All Posts By

Webjournal

Neveríme fake news

BRATISLAVA- Študenti Katedry žurnalistiky mali možnosť zúčastniť sa pilotného projektu s novinárkami Deborah Nelson a Sandrou A. Banisky, ktoré sprevádzali americkí študenti z Marylandskej univerzity.

Bolo nás jedenásťTeraz však nehovoríme o albume z dielne Milana Lasicu, Júliusa Satinského a Jaroslava Filipa, ale o jedenástich amerických a jedenástich slovenských študentoch. Stretli sa na workshope o fake news, čiže falošných správach a dezinformáciách.

 Za sedem dní si študenti vypočuli prednášky a rozhovory novinárov, s ktorými diskutovali o slovenskej histórii, politike a o šírení správ. O snahe zabrániť šíreniu falošných správ rozprávali Michaela Terenzani (The Slovak Spectator), Daniel Hotka (SME), Beata Balogová (SME), Matúš Kostolný (Denník N), Pavla Holcová (zakladateľka Českého centra pre investigatívnu žurnalistiku), Katarína Klingová (GLOBSEC), a, samozrejme, aj držiteľka Pulitzerovej ceny Deborah Nelson spolu s kolegyňou Sandrou A. Banisky.

Nové vedomosti si mohli študenti vyskúšať aj v praxi. Rozdelili sa do skupín a zisťovali, ako mladí ľudia získavajú informácie. Každá skupina mala vlastnú falošnú správu, ktorú si ich respondent prezrel a mal uviesť, či o nej počul a či jej verí. Výsledky jednotlivé skupiny neskôr odprezentovali a tak mali aj ostatní možnosť vypočuť si a pozrieť odpovede ich rovesníkov.

Workshop však nebol len o práci. Študenti sa navzájom spoznávali, spoločne navštívili aj nočnú Bratislavu. Americkí študenti sa museli vyrovnať s tým, že nízke ceny nie sú fake news, ale realita.

Na katedre išlo o prvý projekt podobného typu. Priebeh kurzu si chválili nielen študenti, ale aj Deborah Nelson a Sandra A. Banisky. Dúfame preto, že táto spolupráca nebola posledná. Teraz je na slovenských študentoch, aby navštívili USA, a opäť spojili sily s americkými kolegami. V tomto ich podporuje aj Ján Pallo, vydavateľ The Slovak Spectator, ktorý túto spoluprácu zorganizoval.

Text: Michal Dudoň
Foto: Michal Bardoň

Vladimír Šnídl: Tradičné médiá neklamú, ohrozili by tým svoje tržby

BRATISLAVA 28. novembra – Tradičné médiá si nemôžu dovoliť klamať, podotkol Vladimír Šnídl, reportér denníka N, ktorý prišiel prvákom Katedry žurnalistiky Filozofickej fakulty UK prednášať o dezinformáciách a hoaxoch.

Autor príručky Pravda  a lož na Facebooku nám prostredníctvom prezentácie ukázal viacero prípadov, keď alternatívne internetové portály prekrútili informácie z tlačových správ, aby si zvýšili čítanosť. „Tradičné médiá to nerobia, ohrozili by tým svoju dôveryhodnosť, a teda aj tržby,“ vysvetlil. 

V rámci prednášky sa so študentmi podelil aj o skúsenosti z diskusií na stredných školách. Ako uviedol, občas sa stretne s mladými sympatizantmi radikálnych strán či so skeptickými riaditeľmi, ktorí nevedia, akým spôsobom zmeniť ich názory. Aj preto vydal denník N viacero príručiek s návodmi, ako odhaliť dezinformácie a hoaxy na internete. 

Vladimír Šnídl predtým pracoval v českých Hospodářských novinách, týždenníku Ekonom a denníku SME. Ako redaktorovi denníka N sa mu začiatkom tohto roka podarilo odhaliť kauzu o povýšení Andreja Danka na kapitána.

Text a foto: Dominika Chrastová

Šéfka denníka SME: Každý deň niekoho nahneváte

BRATISLAVA 21. novembra – „Novinárska práca vám ponúka licenciu na fascinujúce veci,“ povedala Beata Balogová, šéfredaktorka denníka SME, študentom prvého ročníka Katedry žurnalistiky Filozofickej fakulty UK, ktorí navštívili vydavateľstvo Petit Press. 

Vo svojej prednáške ozrejmila mladým žurnalistom, čo predstavuje skutočná práca novinára. „Vo veľkej miere je založená na overovaní faktov,“ konštatovala Balogová. Zároveň však spomenula, že pre časovú tieseň a rýchlosť šírenia informácií často žurnalisti overovanie faktov zanedbajú. 

Novinár musí taktiež rátať s tým, že ľudia, o ktorých píše, sa budú brániť. Balogová uviedla, že denník SME má v súčasnosti 51 otvorených súdnych sporov. „Každý deň niekoho nahneváte,“ podotkla.

Šéfredaktorka podporuje mladých novinárov. Páčia sa jej blogy, v ktorých autor logicky dokáže zdôvodniť svoje názory. „Mladí ľudia sa bránia osobnému kontaktu so zdrojmi,“ zaráža šéfku denníka SME. Práve zdroje však vedia doplniť a najmä objasniť tému článku. Hoci niekedy ponúknu závažné informácie off record, ktoré novinár nemôže použiť.

Text a foto: Michala Gálová



Hydratačný punč

Sú drahé a každý rok rovnaké. Napriek tomu ich každý miluje. Takmer. Vianočné trhy sú hotovou nočnou morou pre novinárov, ktorí o nich povedali a napísali zrejme už úplne všetko. Ani jeden rok sa tomu však nevyhnú a musia hľadať niečo, čím by z vianočných trhov spravili originálne podujatie. 

Inšpiráciu boli na tých bratislavských hľadať aj študenti z nášho Kreatívneho štúdia. Spoločnosť im robil doktor Kubínyi, s ktorým sa presvedčili, že na tomto predvianočnom podujatí sa naozaj nič nezmenilo. 

Lokše, ktoré vám zohrejú v mikrovlnke, chutia rovnako. Medovina je stále priečne sladká a z reproduktorov počuť Celine Dion, ktorá všetkým oznamuje: „Sú tu Vianoce“. Len stromček na Hlavnom námestí je akosi z roka na rok menší. Mesto očividne podporuje iniciatívu za záchranu lesov. Škoda, že nie sofistikovanejším spôsobom. 

Po rýchlej prehliadke starých-známych stánkov s občerstvením sa študenti utiekajú pod provizórne striešky a pokračujú v debatách. Keďže inšpirácia na zaujímavý vianočný článok visí stále niekde vo vzduchu, prichádza reč na vianočné darčeky. Každý ich kupuje inokedy. V niekoľkomesačných predstihoch alebo deň pred Štedrým dňom. 

Študenti si však už určite budú dávať pozor najmä pri nákupe kozmetiky.Na stretnutí pod jedličkou totiž do detailov rozobrali aj tajomstvá výroby krémov v kozmetickom priemysle. Hydratačný, regeneračný, výživný alebo proti vráskam. Všetky obsahujú živočíšny tuk. Ale ako hovorí jedna zo študentiek: „Pokiaľ to funguje, neprekáža mi, aj keby to bolo z divej svine.“ 

Text: Monika Bartošová
Foto: Peter Kubínyi

Adam Valček: Ak je novinár len figúrka, mal by sa zaujímať, kto a kam ho posúva

 „Oligarchovia vám budú chcieť ukázať svoj pohľad na svet. Môžete ich vypočuť, no nemali by ste sa nechať presvedčiť o ich pravde,“ zdôrazňoval novinár Adam Valček na diskusii so študentami Katedry žurnalistiky FiF UK.

Adam Valček sa žurnalistike venuje od roku 2008, keď sa ako šestnásťročný zamestnal v denníku SME. S krátkou prestávkou v týždenníku TREND pôsobí v tomto denníku dodnes. Viedol investigatívne projekty, v súčasnosti je hlavným editorom ekonomického spravodajstva.

Priznáva, že v komunikácii s oligarchami viackrát zlyhal. „Podľahol som čaru bystrých milionárov. Spätne som veľmi rád, že som mal nad sebou mentorov, akými sú Konštatín Čikovský (dnes denník N, poznámka redakcie), Ivan Štulajter (bývalý novinár, chvíľu robil politického konzultanta pre SaS, poznámka redakcie) či Beata Balogová (súčasná šéfredaktora denníka SME, poznámka redakcie). Oni mi často povedali, že takto to nejde, krotili ma.“

Adam Valček spomínal, že na novinára sa snažia vplývať rôzni ľudia – respondenti, informátori aj lobisti. „Treba sa zmieriť s tým, že žurnalista je pre mnohých len figúrka na šachovnici. Mal by sa však zaujímať o to, kto ním ťahá a prečo ho posúva práve na to konkrétne miesto,“ uviedol A. Valček.

Nemáme dosť času na lustrovanie v registroch

„Keby ste sa ma pred piatimi rokmi opýtali, či je v našich médiách priestor na dlhodobú investigatívnu prácu, odpovedal by som – pravdaže. Situácia sa však mení, cítim to aj v našej redakcii. Aktuálnu odpoveď neviem, zisťujem ju podľa toho, ako sa situácia vyvíja, popravde, sám sa jej však obávam.“

A. Valček vysvetľoval, že ešte pred rokom mal v SME vhodné podmienky, aby celé dni lustroval databázy či rôzne registre a hľadal tak témy. Potom však prešiel na ekonomické spravodajstvo a času na investigatívu má menej. Redakcia, podľa jeho názoru, v súčasnosti ani nemá kapacitu, aby zamestnávala novinára, ktorý prinesie vlastný autorský text len raz za mesiac a nič iné sa od neho nevyžaduje.

Adam Valček odhaduje, že väčšina tém, ktorými sa médiá zaoberajú, vzniká vďaka tipom od ľudí. Napríklad, od zamestnancov firiem či úradov, ktorí upozorňujú na rôzne nekalosti pri obchodovaní. „Mám dojem, že minimum tém sa zrodí po novinárovom zistení, že niečo nesedí v registroch.“

Penta ovládne slovenské médiá

Novinár zo SME hovoril aj o postavení Penty na slovenskom mediálnom trhu. Skupovanie masmédií touto finančnou skupinou podľa neho ohrozuje predovšetkým pluralitu názorov. V druhom rade to však bude mať vplyv aj na inzertný trh „Penta tvrdí, že len médiá skonsolidované do väčšieho celku dokážu v otázke inzercie čeliť Facebooku, Googlu a ďalším. V tom majú podľa mňa pravdu. Otázkou však je, aké podmienky budú dávať inzerentom médiá v rukách úzkej skupiny vlastníkov a či budú tieto podmienky férové. Skoncentrovaná mediálna moc totiž môže aj z inzertného pohľadu rozhodnúť o bytí a nebytí konkrétnych značiek.“

 Už dnes Penta podľa Adama Valčeka využíva svoje médiá na propagáciu vlastných investícií, napríklad v zdravotníctve, čo tento novinár nevyhnutne nepovažuje za zlé. „Ako bude Penta silnieť, tým dôležitejšie bude trvať na tom, aby predaj inzercie prebiehal čo najtransparentnejšie,“ akcentoval.

Zdôraznil, že keď Penta cez čínsku firmu CEFC získa televíziu Markíza, všetky veľké slovenské médiá budú priamo či nepriamo prepojené. Krížové vlastníctvo médií však zakazuje zákon. „Penta sa bude musieť vzdať menšinového štyridsaťpercentného podielu v Petit Presse. Možno nás predá niekomu, kto má k novinárčine ešte ďalej než Penta. Alebo vlastníctvo nejako zamaskuje,“ konštatoval s obavami novinár.

Autocenzúru nepoprel

Študentov zaujímalo, ako sa na práci novinára podpíše skutočnosť, že „pracuje pre Pentu.“

„Nechcem vás obrať o ideály, ale istá autocenzúra tu je,“ priznal šéf ekonomiky SME. Podľa neho však nejde o priame zásahy do obsahu novín. „Skôr o tie vnútorné pochybnosti – ako budú čitatelia, kolegovia z iných médií či respondenti vnímať, keď napíšem niečo v prospech Penty? To, prirodzene, ovplyvňuje prácu na textoch, rozmýšľanie o témach a podobne.“ Zopakoval však, že tento boj nevzdáva a že Penta sa na riadení vydavateľstva nepodieľa.

 „Často mávam pocit, že sme k Pente prehnane kritickí. Len aby sme ukázali, že si do nej môžeme kopnúť, aj keď má v Petit Presse podiel,“ vysvetľoval A. Valček a dodal, že to považuje za kontraproduktívne. Ako príklad uviedol tému o novej ultramodernej nemocnici v Michalovciach. Otvorila ju sieť Svet zdravia, ktorá patrí pod Pentu. „Denník N o nemocnici ešte počas výstavby napísal peknú a obsiahlu reportáž. My sme to nerobili. Myslím si, že u nás by sa to nezaobišlo bez debát o tom, ako by bol taký článok vnímaný,“ spresňoval novinár.

Denník SME napokon tiež minulý týždeň informoval o uvedení nemocnice do prevádzky. V perexe aj v tele článku bolo uvedené, že nemocnica v minulosti od pacientov vyberala poplatky za nabíjanie mobilov. „Kopnúť si za každú cenu nezvyšuje našu objektivitu, ale je ťažké vyhovieť všetkým, pretože keď si nekopnete, niekto iný to zas bude interpretovať ako čisté PR,“ uzavrel A. Valček.

Disclaimer: Autorka stážuje v denníku SME. Skupina Penta je menšinovým akcionárom spoločnosti Petit Press, vydavateľa denníka SME.

Názory prezentované Valčekom sú jeho osobnými názormi a nevyjadrujú názor denníka SME.

Text: Nina Sobotovičová
Foto: archív SME

Barhum Nakhlé: „Emócie nesmú zvíťaziť nad rozumom“

„Vidím, že som vás všetkých ihneď zaujal svojim exotickým zovňajškom. Na úvod našej debaty preto vysvetlím, že môj otec je Sýrčan a mama pochádza zo Slovenska. Otec sem prišiel v 70. rokoch, získal štipendium na štúdium architektúry. Mamu vraj zachránil pred býkom, preto si získal jej srdce. No verili by ste tomu?,“ zakončuje svoje rozprávanie smiechom sympatický mladík. Jeho meno je Barhum Nakhlé. Muž, ktorý okrem iného hovorí piatimi jazykmi a istý čas svojho života prežil v krajinách, kde tvrdou rukou vládli Muammar Kaddáfi či Bašar Asad.

Migrant ≠ terorista
Barhum zavítal na Katedru žurnalistiky UK v rámci predmetu Zahraničnopolitická žurnalistika, aby študentom 5. ročníka priblížil svoj pohľad na zaužívané predsudky voči migrantom a ich kultúre. Občania našej krajiny si s uvedenou skupinou obyvateľstva spájajú predovšetkým slová ako terorizmus či islam. Barhum, ktorý v Sýrii, v krajine svojho otca, prežil len dva roky, však tvrdí, že stereotypy nepatria do otvorenej kultúry. „Zastávam myšlienku, že len tá kultúra, ktorá prijme inú kultúru, môže o sebe hovoriť ako o otvorenej. Podľa mňa však tento takzvaný strach z nepoznaného nenájdeme len na Slovensku, ale takpovediac všade. Najmä v krajinách východnej Európy. Možno to súvisí s ich minulosťou,“ poskytol svoj pohľad na vec. 

Prečo potom Slováci pociťujú strach z arabskej kultúry? „Sú tu historické predsudky. V prvom rade náboženstvo. Islam a kresťanstvo spolu súperili už v časoch stredoveku, každé z nich považovalo to opačné za niečo nežiadúce. Z toho vyplývajú aj ďalšie negatíva. Často sa v súvislosti s inou kultúrou poukazuje len na negatíva. Vznikajú bariéry, slabá vôľa prispôsobiť sa z oboch strán a prerastá to až do takej malej xenofóbie. Nemali by sme zabúdať na skutočnosť, že sme v prvom rade ľudia. Národ je podľa mňa len produktom našej predstavivosti.“

Skúsenosti získal pri práci s migrantmi 
Znalosť jazykov (hovorí plynule po anglicky, slovensky, arabsky, turecky a perzsky) mu pomohla v jeho profesionálnej kariére. Zoznámil sa so zakladateľmi mimovládnej organizácie, neskôr občianskeho združenia, ktorého cieľom bolo poskytovať humanitárnu pomoc v Iraku. Keďže Barhuma ich plán zaujal, chcel sa zapojiť ako dobrovoľník. To sa ale zmenilo po tom, ako sa o projekte dozvedela Organizácia Spojených národov. „Už som mal kúpený sezónny skipass, keď som sa dozvedel, že môžem ísť s tímom do Iraku spracovávať dáta od medicínskych centier pre OSN. Neváhal som a bez rozmyslu som sa vydal za dobrodružstvom. Až na mieste som si začal uvedomovať možné hrozby“. 

V čase vrcholiacej migračnej krízy v Európe pracoval pre miestny migračný úrad. Pomáhal v asimilácii irackých kresťanov po ich príchode do centra v Humennom. Aj vďaka nim sa Barhum dostal do Iraku aj po druhýkrát. Slovenský filmár a dokumentarista Jakub Vojtek sa od irackých kresťanov dozvedel, že v Bratislave žije Slovák, ktorý je zároveň aj Sýrčanom. A keďže spracovával tému konfliktov v Iraku, Kosove, Srbsku a Gruzínsku, na spoluprácu si prizval práve Barhuma. Počas desiatich dní v Iraku bol Barhum tlmočníkom a sprievodcom tímu. Navštívil s ním domovy aj spomínaných (už slovenských) irackých kresťanov v meste Karakoš. Dnes Barhum pracuje na čiastočný úväzok v Lige pre ľudské práva. 

Konzervatívna arabská kultúra
Sú podľa Barhuma Slováci skutočne taký srdečný národ, ako o nich mnohí tvrdia? „Slovensko bolo spoločne s ostatnými východoeurópskymi krajinami dlhé roky izolované. Zisťujem, že až keď ľudia spoznajú akéhokoľvek cudzinca bližšie v rámci menšej skupiny, až potom ho dokážu prijať v rámci tej väčšej. Stále v obyvateľoch víťazí skôr strach z neznámeho.“

Spýtali sme sa Barhuma, či si myslí, že aj arabská kultúra je konzervatívna. „Určite áno. Najmä v posledných rokoch si všímam, že lokálne komunity sa začali do seba čoraz viac uzatvárať. Treba rozlišovať aj medzi sunitmi a šiitmi. Priklonil by som sa k názoru, že Arabi uprednostňujú náboženstvo pred štátnou príslušnosťou. Veria, že prostredníctvom neho môžu šíriť misijnú činnosť. Pokiaľ sa im to podarí mimo svojej krajiny, prispievajú k lepšiemu svetu. Podľa mňa to súvisí s tým, že islam ako náboženstvo neprešiel takými veľkými spoločensko-politickými zmenami ako kresťanstvo v Európe.“

Aké skúsenosti zažil počas svojho pobytu v arabských krajinách? „V Sýrii som bol dokopy asi dva roky. Býval som aj v Líbyi, v Egypte a v Maroku. No môžem povedať, že Sýria je niečím výnimočná, najmä taký Damask. Líbya aj Egypt sú pomerne konzervatívne, čo sa však nedá povedať o Sýrii, ktorú si pamätám. Bola to pomerne liberálna, kultúrou nabitá krajina, v ktorej žila otvorená spoločnosť ochotná tolerovať náboženskú rozmanitosť. Damask je úplne o niečom inom ako vojnami zničený Bagdad či betónom zastavaná Káhira. V Sýrii som bol však naposledy ako 17-ročný. O európskych krajinách ale majú vlastnú predstavu. Príliš sa im nepáči, že u nás máme uvoľnenejšiu morálku. Cez médiá dostávajú veľmi skreslené informácie o akejsi neviazanej spoločnosti. Spomeniem tiež jednu pikantériu. V arabských krajinách je napríklad absurdné, aby sa po ulici sama prechádzala žena.“

Emócie víťazia nad rozumom 
Keďže pracoval ako dobrovoľník a do kontaktu s migrantmi prichádzal takmer každý deň, zaujímalo nás, ako vníma úlohu štátnych orgánov pri riešení migračnej krízy „Prijímanie migrantov, alebo ak chcete utečencov, bolo rozhodnutím emocionálnym, nie racionálnym. Uplynuli viac ako dva roky a my stále nedokážeme vybudovať legálne cesty na bezpečnú prepravu osôb smerom do Európy. Ľudia umierajú pri pokuse dosiahnuť lepší život. Chýba funkčný mechanizmus na prijímanie utečencov. Pokroky sa urobili, stále však sme dosť ďaleko od dokonalosti.“

Čo prinesie budúcnosť?
„Tak to keby som len vedel!“ zasmeje sa srdečne Barhum pri poslednej otázke. „Pokúsim sa však svoje postrehy zhrnúť do troch bodov. Po prvé, tolerovať znamená spoznávať. V tomto prípade ide individuálnu vlastnosť. Nezáleží na tom, či je človek chudobný alebo bohatý, záleží na jeho humánnosti a ľudskosti. Nesmieme dovoliť, aby sa spoločnosť radikalizovala a polarizovala. Bez ohľadu na migrantov. Neuznávam však ani nezmyselné tvrdenie, že do Európy môže prísť toľko ľudí, koľko len bude chcieť. Pokiaľ sa tak stane, vznikne konflikt medzi domácou kultúrou na jednej strane a inou kultúrou na strane druhej. Rovnako sa do sporu dostanú aj prívrženci myšlienky prijímania migrantov, prípadne ich odporcovia. V niektorých krajinách sveta sa to už odohráva. Môj názor som naznačil už v jednej z prechádzajúcich odpovedí. Nesmieme dovoliť, aby emócie zvíťazili nad rozumom.“

Text a foto: Dávid Malík













Juraj Mravec: Rok na prednej línii, zoči-voči Islamskému štátu

Posledné roky nám médiá neustále prinášajú aktuálne informácie o situácii v Iraku a Sýrii. V roku 2014 sa džihádisti postupne zmocnili veľkých častí Blízkeho východu a Islamský štát začal svoju vojnu proti vládam v Sýrii a v Iraku. Nakoniec dobyli aj sunitské mesto Mosul, čo bolo podľa Juraja Mravca jedno z najväčších prekvapení. Práve ono sa stalo centrom ISIS. Ako sa na ňu pozerá človek, ktorý ju na vlastnej koži prežil? 

V stredu, 21. novembra 2017, mali študenti prvého ročníka Katedry žurnalistiky Filozofickej fakulty UK možnosť vypočuť si na prednáške reportážneho fotografa Juraja Mravca, ktorý im veľmi emočne priblížil svoj rok na prednej  bojovej línii v Iraku, kde bol so skupinou slovenských paramedikov z Akadémie urgentnej medicíny. Dozvedeli sa, ako postupne prebiehala ofenzíva irackých a kurdských jednotiek na Mosul i to, aké náročné ho bolo oslobodiť. 

Jeho pobyt sa začal 24. októbra 2016. Na začiatku stretnutia pustil Juraj Mravec študentom jedno z videí, ktoré natočil, keď spolu s paramedikmi precházali cez nebezpečnú oblasť. Následne pokračovala prezentácia fotografií z jeho pobytu v Iraku. Všetky z nich mali svoj vlastný príbeh, každá vyvoláva iné emócie.

Mesiace strávené na púšti boli fyzicky aj psychicky veľmi náročné. Ako sám povedal: „Vyzeralo to tam často ako vo vesmíre, na púšti sme nič nevideli, iba počuli kurdskú ofenzívu, lietadlá, streľby, ktoré boli na dennom poriadku.“ S paramedikmi pomáhali mnohým zraneným, ktorých ošetrovali priamo na fronte, aby prežili cestu do nemocníc, ale tiež mnohým utečencom, ktorí začali utekať hlavne po tom, čo sa začala západná ofenzíva na Mosul. 

Nechýbali ani fotografie detí, ktoré patrili k jedným z najčastejších obetí. V mieri  takmer vôbec nežili, vojna bola pre nich bežným stavom. Bez obáv pobiehali po okolí, často končili v rukách paramedikov po výbuchoch mín či iných zraneniach. Pre fotografa a dokumentaristu Juraja Mravca bol pohľad na tieto deti jednou z najťažších častí pobytu na vojnovej línii. 

Zámerom Mravcovej cesty bolo natočiť dokumentárny film, ktorý by mali uviesť do vybraných kín v apríli 2018.  Prednáška mnohým z nás otvorila oči a ukázala nám, že kým my riešime úplné banality, inde ľudia hladujú, trhajú sa o slnečnicové semiačka a bojujú každý deň o holý život a prežitie svojej rodiny. 

Text a foto: Blanka Kucharovičová







Dáta v televízii nestačia

Bratislava 22. novembra – „Ak je práca zaujímavá a televízia sa vyvíja, pre mňa ako analytičku to je vždy atraktívne“, tvrdí bývalá šéfka oddelenia výskumu v RTVS Darina Kyselová. Na stretnutí so študentmi Katedry žurnalistiky Filozofickej fakulty UK hovorila aj o posledných piatich rokoch, keď pomáhala bývalému generálnemu riaditeľovi verejnoprávneho rozhlasu a televízie Václavovi Mikovi s vývojom formátov a skúmaním programovej štruktúry.

V minulosti pôsobila mediálna analytička aj v televíziách Markíza a JOJ. Medzi jej povinnosti patrilo pozorovanie sledovanosti, ktorá v prípade verejnoprávnej RTVS v poslednom období výrazne stúpla. Na výkonnosť hráča na televíznom trhu podľa Kyselovej vplýva politika, pokrytie, financie aj programovanie. Ako uviedla, manažovať dianie v televízii treba v teréne i „za stolom“.

Zhodnotiť výkonnosť, kontrolovať vysielanie a plánovať udalosti – aj to je práca vedúcej oddelenia výskumu. „Spätná väzba je dôležitá,“ uviedla Kyselová a spomenula časy, keď po dosiahnutí strategického cieľa chýbal záujem o reflexiu. Televíziu v priemere ľudia sledujú 240 minút denne. Iba desať percent Slovákov si ju nezapne vôbec. Podľa analytičky, diváka možno ľahko stratiť. Aj preto je dôležité ponúknuť pre každého niečo a vedieť, kde sú „diery“ na mediálnom trhu.

Budúcim novinárom odborníčka prezradila, že diváci sa dajú rozdeliť do šiestich skupín. Sú ako čísla, ktoré majú svoje demografické znaky a dajú sa merať. Ľudský faktor je však pri každej tvorivej práci kľúčový. Dáta, dáta, dáta – heslo, ktorým sa riadia takmer všetci analytici, musia ísť v televíznej brandži ruka v ruke so spoločenskou objednávkou a potrebami diváka. Bez neho, napokon, práca v televízii nemá zmysel.

Text: Tomáš Kušnír

Foto: Peter Kubínyi

Vynorené potopené duše

Na diskusii s autorkou a zostavovateľkou výnimočnej knihy Potopené duše, ktorá sa uskutočnila 15. novembra 2017 na Univerzite Komenského v Bratislave, sa zúčastnili aj študenti našej katedry žurnalistiky. Andrea Bokníková v nej dala priestor neznámym poetkám prvej polovice 20. storočia. Precízne a trpezlivo zozbierala ich roztratené básne, ktoré v knihe doplnila o eseje či listy.  Pridala k nim aj medailóny jednotlivých poetiek.

V knihe nájdeme básne od dvanástich rôznych autoriek. Každá z nich je iná, a práve preto majú šancu jedna pri druhej vyniknúť. Aj napriek tomu, že ide o kvalitné básne aj autorky, zbierka im nikdy nevyšla – či už kvôli politickej situácii alebo postaveniu žien v minulosti. Práve preto sa Andrea Bokníková rozhodla pre názov Potopené duše. Pre duše, ktoré sa nikdy nedostali na povrch.

Na konci diskusie sa o slovo prihlásila aj dcéra jednej z poetiek, Viery Markovičovej-Zátureckej, ktorej úprimné poďakovanie v mene svojej mamy vyvolalo u mnohých až zimomriavky: „Ďakujem, že sa tieto potopené duše opäť vynorili.“

Text: Tatiana Prejsová
Foto: Hana Fábry

Zvieratká verzus Rohingovia

BRATISLAVA – „Z môjho pohľadu je veľmi ťažké si v súčasnosti prečítať skutočne objektívny a nezaujatý článok. Vidím v médiách veľkú manipuláciu s cieľom vyvolávať škandály a konflikty,“ tvrdí Agáta Staneková. 

Kariéru začala v Slovenskom rozhlase. Potom odišla na stáž do britského BBC, kde nakoniec zakotvila na desať rokov. Vyskúšala si aj prácu v spravodajskej televízii, po ktorej si myslela, že zavesí novinárske povolanie na klinec. Našťastie sa tak nestalo. Jej hlas môžeme počuť opäť v rozhlasovom éteri, tentokrát pre začínajúce rádio Aktual. So študentami žurnalistiky prišla na pôdu bratislavskej katedry diskutovať aj o tom, ako slovenské médiá informujú o zahraničí. 

„Slovenské médiá sa vo všeobecnosti veľmi málo venujú zahraničnému spravodajstvu,“ myslí si A. Staneková. „Vezmite si napríklad Mjanmarsko. Teraz sa niečo dozvedáme o situácii s Rohingami, ale koľko ste pred tým nepočuli o tejto krajine? A počuli ste o nej vôbec? Musela tam vzniknúť obrovská humanitárna kríza, aby sa začali médiá o región zaujímať.“ Správ zo sveta je, podľa novinárky, všeobecne málo. Netýka sa to len exotických krajín. Ako príklad uviedla Poľsko. „Odohrávajú sa tam nesmierne prelomové veci. Demokracia brutálne zlyháva a ani o tom sa nehovorí.“ 

Tvrdí tiež, že zahraničné spravodajstvo je veľmi bulvarizované. „Predtým som sa so svojimi šéfmi bila, aby sme zaradili témy aj o, povedzme, Afrike. Na to mi povedali, že musíme ľuďom dávať to, čo chcú. Ja som odvetila, že chcem našich poslucháčov aj vzdelávať. Nebudem im dávať len to, čo žiadajú, teda medvedíkov, pandy a podobné rozkošné zvieratká. Ja by som im mala rozšíriť obzory a ukázať iný uhol pohľadu.“ 

Text a foto: Veronika Rajničová