Tatiana Turisová

Áno Stephen, až taký sureálny bol tvoj Imaginárny priateľ.

Autor beletrie Stephen Chbosky pred rokmi vytvoril (nielen) tínedžerský fenomén Charlieho malé tajomstvá, známy skôr pod svojim anglickým názvom The Perks of Being a Wallflower. Príbeh mladého Charlieho strateného vo svete medziľudských vzťahov aj v  sebe samom písaný formou listov priateľovi objal celý svet svojou nežnosťou, intímnosťou a najúprimnejšou ľudskosťou. Vtedy sme každý boli tak trochu Charliem. Ak sme aj knihu prvýkrát otvárali s trochou nedôvery, posledný list sme už čítali plní pochopenia, nádeje a silného súcitu. Ešte slávnejšou sa stala filmová adaptácia s Loganom Lermanom, Emmou Watsonovou a Ezrom Millerom v hlavných úlohách. Čitateľská verejnosť si musela na ďalší román počkať 20 rokov. Asi však napokon neprišlo presne to, čo sme očakávali.

Keď som si pred časom v kníhkupectve obzerala police so svetovou beletriou, ihneď ma zhypnotizovalo meno autora na prebale knihy. Začudovala som sa však, že pozerám na asi sedemstostranové dielo, navyše označené ako horor. Je to ten istý Chbosky, ktorý nás na ani nie dvesto stranách nechal prežiť jeden rok zo života krehučkého Charlieho? Musela som to zistiť čo najskôr.

Ide teda o rozsahovo veľké dielo, najmä v porovnaní s predchádzajúcou tvorbou a s tým, že na rozdiel od Charlieho malých tajomstiev, kniha zachytáva obdobie približne jedného mesiaca, konkrétne predvianočný čas. „Smrť sa približuje. Zomrieme na Štedrý deň..,“ stojí na prebale knihy.

Od začiatku sledujeme príbeh slobodnej matky Kate Reesovej a jej syna Christophera, tí spolu utekajú z násilného domova, aby začali nový život v malom americkom meste Mill Grove, v anonymite a ďaleko od tyrana Jerryho. Nie sú to však len finančné ťažkosti, ktoré si dvojica z bývalého domova prináša. Vyrovnávaniu sa s dlhoročnými traumami spôsobenými nielen domácim násilím, ale aj smrťou Christopherovho otca, nepomáha chlapcova dyslexia, ani pohŕdanie jednorodičkou zo strany miestnych obyvateľov. Ich spojencami sa stanú starý veterán s bolestivými spomienkami Ambrose a miestny šerif, ktorého takisto prenasledujú duchovia minulosti.

Kniha vás hneď na začiatku ovalí veľmi čudnou, zmiešanou atmosférou. Je ťažké určiť jej náladu, lebo sa často mení. Od začiatku až do konca prežívame meniace sa spektrum pocitov na základe nielen obsahu, ale aj štylizácie príbehu. Preto som mala problém aj akosi vnútorne zaradiť dané dielo. Pomenovanie horor pre knihu akoby nebolo dosť. Miešalo sa tu fantasy s hrejivým románom, detským rozprávaním, no celé to malo skutočne znepokojujúce elementy. Ak počúvame o bežných detských hrách, ktoré sa zrazu zvrtnú na čosi absurdné a kde čosi nie je úplne v poriadku, nepotrebujeme ani monštrá na to, aby sme sa báli. Tie v knihe tiež nechýbajú, mnoho z nich je však dobre skrytých, ako inak, aj v ľuďoch.

Príbeh je teda zväčša veľmi temný, ale tým, že sa prelína s nevinnými motívmi, táto temnota dolieha na človeka ešte viac. Aj to je jeden z dôvodov, prečo som paralelne s Imaginárnym priateľom čítala aj najnovšiu knihu od Stephany Mayerovej Polnočné slnko. Áno, stále ten istý príbeh, tentokrát z tragicky melancholického Edwardovho pohľadu. Chcem tým len povedať, že kniha na čitateľa veľmi dolieha a niet sa čo čudovať, že prečítať ju môže byť náročné nielen pre samotný rozsah, ale najmä pre jej obsahovú, ale aj formálnu ťažkopádnosť. Súčasným trendom spisovateľov je využiť svoje stránky čo najintenzívnejšie a mnohí preto siahnu po narúšaní konvenčnej grafiky, či už na to, aby odlíšili jednotlivé postavy, situácie alebo ako snahu vyskočiť na čitateľa z dvojrozmerného papiera. Celkový dojem knihy, jej presýtenosť a abstraktné prvky, z nej však robia miestami ťažko čitateľné dielo. Najväčším problémom príbehu nie je dĺžka, no fakt, že miestami sú pasáže príliš naťahované, aj tie, ktoré to nepotrebujú. Dej to výrazne spomaľuje a čitateľa unavuje.

Nebudem príliš zachádzať do deja a prezrádzať konkrétnosti, no v knihe je zvláštne podaný aj celkový dejový zvrat. To, že nejaký nastane vlastne ani nie je tajomstvom, dá sa to očakávať už podľa všeobecného trendu, ale netají sa tým ani autor. V príbehu je poschovávaných mnoho malých náznakov, ktoré sme ako čitatelia leniví naplno vnímať a spájať do súvislostí. Sme v podstate ako často opisovaná metafora žiab, ktoré sa pomaly varia v hrnci bez toho, aby boli ochotné si to priznať a zakročiť.

Vyvrcholenie diela takisto nebolo veľkým prekvapením, no až tu sa konečne uzavreli viaceré načaté príbehy a potvrdili dohady. Podarilo sa mi dokonca aj uspokojivo zaradiť žáner – podobenstvo. Tento žáner sa nevyskytuje veľmi často, no mohli sme ho spozorovať napríklad vo filme Matka! s Jennifer Lawrencovou, pričom tu sledujeme najmä metaforizované časti Starého zákona.

Celkovo hodnotím knihu pozitívne. Hoci vidno paralely s viacerými populárnymi príbehmi, ako sú niektoré z hororov Stephena Kinga, či svetový seriálový fenomén Stranger Things, stále však môžeme povedať, že Stephen Chbosky vložil do diela veľkú mieru kreativity. Príbeh, a najmä jeho vyvrcholenie, sú veľmi zaujímavé a zo strán aj napriek hororovým prvkom cítiť nesmiernu ľudskosť a teplo. Spomalením zážitku sú však už spomínaný rozsah a ťažkopádnosť. Určite by ma to však neodradilo od siahnutia po ďalšej Chboského novinke. Uvidíme, čo to bude najbližšie.

Autorka článku: Tatiana Turisová

Autorka fotografie: Tatiana Turisová

Mnohí z nás vidia cirkev ako inštitúciu, ktorá vždy bola súčasťou života v našej krajine. Spoločnosti je napriek tomu istým spôsobom vzdialená. Vnímame ju ako povinnosť, tradíciu a neuvedomujeme si, že sú to práve ľudia, ktorí cirkevtvoria. Oveľa menšiu pozornosť však dostáva tá evanjelická. Mnohí ani len netušili, že evanjelickí farári a farárky nežijú v celibáte, dokonca si zakladajú rodiny. Jedným z „farárskych detí“ je aj Samuel. Podelil sa o svoj príbeh a o pocity, ktoré sprevádzajú život v netradične tradičnej rodine.

Aké ste mali detstvo? Čím bolo iné?

Myslím si, že by som mal relatívne rovnaké detstvo, aj keby som bol z normálnej rodiny. Iné bolo v tom, že sme sa museli sťahovať. U evanjelických farárok a farárov je zvykom, že sa približne každých päť až desať rokov konajú voľby v rámci zboru a ak sa zvolí nový farár, rodina sa musí odsťahovať. Často však počkajú, kým napríklad deti doštudujú na miestnej škole alebo manžel/manželka si nájde prácu v novom meste. Pre rodinu je presun náročný, ale je to jednoducho tak. Voľby nie sú povinné, no väčšinou sa konajú. Zbor je samostatná jednotka, ide  o ich peniaze a voľbu. V Amerike je to tiež bežné, dokonca si tam farárov platia.

Najprv sme boli istý čas v Bátovciach, potom desať rokov v Leviciach. Museli sme často meniť domov a nikdy sme nebývali vo svojom. Vždy sme žili na cudzom, na faru mohol prísť hocikto.

Ako malému mi vadilo, že nie som z obyčajnej rodiny a nemôžem si domov zavolať kamarátov. Cítil som sa čudne, že ich pozývam na faru, ťažko som sa s tým stotožňoval. Okrem toho, som veľmi introvertný človek. Vždy som chcel byť neviditeľný, no status „z cirkevnej rodiny“ mi dával pozornosť, ktorú som nechcel. Keď sa niekto dozvedel, čo som zač, začali mať veľa nepríjemných otázok, no odpovede nevedeli pochopiť. Kde bývam, že môj otec je farár. Veľa ľudí netuší,že evanjelickí farári vôbec môžu žiť v rodine.

Na druhej strane to znamenalo isté výhody. Sranda bola chodiť do sakristie, hrať sa v kostole a za oltárom. Najzaujímavejší bol aj tak trezor. Nachádzali sa v ňom veci ako dvestoročné knihy, ktoré si môžeš chytiť a iné zaujímavosti. Nikto si na mňa nedovoľoval, decká v zbore mi nerobili zle. Žil som si som ako v perinke, ak som vyviedol hlúposť, ľudia to skôr prehliadli. Nie som na to hrdý. Na jednej strane som sa cítil byť výnimočný, no emócie sa vo mne bili.

So staršou sestrou sme na tom boli vždy lepšie, horším si prešla mladšia sestra. Musela často meniť školy, mala málo kamarátov a ak si aj nejakých našla, rýchlo ich stratila. V kolektíve musíš byť nejaký čas, aby si nadviazal priateľstvá. Nikdy sa však nehanbila priznať, kým je.

Cítili ste zo sťahovania frustráciu? Čo si myslíte o častom sťahovaní sa farárskych rodín vo všeobecnosti? Malo by byť niečo inak?

Naozaj ma presun z jedného zboru do druhého zasiahol len jediný raz, keď sme po desiatich rokoch odchádzali z Levíc do Banskej Štiavnice. Inak som veľké sťahovanie po dlhom čase nezažil. Iní to mali horšie, mám vlastne šťastie. No táto zmena prostredia bola zlá, tretíkrát to však už bolo iné, už som bol v Bratislave a v Štiavnici sme boli krátko, vlastne veľa vecí ostalo nevybalených. Pri tom sťahovaní som aspoň nabral svalovú hmotu. Na druhej strane presúvanie sa našu rodinu spojilo, prostredie sa menilo, no oni tu boli vždy.

Niektorí vedia byť na jednom mieste aj celý život, je to možné, no zväčša v menších zboroch. Vo väčších mestách sa menia často, stačí, že zborníkom prekáža nejaká drobnosť. Aj tak si však myslím, že by farári mali mať rodiny. Pokladám za dobrý systém, že sa na postoch striedajú. Ľudia si neuvedomujú, že zmeniť prostredie môže byť aj dobré, lebo sa boja. Chápem však ostatných členov rodiny, sťahovanie vie byť náročné, ale možností je veľa. Je to nefér, no ide o súčasť systému. Rozumiem tiež, že je najlepšie nájsť si stály zbor a mať domov.

Bol by som rád, keby ľudia vnímali farárske rodiny normálne. Nie sú až také vzdialené a odlišné. Existujú však horšie aj lepšie prípady. Navštevoval som cirkevnú strednú, bolo tam viacero farárskych detí. Spolužiaka vyhodila mama z domu, pretože je ateista a rozprával sa o tom s bratmi.

Cítili ste sa na cirkevnej strednej viac „ako doma“?

Asi hej, lebo tam bolo viacero detí ako ja. Najmä mi neprišli čudné veci, ktoré ostatným čudné boli. Hovorím napríklad o náboženstve, ktoré som ovládal alebo bohoslužbách v rámci školy. Takisto som sa vedel vyjadrovať tak, aby som nemal problémy. Vedel som povedať aj veci, s ktorými nie som úplne stotožnený, no bol som tak naučený. Bolo mi ťažké určiť, či to tak myslím alebo nie. Išlo o úlohu z náboženstva a tak som ju spravil.

Zanechalo vyrastanie v tomto prostredí vo vás zmeny, ktoré pretrvávajú dodnes?

Teraz sa cítim dobre, už nebývam doma, som samostatnejší. Najmä sa už až tak nehanbím. Odkedy som v Bratislave,mám stabilný život. Už sa nemá čo zmeniť.

Pravdou však je, že aj na strednej som bol dosť uzavretý. Introvertnosť a izolovanosť, ktoré som používal ako obranné mechanizmy proti šikane a nechcenej pozornosti mi ostali, a to bola škoda, pretože som sa zbytočne uzatváral pred ľuďmi. Hanbil som sa za súkromný život.

Aká panuje atmosféra v rodine?

Myslím, že celkom obyčajná, no tým, že otec je farár, pribúdajú iné povinnosti. Každé Vianoce a každú nedeľu sme doma, lebo otec slúži bohoslužby. Často ho volajú do nemocnice a k umierajúcim odslúžiť Večeru Pánovu. O tomto veľa nehovorí. Voči smrti je trochu otupený, nevníma ju ako koniec. Nás poúčať nemusel, chápali sme. Je to síce smutné, ale normálne.

Takisto ho často volajú na kultúrne podujatia, niekedy vystupuje v telke. To mi však príde zvláštne a  vzdialené. Najhoršie pre mňa je, keď nás pozývajú na rôzne návštevy a musím sa ich zúčastňovať. Ľudia ma stále spoznávajú v kostole, kladú mi súkromné otázky, a to nechcem. Išlo o rôzne detské a mládežnícke akcie, tábory a podobne. Byť v kolektíve bolo pre mňa vždy utrpením. Nikdy som nemal rád spoločné vyznávanie, nerád som verejne otváral svoje vnútro o takých citlivých veciach.

Vyčítate niečo rodičom?

Moja mama je veľmi konzervatívna. Za ideál života pokladá nájsť si stáleho partnera po ukončení vysokej školy, ale tak život nefunguje. Zvykli sa s otcom smiať na mladých ľuďoch, tínedžeroch, ktorí prežívali svoje prvé lásky. Hovorili, že z toho nič nebude, že je to zbytočné. Kritizujú aj striedanie partnerov. 

Vždy som mal problém vyjadriť sa v otázkach lásky a sexuality. Nevyhľadával som takéto kontakty, mal som problém dať najavo sympatie voči ženám. Myslel som, že z toho budem mať problém. Bál som sa. Bál som sa skúšať veci, nevedel som ako fungujú. Naši mi v tom nikdy neposkytli potrebnú podporu. Vraveli, že si určite niekoho nájdem, keď budem chcieť, ale až keď budem dospelý. Nerozumel som, prečo by som mal čakať. Cítil som, že mi to chýba, čo je v období strednej školy normálne. Bolo mi smutno, nemyslel som si, že sa môžem niekomu páčiť. Nevedel som preto nadviazať ani priateľstvá, mal som ich viacmenej len v rámci rodiny. Ak som aj nejaké mal, nedokázal som sa s priateľmi rozprávať o osobnejších veciach. Rodičia mi ani nemuseli hovoriť, že robím podľa nich niečo zlé, jednoducho som to cítil.

Nakoniec som sa aj napriek strachu dokázal zamilovať a v maturitnom ročníku som začal chodiť s mojou priateľkou. Ona mi pomohla vyrovnať sa s týmito otázkami. Spoznať seba samého a otvoriť sa ľuďom, pochopiť veci, ktoré cítim a lásku so všetkým, čo k nej patrí, prízemnejšími aj vznešenejšími vecami.  Pomohla mi nájsť to, čo mi chýbalo. Teraz som šťastný, veciam rozumiem, mohol som ich zažiť. Najmä už nie som taký, aký som bol – nijaký, uzavretý, nepopísaný. 

Rodičia boli starostliví, cítil som aj lásku, ale mrzí ma, že sa so mnou nerozprávali o vzťahoch. Nepodali mi pomocnú ruku. Zvládli veľa vecí lepšie, ako niektorí iní, ale podpora v tejto téme chýbala, veľmi. Chcem si byť istý, že moje deti budú mať zázemie, aké som ja nemal. Chcem, aby vedeli, že je v poriadku, čo cítia, že za mnou môžu prísť s akýmikoľvek otázkami. Chcem sa s nimi o tom citlivo rozprávať, že je treba si v láske dávať pozor, ale je v poriadku, keď po nej túžia. Že som na ich strane a aby vedeli, že nerobia nič zlé. Chcem mojim deťom poskytnúť to, čo som sám nedostal.

Keď už ste teraz dospelý a ohliadnete sa, ako ste sa vnútorne zmenili? Ako dnes vnímate cirkev?

Najviac mi vadí úzky pohľad na svet, všetko je veľmi skostnatelé. Vidím, že rozmýšľam kritickejšie oproti minulosti. Veriaci sú mi často nesympatickí práve pre ich konzervatívny prístup. Rozmýšľam, či sa to dá nejako upraviť, či sa dá praktizovať normálne, moderne. Dá, ale je to veľmi ťažké. Inštitúcia, zvyky, rozmýšľanie ľudí. Je ťažké nastaviť ich na progresívnejšiu úroveň, často ide o jednoduchších ľudí a nechce sa im rozmýšľať. Bol by som rád, keby sme sa zamerali viac na filozofiu, nielen na obradové zvyky.

Ako sa pozeráte na cirkev?

Beriem ju ako súčasť života, bol som tak vychovaný, mám na to logické dôvody. Verím. Tak isto nad tým však stále premýšľam. Nestotožňujem sa s rôznymi cirkevnými záležitosťami. Týka sa to napríklad zborových akcií a podobných príležitostí. Ako som povedal, neznášam spoločne vyznávať, spievať, je to všetko podľa mňa veľmi spiatočnícke. S Bohom sa rozprávam, no v tichosti a súkromí.

Autorka: Tatiana Turisová

Fotografie: Alžbeta Mišových

Foto: Ingrid Beznáková

Jozef Karika v novej dvojknihe prekonal svoje limity.

Spisovateľ Jozef Karika tento rok predstavil verejnosti najmladšie zo svojich strašidelných detí. Tentokrát ide o dva diely knihy nazvané Hlad a Smäd. Ako sám uvádza, toto dielo je úplne iné ako jeho doterajšie romány. Podľa jeho slov, vo svojich predchádzajúcich príbehoch našiel nečakané súvislosti, ktoré napokon zakomponoval do finálneho diela. Výsledok bol prekvapivý, miestami náročný, no napriek tomu strhujúci.

V prípade, že zvažujete siahnuť po Karikovi prvý raz, knihu neodporúčam. Pred celkom Hlad/Smäd by som zvolila zoznámenie sa s autorom cez jeho typické (no zďaleka nie jediné) hororové romány. Veľa inšpirácie pre novinku pochádza z knihy Strach, ktorá má podobný námet, ten je v dvojknihe hlbšie rozvinutý. Ak ste sa však napokon rozhodli ponoriť sa do Hladu a Smädu, pripravte sa na viacero nových prvkov.

V prvom rade je kniha koncipovaná inak než sme zvyknutí. Nejde o jeden príbeh s prekvapivým vyvrcholením, skôr o kompozíciu viacerých vstupov v rôznej forme. Ako majster mystifikácie do víru výpovedí vstupuje aj autor. Ak teda radi zotrvávate v pohodlí a napätí jednej dejovej línie, ktorá vás po celý čas zásobuje príjemným strachom, treba upozorniť, že ochutnávka z týchto švédskych stolov prináša iný pocit. Hoci ide o isté vystúpenie z komfortnej zóny, je to na druhej strane obohacujúce práve v tom, že každé kratšie rozprávanie nesie nové očakávania a strach je intenzívnejší. Samozrejme, môžeme počítať aj s istým dejovým prelínaním a vzájomným stretávaním sa príbehov. Zmena kompozície zahŕňa oveľa viac kreatívnych, mrazivých prevedení, o tom však už dočítate knihách. Ďalej sa treba pripraviť na poriadnu mentálnu atletiku potrebnú na dlhé existenciálne úvahy o vesmíre a človeku. Nemali by sme ich však brať len ako pasáže, ktorými sa treba „prehrýzť“. Ide o mimoriadne dôležitú súčasť prítomnú vo viacerých knihách, tu je však najvýraznejšia. Naša lenivosť premýšľať by nám nemala ukrajovať z pointy knihy.

Na aspekt spojenia viacerých príbehov nadväzuje aj pestrosť charakterov. Typickým hrdinom Karikových románov je dospelý muž s nie veľmi podareným životom, ktorý miestami ponúka priestor na stotožnenie sa. Ten mu komplikujú nezamestnanosť, či naopak nudná práca, ženy alebo traumy z minulosti, prípadne viaceré z toho naraz. V dvojknihe sa stretávame so širšou škálou typov osobností a čo je novinkou, dočkali sme sa aj pohľadu na príbeh ženskými očami. Prezentácia žien je v literatúre citlivou témou, najmä keď sú postavy písané mužmi. V surových hororoch, samozrejme, nemožno očakávať prehnanú feminizáciu, nie je tu na ňu priestor a nebola by ani žiadaná. Vyobrazenie reality a verná ilustrácia skutočnosti sú však v určitej miere podstatné. Podľa môjho názoru sa s týmto Jozef Karika vysporiadal solídne, no nedá mi nepristaviť sa pri konkrétnej scéne. Ak je mužovo správanie žene nepríjemné a bojí sa, neodohráva sa v nej vnútorný súboj áno/nie. Jednoducho má strach, nie je za tým ďalšie rozhodovanie. Navyše tento strach ponúka priestor na rozpracovanie, keďže ide o rovnako intenzívny druh strachu, s akým sa u autora stretávame aj inde. V iných častiach príbehu som bola naopak milo prekvapená.

Jedným z najpozoruhodnejších elementov bola šikovne vsadená kritika, či skôr reflexia spoločnosti, súčasnej aj minulej. Slovenská verejnosť má niekedy tendenciu idealizovať historické udalosti, klásť ich do skratkovitých a neprirodzene jednoznačných rovín. Jozef Karika nám tu pripomína, že nič nie je jednoznačné a nemôžeme uvažovať v štýle hrdina/porazený. Väčšina zlomových momentov histórie so sebou prináša dlhodobo emočne vypäté situácie a je len málo ľudí, ktorí si v takých chvíľach dokážu udržať distingvovanosť a neskĺznuť do správania zodpovedajúceho ich stavu a podmienkam, v ktorých sa nachádzajú. Odhalená tu je práve tá prirodzená, realistická a neprikrášlená stránka ľudského správania. Karika sa ďalej zhovára aj priamo s nami, Slovákmi, zomknutými situáciou súčasných dní. Týmto prístupom sa dej čitateľovi dostáva ešte viac pod kožu. Vytvára to pocit, že ste súčasťou príbehu a postupne si pripustíte, že zdanlivá fabulácia nie je ničím iným ako všadeprítomnou realitou.

Môj celkový dojem z nového diela Jozefa Kariku je pozitívny. Zmenu štruktúry príbehu a vytvorenie dvojknihy považujem za odvážny čin vymykajúci sa bežnému štandardu tvorby, ku ktorému sa zväčša autori a umelci odvážia v istom bode ich kariéry, najmä po viacerých úspešných dielach, ktoré však môžu pripomínať jedno druhé navzájom. Tento výlet za hranice Karikovej tvorby som si užila a odporučila by som ho aj ostatným zvedavcom, ktorí chcú nahliadnuť do kufra hrôzy. Každý tu môže totiž nájsť niečo, čo prehovára špeciálne k nemu.

Čo ponúka Lednicko-Valtický areál?

Pokladov Južnej Moravy je veľa a preto je vždy čo objavovať. Celá táto oblasť je skvelý tip na predĺžený víkend alebo jednodňový výlet. Nedávno som ho absolvovala aj ja a ponúkam vám nápady, čo vidieť a zažiť v komplexe Lednického a Valtického zámku a ich okolí. 

Dva zámky, umelý park

Lednicko-Valtický areál pozostáva z viacero menších alebo väčších stavieb. Dominujú mu Lednický a Valtický zámok a krajinná oblasť je zapísaná na zozname UNESCO. Za vybudovaním komplexu stojí rod Lichtenštajnovcov. Podstatným faktom je, že veľa zdanlivo prírodných súčastí vytvoril človek. Oblasť zahŕňa parky, lužné lesy v okolí rieky Dyje, či umelo vybudované rybníky. 

Pri slove „umelý“ by sme sa mali pristaviť. V areáli sa strieda viacero umeleckých slohov, no keďže veľkú časť budovali na začiatku devätnásteho storočia, prevládajú tu prvky „neo“, čiže návraty k oveľa starším architektonických slohom. Neogotickú architektúru majú napríklad Lednický zámok, či neďaleký Janův hrad. Zámerne ho postavili ako čiastočnú zrúcaninu, lebo pre toto obdobie bol typický návrat do čias rytierov a legiend. Keď však rod nevlastnil stredoveké sídlo, nebol to problém – jednoducho si ho postavil, zdanlivo nahlodané zubom času. Nanovo vybudovaný hrad s akože spadnutou vežou alebo strelnicou, ktorá v tom období už nemala svoj význam a nikdy sa nepoužila, tak mohol rodine slúžiť či už ako ukážka majetku alebo rekreačné sídlo. Mám za sebou návštevy viacerých podobných miest a môžem povedať, že aj keď im chýba autentickosť, na zážitku to neuberá.

Moravský minaret 

Obidva komplexy sú sprístupnené verejnosti so sprievodcom. Napríklad v Lednickom zámku som spoznala miesta natáčania viacerých českých rozprávok, inak tomu však nie je ani vo Valticiach. V Lednici môžete nazrieť aj do zámockého skleníka a poprechádzať sa parkom, ktorý ponúka viacero zákutí. Sú nimi napríklad umelá jaskyňa Peklo, ktorá má vo Valticiach svoj náprotivok, technická pamiatka maurskej vodárne alebo minaret. Ten je nepochybne turistickou senzáciou a objektom, ktorý by na Morave čakal málokto. Za jeho vybudovaním pravdepodobne stál len trend doby, no viaže sa k nemu aj povesť. Hovorí o tom, že Alois Lichtenstein nechal minaret postaviť po tom, čo mu cirkev nedovolila postaviť ďalší kostol. Zvláštnu atmosféru v stiesnenom priestore veže vytvára okrem výzdoby aj točité schodisko. Hoci sú stupienky už veľmi zošúchané, náhľad cez stred špirály pôsobí až hypnoticky.

Pri minarete je lodné nástupište, odkiaľ sa dá loďkou previezť k Janohradu, loveckému sídlu, kde sa po poľovačkách konali hody. Pri prehliadke som si vypočula aj viaceré príbehy týkajúce sa hradu. Dnes už by asi pánom popíjajúcim a hodujúcim na ulovenej koristi našťastie neprešlo zamknúť svoje dámy do oddelenej miestnosti, odkiaľ nemohli vyjsť až do konca večera, no na Janohrade tomu tak bolo. Preto ostávali ženy radšej v Lednici, kde mali viac pohodlia, ale napríklad aj kúpeľne. Ak vám romantiky nestačilo, máte na výber jazdu na koči naspäť k zámku alebo si urobte dlhšiu prechádzku cez park pri ramenách Dyje.

Prehliadka sa dá absolvovať aj v zámku Valtice. Rozľahlé barokové sídlo ponúka unikátnu zbierku porcelánu, technické riešenia blízke tým našim alebo druhú najdlhšiu enfiládu (rad za sebou idúcich prechodných miestností) v Európe. Posledná miestnosť býva zväčša bohato zdobená, výnimkou nie je ani tá valtická. Z týchto moderných výdobytkov ma zaujal napríklad výťah značky Škoda s bezpečnostnými prvkami a nenápadne umiestnené kúpeľne. Podobne ako v Lednici, aj pri zámku Valtice možno spoznať nové rastliny a bylinky, a to v Bylinkovej záhrade. S jej založením je spojený smutný romantický príbeh manželov Chmelarovcov, ktorí chceli zbierku rastlín predstaviť verejnosti spoločne, no pani sa jej otvorenia už nedožila, a tak objekt venovali jej pamiatke. 

Ako naložiť s voľným časom? 

Ak už ste mali zámkov a historických pamiatok dosť, no stále vám ostalo viac času, máte možnosť si výlet nakombinovať s viacerými voľnočasovými aktivitami v okolí. V meste Valtice rovnako ako v Lednici, sa nachádzajú čoraz populárnejšie únikové hry. Máte na výber z viacerých tematík a v ponuke je aj vonkajšia hra. Hoci som ani jednu z únikoviek neprešla úspešne, pocit napätia z lúštenia záhad za to stojí, aj keď vás z miestnosti napokon vyslobodí zamestnanec. Za zmienku stojí aj Národné poľnohospodárske múzeum vo Valticiach, ktoré za svoje expozície získalo viacero ocenení. Do múzea má návštevník vstup voľný v prípade, že v ten istý deň navštívil aj zámok. K výletu neoddeliteľne patrí aj zastávka na obed, či kávu. V Lednici je napríklad prevádzka reštaurácie U Tlustých. Rodina Tlustých si tu sama vyrába mäsové výrobky a ponúkajú najmä tradičné pokrmy české pokrmy. 

Lednicko-Valtický areál ponúka oveľa viac, než sa zmestí na pár riadkov, a preto si tu každý nájde to svoje. Príjemný výlet!

Tatiana Turisová

Fotografie: Samuel Mišových