All Posts By

Samuel Chrtan

Pod povrchom

Čo som zažil, keď som obedoval v Černobyle

Autori: Marek Biro (text), Betka Takácsová (foto)

Bližšie sa k Černobyľu bez povolenia nedostaneme. Pred vstupom do 30-kilometrovej zóny je prvá kontrola. Jedinú prístupovú cestu stráži desať policajtov, rampa a dva túlavé psy, vyžadujúce si našu pozornosť. Na turistov sú pripravení aj ľudia. Pred hranicou sú dva stánky so suvenírmi so známym symbolom rádioaktivity alebo s fotkami opusteného mesta Pripiať či elektrárne Černobyľ. Keďže sme na Ukrajine, ponúkali v nich aj varené víno.

Policajti každému skontrolujú povolenie na vstup a rampa sa pred nami otvorila. V januári sme navštívili miesto, kde sa pred 33-rokmi stala jedna z najväčších tragédií modernej doby. O pár mesiacov na to vznikol americký seriál, ktorý z tragédie urobil jednu z najdiskutovanejších tém súčasnosti.
Nukleárny reaktor černobyľskej elektrárne vybuchol v noci z 25. na 26. apríla 1986. Havárií predchádzala technická skúška, ktorá mala overiť, či budú čerpadlá schopné pri výpadku elektriny naďalej ochladzovať reaktor. Stal sa však opak.

Reaktor sa prehrial a nastal výbuch. V tom čase väčšinu pochybení pripisovali len pracovníkom elektrárne. Teraz však vieme, že išlo o súhru zlých rozhodnutí personálu a konštrukčných chýb štvrtého reaktora.  „Operátori reaktora neboli informovaní o jeho zlom naprojektovaní ani o tom, že takýto test môže viesť k  explózii,“ uvádza agentúra pre jadrovú energiu OECD.

Zrútená budova školy.

Život si nájde cestu Cesta z Kyjeva do Černobyľu trvá približne dve hodiny. Odchod bol naplánovaný na siedmu ráno. Biely minibus s obrovskou gýčovou nálepkou so znakom rádioaktivity nás už čakal pred vlakovou stanicou. Sedeli v ňom už mladí ľudia s rôznych krajín sveta. Lotyši, Angličania, Austrálčania, Ázijci a Slováci. S príjemnou východoeurópskou angličtinou nás privítala Elena, naša sprievodkyňa. K práci sprievodkyne v Černobyle ju priviedla zvedavosť, nasledovalo naštudovanie množstva informácií, skúšky a dnes sprevádza turistov po jednom z najzaujímavejších a najdesivejších miest sveta.

Po odchode z ukrajinskej metropoly nám Elena povedala zaujímavosti o Černobyle, spustila dokument a vypočuli sme si množstvo varovaní a zákazov. „Nevybočte z trasy, ak vám to nedovolím. Keď sme mimo minibusu nepite, nejedzte ani nefajčite. Snažte sa nedotýkať žiadnych vecí. Pozor na psov pri vstupoch do zóny, nevieme, kadiaľ sa túlajú,“ povedala Elena. Psov pri rampách však pohladkala. Upozornila nás aj na mužov, ktorí strážia zónu. „Poznáme sa a máme priateľský vzťah. Ale aj tak sú veľmi striktní a nechcete ich nahnevať. Predsa len, sú to policajti,“ odpovedala na otázku, ako dobre sa s nimi pozná.

Po prechode cez prvú 30-kilometrovú hranicu sme sa blížili k opusteným dedinkám v Černobyľskej oblasti. Rozpadnuté drevené domy už pohltil les. Elena nám povedala, že posledná obyvateľka, ktorá sa sem po tragédii vrátila, už zomrela – na starobu. Vraj sa dožila úctyhodných 90 rokov. Elene starenka prezradila, že skôr ako radiácia, by ju zabil stres z mesta.

Kultúrne centrum.

Vošli sme do domu miestneho lekára. Na zemi boli staré zdravotné karty pacientov a zdravotnícky materiál. Na konci dedinky stál jeden z mála tehlových domov. Obchod. Prázdny, žiadne regály či pokladnica. Len nápis „Produkty“, deravá podlaha a strecha, budiaca dojem, že každú chvíľu na nás spadne. Tieto opustené dedinky a drevené domy sú pripomienkou toho, že černobyľská tragédia nezasiahla len obyvateľov mesta Pripiať, ale aj široké okolie elektrárne.

V súčasnosti sa vo vzduchu radiácia nenachádza. Je uväznená v ožiarenej zemi, vode, starých predmetoch. Vysoké dávky cézia a stroncia sa uložili do pôdy na území Bieloruska, Ukrajiny a Ruska. Pôda je kontaminovaná na ploche 125-tisíc kilometrov štvorcových od elektrárne Černobyľ. Zasiahnuté boli nielen mestá, ale aj polia, vodné plochy, lesy a živočíchy v nich.

OECD pripomína, že v bývalom Sovietskom zväze budú ešte dlho miesta, ktoré nemôžu byť využívané na hospodárenie. Rovnaké problémy mali aj iné krajiny Európy. Rádioaktívne boli hríby, ryby, mäso či rastliny. Roky ich kontrovali alebo úplne zakázali. „Väčšinu týchto reštrikcii zrušili pred niekoľkými rokmi, avšak sú niektoré miesta v Európe, kde je stále obmedzené loviť, chovať či predávať niektoré zvieratá,“ pripomína OECD. Išlo najmä o ovce vo Veľkej Británii, či sobov a ryby v severských krajinách.

Monument pre hrdinov.

Príkladom, čo môže radiácia spraviť so životným prostredím, je Červený les  juhozápadne od elektrárne Černobyľ. Územie borovicových stromov na území 375 hektárov, čo je približne 525 futbalových ihrísk, zasiahol rádioaktívny mrak. Všetky stromy sčerveneli a vyschli. Ak by tento les zachvátil požiar, radiácia, ktorú stromy pohltili, by sa opäť dostala do ovzdušia. Preto už rok po výbuchu elektrárne na tomto území odstránil 10 až 15 centimetrov pôdy, vyrúbali celý les, a stromy zakopali a zasypali pieskom.

Život si ale vždy nájde cestu. Dnes sa zo zakázanej zóny stala „prírodná rezervácia“. Zvieratá tu prosperujú a rozloha lesov sa znásobila. Bez ľudí sa darí veľkým cicavcom, jeleňom, vlkom, medveďom, diviakom, srnkám či líškam. Ich počet je porovnateľný s tým v národných parkoch.

Hotel Polissja.

Stratené domovy Aby sme sa dostali bližšie k Pripiati, mestu duchov, museli sme prejsť cez ďalšiu kontrolu len 10 kilometrov od elektrárne. Po krátkej zastávke nás pustili ďalej. Ešte pred vstupom do mesta sme sa zastavili pri veľkom monumente s nápisom „Припять 1970“ . Je to pripomienka slávy kedysi moderného mesta. Pred černobyľskou tragédiou v ňom žilo takmer 50-tisíc ľudí.

Priemerný vek obyvateľa bol 26 rokov. Mesto malo dostatok škôlok a škôl, veľkú nemocnicu, kultúrne domy i športoviská. Nachádzal sa v ňom obchodný dom, aké poznáme aj dnes, čo bolo na vtedajšiu dobu nezvyklé. Pripiať pred výbuchom elektrárne prosperovala, bola výkladnou skriňou vtedajšieho režimu.

Vysadili nás pri vtedajšej nemocnici. Pred budovou boli porozhadzované dnes už zhrdzavené invalidné vozíky a postele. Je možné, že ich tak nechali, keď mesto evakuovali, alebo ich tam vyniesli vojaci či ľudia rabujúci tieto miesta. „Odtiaľto pôjdeme peši približne hodinu,“ oznámila nám Elena. Išli sme ďalej úzkou vyšliapanou cestičkou v približne 20 centimetroch snehu. Elena prvá a my za ňou.

Medzitým rozprávala o meste. Naľavo od nás bolo malé socialistické sídlisko so 4. podlažnými panelákmi. Podobné ako u nás na Slovensku. Turisti majú z bezpečnostných dôvodov zakázané chodiť do týchto rozpadajúcich sa budov. Objavuje sa pred nami torzo veľkej stavby – školy.  Celá jej stredná časť sa zrútila. Sprievodkyňa nám dovolila zísť z nášho vyšliapaného koridoru a nazrieť cez okná dovnútra. K škole sme sa predierali cez množstvo hustých kríkov. Postavení na špičkách sme zvedavo nahliadli dnu. Boli sme pravdepodobne pri fyzikálnom laboratóriu. Na laviciach boli modely elektrických obvodov.

Sídlo likvidátorov nešťastia pri hoteli Polissja.

Tí, ktorí zachránili svet „Dobre, že ste prišli v zime. V lete, keď sú rozkvitnuté stromy, je to tu ako v džungli a nevideli by ste poriadne ani budovy,“ pokračovala Elena. Dostali sme sa na hlavnú cestu. Popri nej bola aleja s vysokými stromami, ktoré boli pravdepodobne vysedené ešte pred nehodou. Prechádzali sme ňou ako tunelom. Pokračovali sme až do centra mesta.

Rozprestrelo sa pred nami veľké námestie s vysokým Hotelom Polissja. Za ním bola plaváreň, reštaurácia a supermarket. Elena nám povedala, že po evakuácii obyvateľov sem vojaci nosili nábytok a spotrebiče, ktoré neboli ožiarené. Zvyšní obyvatelia, teda likvidátori a pracovníci elektrárne si ich mohli zobrať domov zadarmo. Dodnes tam v uličke s nápisom konzervy leží zopár gaučov a stolov.

Jednou z posledných zastávok v opustenom meste bol zábavný park. Opustené kolotoče a najmä veľké ruské koleso nám pripomenulo, že v tomto mesta žili ľudia len pred 30 rokmi. Nie sú to len zničené budovy. Boli to domovy tých, ktorí v meste bývali, školy, do ktorých chodili, nemocnice v ktorých pracovali, miesta kde sa zabávali.

Smutným faktom je, že na ruskom kolese sa nikdy ľudia neviezli. Prvýkrát malo byť spustené na oslavách 1. mája v roku 1986. Päť dní predtým, 27. apríla popoludní, sa začala evakuácia mesta. Ľudia si zobrali len najdôležitejšie veci a mysleli si, že do mesiaca sa vrátia domov. Netušili, že z ich rušného, moderného mesta sa navždy stane mesto duchov.

Oficiálne zomrelo pri černobyľskej tragédii 31 ľudí. Presné číslo je však neisté a témou debát dodnes. Pri výbuchu zahynuli dvaja ľudia na mieste a traja neskôr v nemocnici. Pád vrtuľníka, ktorý situáciu pri požiari 4. bloku monitoroval, si vyžiadal štyroch mŕtvych. Ďalších 29 obetí zomrelo na následky ožiarenia do mesiaca po nehode. Išlo najmä o inžinierov elektrárne, operátorov reaktora a hasičov.

Jednou z mnohých neoficiálnych obetí je aj ukrajinský kameraman, ktorý natočil známy pohľad z helikoptéry na zničenú elektráreň. Zomrel na chorobu z ožiarenia rok po nehode. Inžinieri, ktorí sa snažili zabrániť výbuchu, hasiči i záchranári sú dnes považovaní za hrdinov. Ako sa píše na jednom z pomníkov tragédie v Černobyle sú to „tí, ktorí zachránili svet“.

Radiácia nezabíja okamžite. Približne tisíc pracovníkov elektrárne a ľudí zo záchranných jednotiek bolo zasiahnutých vysokou dávkou radiácie v prvý deň tragédie. Ďalších viac ako 200-tisíc bolo ožiarených medzi rokmi 1986-87. Predpokladá sa, že na následky ožiarenia umrie približne 4-tisíc ľudí.

Myslia si to odborníci z ôsmich agentúr OSN, Svetovej banky, bieloruskej a ukrajinskej vlády. Ako uviedli v spoločnej štúdii, dôsledkom tragédie v Černobyle je aj to, že v Bielorusku a na Ukrajine sa dodnes rodí viac detí s rakovinou štítnej žľazy. Doposiaľ odborníci zaznamenali 4-tisíc takýchto prípadov, pričom deväť detí zomrelo. Dobrou správou však je, že šanca na prežitie takto postihnutých detí je 99 percent.

Okolo vybuchnutého reaktoru pracujú robotníci Minibus zastavil medzi dobre zachovanými budovami. Ihneď nás privítali štyri psy. Keď sme sa rozhliadli, všetko bolo inak ako doteraz. Okolo nás jazdili autá, míňali sme množstvo ľudí. Elena nás pozvala na obed. „Prosím vás, nefoťte si tety vo vývarovni, nemajú to rady, a bojím sa ich viac ako tunajších policajtov,“ upozornila nás. Kráčali sme asi dvesto metrov ku komplexu černobyľskej elektrárne. V prvej industriálnej budove nás rozdelili na dve skupiny. „Muži doprava a ženy za mnou,“ zavelila Elena.

Tunajší pracovník nás naviedol k zvláštnemu prístroju, ktorý mal odhaliť, či nie sme rádioaktívni. Bol to kovový oblúk. Postavili sme sa dnu, ruky dali na určené miesto. Chvíľa napätia, a otvorili sa dvierka. Na poschodí sa nachádzala kuchyňa pre tých, ktorí v zóne stále pracujú. Veľká asi ako školská jedáleň. Zobrali sme si tácku a snažili sa zistiť kam máme ísť. S kuchárkami sme si vymenili zmätené pohľady. Postavili sme sa do nesprávnej rady.

V tom prišla záchrana od Eleny, ktorá nám vysvetlila, že tu obsluhujú len „domácich“ . Prešli sme na druhú stranu. Naložili nám boršč, nejaké mäso s cestovinami, palacinky, šalát a malinovku. Počas obeda sme začali zisťovať, že toto miesto vôbec nie je opustené. Elena nám povedala, že tu v súčasnosti stále pracuje približne 3-tisíc ľudí. „Niektorí dokončujú sarkofág, režú železo, pracujú na administratíve, ako policajti či likvidátori a robotníci“. Môžu tu však pracovať len 15 dní v mesiaci.

Po obede nás priviezli k novému sarkofágu 4. bloku, ktorý dostavali v roku 2016. Je taký obrovský, že cez hmlu a oblaky sme nevedeli vrch. Je to najväčšia pohybujúca sa stavba na svete. Postavili ho vedľa elektrárne a na koľajniciach presunuli nad vybuchnutý reaktor. Kopula váži 31-tisíc ton je dlhá 260, široká 165 a vysoká 108 metrov. Vydržať by mala 100 rokov. Na diaľku budú ovládať žeriavy na strope oblúku a rozoberať starý sarkofág.

Radar Duga.

Bol to neopísateľný pocit stáť pri jadrovom reaktore, ktorý vybuchol pred 33 rokmi a znamenal najväčšiu jadrovú katastrofu. Nič naokolo však nenasvedčovalo tomu, že stojíme niekoľko stoviek metrov od smrtiacej radiácie. Okolo nás pracovali robotníci, hýbali sa žeriavy a premávali autá. Nová ochranná kopula zakrýva len budovu štvrtého reaktora elektrárne. Zvyšné reaktory boli funkčné do roku 2000.

Dlhý deň sme skončili tam, kde začal. Pri 30-kilometrovej hranici sme prešli ďalšou kontrolou rádioaktivity. Slnko už pomaly klesalo a prituhlo. Postavili sme sa okolo vatry. Začali sme si uvedomovať, čo sme práve videli. A budeme si to uvedomovať ešte dlho.

Nezaradené

Ako toaletný papier pomohol spláchnuť socializmus v Československu

Ilustračné foto. Autor/ka: miz

Jednou z najvýznamnejších značiek toaletného papiera, ktoré prežili „kosák a kladivo,“ je Biela labuť. Roky s ňou každé ráno vstávame a každý večer nás pohladí na dobrú noc. Dnes je dokonca najstaršou registrovanou a používanou ochrannou známkou na Slovensku. Ale čo by sme robili, ak by jedno ráno zmizla z nášho porcelánového kráľovstva?

Jednou z najvýznamnejších značiek toaletného papiera, ktoré prežili „kosák a kladivo,“ je Biela labuť. Roky s ňou každé ráno vstávame a každý večer nás pohladí na dobrú noc. Dnes je dokonca najstaršou registrovanou a používanou ochrannou známkou na Slovensku. Ale čo by sme robili, ak by jedno ráno zmizla z nášho porcelánového kráľovstva?

Jeden trhanec, jedno utretie Najprv vyrábali skladaný toaletný papier, neskôr detské plienky z buničitej vaty. Vitajte v Harmaneckej doline, v najmodernejšom papierenskom závode v celom Rakúsko-Uhorsku. O viac ako storočie neskôr, v roku 1979 spustila továreň nový stroj na výrobu toaleťáku, ktorý navíjali na kotúč.

Išlo o najväčšiu novinku vo vtedajšej Československej socialistickej republike. A presne v tejto papierni sa minul papier. Spotreba bola vyššia ako reálna, kvalitne súdruhmi naplánovaná výroba. Kým oni prikázali vyrobiť 30-tisíc ton Bielej labute, národ si jej dovolil minúť raz toľko.

Čo má teda spoločné pád socializmu s nedostatkom toaletného papiera? Na prvý a možno aj druhý – nič. Čo by mohlo chýbať v štáte, kde sa plánuje na päť rokov dopredu a všetko sa splní na stodvadsať percent?! Koncom 60. rokov minulého storočia však toaletný papier udrel po zadku socializmus prvýkrát.

Prejavilo sa to aj v ľudovej slovesnosti: Ak chcete byť správnym Čechom, utrite si prdel machom! Súdruhovia sa nenechali zahanbiť tým, že ľudia nerozvážne pošpinili a spláchli vzácne biele zlato. Spustili novú výrobnú linku, ktorá zároveň zodvihla zamestnanosť v štáte. Dve muchy, jednou ranou! A papier na verejných miestach bol už len na prídel – jeden trhanec, jedno utretie.

Hnedé zlato Harmanec bol najväčším výrobcom toaletného papiera v Československu. Vyhorel, a to hneď niekoľkokrát. V reportáži z roku 1988 pripravuje pražských uliciach redaktor Petr Studenovský anketu a pýta sa, kedy mali ľudia naposledy toaletný papier.

Zisťuje, že minulý týždeň alebo vôbec. Krízu toaleťáku čiastočne vyriešil dovoz z krajín, ktoré nepatrili do socialistického bloku. „Neviem ako to vzniklo, ale moji rodičia ma naučili riekanku: Niet to vaty, niet to vložky, čo si dáme medzi nôžky? My sme dievky z dediny, nám postačia noviny,” smeje sa študentka Petra.

Ilustračné foto. Autor/ka: miz

Čo nebolo v Prahe, nebolo nikde „U babičky nebol toaletný papier. Kradla preto mame noviny. Prababička sa potom veľmi hnevala, lebo už ich nemohla prečítať,” opisuje spomienky svojej starej mamy študentka Nicole.

„Ujo študoval v Prahe posledný ročník medicíny. Obiehal všetky drogérie a potraviny, ale papier nikde nebol,” tvrdí študentka Petra. Toaleťák značky Harmasan zmizol z obchodov v celom Československu. Dokonca aj v Prahe, kde vždy ako poslední ešte mali to, čo inde už dávno chýbalo. Keď ľudia vykúpili aj servítky, v domácnostiach labuť nahradila vata, textil či stranícke noviny.

Podobne si na toto obdobie spomína aj krajčírka Zuzana, ktorá pracovala v Brne vo fabrike. „Tam, kde sa vytvoril rad, tam sa čakalo. Mnohokrát som ani nevedela, na čo vlastne čakám, na aký tovar. Ale tým, že bol nedostatok všetkého, hodilo sa kúpiť to, čo práve ponúkali.”

Epidémia Mandarínky len na Vianoce, viac kombajnov v sklade ako na družstve, výjazdové doložky či mítingy na Pasienkoch. „Mnohí už zabudli, aký socializmus bez ľudskej tváre bol. Môjmu mužovi sa aj teraz lesknú oči, keď si spomenie na lacný benzín,” tvrdí dôchodkyňa Magda, ktorá skončila pre zlý kádrový posudok ako žena v domácnosti.

„Ale na kšeftovanie vekslákov či na nekonečné rady v obchodoch už asi zabudol. A tom, ako nás komáči obrali o celý majetok, ani nebudem hovoriť.”

Tých smutnejších spomienok majú ľudia viac. „A čo umelo vytvorená zamestnanosť? Keď v mnohých firmách pracovalo viac zamestnancov než bolo treba? Rada vzájomnej hospodárskej pomoci bola založená pre ekonomický a hospodársky rozvoj – oficiálne. Neoficiálne preto, aby všetky členské krajiny, v prípade potreby, posielali svoje produkty do Matičky Rusi,” hovorí Peter, ktorý pracuje už tridsať rokov ako železničiar. A teraz si predstavte, že pri tomto všetkom, si nemáte čím utrieť zadok.


Ilustračné foto. Autor/ka: miz

Prázdny obchod, plná peňaženka Dva roky pred papierovou epidémiou odvysielala televízia v relácii Aktuality – Listáreň reportáž o chýbajúcich násadách na krompáče a lopaty. Neboli ani v jedinom železiarstve.

Rok na to zase odvysielali, že v meste Karviná chýbali jogurty. Severomoravská mliekareň ich nedodala pol roka. Oldřich Gojiš, obchodný riaditeľ Mliekarenského priemyslu tvrdil, že problémom sú chýbajúce krycie fólie na stroje.

Za socializmu nebolo bežné odvysielať v spravodajstve práve takýto typ reportáže. „Ak sa riešili verejne, tak to bolo v spojitosti s tým, že niekto konkrétny bol označený ako rozkrádač socialistického majetku,” hovorí študent Michal.

Kapitalistické labute v socialistických záchodoch Aj keď bol nedostatok či podpultový tovar bežným javom, toaletný papier chýbal celoplošne. A musíte uznať, že to naozaj problém bol! Dokonca taký veľký, že súdruhovia nakoniec doviezli toaletný papier z Číny či z „kapitalistickej cudziny“, ako sa vtedy hovorilo Západu, a aj Rakúsku, odkiaľ pochádzal.

A tak kapitalistické „labute“ nastúpili do našich socialistických záchodov a bolo po probléme. Aspoň dovtedy, kým ho nahradili ďalšie. Zrazu chýbali žiarovky, čaj, elektrických rozdvojky a zdravotnícke potreby. Nuž a keď sa podarilo dostať do obchodov aj tie, z pultov zmizli pracie prášky.