Webjournal

Favoriti vo veľkom dostali na frak

Vzrušujúce, napínavé, ale aj zdĺhavé. Aj takto by sme mohli charakterizovať posledné slimačie preteky na známej trati Pod dubom. Podujatie, ktoré napísalo svoju 45. edíciu, patrí medzi nezabudnuteľné víkendy slimačej histórie. Poďme však pekne od začiatku. Dve hodiny pred štartom bolo jasné, že do známych pretekov nenastúpi jeden z favoritov, a to mladý Melák. Vyradil ho nedostatok slizu potrebného pre rýchle kĺzanie traťou. Či to má súvis s nočným výletom do baru v kapustových hlavách však jeho tím povedať nechcel. Štartové pole malo teda o jedného ašpiranta na prvenstvo menej.

Trio trénerky korytnačky Hany tak nebolo kompletné, z čoho chceli ťažiť ich súperi už v úvode trate, čo sa im aj podarilo. Po prekonaní trávnatých pláni sa ale na čelo poradia dostal prekvapivo skúsený Napoli. Od tohto pretekára sme však takýto posun čakali až v druhej časti pretekov. Napoli viedol vláčik ostatných slimákov za sebou aj na výjazde z prvej zákruty pred egrešovými kríkmi. Bez problémov zvládol tiež prechod koreňovým bludiskom a s patričným odstupom smeroval na nový myšací most.

Za ním sa však diali zaujímavé veci. Zverenci korytnačky Hany nielen že zablúdili, ale dokonca sa aj zrazili. Stalo sa tak na koreňovej križovatke. Talentovaný Furioso zostal len otrasený a mohol aspoň dokončiť preteky, no Lukava z nich pre dieru v ulite a stratu aerodynamického prítlaku odstúpila.

Dvaja sú nezvestní

Veľmi nešťastnú premiéru absolvovala inovovaná časť trate. Obchádzku myšacej diery nahradil most, na ktorom však vznikla taká tlačenica, že dvaja slimáci prepadli cez zábradlie a doteraz sa po nich pátra. Naopak, veľmi zdarne prešli pretekári skleníkom, kde sa všetkým podarilo vystihnúť tú správnu chvíľu (polievanie) a nikto tak neprešiel k úrazu.

Nebyť rýchlostných nedostatkov Napoliho, mohol tento pretekár pokoriť trať so suverénnym náskokom. Celkom v závere mu však nestačil dych a nakoniec sa musel uspokojiť so striebornou pozíciou. Slimačiu dvadsaťštyrihodinovku nevyhral ani Furioso, ktorý skončil piaty. Zo zlatej ulity sa nakoniec tešil jeden z jazdcov druhého sledu, a to 22-točný Oliver. Ten vcelku nenápadne sledoval slizovú stopu Napoliho, a aj s prispením šťastia prešiel všetkými prekážkami. V závere už rýchlostne dominoval a skončil tak na najvyššom stupienku.

Text a foto: Samuel Ďuriš

Na trati Pod dubom si v nedeľu zasúťažia najrýchlejší z najpomalších

Už túto sobotu sa tribúny pretekárskeho okruhu Pod dubom zaplnia tisíckami hmyzích divákov. Čaká nás totiž 45. ročník dvadsaťštyrihodinových slimačích pretekov. Kto získa tento rok zlatú ulitu a prídu všetci zúčastnení do cieľa? Odpovede na tieto otázky sa dozvieme až v nedeľu nadránom, no ešte predtým sa pozrieme na všetkých favoritov a celú trať bližšie.

Legendárna trať s vylepšeniami

Okruh Pod dubom postavili v roku 1975. Odvtedy prešla celá trať niekoľkými vylepšeniami. Poslednou novinkou je dokončenie mosta cez myšaciu dieru. Táto zradná prekážka v predošlých rokoch pripravila sedem slimákov o život, a tak sa organizátori rozhodli namiesto obchádzky vybudovať most, čím skrátili trať na 450 metrov.

Po štarte čakajú na slimákov v prvom sektore trate trávnaté pláne, ktoré ústia do ľavotočivej zákruty pred egrešovými kríkmi. Po úvodnej časti okruhu nasleduje technický úsek. Ten vedie pomedzi dubové korene. Na jeho konci je napojenie na nový most ponad myšaciu dieru, ktorý privedie súťažiacich na klopenú cestu brehu  maličkého potôčika. Záverečný sektor trate je zložený z krtkovho tunelu, kde sa musia pretekári popasovať s cestou vedúcou cez paprikový skleník. Najteplejšia časť trate sa môže stať jednotlivým jazdcom osudnou, preto je nanajvýš dôležité, aby sa tam dostali v čase polievania. Voda z krhly však nemusí byť istotou úspechu. V minulom roku sme boli svedkami až dvojitého zašliapnutia jazdcov miestnou záhradkárkou.

Dvadsať centimetrov šprintéra Furiosiho

V zákulisí sa hovorí len o štyroch ašpirantoch na titul. Tým najväčším je skúsený slimák Napoli, ktorý túto dvadsaťštyrihodinovku vyhral už dvakrát. Jeho slabinou však bude rýchlosť, ktorú značne stráca. Veď ani na jednom z posledných piatich podujatí nedokázal ísť rýchlejšie než desať centimetrov za minútu. Čo však Napoli stratí na rýchlosti, to môže dobehnúť skúsenosťami. Od roku 2014 totiž dokončil každé preteky, v ktorých nastúpil.

Jeho najväčšími konkurentmi bude trojica mladých slimákov pod vedením korytnačky Hany. Výhodou tohto zoskupenia je skupinová práca, z tej ťaží najviac šprintér Furioso. Jeho maximálna rýchlosť sa pohybuje na úrovni 20 centimetrov za minútu, čo z neho robí najrýchlejšieho slimáka štartového poľa. S podporou vetra dokázal v minulom roku ukoristiť tretie miesto, keď sa mu aj vďaka tejto výhode počasia podaril dobrý výjazd zo skleníka, po ktorom predstihol svojho súpera.

Vyhrajú skúsenosti

Do boja o prvenstvo môžu zasiahnuť aj zvyšní dvaja členovia tohto tria. Melákovi a Lukave sa darí najmä v úvode trate. Na tomto úseku im doteraz patria dva najlepšie medzičasy v histórii. Nevýhodou oboch je však slabá orientácia v úzkych uličkách koreňov, tam sa v posledných pretekoch stratili. Pri pohľade na posledných desať víťazov vidíme, že z celkového prvenstva sa vždy tešil slimák, ktorý má za sebou aspoň päť účastí na týchto pretekoch. Skúsenosti sú pri pokorení najťažšej trate slimačieho pretekárskeho kalendára naozaj kľúčové. Preto očakávam, že zlatú ulitu zdvihne nad hlavu Napoli.

Text a foto: Samuel Ďuriš

Covid-19 sa už rozšíril po celom svete. Ale v každej krajine majú k nemu vláda aj občania iný prístup. Ako veľmi sa od seba líšia súčasné opatrenia a spôsob života v Ázii, Afrike a Európe, to nám pomohli pochopiť Leanne z Hong Kongu, Ahmed z Egypta a Alfdís z Islandu.  

Prvé prípady nákazy potvrdili v Hong Kongu 23. januára, v Egypte 14. februára a na Islande 28. februára. Aké obmedzenia zaviedol štát na spomalenie šírenia vírusu a ako sa postupom času menili?

Leanne: Najprv nám poradili, aby – kto mohol, pracoval z domu. Neskôr pribudli hraničné kontroly, zatvorenie väčšiny prevádzok, najmä reštaurácií, barov a kín. Ľuďom, ktorí prišli zo zahraničia, bola nariadená povinná dvojtýždňová karanténa a vonku sa môžeme stretávať nanajvýš štyria. Za porušenie tohto pravidla nám hrozí pokuta 25 tisíc dolárov a šesťmesačné väzenie. Ale, na rozdiel od Slovenska, nemáme napríklad zatvorené kaderníctva. Vďaka tomu, že sme už prešli vrcholom nákazy, niektoré z opatrení od 7. mája zrušili.

Ahmed: V Egypte sú zatvorené všetky prevádzky, kde sa ľudia môžu združovať. Otvorené zostali len supermarkety a lekárne. Od vypuknutia pandémie máme nariadenú aj večierku o šiestej večer. Jej porušenie je tiež trestné.

Alfdís: Island mal už dopredu expertmi pripravený plán, ak by náhodou došlo k epidémii. Tiež sme zatvorili všetky verejné miesta a univerzity a nemôžeme sa stretávať vo väčších skupinách. Po dvoch týždňoch nám zakázali vycestovať z krajiny a tí, ktorí sa chceli vrátiť, museli ísť do povinnej karantény. Odo dňa, keď nám oznámili prvú smrť zapríčinenú vírusom nám hrozí pokuta, ak nebudeme dodržiavať nariadenia. Od 4. mája sa už opatrenia zjemnili, otvorili sa podniky a môžeme znova chodiť do práce.

Ako sa k celej situácii stavajú ľudia vo vašej krajine? Berú toto ochorenie vážne?

Leanne: Pred niekoľkými rokmi sme už v Hong Kongu zažili podobnú situáciu, keď sme boli ohrození vírusom SARS, odvtedy dbáme viac na hygienu a čistotu. Veľa z nás si to stále pamätá a aj súčasnú epidémiu berieme veľmi seriózne. Síce to nemáme prikázané, ale väčšina z nás nosí rúška a rukavice. Robíme všetko, čo je v našich silách, aby sme spomalili šírenie a predišli ďalším prípadom nákazy.

Ahmed:  Bohužiaľ, nie. Egypt má viac ako sto miliónov obyvateľov a väčšina je veľmi nezodpovedná. Myslia si, že koronavírus je niečo podobné chrípke a nehrozí im žiadne reálne nebezpečenstvo. Navyše, mnohí Egypťania nemajú dostatočné vzdelanie na to, aby si uvedomili, akému veľkému problému čelíme. Aj keď nám vláda nariaďuje povinné nosenie ochranných prostriedkov, veľa ľudí to ignoruje.

Alfdís: Všetci osemnásť až šesťdesiatroční počúvame rady od vlády a nosíme rúška, rukavice a často si umývame a dezinfikujeme ruky.  Väčšina tínedžerov si z tohto všetkého robí vtipy, ale na príkaz rodičov zostávajú doma. Všimla som si, že prekvapivo dôchodcovia, ktorí sú najohrozenejšia skupina, nedodržujú nariadenia vôbec. Nás ostatných to rozčuľuje, ale aspoň my sa snažíme robiť všetko, čo máme, aby nebolo viac nakazených.

Môžete chodiť do práce a škôl?  

Leanne: Kto môže, robí z domu, ale všetci ostatní chodia do zamestnania ako predtým. Vyučovanie v školách je dočasne zastavené, ale pravdepodobne ho obnovia, keď sa budú zjemňovať ostatné opatrenia.

Ahmed: Školy sú zatvorené a dospelí pracujú normálne, ale musia byť doma pred povinnou večierkou o šiestej.

Alfdís: Kto môže, robí z domu, ostatní chodia bez obmedzení do práce. Keďže je teraz zdravotnícky personál najdôležitejší, tak sú škôlky a základné školy otvorené, aby im nič nebránilo v práci a nemuseli zostávať doma s deťmi. Prišli by sme tak o veľkú časť ľudí v prvej línii a laboratóriách, čo sme si nemohli dovoliť, keď chcela vláda hneď od začiatku robiť veľké množstvá testov.

Veľkú časť príjmov vo všetkých vašich krajinách tvoria zisky z turizmu, ktorý je najrušnejší najmä v letných mesiacoch. Ľudia stále dúfajú, že sa bude môcť cestovať alebo sa už robia nejaké opatrenia pred finančnými stratami?

Leanne: Snažíme sa podporovať lokálne prevádzky a podnikateľov. To je asi jediné, čo môžeme urobiť proti veľkému úpadku. Ale vo všeobecnosti stále dúfame, že sa obnovia letecké spojenia a prilákame turistov.

Ahmed: Plážové rezorty boli zatvorené a zatiaľ sa všetky dovolenky pokladajú za zrušené. Z niektorých hotelov sa stali karanténne centrá. Sú tam ubytovaní ľudia, ktorí sa nemôžu vrátiť z Egypta späť do svojej krajiny alebo tí, ktorí sú v povinnej dvojtýždňovej izolácii. Vláda platí majiteľom za prenájom týchto objektov.

Alfdís: S turistami v lete už nepočítame. Ako preventívne opatrenie na pomoc turistickému priemyslu dala vláda každému nad osemnásť rokov poukaz v určitej hodnote, ktorý môžeme použiť na cestovanie v rámci Islandu.

Aký je, podľa vás, najhorší následok, ktorý bude mať epidémia na vašu krajinu?

Leanne: Najviac sa bojíme, aby neprišlo o prácu priveľa ľudí. Myslím si, že všetci počítame s tým, že sa ekonomika zhorší, ale dúfame, že sa vyhneme rekordnej nezamestnanosti.

Ahmed: Za posledných desať rokov sme mali v Egypte dve revolúcie a ekonomika po nich zostala v hroznom stave. Za päť rokov sa pomaly stabilizovala a začínala rásť. Vírus tento rast trochu zastavil, ale verím tomu, že keď už nebude hrozbou, tak bude ekonomika ďalej napredovať. Viac ma trápi počet úmrtí, ktorý môže byť vysoký, keďže sa väčšina ľudí nespráva zodpovedne a ignoruje nariadenia.

Alfdís: Obávame sa o stav ekonomiky. Nechceme, samozrejme, nič zlé privolávať, ale väčšina si myslí, že by to mohlo byť až také zlé ako pri finančnej kríze v roku 2008. Veľká nezamestnanosť a ľudia budú prichádzať o svoje domovy. Veľmi dlho nám trvalo, kým sme sa z toho dostali a niektorí cítia následky dodnes.

Ako súčasná situácia ovplyvnila vás?

Leanne: Dotklo sa to najviac môjho spoločenského života. Nemôžem sa stretávať s priateľmi ani s rodinou. Dosť otravné je aj nosenie rúška a rukavíc. Ale pozitívom je, že môžem pracovať z domu a všimla som si, že vďaka tomu míňam aj menej peňazí.

Ahmed: Rozumiem tomu, že mám určitú zodpovednosť voči iným a podľa toho sa snažím aj správať. Zostávam doma a von chodím len v nevyhnutných prípadoch. Najťažšie je presvedčiť aj ostatných okolo mňa, aby pre svoje dobre robili to isté.

Alfdís: Situácia negatívne ovplyvnila predovšetkým môj rodinný život.  Mám malú dcérku, ktorá sa nemôže stretávať so svojím otcom. Žijeme oddelene a zvykla k nemu pravidelne chodiť, ale teraz to nie je možné. Nemôžeme sa vídať ani s ostatnými členmi rodiny. Niektorých vidíme len raz za rok, pretože žijú v Španielsku a Francúzsku. Už sme tam mali naplánované cesty, ale museli sme zrušiť letenky.

Ako si predstavujete, že bude vyzerať život po skončení pandémie?

Leanne: Podľa mňa bude pokračovať normálne ako doteraz. Vďaka SARS-u sme už niečo podobné zažili, aj keď nás to ovplyvnilo v oveľa menej ako teraz. Veríme, že keď sme sa z toho dostali vtedy, tak sa nám to podarí prekonať aj teraz a budeme sa vedieť zo všetkého poučiť v prípade budúcich epidémií.

Ahmed: Neviem, ale dúfam, že ľudia začnú viac dbať na osobnú hygienu a čistotu. Mnohým prípadom a úmrtiam by sa dalo predísť, ak by sme si len viac umývali ruky.

Alfdís: Dúfam, že vláda je dostatočne pripravená na to, aby zvládla podobnú situáciu ako v roku 2008. Ekonomika na tom bude veľmi zle a zvýšenej nezamestnanosti sa určite nevyhneme, ale hádam ľudia nebudú znovu prichádzať o svoje domovy.   

Text: Katarína Barkáčová
Foto: archív respondentov

#Nemá ľahkú prácu. Vyžaduje si trpezlivosť, empatiu a srdce. Dorota Holubová pracuje ako portrétna a dokumentárna fotografka. Je autorkou množstva dokumentov. V rámci svojej práce navštívila Černobyľ,  Áziu, Južnú Kóreu, Nepál, Indonéziu či Paríž. Fotila umelcov, nočný život, skejterov, tanečníkov, akrobatov a ich prípravy na vystúpenia. Jej fotografie sú autentické. Nájdete v nich šťastie, smútok a celkovo – život.

Čo je základom dobrej dokumentárnej fotografie?

Určite úprimný záujem o tému, ktorú si vyberiete. Práve zvedavosť vás môže nakopnúť. Treba však rešpektovať ľudské práva a dôstojnosť ľudí, ktorých fotíte, najmä pri sociálnom dokumente. Mnoho fotografov skĺzne k tomu, že fotí objekty ako v zoo, bez nejakého osobného záujmu, avšak podľa mňa takéto fotografie nikdy nebudú dobré.

Dokumentárna fotografia je stále subjektívna, opierame sa v nej o naše pocity, naše vnímanie sveta a osobné skúsenosti, na druhej strane sa niekedy snažíme aj o objektívnu výpoveď sveta, ktorý nás obklopuje. Fotografi a fotografky by sa mali zamyslieť, prečo chcú rozpovedať daný príbeh, aký to má zmysel pre spoločnosť a pre nich samých. Dokumentom sa dá rozširovať povedomie o témach, práve prostredníctvom fotografie alebo umenia všeobecne človek vstrebáva témy, o ktoré by sa možno inak nezaujímal. Obraz vnímame akosi jednoduchšie a myslím si, že silná snímka dokáže meniť názory a postoje ľudí.

Čo je podľa vás najzložitejšie na práci s dokumentárnou fotografiou?

Získať dôveru ľudí a to, aby boli prirodzení a zabudli, že ich vôbec fotíte. Dokumentárnu fotografiu nerobíte, aby ste na nej zarobili. Je to voľná tvorba, ktorá si vyžaduje veľa času, a na to, aby ste sa jej mohli venovať potrebujete zarobiť komerčne v inej práci alebo komerčnými foteniami. Potrebujete čas, keď analyzujete, čítate, získavate kontakty, komunikujete, stretávate sa s ľuďmi a rozmýšľate. Fotenie je už iba čerešnička na torte, výsledok vašej predchádzajúcej práce. Ak sa venujete ťažkým témam, tak potrebujete psychickú stabilitu. Hovorí sa, že by ste mali mať emočný odstup, avšak záleží to na vašej miere empatie. Fotila som napríklad pre neziskovú organizáciu Plamienok a po desiatich dňoch som si povedala, že na to psychicky nemám. Rovnako nemám na to, aby som šla dokumentovať vojnové konflikty.

Prečo ste sa rozhodli vytvoriť kalendár na rok 2020 venovaný ženám, ktoré zažili násilie?

Pred rokom som dokumentovala fotosériu Atlas žien, ktorej súčasťou bol život žien v bezpečných domoch a poradenských organizáciách na Slovensku a bola som svedkom neľahkých životných osudov dám, ktoré zažili násilie. Preto som sa rozhodla vytvoriť charitatívny kalendár, ktorého cieľom je finančne pomôcť konkrétnym ženám, ktoré zažili domáce násilie a organizáciám, ktoré bojujú proti násiliu na ženách. Nie je mi jedno, že na Slovensku má skúsenosť s násilím počas svojho života každá tretia žena a preto som chcela pomôcť touto formou.

Stretávate sa v spoločnosti ako fotografka aj s vlnou kritiky, napríklad od mužov?

Samozrejme, že áno a rovnako aj od žien. Myslím si, že na tom nezáleží či je od muža alebo ženy. Rada si vypočujem kritiku, vďaka ktorej je moja tvorba kvalitnejšia, rozhodne je to lepšie, ako len prijímať komplimenty. Na výstave Atlas žien sa ma prišli niektorí muži spýtať, prečo som nefotila aj chlapov, ktorí sú týraní. Akoby malo silnejšie pohlavie potrebu neustále obhajovať to, že existuje aj násilie na mužoch a ospravedlňovali tým násilie na ženách. Avšak, ako žena som si vybrala tému násilia na ženách, pretože mi nepríde v poriadku, že má s násilím skúsenosť každá tretia žena. Keď som vydala kalendár s fotkami, prišiel za mnou chlap a spýtal sa ma, kedy bude kalendár venovaný mužom, ktorí zažili násilie. Odpovedala som, že vtedy, keď ho nafotíš. Zostal zaskočený.

Poviete nám, ako je možné čo najlepšie zachytiť na fotografii násilie páchané na ženách?

Neviem ako to najlepšie zachytiť, ale urobila som to najlepšie ako som v tej chvíli vedela. Je to téma, ktorá nie je vizuálne atraktívna a treba k nej pristupovať citlivo. Navyše, musela som fotografovať ženy, ktoré pre svoju bezpečnosti museli byť zobrazené anonymne. To je pre mňa ako portrétnu fotografku, pre ktoré sú dôležité tváre ľudí, veľkou výzvou.

Určite bolo nesmierne ťažké pracovať so ženami, ktoré sa stretli s domácim násilím. Ako ste ich presvedčili, aby vám pózovali?

Nemusela som ich presviedčať, pomohlo mi, že som s nimi bývala a mala možnosť stráviť s nimi zopár dní. Na začiatku sme mali dohodu, že všetko je dobrovoľné a ak by sa cítili nepríjemne, nebudem nikoho nasilu nútiť k foteniu. Všetky zábery vo výslednej sérii aj schválili. Takto som postupovala, s rešpektom, navyše boli rady, že sa o ne niekto zaujíma. Chceli byť súčasťou projektu kvôli iným, v podobnej situácii. Podľa mňa pochopili to, že ak budú o téme hovoriť, tak môžu posilniť a podporiť iné ženy, aby sa necítili samé a videli, že je možnosť riešiť ich situáciu, aj keď to nie je jednoduché.

Ako ste sa vôbec dostali medzi organizácie, ktoré bojujú proti násiliu na ženách?

Trvalo mi to rok. Stretávala som sa s pracovníčkami Slovensko-českého ženského fondu, ktoré podporujú rôzne ženské organizácie spravujúce aj bezpečné ženské domy, kde bývajú obete s deťmi, ktoré ušli od násilníka. Vďaka nim som sa dostala do prvého ženského bezpečného domu a potom postupne do ostatných ženských poradenských organizácií.

Keď ste tvorili Atlas žien, stretli ste sa s množstvom neľahkých osudov. Zarezonovali vo vás nejaké konkrétne príbehy žien?

Na niektoré príbehy sa nedá zabudnúť. Najmä tie, kde boli deti svedkom domáceho násilia. Neviem pochopiť ako môžu súdy nútiť dieťa, ktoré bolo svedkom násilia na mame, aby sa stretávalo sa s násilným otcom v striedavej starostlivosti, keď sa ho evidentne bojí a nechce sa s ním stretnúť. Potom je dieťa vo veľmi zlom psychickom stave a bola som svedkom keď malo kvôli tomu sebadeštruktívne stavy. To sú následky na celý život, ktoré si so sebou nenesú iba ženy, ale aj ich deti.

Akým spôsobom sa im snažíte pomáhať?

Najpodstatnejšie je že nezatváram oči pred násilím na ženách. Keď som jeho svedkyňou alebo vidím, že sa niekto správa k žene zle aj verbálne, tak sa ozvem. To, že nebudeme ticho je niečo, čo môže urobiť každý z nás. Usilujem sa pomôcť aj kalendárom venovaným ženám, osvetou a diskusiami o téme na mojich výstavách. S niektorými z nich z projektu Atlas žien udržiavam priateľský kontakt doteraz. U jednej mamičky na materskej, ktorá má kadernícku školu, som sa bola ostrihať v azylovom dome. Radšej dám peniaze jej, lebo viem, že ich potrebuje oveľa viac ako komerčné kaderníctvo. Ostrihala ma na jednotku, a vrelo odporúčam všetkým ich aspoň takýmto spôsobom podporovať.

Stretli ste sa sama s násilím?

Áno, v mojom okolí, boli to aj blízke kamarátky a bola som svedkyňou násilia na verejnosti. Preto ma mrzí, ak niekto povie, že jeho sa to netýka, alebo povie, že sa o túto tému nezaujíma. Ľahostajnosť a ignorácia ľudí zapríčinila to, kam sme sa v tejto spoločnosti dostali a prečo toľko žien zažíva násilie. Je smutné, že v 21. storočí,  sa ako spoločnosť za ne nevieme postaviť.

Prečo podľa vás množstvo žien toleruje domáce násilie alebo nedokážu odísť od násilníka?

Myslím si, že žiadna žena nechce žiť v násilnom vzťahu a nechce ho ani tolerovať. To, že dokáže žiť s deťmi aj niekoľko rokov v násilnom vzťahu, je priam obdivuhodné. V priemere to je štrnásť rokov. No žiaľ, u nás nemá oporu v systém, ktorý by jej umožnil bezpečne odísť a ochrániť ju. Keď som fotila Atlas žien, naučila som sa, že sa nemám nikdy pýtať žien, prečo neodídu od násilníkov. Je to najmä preto, lebo sa jej partner vyhráža zabitím. Je teda pochopiteľné, že ho neopustí. Rovnako, ak nemá peniaze, nechce prísť o deti či nemá rodinu, ktorá by sa za ňu postavila.  Ak sa obráti na štátny systém, zistí, že súdy nefungujú, právo je nevymožiteľné, polícia jej neverí. Tak sa nedivím tomu, ak neodíde, keď jej štát a okolie nevie zabezpečiť ochranu. Stretla som sa s mamičkou, ktorá opätovne nahlasovala svojho násilného muža
a na polícií sa len smiali, že ,,zase on.”

Druhá vec je, že násilie môže byť aj skryté a ťažko sa dokazuje pred políciou, ktorá musí dodržiavať svoje postupy pri riešení prípadov, avšak pri násilí na ženách je to akosi zle nastavené. Iba osem percent žien nahlási skúsenosť s násilím na polícií. To je veľmi málo, a treba sa zamyslieť, prečo ženy neveria, že im polícia pomôže. Veľmi ma hnevá, ak inštitúcie, ktoré by mali vziať zodpovednosť a riešiť situáciu týchto žien nefungujú tak, ako by mali.

Čo býva podľa Vás hlavným motívom násilníka, ktorý ublíži žene?

Neberie svoju partnerku rovnocenne, inak by jej predsa neubližoval. Násilie sa odohráva vo vzťahoch, kde nie je medzi partnermi rovnosť. Prispievajú k tomu  hlboko zakorenené stereotypy, výchova žien a mužov v spoločnosti, potom napríklad aj ich zobrazovanie v médiách. Už len keď sa povie mužovi “nebuď ako baba” tak tým vyjadrujeme, že žena je tá slabšia alebo dokonca horšia. Chlap má byť predsa ten silný. Tí, sa správajú násilne lebo si myslia, že môžu. Majú totiž moc a kontrolu. Navyše, násilníci nie sú dostatočne sankcionovaní za svoje správanie. Je hanba, ak politici nevedia prijať také zákony, ktoré by ochránili ženy. To, čo sa deje okolo Istanbulského dohovoru, je na zaplakanie. Namiesto toho, aby sme konečne pomáhali ženám, šírime klamstvá. Možno by stálo za to konečne učiť chlapcov a chlapov, aby sa nesprávali násilne voči svojim partnerkám. Veľmi ma hnevá, keď ľudia vinia ženu z násilia, povedia, že si za to môže sama alebo ho vyprovokovala. Veď muž sa sám slobodne rozhoduje, či bude násilnícky. Musí byť zodpovedný za svoje správanie, ktoré je navyše trestné a nehádzať to na ženu.

Aký príbeh sa skrýva za Vaším dokumentom BEKSTEJDŽ?

Je to fotodokument, na ktorom dlhodobo pracujem. Začala som asi v roku 2017 keď som dostala príležitosť fotografovať zákulisie umeleckého sveta a rôzne hudobné žánre. Baví ma stretávať umelcov i umelkyne a vidieť ich skutočný život za oponou.

Ktorý dokument považujete za svoj najlepší a prečo?

To radšej nechám na posúdenie iným. Vďaka fotosériám môžem spoznať nových ľudí, vidieť ako žijú. Následne môžem ukázať moju skúsenosť na fotografiách iným ľuďom.

Aké krajiny ste navštívili?

Väčšinou fotím na Slovensku, ale dvakrát ma zavolali do Černobyľu, to bol veľký zážitok. Pol roka som bola v Ázií,  v Južnej Kórei, v Nepále a v Indonézii. Skúsila som aj umeleckú rezidenciu, na mesiac som okúsila život v Paríži.

Máte nejakú obľúbenú fotografiu?

Mám obľúbené série fotiek, jednou z nich je napríklad séria Bonnie, ktorú nafotila mladá dánska dokumentárna fotografka Marie Hald. Je o živote prostitútky, za ktorú bola Marie ešte v rámci svojho štúdia na univerzite ocenená na World Press Photo. Je to citlivý dokument o žene, milujúcej matke dvoch detí, ktorá sa živí prostitúciou.

Má dokumentárna fotografia budúcnosť? Nájde sa veľa umelcov, ktorí sa jej venujú?

Určite má. Fotografi a fotografky by sa jej mali venovať oveľa viac, ako teraz. V budúcnosti si aj na základe fotografií budeme pamätať, ako sme žili. Na druhej strane je však čoraz viac zložité zložitejšie uživiť sa ňou, aj z vlastnej skúsenosti viem, že to nie je jednoduché, ale nie nemožné. Navyše, dnešní ľudia sú viac uzavretí do seba a len málokto je ochotný sa bezprostredne otvoriť pred cudzím fotoaparátom v reálnom živote. Je to paradox, lebo v dnešnom svete sociálnych médií,  ľudia zdieľajú už pomaly všetko zo svojho osobného života. Pridávajú fotografie svojich “dokonalých” životov, zážitkov, svoje raňajky, svoje deti, niekedy upravujú a skrášľujú svoje tváre retušou. No možno by sa práve títo ľudia báli odhaliť pravú tvár a zveriť sa do rúk dokumentárnym fotografom a fotografkám, lebo by sa im možno nepáčila nedokonalá realita.

Čo by ste odkázali tým, ktorí sa chcú venovať dokumentárnej fotografii?

Nech sa nenechajú odradiť ničím a nikým. Pri mojej prvej fotoreportáži, keď som šla fotiť nelegálne kohútie zápasy v Indonézii, ma najskôr vyhodili, ale nakoniec som našla cestu, ako sa dostať naspäť.  Ak vás vyhodia dverami, príďte oknom. Ak niečo skutočne chcete fotografovať, nehľadajte výhovorky, ako sa to nedá. Keď niekoho chcete fotiť, tak sa nehanbite, povedzte mu to, komunikujte s ním. Je to ako v živote, ak niečo chcete, povedzte to a choďte za tým. Buďte najmä autentickí, študujte dejiny fotografie, vzdelávajte sa a navštevujte umelecké výstavy.

Text: Radka Rosenbergová
Foto: archív Doroty Holubovej

V sobotu 25. januára sme mali Deň otvorených dverí. Kľučka na katedre dostala zabrať.

Opakuje sa to každý rok a vždy je to iné: Deň otvorených dverí na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského, ktorej súčasťou je aj naša katedra. A také to bolo aj v sobotu 25. januára, keď k nám zavítalo vyše pol stovky záujemcov o štúdium žurnalistiky.

„Stále prichádzajú mladí ľudia, ktorí sa pre novinárčinu nadchli a dúfajú, že sa stane ich budúcou prácou. Mnohí z nich neprichádzajú len so záujmom, ale aj so skúsenosťami, už niečo v živote napísali a uverejnili,“ povedala profesorka Danuša Serafínová. „Po skončení školy nájdu všetci z nich uplatnenie, čo nás veľmi teší, a viacerí z nich časom zastávajú významné posty.“ V tomto je to každý rok rovnaké. Aj v tom, že – ako povedal vedúci katedry Ján Hacek, dokážeme týchto mladých ľudí inšpirovať, aby mali chuť raz pracovať v médiách. „Veríme, že ocenia prácu profesionálov na katedre,“ povedal.

No a v čom je to každý rok iné? Stále si kľučku na našej budove podávajú iní študenti. „Som z Ukrajiny, študujem biológiu a chémiu v Košiciach, ale nevybral som si dobre. Žurnalistika mi je bližšia.  Na Slovensku som štyri mesiace a do prijímacích pohovorov si chcem zlepšiť slovenčinu, aby som mohol byť moderátor. Je to môj cieľ a chcem si za ním ísť,“ vyslovil sa Vladislav Jakcovy z Kyjeva, jeden z troch záujemcov z krajiny našich východných susedov.

Rodičia študentky z Česka sa čudovali, že ani na fakulte, ani na katedre nepočuli češtinu. „Máte tu aj študentov z Česka? Ani na parkovisku sme nevideli žiadne autá s českou ešpézetkou,“ informovali sa, kým ich dcéra počúvala prednášku o podmienkach prijatia na katedru.

Medzi záujemcami boli aj dve študentky, ešte len druháčky na strednej škole, ale už teraz sa zaujímali, aké výberové predmety ponúkame. Čo môžeš urobiť dnes…

Ale väčšinou boli medzi záujemcami takí, ako Dominik Kotes z Pezinka. „Písať články ma jednoducho baví,“ povedal nám. Zo slovenčiny bude mať na vysvedčení jednotku, ale veľmi dobre vie, že to nestačí. „Zatiaľ som amatér, svoju budúcnosť však vidím v médiálnom online svete.“

Ale prekvapiť sme mali záujemcov čím aj my. „Vy naozaj viete, kde je Lietavská Svinná, odkiaľ som prišiel? To by ste boli prví!“ čudoval sa mladý muž. Ubezpečili sme ho, že nielenže vieme, že leží kúsok od Lietavskej Lúčky pri Žiline, ale že vedľa nej je obec Babkov, odkiaľ sa dá poľnou cestou prejsť k lesníckej chate v Patúchu… Napokon, aj to patrí k novinárčine. Vedieť sa zorientovať a nájsť správny smer. Dúfame, že našim budúcim kolegom sa to podarí.

Text a foto: Peter Kubínyi

Koncom novembra sa všetci z Katedry žurnalistiky zabavili na tradičnom podujatí novinárov. Katedrálku noVinárov 2019 usporiadali prváci  vo štvrtok 29. novembra, už tradične v Babylone. Pre hostí si pripravili pestrý program. Išlo najmä o štyri zaujímavé diskusie, ktorých sa zúčastnili študenti žurnalistiky.

Tí sa venujú rôznym činnostiam, ako napríklad rýchlej chôdzi, dobrovoľníctvu na onkológii, animátorstvu v detskom tábore, folklóru, divadelnému herectvu, recitácii či dobrovoľníctvu v neziskovej organizácii pre mladých. Okrem toho nám študentky zaspievali, videli sme tanec a spev folkloristky a tiež sme si vypočuli zaujímavú diskusiu na tému multikulturalizmus.

Po polnoci vyhlasovali víťazov tomboly, po ktorej pokračovala zábava až do rána.

Text: Radka Rosenbergová
Foto: Peter Kubínyi

Žurnalisti založili politickú stranu Mladí za zmenu. Ide o fiktívnu politickú stranu študentov 4. ročníka. Tí mali v rámci predmetu Profesia hovorcu zorganizovať tlačovú konferenciu so všetkým, čo k nej patrí.

Tlačová konferencia k vzniku fiktívne založenej strany bola na katedre žurnalistiky. Mladí za zmenu predstavili štyri hlavné body, ktorými by chceli zaujať širokú verejnosť a zabojovať v parlamentných voľbách. Za dôležité oblasti považujú zvyšovanie učiteľských platov, rekonštrukciu a budovanie nemocníc, podporu kultúry a ekologického myslenia.

Za zvýšením platov učiteľov strana vidí zotrvanie pedagógov na Slovensku, či rozhodnutie mladých, študovať pedagogické smery. Mladí za zmenu pokladajú za potrebné rekonštruovať a budovať nové a kvalitné, technologicky vybavené nemocnice. Strana si uvedomuje, že zodpovednosť za dostupnosť poskytovania kvalitnej zdravotnej starostlivosti majú mať poisťovne, na ktoré by mal štát viac dohliadať. Študenti sú taktiež za to, aby kultúra nezostávala na chvoste politiky, ako v súčasnosti a za podporu ekologických projektov na vidieku.

Politický subjekt, na ktorého čele stojí študent a podnikateľ Artem Terentyev, má dať možnosť, dostať sa do politiky osobám zo všetkých regiónov a z rôznych profesií. Podľa  vyjadrenia žurnalistov – na veku nezáleží. Súčasťou strany môžu byť mladí ľudia, ale aj starší, ktorí by však mali dokázať prijať zmeny a vystúpiť zo svojej komfortnej zóny.

Študenti žurnalistky okrem predstavenia programu politickej strany pripravili v miestnosti priestor pre svojich kolegov –  novinárov, ako aj divákov z iných ročníkov. Samozrejmosťou bola vhodne upravená miestnosť a občerstvenie prichystané pre všetkých zúčastnených.

Text: Viktória Kulifajová a Silvester Roštár
Foto: Milena Poliakovska

Premeny slovenskej žurnalistiky po novembri 1989 – to bol názov vedeckej konferencie, ktorú Katedra žurnalistiky Filozofickej fakulty Univerzity Komenského usporiadala v Bratislave v stredu 6. novembra 2019 v rámci Týždňa vedy a techniky Slovenska 2019.

Po predchádzajúcich ročníkoch, ktoré sa zamerali napríklad na Ľudovíta Štúra, na univerzitné štúdium žurnalistiky v digitálnom prostredí či na „šesťdesiatku“ časopisu Otázky žurnalistiky, bola aj tohtoročná téma nanajvýš aktuálna, venovala sa zmenám slovenskej žurnalistiky od Nežnej revolúcie, teda za posledných tridsať rokov.

Ukázala to už prvá prednáška Danuši Serafínovej – Nežná revolúcia a začiatky prevratných zmien na stránkach dobových slovenských denníkov. Na konkrétnych príkladoch ukázala, ako vyzerali posledné čísla vybraných periodík krátko pred revolúciou a aké zmeny v nich potom nastali. Anna Sámelová vo svojom príspevku nazvanom Míľniky novinárskej nestrannosti na ceste editorskej zodpovednosti chronologicky skúmala podoby nestrannosti v ponovembrovom vývine slovenskej profesionálnej žurnalistiky a ich vplyv na dennú rutinu novinárov a redakcií. Mária Follrichová upriamila v príspevku nazvanom Zmena – od novinového letáka po nezávislý týždenník a mesačník (1989 – 2004) pozornosť na periodikum Zmena, ktoré spočiatku vydávali študenti našej katedry.

O demokratizačnej funkcii časopisu Slovenské pohľady počas vedenia R. Chmela v rokoch 1988 a 1989 hovorila vo svojom príspevku Mária Stanková. Nazvala ho Slovenské pohľady (n)a November 1989. Ďalším vystupujúcim bol Peter Kubínyi, ktorý poukázal na absenciu novinárskeho žánru fejtón v slovenských printových médiách.

Po prestávke vystúpila ako prvá Svetlana Hlavčáková s príspevkom Z tlačového tajomníka – hovorca, v ktorom sa zamerala na cenzúru, úrady pre tlač a kontrolu médií i tlačových tajomníkov a ich prerod na hovorcov po roku 1989, čo sa odvíjalo od etických kódexov. Olívia Strapeková v príspevku Ekonomická žurnalistika na Slovensku po roku 1989 hovorila o vývoji ekonomickej žurnalistiky vrátane trendov, ako je digitalizácia a globalizácia, ktoré ju ovplyvnili. Poukázala tiež na vplyv finančnej krízy z roku 2008 na vývoj tohto odvetvia žurnalistiky. Ján Hacek, ako to už vyplývalo z názvu príspevku – Vznik a vývoj otvorených zdrojov pre novinárov na Slovensku, sa zameral na to, akým spôsobom vznikali v roku 1989 takzvané otvorené zdroje a otvorené dáta pre novinárov na Slovensku.

Veronika Ševčíková sa sústredila na profesiu hovorcu v príspevku nazvanom Rozšírenie profesie hovorcu na Slovensku po roku 1989 a Adam Solga v príspevku – Máme sa obávať o budúcnosť slobody prejavu? – vychádzal z toho, že sloboda prejavu a sloboda tlače je odkazom Novembra 1989.

Text a foto: Peter Kubínyi