklamných agentúr Slovenska a Ľubica Rozborová – špecialistka na rodovú rovnosť,“ tvrdí Valentína Sedileková.

Títo ľudia sú hybnou silou celého projektu. Okrem nich tím tvoria aj odborní garanti
– doktorka Martina Paulinyová, nutricionistka Ivana Kachútová, športovkyňa Oľga Beständig a spisovateľka Gabina Weissová. Ďalej by projekt nedokázal fungovať bez partnerov alebo dobrovoľníkov.

Spolupráca s ľuďmi, ktorí zachraňujú životy

Tím sa snaží oslovovať aj psychiatrov, psychológov, pedagógov a nutričných špecialistov, aby dobrovoľníkov na tému porúch príjmu potravy školili.

„Sú to skvelí ľudia, ktorí sa boria so systémom a denno-denne zachraňujú životy. Mnohí sú preťažení a spolupracovať s nimi je náročné. Napriek tomu sa veľmi snažia,“ vysvetľuje Valentína.

S psychológmi organizujú rôzne dvojhodinové semináre. Pod záštitou projektu v súčasnosti pracuje okolo pätnásť odborníkov – špecialistov na poruchy príjmu potravy. Študentov a dobrovoľníkov školí organizátorka projektu Valentína, psychiater, psychológ a nutricionistka.

Každý prípad je náročný, aj keď sa líšia. Nikdy neexistuje jedna príčina vzniku choroby, môže za to množstvo faktorov. Od šikany v škole až po rozvod rodičov či tlak okolia,“ upozorňuje Valentína.

Autobiografia o neľahkej ceste za zdravím

O svojom živote s anorexiou sa rozhodla napísať knihu. V autobiografii opisuje svoj príbeh a boj s chorobou. Jej súčasťou sú príbehy dievčat, ktoré sa liečia a zároveň komentáre odborníkov ku každému z nich. Okrem toho obsahuje aj rôzne tipy ako pomôcť ľuďom trpiacim anorexiou. „Ničila ma, a pritom sa tvárila, že ma ľúbi. A ja som pri hľadaní vlastnej sebahodnoty bola ochotná obetovať aj vlastný život,” takto znie úryvok z knihy Chuť žiť.

Od zdravého stravovania k anorexii

Andrea je matkou šestnásťročného dievčaťa, ktoré sa v súčasnosti z anorexie lieči. Jej meno – na žiadosť matky, nezverejňujeme. Toto dievča trpí chorobou už viac ako rok. Jej „zdravý životný štýl“ prerástol do štádia, keď mala výčitky svedomia sotva niečo zjedla.

Najskôr len obmedzila potraviny, v ktorých sa nachádzali cukry a tuky. Neskôr aj sacharidy. Kedykoľvek sme išli na zmrzlinu, odmietala ju jesť. Povedala mi, aby som radšej upiekla koláč. Aj ten musel byť len zo špaldovej múky a cukor som mala nahradiť troškou medu. Müsli vymenila za obyčajné vločky. Syry vraj nie sú zdravé. Potom prestala piť mlieko,“ spomína Andrea.

Verila článkom, kde sa písalo to, čo chcela čítať. Čo je a nie je zdravé. Ortorexia, čiže posadnutosť zdravou výživou, ako vyšitá. Keď si okolie všimlo jej štíhlu postavu poukazovali na to, ako výborne vyzerá. Aká je kočka. No ona začala jesť ešte menej. Ovocie vynechávala, až ho prestala jesť.“

Postupne znižovala príjem stravy. Po nejakom čase sa prestala zaujímať o to, ktoré potraviny sú zdravé. Väčšinu z nich jednoducho vylúčila zo svojho jedálnička.

Kalorické tabuľky patrili k dennému poriadku. Bola unavená, všetky myšlienky a debaty s nami sa krútili okolo stravy. Ak sme ju donútili zjesť niečo, čo nechcela, dostala záchvat plaču, mala výčitky. A cvičila. Naťahovala sa s činkami, aby nabrala svaly. Darmo jej lekári vysvetľovali, že svaly nemajú z čoho rásť, že sa ničí a chudne ešte viac. Nie, ona mala vždy svoju odpoveď.“

Andreina dcéra sa – podobne ako Valentína Sedileková, venovala vrcholovému športu. Bola veľmi žiadaná, dokonca dva roky pôsobila v reprezentácii. Potom sa však zranila, zlomila si nohu. Z reprezentácie ju tak na pol roka vyradili.

Pribrala asi štyri kilogramy. Bola nešťastná, pripadala si ťažká. Keďže sa chcela opäť dostať do formy, nazdávala sa, že „úpravou“ stravy zníži hmotnosť. Odbúra tuky. Dcéra je na seba až extrémne prísna. S neúspechom sa nevedela vyrovnať, všetko chcela robiť dokonale. Dokonale školu, dokonale šport a dokonale ovládať svoje telo tak, ako ona chce. Keď u nej prepukla choroba, akoby sa nejedením odmeňovala. Tešilo ju, že dokázala nejesť.“

Rodičia dcére dohovárali, ona ich vôbec nepočúvala. Verili, že jej pomôže pediatrička. Nechala jej urobiť vyšetrenie na kompletný krvný obraz. Výsledky neboli dobré.

Navštívili sme športového lekára, ktorý dcére spravil EKG a ďašie vyšetrenia. Hodnoty boli veľmi zlé. Srdiečko jej bilo veľmi pomaly, to nás vystrašilo. Na čas jej táto výstraha pomohla…Ale len na chvíľu. Museli sme vyhľadať psychológa, psychiatra a nutricionistku. Sami by sme jej nepomohli,“ spomína Andrea. Frekvencia srdca jej dcéry dosahovala len 33 úderov za minútu, pričom hodnota priemernej frekvencie sa pohybuje od 60 do 100 úderov za minútu.

Liečba umením

O projekte Chuť žiť sa Andrea dozvedela cez internet. Sledovala rôzne diskusie a články o anorexii. Iniciátorka projektu spravila na internete veľkú osvetu. Andrea neváhala a napísala jej na sociálnej sieti.

Valentína nás ihneď usmernila. Nemali sme čas rozhodovať sa. Ono to bolo pre nás jediné riešenie. Je veľmi pozitívne, že tu pracuje tím odborníkov, ktorí danej problematike rozumejú,“ hovorí Andrea.

Rovnomenná kniha Valentíny Sedilekovej

Iniciátori projektu konali. Andreinej dcére zabezpečili stretnutie s odborníkmi –  s nutričnou poradkyňou, psychiatrom a psychológom.

Výborná bola diskusia, kde Valentína vyrozprávala svoj príbeh. Zapojila sa aj psychiatrička Martina Paulínyová a nutricionistka Ivana Kachútová. Po nej si dcéra uvedomila, že má vážny problém a vedela ho pomenovať.“

Vďaka pomoci ľuďom z projektu Chuť žiť je Andreina dcéra v liečebnom zariadení. Andrea tvrdí, že aj keď je liečba prísna, dcéra vôbec nemá pocit, akoby bola v nejakom zajatí. Celý týždeň absolvujú pacienti program: od arteterapie až po tanečnú terapiu. Každý deň sa v skupinkách rozprávajú o rizikách anorexie.

Pomaly sa to zlepšuje. No ešte stále s niektorými potravinami bojuje. Treba zmeniť stav mysle. Veríme však, že sa jej to podarí,“ myslí si Andrea.

Chcú zlepšiť stav liečebného systému na Slovensku

Toto je len jeden z mnohých prípadov, ktorým projekt pomohol. Pomáhať ľuďom trpiacim poruchami príjmu potravy je však nesmierne ťažké, ak sa oni sami liečiť nechcú.

Mladá spisovateľka a študentka chce, aby sa o projekte dozvedelo čo najviac ľudí. „Radi by sme sa etablovali v mysliach ľudí, aby vedeli, že sa na nás môžu kedykoľvek obrátiť.“

Organizátori si stanovili niekoľko cieľov. Ide najmä o zlepšenie liečebného systému porúch príjmu potravy a zlepšenie stavu detskej psychiatrie na Slovensku. „Radi by sme vybudovali kliniku či stacionáre. Zbierame dáta, vydali sme knihu, vyvíjame četbot, vytvárame databázu odborníkov, hľadáme nové partnerstvá, organizujeme turné… Teším sa z toho, verím, že sa nám to podarí,“ dodáva Valentína.

Text: Radka Rosenbergová
Foto: Tomáš Hrdlička

Nezaradené

Prišla liečiť, niektorí si ju mýlia s prostitútkou. Ako sa u nás žije Thajčanke

Patríte k ľuďom, ktorí zbystria pozornosť, keď zbadajú cudzinca?

Nie sme Japonci, no napriek tomu sa akoby podvedome držíme ich príslovia „vytŕčajúci klinec treba zatĺcť.“ Ľuďom zo zahraničia dávame najavo, že sú iní. Prišli do krajiny, v ktorej si multikulturalizmus, integrácia migrantov či náboženská rôznorodosť ešte stále nenašli svoje miesto. Ľuďom z cudziny nerozumieme ani jazykom, ani srdcom. Často sa za nimi bez najmenšieho zaváhania alebo štipky hanby obzrieme ponad plece. Ak medzi nich patríte aj vy, je možné, že ste sa v uliciach Starého Mesta obzreli aj za exotickou kráskou pochádzajúcou z ďalekého Thajska.

Paveena na Slovensko prišla približne pred dvomi rokmi. S Thajskom sa rozlúčia už o niečo skôr. Pred príchodom do Bratislavy okúsila ruch skutočného veľkomesta – juhokórejského Soulu. Tam zažila svoju prvú pracovnú skúsenosť mimo domova. Podarilo sa jej dostať do jedného z najprestížnejších masážnych salónov v najznámejšej štvrti veľkomesta Gangnam. A ako sa dievča z Thajska a potom z deväťmiliónového Soulu ocitlo v štyristotisícovej Bratislave?

Rovnaká, a predsa iná

Ak si myslíte, že thajské dievča bude medzi Kórejčanmi len ďalšie zrnko ryže, mýlite sa. Aj v Ázii exitujú rozdiely, a to veľké. Tak, ako my rozpoznáme medzi sebou prisťahovalcov z prímorských krajín Európy, tak aj obyvatelia Južnej Kórei rozoznajú Thajčanov, Indonézanov či Vietnamcov. Vnímajú ich ako cudzincov, ale akceptujú ich, pretože thajské masáže sú nielen v Kórei, ale v celej Ázii mimoriadne žiadané.  Salón, kde Paveena pracovala, bol vyťažený od pondelka do nedele, od rána do večera. Za mesiac si mohla dať pauzu len na jeden jediný deň. Nebolo však nič nezvyčajné, ak prišiel do salónu klient, ktorý si vyžiadal vyslovene ju, a tak musela nastúpiť aj v tento deň voľna. „Práce bolo veľa, ale primerane dobre sa aj o nás starali. Mali sme skutočne štedré odmeny a zdravé jedlo nám dodávalo veľa energie,“  spomína na tie časy. Vraj sa v Kórei pracuje veľa, ale zábavy si miestni užívajú raz toľko. My sme zvyknutí na diskotéky alebo posedenie pri pive nanajvýš dvakrát do týždňa, v Soule sa na párty chodí každý večer.

Za ten necelý rok, ktorý Paveena v krajine žila, si okrem práce našla aj prvú zahraničnú lásku. Ako ho nazýva ona, našla svojho Oppa. Slovom „oppa“ v kórejčine dievčatá oslovujú chlapcov, ktorí sú od nich starší alebo s ktorými majú vzťah. Aj keď to bola veľká láska, nevydržala. Vtedy sa prvýkrát Paveena stretla s prekážkou, že je iná. Rodičia jej priateľa ich vzťah nepodporovali. Stačila národnostná odlišnosť. „Keď sme boli s dievčatami sadnúť na kávu alebo večer v klube, nečudovali sme sa, že sa na nás miestni chlapci pozerajú inak, ako na Kórejčanky. Až  po rozchode s mojim Oppa som si uvedomila, že niečo nie je v poriadku.“ Kórea je vcelku otvorená krajina, ale má prísne pravidlá. Medzi ne patrí aj tradícia, že najstarší syn v rodine sa musí oženiť s Kórejčankou. A takým synom bol práve Paveenin Oppa.

Liečivé ruky a silné lakte

Tradičná thajská masáž nie je len relax, ale aj liečba. Tak, ako Japonci veria, že jedlo je liek, tak aj Thajčania veria, že ich masáže sú určitý druh medicíny. Bude na tom niečo pravdy, pretože sa vyvíjali pod čínskym vplyvom a kombinujú v sebe prvky tradičného čínskeho liečiteľstva. Na to, aby vás prestalo bolieť zápästie, treba stlačiť bod tesne pod lopatkou, a na to, aby vás prestala bolieť hlava, treba rozmasírovať trapézy. Základom sú chodidlá a dlane, kde máte „mapu“ celého tela.

Paveena sa umeniu thajských masáží začala venovať až po vysokej škole. Pochádza z učiteľskej rodiny, takže sa na jej vzdelanie kládol dôraz. Avšak v treťom ročníku, rok pred promóciami, Paveena viac nechcela študovať psychológiu. Zatúžila po zmene. Chcela sa naučiť niečo nové, zmeniť prostredie, rozísť sa s vtedajším priateľom, nájsť nový smer. Začala navštevovať medicínske kurzy, tie ju pripravili na skúšky z anatómie, rôzne zložité techniky masírovania, musela spoznať byliny a masti, ktoré sa na masáže používajú. „Tam som sa stretla s jednou mojou známou  z detstva a ona ma nahovorila, nech s ňou idem cestovať. Po úspešnom zložení skúšok a s certifikátom v ruke som nemala nad čím rozmýšľať. O týždeň neskôr som už sedela v lietadle.“

Medicínske školy a kurzy sú unikátne rovnako ako študenti, ktorí ich absolvujú. „Počas štúdia nás učitelia viedli k tomu, aby sme sa naučili vlastný štýl masírovania. Tým mojim boli jemné ťahy rúk a prstov, ale aj silné kolená a lakte pre náročnejších klientov. Využívam ho dodnes a vďačím mu za mnohé. Najmä za to, že doteraz presvedčil každého môjho zamestnávateľa, aby mi dal prácu vo svojom salóne.“

Tak trochu načierno

Cestovanie po Ázie je pre miestnych takmer bezproblémová záležitosť. Keď ale príde na iné časti sveta, predovšetkým na Európu alebo USA, zrazu je to takmer nedosiahnuteľný cieľ. Aby sa dostali do Európy, potrebujú disponovať značným množstvom peňazí na súkromnom bankovom účte. Inak nedostanú víza. Ale kde je vôľa, tam je cesta. Paveena podpísala zmluvu s pracovnou agentúrou, ktorá jej vybavila víza. Háčik bol v tom, že jediné krajiny, kam ich bolo možné vybaviť, boli Maďarsko, Česko a – Slovensko.

Veľké peniaze

Po príchode k nám zažila Paveena zopár menších šokov. Prvým bolo počasie, keďže si na príchod vybrala jeden z najchladnejších mesiacov roka, neskorý december. Ďalším bol život hlavného mesta. V chlade, bez slnka už o štvrtej hodine poobede, pôsobila Bratislava depresívne. Ľudia na ulici síce nemali telefón prilepený k ruke, ako to bolo zvykom v Kórei, ale ani sa bezstarostne neusmievali, ako to bolo zvykom doma v Thajsku. Skrátka, všetko bolo iné.

Napriek tomu si tu Paveena našla priateľov a nečakane aj nový romantický vzťah. Skúsenosť s láskou spoza hraníc už mala, preto bola opatrná. Avšak ani jej obozretnosť ju nepripravila na to, že keď si vzájomne vyznali lásku, jej slovenský priateľ ju odmietal na verejnosti držať za ruku alebo ju neustále spovedal, akých klientov v práci mala. Bol nedôverčivý. Jeho srdce bolo síce plné lásky, ale rozum plný predsudkov. „Myslel si, že som ako každé dievča z Ázie, že mi ide len o peniaze. Vypytoval sa aj na zákazníkov salónu, bol podozrievavý, ak to boli muži. Nechápala som ho.“ Až postupom času sa Paveena dozvedela, že v niektorých salónoch nie je vôbec nezvyčajné poskytovať „nadštandardné služby.“ Zo zákona nie je ani v Thajsku ani na Slovensku prostitúcia povolená. Napriek tomu niektoré ázijské či priamo thajské salóny vedia vyhovieť takýmto špeciálnym požiadavkám aj u nás.

Našťastie, mne sa táto nepríjemnosť nestala, ale to bola asi len šťastná náhoda. Kolegyne sa mi zverili, že keď vošli do miestnosti, kde mali klienta masírovať, našli bez jediného slova na viditeľnom mieste položené ´big money´, teda veľkú sumu peňazí. Nepovedali, koľko to bolo, ale tušili, prečo tam tie peniaze zákazník položil. Niektoré to išli nahlásiť na recepciu, zvyčajne však až po skončení masáže a, samozrejme, klientovi neposkytli navyše nič. Väčšina dievčat si tieto ponuky vôbec nevšímala a urobili klientovi klasickú masáž, aká sa v salóne poskytuje.“ Väčšina zákazníkov, ktorí si niečo takéto dovolili, neboli našinci. No stalo sa, že nejaké tie bankovky navyše skúšali podstrčiť aj Slováci. Dokonca aj vtedy, keď boli na masáži s partnerkou, a tá ležala na masérskom stole vo vedľajšej miestnosti.

Potom už nebolo pre Paveenu ťažké pochopiť, prečo sa jej bývalý priateľ toľko vypytoval. Nielenže sa bál sám, ale jeho pochybnosti utvrdzovala aj rodina. Podobne ako v kórejskej rodine, tak ani v slovenskej nedostala od svokrovcov požehnanie.

Pivo a internet

Ako väčšina mladých ľudí, aj Paveena trávila veľa času online. Dôvodom boli najmä jej rodičia a priatelia, ktorí sa nachádzali tisíce kilometrov ďaleko. Postupom času sa však mladej Thajčanke zunovalo trápiť len s angličtinou, rozhodla sa naučiť po slovensky. Navštevovala kurzy, kúpila si množstvo kníh, no aj tak tomu čosi chýbalo. Precvičovanie konverzácie. V práci na to buď nebol čas, alebo sa hanbila oslovovať klientov s nacvičenými frázami. Záchranná sieť ležala celý čas vo vrecku Paveeniných džínsov. Smartfón s pripojením na sociálne siete.

Prostredníctvom nich sa spoznala so svojím prvým aj druhým slovenským priateľom. Než sa Paveena stretla so svojím terajším partnerom, navštívila aj pár miestnych barov. „Veľmi mi chutilo slovenské pivo, takže som si s kolegyňami zvykla posedieť v starom meste. Chalani, ktorých som spoznala, ma preto začali volať Pivo a veľa sme sa na tom nasmiali. Stretla som ale aj mužov, ktorí na nás skúšali rôzne rečičky a aj hlupák by vyrozumel, že od nás chcel dirty stuff.“ Či to boli Slováci alebo turisti si Paveena nebola istá, pretože sa jej prihovárali po anglicky.

Paveena si vychutnáva prvé čapované pivo v jednom z bratislavských barov

Ako z románu

Okrem Paveeny prišlo na Slovensko pracovať aj veľa iných thajských dievčat. Medzi nimi bola aj Orn, ktorá do Bratislavy pricestovala za láskou. So svojím slovenským manželom sa spoznala ešte v Thajsku, kde pracovala v turistickom sektore. „V časoch, keď neboli telefóny a počítače takou samozrejmosťou, ako dnes. Písali sme si listy,“ prezrádza drobná žienka s úsmevom na perách. Po rokoch dopisovania láska nevyhasla a napriek všetkým okolnostiam, ktoré páru neprijali, mladá Thajčanka prišla k nám krátko po roku 2000. Navštevovala jazykovú školu a, samozrejme, veľa konverzovala so svojím vtedajším priateľom, budúcim manželom. Po slovensky rozumie perfektne a až na jemný prízvuk by ste nerozoznali, že nie je rodená Slovenka.

Pracovité dievča dlho v petržalskom byte neobsedelo. Zhodou okolností sa zamestnala v rovnakom salóne ako Paveena, a tam sa aj spoznali. Obidve pochádzajú z úplne iných častí Thajska, no napriek tomu sa cítili ako rodina. V každom kúsku nábytku z thajského dreva, súste jedla z domácich receptov či tvári niekoho z jej rodnej zeme, sa každá Thajčanka necítila až tak ďaleko od domova.

Po dlhoročnom vzťahu prišla aj svadba. Nebola veľká, pretože Ornina rodina nemohla pricestovať a rodina jej manžela ju veľmi neakceptovala. Napriek tomu sa Orn vydala a stala sa takou obetavou manželkou, akú len tak ľahko nenájdete. Zostala pri manželovi a starala sa o neho v ťažkej chorobe a neodišla od neho ani vtedy, keď sa jeho podnikaniu prestalo dariť. Tým sa jej podarilo vyvrátiť stereotyp, že ázijské dievčatá si sem chodia „loviť“ bohatých mužov z Európy a nič viac. 

Orn je dnes už občiankou Slovenskej republiky

Profesionálky

Thajské masérky sú vo všeobecnosti veľmi vážené, ak prirodzene natrafíte na skutočne vyškolené a vyštudované terapeutky. Odzrkadľuje sa to najmä na výsledkoch ich práce. Vedia analyzovať a skutočne zlepšiť zdravotný stav tela, najmä pohybového aparátu. Ak sa opýtate Slovákov, ako sa pozerajú na thajské masérky, najčastejšia odpoveď je, že sú špecialistky a odborníčky, aké nikde inde nenájdete. To je pozitívny stereotyp, z ktorého môžu ťažiť aj tie menej skúsené masérky, ktoré si ešte len budujú klientelu. Dnes thajský salón alebo ázijské štúdio krásy nájdete už nielen v Bratislave. Mnohé masérky prichádzajú ako terapeutky do kúpeľných miest či luxusných horských hotelov.

Lenže, okrem pozitívnych predsudkov sa ľahko stretnete aj s tými negatívnymi. Najmä medzi tými, ktorí navštívili „pochybné“ štvrte v Thajsku. Skúsenosť s takmer bezproblémovou a najmä lacnou ponukou erotických služieb v nich môže vzbudzovať dojem, že niečo podobné si môžu dovoliť aj ku miestnym dievčatám. Zabúdajú však, že v takýchto štvrtiach narazili pravdepodobne na biznis, ktorý väčšina žien robí preto, lebo musí. Buď nemajú adekvátne vzdelanie alebo kontakty na inú prácu alebo sú v núdzi a nemajú si ako inak zarobiť. Do zahraničia však prichádzajú dievčatá, ktoré prešli prísnymi kontrolami a majú aj patričné vzdelanie. Preto ich netreba hádzať do jedného vreca. Nie všetky z nich sú liečiteľky a nie všetky z nich sú prostitútky.

Koniec dobrý, všetko dobré?

Vráťme sa k Paveene. Alebo ju môžeme nazvať aj „Paulína“ ako ju mnohé postaršie klientky volajú, pretože zle rozumeli jej meno, keď sa im pri prvej masáži predstavovala.

Pod Bratislavským hradom našla ešte jednu lásku, ktorá trvá dodnes. „Spoznali sme sa náhodou. Keď som si raz v taxíku zabudla mobil a nikto mi nevedel pomôcť, cez internet sa mi ozval tento chlapec.“ Nazvala ho chlapcom, pretože Paveenin súčasný priateľ je od nej o pár rokov mladší. Nebola to ale žiadna prekážka, ani v ich priateľstve ani v neskoršom vážnom vzťahu. Práve naopak, tým, že bol mladší, vyrastal v otvorenejšom svete. Nemá problém chytiť ju za ruku, dať jej pusu na verejnosti, učiť sa s ňou slovenčinu v kaviarni či pozvať ju na výlet do Tatier.  Bez akýchkoľvek predsudkov alebo obáv, že je iná.

Čoskoro ale nadíde čas, keď sa Paveena so Slovenskom, aspoň na nejaký čas, bude musieť rozlúčiť. Silná rodinná tradícia je v Thajsku posvätná a Paveenin otec je vážne chorý. Cíti povinnosť pomôcť rodičom nielen finančne, ako to robila doteraz, ale aj svojou prítomnosťou. Zároveň sa tam chce ďalej vzdelávať,  zvyšiť si kvalifikáciu v oblasti masáží a tradičnej medicíny. „S mojim priateľom sa o tom nebavíme. On sa o tom nechce baviť. Vždy keď túto tému načnem, je smutný, ale obaja vieme, že taký je život.“

Napriek všetkému, dobrému aj zlému, čo ju na Slovensku stretlo, rada by sa do našej krajiny vrátila. Ktovie, či sa na ňu budú Slováci pozerať inak, keď vystúpi z lietadla a pracovníkovi pri okienku pasovej kontroly sa prihovorí peknou plynulou slovenčinou.

Paveena na výlete vo Vysokých Tatrách

Nezaradené Pod povrchom

Láska za tisícku. Za čo dostávajú „obrovské peniaze“ vodiči MHD

„Ako vodič MHD som spokojný. Mesačne zarobím aj 1500 eur.“ Tento náborový slogan sa k realite veľmi neblíži. Zlepšenie platových podmienok bol jeden z hlavných dôvodov vyhlásenia štrajkovej pohotovosti vodičov Dopravného podniku ešte minulú jeseň. Stále hľadajú zamestnancov a robia nábory, situácia sa ale dlhodobo nezlepšuje.

Rozprávala som sa s niekoľkými vodičmi, aby som dokázala lepšie pochopiť ich prácu. Keď som počúvala ich rôzne príhody a každodenné problémy, dala som si ich dokopy a napadlo mi, že by z toho mohol byť môj vlastný deň: „Obyčajný deň obyčajnej vodičky“.

  Sú tri hodiny ráno. Všetci ešte spia. Dokonca aj zúrivá susedova čivava nado mnou. Budík neľútostne vyzváňa, je najvyšší čas vstať. S mozgom v pohotovostnom režime sa snažím obliecť si uniformu. Podarí sa mi to až na tretí pokus..

V náhlivosti kontrolujem obsah svojej tašky a so zdesením zisťujem, že nemám vstupnú kartu. Ak sa chcem vyhnúť podozrievavému pohľadu vrátnika, pustím sa radšej do hľadania. Á, tu je, výborne! Bežím na prvý denný spoj, lebo dnes som ten služobný už nestihla.  V autobuse sme len dvaja – vodič a ja. Chápavo sa na kolegu usmejem, zdieľame spolu rovnaký osud. Ranné cestovanie má svoje výhody, v meste nie sú zápchy, máte pocit, že ste v celej Bratislave len vy.

 Dopíjam kávu z termohrnčeka a vystupujem pri vozovni. Poprajem svojmu spolutrpiteľovi príjemný zvyšok služby a náhlim sa za svojimi povinnosťami. Cestou na vrátnicu premýšľam, či je vonku tak chladno, aby som v električke kúrila. Pozdravím vrátnika, neprívetivého pána v strednom veku. Moje prvé kroky smerujú do výpravne. Výpravkyňa, ktorá dnes mala nočnú službu, mi podáva malú čiernu aktovku s palubnou kartou a vlakopisom.

Rýchlo pozriem na hodinky, odchod mám o desať minút, mala by som si švihnúť. Otváram si električku, dnes mi osud doprial „kačicu“, to sú tie malé čudá s kĺbom v strede. Mám ich rada, idú celkom svižne a neboli vyrobené za Márie Terézie. Do palubného počítača strkám kartu, vyťukám potrebné údaje a ako zvyčajne, takmer si zabudnem vyložiť malú bielu ceduľku s poradím. To je to červené číselko, ktoré má vodič v pravom rohu vozidla. Moja roztržitosť je v podniku povestná. Raz odídem bez električky.

Prístroj ostražito zapípa, je časť odísť. Nechcem si nahnať meškanie hneď na odchode, ráno by sa malo začať pozitívne, nie päťminútovým sklzom. Ešte niekoľko hlbokých nádychov a môže sa začať „obyčajný deň“.

Vonku sa už úplne rozvidnelo. Je približne sedem hodín a už mám za sebou niekoľko malých infarktov. Ľudia náhliaci sa za svojimi povinnosťami, zahľadení do mobilov alebo pozerajúci úplne opačným smerom, sa snažia demonštrovať svoju nesmrteľnosť. Mladá žena v kostýme, s telefónom pritisnutým na ucho mi pred  chvíľou v poslednej sekunde uhla z cesty. Našťastie, tréningom som sa naučila odhadnúť rizikové správanie a s jej náhlym rozhodnutím vrhnúť sa mi pod kolesá som rátala. S prstom na tlačidle „zvonec“ som pre istotu pribrzdila a veru, dobre som spravila. Vidím vyplašený pohľad jej modrých očí, keď v topánkach na vysokých podpätkoch bleskurýchlo kráča preč z mojej jazdnej dráhy. Dúfam, že aspoň na chvíľu budem mať pokoj.

Z palubného počítača sa ozýva burácajúci hlas dispečera: Porucha na trolejovom vedení, prerušená doprava. A naozaj, pred sebou už vidím kolónu električiek. Zhlboka sa nadýchnem, otvorím dvere kabíny, aby som oznámila cestujúcim, že nateraz ostávame tu. V takejto situácii sa vždy ukáže podstata ľudskej povahy. Niekto správu o tom, že električka predo mnou mala dopravnú nehodu a ďalej nepôjdeme, prijme s úplným pokojom. Iný sa ma snaží presvedčiť, že je to hlúposť a isto to robím úmyselne. Jeden starý pán sa mi dokonca vyhrážal, že zavolá políciu. Ľudia sú rôzni. Aj rôzne hlúpi.

Panoptikum cestujúcich v mojom voze príjme správu celkom pokojne. Väčšina len so sklamaným výrazom vystúpi a ide po vlastných. Dnes sa to zaobišlo bez nadávok na oboch stranách. O pár minút sa údržbárom podarí opraviť poruchu a dlhý had električiek sa pomaly hýbe.

Ranná špička sa chýli ku koncu. Mesto je o poznanie prázdnejšie, dospelí sú v práci, deti v škole. V centre je však situácia vždy komplikovaná. Som ako na ihlách, či sa spoza zaparkovaného auta nevynorí nejaký blázon, ktorý ma prehliadol. Riadiacu páku zvieram tak silno, až mi tŕpne ruka. Stačí sekunda nepozornosti a máte niekoho pod kolesami. 

Z krásnych snov o silnej káve, ktorú bezpodmienečne potrebujem, ma vytrhne škrípanie gúm. Obrovská biela dodávka sa rozhodla, že červená na semafore platí len pre tých ostatných. Toto neubrzdím. Prudko potiahnem rýchlostnú páku smerom k sebe v snahe zabrániť katastrofe. Neskoro. V ušiach mi rezonuje zvuk krčiaceho sa plechu. Prosím, len nech je to bez zranení. Roztrasenými rukami otváram dvere kabíny. Cestujúci na mňa vystrašene pozerajú. „Nezranil sa niekto?“ pýtam sa smerom k vydeseným ľuďom. Tí krútia hlavami. Uľahčene si vydýchnem.  Som v šoku,  ale musím upokojiť emócie a pokúsiť sa situáciu vyriešiť.

 Moja prvá povinnosť je zavolať na dispečing. „Počkajte na mieste, polícia je už na ceste.“ Vychádzam von. Vodič dodávky, mladý, asi tridsaťročný muž, je ešte vo väčšom šoku než ja. Nevyzerá zranený, je úplne vykoľajený. Pozeráme sa na seba, ani jeden nie je schopný slova. O niekoľko minút prichádza polícia. V hlavnom meste sú tieto nehody na dennom poriadku, pre nich je to rutina. Kolóna električiek za mnou sa zväčšuje, už druhý prestoj za jeden deň, cestujúci musia byť nadšení. Bodaj by tento deň rýchlo skončil.

„Prečo som sa na to vlastne dala?“ uvažujem. Sedím konečne doma, nohy vyložené na nízkom konferenčnom stolíku. Odpoveď je jednoduchá.  Mám svoju prácu rada a nemenila by som.

            Tento príbeh vyzerá na prvý pohľad ako odtrhnutý od reality. Bratislavskí vodiči mi ale potvrdili, že to je až príliš skutočné. Ich práca je veľmi psychicky náročná a vyčerpávajúca. Plagáty o tisícpäťsto eurách, ktoré mesačne zarobia, ste určite videli. Vodička Eva mi na to povedala len jedno: „Tisícpäťsto eur nezarobím, ani keď mám dvesto hodín nadčasov. Vtedy mám tak tisícku.“ Napriek tomu má ale svoju prácu rada. A nie je jediná.

Text: Veronika Bullová
Foto: Alexandra Kotuliaková

Pod povrchom

Čo som zažil, keď som obedoval v Černobyle

Autori: Marek Biro (text), Betka Takácsová (foto)

Bližšie sa k Černobyľu bez povolenia nedostaneme. Pred vstupom do 30-kilometrovej zóny je prvá kontrola. Jedinú prístupovú cestu stráži desať policajtov, rampa a dva túlavé psy, vyžadujúce si našu pozornosť. Na turistov sú pripravení aj ľudia. Pred hranicou sú dva stánky so suvenírmi so známym symbolom rádioaktivity alebo s fotkami opusteného mesta Pripiať či elektrárne Černobyľ. Keďže sme na Ukrajine, ponúkali v nich aj varené víno.

Policajti každému skontrolujú povolenie na vstup a rampa sa pred nami otvorila. V januári sme navštívili miesto, kde sa pred 33-rokmi stala jedna z najväčších tragédií modernej doby. O pár mesiacov na to vznikol americký seriál, ktorý z tragédie urobil jednu z najdiskutovanejších tém súčasnosti.
Nukleárny reaktor černobyľskej elektrárne vybuchol v noci z 25. na 26. apríla 1986. Havárií predchádzala technická skúška, ktorá mala overiť, či budú čerpadlá schopné pri výpadku elektriny naďalej ochladzovať reaktor. Stal sa však opak.

Reaktor sa prehrial a nastal výbuch. V tom čase väčšinu pochybení pripisovali len pracovníkom elektrárne. Teraz však vieme, že išlo o súhru zlých rozhodnutí personálu a konštrukčných chýb štvrtého reaktora.  „Operátori reaktora neboli informovaní o jeho zlom naprojektovaní ani o tom, že takýto test môže viesť k  explózii,“ uvádza agentúra pre jadrovú energiu OECD.

Zrútená budova školy.

Život si nájde cestu Cesta z Kyjeva do Černobyľu trvá približne dve hodiny. Odchod bol naplánovaný na siedmu ráno. Biely minibus s obrovskou gýčovou nálepkou so znakom rádioaktivity nás už čakal pred vlakovou stanicou. Sedeli v ňom už mladí ľudia s rôznych krajín sveta. Lotyši, Angličania, Austrálčania, Ázijci a Slováci. S príjemnou východoeurópskou angličtinou nás privítala Elena, naša sprievodkyňa. K práci sprievodkyne v Černobyle ju priviedla zvedavosť, nasledovalo naštudovanie množstva informácií, skúšky a dnes sprevádza turistov po jednom z najzaujímavejších a najdesivejších miest sveta.

Po odchode z ukrajinskej metropoly nám Elena povedala zaujímavosti o Černobyle, spustila dokument a vypočuli sme si množstvo varovaní a zákazov. „Nevybočte z trasy, ak vám to nedovolím. Keď sme mimo minibusu nepite, nejedzte ani nefajčite. Snažte sa nedotýkať žiadnych vecí. Pozor na psov pri vstupoch do zóny, nevieme, kadiaľ sa túlajú,“ povedala Elena. Psov pri rampách však pohladkala. Upozornila nás aj na mužov, ktorí strážia zónu. „Poznáme sa a máme priateľský vzťah. Ale aj tak sú veľmi striktní a nechcete ich nahnevať. Predsa len, sú to policajti,“ odpovedala na otázku, ako dobre sa s nimi pozná.

Po prechode cez prvú 30-kilometrovú hranicu sme sa blížili k opusteným dedinkám v Černobyľskej oblasti. Rozpadnuté drevené domy už pohltil les. Elena nám povedala, že posledná obyvateľka, ktorá sa sem po tragédii vrátila, už zomrela – na starobu. Vraj sa dožila úctyhodných 90 rokov. Elene starenka prezradila, že skôr ako radiácia, by ju zabil stres z mesta.

Kultúrne centrum.

Vošli sme do domu miestneho lekára. Na zemi boli staré zdravotné karty pacientov a zdravotnícky materiál. Na konci dedinky stál jeden z mála tehlových domov. Obchod. Prázdny, žiadne regály či pokladnica. Len nápis „Produkty“, deravá podlaha a strecha, budiaca dojem, že každú chvíľu na nás spadne. Tieto opustené dedinky a drevené domy sú pripomienkou toho, že černobyľská tragédia nezasiahla len obyvateľov mesta Pripiať, ale aj široké okolie elektrárne.

V súčasnosti sa vo vzduchu radiácia nenachádza. Je uväznená v ožiarenej zemi, vode, starých predmetoch. Vysoké dávky cézia a stroncia sa uložili do pôdy na území Bieloruska, Ukrajiny a Ruska. Pôda je kontaminovaná na ploche 125-tisíc kilometrov štvorcových od elektrárne Černobyľ. Zasiahnuté boli nielen mestá, ale aj polia, vodné plochy, lesy a živočíchy v nich.

OECD pripomína, že v bývalom Sovietskom zväze budú ešte dlho miesta, ktoré nemôžu byť využívané na hospodárenie. Rovnaké problémy mali aj iné krajiny Európy. Rádioaktívne boli hríby, ryby, mäso či rastliny. Roky ich kontrovali alebo úplne zakázali. „Väčšinu týchto reštrikcii zrušili pred niekoľkými rokmi, avšak sú niektoré miesta v Európe, kde je stále obmedzené loviť, chovať či predávať niektoré zvieratá,“ pripomína OECD. Išlo najmä o ovce vo Veľkej Británii, či sobov a ryby v severských krajinách.

Monument pre hrdinov.

Príkladom, čo môže radiácia spraviť so životným prostredím, je Červený les  juhozápadne od elektrárne Černobyľ. Územie borovicových stromov na území 375 hektárov, čo je približne 525 futbalových ihrísk, zasiahol rádioaktívny mrak. Všetky stromy sčerveneli a vyschli. Ak by tento les zachvátil požiar, radiácia, ktorú stromy pohltili, by sa opäť dostala do ovzdušia. Preto už rok po výbuchu elektrárne na tomto území odstránil 10 až 15 centimetrov pôdy, vyrúbali celý les, a stromy zakopali a zasypali pieskom.

Život si ale vždy nájde cestu. Dnes sa zo zakázanej zóny stala „prírodná rezervácia“. Zvieratá tu prosperujú a rozloha lesov sa znásobila. Bez ľudí sa darí veľkým cicavcom, jeleňom, vlkom, medveďom, diviakom, srnkám či líškam. Ich počet je porovnateľný s tým v národných parkoch.

Hotel Polissja.

Stratené domovy Aby sme sa dostali bližšie k Pripiati, mestu duchov, museli sme prejsť cez ďalšiu kontrolu len 10 kilometrov od elektrárne. Po krátkej zastávke nás pustili ďalej. Ešte pred vstupom do mesta sme sa zastavili pri veľkom monumente s nápisom „Припять 1970“ . Je to pripomienka slávy kedysi moderného mesta. Pred černobyľskou tragédiou v ňom žilo takmer 50-tisíc ľudí.

Priemerný vek obyvateľa bol 26 rokov. Mesto malo dostatok škôlok a škôl, veľkú nemocnicu, kultúrne domy i športoviská. Nachádzal sa v ňom obchodný dom, aké poznáme aj dnes, čo bolo na vtedajšiu dobu nezvyklé. Pripiať pred výbuchom elektrárne prosperovala, bola výkladnou skriňou vtedajšieho režimu.

Vysadili nás pri vtedajšej nemocnici. Pred budovou boli porozhadzované dnes už zhrdzavené invalidné vozíky a postele. Je možné, že ich tak nechali, keď mesto evakuovali, alebo ich tam vyniesli vojaci či ľudia rabujúci tieto miesta. „Odtiaľto pôjdeme peši približne hodinu,“ oznámila nám Elena. Išli sme ďalej úzkou vyšliapanou cestičkou v približne 20 centimetroch snehu. Elena prvá a my za ňou.

Medzitým rozprávala o meste. Naľavo od nás bolo malé socialistické sídlisko so 4. podlažnými panelákmi. Podobné ako u nás na Slovensku. Turisti majú z bezpečnostných dôvodov zakázané chodiť do týchto rozpadajúcich sa budov. Objavuje sa pred nami torzo veľkej stavby – školy.  Celá jej stredná časť sa zrútila. Sprievodkyňa nám dovolila zísť z nášho vyšliapaného koridoru a nazrieť cez okná dovnútra. K škole sme sa predierali cez množstvo hustých kríkov. Postavení na špičkách sme zvedavo nahliadli dnu. Boli sme pravdepodobne pri fyzikálnom laboratóriu. Na laviciach boli modely elektrických obvodov.

Sídlo likvidátorov nešťastia pri hoteli Polissja.

Tí, ktorí zachránili svet „Dobre, že ste prišli v zime. V lete, keď sú rozkvitnuté stromy, je to tu ako v džungli a nevideli by ste poriadne ani budovy,“ pokračovala Elena. Dostali sme sa na hlavnú cestu. Popri nej bola aleja s vysokými stromami, ktoré boli pravdepodobne vysedené ešte pred nehodou. Prechádzali sme ňou ako tunelom. Pokračovali sme až do centra mesta.

Rozprestrelo sa pred nami veľké námestie s vysokým Hotelom Polissja. Za ním bola plaváreň, reštaurácia a supermarket. Elena nám povedala, že po evakuácii obyvateľov sem vojaci nosili nábytok a spotrebiče, ktoré neboli ožiarené. Zvyšní obyvatelia, teda likvidátori a pracovníci elektrárne si ich mohli zobrať domov zadarmo. Dodnes tam v uličke s nápisom konzervy leží zopár gaučov a stolov.

Jednou z posledných zastávok v opustenom meste bol zábavný park. Opustené kolotoče a najmä veľké ruské koleso nám pripomenulo, že v tomto mesta žili ľudia len pred 30 rokmi. Nie sú to len zničené budovy. Boli to domovy tých, ktorí v meste bývali, školy, do ktorých chodili, nemocnice v ktorých pracovali, miesta kde sa zabávali.

Smutným faktom je, že na ruskom kolese sa nikdy ľudia neviezli. Prvýkrát malo byť spustené na oslavách 1. mája v roku 1986. Päť dní predtým, 27. apríla popoludní, sa začala evakuácia mesta. Ľudia si zobrali len najdôležitejšie veci a mysleli si, že do mesiaca sa vrátia domov. Netušili, že z ich rušného, moderného mesta sa navždy stane mesto duchov.

Oficiálne zomrelo pri černobyľskej tragédii 31 ľudí. Presné číslo je však neisté a témou debát dodnes. Pri výbuchu zahynuli dvaja ľudia na mieste a traja neskôr v nemocnici. Pád vrtuľníka, ktorý situáciu pri požiari 4. bloku monitoroval, si vyžiadal štyroch mŕtvych. Ďalších 29 obetí zomrelo na následky ožiarenia do mesiaca po nehode. Išlo najmä o inžinierov elektrárne, operátorov reaktora a hasičov.

Jednou z mnohých neoficiálnych obetí je aj ukrajinský kameraman, ktorý natočil známy pohľad z helikoptéry na zničenú elektráreň. Zomrel na chorobu z ožiarenia rok po nehode. Inžinieri, ktorí sa snažili zabrániť výbuchu, hasiči i záchranári sú dnes považovaní za hrdinov. Ako sa píše na jednom z pomníkov tragédie v Černobyle sú to „tí, ktorí zachránili svet“.

Radiácia nezabíja okamžite. Približne tisíc pracovníkov elektrárne a ľudí zo záchranných jednotiek bolo zasiahnutých vysokou dávkou radiácie v prvý deň tragédie. Ďalších viac ako 200-tisíc bolo ožiarených medzi rokmi 1986-87. Predpokladá sa, že na následky ožiarenia umrie približne 4-tisíc ľudí.

Myslia si to odborníci z ôsmich agentúr OSN, Svetovej banky, bieloruskej a ukrajinskej vlády. Ako uviedli v spoločnej štúdii, dôsledkom tragédie v Černobyle je aj to, že v Bielorusku a na Ukrajine sa dodnes rodí viac detí s rakovinou štítnej žľazy. Doposiaľ odborníci zaznamenali 4-tisíc takýchto prípadov, pričom deväť detí zomrelo. Dobrou správou však je, že šanca na prežitie takto postihnutých detí je 99 percent.

Okolo vybuchnutého reaktoru pracujú robotníci Minibus zastavil medzi dobre zachovanými budovami. Ihneď nás privítali štyri psy. Keď sme sa rozhliadli, všetko bolo inak ako doteraz. Okolo nás jazdili autá, míňali sme množstvo ľudí. Elena nás pozvala na obed. „Prosím vás, nefoťte si tety vo vývarovni, nemajú to rady, a bojím sa ich viac ako tunajších policajtov,“ upozornila nás. Kráčali sme asi dvesto metrov ku komplexu černobyľskej elektrárne. V prvej industriálnej budove nás rozdelili na dve skupiny. „Muži doprava a ženy za mnou,“ zavelila Elena.

Tunajší pracovník nás naviedol k zvláštnemu prístroju, ktorý mal odhaliť, či nie sme rádioaktívni. Bol to kovový oblúk. Postavili sme sa dnu, ruky dali na určené miesto. Chvíľa napätia, a otvorili sa dvierka. Na poschodí sa nachádzala kuchyňa pre tých, ktorí v zóne stále pracujú. Veľká asi ako školská jedáleň. Zobrali sme si tácku a snažili sa zistiť kam máme ísť. S kuchárkami sme si vymenili zmätené pohľady. Postavili sme sa do nesprávnej rady.

V tom prišla záchrana od Eleny, ktorá nám vysvetlila, že tu obsluhujú len „domácich“ . Prešli sme na druhú stranu. Naložili nám boršč, nejaké mäso s cestovinami, palacinky, šalát a malinovku. Počas obeda sme začali zisťovať, že toto miesto vôbec nie je opustené. Elena nám povedala, že tu v súčasnosti stále pracuje približne 3-tisíc ľudí. „Niektorí dokončujú sarkofág, režú železo, pracujú na administratíve, ako policajti či likvidátori a robotníci“. Môžu tu však pracovať len 15 dní v mesiaci.

Po obede nás priviezli k novému sarkofágu 4. bloku, ktorý dostavali v roku 2016. Je taký obrovský, že cez hmlu a oblaky sme nevedeli vrch. Je to najväčšia pohybujúca sa stavba na svete. Postavili ho vedľa elektrárne a na koľajniciach presunuli nad vybuchnutý reaktor. Kopula váži 31-tisíc ton je dlhá 260, široká 165 a vysoká 108 metrov. Vydržať by mala 100 rokov. Na diaľku budú ovládať žeriavy na strope oblúku a rozoberať starý sarkofág.

Radar Duga.

Bol to neopísateľný pocit stáť pri jadrovom reaktore, ktorý vybuchol pred 33 rokmi a znamenal najväčšiu jadrovú katastrofu. Nič naokolo však nenasvedčovalo tomu, že stojíme niekoľko stoviek metrov od smrtiacej radiácie. Okolo nás pracovali robotníci, hýbali sa žeriavy a premávali autá. Nová ochranná kopula zakrýva len budovu štvrtého reaktora elektrárne. Zvyšné reaktory boli funkčné do roku 2000.

Dlhý deň sme skončili tam, kde začal. Pri 30-kilometrovej hranici sme prešli ďalšou kontrolou rádioaktivity. Slnko už pomaly klesalo a prituhlo. Postavili sme sa okolo vatry. Začali sme si uvedomovať, čo sme práve videli. A budeme si to uvedomovať ešte dlho.

Nezaradené

Ako toaletný papier pomohol spláchnuť socializmus v Československu

Ilustračné foto. Autor/ka: miz

Jednou z najvýznamnejších značiek toaletného papiera, ktoré prežili „kosák a kladivo,“ je Biela labuť. Roky s ňou každé ráno vstávame a každý večer nás pohladí na dobrú noc. Dnes je dokonca najstaršou registrovanou a používanou ochrannou známkou na Slovensku. Ale čo by sme robili, ak by jedno ráno zmizla z nášho porcelánového kráľovstva?

Jednou z najvýznamnejších značiek toaletného papiera, ktoré prežili „kosák a kladivo,“ je Biela labuť. Roky s ňou každé ráno vstávame a každý večer nás pohladí na dobrú noc. Dnes je dokonca najstaršou registrovanou a používanou ochrannou známkou na Slovensku. Ale čo by sme robili, ak by jedno ráno zmizla z nášho porcelánového kráľovstva?

Jeden trhanec, jedno utretie Najprv vyrábali skladaný toaletný papier, neskôr detské plienky z buničitej vaty. Vitajte v Harmaneckej doline, v najmodernejšom papierenskom závode v celom Rakúsko-Uhorsku. O viac ako storočie neskôr, v roku 1979 spustila továreň nový stroj na výrobu toaleťáku, ktorý navíjali na kotúč.

Išlo o najväčšiu novinku vo vtedajšej Československej socialistickej republike. A presne v tejto papierni sa minul papier. Spotreba bola vyššia ako reálna, kvalitne súdruhmi naplánovaná výroba. Kým oni prikázali vyrobiť 30-tisíc ton Bielej labute, národ si jej dovolil minúť raz toľko.

Čo má teda spoločné pád socializmu s nedostatkom toaletného papiera? Na prvý a možno aj druhý – nič. Čo by mohlo chýbať v štáte, kde sa plánuje na päť rokov dopredu a všetko sa splní na stodvadsať percent?! Koncom 60. rokov minulého storočia však toaletný papier udrel po zadku socializmus prvýkrát.

Prejavilo sa to aj v ľudovej slovesnosti: Ak chcete byť správnym Čechom, utrite si prdel machom! Súdruhovia sa nenechali zahanbiť tým, že ľudia nerozvážne pošpinili a spláchli vzácne biele zlato. Spustili novú výrobnú linku, ktorá zároveň zodvihla zamestnanosť v štáte. Dve muchy, jednou ranou! A papier na verejných miestach bol už len na prídel – jeden trhanec, jedno utretie.

Hnedé zlato Harmanec bol najväčším výrobcom toaletného papiera v Československu. Vyhorel, a to hneď niekoľkokrát. V reportáži z roku 1988 pripravuje pražských uliciach redaktor Petr Studenovský anketu a pýta sa, kedy mali ľudia naposledy toaletný papier.

Zisťuje, že minulý týždeň alebo vôbec. Krízu toaleťáku čiastočne vyriešil dovoz z krajín, ktoré nepatrili do socialistického bloku. „Neviem ako to vzniklo, ale moji rodičia ma naučili riekanku: Niet to vaty, niet to vložky, čo si dáme medzi nôžky? My sme dievky z dediny, nám postačia noviny,” smeje sa študentka Petra.

Ilustračné foto. Autor/ka: miz

Čo nebolo v Prahe, nebolo nikde „U babičky nebol toaletný papier. Kradla preto mame noviny. Prababička sa potom veľmi hnevala, lebo už ich nemohla prečítať,” opisuje spomienky svojej starej mamy študentka Nicole.

„Ujo študoval v Prahe posledný ročník medicíny. Obiehal všetky drogérie a potraviny, ale papier nikde nebol,” tvrdí študentka Petra. Toaleťák značky Harmasan zmizol z obchodov v celom Československu. Dokonca aj v Prahe, kde vždy ako poslední ešte mali to, čo inde už dávno chýbalo. Keď ľudia vykúpili aj servítky, v domácnostiach labuť nahradila vata, textil či stranícke noviny.

Podobne si na toto obdobie spomína aj krajčírka Zuzana, ktorá pracovala v Brne vo fabrike. „Tam, kde sa vytvoril rad, tam sa čakalo. Mnohokrát som ani nevedela, na čo vlastne čakám, na aký tovar. Ale tým, že bol nedostatok všetkého, hodilo sa kúpiť to, čo práve ponúkali.”

Epidémia Mandarínky len na Vianoce, viac kombajnov v sklade ako na družstve, výjazdové doložky či mítingy na Pasienkoch. „Mnohí už zabudli, aký socializmus bez ľudskej tváre bol. Môjmu mužovi sa aj teraz lesknú oči, keď si spomenie na lacný benzín,” tvrdí dôchodkyňa Magda, ktorá skončila pre zlý kádrový posudok ako žena v domácnosti.

„Ale na kšeftovanie vekslákov či na nekonečné rady v obchodoch už asi zabudol. A tom, ako nás komáči obrali o celý majetok, ani nebudem hovoriť.”

Tých smutnejších spomienok majú ľudia viac. „A čo umelo vytvorená zamestnanosť? Keď v mnohých firmách pracovalo viac zamestnancov než bolo treba? Rada vzájomnej hospodárskej pomoci bola založená pre ekonomický a hospodársky rozvoj – oficiálne. Neoficiálne preto, aby všetky členské krajiny, v prípade potreby, posielali svoje produkty do Matičky Rusi,” hovorí Peter, ktorý pracuje už tridsať rokov ako železničiar. A teraz si predstavte, že pri tomto všetkom, si nemáte čím utrieť zadok.


Ilustračné foto. Autor/ka: miz

Prázdny obchod, plná peňaženka Dva roky pred papierovou epidémiou odvysielala televízia v relácii Aktuality – Listáreň reportáž o chýbajúcich násadách na krompáče a lopaty. Neboli ani v jedinom železiarstve.

Rok na to zase odvysielali, že v meste Karviná chýbali jogurty. Severomoravská mliekareň ich nedodala pol roka. Oldřich Gojiš, obchodný riaditeľ Mliekarenského priemyslu tvrdil, že problémom sú chýbajúce krycie fólie na stroje.

Za socializmu nebolo bežné odvysielať v spravodajstve práve takýto typ reportáže. „Ak sa riešili verejne, tak to bolo v spojitosti s tým, že niekto konkrétny bol označený ako rozkrádač socialistického majetku,” hovorí študent Michal.

Kapitalistické labute v socialistických záchodoch Aj keď bol nedostatok či podpultový tovar bežným javom, toaletný papier chýbal celoplošne. A musíte uznať, že to naozaj problém bol! Dokonca taký veľký, že súdruhovia nakoniec doviezli toaletný papier z Číny či z „kapitalistickej cudziny“, ako sa vtedy hovorilo Západu, a aj Rakúsku, odkiaľ pochádzal.

A tak kapitalistické „labute“ nastúpili do našich socialistických záchodov a bolo po probléme. Aspoň dovtedy, kým ho nahradili ďalšie. Zrazu chýbali žiarovky, čaj, elektrických rozdvojky a zdravotnícke potreby. Nuž a keď sa podarilo dostať do obchodov aj tie, z pultov zmizli pracie prášky.