All Posts By

Zuzana Rongeová

Ako koronavírus vníma študentka žurnalistiky v Číne? „Ulice boli skoro prázdne a z ciest zmizli všetky autá. Vyzeralo to skoro ako mesto duchov.“

Celý svet má v súčasnosti toho istého neviditeľného nepriateľa, a tým je nový vírus Covid-19. Od januára sa postupne šíril z čínskeho mesta Wu-chan do ďalších štátov. Jeho príznaky, počet nakazených a počet úmrtí poukazujú na to, že to nie je len obyčajná chrípka a boj s ním bude omnoho ťažší. I napriek tomu, že Čína a Slovensko majú veľmi ďaleko od seba, teraz nás spája ten istý cieľ, a to poraziť túto chorobu. Každému človeku sa zmenil život, odkedy musí sedieť medzi štyrmi stenami. Emily Gao je študentka žurnalistiky na univerzite JSNU (Jiangsu Normal University). Pochádza z čínskeho mesta Xuzhou v provincii Jiangsu neďaleko Šanghaja, kde koronavírus tiež úradoval. Bola nútená zostať doma viac ako tri mesiace bez vychádzania a popísala nám svoj život v karanténe a situáciu v jej meste pred a počas pandémie.

Ako vyzeral váš obyčajný deň pred začiatkom karantény?

Bol celkom normálny, ako každého iného študenta v Číne. Chodila som von s kamarátmi, do školy, do kina a podobne. Pamätám si, ako som tesne pred začiatkom karantény dokončila skúšky a vracala som sa späť domov, aby som sa pripravila na slávenie čínskeho Jarného festivalu. Mala som sa ísť s kamarátmi von zabaviť. Život bol skvelý a normálny.

Kedy ste si po prvýkrát všimli vo vašom okolí, že sa niečo zlého začína diať?

Čím viac som čítala o tejto nákaze a čím viac o nej ľudia hovorili, tým viac som si uvedomila, že toto nebude len obyčajná chrípka. Z epidémie sa rýchlo stala pandémia, ktorá môže úplne zmeniť naše životy v mnohých smeroch. Koniec koncov, vírus sa dokáže preniesť z človeka na človeka, takže ľudia sa prirodzene báli toho, že sa nakazia.

Keďže ste celú situáciu pozorne sledovali, ako ste sa na ňu pripravili? Boli ste si vedomá vážnosti situácie a snažili ste sa vyhnúť davom alebo ste tomu nevenovali veľkú pozornosť?

Bola som veľmi obozretná odkedy sa potvrdilo prvých niekoľko prípadov. Moje zdravie mi je prednejšie než nejaké verejné zhromaždenia. Ešte predtým než sa situácia mnohonásobne zhoršila, moji rodičia kúpili rúška, veľa dezinfekcie na ruky a jednorazové rukavice. Dokonca sme každý deň striekali skoro celý byt dezinfekčným prípravkom, aby sme zabránili akémukoľvek prenosu infekcie. Keď sa vírus začal šíriť, ľudia náhle vykupovali obchody, a tak sa pár dní nedali nikde zohnať trvanlivé potraviny. Po niekoľkých dňoch sa však obchody prispôsobili dopytu a doviezli nové zásoby. Naša ekonomika ani veľmi neutrpela, keďže toto celé sa udialo v čase čínskeho Nového roka a ľudia mali skoro mesiac dlhé dovolenky.

Vírus sa postupne šíril z mesta do mesta. Kedy ste si uvedomili, že sa to rozšírilo aj mimo oblasť Wu-chanu?

Bolo to po tom, čo som zistila, že jeden môj kamarát zo školy sa nakazil koronavírusom. Uvedomila som si, že sa to rozšírilo aj do môjho susedstva. V tom čase ľudia začali byť veľmi znepokojení, ale väčšinou to boli len starší ľudia, ktorí sú viac náchylní nakaziť sa týmto vírusom.

Podľa vás, čínska vláda a úrady vo vašej provincii reagovali na túto krízovú situáciu prehnane alebo primerane?

Reakcia bola veľmi pohotová. Keď sa na to celé pozriem spätne, myslím si, že vláda urobila všetky správne opatrenia, aby sa predišlo šíreniu. Potom, ako čínski experti objavili, že sa vírus dokáže prenášať z človeka na človeka, krajina ihneď uzavrela celé mesto Wu-chan a taktiež všetky okolité mestá. Napriek účinnosti karanténnych opatrení, bola táto myšlienka terčom posmechu a prekrúcaná v mnohých zahraničných médiách, ktoré to vnímali ako obmedzovanie ľudských práv. Podľa mňa, ochrana ľudských životov je to isté ako ochrana ľudských práv, a tak by to ľudia mali chápať počas tejto mimoriadnej situácie. Aký má zmysel hovoriť o ľudských právach, keď život a zdravie človeka nedokážu byť garantované?

Ako teda vyzerala situácia vo vašom meste, keď sa všetko uzavrelo? Aké opatrenia boli postupne prijaté, aby sa zamedzilo šíreniu?

Nemusím ani spomínať, že verejné priestranstvá ako nákupné centrá, divadlá, kiná a ďalšie miesta, kde by sa ľudia zhromažďovali, boli samozrejme zavreté ako prvé. Zakaždým, keď niekto chcel prísť do štvrte alebo ju opustiť, aby si nakúpil alebo len sa poprechádzal, sa musel dopredu nahlásiť mestskému úradu pomocou formulára. Hliadky mu museli zmerať teplotu. Človek teda bez povolenia nemohol vyjsť ani na ulicu pred vlastným panelákom. Ulice boli skoro prázdne a z ciest zmizli všetky autá. Vyzeralo to skoro ako mesto duchov.

Čo ste doma robili, kým bolo mesto uzatvorené?

Uzavretie celého mesta ma príliš neovplyvnilo. Počas Jarného festivalu trávime čas najviac s rodinami, a tak sme všetci mali aspoň o dôvod viac zostať pokope. Nevýhoda bola, že sme nemohli navštíviť starých rodičov, ako zvykneme, pretože bol vyhlásený celonárodný zákaz vychádzania. Počas karantény sme sa s rodinou častejšie rozprávali, spolu sme varili a aj sme spolu cvičili. Pocítila som, že sme sa všetci omnoho viac zblížili. Teraz konečne chápem, že bežné dni ako predtým, boli moje najkrajšie dni. Väčšina ľudí si uvedomí krásu niečoho, až keď to stratia. Samozrejme, ako študentka som občas musela prečítať nejaké knihy, robila som online práce so spolužiakmi alebo sme diskutovali o rôznych témach, ktoré nás zaujímali. Každý deň musím taktiež mojej škole hlásiť telesnú teplotu a iné zmeny môjho zdravotného stavu. Úprimne povedané, ten čas doma som si užila. Všade pokoj, mohla som si práce do školy rozvrhnúť podľa seba alebo som sa venovala vlastným záľubám.

Pociťovali ste aj nejaké zmeny na psychike spôsobené karanténnymi opatreniami?

Možno som párkrát mala nejaké mierne zmeny nálad, ale nebolo to nič, čo by sa nedalo hodiť za hlavu. Asi mi pomohlo myslieť na to, že nie som doma osamote. Mala som pri sebe rodinu a môjho psíka, takže sa mi žilo omnoho ľahšie. Navyše, dnešný moderný svet so všetkými technológiami okolo nás, nám pomáha zostať v kontakte s blízkymi, nech sú kdekoľvek.

Informovala vás vláda dostatočne o tejto situácii, aby vás ochránili? Alebo si myslíte, že vám niečo tajili, aby zabránili panike?

Vláda každý deň uverejňuje aktualizácie o nákaze, spolu so stavom každého jedného pacienta za necelých sedem dní. Konkrétne, prostredníctvom verejného účtu vlády na čínskych sociálnych sieťach WeChat a Weibo. Pravidelne nám taktiež posielajú SMS správy s informáciami o situácii v našom okolí. Napríklad celkovo v mojom meste sa potvrdilo 79 prípadov. Našťastie, nikto neumrel a všetci sa vyliečili. Takže si myslím, že nás informujú dostatočne.

Ako to vyzeralo, keď sa opatrenia začali zmierňovať? Išli ste von s kamarátmi alebo ste boli stále opatrná?

Napriek tomu, že opatrenia sa pomaly zmierňovali spolu s ubúdajúcimi prípadmi, ja som pre istotu zo začiatku nevychádzala z domu. Necítila som, že je ten správny čas vyjsť von, ísť sa prejsť s kamarátmi alebo vycestovať. Celá vláda sa obávala pribudnutia prípadov nákazy koronavírusu od repatriantov, ktorí prišli zo zahraničia. Preto sme boli ešte veľmi opatrní a báli sme sa urobiť čo i len jeden zlý krok, ktorý by sme potom oľutovali. V súčasnosti môžeme cestovať v rámci mesta, ale nemôžeme ho opustiť. Ak musíme cestovať ďalej, tak sa potrebujeme dopredu nahlásiť na mestskom úrade a vyplniť formulár. Telesnú teplotu merajú ľuďom na každom verejnom priestranstve, a ak by nevyhovovala štandardu, človek by mal zákaz vstupu do priestranstva. Von s kamarátmi som išla až vtedy, keď niekoľko dní po sebe neboli hlásené žiadne nové prípady.

Myslíte si, že repatrianti zo zahraničia spôsobia to, že počet nových prípadov stúpne alebo si myslíte, že všetko pôjde už len dobrým smerom?

Myslím si, že to najhoršie máme za sebou a všetko bude už len lepšie. I keď sa všetci naši obyvatelia vracajú zo zahraničia späť do Číny, od príchodu budú v prísnej karanténe vo vyhradenej nemocnici 14 dní. Celkovo, nové prípady v Číne pomaly prestávajú pribúdať a ľudia začínajú byť optimistickejší.

Ako vnímate, že ľudia v zahraničí sú pre strach z koronavírusu prehnane rasistickí k Číňanom a aj celkovo k Ázijčanom?

Musím priznať, že hlas východu je stále veľmi slabý. Myslím si, že diskriminácia Ázijčanov žijúcich najmä mimo svojich rodných krajín, je spôsobená čiastočne tým, že vyzeráme odlišne a názor ľudí na Áziu je starý niekoľko desaťročí. Napriek snahe Číny objasniť všetky informácie, niektoré zahraničné média sa rozhodli prekrútiť pravdivé informácie, a prinútiť tak svojich čitateľov veriť nezmyslom. Pamätám si, keď napríklad americký prezident Donald Trump nazval koronavírus – „Čínskym vírusom“. I keď to možno neurobil naschvál, pomyslela som si, že to bol asi spôsob, ako zhodiť vinu na niekoho iného a zbaviť sa tak zodpovednosti riešiť tento problém. To rozpútalo ešte väčšie napätie medzi etnikami. Je to smiešne a veľmi urážlivé.  

Čo si myslíte o špekuláciách, že Covid-19 je vyrobený v čínskych laboratóriách?

Podľa doposiaľ potvrdených štúdií, vírus pochádza zo zvierat. Je mi úprimne jedno, odkiaľ vôbec táto nákaza pochádza a čo si ľudia myslia. Podľa mňa nie je dôležité sa dostať až tak do hĺbky celého problému, najdôležitejšie je s tým začať bojovať. Ak však niektoré krajiny ohovárajú Čínu a šíria konšpiračné teórie, myslím si, že problém bude v tých krajinách a nie v nás. Koniec koncov, čas a fakty nakoniec ukážu, kto mal skutočne pravdu. Toto mi, mimochodom, pripomína španielsku chrípku. Nákaza vznikla na inom mieste než aký má názov. Považujem to za veľmi zaujímavé a zároveň ironické.

Text: Zuzana Rongeová
Foto: archív Emily Gao

„Ty a tvoj pes tvoríte tím a ste od začiatku do konca závislí jeden na druhom.“

Natália Marková je študentka na VUT v Brne. Vo svojom voľnom čase sa rada naháňa so psíkmi a pomáha im skákať cez prekážky. Od dvanástich rokov sa totiž venuje nezvyčajnému športu menom Agility. Natália nám porozprávala, čo sú agility, priblížila nám, ako vyzerajú súťaže, zážitky so psíkom a omnoho viac. Možno sa tento šport niekomu zapáči, a začnete aj vy trénovať doma so svojim domácim miláčikom.

Natália, ako by ste opísali agility ako šport?
Agility je šport, ako každý iný. Plný adrenalínu, emócií a súťaženia. V porovnaní s inými individuálnymi alebo kolektívnymi aktivitami, ktoré sú známe, tu je tvojim „partnerom“ pes. Tvoríte tím a ste od začiatku do konca závislí jeden na druhom. So psom sa snažíte prekonávať prekážky zadané rozhodcom na parkúre v čo najkratšom čase a ideálne bez chýb.

Ako a kedy ste sa prvýkrát dostali do kontaktu s týmto športom a uvedomili ste si, že toto je šport, ktorému sa chcete venovať?
Ku psím športom ma priviedla kamarátka v roku 2012. Vtedy som sa aktívne začala venovať trénovaniu môjho prvého psa. Začiatky boli veľmi ťažké, keďže ani ja ani môj spoločník sme poriadne nevedeli, čo máme robiť. Avšak postupne som tejto aktivite prepadávala viac a viac.

Je Flow Váš prvý pes, s ktorým ste takto športovali alebo ste predtým trénovali už s inými psami?
Ako som spomínala, trénovala som predtým ešte s jedným psom, takže sučka Flow je druhá. Prvým je Berry, Cavalier King Charles Španiel, ktorý je dnes už na zaslúženom dôchodku a robí na pretekoch už len morálnu podporu.

Pamätáte si prvé výcvikové tréningy? Bola Flow problémová alebo sa povely naučila rýchlo?
Chodila som trénovať do klubu v Nitre. Keďže som vtedy bola len malé dieťa, zakaždým ma tam vozila a podporovala moja mamina, ku ktorej som sa vždy utiekala s plačom, keď sa mi niečo nedarilo. Začiatky sú vždy ťažké, preto bolo tých plačov viac než dosť. Berry bol, a aj je ťažký oriešok. Spolupracovať s ním bolo ťažké, takže sme sa obaja veľmi nadreli. Naopak Flow je iná a všetko jej ide ľahko. Ale myslím si, že veľkú rolu v tom hrá fakt, že som už vedela, ako na to po skúsenostiach s Berrym.

„V agility plánujem pokračovať dovtedy, kým budem vládať behať.“

Pomáhal vám pri výcviku psíka tréner alebo ste ho trénovali úplne sama?
Pomáhalo mi veľa trénerov a vďaka ich radám som oveľa skúsenejšia. Vždy sa nájde niečo nového na učenie, preto neustále navštevujem aj rôzne semináre. Samozrejme, individuálna príprava je takisto dôležitá, keďže niektoré prekážky sa často musia trénovať doma samostatne.

Všimla som si, že často chodievate do Rose Speedlight Dog Campu. Povedzte nám, o čom je v krátkosti tento klub a ako tam vyzerá váš deň?
Je to môj domovský klub, za ktorý v súčasnosti pretekám – kynologická hala v Pezinku, kde sa konajú rôzne psíčkarské akcie ako agility preteky, výstavy či iné súťaže. Hala ponúka veľa možností na tréning rôznych druhov psích športov a združuje tak ľudí s rovnakým záujmom. Navyše, je to prvá kynologická krytá hala na Slovensku, takže v prípade nepriaznivého počasia máme stále kde skúšať. Bežne tu strávim aj niekoľko hodín.

Okrem cvičenia psíka musíte byť určite aj vy v dobrej fyzickej kondícii. Ako sa udržiavate vo forme, aby ste za psíkom nezaostávali?
Moja kondícia statočne zaostáva za kondíciou môjho psa. Priznám sa, že vôbec nepracujem toľko na sebe, ako by som mala.

Flow sa stala vašou vernou spoločníčkou aj v súťažiach. Akých ste sa už zúčastnili a z koľkých ste si odniesli aj ocenenie?
S Flow chodíme po súťažiach na Slovensku alebo v Čechách, no žiaľ, zatiaľ nemala možnosť zúčastniť sa niečoho „väčšieho“. Avšak z majstrovstiev Slovenska sme si minulý rok odniesli 2. vicemajstra v družstvách 2019 a rok predtým vicemajstra v družstvách 2018. S Berrym som sa zúčastnila dvakrát majstrovstiev Európy juniorov, raz na Slovensku a raz v Luxembursku.

Berry naľavo, Flow napravo.

Ako sa pripravujete pred súťažou?
Okrem tréningu na parkúre je dôležitá aj fyzická kondícia a psychická pohoda psa či majiteľa. Deň pred súťažou sa preto snažím dať môjmu „spoločníkovi“ pauzu. Inak precvičujeme doma drobné detaily ako slalom, skoky či zóny.

Máte v hlave vopred pripravenú zostavu prekážok alebo všetko vymýšľate na mieste, „za pochodu“?
Ani jedno, ani druhé. Rozloženie prekážok a aj ich poradie udáva rozhodca na začiatku pretekov, keď sa stavia parkúr. My, súťažiaci, máme potom približne osem minút na obhliadku, čo pre smrteľníka vyzerá extrémne komicky. Vidí len skupinu ľudí prechádzajúcich sa pomedzi prekážky mrmľajúcich si niečo popod nos. Pre nás je to osem minút intenzívneho memorovania každej prekážky, každého pohybu, ktorý musíme urobiť, aby sme psovi vytvorili čo najlepšie podmienky na dokonalú líniu.

Čo všetko porotcovia bodujú a hodnotia na súťaži na výkone?
Rozhodca hodnotí odmietnutia a chyby, ktorých sa dopúšťame. Psík môže odskočiť z kladiny alebo hojdačky predtým než ju celú prekoná, čo sa ráta za chybu. Alebo odmietne vbehnúť do tunela, čo sa počíta za odmietnutie. Za každý takýto „prešľap“ máme 5 trestných bodov, ktoré sa započítavajú k výslednému času.

Musí psík spĺňať nejaké špecifické kritéria na to, aby sa niekto mohol s ním prihlásiť do súťaže?
Ak sa niekto chce zúčastniť oficiálnych súťaží, treba, aby dovŕšil 18 mesiacov. Taktiež musíte disponovať výkonnostným zošitom, ktorý vám klub zaobstará, keď už ste pripravení ísť súťažiť. Inak nezáleží na plemene alebo výške či veku psa.

„Nájsť ľudí kdekoľvek na svete s rovnakým záujmom je skvelý pocit.“

Stali sa vám obom niekedy nejaké úrazy?
Párkrát sa mi stalo, že som nemotorne vrazila do prekážky a spôsobila si úraz, no psom sa ešte nikdy nič, našťastie, nestalo.

Tréningy so psom musia byť veľmi náročné psychicky aj fyzicky. Boli ste už niekedy v situáciách, v ktorých ste pomysleli na to, že to vzdáte?
Neustále. Chcela som s tým skončiť už toľkokrát, že sa to ani nedá spočítať. No stále som vytrvalá, pretože ma tento šport robí šťastnou. Ani neviem, čo by som bez psov vlastne robila.

Pamätáte si nejakú zábavnú alebo trápnu príhodu z tréningu alebo zo súťaže?
Každý tréning alebo preteky sú zábavné. Stretnem sa tam so svojimi kamarátmi, ktorých nevidím tak často. S nimi a s ich psami sa dokážeme zabávať aj celý deň. No neviem si vybaviť nejakú trápnu príhodu čo sa stala.

Platí pre vás pravidlo: „Najskôr pes, potom pán.“?
Snažím sa síce dbať v prvom rade na psa, ale nikdy nie do štádia, kedy by som príliš obmedzovala seba.
Určite máte okrem trénovania aj čas na zábavu a oddych. Ako vyzerajú vaše dni voľna?
Väčšinou sa prechádzame s Flow a Berrym v lese, blbneme pri vode alebo len trávime čas nekonečným hladkaním a mojkaním sa.

Ste súčasťou nejakej komunity tu na Slovensku alebo v Česku s rovnakým záujmom o tento šport?
Myslím si, že každý, kto sa agility začne venovať, automaticky patrí do našej komunity. Keď sa tomu venuješ dlhšie, nájdeš si priateľov, s ktorými sú každé preteky lepšie aj keď nevyhráš. Nájsť ľudí kdekoľvek na svete s rovnakým záujmom je skvelý pocit.

Niekedy ľudia berú podobné záľuby alebo športy ako prioritu a nemajú čas na školu alebo priateľov. Beriete tento šport skôr profesionálne alebo je to len výplň vášho voľného času?
Škola je teraz moja najväčšia priorita, preto sa priznám, že psov dosť zanedbávam čo sa týka tréningov, lebo nemám moc času. Teším sa však na leto, keď znovu rozbehneme šnúru tréningov a pretekov.

Ste presvedčená, že by ste sa dokázali tomuto športu venovať dlhodobo?
Venujem sa mu už osem rokov a plánujem pokračovať dovtedy, kým budem vládať behať.

Snívate o tom, že by ste to niekedy dotiahli na veľké súťaže ako World agility championships (IFCS), Magna Racino Agility Open alebo podobne?
Samozrejme. Myslím si, že každý začne mať skôr či neskôr ambície na väčšie preteky. Musíme však ale ešte veľa trénovať, aby sme sa dostali cez kvalifikáciu na také majstrovstvá sveta.

Text: Zuzana Rongeová
Foto: archív Natálie Markovej