Valentína Rybárová

Jordánsku púšť Wadi Rum s červeným pieskom navštívia ročne tisíce turistov. Oslovila aj Slovenku Bibiánu Paršovú, ktorá sa do nej vybrala sólo. Pre kočovný kmeň beduínov robila týždeň dobrovoľníčku – spravovala im sociálne siete. Porozprávali sme sa s ňou o jej skúsenosti. 

„Milujem púšte a vždy bolo mojím snom bývať uprostred ničoho, s beduínmi. Presne tak, ako to vidí človek vo filmoch,“ približuje Bibiána, ktorá sa do púšte pripomínajúcej Mars vydala v januári tohto roka. V kočovnom kmeni sa cítila dobre. „Dokonca som od nich dostala šatku a beduínske meno,“ prezradila. O svoju bezpečnosť mala strach pred vycestovaním, potom už nie. 

Prežili ste týždeň s kočovnými beduínmi v jordánskej púšti Wadi Rum. Aké to bolo?

Niečo úplne nové. Spočiatku som nevedela, čo od toho čakať. Nakoniec to bol asi jeden z mojich najlepších cestovateľských zážitkov.

Čoho ste sa báli?

Toho, ako to tam funguje. Aj som sa tešila, no zároveň som bola neistá, lebo mi Jordánsko naše staršie generácie opisovali ako nebezpečnú krajinu. 

Bolo nakoniec všetko v poriadku?

Áno. Ešte by som sa tam aj vrátila.

Ako by ste charakterizovali beduínov? 

Sú to veľmi milí ľudia. Hlavne nápomocní. Zniesli by človeku modré z neba. Nemala som žiaden problém a čokoľvek som potrebovala, hneď som to mala. A nielen ja, ale aj turisti, ktorí k nám chodili.

Beduínov tam inak žije viacero a napriek tomu, že nebývajú všetci pokope, sú si ako rodina a jeden obrovský kmeň – navzájom sa poznajú. Napríklad, keď prišiel nejaký iný beduín do nášho kempu, vždy povedali, že je to bratranec.

Beduíni sú tiež veľmi pracovití.

Čo je ich prácou? 

Živia sa väčšinou turizmom. 

Rodina, u ktorej som bola, vlastní kemp. Ten má na starosti šesť alebo sedem bratov a založil ho ich otec. Narodili sa ako beduíni, zostali nimi a živí ich turizmus. 

Pozvali vás aj priamo k nim domov, do typického stanu, ale celý ten týždeň ste žili v kempe pre turistov. Aký rozdiel je medzi tradičným životom beduínov a, naopak, bývaním s turistami?

V kempe sú stany iné – pevnejšie, majú betónový základ. Realita beduínov je však taká, že príbytky sú len z dosiek, cez ktoré je prehodený koberec. V strede jednej veľkej miestnosti majú ohník a okolo neho koberce alebo podušky. Tam spolu všetci bývajú a okolo stanu sú zvieratá – kozy, ťavy, sliepky aj ovce. 

Čím iným sa živia, keď nie turizmom?

Chovom zvierat, výrobou a predajom produktov z nich. Väčšina z nich však pracuje v turizme. 

Niektoré ženy pracujú v najbližšej dedine, kde niečo vyrábajú, šijú. 

V tom kempe ste boli jednou z mála žien. Sú aj tam nejaké beduínky?  

Áno. Sú ale celkom oddelené. Pretože cudzí muž ich nemôže vidieť. Žena však áno, a preto som sa mohla ísť pozrieť do ich stanu, kde som od ich mamy dostala čaj.

Rozprávali ste sa s ňou?

Nevedela po anglicky, nemali sme sa ako rozprávať. Iba mi ponúkla čaj a usmievala sa na mňa. 

Sú tam aj deti? Ak hej, čo robia?

Áno, deti som videla. Chodia do školy. 

Všetci majú základné vzdelanie. Čo sa týka predmetov, majú matematiku a učia sa vlastný jazyk. Cudzí sa neučia vôbec. Deti, ktoré som videla v kmeni, pomáhali rodičom. V tom, kde som bola na návšteve, bolo sedem bratov. Dvaja mali okolo piatich rokov a stretla som ich u nich doma, hrali sa okolo príbytku. Jeden 13-ročný už ale pracoval. Mal na starosti dve alebo tri ťavy, vozieval sa na nich, staral sa o ne a keď bolo treba prísť po turistov, tak ich zobral a prišiel s nimi.

Takže ťavy sú ešte stále ideálny dopravný prostriedok napriek tomu, že už majú autá? 

Dokonca majú na ťavách aj preteky. Tak ako sú u nás závody koní, tak to majú oni s ťavami. A majú aj také, pri ktorých na nich sedia, alebo akrobatické, keď na nich jazdia postojačky.

Pre kmeň beduínov je typické, že sa zvyknú premiestňovať. Ako často sa presídľujú? 

Tí, čo pracujú s turistami, to nemenia. Ich rodičia napríklad áno. Keď nájdu nejaké fajn miesto, zbalia stan a idú tam. Nemajú to nejako časovo ohraničené. Proste sa len rozhodnú. Keď som tam bola, tak ich otec práve našiel nejaké nové miesto pod skalou a hovorili mi, že na ďalší deň všetko zbalia a presunú sa tam. 

Asi nemajú priveľa vecí, keď sa dokážu rýchlo zbaliť.

Nemajú. Podľa mňa im najviac robí ťažkosti presunúť zvieratá.

Ako ich prevážajú? Autami? 

Teraz už áno, synovia im pomôžu. Myslím si ale, že v minulosti zvieratá uviazali a išli s nimi pešo. 

Zo zvierat, ktoré chovajú, pochádza aj ich strava. Aké pokrmy sú pre nich bežné a ktoré slávnostné? 

Základom je beduínsky chlieb, čo je klasický arabský chlieb. Ďalej jedávajú veľa zeleniny, kozí syr, falafel a nejaké mäso zo zvierat. Čo sa týka slávnostnej stravy, mala som tú česť – ak sa to tak dá nazvať, keď sme zabíjali jahňa, to je pre nich slávnostné jedlo. Vždy, keď majú nejakú oslavu alebo im príde niekto na návštevu, pripravujú hostinu a zabíjajú kozu. 

Ako to vyzeralo?

Vzali nás autami za takú skalu, kde už bolo nachystané jahňa. Podrezali ho, zvliekli z kože, naporciovali, dali variť a večer, keď odišli turisti, na obrovský podnos naložili ryžu, veľa zeleniny a uvarenú kozu. Všetci sme to potom jedli rukami, spoločne. 

Na jednom vašom videu bolo vidieť, ako jedlo varili. Dávali ho do zeme, do vyhĺbenej diery.

Neviem, či varili alebo piekli. Bola som z toho zmätená. Síce tam bol oheň, no pod jedlom bola nádoba plná vody. Kvôli jazykovej bariére mi to nevedeli vysvetliť. Pretože anglicky sa naučili od turistov a ich slovná zásoba nebola úplne najsilnejšia. Bolo to však fascinujúce.

Už vieme, ako si zohrievajú stravu. Ako ju potom udržujú v chlade? 

Všetko, čo majú, je čerstvé. Nemajú chladničky. Večer dovezú potraviny a keďže je cez noc zima, tak to nie je problém. Mäso je vždy čerstvé, pretože hneď, ako zviera zabijú, tak ho pripravia.  Takže nič dlho nedržia. Rovnako ani kozí syr. Toho sa väčšinou pripravilo toľko, koľko sa ho aj zjedlo. 

Je ich strava výdatná a rozmanitá?

Majú sa dobre, len je to stále to isté. Rovnaké raňajky, obed aj večera. Zjedla som to, chutilo mi to, bolo to výborné, no radšej mám pestrú stravu. Keď som sa vrátila do Aqaby (mesto v Jordánsku, ktoré sa nachádza 75 kilometrov od púšte Wadi Rum), zjedla som všetko, čo som videla. Určite sa na to dá ale zvyknúť. Dobrovoľník, ktorý tam bol vyše mesiaca, s tým nemal žiaden problém. 

Čo sa vám páčilo najviac u beduínov? 

Ich pokojný život. Starali sa len o to, kedy zavezú turistov do dediny a dovezú nových. Medzitým pokoj, popíjanie čaju pri ohni. Čas bežal pomaly. Celé ma to upokojilo a bolo mi tam veľmi dobre. 

Ako vyzerá ich denný režim? 

Pretože vyznávajú islam, päť modlitieb denne je základ. Modlitby sú však veľmi krátke, pretože celý deň behajú kade-tade. Ráno sa zobudia, pri ohníku čakajú, kým sa turisti naraňajkujú a potom si už rozdelia úlohy – jeden s nimi ide napríklad na prehliadku, druhý na turistiku, tretí ich zavezie do dediny a podobne. Večer sa potom opäť všetci stretnú pri ohni, dajú si spolu večeru, popíjajú do noci čaj a fajčia vodnú fajku.

Majú to beduíni, ktorí žijú tradičným spôsobom, rovnaké? 

Je to dosť podobné. Ibaže oni sa cez deň starajú o zvieratá. Napríklad doja. Takže mi dali ochutnať čerstvopodojené kozie mlieko. Primárne sa teda venujú zvieratám. S tým, že napríklad v ich rodine, bol otec niečo ako „ranger“. Aj keď ale nejakého beduína chytí, stále je to jeho rodina, pretože sú jeden kmeň.

Čo robí ranger?  

Je policajtom v púšti. Dáva pozor, aby sa tam nepytliačilo.

Aká zver žije v púšti Wadi Rum? 

Ťavy, dokonca aj tie neskrotené, líšky, zajace a všeličo možné. Teraz všetko spí, lebo je tam zima, ale cez leto ich je naozaj dosť. 

Územie Wadi Rum patrí do ochrannej oblasti UNESCO. Súvisia s tým nejaké zákazy?  

Zakázaná je napríklad výstavba čohokoľvek okrem beduínskych malých príbytkov. Často som videla na sociálnej sieti videá z púšte z presklených hotelov. V skutočnosti sa ale nenachádzajú na území Wadi Rum. Sú postavené kúsok pred ním. Takže je to trochu zavádzanie. Vidno skaly, piesok, ale stále to nie je v chránenej oblasti. Zároveň je zakázané jazdiť autom po dunách. 

Na vašich videách som si všimla, že ste mali v kempe „štandardnú“ kúpeľňu s teplou vodou. Majú takýto komfort aj „bežní“ beduíni? 

Je to iba v tých kempoch kvôli turistom, pretože keď prišli unavení po celom dni, chceli si dať sprchu. Keby sa mali oblievať nejakými vedrami s vodou, asi by sa im to nepáčilo. V kempe im vždy raz do týždňa priviezla cisterna obrovskú nádrž vody. Prekvapivo, z kohútika tiekla pitná voda. A keďže majú solárne panely, večer bola voda aj teplá. Tá však nie je v každom kempe. A pri ich bežných stanoch som vodu nevidela. Takže tí si podľa mňa chodia vodu niekam nabrať. 

Pokročili technologicky aj čo sa týka internetu? 

Neviem, či to je pravda, ale vraj sme boli jediný kemp, ktorý mal Wifi. Aj keď nám jeden deň prestala ísť a chceli sme sa prejsť do druhého kempu, aby sme dali vedieť majiteľovi, tak nám povedali, že nikde inde internet nezoženieme. Pretože v púšti nebol signál. V našom kempe bol jeden mobil, ktorý vysielal dáta. Wifi bola ale veľmi pomalá a keď som sa snažila pridať niečo na sociálnu sieť, musela som byť priamo pod tým telefónom, ktorý bol pripevnený na akejsi drevenej late. 

V púšti ste sa napriek tomu nenudili, jazdili ste na džípe, venovali sa turistike, objavovali nové miesta. Ukázali vám aj takzvané petroglyfy, ktoré sú na skalách. Čím sú výnimočné?

Petroglyfy sú po celom Jordánsku na skalných útvaroch. Je to akoby staroveké písmo, ktorým sa dorozumievali. Páčilo sa mi, že bolo celkom zrozumiteľné v porovnaní s inými hieroglyfmi. Napríklad na skale bola petroglyfmi vyobrazená žena, ktorá rodila tak, že stála na dvoch kameňoch. Najviac ma zaujalo, že je to typ pôrodu, ktorý sa u nich doteraz používa.

Je to bezpečné alebo hygienické?  

Asi veľmi nie, ale je to v poriadku, keď to tak funguje. Nepýtala som sa ich na to, lebo veľa tém je pre nich tabu. 

Aké napríklad?

Ženy. Ukazovali sme im napríklad nejaké videoklipy pesničiek, kde bolo tam niečo neslušné – napríklad sa niekto vyzliekol, alebo bola žena v spodnej bielizni, a pre nich to bol hriech, haram. Vtedy museli hneď požiadať ich boha o odpustenie. 

Ako to vyzeralo? 

Kľakli si, povedali pár viet a požiadali o odpustenie. Nielenže nemôžu niečo robiť, ale len keď vidia neslušné, musia sa „vyspovedať“ bohu. Haram (hriech) je pre nich aj prípitok. Keď som bola na prehliadke púšte so Slovincami, dali sme si na konci dňa čaj pri ohni a Slovinci, že si pripijeme. Beduín, ktorý bol s nami, si síce pripil, no hneď potom odišiel, schoval sa za skalu, kľakol si a povedal pár viet. Povedal mi, že to môže spraviť, ak potom požiada Alaha o odpustenie. 

Už ste spomenuli, že sa modlia päťkrát denne. Zúčastnili ste sa modlitby?  

Keď sa modlili, väčšinou ich nebolo vidno. Schovali sa alebo išli do nejakej miestnosti. Bežné je, že povedia pár viet pred jedlom. Vtedy poďakujú Alahovi za jedlo a za to, že ho môžu mať. 

Samozrejme, ja som nemusela hovoriť nič. Bola to ich tradícia a rešpektovali, že to nie je moje náboženstvo.

Posedenia pri čaji a ohni ste mali pomerne často. O čom ste sa zhovárali? 

Väčšinou rozprávali, čo spravili ich bratranci. Napríklad, ukazovali nám videá, keď im pred dvomi rokmi nasnežilo. Dospelí chlapi sa tam guľovali, naháňali, hádzali sa do snehu. Ako keď malé dieťa vidí sneh… 

Neviem, koľko z tých príbehov, ktoré nám povedali, je pravdivých. Rozprávali mi napríklad, že jeden ich bratranec išiel v noci na ťave cez púšť do dediny – bolo to nejakých 20 kilometrov, a ten zjedol celú kozu. Vtedy ju uvarili, on si ju dal cez ťavu a po ceste z nej jedol. Až ju zjedol celú. Jeden človek?!

Napadne vám aj nejaká kuriozita? 

Prekvapilo ma, že na tých autách jazdia už od desiatich rokov a ani jeden z nich nemá vodičský preukaz. Keď ma viezli nazad do Aqaby, vyšli sme z púšte na diaľnicu, tak náš šofér, majiteľ toho kempu, si presadol a vymenil miesto s jeho bratrancom. Vysvetlili mi, že vodičský má iba jeden z bratov a všetci ho používajú. Majú k nemu aj občiansky preukaz. 

Prečo nemajú vlastné vodičské preukazy? 

Nepotrebujú ich. V púšti nie sú policajti, takže ich nemá, kto kontrolovať. Vodičský im treba iba vtedy, keď chcú ísť do mesta. Vtedy im stačí bratov preukaz. Skrátka, nepotrebujú si urobiť svoj vlastný.

Hovoríte, že v púšti nie je polícia. Mohol by sa tam udiať kedykoľvek nejaký zločin.

Mohol, ale nedeje sa. Všetci sú ako rodina. A asi by to bolo aj proti ich náboženstvu. Keď som sa ich aj pýtala, povedali, že nemali žiaden problém s kriminalitou. Jedine pytliactvo, na ktoré majú rangera.

Majú v rodine násilie alebo niečo podobné? 

To neviem, a pravdepodobne aj keby som to od nich chcela zistiť, tak by som to nezistila.

Valentína Rybárová

Foto: Bibiána Paršová

Ohorky od cigariet, rôzne obaly, mikroténové vrecká alebo žuvačky nájdeme na chodníkoch, v parkoch aj popri cestách. Na odstránenie tohto problému pokuty za znečisťovanie verejného priestranstva nestačia. Tvrdí to na sociálnej sietiZelená linka Ministerstva životného prostredia SR, podľa ktorej to dokazujú prieskumy. Pokuty sa v súčasnosti pohybujú od 20 do 100 eur.

Vzniku „litteringu“ – voľne pohodeného odpadu, sa však dá zabrániť. Podľa Organizácie zodpovednosti výrobcov (OZV) ENVI – PAK k tomu stačí viac smetných košov a správne k nim ľudí nasmerovať. Pomôcť majú behaviorálne techniky, ktoré dokážu ovplyvniť ľudské správanie. 

Vyplýva to z tlačovej správy o riešeniach odstránenia a minimalizovania litteringu, ktorú vydala organizácia.

Ľudí stačí „poštuchnúť“

Podľa riaditeľky Ústavu verejnej politiky (ÚVP) Fakulty sociálnych a ekonomických vied UK Emílie Sičákovej – Beblavej príkazy ani zákazy nestačia a behaviorálna metóda je lepší spôsob, ako zmeniť správanie ľudí. Preto OZV ENVI – PAK v spolupráci s ÚVP vytvorili návod, ktorý v jedenástich krokoch vysvetľuje, ako ľudí naučiť, aby odpadky hádzali do koša a nie na zem. 

Ak mesto či obec nemá problém s nedostatkom smetných nádob alebo s ich pravidelným preplnením, a odpadu mimo koša pribúda, je vhodné aplikovať behaviorálne techniky. K nim patrí „nudging“, („poštuchnutie“,  pozn. red.) a „priming“. Prvá technika nás postrčí žiaducim – ekologickejším – smerom, ale zároveň nechá slobodu na rozhodnutie. Vďaka druhej zasa získame podnet, ktorý môže ovplyvniť naše neskoršie správanie. Pri probléme voľne pohodeného odpadu môže ísť napríklad o nálepky či tabuľky, ktoré informujú o počte košov v nejakom priestranstve a vzdialenosti k nim. 

Umiestniť by ich mali tak, aby si človek rozmyslel odhodiť smeti na zem. Nálepky je preto podľa organizácie treba aplikovať na chodníky a informačné tabule nainštalovať na viditeľné miesta – najlepšie pred vstupy do verejných priestranstiev. 

Ďalšou technikou, ako ľudí postrčiť,  je upozorniť na miesta, kde sa odpad hromadí. OZV ENVI – PAK to napríklad vymyslela tak, že na miesta, kde sa kopili cigaretové ohorky, umiestnila nálepky, ktoré na to upozorňovali. Označili ich ako „miesta činu“, aby si ich ľudia lepšie všimli a problém viac vnímali. 

Z návodu, ktorý je určený pre mestá, obce, ale aj jednotlivcov, vyplýva, že by malo pomôcť aj premaľovanie košov či úprava priestranstva. 

Behaviorálny výskum bol už v roku 2021. Pod iniciatívou Vezmi si ma uskutočnili projekt na bratislavskom Štrkovci a v Ivanke pri Dunaji. „V oboch lokalitách sme dosiahli pozitívne výsledky – na jednom z meraných miest na Štrkovci to bolo zlepšenie dokonca až o 74 percent,“ opísala v správe riaditeľka oddelenia komunikácie organizácie ENVI – PAK Katarína Kretter. 

(Ne)zaujímame sa o svoje okolie?

Ako ľudia vnímajú littering, sme boli zisťovať v Bratislave v októbri tohto roka. V Medickej záhrade, ktorú pravidelne udržiavajú, sme sa rozhodli uskutočniť pokus. Zisťovali sme, koľko okoloidúcich nás upozorní na fľašku, ktorú pred nimi vyhodíme do trávy. 

V parku boli najmä rodiny s deťmi či dôchodcovia, my sme sa však zamerali na osoby v produktívnom veku a mladých. Výsledky pokusu prinášame v nasledujúcom grafe.  

Dokopy sme pokus uskutočnili desaťkrát. A čo sme zistili? Väčšina okoloidúcich nás neupozornila. Tí, ktorí si to všimli, nám to zasa nepovedali do očí. Schopní priamej reakcie boli len traja.

Prečo je voľne pohodený odpad škodlivý?

Najväčším problémom je podľa Zelenej linky to, čo sa stane po odhodení odpadku na zem. Vietor ho môže odfúknuť niekoľko metrov ďalej, a tak sa dostane  napríklad aj do rieky, ktorá ho odplaví až do mora či oceánu. „Jednoducho nezmizne, len sa premiestni, rozkladá sa a ďalej znečisťuje,“ opísala linka v príspevku na sociálnej sieti. 

Nesprávne vyhodený odpad je hrozbou pre ľudí, zvieratá aj životné prostredie. „Na rozbitom skle z odhodenej fľaše sa môžu porezať deti alebo psy, odhodené cigaretové ohorky si zase vtáky pomýlia s potravou, do tégliku od jogurtu sa môže ježkovi zaseknúť hlava a môže sa udusiť alebo zomrieť od hladu,“ priblížili environmentalisti. 

MŽP SR preto radí, aby sme odpad hádzali tam, kam patrí, a to do koša. Ak ho práve nemáme po ruke, treba si vziať smeti so sebou a neskôr ich vyhodiť do nádoby, kam patrí. Vhodné je tiež nekupovať obaly, ktoré sa nedajú opakovanie používať. Vyplýva to z infografiky Zelenej linky. 

Autorka: Valentína Rybárová

Foto: Autorka, MŽP SR

Znie to ako začiatok vtipu, no nie je. Londýn ma nikdy nelákal, no stretnutie s kamarátkami som nemohla odmietnuť. O tom, že sa dá zažiť atmosféra svetoznámej metropoly za necelých 70 hodín a zároveň upustiť od niektorých predsudkov, som sa presvedčila na vlastnej koži.  

Je 17. februára 2022 krátko po dvanástej hodine. Po menších turbulenciách a dvoch hodinách letu pristávame na malom letisku Stansted „neďaleko“ Londýna. Presnejšie, takmer dve hodiny autobusom od centra svetoznámej metropoly, kam prichádzame niekoľko dní po zrušení všetkých kovidových reštrikcií. Skutočnosť, že sme v Anglicku, sa potvrdzuje už po ceste z letiska na ubytovanie. Na sklo autobusu stekajú prvé kvapky dažďa. Je šero. 

Blížime sa k predmestiu. V tichosti pozorujeme malé útulné domčeky z hnedej tehly, pred ktorými stojí zaparkovaný starší mercedes. Počas jazdy napočítame takých aj zo dvanásť. Čím sme bližšie k mestu, tým viac sa veľkosť domov zmenšuje. Domy striedajú bytové jednotky. Konečne vidíme prvé čierne taxíky a dvojposchodové autobusy.

Marble Arch. To je zastávka, kde vystupujeme, a pri ktorej je umiestený rovnomenný víťazný oblúk. Odtiaľ je to len kúsok do štvrte Paddington, v ktorej je naše ubytovanie. Trasu, kadiaľ máme ísť, poznáme. Uberáme sa preto ulicou, ktorá je bohatá na malé obchodíky i reštaurácie. Počas skúmania okolia zacítime dym z vodnej fajky, stretávame ľudí s odlišnou pleťou, a zisťujeme, že tam akosi nezapadáme. Sme v indickej štvrti. Neprekáža nám to a usudzujúc z priateľských tvárí miestnych, ani im nie. Po dlhšom uvažovaní zabáčame vľavo do susedstva, kde už z diaľky vidíme rad maslovo-hnedých budov. 

Popri chôdzi stretáme ikonickú červenú telefónnu búdku, nad ktorou sa týči vetva rozkvitnutej čerešne – čo nám príde vo februári celkom nezvyčajné. Potom, čo vietor jemne zafúka, začnú lupene poletovať vo vzduchu. Objavia sa dokonca aj prvé lúče slnka. Príjemný moment nakoniec doplní prítomnosť kamarátky Aniky, Rakúšanky, s ktorou sa ideme ubytovať.  

Ako sme prežili bez dáždnika   

Pretože máme na výlet necelé tri dni, nie však viac ako 70 hodín, nestrácame ani minútu a z hotela vyrážame preskúmať okolie smerom na Hyde park – čo je jedna z najväčších zelených plôch v celom meste. Počas prechádzky sa silno rozprší. Skrývame sa preto pod kapucne a nakoniec aj v podchode, ktorého steny pokrývajú maľby starého Londýna. 

Sme neďaleko od Buckinghamského paláca, keď zrazu prestane pršať. „Určite to zariadila kráľovná Alžbeta,“ poznamená Anika humorne. Blížime sa ku čiernej, kovovej bráne, ktorá má chrániť kráľovské sídlo od nechcených návštevníkov. Prekvapivo však nikde nevidíme stráže a pred oplotením ani masy turistov. Dážď väčšinu odradil, uvedomíme si. Spolu s nami je tu do desať zvedavcov. Spoza plotu pozeráme bližšie na veľkú stavbu, pričom skonštatujeme, že sme očakávali niečo viac. Spredu vyzerá podobne ako slovenský Grasalkovičov palác a celkovou architektúrou pripomína niektoré stavby v Rakúsku. 

Pred sídlom kráľovnej objavujeme ďalší park. Je to jeden z ôsmich, ktorý patrí jej rodine. Má okolo 23 hektárov a skrýva v sebe energické veveričky a rôzne druhy exotických papagájov, ktoré kvôli zlému počasiu nevidíme. 

Po vlastných cez celé mesto  

Na zvládnutie trasy Hyde park-Buckinghamský palác-Westminsterské opátstvo-Big Ben a vyhliadkové koleso London Eye, nám stačí necelá hodina. Žiadne metro, iba naše nohy. Kamarátka Alessandra z Venezuely nás už volá do štvrti Soho, a preto sa najbližším mostom, skadiaľ je pekný výhľad na Temžu, vraciame na druhú stranu. O pár metrov prechádzame vysvieteným Trafalgarským námestím, pri ktorom si všimneme aj Národnú galériu. 

V štvrti Soho je mnoho reštaurácií, nočných klubov, ale aj americké podniky či pobočky s rýchlym občerstvením určeným pre turistov. Kým čakáme na kamarátku, všímame si, ako to v uliciach ožíva. Na námestí pri Piccadilly Circus hrá z reproduktorov rapová hudba, LED reklamy na jednej z budov osvetľujú všetko navôkol, a ľudia sa pomaly chystajú na nočné dobrodružstvo. Nečudo, že domáci toto miesto prezývajú malým londýnskym Times Square. Niekedy sa tu aj tancuje. 

Menší európsky Times Square 

Po náročnom dni, drahej večeri, a prechádzke nákupnou zónou Oxford Street, nastupujeme do červeného dvojposchodového autobusu. Obsadzujeme štandardné turistické miesta v prednom rade v hornej časti vozidla a cez čelné sklo pozorujeme nočné uličky mesta. Raz za čas odpočúvame aj rozhovory spolucestujúcich. Unavené sa započúvame do britského akcentu. 

Smrť v očiach 

Prebúdzame sa do zlých správ – pre celé Anglicko je vyhlásená výstraha najvyššieho stupňa kvôli búrke Eunice. Úrady odporúčajú nevychádzať z domu od desiatej rána do tretej popoludní. Naše plány sú zmarené. Po dlhšom rozhodovaní nakoniec ale aj tak vyrážame s Anikou z hotela. Autobusom ideme do štvrte Notting Hill, je neďaleko. Ulice, v ktorých sa natáčala romantická komédia s Juliou Robertsovou a Hugh Grantom, lákajú ročne tisícky turistov. My tam ideme kvôli farebným domčekom, sú ako stvorené pre peknú fotku. Pozorujeme prvé farebné obchody v starodávnom šate a zopár odvážlivcov, ktorí vyšli zo svojich domovov. Z premýšľania nás vytrhne až veľký buchot, keď na strechu dvojposchodového vozidla spadne konár.

Vietor vonku fúka ešte stále agresívne. Našťastie, už vidíme prvé domčeky. Zvyčajne sú tu rady na fotku, my však máme šťastie. Stále však máme rešpekt a strach v jednom, a preto sa rýchlo odfotíme a ideme naspäť do hotelovej izby, kde v bezpečí prečkáme väčšinu dňa – ležiac v posteli pri pozeraní britských reality šou a predpovedi počasia. 

Notting Hill s jeho typickými farebnými domami

Až okolo pol štvrtej ideme do mesta. Na chodníkoch prekračujeme popadané konáre a zo správ sa dozvedáme, že viacero mestských častí zostalo bez elektriny. Búrka si dokonca vyžiadala prvé obete. 

Aj preto radšej volíme jazdu pod zemou, keď vyrážame k mostu Tower Bridge. Spočiatku máme obavy, ako funguje tamojšie metro, no postupne zisťujeme, že je dokonalo zorganizované. Vždy oznámia, aká zastávka nasleduje, a dokonca upozornia aj na výraznú medzeru medzi nástupišťom a vlakom. Nevýhodu vidíme iba v trvaní a cene jazdy. Našťastie ale nejdeme počas peaku (pozn.red.: čas, keď idú ľudia do práce/školy alebo odtiaľ), keď sú ceny vyššie a vlaky preplnené. 

Pohľad z výšky na most Tower Bridge a Temžu

Premrznuté z prechádzky pri brehu rieky sa presúvame do podniku, kde už čaká Alessandra spolu s jej kamarátkou Maiou. Sedíme v typickej anglickej krčme, kde podávajú pivo, hamburgery a podobné pochúťky. Interiér je útulný a je tu čisto. Chýbajú tu iba štamgasti. Dozvedáme sa, že Maia pochádza z Paraguaja a v Európe je prvýkrát. Debata začne byť zaujímavá, keď začne rozprávať o tom, ako sa raz kúpala s krokodílom, ako je u nich bežné stretnúť geparda a že ak vlastníte farmu, ako jej otec, tak ste vlastne boháčom. Alessandra nám zasa spomína, ako chodia niekoľkokrát do roka do Severnej Ameriky nakupovať. Obe sa začudujú, keď sa priznáme, že sme za oceánom ešte neboli. 

Lúčime sa

Je sobota, 12 hodín poobede. Pri Katedrále svätého Pavla, ktorá pripomína maďarskú Baziliku svätého Štefana, sa na chvíľu odpájame od pôvodnej zostavy dievčat. Stretávame sa s kamarátkou Luciou, ktorá tu žije takmer tri roky. Cez visutý oceľový most Millenium Bridge nás Slovenka vedie na druhú stranu brehu. Premoknuté a zmrznuté na kosť si nájdeme útočisko v akomsi átriu. V jednej z kaviarní sa usadíme na čaj. Rozprávame sa hodiny.  

S Londýnom a kamarátkami sa nakoniec lúčime z výšky. Najprv z vyhliadky na The Garden at 120, ktorá ponúka 365–stupňový výhľad a potom aj z vedľajšej, konkurenčnej Sky Garden, ktorá má výšku až 160 metrov. Mesto máme z oboch ako na dlani. Vidíme všetky mosty, londýnske oko aj mrakodrapy.

Výhľad na obchodnú štvrť Canary Wharf 

Napokon to nebol najhorší výlet. Ešte vždy mi v pamäti zostane, ako slnko začalo zapadať a ako ťažko sa mi dávalo zbohom. Nie anglickému mestu, ale priateľkám. Tak zasa niekedy inokedy. Maj sa Londýn! 

Autorka: Valentína Rybárová

Fotky: Archív autorky 

Lektorka taliančiny Jana Jedináková v Ríme, kde v súčasnosti študuje 

„U turistov budú vždy prevažovať kladné stránky. Ak to chcete skúsiť v Taliansku, príďte na mesiac či dva, a pozlátko sa pominie. Slovákom by ani nenapadlo, že sa takto dá žiť. Napriek chaosu to tam ale funguje,“ opisuje život v obľúbenej destinácii Slovenka  a lektorka taliančiny Jana Jedináková.

V Taliansku študujete už štvrtým rokom a mňa by zaujímalo, čo pre vás táto krajina znamená. V jednom príspevku na sociálnej sieti ste písali, že je to nepodmienená láska. Je tomu naozaj tak?

To je veľmi poetické prirovnanie, ale bola som asi v takom rozpoložení, že to vystihlo všetko, čo som tým chcela vyjadriť. Ak niekoho máme naozaj radi a milujeme, nekladieme si podmienky. Taliansko mi dá po každej návšteve vždy viac než vezme, napriek mnohým negatívnym skúsenostiam a každodennej realite, ktorá nie je ružová, pretože dolce vita neexistuje, je iba vo filmoch a realita je predsa len trochu iná. Na konci dňa stále prevažujú dobré vlastnosti a poviem si, že to stojí za to.

Čo všetko prevažuje? Čo sú tie pozitíva? 

To dobré, čo v tejto krajine človek môže nájsť kamkoľvek príde – nehľadiac či to je sever/stred/juh, mesto/dedina alebo more/hory – všade vládne pozitívna energia. Ľudia sú milí, usmievajú sa, sú plní energie a nie je to póza. Je to ich charakterová vlastnosť. Život je tu pomalší. Taliani majú iné priority v živote, ktoré sú pre nás niekedy až banálne. Nakoniec však každý jeden z nás – a je jedno, či sme Slováci, Česi, Nóri, Rusi alebo Američania – stále hľadáme niečo úplne jednoduché v živote. 

Čo konkrétne? 

Prežívajú deň tak, ako sa vyvinie a platí heslo „uži si dňa“. Nezaoberajú sa veľmi minulosťou. Žijú tak, ako si zmyslia v konkrétny deň a čo život prinesie. Neriešia príliš do hĺbky problémy. Dôležité je vychádzať spolu s ľuďmi a nezáleží, či sa poznáme viac alebo menej. V talianskej spoločnosti je úplne bežné, že sa oslovujú navzájom. Známi aj neznámi. Vedia spolu komunikovať a prehodiť pár slov. Ide o taký obvyklý medziľudský kontakt. 

Keď už sa ľudia poznajú viac, priorita je sadnúť si spolu za jeden stôl, dobre sa najesť a podebatovať o tom, čo sa stalo počas dňa. Jednoducho urobiť si čas na takéto zdanlivo banálne veci, ktoré sa týkajú nakoniec každého jedného z nás. Oni nad tým ani nerozmýšľajú. Pre nich je život postavený na pilieroch, akými sú jedlo, dobrá energia, spokojnosť a dobré vzťahy. 

Všimla som si, že sa takéto chvíle snažíte zachytiť aj na fotkách. Venujete sa profesionálne street foteniu? Čo vás na tom baví? 

Je to moje veľké hobby. Som človek, ktorý rád pozoruje. Nielen seba a blízke okolie, ale aj každodenný život či ruch ulíc. Vďaka tomu zistím viac o tom-ktorom mieste a ľuďoch. Vždy sa mi páčilo ich pozorovať. Nemusia mi pózovať, to nemám rada. Zachytávam presný moment či atmosféru. Niečo, čo si človek len tak nevšimne. 

Páči sa mi zobrať si foťák a bez prílišného rozmýšľania sa pohybovať po mestách alebo miestach – kde je koncentrácia ľudí – a zmapovať, čo sa deje. Asi mám na to oko. Napríklad sa mi zapáči nejaká obyčajná scéna, ako si seniori vedia užívať život, keď sedia v kaviarni, idú s kamarátmi von a sú nahodení.

Ako ste sama povedali, život nie je len ružový a na vašej sociálnej sieti nájdeme aj fotky, ktoré odzrkadľujú každodenný život. Čo okrem toho „pekného“ rada fotíte?  

Niečo, čo je všedné, no nezamýšľame sa nad tým. Napríklad žobráci, množstvo bezdomovcov (v Ríme a vo Vatikáne), ľudia v zlej ekonomickej situácii, hladujúci alebo s inou farbou pleti. Skrátka fenomény, pred ktorými mnohí zatvárame oči. Na Slovensku a Česku sú tieto témy stále nepochopené. 

V Taliansku sú pochopené? 

Spoločnosť tu je ďalej vo veľa veciach. Čo sa týka utečencov, určite, lebo zažili veľkú utečeneckú krízu a tie vlny trvajú dodnes. Pre predstavu, v Taliansku žije toľko cudzincov, koľko je ľudí na celom Slovensku – čiže päť a pol milióna. Neexistuje človek, ktorý by sa s jedným nestretol. Dokonca tam už žijú druhé či tretie generácie detí, ktoré sú začlenené do spoločnosti. 

Od roku 2008 prešlo už 14 rokov a tému prisťahovalcov majú úplne zvládnutú. Rovnako tak aj témy ako LGBTI či demokracia. Sloboda je pre nich veľké slovo. Nedajú si ju len tak vziať. Spoločnosť reaguje na úplne iné témy, ako tá naša, slovenská. 

V súčasnosti študujete v Ríme. V čom je odlišný od iných metropolitných miest? 

Rím je večné mesto. História, ktorá tam je, sa len tak nevidí. Koloseum, Panteón, rôzne stĺpy dovezené z Egypta a podobne… Človek možno neverí a myslí si, že sú to repliky. Niektoré diela alebo sochy nimi sú, no tie sa uchovávajú v múzeách. To, čo je v uliciach, replikou nie je. 

Samozrejme, Fontána di Trevi, Španielske schody a Koloseum sú zrekonštruované. Predsa len tam žijú z turizmu a potrebujú mesto a pamiatky, ktoré lákajú masy, udržiavať. Panteón, Koloseum, spomínané stĺpy, Circus Maximus, Rímske fórum a iné, sú však naozaj tisícročné archeologické stavby. Týmto je Rím unikátny. História je tam hmatateľná. 

S tým sa však spája aj množstvo problémov. Napríklad, už desiatky rokov budujú tretiu linku metra. Pretože čo vykopávka, to archeologický nález. 

Spomenuli ste štandardné turistické miesta, mňa by skôr zaujímali tie menej známe, ktoré netreba vynechať pri návšteve večného mesta. Možno nejaké tajné alebo aj vaše obľúbené. Je niečo také? 

V prvom rade odporúčam ľuďom – aj keď záleží na tom, aké majú časové možnosti – nechodiť do Ríma, Talianska a iných veľkomiest na dva alebo tri dni. Áno, budete z toho niečo mať, ale nedá sa obsiahnuť všetko, a v Ríme už vôbec nie. Treba si vyčleniť viac dní. 

Pobehať si centrum, no potom je úplná alfa a omega kúpiť si viacdenný lístok na verejnú dopravu – pokojne aj týždňový – a chodiť metrom. Toto sa jednoznačne oplatí a človek sa dostane aj von z centra. Navyše, nebude unavený, pretože bude mať k dispozícii funkčnú dopravu, ktorou metro je. Autobusy už menej. 

Funkčná je, ak nie je štrajk…

Hej, ak nie je. Ale niektoré zastávky, ak je štrajk, sú uzavreté. Inak to vcelku funguje, aj keď o autobusoch sa to už povedať nedá.

So štrajkom je to nepríjemné, lebo je ochromená preprava. Človek nemôže mať časový plán. Už som si ale na to zvykla a aj keď sa cítim hlúpo ako Slovenka, keď meškám, ľudia s tým počítajú.

Sú tak nastavení…

Áno. Ľudia v Taliansku tiež väčšinou meškajú. Štrajk, neštrajk, myknú plecom a život ide ďalej. Jednoznačne odporúčam kúpiť si lístok na verejnú dopravu, ísť ďalej a vidieť viac. 

Čo to presne znamená? Čo treba vidieť? 

Keď sa bavíme o Vatikáne, čo je taká turistická méta, tak nezaujímať sa toľko iba oň, odporúčam ísť o pár zastávok ďalej. Napríklad, keď vystúpite na zastávke metra Cipro a pôjdete trochu do kopca, dostanete sa k vyhliadke Piazzale Socrate. Je to námestíčko, ktoré vôbec nie je vábne, no ten výhľad stojí za to. Odporúčam sa pozrieť na Vatikán z výšky.

Za zmienku stoja aj niektoré štvrte na severe Ríma. Jedna z nich, veľmi bohatá, sa volá Parioli. V nej žijú štátnici, bohatí ľudia, celebrity a je úplne iná ako zvyšok mesta. To znamená, že je čistá, opravená, a je to niečo nevídané, čo sa mimo turistického centra nevidí. Veľmi pekná je tiež štvrť Coppedè, ktorá má secesnú architektúru. Treba byť zvedavý na to, aké je to tam v skutočnosti. 

A čo ostatné časti mesta? 

Ja by som odporúčala, ak môžete zostať dlhšie, ísť po obytných štvrtiach, ktoré sú blízko centra. Teraz som spomenula sever Ríma, no jeho južná časť je čoraz atraktívnejšia. Dokonca aj pre Rimanov. V časti Ostiense je Bazilika Svätého Pavla, ktorú sa oplatí navštíviť. Nezáleží na tom, či je človek veriaci  alebo nie –  stojí to za to. Vôbec nie z náboženského hľadiska, ale z toho umeleckého, pretože srší neskutočnými nádherami.

Jeden pekný výhľad ste už spomenuli (Piazzale Socrate), poznáte aj nejaké ďalšie miesta, z ktorých je Rím ako na dlani? 

Podľa legendy stojí Rím na siedmich kopcoch – je to kopcovité mesto. Vyhliadky sú z každej strany a je jedno, či sme na Piazzale Socrate, Aventine či Gianicolo. Krásna vyhliadka je ešte pri Paulinej fontáne (pozn.a.: Fontana dell’Acqua Paola). 

Vyskúšajte sa stratiť medzi Rimanmi a vidieť tamojší život. Nebojte sa, že sa nebudete vedieť dohovoriť, to je úplne jedno. Rím sa nedá vidieť za týždeň, človek v ňom môže aj mesiace objavovať stále nové veci. 

Zatiaľ ste spomenuli len to dobré, čo toto talianske mesto ponúka. Má aj nejakú odvrátenú stranu? 

Je plný odpadkov a ľuďom je to jedno. Bývam pri krásnom Alexandrijskom akvadukte, ktorý je z druhého storočia, a je to tam veľmi zanedbané. Stojí pred vami pamiatka, ktorá je dvetisíc rokov stará a všade je odpad. Treba tiež povedať, že to nie je typické iba pre Rím, ale aj Neapol a väčšie mestá. 

V Ríme chýbajú smetné koše a ak aj sú, tak sú plné. Hlavným problémom je vývoz odpadu. Na juhu Talianska je to ešte horšie –tam je do toho zapojená mafia. A už tu nejde len o normálny odpad, ale tiež o ten toxický a chemický. Pri Neapoli v tom majú prsty zasa rôzne lokálne skupiny.

Prečo sa mafia zaujíma o odpad? 

Lebo v Taliansku je to extrémne drahá položka. Odbočím trocha – raz som bývala v trojizbovom byte spolu s ďalšími dvomi ľuďmi a za smeti som platila 120 eur za šesť mesiacov. To bolo ale v Toskánsku, kde sa vynáša a triedi. Firma vám dá vrecia na smeti a všetko zabezpečí – je to v cene, ktorá je ale oproti slovenskej úplne vesmírna. V Ríme je triedenie naopak veľká neznáma. 

Odpadky sú problém, ktorým sa zaoberá každý taliansky región. Iba tie severné to majú vyriešené a od Ríma dole je korupcia, kde sú do toho pripletené mafie – miestne skupiny, ktoré chcú profitovať z verejných peňazí. 

A Talianov tento problém netrápi? 

Ich zlá vlastnosť je nezáujem o verejný priestor. Čo nie je moje, to ma nezaujíma. Ten odpad je toho najjasnejším príkladom. Mesto musia vyčistiť iba pre turistov, lebo by sa ľudia sťažovali. Potom, keď ale ide človek do častí – kde žije hocikto a kam nezavítajú turisti – tak to tam vyzerá zle. Nikoho nezaujíma, že prekračuje servítky, plechovky, plasty alebo psie exkrementy. Neviem pochopiť, ako je to možné, že v niektorých častiach to dokážu vyčistiť a v iných nie.

Čo vás okrem tohto prekvapilo najviac na Talianoch? 

Ľahostajnosť. V skratke, auto v Taliansku je prostriedok, ktorý má takmer každá rodina. Ak ho nemá – je nútená používať verejnú dopravu, ktorá nie je spoľahlivá. Preto majú toľko áut. Väčšinou sú malinké. Oni ale o autá vôbec nedbajú. Od Ríma na juh je úplne jedno, ako vyzerá. Najlepší kamarát je lepiaca páska. Tam je oškreté či preliačené auto, alebo také, ktorému niečo chýba, úplne v pohode. Nie je to podstatné. Pre nich je to prostriedok, ktorým sa dá niekde dostať. 

Tiež musím povedať, že niektorí Taliani, ktorí na to majú, si potrpia na dizajnové kúsky, autá, módu a tak ďalej. Navonok sú síce veľkí materialisti, no tiež je to pre nich niečo, čo príde a odíde. Vlastniť niečo, čo nie je podstatné v živote, len je to fajn mať. Najdôležitejšie pre nich je stále to, čo je ľudské, vzťahové a v nejakej rovine emócií.

Vrátim sa ešte k Rímu. Ako by ste ho opísali a prečo?  

Očarujúci, veľkolepý, osobitý a úplný individualista. Rimania sú naň veľmi hrdí, napriek všetkému, čo v ňom funguje alebo nefunguje. Nechcú nikdy ani za nič odísť. Sú aj takí, ktorí tam prežili celý život a nikdy sa odtiaľ nepohli. Rím je veľmi hrdý na seba a zároveň je neopraviteľný. 

Prečo neopraviteľný? 

Podľa mňa sa to mesto nedá opraviť. Napríklad,  urobiť chodníky tak, aby sa po nich dalo bežať alebo aby sme urobili pekný verejný priestor. Nie je to opraviteľné. Tak ako je Rím pekný, vie byť aj temný. Život v ňom je sladký a pozlátený iba v historickom centre, ale ďalej už nie. Miska váh funkčnosti a nefunkčnosti je 50 na 50. 

A to neplatí len o Ríme, ale o celej krajine. U návštevníkov a turistov budú vždy prevažovať kladné stránky. Ak by sa chcel niekto rozhodnúť skúsiť to v Taliansku, najprv nech príde na vlastnú päsť, na chvíľu – mesiac, dva alebo viac – a zrazu sa celé pozlátko pominie. Vlna ho zmätie a prídu veci, ktoré nefungujú – a tých je veľa a mnohé z nich sú úplne iné ako na Slovensku. Slovákom by ani nenapadlo, že sa takto dá žiť. Napriek chaosu to tam a aj v Ríme funguje.

Žili ste vo viacerých talianskych mestách – v Bologni, Pise, Miláne a Ríme. Čo vás život v nich naučil?

Naučilo ma to inšpirovať sa jednoduchosťou. Napokon pre život nepotrebujeme veľa. Stačí byť spokojný, mať funkčné vzťahy a nájsť to, čo nás baví a venovať sa tomu. Prečo si nespríjemniť život úplnými maličkosťami? Prečo bazírovať na veciach, ktoré sú príliš materiálne? 

Keby sme sa radšej sami od seba zamerali na vytváranie príjemnejšieho prostredia, kde žijeme. Tam je prostredie príjemné naozaj všade – odhliadnuc od toho, že sú Taliani hluční, vedia sa povadiť, alebo že mnoho vecí nefunguje. 

Z Talianska som si odniesla to, že mám upriamiť pozornosť na jednoduché a pre mňa podstatné veci, a snažiť sa mať príjemný deň napriek všetkým nie úplne dokonalým situáciám a robiť ho dobrým aj ostatným. Podľa mňa je tam veľmi cítiť dobrú energiu a nezáleží, či sme v európskom Miláne, v stredovekej Bologni, v antickom Ríme alebo na slnečnej Sicílii.

Čo by ste rada odkázali niekomu, kto sa o túto krajinu zaujíma? 

Aby sa ju snažil uchopiť komplexne a nefixovať sa na krásu, ktorú poznáme z filmov či sociálnych sietí. Napriek temnejšej realite však vie byť stále rovnako pekné, autentické a na nič sa nehrajúce. Treba mať záujem spoznať ho viac do hĺbky. Vie ponúknuť množstvo vecí.

Čo podľa vás v tej krajine nie je? 

Organizácia a poriadok. Potom si dám ale protiotázku: Chodíme do Talianska preto, aby sme to tam našli? Nie je práve toto to talianske? Nemôžeme sa na to sťažovať a musíme ho prijať také, aké je. Myslím si, že v Taliansku nechýba nič. Skôr by som povedala, že nám chýba niečo talianske v našich životoch, a preto sa doň všetci radi vraciame.

Medailón Jany Jedinákovej: Ilustrácia autorky

Text: Valentína Rybárová

Fotky: archív Jany Jedinákovej