Internát červenej čiapočky

autor: Rasťo Boris

Vysokoškoláci v Bratislave neokupujú len Mlyny alebo Družbu. Internát v bratislavskom Ružinove stojí mesačne iba 45 eur, plus ročne euro pre bezpečnostného technika. Za každý elektrický prístroj. 

Dva svety

Sídli v Ružinove na Nevädzovej, hneď vedľa Ďatelinovej, Papraďovej, Šalviovej, Sedmokráskovej, Rumančekovej, Muškátovej, Pažitkovej, Narcisovej a Nezábudkovej ulice. Stredoškolský internát pre žiakov so sluchovým postihnutím, najvyššie druhé poschodie vyčlenené pre vysokoškolákov. To je môj druhý domov, môj tichý bunker a honosná rezidencia. Je to srdce Bratislavy, okolo ktorého prúdia dopravné tepny Bajkalská, Gagarinova, Ružinovská a Tomášikova, a zároveň sa nachádza blízko Starého mesta. Jan Železný by z internátu dohodil oštep do neďalekých jazier, obchodov, barov a putík, do kostola, basketbalového koša či na atletickú dráhu.

Na prvom poschodí bývajú hluchonemí žiaci, ktorí bojujú s rôznou intenzitou nevýhod. Niektorým pomáhajú na prvý pohľad komické nápisy ako „Kvety sa netrhajú“! Internát im umožňuje spoločné ťaženie proti nevýhodám. Ako okoloidúci to sledujú vysokoškoláci obývajúci vyššie, druhé poschodie. Zapĺňajú ho maďarské a trnavské slovíčka mladíkov, ktorých trvalé bydlisko je príliš blízko na to, aby dostali ubytovanie v tradičnejšom internáte. Obývajú špecifický internát s domáckou atmosférou, socialistickým vzhľadom a súdružskými riešeniami.

Filozofickou otázkou zostáva, prečo kabínky so záchodom vyhrávajú nad pisoármi v pomere 8:2, keď človek častejšie potrebuje krátke, a nie dlhé návštevy WC. Človek na to zabudne, keď sleduje osudy z prvého poschodia, prípadne zachované plagáty a nálepky z minulého storočia. Na nich je žatva Karola Kállaya či éra Arnolda Schwarzenegera, ktorá sa už odsypala preč.  

 

Nositeľka Elánu        

Špecialitou internátu je večierka o 23:00h, čo vytvára psychický nátlak na obyvateľov. Dostávajú sa do situácie buď - alebo, hop alebo trop. Korupcia nefunguje. Za päť eur alebo fľašu páleného dvere nikto neotvorí. Vysokoškoláci buď dodržia večierku alebo musia natiahnuť nočný život až do východu slnka. S ním prichádza svetlo a pani upratovačka s kľúčmi. Okrem kľúčov je nositeľkou prezývky „Karkulka“, pretože farbou zástery pripomína hrdinku z boja proti vlkovi.

Slušné pozdravy „Dobré ráno“ dopĺňa opakovaním troch vulgarizmov smerovaných do vzduchu. Škaredé slová prebúdzajú spachtošov, ktorí dodržali večierku. Ak práve po nočnej šichte prechádzate okolo, tak vás rozveselí ich vnútorné napätie z vulgárneho budíčka. Inak je „Karkulka“ pozitívna postava. Po upratovaní často počúva Elán. Nie sme zlí, azda bývame bezradní, bez chýb nie je nik. 

foto: Simona Ondrejová