All Posts By

Webjournal

PODCAST: Mediálna výchova – áno alebo nie?

Prečo sú Slováci mediálne negramotní? Odpoveď na túto otázku zisťovali študentky 4. ročníka Katarína  Biskupičová a Zuzana Rongeová. Oslovili viacerých kompetentných a získali viac či menej obsažné odpovede. Stretli sa však aj s učiteľmi a študentmi na stredných školách, kde samy odučili hodinu mediálnej výchovy. Svoje zistenia zosumarizovali v rozhlasovej montáži o tom, ako sú na tom naše stredné školy s výučbou mediálnej výchovy a ako by sa dala jej realizácia zlepšiť. 

Autorky: Katarína Biskupičová a Zuzana Rongeová

Vianoční škriatkovia

Školské lavice vystriedal terén, punč a smiech

Našli sme sa na Tyršovom nábreží premenenom na vianočnú dedinku. Neprilákala nás ani vôňa škorice, ani žiara svetielok či melódia anglických kolied, ale túžba sadnúť si k stolu s horúcim punčom, spolužiakmi a obľúbeným vyučujúcim. Toho sme v ukrutnej zime, vonku a po tme, hľadali dobrých pätnásť minút. Môžeme sa vyhovoriť na to, že ani jedna z nás nie je rodená Bratislavčanka, a preto je úplne normálne, že sa z času na čas stratíme. Pravdou je, že sme si tak trochu sedeli na ušiach a miesto stretnutia sme si domysleli. Napokon sme sa našli pri starej električke, ktorá nám už navždy zostane v pamäti. 

Punč, chlieb s cibuľou alebo lokša? Slovenská klasika. Punčom sme nepohrdli, cibuľou sme však nikoho ohúriť nechceli. Na chvíľu sme dokázali ignorovať zimu, skrehnuté ruky aj celodennú únavu a tešili sa, že nemusíme sedieť v triede. Teplý nápoj a smiech nás zahrial. Koledy a rodinná atmosféra Tyršáku v nás prebudili vianočnú náladu.

Posilnení tekutou odvahou sme sa predbiehali, kto „vyriekne“ ten najlepší školský zážitok. Spomínali sme na prijímačky, na prvé skúškové obdobie, ale aj na milovanú i nenávidenú online výučbu. Smiech a slová striedali veľavravné výmeny pohľadov. Miestami nastalo ticho, ktoré sme automaticky pripisovali pandémii. My predsa za nič nemôžeme. 

Aj napriek tomu, že sme sa zišli v skromnom počte, tak sme boli vďační jeden za druhého. Perfektným prekvapením bola aj spolužiačka z druhého ateliéru. Tá sa rozhodla držať morálku a doplniť chýbajúce „kusy“. 

Vyučovacie hodiny printového ateliéru sú na konci, preto sme sa snažili zachytiť jedinečné momenty. Fotili sme sa  na sociálne siete a rozprávali sa ako starí známi. Áno, jednotne sme sa zhodli –  v poslednom ročníku nám bude „print“ chýbať.

Po skvele strávenom večeri a viac ako hodine rozprávania, spomínania a miernej nostalgie z niektorých našich školských zážitkov, sme sa zhodli na ďalšej veci. Keďže čas utekal a teplota vonku veľmi rýchlo klesala, usúdili sme, že je najvyšší čas rozlúčiť sa. Aj keď sme boli už dosť premrznutí, priveľmi sa nám tú jedinečnú atmosféru vianočných trhov a dobrej spoločnosti opúšťať nechcelo. Nakoniec sme sa predsa len pobrali a na najbližšej zastávke sa naše cesty v ten deň rozdelili. Opäť sa ale spoja na najbližšej hodine Kreatívneho štúdia, kde si klasicky „podáme“ jeden druhého pri vzájomnom hodnotení článkov. 

Autorky: Natália Adamkovičová, Kamila Gúčiková, Laura Kuricová a Mária Mihalíková

Foto: autorky

REPORTÁŽ: Cintorín, kde to žije

Záhrada spomienok je šetrná k prírode aj k duševnému prežívaniu pozostalých

„Tu sú si po smrti všetci rovní. Nie je možné predbiehať sa v pomníkoch alebo vo veľkosti smútočných kytíc,“ hovorí Zuzana, ktorá spolu s rodinou vybrala na posledný odpočinok svojho otca netypické miesto. Popol uložili do Záhrady spomienok vracajúcej sa k mysleniu našich predkov. Tí na blízkych spomínali aj inak, nielen tonami plastových kytíc.

Ide o prvý a už niekoľko rokov aj jediný ekologický cintorín na Slovensku. Popol zosnulých sa do zeme vkladá v súlade s prírodou a rešpektujú sa jej cykly. Pochováva sa od jari do jesene, v zimných mesiacoch nie. O ekológii sa hovorí čoraz viac a začína sa spájať aj s pohrebníctvom. Nie náhodou vznikol tento priestor práve na strednom Slovensku. Vo Zvolene sídli občianske združenie Živica, ktoré spojilo sily s mestom a českým združením Ke kořenům. Výsledkom bola práve slovenská prvotina inšpirovaná českým obrazom. V Prahe totiž v roku 2017, keď Záhrada spomienok vznikla, už ekologický cintorín mali.

Šetrný k prírode, humánny k ľuďom

Prírode blízke pohrebníctvo sa na Slovensku zatiaľ neteší veľkému povedomiu. Svedčia o tom nielen tony odpadu, ktoré sa zo slovenských cintorínov ročne vyvezú, ale aj emočne náročné pohreby. „V prírodnom pohrebníctve je, samozrejme, dôležitá aj ekologická pridaná hodnota. Spája úctu k prírode s úctou k ľuďom. Aspekt, ktorý nie je až taký viditeľný, stelesňuje návrat k prirodzenosti. Jej hodnotu si ctí, a to na viacerých úrovniach,“ vysvetľuje spoluzakladateľka Záhrady spomienok Monika Suchánska. Tejto oblasti sa venovala v Českej republike niekoľko rokov.

Donedávna sa sem ukladal prevažne popol, na jar v roku 2022 pribudnú aj miesta na ukladanie celých ľudských pozostatkov. V oboch prípadoch sa pri vkladaní do zeme používajú plne rozložiteľné materiály. Urny, rakvy či rubáše sa vyrábajú z miestnych zdrojov. Často ich zdobia sezónne kvetiny. „Umelecky znázornená práca s obrazmi prírody odráža jej premeny, a zároveň aj dočasnosť. Prírodné obrazy nám majú pomôcť lepšie uchopiť vlastnú pominuteľnosť. To je veľmi dôležité, pretože žijeme v spoločnosti, ktorá smrť a umieranie tabuizuje,“ hovorí Monika Suchánska a ďalej vysvetľuje: „Koniec života akoby sa odohrával niekde ďaleko od nás. Pritom v minulosti vnímali naši predkovia smrť v centre domácnosti a komunity. Na dedinách bola rakva so zosnulým privezená do domu pozostalých a pohreb sa konal až po tejto rozlúčke. Prírodné pohrebníctvo sa preto snaží humanizovať to klasické a moderné. Má teda dve zložky – ekologickú a socio-kultúrnu.“

Na ekologickom cintoríne je možné uložiť do zeme popol v špeciálnych nádobách alebo aj priamo vsypom.

Napriek tomu, že ekológia nie je jediným poslaním prírode blízkeho pochovávania, tvorí preň neodmysliteľný pilier. Umelé kytice, vence, kahance s parafínovými sviečkami či dokonca blikajúce svetielka na baterky. Žiadne z týchto vecí v Záhrade spomienok nenájdete. Cintorín sa riadi striktnými pravidlami, ktoré sa týkajú nielen prinášania ozdôb na hroby, ale aj úkonov pri nich. Smú sa sem nosiť len čerstvé alebo sušené kvety. Sviečky sa nepália, tak ako sme zvyknutí, na konkrétnom hrobe. Pod stromami sa nachádza kamenné dielo pripomínajúce jazierko s vodou určené na zapaľovanie voskových sviečok. Ich zvyšky sa po dohorení z hladiny zozbierajú a vyrobia sa nové produkty. Funguje tu kolobeh. Živé či sušené sa skompostuje. Žiadny odpad, len prirodzený proces.

„Pohrebný biznis vo svojej modernej forme je pre prírodu zaťažujúci. Nemusíme si to na prvý pohľad ani uvedomovať. Týka sa to napríklad aj toho, čo do zeme vkladáme spolu s telom. Už rakva býva často vyrobená z chemicky ošetreného dreva. Jej časti sú spojené syntetickými lepidlami, vo vnútri sú výstelky z umelých vlákien a plastové zdobenie,“ vysvetľuje problém spoluzakladateľka Monika. To však nie je, ako hovorí, koniec bremena: „Kremácia je tiež energeticky aj emisne náročná. Náhrobky sú budované z kameňov, ktoré sa dovážajú z Indie alebo z Číny. Tvorí sa teda veľká uhlíková stopa a ťaží sa v neetických podmienkach. To všetko je veľká záťaž. K tomu sa nakoniec ešte pridá to, čo na hroby prinášame.“ Na ekologickom cintoríne vo Zvolene náhrobky nie sú. Popol je uložený, alebo vsypaný priamo do zeme, na okraji kvetinových záhonov či pri koreňoch stromov. Začiatkom novembra sa Záhrada ukladá na odpočinok, vtedy sa do zeme nevkladá. Činnosť sa začne znovu na ja. Mená a životné motá zosnulých sú zvečnené na kameňoch zo Slovenska. Hroby takmer nevidieť, pokryla ich tráva.

V Záhrade spomienok sa smú zapaľovať len sviečky vyrobené zo včelieho vosku, a to priamo na vodnej hladine kamenného diela.

Nech sa naposledy splnia priania

Záhrada spomienok je nábožensky otvorený priestor. Poslednú rozlúčku tak môžu viesť obradníčky, kňaz či niekto z rodiny. Všetko závisí od želania zosnulého a jeho blízkych. Obrad sa odohráva priamo na cintoríne, pod korunami stromov. „Väčšinou sa pýtame na posledné priania zosnulého a tiež na to, ako si to predstavujú pozostalí. Málokedy vedia, čo by chceli. Častejšie majú jasno v tom, čo určite na poslednej rozlúčke nechcú. Napríklad si nežalujú žiadne zbytočné či smutné reči, alebo plač. Slzy však vedia byť očisťujúce, a práve to niekedy človek potrebuje,“ hovorí správkyňa Andrea Uherková. Pozostalých sprevádza prípravou a ako tvrdí, táto práca jej pomáha sprítomniť svoju myseľ v ťažkých životných momentoch. Ľudia by si mali podľa nej svoje posledné vôle spisovať. To, kde chcú byť pochovaní, aj spôsob pohrebu. „Nedávno sme mali napríklad poslednú rozlúčku s fotografom, na ktorú prišli okrem rodiny aj jeho známi a kolegovia. Hoci rodina najskôr nechcela, aby sa o zosnulom veľa hovorilo, nakoniec sa predsa len rozhodli vystúpiť s rečou. Počas obradu sme tu mali rozmiestnené jeho fotografie, ktoré dotvorili dojemné spomínanie. Bola to posledná výstava jeho života,“ hovorí.

Náhrobky sú vyrobené z miestneho kameňa a nie sú stavané do výšky.

Slováci sú podľa Moniky Suchánskej v plánovaní zdržanliví. Potrebujú nielen poradiť, ale aj uistiť sa, či to, čo by chceli, je v súlade so zákonom: „Pohrebné služby vytvorili v spoločnosti atmosféru, že jedine ony vedia, ako sa pohreby robia a organizujú. Ľudia tak nadobúdajú pocit, že keď ide o nebohého, celý proces má prebrať nejaká inštitúcia. Pritom pozostalí cítia, ako sa chcú rozlúčiť. Je to v ich rukách a ich právo.“ Viacero ľudí si Záhradu spomienok vyberá aj preto, že už majú skúsenosť s klasickými pohrebmi a často z nich majú nepríjemné až ťaživé pocity.

Aj to bol jeden z dôvodov, prečo si pre uloženie popola svojho otca vybrala toto miesto aj Zuzana s rodinou: „Posledná rozlúčka bola komorná a intímna. Presne taká, akú sme chceli. Mali sme ju v kruhu piatich najbližších. Bolo to veľmi milé, spomienkové a dokonca aj trochu úsmevné. Zahrali sme si aj hru, pri ktorej si zúčastnení ťahali otázky a odpovedali na ne. Samozrejme, všetko sa týkalo zosnulého a úlohy boli vhodne ladené, na odľahčenie smútku.“

Miesto pre nevšedné rozlúčky

Pri otázke, či sa predsa len nestretli aj s nezvyčajnými želaniami, sa správkyňa Andrea usmieva. Podelí sa so spomienkou na pohreb motorkára v stredných rokoch: „Jeho priatelia, tiež motorkári, mali ideu. Chceli až do Záhrady spomienok prísť na motorkách a na rozlúčku svojmu priateľovi poslednýkrát zatrúbiť. Bol to veľmi pekný nápad, no nemohli sme ho povoliť, lebo sme stále cintorínom. Našli sme však kompromis. Priatelia zosnulého prišli na motorkách, tie zaparkovali pod cintorínom. Boli v typickom koženom oblečení, mali aj helmy. Počas pohrebu sme tu mali vystavenú hračkársku motorku. Po rozlúčke si dali jazdu mestom a po ceste mu predsa naposledy trúbili.“ Okrem špeciálnej požiadavky však bežne pozostalí vyberajú hudbu, ktorá zaznie, alebo vystupujúcich rečníkov. Majú naopak aj možnosť uložiť popol sami v tichosti a súkromí. Keďže sa v Záhrade spomienok organizujú maximálne dve rozlúčky za deň, rodina má toľko času, koľko potrebuje.

V súčasnosti azda najrozšírenejším posledným želaním je, aby z človeka po smrti vyrástol strom. Krásny dub, breza či dokonca košatá jabloň. Splniť ho je však zložitejšie. Máloktoré cintoríny sveta túto možnosť ponúkajú a neradí sa medzi ne ani Záhrada spomienok. Strom na svoj rast potrebuje veľa priestoru, ten však nie je často k dispozícii. S rozšírením kapacít o miesta určené na pochovávanie ľudských pozostatkov sa ale znásobili aj možnosti. Pozostalí si budú môcť na hrobové miesto zasadiť liečivé bylinky. Tie priestor oživia, kým ho nepokryje prirodzený lúčny porast.

Záhrada spomienok sa v zimných mesiacoch ukladá na odpočinok. Pochováva sa v nej opäť na jar, keď je pôda pripravená.

Čo živí zoberú, tu chýbať nebude

Vo viacerých kútoch Slovenska dodnes panuje nepísané, zato starými matkami striktne vynucované pravidlo, že z cintorínov sa domov nič neodnáša. Nech tam rastú akokoľvek krásne lesné jahody, či dubáky pod stromami, musia ostať. Aj v tomto je Záhrada iná. „Jeden pán sem chodí venčiť mačku, dokonca sme tu stretli aj ľudí, ktorí išli na huby. Možno povedať, že prostredie je živšie ako na klasických cintorínoch,“ približuje atmosféru Monika Suchánska.

S názorom spoluzakladateľky súhlasí aj Zuzana: „Tu sú si po smrti všetci rovní tak, ako to má byť. Nie je možné predbiehať sa vo veľkosti pomníkov ani v smútočných kyticiach. O udržiavané okolie sa príkladne starajú správkyne. Zametajú lístie, vyhadzujú staré kvety, čistia jazierko. V dnešnej uponáhľanej dobe, keď sú ľudia rozlietaní po celom svete, je dobrý pocit vedieť, že o miesto odpočinku vášho blízkeho sa niekto stará.“

Andrea Uherková spravuje Záhradu spomienok od jej vzniku.

Vášne vzplanú aj z bežných slov

Záhrada už funguje štvrtým rokom a zakladateľky sa zatiaľ stretávajú s pozitívnymi ohlasmi. Ľuďom sa páči prostredie, údržba či rešpekt k prírode. V kúte pri plote sú včelie úle, niekoľko krokov od nich zase hotel pre hmyz. Keď si však Andrea Uherková spomína na začiatky, usmieva sa nad pohoršením, ktoré v tom čase vyvolal u niektorých Zvolenčanov názov – pohrebný rituál. Ľudí vystrašilo už len toto slovné spojenie. Vybavili si pod ním niečo, čo si nevie vysvetliť ani Andrea: „Neviem, čo si predstavovali. Asi, že tu budeme behať nahí, alebo niečo také. Podľa mňa to nevedeli ani oni.“ Rituál teda nahradili synonymom obrad a od začiatku prízvukovali náboženskú otvorenosť, čo vášne v spoločnosti upokojilo.

Pražský Les vzpomínek, na obraz ktorého bol vytvorený aj prvý slovenský prírodný cintorín, nevyvolal medzi verejnosťou negatívne reakcie. Monika Suchánska sa tam pochovávaniu v súlade s prírodou venovala niekoľko rokov. Až s príchodom na Slovensko sa však stretla s opačným názorom. „Dostali sa ku mne reči, že to niektorým ľuďom pripomína pohanské rituály. Asi pre pochovávanie ku koreňom stromov. Zrazu sa objavil akoby konflikt medzi týmto spôsobom posledného odpočinku a tradičnou slovenskou vierou. Pritom dotknutí ľudia ani neboli aktívne veriaci,“ hovorí Monika.

Záhrada spomienok sa inšpirovala českým ekologickým cintorínom. Spolupracovali na nej Andrea Uherková (vľavo) a Monika Suchánska (vpravo).

Hoci sa na začiatku ukázali obavy, evanjelická farárka Jarmila Balková v tomto pochovávaní problém nevidí. Naopak, idea prírodnosti a bezodpadovosti sa jej páči. „Myslím, že ide o veľmi dobrý nápad. Klasické cintoríny sú preplnené a odvezie sa z nich veľa odpadu. Ľudia sa predbiehajú v množstve a pestrosti ozdôb, každý hrob je iný,“ vysvetľuje svoje stanovisko k Záhrade spomienok. Nevidí problém ani v pochovávaní do kvetinových záhonov či ku koreňom stromov: „Z cirkevného hľadiska v tomto problém nie je. Aj Biblia hovorí, že prach si a na prach sa obrátiš. Od počiatku sa ráta s tým, že človek nakoniec spočinie v zemi.“

Autor: Martina Jančiarová

Foto: Archív Záhrady spomienok

REPORTÁŽ: Podnesterský športový zázrak

Futbalový klub z Tiraspoľu donedávna neexistoval, dnes je účastníkom Ligy majstrov

Názov Šerif, pod ktorým ho poznáme dnes, sa používa od roku 2001. Predtým niesol názov Constructorul Chişinău, respektíve Constructorul-93 Ciobruciu. Na okraji mesta vyrástol luxusný športový areál, ktorý sa vymyká štandardu blízkeho okolia. Tiraspoľ je druhé najväčšie mesto Moldavska. Domáci sa však označujú za obyvateľov Podnesterska, teda medzinárodne neuznaného štátu, ktorý má ale všetky prvky samostatného štátu – vlajku, menu, hymnu či prezidenta.

Klub založený agentami KGB

Športové kluby s podobnými názvami neveštia väčšinou nič dobré. V tíme či v lige prevláda korupcia. V moldavskom prípade je to však naopak. Krátko po vzniku v roku 1996 sa stal generálnym sponzorom klubu Šerif holding, čo je najväčšia spoločnosť v celom Podnestersku zamestnávajúca tisícky ľudí. Do jeho portfólia patria supermarkety, čerpacie stanice, banky, pekárne a ďalšie životu nevyhnuté služby. Okrem iného vlastní aj časť továrne na víno a brandy s názvom KVINT, ktorá sa pravidelne umiestňuje na popredných priečkach medzinárodných súťaží v degustovaní alebo iných súťažiach liehovín. Ak teda nakupujete v strategických podnikoch zo siete Šerif, podporujete okrem množstva podnesterských zamestnancov aj miestny futbalový klub. Od príchodu silného generálneho sponzora, akým je Šerif, sa dokázal futbalový tím prebojovať do najvyššej moldavskej súťaže, kde je jasným číslom jedna.

Klub založili dvaja agenti z KGB a istý čas ho vlastnil prvý prezident medzinárodne neuznávanej Podnesterskej moldavskej republiky Igor Nikolajevič Smirnov, kamarát Vladimíra Putina. O tom sa však domácim príliš rozprávať nechce, pretože to buď nevedia, alebo sa boja. Celé Podnestersko je ruským produktom. Je to jediná „krajina“ s kosákom na vlajke, ruským úradným jazykom a vlastnou menou, ktorá sa, ako inak, volá rubeľ. Ústrednou postavou holdingu je Viktor Gušan, zakladateľ obrovského korporátu, ktorý odvádza v Podnestersku viac ako polovicu celkových daní. „Ak by ste zobrali Šerif holding z našej krajiny, celá ekonomika by skolabovala. Dávajú najväčšie platy, zamestnávajú najviac ľudí, prinášajú najviac produktov,“ povedal s úsmevom na tvári Tim. Čerešničkou na torte monopolnej moci je, že 29 z 33 poslancov miestneho parlamentu patrí do strany, ktorú Šerif holding podporuje. Zvyšní štyria s ním taktiež sympatizujú. „Robia si čo chcú, sú najsilnejší monopol v krajine, ich vlastná banka nie je regulovaná, kontrolujú najväčšiu politickú stranu v parlamente,“ pokračoval Tim. „Táto spoločnosť nám dáva prácu a výplaty. Približne polovica ľudí, najmä starších, ju má rada. Naopak, mladším chýba viac voľnosti,“ prezradil na oplátku Simon, ktorý v Tiraspole žije celý život.

Derby dopadlo jednoznačným výsledkom

V rámci našej návštevy Moldavska a Tiraspoľu sme zavítali na futbalové stretnutie medzi Šerifom Tiraspoľ a Zimbru Kišiňov, aby sme lepšie nasali futbalovú atmosféru, ktorá v meste panuje vďaka historicky prvej účasti v Lige majstrov. Domáci nastrieľali futbalistom z hlavného mesta Moldavska poltucet gólov. Zápas sa hral o 17-tej tamojšieho času. Dávali sme si značne načas, čo vyústilo do toho, že sme v konečnom dôsledku nestíhali. Z ubytovania sme vyrazili približne 40 minút pred úvodným výkopom a keďže mimoriadne luxusný športový areál sa týči na samom okraji mesta, museli sme ísť taxíkom. Ten sme si ale, bohužiaľ, nemohli zavolať, lebo by sme sa doma nedoplatili. Kráčali sme teda smerom k štadiónu a dúfali, že pri prechádzaní centra mesta nájdeme voľný taxík. Maršrutkou, čo je mikrobus typický pre krajiny bývalého ZSSR, sme si v tomto prípade netrúfali ísť, lebo šoféri zastavovali ako a kde sa im zachcelo. Keď sme už začínali byť zúfalí, kúsok od Leninovej sochy sa objavil taxík ako dážď z čistého neba. Za zhruba 2,5 eura (v Bratislave toľko platíte len za nasadnutie do auta), sme sa dostali na kraj mesta na večerný zápas.

Na sociálnej sieti klubu sme sa dočítali, že vstupné by malo byť zadarmo. Neverili sme vlastným očiam. Najvyššia moldavská liga so vstupom zadarmo, keď u nás si pýtajú vstupné aj na poslednej pralesnej lige? Išlo však, pravdepodobne, len o náhodu. Na ostatné zápasy si treba kúpiť vstupenky tamojšou kreditnou kartou, žiadnou Visou alebo MasterCard. Očakávali sme teda plný dom, ako tomu je v zápasoch Ligy majstrov. Opak bol pravdou. Zápas sa hral dokonca na vedľajšom štadióne, ktorý zíval prázdnotou. O atmosféru sa staral kotol v počte približne tridsiatich skalných, ktorí hlasno povzbudzovali svoj tím počas celého zápasu.

Cez polčas išlo azda všetkých päťsto prítomných fanúšikov fajčiť. V Podnestersku fajčil asi každý, s výnimkou nás dvoch. Niet sa čomu čudovať, škatuľka cigariet stojí do dvoch eur. To, že cigarety a alkohol od spoločnosti KVINT sú v Podnestersku naozaj lacné, potvrdzuje aj náš let naspäť do Viedne. Celé lietadlo štrngotalo fľašami lacného alkoholu a každý, kto fajčí alebo má známeho fajčiara, bral domov kartóny cigariet stojace do 20 eur. Za takú cenu sme nemohli prejsť cez bezcolný obchod naprázdno ani my.

Vo všeobecnosti to bol ale zápas veľmi nudný a popravde sme čakali viac. Ale to bola asi naša chyba, že sme vôbec niečo očakávali od moldavskej ligy. Tiraspoľčania boli možno unavení zo zápasu Ligy majstrov proti Škriniarovmu Interu Miláno, ktorý sa odohral deň pred naším príchodom do Moldavska. Po hladkom triumfe domácich sme sa vydali v chladnom počasí naspäť pešo, aby sme si užili atmosféru večerného mesta.

FC Šerif Tiraspoľ

Úspešná história klubu sa začala písať až po jeho premenovaní na súčasný názov začiatkom tohto storočia. Moldavská súťaž je na veľmi nízkej úrovni, čo využili zakladatelia klubu, aby sa ľahšie dostali na vrchol a bojovali o Európu s lukratívnymi finančnými ohodnoteniami. Od sezóny 2000/2001 nevyhrali futbalisti Šerifu Tiraspoľ titul iba dvakrát! K devätnástim majstrovským titulom pridali desať víťazstiev Moldavského pohára a sedemkrát zdvihli nad hlavu Moldavský superpohár. Dva razy vyhrali Pohár Spoločenstva nezávislých štátov. Po úspechoch na domácej scéne bol najvyšší čas začať písať históriu aj v Európe. Futbalisti Šerifu Tiraspoľ sa postarali o väčšiu senzáciu v sezóne 2021/2022. V skupinovej fáze najprestížnejšej európskej súťaže mali byť medzi Realom Madrid, Interom Miláno a Šachtarom Doneck len do počtu. Opak bol pravdou. Po víťazstve nad Ukrajincami zavládla v Moldavsku doposiaľ nepoznaná radosť – historicky prvé víťazstvo v Lige majstrov. O dva týždne neskôr cestovali futbalisti zo zhruba 130-tisícového Tiraspoľu do metropoly Španielska, kde sa postavili proti gigantovi z Realu. Na štadióne Santiaga Bernabéua sa začala písať krásna moldavská rozprávka už do polčasu. Po výmene strán však schladil hosťujúce vášne domáci Benzema. Šerif Tiraspoľ spôsobil Bielemu baletu klinickú smrť v poslednej minúte riadneho hracieho času a ešte len teraz mohli začať oslavy. Pre zaujímavosť, hodnota kádru Madridčanov je podľa portálu transfermarkt okolo 300 miliónov eur, zatiaľ čo Šerifu má len stotinu z toho. Tiraspoľu sa podarilo získať ešte jeden bod za remízu v Donecku. Získali tak ďalších 900-tisíc eur. Celkovo zinkasovali len za skupinovú fázu 6,3 milióna eur. Osy, ako znie ich prezývka, skončili napokon o tri body za postupom do ďalšieho kola Ligy majstrov, ale aj napriek tomu to stačilo na ďalšie prepísanie histórie. Šerif Tiraspoľ sa totiž predstaví na jar v šestnásťfinále Európskej ligy. S úspechom žijú aj v meste, kde na námestí môžete vidieť rôzne billboardy alebo iné bannery s motívom Ligy majstrov, s ktorými sa môžete odfotiť a zvečniť si tak tento veľkolepý úspech.

Ako sa dostal klub z neexistujúcej krajiny až do Ligy majstrov?

Čo všetko predchádzalo účasti v Milionárskej súťaži? Moldavská Divizia Nationala je v UEFA rebríčku až na 34. mieste, čo sú tri miesta za slovenskou Fortuna ligou. Víťaz domácej súťaže sa musí prebojovať cez viacero predkôl. Prvé dva, respektíve štyri zápasy, zvládol moldavský celok na výbornú. Albánsku Teutu a arménsky Alškert vyradili po jednoznačných triumfoch. Prvý zvučnejší súper z Crvenej zvezdy už robil Šerifu problémy. Osud to však zariadil tak, že do posledného predkola putovali futbalisti z Podnesterska. Poslednou prekážkou bol pravidelne Európu hrajúci Dinamo Záhreb. Vymaľované bolo už po prvom zápase, v ktorom zvíťazil Tiraspoľ rozdielom triedy. Fanúšik Maxim má v tom jasno: „Máme kvalitnú defenzívu, vpredu si nevytvárame toľko šancí, ale vieme byť nebezpeční.“ Jedným dychom dodal: „Fandím im aj keď prehrávajú, som na nich mimoriadne hrdý za to, čo dokázali.“

Moldavskú futbalovú históriu píšu aj niekdajší fortunaligisti zo Záhoria

Aj Edmund Addo, aj Frank Castañeda, strávili v našej lige v drese Senice tri sezóny. Ghančan očaril či už v našej lige, alebo v zápasoch Šerifu, skvelou „čiernou“ defenzívnou prácou a presnými pasmi slúžiacimi na prenesenie hry. Gólov príliš veľa nedáva, ale pri jeho poste je dôležitejšia minutáž, ktorú má, najmä v ťažkých zápasoch, ako sú stretnutia Ligy majstrov, pomerne vysokú. Rozprávame sa pritom len o 21-ročnom perspektívnom hráčovi. Kolumbijčan hrajúci na krídle strelil v senickom drese osemnásť gólov. V moldavskej lige mu to sypalo ešte lepšie, keď za prvú sezónu nastrieľal za 35 zápasov až 28 gólov, čo je priemer 0,8 gólu na zápas. Koniec koncov, Frank Castañeda sa ako kapitán strelecky presadil aj v zápase, na ktorom sme boli.

Športový komplex akého v Moldavsku niet

Vlajkovou loďou areálu je hlavný štadión s kapacitou takmer 13-tisíc sedadiel. Okrem neho a vedľajšieho štadióna, na ktorom sa odohral zápas s Kišiňovom, sa v komplexe Šerifa nachádza osem tréningových ihrísk, hala, bežecká dráha okolo vedľajšieho štadióna, tenisové kurty, špičkové vybavenie na regeneráciu, moderná technika a ubytovacie priestory, keďže väčšina hráčov sú cudzinci. Tí sú prevažne z Afriky či Južnej Ameriky, ako aj bývalí fortunaligisti. V tíme sa nájdu aj Európania, ale z 28-člennej súpisky má pôvod V Európe len desať hráčov (z toho traja Moldavci sedávajúci na striedačke alebo tribúne). V areáli futbalového klubu nechýba veľké parkovisko, ktoré počas našej návštevy zívalo prázdnotou a množstvo zelene a paliem vykresľujúcich luxus celého komplexu. Moldavská reprezentácia ale hráva na národnom štadióne v Kišiňove, s kapacitou 10 400 miest, čo je z politického hľadiska viac ako rozumné, keďže Tiraspoľ sa považuje za podnesterské mesto a nie moldavské.

MATÚŠ MACHÁČ

foto: Autor

Ostrihom, mesto málo známe

Turisti v súčasnosti zažívajú obmedzenia, ktoré im často bránia cestovať za exotikou. Pozornosť tak môžu ľahšie obrátiť na miesta, ktoré sú blízke a možno práve preto často neprávom zabúdané. Ostrihom, táto kráska na pravom brehu Dunaja, je u nás málo známe mesto, čo si však vôbec nezaslúži. Dôvernejšie ho poznajú najmä obyvatelia Štúrova a okolia, ktorí ho navštevujú často, a to nielen kvôli cezhraničným nákupom a návšteve miestnych cukrární a reštaurácií, ale aj preto, lebo v meste sa dá navštíviť množstvo pozoruhodných kultúrnych pamiatok.

Pandémia však postupne ovplyvňuje aj dovolenkové návyky v celej krajine. Obyvatelia severnejších končín Slovenska neraz lepšie poznajú pobrežie chorvátskeho Jadranu než zaujímavé mestá v pohraničí s Maďarskom. Bližšie sa s Ostrihomom zoznámili väčšinou iba tí, čo sa rozhodli prežiť niekoľko dní na štúrovskom termálnom kúpalisku. Kto však príde na tamojšie nábrežie Dunaja prvýkrát, je príjemne prekvapený pohľadom na malebnú panorámu sídla na opačnom brehu. Tej dominuje ostrihomská bazilika, ktorá je naozaj obrovská. Je to pohľad, ktorý človeku nedá, aby sa nevybral na druhú stranu rieky pešo, turistickým vláčikom, či autom, cez obnovený most Márie Valérie do Maďarska. Toto rozhodnutie nikto neoľutuje.

História Ostrihomu je bohatá a slávna. Mesto patrí medzi najstaršie v krajine. Bol tu korunovaný už prvý uhorský kráľ Štefan I. Začiatkom minulého tisícročia už stál na pahorku nad riekou hrad a palác, ktorý koncom 12. storočia kráľ postúpil ostrihomskému arcibiskupstvu. Hrad nedávno renovovali a tiež hradné múzeum stojí za návštevu.

Najväčším magnetom Ostrihomu je však monumentálna bazilika, ktorá sa týči na kopci nad Dunajom a nad mestom. Jej vzhľad je impozantný a človek stojaci pri masívnych stĺpoch podopierajúcich priečelie baziliky, sa priamo stráca pri tejto obrovskej stavbe. Postavili ju aj zásluhou slovenského arcibiskupa Alexandra Rudnaya v 19. storočí, a to podľa vzoru Baziliky svätého Petra v Ríme. Treba ju vidieť nielen z vonka, ale aj z vnútra. Naozaj veľkolepé dielo. Nedá sa presne opísať, treba to zažiť!

V bezprostrednej blízkosti baziliky je park s množstvom starých stromov, ktorý obkolesujú kamenné hradby. Cez ne sa otvára panoramatický výhľad nielen na staré uličky Ostrihomu pod Bazilikou, ale aj na upravené nábrežie veľtoku až po miesto, kde sa rieka začína stáčať na juh, ako aj na Štúrovo a jeho široké okolie.

V starom meste pod bazilikou je veľa pozoruhodných stavieb a umeleckých diel. Nielen sakrálne pamiatky ako kostoly, či synagóga, ale aj sochy a svetské historické budovy. Kto si chce odpočinúť, môže si posedieť nielen na udržiavaných lavičkách v parkoch, ale najmä vo veľmi dobrých reštauráciách, kaviarňach, cukrárňach, či vinárňach. Ich návšteva nikoho nezruinuje a kvalita služieb spravidla presahuje štandard, na aký sme zvyknutí u nás.

Unavený turista, ktorý sa do mesta presunul pešo cez most Márie Valérie, sa po poldennej či celodennej prechádzke po Ostrihome, môže vrátiť na Slovensko turistickým vláčikom, ktorý premáva z parkoviska pod bazilikou priamo do Štúrova za ľudovú cenu.

Návšteva Ostrihomu patrí k zážitkom, ktoré utkvejú v pamäti. Mnoho ľudí si ju bude chcieť po čase zopakovať. Netreba preto váhať, treba tam ísť na výlet.

Autor: Simona Hollósyová
Foto: Július Dubravay

ŠVOK: Prváci prekvapili. Porotu zaujala téma domáceho násilia.

Prezentovať v prázdnej miestnosti bez divákov a tŕpnuť, či nevypadne internet. Aj s týmto sa museli popasovať účastníci katedrového kola Študentskej vedeckej a odbornej konferencie (ŠVOK). Deväť skupín študentov 28. apríla 2021 predstavilo svoje práce odbornej porote. Vysokoškoláci napriek dištančnej forme a sťaženým podmienkam nesklamali. 

Analýza britského denníka, autentická výpoveď svedkov domáceho násilia, video s umelcami, reportáž o sexuálnom obťažovaní žien na Slovensku, ale aj dištančná výučba na umeleckých školách. Tohtoročná konferencia ponúkla tematicky aj žánrovo pestré a kvalitne spracované vedecké práce. Zvíťazila téma domáceho násilia počas pandémie Covid-19, ktorú spracoval jedenásťčlenný tím prvákov. Vedúci Katedry žurnalistiky Filozofickej fakulty Ján Hacek označil túto prácu ako: „Emocionálne a novinársky vyvážené dielo.“ 

Druhé miesto získali študenti s témou Sexuálneho obťažovania na Slovensku a tretiu priečku obsadila práca Pandémia Covid- 19 očami študentov žurnalistiky. Vanessa Telúchová, študentka prvého ročníka žurnalistiky a zároveň spoluautorka práce o pandémii, opísala svoje dojmy z konferencie: „Konferencia ponúka študentom ukázať niečo, na čom týždne pracovali a taktiež možnosť odprezentovať to pred komisiou, práve preto sme sa so spolužiačkami prihlásili.“ Tvorba odbornej práce pomohla Vanesse viac spoznať spolužiakov, ktorí sa k téme vyjadrovali, dôležitá bola pre ňu aj spätná väzba.

Študentská vedecká a odborná konferencia je prehliadkou prác vždy konkrétneho študijného odboru. Uskutočňuje sa v apríli a predstavuje možnosť prezentácie výsledkov vlastnej práce v písomnej i ústnej podobe. Študentom zároveň ponúka možnosť sebarealizácie, zviditeľnenia sa a víťaz získa finančnú odmenu.

Mária Miháliková

Foto: (bub)

Študent žurnalistiky Juraj Šmondrk exceloval vo vedomostnej relácii Čo ja viem

Na obrazovkách RTVS už od roku 2014 vysielajú vedomostnú reláciu Čo ja viem. Hneď od úvodu sa stala obľúbenou a v súčasnosti už diváci sledujú ôsmu sériu. Moderátorom je populárny Marcel Merčiak. Do šou v každej časti pozývajú tri známe osobnosti a spolu s nimi v štúdiu súťažia desiatky študentov. Súťaž pozostáva z 50. vedomostných otázok a na záver si spolu s najúspešnejším z trojice osobností vo finále zahrá jeden víťaz spomedzi študentov. V piatok 30. apríla ním bol večer na Jednotke študent druhého ročníka, náš spolužiak Juraj Šmondrk, ktorý si splnil sen a získal hodnotné ceny. Viac o svojom úspechu porozprával v rozhovore.

Zapájaš sa do podobných súťaží často?

Čo sa týka takejto súťaže, bola to moja premiéra. Sedem sérií som to hrával prostredníctvom aplikácie z domu. Minulý rok som sa chcel zúčastniť, ale mi to žiaľ nevyšlo, keďže som nechcel vynechať školu počas zápočtového týždňa a v januári boli skúšky. Pokiaľ ma pamäť neklame, tak toto bola vôbec moja prvá súťaž, ktorú odvysielali v televízii a v ktorej som súťažil o skutočné ceny. Avšak, raz som sa zúčastnil programu Dobré vedieť, no to bolo asi o inom. Vedomostné relácie však milujem.

Ako si pamätáš s niekoľkomesačným odstupom tvoj víťazný deň natáčania?

Spomienky sú stále živé. Prešli pomaly tri mesiace od natáčania, ale pripadá mi to, akoby to bolo včera. Je to skvelé, dá sa povedať, že sa mi splnil jeden z detských snov. Viackrát zaznelo z mojich úst u nás doma, že raz to vyhrám, ešte keď som bol na základnej i strednej škole. Samozrejme, všetko v rámci vtipu, no osud to asi takto chcel a zariadil. Každopádne, tohtoročné víťazstvo v súťaži si zapamätám do konca svojho života.

Ako opíšeš ten deň a čo si si užíval najviac?

Do Mlynskej doliny som prišiel okolo pol ôsmej, hneď nám pred vrátnicou rozdali papiere na testovanie. To bolo v starej budove RTVS. Po negatívnych výsledkoch testov sme sa vybrali do budovy štúdií RTVS, kde nás čakali administratívne povinnosti, pokyny a vysvetlenie pravidiel. Natáčať sa začalo o jedenástej, hosťami bolo duo hercov Samo Spišák a Jakub Gogál a tretie miesto na stoličke patrilo speváčke Ivane Regešovej. Ešte pred ostrou hrou o víťazstvo si študentské auditórium, spolu so spomínanými osobnosťami, vyskúšalo desať skúšobných otázok. V ten deň sa vždy natáčajú dve časti, tej druhej som sa už zúčastniť žiaľ nemohol, dvakrát po sebe by som asi vyhrať nemohol. A čo som si užil najviac? Asi ten pocit súperenia a taktiež som si vychutnával atmosféru, ale i kamery. A, samozrejme, musím spomenúť i môj finálový počin. To sú momenty, ktoré sa len tak ľahko nemusia zopakovať.

 Kedy si počas súťaže začal veriť, že to vyjde?

Odpoviem úprimne, ešte pred začiatkom súťaže. Keďže tento rok sa namiesto dvesto študentov zúčastnilo o tretinu menej, šanca bola rapídne vyššia. Ale tak počas súťaže, to bolo asi po druhom kole, keď mi na vedúcu priečku chýbali štyri body. Vtedy som si pomyslel, že dnes to môžem dotiahnuť ďaleko. Tretie kolo nebolo ani najlepšie, ani najhoršie. Po ňom som vedel, že sa nachádzam medzi auditóriom študentov niekde okolo ôsmeho miesta, keďže na hráčskom monitore Kuba Gogála svietil rovnaký počet  bodov, ako som mal i ja. Štvrté kolo ma nakoplo, to bolo z môjho pohľadu najlepšie. Chyboval som iba dvakrát, a to v takých otázkach, kde malo správnu odpoveď nízke percento študentov. Už po 37. otázke som tušil, že budem viesť po tomto kole. Kameraman si už pripravoval svoju aparatúru a zameriaval kameru na mňa, no a ja som si to všimol. Úvod piateho kola mi nevyšiel podľa predstáv, prvé tri otázky som mal zle, ale našťastie to dobre dopadlo. So ziskom 62 bodov ma moderátor vyhlásil za víťaza súťaže.

Aké emócie v tebe prevládali, keď si zistil, že budeš hrať finále?

Emócie som ani veľmi nemal. Najťažšie pre mňa bolo vyhodnotenie. Pred rezultátom mala byť päťminútová pauza, no bola skoro dvadsaťminútová. Bol som nervózny, ale iba vtedy, lebo som si uvedomoval, že bližšie už od finále byť nemôžem. Nepomáhalo mi ani to, že mi nevyšlo kolo podľa predstáv a taktiež som si nezarátal jednu správnu odpoveď. Neoznačil by som to za stresujúce, lebo ten pocit som ani nemal. Najlepšie by som to vystihol dvomi slovami. Netrpezlivosť a nervy.

Keď niekoľkokrát zaznelo tvoje meno a keď si sa zrazu ocitol vedľa takej osobnosti akou je Marcel Merčiak, pociťoval si stres alebo tlak? Ako si sa vyrovnával s tým, že ťa budú sledovať v televízii tisícky divákov a že ťa čaká finále plné náročných otázok a ešte aj v časovej tiesni?

Ako som už povedal, stres nebol, žiaden tlak, ani nič také. Keď mi produkčná dávala technické zariadenie, aby ma bolo vo finále, a teda i v TV, počuť, spýtala sa ma, či som v poriadku. Dodnes si pamätám, že som jej odpovedal:  „Áno, som pokojný a na kamery zvyknutý.“ Vôbec som sa nezameriaval na to, že to bude vidieť 400 000 divákov. Počas celej súťaže a najmä vo finále som sa koncentroval ako nikdy v živote. Jediným problémom pre mňa bolo, že som nevedel, kam sa mám pozerať.

Finále si zvládol slušne, spolu s hercom Jakubom Gogálom ste nahrali 6400 eur. Prehodili ste nejakých pár slov pred alebo po finále?

So svojím finálovým výsledkom som nesmierne spokojný. Musím vyzdvihnúť svojho kolegu Kuba Gogála, ktorý išiel ako píla a nahral fantastických 4400 eur. Jeden a pol minúty pred koncom som sa posadil na horúcu stoličku ja. Hanbu som si podľa mňa neurobil a výsledná čiastka sa vyšplhala na tých 6400 eur. Neskutočne ma teší, že peniaze poslali seniorom do DSS v Hornej Maríkovej. Zaslúžia si to! S Jakubom sme ani nemali čas na nejaký dialóg pred finále, keďže sa išlo rovno na plac a výsledok môjho víťazstva nebol známy hneď. Pár slov sme si povedali po vysielaní nielen s ním, ale i neskôr s Marcelom Merčiakom.

Aké boli bezprostredné pocity po záverečnom vypnutí kamier? Určite si hneď informoval rodinu i kamarátov.

Bolo to úžasné. Zopár študentov ma potľapkalo po chrbte, alebo povedalo pár slov. O to viac ma to potešilo, lebo som nemal nikoho známeho po boku. Väčšinu v štúdiu tvorili študenti sociálnej psychológie. Ešte predtým než som kontaktoval rodinu, bolo podpisovanie zmlúv a odovzdanie cien. Určite mi napadlo, že budem mlčať a nikomu nepoviem ani slovo. Ale nakoniec sa tak nestalo a prvý hovor som mal s maminou, ktorá mi uverila na prvýkrát. Jeden nemenovaný spolužiak mi však neuveril ani na desiatykrát.

Čo ti dala táto skúsenosť?

Okrem výhry možno trošku zviditeľnenia sa. Určite ma to posilnilo po osobnostnej i psychickej stránke. Bola to veľká zábava, skvelý pocit stáť pred všetkými študentami, vedľa hosťa a moderátora. A taktiež som rád, že som takto mohol, možno i so šťastím, prispieť k propagácii katedry žurnalistiky a aj seniorom z Hornej Maríkovej. Odporúčam všetkým študentom, ktorí sa ešte nezúčastnili, aby tak urobili.

Text: Maximilián Želiska
Foto: RTVS, Čo ja viem

Natália Babicová: „Môj konkurz do Telerána vyzeral tak, že som vlastne ani nevedela, že robím konkurz do Telerána“

Natália Babicová je absolventka Katedry žurnalistiky Filozofickej fakulty Univerzity Komenského. Donedávna bola PR manažérka organizácie Zvierací ombudsman, no dnes skúsenosti z tejto práce využíva v televíznom prostredí. Ako redaktorka sa podieľa na tvorbe Ranných televíznych novín, ktoré vysielajú v rámci Telerána. Študentom odporúča, aby boli zvedaví a naklonení príležitostiam v zahraničí, a to aj v prípade, že sa jazyk začali učiť až počas vysokej školy ako ona.

Pri ktorých spomienkach na vysokoškolské štúdium sa neubrániš sentimentu?

Odpoveď na túto otázku som mala mať pripravenú už roky. Vždy, keď som robila nejaký rozhovor s absolventkami a absolventami, alebo som taký rozhovor čítala, predstavovala som si, ako sa raz niekto bude takto pýtať mňa. V mojich predstavách som mala vlasy v drdole a v nich ceruzku, okuliare s hrubým rámom a milión pracovných skúseností. Mali sme sedieť u Štúra na káve, mrkvovom koláči a všetko to nahrávať na diktafón. Mala som sa cez štúrovské okno pozerať na katedru a mali sa mi vynárať všetky spomienky. Jediné, čo z toho teraz spĺňam, je len ten drdol. A Štúra vraj zatvárajú, čo je škoda, lebo práve odtiaľ mám mnoho pekných zážitkov. Na hodinách sme sa síce venovali histórii, medzinárodným vzťahom či ekonómii, no oveľa hlbšie diskusie aj o spomínaných témach sa so spolužiakmi rozprúdili práve pri kávičke. Najviac mi teda chýbajú ľudia, umocnené je to pandémiou, keď je tých osobných stretnutí naozaj máličko. Sentiment ma chytá aj keď si spomeniem, ako sme vymetali predmety na KAMAKu. Tie céčkové, ktoré sme si vyberali, boli kreatívne, založené skôr na praxi ako na teórii. Často sme si hovorievali, že po ukončení žurnalistiky budeme vlastne takí poloviční marketéri. A tie predmety rozhodne odporúčam, veľa vecí som z nich využila v praxi.

Akú radu by si dala študentom žurnalistiky?

Práve sa celý pedagogický zbor schuti zasmial. Rozhodne som totiž nepatrila k študentom, ktorí by priemerom známok nejako vynikali a mohli by dávať v tejto oblasti rady. Neviem študentom poradiť, ako spraviť dejiny na prvý pokus, tiež im nepoviem, ako vytvoriť rovnováhu medzi školou, prácou a súkromným životom. Keď sa však spätne pozriem na moje vysokoškolské časy, ktoré vlastne skončili len nedávno, niekoľko rád sa mi v hlave vynorí. Prvou je byť zvedavý. To sa zíde nielen počas školy, ale najmä v následnom pracovnom živote, a preto sa treba veľa pýtať, snažiť sa počas hodín rozprúdiť debatu, zaujímať sa o názory učiteľov, ale aj spolužiakov. Naplno treba využiť aj chvíle, keď na katedru príde niekto z praxe. Pamätám si, že práve hodiny, na ktoré pedagógovia pozvali ľudí z rôznych redakcií, boli veľmi obohacujúce. Zrazu si všetky tie veci, o ktorých počúvate najmä v teoretickej rovine, pospájate s praxou a naberú pre vás reálne kontúry.

Mojim odporúčaním je tiež vybrať si okrem žurnalistiky aspoň jednu tému, ktorá vás zaujíma a snažiť sa v nej zdokonaľovať. Keď som písala diplomovku o pripravenosti absolventov na prax, vtedajší programový riaditeľ Rádia Expres Martin Fenčák mi povedal, že ak by mu prišli na pohovor dvaja približne rovnako šikovní záujemcovia o post moderátora spravodajstva, vybral by si toho, ktorý má napríklad vášeň pre zahraničnú politiku, je v tejto oblasti dobrý, má veci načítané a rozumie im. Rozhľadenosť v určitej téme je pre absolventa rozhodne pridanou hodnotou. Pre mňa je takouto témou napríklad ochrana životného prostredia, ktorá bude, podľa môjho názoru, na dôležitosti len rásť.

Tretiu radu by som dala každému študentovi, a teda nielen tým, ktorí študujú žurnalistiku. Asi to nebude vôbec originálne, ale každému by som odporučila aspoň raz počas vysokoškolských čias vycestovať do zahraničia. Teraz nemám na mysli pártydovolenku na chorvátskom Zrće, i keď aj tá má určite niečo do seba. Hovorím skôr o skúsenostiach v podobe zahraničných študentských mobilít, stáží, dobrovoľníctvach, či pracovných programoch. Na klasickom erazmáckom pobyte som síce nebola, no vyskúšala som si program Work and Travel v USA či dobrovoľníctvo na Kaukaze a na Islande. A keď budete mať náhodou pochybnosti, či to zvládnete, pomyslite si na to, že ja som zvládla robiť plavčíčku v zahraničí, hoci sa bojím ponárania, a angličtinu som sa prvýkrát začala učiť až na vysokej. Verte mi, toľko príležitostí na spoznávanie sveta ako počas výšky už nikdy mať nebudete. Vďaka cestovaniu, ktoré je prirodzene spojené aj so vzdelávaním, spoznáte množstvo zaujímavých ľudí, zdokonalíte sa v jazyku a prirodzene pričuchnete aj k tým medzinárodným vzťahom, ktoré som už spomínala.

Aké praktické rady z katedry pri svojej práci využívaš ty?

Najviac čerpám asi z praktických predmetov, z teórie sa toho na mňa nalepilo len málo. Veľa si pamätám z mediálnych ateliérov, väčšinou som chodila na televízny, jeden semester na rozhlas. Všetko, čomu sme sa tam venovali, dnes využívam pri svojej práci. Naučila som sa nielen ako pracovať s hlasom, vystupovať pred kamerou, ale tvoriť tiež vecné otázky. Pamätám si aj na hodiny redigovania. Doktor Kubínyi sa nás snažil naučiť, aký je rozdiel medzi slovami „keď a kedy“ a ako ich správne používať. Snažil sa nám tiež vtĺcť do hlavy, že slovo „doba“ sa používa iba v súvislosti s historickým obdobím, napríklad doba ľadová, no nikdy nie súčasná doba. Odnaučiť sa nás snažil aj slovo prebiehať, vraj neprebieha dej, ale len zajac cez cestu, no túto radu som si neosvojila, azda mi to odpustí. Možno sú to drobnosti, ale práve jazyková kultúra je pre mňa pri mojej práci jednou z najdôležitejších vecí.

Ako veľmi je podľa teba náročné uplatniť sa po vyštudovaní žurnalistiky v oblasti médií?

Ťažká otázka. Určite ide aj o to, v akom type médií chce človek pracovať. V printe, respektíve v onlajne, je toho priestoru viac, vznikajú nové médiá, redakcie sa rozrastajú. Problematickejšie to je v rozhlase a televízii. Týchto médií nie je u nás až tak veľa, počet redaktorov je v nich obmedzený a ich obmena nie je až taká častá. Ľudia väčšinou na týchto pozíciách zotrvávajú dlhšie. Na druhej strane treba tiež dodať, že niečo ako „čistý print“ či „čistý online“ sa už vytráca. Azda už neexistuje pôvodne printová redakcia, ktorá by nemala svoj podcast či videotím. Pre ľudí, ktorým sa nepodarí dostať do klasickej televízie či rozhlasu, sa tak otvárajú ďalšie možnosti.

Možno by so mnou mnohí pedagógovia nesúhlasili, no zamávať v redakcii po skončení školy diplomom nestačí. Potrebné sú aj skúsenosti. Študenti sa môžu vybrať viacerými cestami. Vyskúšať môžu napríklad regionálne médiá, tam nabrať skúsenosti a po škole to vyskúšať aj v celoštátnych, ak majú také ambície. Alebo sa to dá aj inak – začínať ako kávonosič, navnímať atmosféru redakcie, ukázať snahu a prepracovať sa až k vysnívanej pozícii. Je pravda, že mediálne prostredie o čosi viac praje ľuďom, ktorí majú široké lakte. Študentom odporúčam, aby sa nebáli ozvať do redakcie, v ktorej chcú pracovať. Netreba hneď očakávať tisícku v čistom a najzaujímavejšiu prácu na svete, ale keď ukážu snahu, dostaví sa aj všetko ostatné.

Dokázala si pretaviť skúsenosti z PR do redaktorskej práce?

Oblasť vzťahov s verejnosťou a redaktorská práca nie sú vôbec až také odlišné. Základom oboch je podať ľuďom informácie tak, aby im rozumeli. Ono sa to môže zdať na prvý pohľad naozaj jednoduché, no človek pri práci často skĺzne do takej svojej bubliny a zabudne na to, že každý človek vníma informácie inak a nie každý má rovnaký slovník či rozhľad.

Aké benefity ti do profesijného života priniesla práca PR manažérky?

Možno sa budem trochu opakovať, no naučila ma najmä zjednodušovať informácie do takej podoby, aby im každý porozumel. Organizácia, v ktorej som robila PR manažérku, sa zameriava na tvorbu legislatívnych návrhov v oblasti ochrany zvierat. Nuž, už samotná táto veta je komplikovaná. A presne tak komunikácia s verejnosťou vyzerať nemá. Samozrejme, že sa z nej nemôže vytratiť odbornosť a vecnosť, najdôležitejšia je však zrozumiteľnosť. PR manažér, či hovorca, si musí uvedomiť, že jeho tlačovú správu či iné mediálne vyjadrenie budú sledovať rôzni ľudia, v tomto prípade aj tí bez právnického vzdelania. Mojou úlohou teda bolo najmä všetky tie právnické veci „poľudštiť“. Práca PR manažérky sa od tej redaktorskej teda až tak nelíši. Tiež musíte pri práci voliť taký jazyk, aby bol zrozumiteľný pre všetkých.

Keď sa na to pozriem trošku sebeckejšie, tak táto práca mi priniesla aj schopnosť lepšie sa orientovať v tom, ako funguje príprava či predkladanie legislatívnych návrhov, ich pripomienkovanie či schvaľovanie. A naučila ma tiež pohotovosti, keď sa niečo udeje, musíte reagovať hneď.

Ako vyzeral tvoj konkurz do Telerána?

Môj konkurz do Telerána vyzeral tak, že som vlastne ani nevedela, že robím konkurz do Telerána. Pôvodne som sa hlásila na pozíciu redaktorky večerných televíznych novín. Prvé kolo vyzeralo klasicky, ako sme zvyknutí z akéhokoľvek výberového konania. Stačilo poslať životopis, motivačný list a videovizitku. Po čase sa mi ozvali z personálneho a pozvali ma na kamerové skúšky. V televíznom štúdiu sedel šéf spravodajstva a režisér. Úlohou bolo predstaviť sa na kameru a následne prečítať text z čítačky. Nasledoval simulovaný živý vstup. Keďže odvtedy ubehlo len pár mesiacov, celkom živo si pamätám, že som mala bez prípravy rozprávať o ruskom kolese pri Dunaji. Hoci nešlo o politiku či nejakú ťažkú technologickú tému, hovoriť bez prípravy tri minúty o ruskom kolese, nebola tá najľahšia úloha.

Po pár minútach kameroviek, ktoré pocitovo trvali aspoň hodinu, som však mala celkom dobrý pocit, že to vôbec nedopadlo najhoršie. Bol utorok, ozvať sa mali do piatku. A aj sa ozvali. So správou, že vybrali iného kandidáta. Druhým dychom však šéf spravodajstva dodal, že mi ponúka pozíciu redaktorky v Ranných televíznych novinách.

Dá sa na niečo takéto vôbec pripraviť?

Nie som veľmi typ človeka, ktorý by sa na veci pripravoval. A to teraz hovorím skôr ako výčitku samej sebe. Neznamená to, že by mi na veciach nezáležalo, no často sa spolieham na moje improvizačné schopnosti. Síce sa stáva, že ma občas sklamú, no väčšinou nám to spolu klape. Samozrejme, nejaké dolár-libra-rubeľ pred zrkadlom na toaletách tesne pred kamerovými skúškami bolo. Snažila som sa spraviť si tiež základný prehľad o aktuálnom dianí doma a v zahraničí. V akom-takom obraze sa snažím byť pravidelne, no pár dní pred konkurzom som spravodajské podcasty počúvala o čosi pozornejšie a články (pardon, novinárske prejavy) prelúskala od začiatku až po koniec. Týmto sa tiež vrátim k jednej z predchádzajúcich otázok. Neignorujte, čo sa okolo vás deje. Aspoň okrajovo sa zaujímajte o veci, ktoré sa dejú v politike, ale aj v bežnom svete. Je dôležité vedieť, koľko poslancov má parlament, no nezabúdajte aj na praktické veci, ktorými žije bežný ľud.

Čo sa týka praktickej prípravy, tej som sa veľmi cielene nevenovala. Teda, nie tesne pred konkurzom. Počas školy som navštevovala mediálny ateliér zameraný na televíziu, kde nás Simona Mikušová a Ľubo Bajaník výborne pripravili na prácu v teréne i v štúdiu. Kamery som sa až tak nebála, keďže som niekoľko rokov pracovala v regionálnych televíziách. Práve tie sú na nabratie prvých skúseností skvelé. Väčšinou tam majú ľudia priestor, aby sa vám venovali, naučili vás základy televíznej tvorby a tiež je tam väčší priestor na chyby, ktoré sa vo veľkých médiách tolerujú menej. Aj po rokoch pred kamerou sa mi však na konkurze v Markíze triasli kolená.

Máš možnosť vybrať si témy, ktorým sa v správach venuješ?

V súčasnosti pracujem ako redaktorka Ranných televíznych novín, ktoré sa vysielajú v rámci Telerána každú polhodinu. Moja práca vlastne spočíva v tom, že spracujem vybranú tému takým spôsobom, aby divák získal základný prehľad a bol v nej zorientovaný. Ranné noviny sa trochu líšia od večerného spravodajstva. V oboch prípadoch sú základom informácie, avšak v prípade ranných správ ich treba podať stručnejšie, maximálne zrozumiteľne, no zároveň nič podstatné nevynechať. Celé Ranné televízne noviny by som v jednoduchosti opísala ako „stručný prehľad všetkého, čo dnes potrebujete vedieť“.

Tému si vždy po dohode so šéfom spravodajstva vyberám v predvečer ranného vysielania. Väčšinou ide o tému, ktorá bude v ten deň najhorúcejšia. Témy, ktorým sa venujem, súvisia najmä s aktuálnou pandemickou situáciou, zdravotníctvom či školstvom. Naposledy som sa napríklad venovala Plánu obnovy, ktorý bol nedávno schválený.

Okrem vstupov do Ranných televíznych novín sa niekedy z terénu prihováram do štúdia aj s dlhšími analytickými vstupmi na aktuálne témy, robím rozhovory s respondentmi, inokedy chodím o témach hovoriť priamo do štúdia.

Sú v televíznom prostredí k začiatočníkom zhovievaví alebo od nich očakávajú 100-percentné výkony?

Ak by zhovievaví neboli a čakali 100-percentné výkony, asi by sa tam mnohí začiatočníci, vrátane mňa, dlho neohriali. Myslím si, že minimálne v prípade absolventov, respektíve ľudí s minimom skúseností, občas prižmúria očko alebo aj dve. Moja práca spočíva najmä v živých vstupoch, a tam sa chybičky prihodia, aj keď nechcete. Mierne slovné zakopnutie či zaváhanie je väčšinou odpustené. Vykompenzovať sa to dá poctivou prípravou. Človek by si mal tému poriadne naštudovať, vďaka čomu často zminimalizuje aj neželané okolnosti. Nadriadení ma vedia pochváliť, ale aj objektívne skritizovať. A tak to má byť.

V redakcii som sa zatiaľ stretla len s príjemnými ľuďmi, ktorí mi vždy so všetkým pomohli. Len sa netreba báť opýtať.

Ako vyzerá tvoje pracovné ráno?

Keďže som nočná sova a nie ranné vtáča, tak moje ráno vyzerá, úprimne, veľmi ťažko. Podklady na vysielanie si niekedy pripravujem aj do polnoci, budík mi zvoní väčšinou 4:30, a tak sa rozhodne nedá povedať, že by som sa ráno budila svieža ako rybička. Spávať chodím vždy s miernym strachom, že ráno zaspím, a tak si nastavujem aj desať budíkov. Prvých päť vždy vypnem. Pred odchodom z domu mám pár minút, aby som zo seba spravila človeka, vždy sa na seba aj trochu poksichtím do zrkadla, aby som rozhýbala rozprávací aparát, nasleduje obľúbené dolár-libra-rubeľ, preopakujem si tému a presúvam sa na miesto, odkiaľ vysielame živé vstupy. Tam ma čaká kameraman, ktorý má pripravený takzvaný batoh, čo je zariadenie pripojené na kameru, vďaka ktorému vieme vysielať naživo (ospravedlňujem sa všetkým technicky zdatným ľuďom za moje neodborné vysvetlenie). Pár minút pred vstupom mi zavolá produkcia, ktorá ma prepája na réžiu a odtiaľ už do slúchadla dostávam pokyny. V uchu počujem všetko, veľmi veľa ruchu, rozhovory, prípravy moderátorov. Razom však všetko stíchne a počujem už len slová z vysielania a pokyny režiséra. Zo štúdia sa mi prihovorí moderátor a divákov poinformujem o téme. Potom nasleduje čakanie do ďalšieho vstupu. Redaktorská práca je vo veľkej miere o čakaní, a to už či čakáte na svoj vstup, príchod politikov či začiatok tlačovej konferencie. Pri novinárskej robote máte teda tréning trpezlivosti zaručený. Po ôsmej ma čaká posledný vstup a pracovný deň je vlastne za mnou. Niekedy idem domov dospať skoré vstávanie, no častejšie ma čaká iná práca.

Máš do budúcna vytýčené nejaké ciele alebo sa skôr sústredíš na prítomnosť?

Už som hovorila, že nie som človek, ktorý sa na veci pripravuje a rovnako nie som ani plánovací typ. Kedysi som možno bola, mala som nalinajkované, ako by mal môj život vyzerať, kde chcem pracovať, žiť a koľko chcem mať detí. Časom sa mi však potvrdilo, že nie je úplne dobré upínať sa na nejaké veľmi konkrétne plány. Ak totiž nevyjdú, človek je zbytočne sklamaný a zároveň nie je vždy pripravený robiť veci a prijímať výzvy, ktoré sa vymykajú jeho plánu. Keby som však povedala, že nad budúcnosťou neuvažujem vôbec, klamala by som. Časom by som si chcela splniť môj cieľ, s ktorým som do televízie aj prišla – naplno sa venovať spravodajstvu, dostať sa napríklad aj do iných spravodajských relácií, ktoré televízia vysiela a venovať sa tomu v plnom rozsahu.

Okrem práce v televízii sa venujem aj vzdelávaniu detí, učiteľov a rodičov o internetovej bezpečnosti. Keďže online svet má v našich životoch stále väčšie zastúpenie, je to veľmi dôležitá téma. A najmä dynamická, preto musím neustále na sebe pracovať. Sledovať nové trendy, ktoré prichádzajú raketovou rýchlosťou, udržať krok s deťmi, ktoré online svetom doslova žijú, je výzva. Mojim cieľom teda je udržať si takéto tempo a nestratiť chuť stále na sebe pracovať aj v tejto oblasti.

A ešte mám vlastne jeden cieľ. Aby si niekto po prečítaní tohto rozhovoru nepovedal, že to bola strata času.

Autorka: Kristína Babicová
Foto: Súkromný archív NB

Redaktor, fotograf a grafik tvoria jeden tím

Viera Sabová: Úlohou zalamovača je zosúladiť to, čo chce ‚básnik‘ povedať 

Žurnalistický trojboj. Aj tak by sme mohli nazvať súlad textu, obrazu a zalomenia. Sú to spojené nádoby, ktoré keď sa rozpoja, obeťou sa stáva text, pretože čitateľa nezaujme. O práci a úlohách grafika v redakcii porozprávala študentom tretieho ročníka žurnalistiky Viera Sabová, grafická dizajnérka a bývalá artdirektorka týždenníka Žurnál. 

Študentov previedla celým procesom tvorby časopisu, od plánovania tém cez ich textovú interpretáciu, doplnenie obrazovým materiálom až po finálnu grafickú úpravu a tlač. Práve grafike pripisuje nezastupiteľný význam. „Môže byť vynikajúco napísaný článok, môže byť fantastická fotografia, ale ak to grafik zle zalomí, čitateľ to ani nezačne čítať,“ poznamenáva ukazujúc dobré príklady z praxe. 

Viera Sabová sa grafickému dizajnu venuje už 36 rokov a počas jej aktívneho pôsobenia v redakciách vytvorila nespočetne veľa dizajnov, ktoré vdýchli stovkám novinárskym prejavom život. Hovorí, že zalamovanie je tvorivá práca a grafik si najprv musí každý text poriadne prečítať. Prečo? „Ak ho nepochopí grafik ako prvý, tak ho nevie ďalej podať čitateľovi,“ vysvetľuje. 

Trendy v typografii sa však pomerne rýchlo menia a prispôsobiť sa im nemusí byť vždy jednoduché. Príklad? Kým pred dvadsiatimi rokmi sa skenovali papierové fotografie, dnes ich máme v počítači do niekoľkých sekúnd. Aj grafika podlieha móde, ale podľa slov Viery Sabovej, najdôležitejšie by malo byť to, čo materiálom chceme povedať. Preto je nevyhnutná spolupráca autora, ilustrátora alebo fotografa a grafika. Úlohou zalamovača je napokon všetko zosúladiť tak, aby vynikol autorský zámer. 

Grafické stvárnenia sú subjektívne a práve v tom spočíva ich čaro. Grafickí pracovníci by si podľa názoru Viery Sabovej mali nájsť svoj vlastný štýl, nielen riadiť sa nejakými predlohami. Tým zabezpečia originalitu a atraktívnosť periodika, kde pracujú. „Časopis musí dýchať, musí mať svoju dynamiku,“ uzatvára. 

Autorka: Adriána Henčeková

Foto: bub

Príbeh vily číslo 9

Kedysi stará bryndziareň postavená v historizujúcom slohu. Dnes zrekonštruovaná budova knižnice v srdci Považskej Bystrice. Mnohí ani len netušia, čo všetko počuli steny tejto historickej pamiatky.

Bolo to v roku 1900, keď si rodina Milchovcov dala postaviť secesnú vilu v centre Považskej Bystrice. Súčasťou tohto objektu bola aj továreň na výrobu bryndze, s ktorou židovská rodina podnikala a zásobovala celé Považie. Práve vďaka tomu sa biznis dedil a slúžil všetkým ako prostriedok, ktorý im prinášal život na trochu vyššej nohe. Ako roky plynuli a spoločnosť sa formovala smermi, ktoré neboli v súlade s kostolným poriadkom, menila sa aj situácia, do ktorej sa dostali.

Neľudské spôsoby, ktoré sa týkali každého kraja, mesta či dediny, nenechali nitku suchú ani na týchto bohatých ľuďoch. Rasistickým nariadeniam vojnovej Slovenskej republiky, ktoré zakazovali židom obývať určité časti mesta, sa nevyhli ani Milchovci. Sprvoti mali len správcu vily, ktorým bol člen Hlinkovej gardy, to sa však zmenilo. V roku 1939 prišlo veľa potupných nariadení od nosenia Dávidovej hviezdy až po zákaz vstupu do parku či na kúpalisko. No, prišli oveľa závažnejšie obmedzenia.

Honosná vila s množstvom izieb a veľkých balkónov, ktorá im slúžila ako príbytok, sa razom zmenila na daňový úrad, ktorý sem násilne nasťahovali. Rodina bola len hračkou v rukách úradov, a to doslova. Následné vysťahovanie bolo neodlúčiteľnou súčasťou tohto tvrdého režimu. Bryndziareň chátrala a im sa darilo ešte horšie. Vzali im všetko, čo mali: príbytok, zdroj príjmu a dokonca aj slobodu, keďže celú rodinu deportovali do koncentračných táborov v zahraničí.

Na konci 70. rokov minulého storočia, keď už budova zívala prázdnotou, prišlo mesto s myšlienkou presunúť knižnicu do neorenesančného prostredia, čiže do vily Milchovcov. No aj tento objekt takmer zapadol prachom a trojposchodová stavba potrebovala kompletnú rekonštrukciu. Ako národná kultúrna pamiatka zostáva pod stálym dohľadom pamiatkarov. Aj vďaka tomu môžeme ešte stále vidieť prvky starej vily ako pôvodné zdobené schodisko či vysoké stropy klenúce sa nad celým priestorom. Tu sa však začal črtať iný príbeh, ktorý sa ešte stále píše.

Text: Nikoleta Kresáňová
Foto: Autorka