Slovensko, Poľsko, Česko a Maďarsko tridsať rokov spolu. Ale história V4 sa datuje do roku 1335!
Pred tridsiatimi rokmi, 15. februára roku 1991, sa za jedným stolom na Vyšehradskom hrade v Maďarsku stretli predstavitelia troch krajín a štyroch národov: Václav Havel za Česko-Slovensko, Lech Walesa za Poľsko a József Antall za Maďarsko. Podpísali deklaráciu o vzájomnej spolupráci vytvorili spoločenstvo stredoeurópskych štátov, Vyšehradský trojuholník alebo terajšiu Vyšehradskú štvorku (V4), ktorá oslavuje už 30. výročie svojho vzniku.
Táto medzinárodná organizácia nevznikla ako alternatíva k iným medzinárodným štruktúram usilujúcim sa o celoeurópsku integráciu. Jej kroky nesmerovali k izolácii a oslabeniu vzťahov s inými krajinami. Práve naopak, účelom tejto skupiny je vzájomná pomoc, interakcia, spolupráca so všetkými krajinami, najmä so susedmi. Taktiež rozvoj demokratických hodnôt a posilňovanie stability v stredoeurópskom regióne. Kľúčovým cieľom však bolo dostať sa do procesu európskej integrácie a transformácií ekonomík, čiže vstupu štátov Vyšehradskej skupiny do Európskej únie, ktorý dosiahli 1. mája roku 2004.
Vyšehradský hrad.
História Vyšehradskej štvorky sa datuje do roku 1335, keď sa uskutočnilo prvé stretnutie troch panovníkov stredoeurópskych kráľovstiev: českého kráľa Jana Luxemburského, poľského Kazimíra III. Veľkého a uhorského (maďarského) Karola I. Róberta v meste Vyšehrad, od ktorého pochádza aj súčasný názov V4. Mesto sa nachádza na severe Maďarska, blízko hraníc so Slovenskom. Na Vyšehradskom hrade sa stretli nielen preto, že tam v tom čase sídlil Karol I. Róbert (uhorský kráľ), ale aj preto, že sľúbil urovnať spory o české územia a o nárok o poľský trón medzi Jánom Luxemburským (český kráľ) a Kazimírom III. Veľkým (poľský kráľ). Po vyriešení týchto nedorozumení prijali rozhodnutie o vzájomnej a nutnej pomoci, ak ktoréhokoľvek z nich napadne nepriateľ. Mimochodom, názov hradu je slovanského pôvodu a znamená hrad, ktorý stojí na vrchu.
Vyšehrad bol v stredoveku naozaj miestom, kde riešili konflikty, uzatvárali dohody, a tak sa právoplatne stal symbolom a nositeľom mena medzinárodnej organizácie dnešných stredoeurópskych štátov, čiže Vyšehradskej štvorky, ktorá vznikla na pôde niekdajších kráľovstiev.
Vyšehradská štvorka v súčasnosti.
V tomto roku, 9. a 10. februára, si pripomenuli 30. výročie Vyšehradskej štvorky v rezidencii poľského prezidenta na polostrove Hel, ktorý vybieha do Baltského mora na severe Poľska. Prezidentka Slovenskej republiky Zuzana Čaputová spolu s poľským prezidentom Andrzejom Dudom, maďarským Jánosom Áderom a českým Milošom Zemanom rokovali o ďalšej vzájomnej spolupráci a o aktuálnych témach, ako je boj s ochorením Covid-19, obnovenie ekonomiky po pandémii, či energetická bezpečnosť v kontexte ochrany klímy. Informovala o tom oficiálna webová stránka prezidentky SR.
Zachraňoval ľudské životy v Európe, ale aj v krajinách maku a ropy
Európska únia získala v roku 2012 Nobelovu cenu za mier, za premenenie kontinentu neustálych bojov na kontinent mieru, avšak v mnohých krajinách sveta sú vojny stále aktuálnou témou. Mladšie generácie si život v tomto období vedia predstaviť už iba z rozprávania starých a prastarých rodičov, ktorí to zažili na vlastnej koži. Naďalej však ozbrojené zložky členských štátov EU v spolupráci so severoatlantickou alianciou (NATO), pomáhajú pri rôznych konfliktoch v krajinách tretieho sveta. Jednu z najdôležitejších úloh tam zohrávajú práve zdravotnícke tímy, ktoré pracujú v plnom nasadení väčšinou v “poľných” podmienkach, čo robí ich prácu ešte náročnejšou. Časté sú ťažké popáleniny, strelné, rezné a tržné rany a v neposlednom rade masívne poranenia spôsobené podomácky vyrobenými výbušnými a nástražnými systémami, ktoré majú často fatálne následky. Aj napriek tomu, že sú nemocničné zariadenia situované v dôkladne zabezpečených zónach, sú zdravotníci a lekári v neustálom ohrození života. Povstalci a príslušníci teroristických skupín bohužiaľ nerešpektujú morálny kódex o neútočení na záchranné ozbrojené zložky. Jedným z takýchto zdravotníkov je aj bývalý vojak z povolania Boris Kováč, ktorý v súčasnosti pracuje ako transplantačný koordinátor na Oddelení zlyhávania a transplantácie srdca v Národnom ústave srdcových a cievnych chorôb.
Prečo ste si vybrali práve takéto zameranie?
Som človek, ktorý má rád výzvy a rád pomáha ľuďom. Začínal som ako vojak a neskôr, počas výcviku, mi ponúkli, aby som sa stal vojenským zdravotníkom, čo sa mi veľmi hodilo, lebo som predtým študoval na zdravotnej škole. Neváhal som a skúsil som to. Po istom čase som dostal možnosť stať sa členom záchranných ozbrojených zložiek a zúčastniť sa misií v zahraničí. Zúčastnil som sa teda špeciálnych tréningov a išiel som. Mojou prvou krajinou bol Irak.
Ako by ste zhodnotili misie v krajinách tretieho sveta?
Absolvoval som dve vojenské misie, jednu v Iraku a druhú v Afganistane. Najviac sa mi asi vryl do pamäti ten obrovský rozdiel v kultúre. Oproti tej našej, tam ľudia majú úplne iné názory a sociálne vnímanie. Civilistom naša prítomnosť väčšinou nebola príjemná, ale nemali sme na výber, vzhľadom na to, že sme tam boli na rozkaz. Dôležité je, aby vojak pochopil, prečo tam je. S odstupom času, aj napriek udalostiam, ktoré sa mi ma misiách stali, som to bral ako prácu a jediným mojim cieľom bolo splniť rozkaz a vrátiť sa domov živý a zdravý.
Čo bolo hlavnou náplňou vašej práce?
Mojou primárnou funkciou bola pozícia vojenského zdravotníka. Našou úlohu bolo zabezpečiť neodkladný transport v prípade ohrozenia členov tímov ozbrojených zložiek a v rámci svojich možností sme poskytovali zdravotnú starostlivosť aj civilnému obyvateľstvu. Okrem toho sme sa samozrejme starali aj o poranených po transportoch, ale to už priamo v chránenej zóne.
Aké boli podmienky, v ktorých ste pracovali? Čo bolo najťažšie?
Za materiálno-technické zabezpečenie ozbrojených síl zodpovedali z veľkej časti zahraniční partneri, ktorí nám sprostredkovávali aj špeciálne tréningy a výcviky. Keďže sa misie odohrávali v krajinách tretieho sveta, vybavenosť zdravotníckych zariadení bola poddimenzovaná, najmä personálne, ale aj materiálne. Lekár musel zastávať rôzne funkcie a špecializácie, pri ktorých sa zaoberal nielen ochoreniami interného charakteru, ale aj operačnými zákrokmi. Rovnako multifunkční museli byť aj zdravotníci.
Môže vojenský zdravotník poskytnúť starostlivosť aj v civilných nemocniciach a zdravotníckych zariadeniach?
V mimoriadnych situáciách áno, avšak musí to byť rozkaz. Ako som už povedal, tak sme sa snažili v rámci svojich možností pomáhať aj civilistom, ale pokiaľ išlo o nemocnicu, museli sme to mať nariadené veliteľom. Samozrejme, boli aj takéto prípady.
Zažili ste aj situácie, že ste sa museli báť o život?
Vojak, zdravotník, s tým jednoducho rátať musí. Bohužiaľ som sa s takýmito situáciami stretol, no vždy sme to spolu s ostatnými členmi tímu nejako zvládli a mohli sme sa vrátiť späť na základňu, a neskôr aj domov.
Traumatizujúce zážitky sú asi neoddeliteľnou súčasťou vojny. Čo pomáha vám „vyčistiť si hlavu”?
Kontakt s ľuďmi, najmä s mojou rodinou. Ani fyzický pohyb nie je na škodu, chodím na turistiku, pravidelne športujem a robím aj dobrovoľnícku činnosť. Som členom Asociácie samaritánov Slovenskej republiky ako dobrovoľník – záchranár. V spolupráci s Rakúšanmi som absolvoval cvičenia v mimoriadnych situáciách ako sú záplavy, zemetrasenia a iné ohrozujúce udalosti. Ako samaritán som sa zúčastnil aj na medzinárodných misiách v Portugalsku, Rumunsku, Bruseli a Rakúsku.
Utečenecký tábor Idomeni, Grécko – BBC
Hovorili ste, že ste mali možnosť pracovať s pánom profesorom Krčmérym. Čo vám táto skúsenosť priniesla?
Navštevoval som „Tropic team” na Vysokej škole sv. Alžbety, kde pôsobil aj profesor Krčméry, ten ma jedného dňa oslovil, aby som mu pomohol v čase migračnej krízy. Zúčastnil som sa teda na humanitárnych misiách v Slovinsku a Grécku, kde som pomáhal ako zdravotnícky záchranár v utečeneckých táboroch. V Slovinsku som pracoval v poľnej nemocnici, ktorú sme volali slangovo „MASH” a denne sme tam ošetrili od sto do dvesto ľudí. Každé štyri hodiny prichádzal transport s približne tisíckou migrantov, ktorých po ošetrení roztriedili a odviezli autobusmi do rôznych členských štátov Európskej únie. Mali sme na starosti rovnako bábätká, ako aj veľmi starých ľudí. Niekedy sme asistovali i pri pôrodoch. Profesor Krčméry zabezpečil pre zdravotníkov dostatok materiálu a dohodol spoluprácu pri zabezpečovaní liekov a vybavenia na život zachraňujúce úkony. Veľmi dobre sa nám spolupracovalo tiež s neďalekou nemocnicou. V čase, keď vrcholila migračná kríza a bola zrušená migračná cesta medzi Chorvátskom a Maďarskom, profesor Krčméry hľadal spôsob, ako pomôcť ľuďom v utečeneckých táboroch v Grécku. Pamätám si na obdobie, keď v jednom tábore, konkrétne „Idomeni”, bolo tisíce ľudí ošetrovaných dobrovoľnou organizáciou „Lekári bez hraníc”. Všetkých týchto ľudí mali na starosti iba jeden lekár s jednou zdravotnou sestrou. Ak by si niekto nevedel predstaviť ako utečenecký tábor vyzerá, tak je to obrovský areál, ohraničený ostnatým drôtom, v ktorom sa nachádza niekoľko stoviek, tisícov a niekedy až desiatky tisíc ľudí. Za plotom ich strážia ozbrojené zložky. Raz sme išli na obhliadku utečeneckého tábora v Aténach, kde sme sa stretli aj so slovenským honorárnym konzulom v Grécku. Nakoniec sme mali možnosť vidieť všetky aténske utečenecké tábory. Spomínam si na situáciu, keď pri jednom z nich zastal luxusný kabriolet, z ktorého vystúpila blondína a začala ľuďom podávať lieky, plienky, ovocie a rôzne potraviny. Keď som sa jej opýtal, prečo to robí, odpovedala mi, že aj tí utečenci sú ľudia a potrebujú žiť dôstojne aj v takýchto ťažkých podmienkach. Profesor Krčméry robil veci naozaj na sto percent. Podľa môjho názoru je to špičkový odborník, ktorý vždy vedel promptne riešiť všetky situácie. Je to predovšetkým človek, ktorého netreba spoznať len odborne, ale najmä ľudsky, pretože je sám otcom rodiny. Úprimne mu ďakujem za chvíle, ktoré som s ním mohol prežiť a mohol som počúvať o jeho začiatkoch, kariére lekára a o víziách a snoch, ktoré si postupne plní. Veľa som sa od neho naučil.
Myslíte si, že boli slovenskí lekári a zdravotníci lepší ako zahraniční, alebo sme boli na rovnakej úrovni?
Napriek tomu, že sme nemali také vybavenie ako mali zahraniční zdravotníci a lekári, boli sme odborne na rovnakej a niekedy aj vyššej úrovni. Vďaka našej pracovitosti, disciplíne a kolegialite sme si získali veľa priateľov v zahraničí, s ktorými sme doteraz v kontakte.
V týchto situáciách sa toho človek asi veľa naučí. Aké skúsenosti sú pre vás najcennejšie?
Počas pôsobenia v OZSR som získal veľa skúseností a zručností, ktoré som neskôr mohol použiť aj v osobnom „civilnom” živote. Asi mi to doprial osud, že počas misií v krajinách tretieho sveta so mnou niektorí kolegovia odmietali slúžiť, lebo ma posielali na najhoršie výjazdy. Napríklad jedna z mojich kolegýň nezažila za celú svoju službu ani jeden výjazd k pôrodu. Ja som mal niekedy aj tri, štyri za deň. Zachraňoval som ľudí s ťažkými polytraumami, človeka zavaleného drevom v lese, veľakrát som musel resuscitovať deti v kritickom stave a v nemalej miere, by som chcel spomenúť aj udalosť na Slovensku, kde som sa zúčastnil ako člen štvrtej zdravotnej posádky pri havárii autobusu v Hriňovej, kde tragicky zahynulo päť ľudí a vyše tridsať bolo zranených. Toto všetko boli chvíle, keď mi moje skúsenosti pomohli zvládnuť náročné situácie a zachrániť životy. Počas pôsobenia v záchrannej zdravotnej službe som sa zúčastnil aj mimoriadnej akcie po výbuchu plynu vo VOP Nováky, kde prišlo o život osem ľudí, z ktorých štyroch ani nenašli. Obidve tieto udalosti sa stali v roku 2007, takže to bol pre mňa ako záchranára, ale aj človeka, veľmi ťažký rok. Najcennejším na mojej práci je pre mňa predovšetkým kontakt s ľuďmi. Ľudia, ktorým som mohol zachrániť život. Viete, počas dvadsaťročnej praxe ako vojenský záchranár, bakalár urgentnej starostlivosti, som sa stretol s čímkoľvek, no nikdy ma to neodradilo pokračovať a učiť sa novým veciam. Jedna z vecí, ktorá ma asi teší najviac je i to, že mám syna, ktorý ide v mojich šľapajách a už teraz, ako sedemnásťročný chalan, je veľmi šikovný zdravotník a pravidelne sa zúčastňuje na rôznych akciách a cvičeniach.
Aby sme ale neboli príliš vážni, máte aj nejakú vtipnú príhodu, na ktorú si vždy rád spomeniete s úsmevom?
Najvtipnejšia, alebo skôr najmilšia príhoda sa mi stala, keď som počas zdravotníckeho zásahu musel pomáhať odrodiť dieťa v kritickej situácii. Po pôrode sa ma jeho matka spýtala na meno a vypýtala si na mňa kontakt. Po dlhom čase som sa dozvedel, že svoje dieťa pomenovala po mne.
Autor: Arpád Mátyás Pál Foto: Archív Borisa Kováča
Národná transplantačná organizácia vznikla v roku 2011 ako koordinačný článok vo všetkých procesoch transplantácií s presne stanovenými úlohami a povereniami. Za komunikáciu pred odberom orgánu od darcu zodpovedá príslušný koordinátor (lekár), ktorého náplňou je „administratívna” časť transplantácie. Neoddeliteľnou súčasťou národného transplantačného programu je aj Oddelenie zlyhávania a transplantácie srdca v Národnom ústave srdcových a cievnych chorôb. Práve tu v roku sa v roku 2020 zrodila myšlienka zefektívnenia práce koordinátora a bola vytvorená nová funkcia pre špeciálne zaškoleného zdravotníckeho pracovníka s názvom “Koordinátor HTx”. Takýmto koordinátorom je aj Bc. Boris Kováč.
Aké sú rozdiely v náplni práce koordinátorov?
Koordinátor – lekár vyhodnotí indikáciu darcu aj príjemcu pre transplantáciu srdca. Potom kontaktuje koordinátora HTx, ktorý zabezpečí všetku logistiku spojenú s transplantáciou. Ako prínos takéhoto rozdelenia funkcií. Takéto rozdelenie má najmä odbremeniť záťaž personálu transplantačného oddelenia, zefektívnenie a zrýchlenie transportu orgánu, a tým pádom aj operačného zákroku.
Čo je náplňou práce koordinátora HTx?
Koordinátor HTx sa denne zúčastňuje sedenia sestier a dostáva informácie o pacientoch a ich zdravotnom stave. Zúčastňuje sa lekárskych vizít a je v úzkom kontakte s lekármi a primárkou Oddelenia zlyhávania a transplantácie srdca, MUDr. Evou Goncalvesovou CSc. Je zodpovedný za evidenciu listiny pacientov čakajúcich na transplantáciu, tzv. čakacia listina, čiže je aj v neustálom kontakte s Národnou transplantačnou organizáciou, ako aj s odberovými centrami v rámci Slovenskej Republiky. Okrem iného však zodpovedá aj za plánovanie tzv. Transplantačných služieb pre zdravotné sestry na oddelení, ktoré ich majú počas bežných denných a nočných zmien. V súčasnosti sú na oddelení zaškolené 3 takéto zdravotné sestry.
Podľa čoho rozlišujete pacientov na čakacej listine?
Existujú dve hlavné skupiny: aktívni a neaktívni čakatelia. Aktívni už majú zaevidované výsledky všetkých nevyhnutných vyšetrení pred prípadnou transplantáciou. Ide napríklad o krčné, zubné, podrobné hematologické a iné vyšetrenia. Neaktívni, tí čakajú, kým budú mať tieto vyšetrenia kompletné. Nasleduje odborná konzultácia na lekárskom seminári, kde sa neskôr volí ďalší postup. Čo sa týka aktívnych čakateľov, existujú aj rôzne podskupiny, ktoré kategorizujú čakateľa podľa akútnosti. Pacienti v najvyššej skupine sú zaradení do medzinárodného programu, kde sa oslovujú aj iné štáty susediace so Slovenskou Republikou. V takom prípade sa stáva, že sa darcu podarí nájsť pomerne rýchlo.
Ktoré faktory sú najdôležitejšie, aby mohla byť vykonaná transplantácia?
Základom je, samozrejme, aby mali darca aj príjemca zhodnú krvnú skupinu. Druhým, veľmi dôležitým faktorom, je porovnateľná hmotnosť pacienta s darcom, kde sa toleruje maximálna odchýlka tridsať percent. Záleží aj na veľkosti hrudného koša. Ak by bol primalý, nemuselo by sa ho podariť uzatvoriť po operácii. Jednoducho, je to zákrok, pri ktorom treba splniť extrémne prísne medicínske kritériá a zohľadňujú sa faktory, ktorých skúmanie sa neustále zdokonaľuje s vývojom medicínskej technológie.
Ako sa postupuje v prípade, že sa našiel vhodný darca?
Lekár na základe predispozície darcu a parametrov orgánu (v tomto prípade srdca) vyberie vhodného príjemcu, informuje koordinátora HTx o zhode a následne je spustená koordinácia celého procesu transplantácie. Po zosúladení a dohode ostatných odberových tímov sa určí presný čas odberu orgánov pre jednotlivé zákroky a koordinátor HTx zabezpečí kardiochirurga a dopravu odberového tímu. Okrem toho však musí zabezpečiť aj všetko ostatné, ako napríklad chladiaci box či odberovú tašku, ktorá obsahuje zvyšok vybavenia a má určité náležitosti nevyhnutné pre odber orgánu. Pokiaľ ide o odber v rámci Bratislavy, transportuje sa v sanitke, avšak, ak hovoríme povedzme o v Košiciach, prípadne o Českej Republike, tak sa využije letecká preprava. Ide o čas. To znamená, že ak chceme príjemcovi pomôcť, musí byť na operačnej sále NÚSCH v čo najkratšom čase. Hovoríme o čase do štyroch hodín.
Zúčastňujete sa aj vy operačného zákroku?
Samozrejme. Zúčastňujem sa odberu spolu s kardiochirurgom. Najdôležitejším faktorom je súhra tímu chirurgov a čas, za ktorý je možné orgán odobrať a transportovať.
Ako taký výjazd do odberového centra a následný prevoz orgánu od prvého telefonátu vyzerá?
Tak, ako som už povedal, máme dve možnosti transportu. Pozemný a letecký. Ak je odberové centrum vzdialenejšie, dávame prednosť leteckej preprave. Napríklad, keď ide o odber v Martine, alebo Banskej Bystrici, prichádza do úvahy aj pozemný transport, ale iba za asistencie polície, ktorá počas celej prepravy zabezpečuje jej plynulosť.
Čo sa deje po príchode a ako vyzerá zákrok?
V nemocnici sa spolu s kardiochirurgom prezlečieme do sterilného operačného oblečenia a ideme priamo na operačnú sálu. Ja ako koordinátor zabezpečím dokumentáciu darcu a pripravím všetky pomôcky na odber (sterilný lavór, sterilné vedierko, pílku na sternum – hrudnú kosť, hrudníkový rozvierač, transfúznu súpravu, sterilné sáčky a kardioplegickú kanylu s vodičom, ktorá je určená na použitie pri operáciách s mimotelovým krvným obehom na podávanie kardioplegických roztokov do srdca slúžiacich na jeho dočasné zastavenie “kardioplegia” a súčasne sa pomocou nej odvzdušňuje srdce po ukončení operácie). Keď lekár otvorí hrudník, zhodnotí štruktúru a vzhľad srdca. Ako koordinátor som v neustálom spojení s operačnou sálou v NÚSCH, kde už na stole leží príjemca. Po potvrdení potrebnej kvality srdca, oznámim tímu chirurgov v Bratislave zahájenie odberu. Kardiochirurg uzatvorí aortu a ja nahlásim operačnej sále v NÚSCH presný čas. Od tejto chvíle sa začína “odpočítavať čas” štyri hodiny. Počas celého odberového zákroku zabezpečujem komunikáciu medzi pracoviskami, komunikáciu týkajúcu sa logistiky a príslušnú dokumentáciu.
Ako postupujete po odobratí orgánu?
Srdce sa uloží do dvoch sterilných vrecúšok so sterilným roztokom, vloží sa do vedierka, následne do chladiaceho boxu s ľadom a spoločne s kardiochirurgom sa presúvam do Bratislavy, kde odovzdáme chladiaci box operatérom. Transplantácia sa môže začať.
Ak tomu správne rozumiem, tu sa vaša práca končí, však?
Ani zďaleka. Musím ešte spracovať dokumentáciu, tú následne odošlem elektronickou formou do Národnej transplantačnej organizácie a až potom moja práca končí a čakám na ďalšiu transplantáciu… Aj napriek mojim dlhoročným skúsenostiam v neodkladnej zdravotnej starostlivosti, je pre mňa táto práca neustálou výzvou. Motto „Zachráň život” ostáva naďalej zachované a je to najmä nová skúsenosť a vízia, ktorá ma napĺňa nielen profesionálne, ale predovšetkým ľudsky.
Autor: Arpád Mátyás Pál Foto: Archív Borisa Kováča
Island, krajina, ktorá ponúka veľmi širokú škálu možností outdoorových aktivít. V auguste 2017 som ešte ako študent grafického a priestorového dizajnu v Banskej Štiavnici, odcestoval do hlavného mesta Reykjavík za mojim priateľom Jurajom, ktorý tam vtedy pracoval ako horský sprievodca v jednej z najznámejších cestovných agentúr. Táto agentúra ponúka množstvo zájazdov a poznávacích pobytov v oblasti južného Islandu. Najatraktívnejším a zároveň najťažším zájazdom je päťdňová túra na päťdesiatpäť kilometrov dlhej trase Laugavegur (č. Lógavéguř), ktorej magistrála prechádza cez jeden z najrozmanitejších biotopov v krajine. Na tejto trase nájdete od obrovských lávových polí, ľadovcov, hôr, horúcich prameňov, gejzírov, riek a rozľahlých plání čiernej sopečnej pôdy s niekoľkotonovými obsidiánmi, naozaj všetko. Na jeden z týchto zájazdov sa mi podarilo prostredníctvom Juraja dostať. Dohodli sme sa, že mu budem pomáhať ako kuchár pre šestnásťčlennú skupinu ľudí z rôznych krajín sveta, ktorú mal na starosti. Ubytovanie bolo zabezpečené v horských chatách, ktoré boli spravované islandskou turistickou asociáciou (FI). Nachádzali sa v nich poschodové postele a kuchyne zväčša „poľného” charakteru. Toalety boli veľmi provizórne a sprcha bola iba v poslednej zo štyroch chát, kde sme prespali.
Skoro ráno sme odišli z Reykjavíku. Cesta terénnym autobusom trvala niekoľko hodín. Náš cieľ bol základný tábor Landmannalaugar (č. Landmanalögař). Krajina za oknom autobusu pripomínala skôr Mesiac než bežnú prírodu. Okrem machu a rôznych zakrpatených kríkov tam nebola žiadna iná zeleň. Postupne sme sa spoznávali s ostatnými účastníkmi zájazdu. Boli tam ľudia z USA, Mexika, Holandska, Anglicka, Kanady, ale aj z Číny.
Príprava jahňacieho mäsa na spoločnú večeru
Po príchode do tábora sme sa najedli. Jedlo bolo počas celého zájazdu uložené v pevných uzatvárateľných škatuliach. O dopravu surovín a batožiny do horských chát sa nám staral profesionálny horský záchranár Arnan a jeho žena, zdravotná sestra Elva. Potraviny vozili v krytom kovovom prívese z hrubého plechu, zapriahnutom za mohutným terénnym autom so špeciálnymi pneumatikami na prejazd po ľadovcoch a riečnych korytách. Mal som možnosť cestovať v aute s Elvou, čo bolo pre mňa veľmi nezvyčajným zážitkom. A ukázalo mi to úplne iný pohľad na filozofiu rovnoprávnosti, než na akú sme zvyknutí u nás na Slovensku. Po odchode z tábora sme sa presúvali na prvú z chát pomedzi pestrofarebné kopce, odkiaľ neustále syčali sírne pary, pretože práve v tejto oblasti je geotermálna aktivita veľmi silná.
Výstup k prvej chate bol asi ten najnáročnejší. Neustále stúpanie, rôznorodé povrchy a okrem toho všetkého stále pršalo a fúkal silný vietor. Išli sme takto približne štyri hodiny. Nakoniec sme sa dostali na veľkú planinu z čierneho štrku, kde bola ešte stále hrubá vrstva snehu a mne úplne premokli topánky aj oblečenie. S Jurajom sme viedli skupinu a za nami išli slabší a starší, podľa ktorých sme udávali tempo celej skupine. Keď sme konečne zbadali červenú strechu prvej chaty Hraftinnusker (č. Hraptinuskieř), veľmi nám odľahlo. Tešili sme sa, ako sa konečne zohrejeme a vysušíme si veci.
Tábor Landmannalaugar – stanová časť
Poveternostné podmienky na tomto mieste sú známe svojou tvrdosťou. Silný vietor, pravidelný dážď, sneh a zima. Aj v lete. Teplota sa nadránom pohybovala okolo šiestich stupňov Celzia. Aj napriek tomu bolo pod chatou vytvorené provizórne miesto pre kemping, kde mali ľudia postavené stany, okolo nich si vybudovali malé múry zo skál, aby boli chránení pred vetrom a dažďom, ktorý naozaj pršal aj odspodu. V chate bolo našťastie príjemne teplo. Prízemie pozostávalo z niekoľkých menších miestností. Prvá bola sušiareň, kde bolo žiaľ také vlhko, že na druhý deň sme mali veci stále mokré. Spálňa mala poschodové postele a zároveň plnila funkciu jedálne, čiže zvyšný priestor zaplnili dva dlhé stoly s lavicami. Kuchyňa aj napriek malému rozmeru splnila svoj účel. V každej chate boli dva veľké hrnce, v tých sa neustále varila voda na plynových horákoch. Slúži ako na umývanie riadov, tak aj na zalievanie kávy, a pod. Na večeru bolo vždy niečo iné a varili sme zo surovín, ktoré nám Arnan nosil čerstvé každý deň. Zatiaľ čo Juraj zabával skupinu a rozprával im rôzne zaujímavosti z okolia, som ja pripravoval večeru pre všetkých. Takto to už potom chodilo každý jeden deň. Jedli sme vždy spoločne a rozdelili sa služby, kto bude v aký deň umývať riad. Spánok bol trochu nepokojný, keďže ho neustále niekto rušil chrápaním a rôznymi pazvukmi, avšak my s Jurajom sme mali zaistené sprievodcovské miesta v podkroví, takže sa nás to, chvalabohu, netýkalo. Ráno sme sa budili pravidelne o 7:30, aby sme stihli vyraziť včas. Raňajky zväčša pozostávali z ovsenej kaše, banánov, jabĺk a škorice a do nej si potom každý primiešal brusnicový lekvár a arašidové maslo. Viem, znie to trochu divne, ale presne takú „nutričnú bombu” sme pred cestou potrebovali. Ráno po prvej noci sa mi podarilo navariť enormné množstvo ovsenej kaše, tak som sa obliekol a rozniesol som ju, ešte horúcu, ľuďom do stanov. Tí boli veľmi vďační za teplé a sýte raňajky, po noci prežitej vo vetre a daždi. Keď sa každý zo skupiny prezliekol a batožinu opäť odovzdal Arnanovi, tak sme sa vydali na skoro tridsaťkilometrovú cestu. Cesta by za normálnych okolností mala o viac ako polovicu menej, avšak Juraj bol posadnutý obchádzkami. Museli sme dokonca aj prebrodiť rieku. Postupne sme sa presúvali k druhej chate, ktorá mala názov Álftavatn (č. Aulftavatn).
Táto chata bola oproti predošlej ako luxusný hotel. Vo vnútri sa nachádzala priestranná kuchyňa s kompletným vybavením. Interiér bol obložený drevom. Hneď vedľa chaty sa mali aj čisté toalety, čo sme všetci ocenili. Pamätám si, že na večeru boli vtedy špagety bolognese a s jedným Talianom sme vtipkovali, že im do „al dente” chýbalo štyri a pol sekundy. Opäť sme jedli za jedným stolom a postupne sme sa spoznávali, hovorili si zážitky zo života… Jazero, ktoré je situované kúsok od chaty je také plytké, že sa dá celé prejsť pešo. Až na jednu časť. Uprostred jazera je kráter, o ktorom hovorí aj príbeh zo začiatku sedemnásteho storočia. Toto jazero bolo veľmi vyhľadávaným miestom pre lovcov, pretože tam chodili odpočívať labute počas jesennej výmeny peria. Keďže boli vtedy slabé a jazero plytké, tak ich ľudia lovili priamo na koňoch, ktorými cezeň cválali. Jeden z nich, konkrétne istý Benedikt, sa vydal na lov labutí spolu so svojou dcérou, ktorá ho čakala na brehu. V plnej rýchlosti sa mu však podarilo vcválať práve do kráteru, kde sa aj s koňom utopil. V tom čase bolo veľkým problémom zohnať rýchlu pomoc, a tak ho našli, až keď ho na severozápadnom brehu jazera vyplavilo. Niektorí chatári mi tvrdili, že ho mali možnosť stretnúť a bol to veľmi zvláštny zážitok. Islanďania sú známi tým, že veria na mágiu a mýtické bytosti.
Jazero pri chate Álftavatn
Sotva sme sa prebudili a opäť sme raňajkovali ovsenú kašu. Juraj sa spolu so skupinou vydal na cestu, tentokrát bezo mňa. Ja som ostal pomáhať Elve pri skladaní kuchynského stanu v kempingovom areáli. Krátko na to som s ňou pokračoval v ceste terénnym autom na ďalšiu chatu. Cestou sme sa ešte zastavili u jej kamarátov na chate Hvanngil (č. Kvangil).
V aute sme si toho s Elvou veľa povedali a rozoberali sme najmä kultúrne a sociálne rozdiely. Elva je matkou troch detí a hovorila mi o tom, ako fungujú medziľudské vzťahy na Islande a aké úlohy zastávajú v rodine žena a muž. Spočiatku som mal pocit, že ide o matriarchát, kde muži nemajú rovnaké práva ako ženy, avšak po čase som tomu porozumel a myslím si, že sa na Slovensku máme ešte veľa čo učiť. Spomenula aj historické dôvody. Keď pôvodné obyvateľstvo na Islande prežívalo najmä vďaka rybolovu a vzhľadom na nedokonalú technológiu a silné morské prúdy okolo ostrova sa často stávalo, že muži ako rybári umierali. Preto sa ženy museli starať v podstate o všetko a združovali sa v spolkoch, kde si navzájom pomáhali. Niektoré z nich fungujú dodnes.
Nasledujúca chata, na ktorú som prišiel o dosť skôr ako Juraj, sa volala Emstrur (č. Emštrüř). Jednalo sa vlastne o komplex viacerých chát, ktoré boli kaskádovito položené. Pod nimi sa nachádzala kempingová časť s vonkajšou kuchyňou. Večeru mala mať tentokrát na starosti Elva, ale dohodli sme sa, že ona pripraví dezert a ja uvarím jahňací guláš. Totižto spôsob prípravy ich tradičnej polievky, ktorý demonštrovala, sa mi nie tak úplne pozdával. Nakoniec si dala aj dupľu a ich tradičné jedlo na maďarský spôsob ocenili aj tamojší chatári. V chatke s nami vtedy bývali aj dve Holanďanky, horolezkyne, tie sa k nám neskôr pridali na pár desiatok kilometrov. Jedna z nich je teraz veľmi významnou antropologičkou a pravidelne publikuje vedeckú literatúru.
Po klasickom ráne sme sa začali presúvať do posledného bodu našej trasy, kde sme mali prežiť dve noci. Chata, ktorá tam stojí, je asi mojím najobľúbenejším miestom na Zemi. Navštívil som ju odvtedy ešte trikrát a niekoľkokrát som sa tam aj pokúšal zamestnať ako warden – chatár, avšak neúspešne, pretože si miesta držia stále tí istí ľudia. Toto miesto sa volá Þórsmörk (č. Th/Forsmörk ) a chata má názov Langidalur (č. Langidaluř). Þórsmörk je najkrajšou prírodnou rezerváciou na južnom pobreží. Preteká ňou obrovské množstvo riek, tie vytvárajú rozsiahle korytá. Keď v roku 2010 vybuchla sopka Eyjafjallajökull (č. Eijafjatlajökutľ) a roztopila ľadovec, ktorým bola pokrytá, koryto rieky pri chate malo údajne desaťkrát väčší prietok vody ako Amazonka. V Þórsmörk-u sa dokonca nachádza aj les, čo je na Islande pomerne vzácny prírodný úkaz, avšak stromy majú nanajvýš len niečo okolo troch-štyroch metrov do výšky. Chata Langidalur disponuje aj sprchou s teplou vodou, ibaže, čo minúta vody, to euro. Prvú noc na chate sme aj napriek tomu venovali hygienickej očiste.
Na druhý deň ráno sme opäť išli na túru. Asi dve hodiny od chaty sa nachádza tzv. plató, odkiaľ bolo vidno celý ľadovcový prstenec okolo južného Islandu. Jediný problém bol, že sa tam dalo dostať iba po hrebeni, pod ktorým je tristo metrov hlboká roklina, čo pre toho, kto má strach z výšok, nebolo nič príjemné. Takže som radšej nepokračoval so skupinou a namiesto toho som preskúmal okolie. Pri koryte rieky rástlo veľké množstvo hríbov.
Večer sme zakončili spoločne, pri dobrom jedle a víne a na druhý deň doobeda sme chatu Langidalur opustili. Po návrate do Reykjavíku na nás čakalo prekvapenie, mali možnosť ochutnať špeciality, ako napríklad jahňacie semenníky a tradičný alkohol Brennivín, ktorý sa vyrába z rasce.
Autor: Arpád Mátyás Pál Foto: súkromný archív autora
Dištančná výučba má svoje pozitíva aj negatíva, tvrdia oslovení vysokoškoláci, ktorí v zimnom semestri nastúpili na vysokoškolské štúdium a hneď sa začali vzdelávať na diaľku. Najväčším benefitom online vyučovania je podľa študentov prvého ročníka z Katedry žurnalistiky Filozofickej fakulty Univerzity Komenského to, že sa vyhnú rannému vstávaniu a cestovaniu. Po prvom semestri na katedre sa však zhodujú, že by zase radi sedeli v triedach a výučbu mali prezenčnú.
I keď sa zatiaľ, v prvom ročníku, ľudovo povedané, len „oťukávali“, osobný ľudský kontakt chýba každému. „Pre krátkosť času sme neboli schopní nadviazať hlboké priateľstvá, no chýba mi chodiť so spolužiakmi na kávičky a čajíky,“ vysvetľuje Ján.
Pri otázkach o obľúbenosti jednotlivých predmetov sa odpovede rôznili. „I keď som sa predmetu obávala, zapísala som si globálnu rozvojovú žurnalistiku, a tá ma baví,“ hovorí Nikola. Väčšinu predmetov hodnotili študenti neutrálne. Problematickou však bola najmä Logika pre žurnalistov, keďže, ako sa opýtaní zhodli, ide o náročnejší predmet a preberať ho cez obrazovku počítača je o to náročnejšie. „Pripomína mi matematiku,“ dodala Nikola. „Je to predmet, ktorý len ťažko pochopím,“ hodnotí logiku Lujza. „Nikdy som si však nemyslela, že ma bude baviť dejepis, no dejiny ma bavia,“ doplnila Lujza.
Celkový dojem z vysokej školy majú študenti zväčša pozitívny. Podľa nich je ťažké hodnotiť školu a prostredie za výnimočných podmienok, no zároveň všetci dúfajú, že sa čo najskôr vrátia do normálu.
Na prvý pohľad nie je homosexuálny umelec v súčasnosti nič výnimočné. Keď sa však do príbehu dvadsaťročného Martina ponoríme hlbšie a okúsime jeho sladko-trpkú chuť, zistíme, že život homosexuála prináša oveľa viac než len veci spojené s jeho orientáciou, čo pomáha k lepšiemu stotožneniu sa človeka s človekom.
Povedzte nám niečo o sebe.
Môj život sa začína tým, že som sa narodil a nejakou chybičkou som sa ocitol v detskom domove. Pôvodne som mal ísť do Bratislavy, k nejakej „celebritke“, no našťastie sa to zmenilo. Šiel som do Skalice, a tak ma potom našla moja mama. Robila v detskom domove, hneď som jej padol do oka a nastalo isté vzájomné prepojenie. Tesne pred mojimi pätnástymi narodeninami mi zomrel otec, čo bola veľká životná rana, no môj vzťah s mamou to viac upevnilo.
To, že som gay, som tušil odmalička, že asi sa mi páčia viac chlapci ako dievčatá. Postupne sa to stupňovalo, neprišlo to odrazu. V pätnástich som sa priznal mame. Neviem, či bola smutná alebo šťastná, no najmä bola rada, že som sa jej to povedal, ale musela si na to chvíľku zvykať, uvedomiť si, že vnúčatá asi nikdy nebude mať…
Ako váš coming-out prijala širšia rodina?
Priamo som sa im nepriznal, no myslím, že to tušia. Aj tak mi však stále kladú otázky typu – „Kedy budeš mať frajerku?“.
Študujete na umeleckej škole, poviete nám niečo o svojej tvorbe?
Moju prácu by som zhrnul slovami „kontroverzný gay na slovenské pomery“. Čo sa týka výtvarnej tvorby, v minulosti som sa tomu venoval viac. Stále mám chvíle, keď si niečo nakreslím, no pravdupovediac, umelecká škola mi to znechutila, keďže sa to stalo mojou povinnosťou. V poslednom čase som sa skôr zameral na hudbu a návrhy šiat.
Čo najviac ovplyvnilo vašu tvorbu? Slúži vám ako inšpirácia rodinné pozadie?
Nie sú to ani tak rodinné udalosti, ako skôr veci a ľudia okolo mňa a moje vlastné emócie, čo ma inšpirujú.
Je niečo, čo sa snažíte svojim umením povedať?
Význam mojich obrazov by som bral skôr naľahko, sám často neviem, aký majú význam, jednoducho len začnem kresliť. Návrhy odevov prichádzajú tiež zväčša spontánne. Čo sa však týka hudby, v textoch sa často vyskytuje kritika spoločnosti.
Ako sa žije gayovi v malomeste?
No, spočiatku som mal pocit, že ma chce každý zbiť. Celé mesto vedelo, že som gay skôr než som to vedel ja, ale myslím si, že veľmi pomohol môj spôsob prezentovania sa. Ľudia si uvedomili, že sa nebojím a nehanbím sa za to, kto som, preto ma prestali šikanovať.
Aké máte výhody alebo nevýhody oproti gayom z veľkomesta?
Nevýhodou je asi to, že si ma tu veľa ľudí všíma, oproti veľkomestu, kde to často zaniká, čo na druhej strane môže byť aj nevýhoda. Ak si ťa nikto nevšíma, si neviditeľný.
V malomestách sa snažia gayovia často maskovať, aby vyzerali heterosexuálne, pre vlastnú bezpečnosť, no ja som ten typ, čo chodí po ulici a je mu to jedno.
Ako vnímate LGBT+ komunitu na Slovensku?
Podľa mňa by sa mala LGBT+ komunita na Slovensku viac ukazovať, no serióznejším spôsobom, aby mali o nás ľudia čo najlepšiu mienku. Predovšetkým by sme si mali najprv vyriešiť medziľudské vzťahy v rámci komunity, ktoré sú často komplikované, a tak sa sústrediť na našu verejnú prezentáciu.
Autorka: Tatiana Turisová Foto: súkromný archív Martin Tomek
Slovenských stredoškolákov lákajú české, anglické a holandské vysoké školy. Naše univerzity pre mnohých z nich nie sú zrejme dosť dobré. Naopak, zahraniční študenti sú vďační za možnosť žiť a študovať v Bratislave. Len na Univerzite Komenského v tomto akademickom roku študuje približne 2500 študentov zo zahraničia.
„Najväčší záujem o štúdium na Univerzite Komenského pretrváva z Nemecka, Nórska, Iránu, Rakúska či Islandu,“ pre webjournal. sk sa vyjadrila Lenka Miller, hovorkyňa najväčšej slovenskej univerzity. Až 15 percent z celkového počtu zahraničných vysokoškolákov navštevuje Lekársku fakultu. „Stále hovoríme o riadnych študentoch, okrem nich v súčasnosti študuje na Univerzite Komenského ďalších 200 mladých ľudí cez program Erasmus+,“ dodáva. Zároveň však treba podotknúť, že z dlhodobého hľadiska klesá počet zahraničných záujemcov.
Byť sám v cudzom meste, ďaleko od rodiny, a učiť sa v inom jazyku. Každý zahraničný študent potvrdí, že začiatky sú náročné. Univerzita Komenského ponúka prípravné kurzy slovenského jazyka, ktoré majú pomôcť cudzincom zvládnuť prijímacie skúšky na vysokú školu. Prípravný kurz absolvovala aj dvadsaťdvaročná Alina pochádzajúca z Ukrajiny: „Hoci je slovenský jazyk podobný môjmu materinskému, komunikácia bola náročná. Všetkému rozumieš, ale nedokážeš to povedať.“ V súčasnosti Alina navštevuje Ekonomickú Univerzitu a rozpráva plynulou slovenčinou, no ako sama vraví, neustále sa učí a zlepšuje.
„So životom v Bratislave som spokojná. Popri štúdiu mám ďalšie dve práce, takže nemám veľa voľného času. Napriek tomu sa snažím zostať v rovnováhe, stretávať sa s kamarátmi a volať rodičom. Na Ukrajinu som zvyčajne cestovala dvakrát ročne, cez letné prázdniny a na týždeň počas školského roka. Tento rok som bola doma naposledy vo februári,“ vysvetľuje Alina, ktorá pre pandémiu nemôže navštíviť svoju rodinu.
Mladých ľudí v oboch krajinách vníma podobne: „ Každý má nejaké ciele. Mne sa zdá, že na Ukrajine dospievame rýchlejšie. Skončíme strednú alebo vysokú školu oveľa skôr než Slováci, hneď po škole pracujeme a tak máme viac skúseností.“
Text: Mária Miháliková Foto: súkromný archív Aliny
Predstavte si, že vkročíte do obchodu a ak nemáte špeciálnu nádobu, prací prášok vám nepredajú. Lebo ho nemajú do čoho nasypať …
Kamila Mačugová otvorila v Prešove v roku 2017 obchod s prírodnou kozmetikou, ktorý sa neskôr rozšíril aj o prvé samoobslužné bezobalové potraviny. Drogéria, ktorú tu nájdete, je prírodná a snaží sa po sebe zanechať čo najmenej odpadu. Potraviny si tu môžete sami navážiť a odniesť vo vlastnej nádobke či taške. Pozhovárali sme sa s ňou ako o biznisovej stránke ekológie aj o bezobalovej a ekologickej budúcnosti.
Čo bolo najťažšie, keď ste sa začali snažiť, aby ste vlastne vôbec nemali odpad? Ovplyvniť okolie. Na začiatku som to bola iba ja, kto sa venoval tejto téme. S manželom bolo trochu práce…Babka s dedkom… aby nám nenosili jabĺčka v igelitkách. To bolo asi najťažšie. Teraz už je to ale oveľa lepšie.
Čo je na tom najťažšie? Zmeniť zvyky ľudí. To je prvý krok. Často so zákazníkmi rozoberám, kde začať. Kde chodiť za takýmito vecami, aby minimalizovali vytváranie odpadu. Problém je aj v tom, že spoločnosť je stále zvyknutá nakupovať podľa reklám. Stále ako keby sme podliehali nákupnému ošiaľu.
Myslím si, že pojem „zerowaste” ide ruka v ruke s minimalizmom . Pokladáte sa aj vy minimalistku? Kedysi to tak nebolo. Aj ja som len človek a mám nejaké pokušenia… Sú nejaké veci, nad ktorými sa musím zamyslieť. Či tú vec skutočne potrebujem alebo nie. Ale určite je to o 80 percent vecí menej než predtým.
Niekedy ľuďom príde ekologický život finančne a časovo náročný. Súhlasíte s týmto názorom? Určite je to dlhodobejší proces, lebo si na to treba zvyknúť, ale čo sa týka financií, nemyslím si, že je to náročné.
Kde by mal človek začať, ak by chcel znížiť produkciu odpadu ? Skúste dať tri tipy. Prvý tip by bol určite nosiť si vlastnú fľašu, vlastnú tašku a tie úplne najjednoduchšie veci. A potom to, čo hovorím aj svojím deťom. Opýtať sa sám seba, či to vlastne potrebujem. A, samozrejme, keď už odpad vytvorím, tak potom ho treba aspoň správne triediť.
Ak by ste sa zajtra ocitli na čele envirorezortu, čo by ste urobili ako prvé? Určite by som viac dbala, aby bolo viac osvety. V školách, firmách, v korporátnych spoločnostiach.
Akú úlohu zohrávajú štátne orgány pri „zerowaste” iniciatíve? Kde vidíte zlepšenie a kde, naopak, nedostatky? Určite veľkú. Ak by bolo na túto problematiku vyčlenených viac peňazí, možno by to išlo ľahšie. Štát by sa mal určite angažovať ešte viac. Na druhej strane, je to opäť i o pohodlnosti ľudí. Stále majú možnosť vybrať si bezobalovú alternatívu. Niekedy prídu, že chcú napríklad bezobalový šampón, a potom keď chcú zaplatiť, opýtajú sa, či im ho zabalím. Vtedy sa mi ježia chlpy. Niekedy je to fakt viac o trende, ako o presvedčení.
Súhlasíte s tvrdením, že veľké množstvo spoločností využíva ekologický prístup iba ako marketingový ťah. Je to podľa vás zneužívanie tejto témy? Určite sa aj dnes, hoci sa o tom veľa hovorí, nájdu i také firmy. Nielen veľké spoločnosti, aj malé. Vždy sa treba zaujímať tiež o to, čo tá spoločnosť robí, či naozaj zminimalizovali produkciu odpadu, či ho triedia …
Kedy vám zišlo na um zriadiť si takúto predajňu? Pôsobila som vo farmaceutickom priemysle. Chcela som zmeniť systém, ako to v tomto priemysle funguje, a napadol mi obchod. Tiež som prešla istým vývojom. Prvé dieťa som ešte prebaľovala pamperskami. Preto prišla najprv myšlienka prírodnej drogérie. A keď som bola na úvodnom školení o produktoch v jednej firme, hovorili sme o prírodnom pracom prášku. Vtedy mi jedna zo žien vnukla myšlienku, že to nemusím predávať zabalené, že sa to dá aj na váhu. Čiže, začínali sme vlastne ekodrogériou. Ľudia si mohli prísť načapovať pracie gély, nasypať prací prášok do vlastných fliaš.
Vtedy skrsla prvá myšlienka, potom sa to už len nabaľovalo. Začala som obvolávať našich dodávateľov, či by nebrali obaly naspäť. Potom začali aj oni sami. Čo sa dalo, dávali do skla a podobne. Neskôr sa nám vedľa uvoľnil priestor, tak sme išli do výraznejšieho rozšírenia sortimentu o potraviny. Teraz sa to už pekne dopĺňa. Ľudia už hľadajú alternatívy i sami, ale aj tak je stále veľa takých, ktorí by potrebovali postrčiť.
Vidíte budúcnosť bez obalov aj vo veľkých korporátnych spoločnostiach ? Viete o nejakých konkrétnych príkladoch, kde sa o to usilujú? Určite by sa dalo využívať ešte menej alebo žiadne obaly. Len neviem, či by všetci vedeli tak, ako sa o to snažíme my, spolupracovať s dodávateľmi. Mohol by do toho nejako vstúpiť štát, nech vznikne určitý konsenzus medzi spoločnosťami. V nejakých obaloch to od dodávateľa prísť musí, to je jasné. Máme dodávateľov, ktorí sú ukážkoví, a potom máme dodávateľov, ktorí sa snažia. Nie všetko sa však dá úplne tak, ako by sme chceli. Takýmto dodávateľom sa usilujeme vyhýbať.
Jedna firma nám berie kartóny naspäť a z nich potom vyrábajú obálky, zošity, zápisníky. Možno by tiež to bola cesta pre firmy. Nuž a určite by sa všetko zlepšilo, keby sme netlačili zbytočne veci, ktoré tlačiť naozaj netreba. Príklad? Stále musím mať dokumenty pre účtovníka vytlačené.
Je takýto druh podnikania finančne atraktívny? Finančne atraktívny určite nie je. Najmä teraz počas korony nie…Čo sa týka potravín vonkoncom nie, na potravinách nemôžeme dať vyššiu maržu. Okrem toho, dopĺňala som ich predovšetkým kvôli zdraviu. Ľudia, ktorí u nás nakupujú, už vedia, že sa snažíme o najvyššiu kvalitu. Naozaj sa usilujeme preklepnúť dodávateľov, aby bolo všetko čo najzdravšie a najekologickejšie.
Prečo by mal človek zmeniť komerčnú drogériu za prírodnú ? V čom spočíva jej najväčšia hrozba? Má to obrovský dopad na ľudské telo, aj na ekologický aspekt. Všetko, čo si dávame na seba, ide naspäť do prírody, a potom to máme naspäť vo forme kyslých dažďov, mikroplastov… Takže má veľmi veľký význam zmeniť komerčnú kozmetiku za prírodnú. Každému zákazníkovi odporúčam zmeniť deodorant, šampón, prací prášok, a potom postupne nabaľovať všetko ostatné …
Čo bolo pre vás doteraz najväčšou výzvou? Predsa len ide o úplne nový sortiment a produkt … Zrejme ľudia, ktorí robia presný opak toho, čo by sme my chceli dosiahnuť. Takže aj oni sú pre nás taká výzva. A výzva je tiež prežiť toto obdobie …
Premýšľali ste aj nad e-shopom? Áno, premýšľam nad ním už asi rok. Treba to poriadne premyslieť skôr než sa do takého niečoho človek pustí.
Kde vidíte svoj obchod o pár rokov. Máte ešte nejaké ciele? Študujem prírodnú medicínu. Takže asi sa budem viac venovať diagnostike, alternatívnej liečbe. K tomu patrí, samozrejme, tiež kozmetika, strava, výživové doplnky…
Skalica vyniká medzi inými okresnými mestami výnimočnou zbierkou historických budov, sakrálnych i technických pamiatok alebo archeologických unikátov. Mesto sa dlhodobo snaží o udržanie historického vzhľadu pripomínajúceho Skalicu v devätnástom storočí, najmä v pamiatkovej zóne.
Analyzujú profesionáli
Prvé impulzy prichádzajú od vlastníkov, ktorými sú zväčša mesto a samospráva. Výnimku tvoria viaceré sakrálne nehnuteľnosti.
Ako na tom pamiatky sú a či ich treba rekonštruovať, to posudzujú odborníci z Krajského pamiatkového úradu. Prísnejším kritériám pritom podliehajú stavby v pamiatkovej zóne mesta, približne kopírujúcej územie, ktoré obkolesovali stredoveké hradby. Pamiatky za hradbami opravujú tiež, avšak v týchto častiach mesta už platia miernejšie pravidlá.
Pre udržanie historického vzhľadu niekedy dochádza k sporom medzi vlastníkmi najmä obývaných budov, ktoré nezodpovedajú definícii pamiatky, no nachádzajú sa v pamiatkovej zóne. Prísnym pravidlám podlieha aj nová výstavba v tejto oblasti. „Pravidelná údržba a obnova je výhodná i z ekonomického hľadiska, lebo predchádza vzniku náročných havarijných situácií a vážnych porúch historických konštrukcií,“ vysvetľuje Ing. arch. Renáta Žamberová z Krajského pamiatkového úradu.
Rekonštrukciou by mal prejsť aj Dom kultúry
V uplynulom období sa podarilo vykonať niekoľko opráv. Príkladom je aj septembrový Deň čistenia rín. V rámci tejto akcie pamiatkari vyzvali majiteľov historických budov, aby svoje objekty sprístupnili na vyčistenie odkvapov a drobné opravy komínov a striech. Práce robili profesionáli z Pamiatkového úradu, ktorí tiež poskytovali vlastníkom poradenstvo čo sa týka starostlivosti o budovy. V súčasnosti sa zamerali na opravu strechy na Mlyne bratov Pilárikových.
Zaujímavá je aj inštalácia pamiatkovo chráneného organu v interiéri Jezuitského kostola. Ten sa pôvodne nachádzal v Dóme sv. Martina a po jeho dokončení by mal byť najväčším v meste Skalica.
Aj napriek kríze sa tieto projekty podarilo zrealizovať z finančných zdrojov vyčlenených ešte v roku 2019. „Pri väčších investičných akciách zameraných na rekonštrukciu pamiatok a historických objektov bývajú využívané najmä dotačné zdroje z Ministerstva kultúry SR a Európskych fondov a vlastné zdroje mesta Skalica,“ hovorí PhDr. Martina Ondrušová, zamestnankyňa sekretariátu primátorky.
Pulzujú životom
Každoročne sú pamiatky počas letnej turistickej sezóny, od mája do septembra, sprístupnené turistom aj miestnym. V prevádzke je 12 objektov, v rámci aj mimo pamiatkovej zóny a k dispozícii je vyškolený sprievodca. Podľa Turistickej informačnej kancelárie v Skalici má mesto v pláne do budúcnosti sprístupniť aj kostolík, ktorý je súčasťou budovy Štíboru alebo expozíciu Lekárne u milosrdných bratov.
Vízia mesta do roku 2027 zahŕňa opravu viacerých pamiatok, napríklad Gvadányho kúrie, kde sídli Mestská knižnica, hradieb, Škarniclovskej tlačiarne, viaceré úkony v prípade kostola sv. Pavla Pustovníka, s ktorými už v uplynulom roku začali, a v neposlednom rade – Domu kultúry.
Mesto Skalica skutočne ponúka skvosty jedinečné práve pre tento kraj. Okrem typického trojuholníkového námestia obklopeného barokovými domami, ktoré postavili po rozsiahlom požiari v 17. storočí, je v meste pätnásť kostolov, či historická kníhtlač, kde uzrelo svetlo sveta prvé vydanie Kollárovej Slávy dcery.
Premiér si do toho, čo si oblieka, nenechá hovoriť
Slovensko prežíva najväčšiu krízu za ostatné desaťročia a vláda sa urputne snaží udržať pandémiu pod kontrolou. Napriek tomu, že nám treba kriesiť ekonomiku a riešiť nedostatok zdravotníckého personálu, nemôžeme zatvárať oči pred celkovým vystupovaním našich vládnych predstaviteľov. K tomu patrí, prirodzene, aj ich výzor. Nechcem sa hrať na “módnu políciu”, lebo na tom, či má niekto oblek modrý, sivý, čierny poprípade pásikavý, naozaj nezáleží. Podstatné je, aby vôbec nejaký mal, aspoň na stretnutí so zahraničným veľvyslancom alebo na dôležitej tlačovej konferencii.
Ak si myslíte, že slušné oblečenie našich politikov je samozrejmosť, pokúsim sa vám oponovať. Čo je v iných štátoch štandardom, na Slovensku platiť nemusí. Premiér Igor Matovič si dovolí prísť na stretnutie s bieloruským diplomatom v sivom saku, rifliach a “číňanoch”, čiže plátených teniskách. Podvedomie začne ihneď pracovať a vnútorný hlas dodáva, že toto stretnutie bolo asi neplánované. Omyl – inicioval ho práve Igor Matovič. Napriek tomu, neráčil sklopiť uši a uznať, že si skrátka vybral nevhodný outfit a neodhadol vážnosť situácie. Namiesto toho napísal večer status na sociálnu sieť, aký to bol úspešný deň, lebo nahneval veľa ľudí. Na konci neváhal dodať, že to všetko stihol vo svojich “obľúbených teniskách za pár penez”. Ak by niekoho zaujímalo, ako prišiel diplomat, tak hádate správne – v obleku a elegantných topánkach.
Igor Matovič s bieloruským diplomatom. Zdroj: Facebook Igora Matoviča
Nečudujem sa teda, že sa na premiéra spustila vlna kritiky, ktorú však svojsky odignoroval, či odigoroval, ako sa teraz zvykne hovoriť. Inak to nebolo ani pri rozlúčke s teraz už bývalým štátnym tajomníkom ministerstva vnútra. Igor Matovič síce vymenil sako, ale rifle ostali. Nezaostával za ním ani súčasný minister vnútra Roman Mikulec, ktorý svojou rozopnutou polokošeľou budil dojem vyhadzovača na dedinskej diskotéke. Topánky, našťastie, nebolo vidieť. A áno, bývalý štátny tajomník Lukáš Kyselica je v obleku a kravate. Nedá mi tiež nespomenúť “haloweensky kostým” Milana Krajniaka, a to vojenské maskáče na tlačovej konferencii o plošnom testovaní.
Prečo mal na sebe práve minister práce maskáče, zostáva záhadou. I keď, sociológ Michal Vašečka tvrdí, že odevom len umocnil svoje militanto-nacionalistické reči, ktoré smeroval istej cieľovke. Myslím, že táto vláda nevyhnutne potrebuje kvalitného a asertívneho protokolistu.
