Browsing Category

Nezaradené

Nezaradené

Verná printu: Ľuba Pajtinková

Novinárka, ktorú nezastavil ani požiar

Ľuba Pajtinková pracovala celý život v printových médiách. V súčasnosti ju nájdete v denníku Plus JEDEN DEŇ. Nemýlite sa, ak sa nazdávate, že o skúsenosti nemá núdzu. Práve o manažovaní printového média prišla porozprávať študentom žurnalistiky v Bratislave.

Vedúci vydania musí rozmýšľať tak, aby noviny vyšli,” hovorí Pajtinková. Svojím heslom sa riadi za každých okolností. Raz do dokončenia práce zostávali štyri strany, keď pocítila zápach. Dym. Váhala, ale nakoniec sa rozhodla uprednostniť noviny a narýchlo ich dokončiť. Až potom začala pátrať po pôvode dymu. V zamknutej kancelárii skutočne horelo a bolo treba volať hasičov, ktorí všetkých z budovy vyhnali. Intuícia ju teda nesklamala. Keby sa rozhodla inak, noviny by nasledujúci deň nevyšli.

Zdôrazňuje, že to nebývajú ľahké rozhodnutia, vedúci vydania musí rozvážne vyhodnotiť situáciu. V čase, keď sa denník Pravda, v ktorom v tom čase pôsobila, netešil veľkej popularite, ale kanadské žartíky naopak áno, ktosi nahlásil, že v redakcii majú bombu. Noviny rozpracované a problém na krku. Rozhodla sa zavolať políciu a tak číslo dokončovali v blízkej kaviarni a pizzerii. “Bolo to ako za starých novinárskych čias. Škoda, že som si to neodfotila. Ľudia sklonení nad papiermi,” spomínala. Dodala, že teraz na tú chvíľu s nostalgiou spomína, vtedy to však nebol príjemný zážitok.

Pri práci sa samozrejme stávajú aj chyby. Spoločne s doktorom Kubínyim spomínali na tie najúsmevnejšie. Napríklad, keď pedantnému historikovi prehodili pojmy protipartizánsky na partizánsky alebo na drobnú, ale podstatnú, zmenu hesla: “So sovietskym zväzom na večné časy a nikdy viac.”

Pajtinková študentom rozprávala aj o chode redakcie, dôležitosti a úlohách jednotlivých členov a samotnej tlače. Prečo sa všetko tlačilo na jednom mieste? A ako je tomu dnes? V Košiciach bola tlačiareň, no nebola kvalitná. Preto noviny tlačili v Bratislave a posielali ich smerom na východ. Najaktuálnejšie noviny vychádzali v hlavnom meste – robili sa totiž ako posledné. “Všetci idú spolu, distribúcia je spoločná,” opisuje Pajtinková znižovanie nákladov v súčasnosti.

Na záver spomínala dôležitosť regionálnych žurnalistov. Napríklad v denníku Plus JEDEN DEŇ je ich v redakcii desať. Podotýka, že týchto novinárov sa síce okolie bude snažiť ovplyvňovať, ale ich kontakty sú neprekonateľnou výhodou.

Text: Laura Smitňová

Foto: Peter Kubínyi

Nezaradené

Život je uČenie

– Počul si? Unikla nahrávka Gorily.

– Nepočul, učil som sa.

– Videl si správy? Konečne sa dohodli o Brexite.

– Nevidel, učil som sa.

– Vedel si…?

– Nevedel, učil som sa.

Budúci lekár nesleduje čo sa okolo neho deje, lebo sa musí učiť.

Budúci novinár sa učí tým, že sleduje, čo sa okolo neho deje.

Text: Barbora Hermanová

Nezaradené

Ak nechcete Slovákom prekážať, musíte mať správnu vieru

Berie 25 000 Ukrajincov a Srbov prácu piatim miliónom Slovákov?

Stredne veľké slovenské mesto, sychravé počasie, ani zima, ani jar. Naše kroky vedú k zmrzlinárni, ktorá cez zimu funguje ako pizzeria. Taká, kde dostanete vždy čerstvú pizzu za menej ako dve eurá. Obchod má macedónskeho majiteľa aj zamestnancov. A prosperuje.

Na stretnutí sme sa dohodli pár dní dozadu, majiteľ pije kávu a mierne nervózne nás víta. Ak by sme sa nepoznali už vyše roka, asi by nebol ochotný sa rozprávať. Ani takto ale nesrší nadšením.

Týmto článkom sa snažíme zistiť, aká ,,klíma“ je pre cudzincov na Slovensku. Bol anti-srbský protest v Seredi ojedinelý prípad? Je takáto nálada aj inde?

Späť do Macedóncovej zmrzlinárne. Odpovedá úsečne, stále sa pýta, kde bude článok uverejnený. Na Slovensku je už nejaký ten piatok, žije tu viac ako 10 rokov a v správaní Slovákov nevidí žiaden problém. Najprv tu bol sám, potom za ním prišla aj rodina. *To je fajn, hovoríme si, premeníme xenofóbiu na mýtus. Len nechápeme, prečo je taký nervózny.

Neprišiel sem naslepo, jeho brat na Slovensku už niekoľko rokov podnikal, najprv pracoval s ním, potom sa odsťahoval a začal robiť vlastný biznis. Priestor nehľadal dlho, prišiel vo vhodnom čase, keď developer zháňal nájomníkov do novej pasáže obchodov, s bývaním to bolo náročnejšie, nebolo veľa ponúk. S cudzineckou políciou problém nemal, len sa posťažoval na dlhé čakanie.

Zatiaľ sa stereotypy nepotvrdili, je tu spokojný.

Už sa balíme a len tak hodíme do éteru: „Ak sa môžeme opýtať, ste moslim?“ Otvorili sme Pandorinu skrinku. Rozhovoril sa nám o tom, ako sa k svojej viere na Slovensku nepriznáva, pretože by mu to pokazilo biznis. „Nikto z nás sa nepriznáva. Keby ľudia vedeli o mojom vierovyznaní, prestanú u mňa kupovať a nejde mi biznis. Slováci sú takí,“ hovorí.  Pre istotu sa ešte raz spýtame, či si myslí, že by uňho miestni prestali nakupovať len preto, že je moslim. Áno, myslí si to. Krehká idylka o tolerantných Slovákoch náhle mizne.

Skrachovaná reštaurácia – druhý domov

,,Ostáva už len čakať, pokým pôjdu z roboty a možno bude niekto ochotný porozprávať sa s vami,“ povedala nám Ľudmila, ktorá nás priviezla na parkovisko pri firme Shinabro v Považskej Bystrici. Jej zamestnnci prišli na Slovensko zo Srbska. Čakáme vyše pol hodiny, keď zrazu Ľudmila otvorí dvere a vybehne z auta. Prebudíme sa z letargie na jej krik. ,,Saša, poď, odvezieme ťa na ubytovňu,“ zvolala na muža, ktorého očividne poznala. Už vedela, ako sa s ním má rozprávať.  Ľady sa pohli, prehovorila ho.

Zastavila pri budove s ošarpanou drevenou terasou. Zelená omietka, vyblednutý názov bývalej reštaurácie. Jeho prechodný domov.

Ubytovňa pre Srbov pracujúcich v spoločnosti Shinabro v Považskej Bystrici.

O chvíľu už stojíme na tmavej chodbe v ubytovni a zapíname diktafón – zbytočne. Rozhovor so Sašom sa skončil skôr, než začal, pretože do chodby vošla Ľudmilina kamarátka, Grozdica. Obe sa vrúcne a hlasno zvítali. Srbke bolo jedno, že robíme rozhovor, pozvala nás všetkých štyroch k sebe na koláč. Bola rada za spestrenie života v monotónnej ubytovni.

Kým sme jedli dobrotu z lokálneho supermarketu a Saša sa prezliekal do gala, na chodbe bolo rušno. Cítiť vôňu smaženej cibule, opratej bielizne, počuť hlasnú vravu. Po chvíli zaklopal Saša v modrých teplákoch a rozhovor sa mohol na druhý pokus začať. Alexander  je na Slovensku vyše roka, prácu si tu našiel cez internet. Predtým ako prišiel do Považskej Bystrice, bol brúsičom v Trnave. Patrí k ľuďom, ktorí sa musia každé tri mesiace vracať späť do Srbska.

Je spokojný, peniaze dostáva načas. Dodáva, že ak by si prácu nerobil poriadne, pocítil by to aj finančne. ,,Problémovým zamestnancom môžu stiahnuť 20 aj 50 eur podľa závážnosti priestupku,“ hovorí Saša.

Grozdica pracuje na Slovensku od augusta 2018. Otázkam rozumie, ale odpovedá iba po srbsky, len Ľudmila nám občas niečo preloží. Na prácu si zvykla, hovorí nám, no aj tak ukáže ruky s  mozoľami od strihania gumových tesnení do áut.

Tak ako väčšina Srbov, aj ona sem prišla pre peniaze. A navyše, jazykovej bariéry sa nebála. Doma pracovala ako krajčírka za stálych 250 eur mesačne, za nadčasy jej nikto nezaplatil. Z takého platu je ťažké vyžiť, nieto ešte pomôcť dvom synom s rodinami.

Preto odišla do Švajčiarska, kde robila opatrovateľku. ,,Žijú tam odmeraní ľudia,“ zdôverila sa nám. Voči Slovákom výhrady nemá. Prekvapí nás, keď nám ukáže maďarské vízum.. Na rozdiel od ostatných Srbov môže na Slovensku ostať aj rok.

Grozdica Mladenovič.

Štamgasti neklamú

V našej snahe sme sa dostali aj do pekárne Peza, ktorá sa nachádza v Bánovej na okraji Žiliny. Ľudia tam neboli zďaleka takí ústretoví ako v Shinabro, tak sme aspoň zašli vyspovedať domácich do epicentra miestneho diania, krčmy. Pýtali sme sa na rovinu: „Vadia vám Ukrajinci, ktorí tu bývajú?“

Boli sme prekvapení, absolútny nezáujem o cudzincov striedala nevedomosť o ich prítomnosti. Majiteľka podniku dokonca povedala, že by ukrajinskú posilu hneď prijala, pretože mladým sa robiť nechce.

V ubytovni ich býva približne desať a očakávali sme, že v obci s 2000 obyvateľmi vyvolajú rozruch. Srbi z PSA brali údajne Sereďanom prácu. Bolo ich tam omnoho viac, no Sereď je mesto a Bánová je malá dedina. Na dedine sú ľudia tolerantnejší ako v meste, to je prinajmenšom zvláštne.

Láska Srbov prenáša

V spoločnosti Shinabro pracuje aj Nemanja, no nebýva v ubytovni. Svoj prechodný domov našiel v Púchove u svojej priateľky. Slovenky. Pár sa spoznal v práci a zo srbského job jumpera sa stal človek so stálou prácou a vzťahom. Hotová rozprávka.

Kým ľudia žili v socializme, nikdy nemali také platy ani možnosti, ako Juhoslovania. V súčasnosti je to presne naopak a Balkánci chodia za prácou sem. Preto sa ho dodatočne pýtame, čo si myslí o tom, že sa Slovensko stalo pre nich západom.

„V bývalej Juhoslávii bola vojna, preto dnes nie sme takí silní, ako sme boli. Teraz máte Chorvátsko, Srbsko, Bosnu a Hercegovinu, Čiernu Horu a Slovinsko. Ľudia z väčšiny týchto štátov chcú ísť von a pracovať v Európskej únii. Preto, lebo u nás je nízka, veľmi nízka životná úroveň,“ hovorí svoj názor Nemanja.

Srbsko je podľa neho pekná krajina, sú tam skvelí ľudia. Problém je, že sú nervózni a nahnevaní, pretože nedostávajú to, čo si zaslúžia. Výplata im nestačí a nemôžu si nič odložiť. Ľudia, ktorí niečo vedia robiť, sú v Nemecku, Rakúsku a teraz aj na Slovensku.

Nemanja so svojou priateľkou Veronikou.

Spokojnosť so srbskými zamestnancami prejavilo aj personálne oddelenie spoločnosti Shinabro. Hodnotia ich ako viac-menej bezproblémových. ,,Skúsenosti máme dvojaké. Nájdu sa zamestnanci, ktorí tu ostanú a sú pre firmu naozaj prínosom. Boli aj takí, čo sa po mesiaci rozhodli, že doma im bude lepšie. No takých je asi len 20 percent,“ uviedla spoločnosť.

Iba jedno ,,i“

Dušana poznáme už takmer rok a neprišlo nám zvláštne, že má druhé meno, Dejan, ani to, že pri vyslovení „i“ vo svojom priezvisku nezmäkčoval podľa pravidla de-te-ne-le di-ti-ni-li. Nevnímal to tak ale každý jeho slovenský známy. Kamaráti si ho doberali preto, že bol súčasťou facebookovej skupiny, ktorá sa na Slovensku snaží presadiť zrušenie ypsilonu.

Vtedy im povedal, že je pôvodom Bosniak a že v balkánskych krajinách si s jedným „i“ bez problémov vystačia. Nenapadlo im to, pretože je v Bratislave od malička.

Jeho mama Amela je vojnová imigrantka. Na Slovensko prišla v roku 1995, vojna jej vzala najbližších aj majetok. Jej priateľ, dnes manžel, tu už bol tri roky, emigroval, aby nemusel nastúpiť do armády. Začiatky nového života opisuje ako veľmi náročné, bolo ťažké nájsť si prácu a naučiť sa cudzí jazyk. Zároveň ale dodáva, že jej pomohli dobrí ľudia, ktorých tu spoznala a pozná dodnes.

„Našťastie sme na Slovensku stretli veľa dobrých ľudí, ktorí nám veľmi pomohli. Pomohli nám nájsť si prácu a prispôsobiť sa,“ spomína Amela.

Dnes pracuje ako prekladateľka z chorvátčiny, jej manžel podniká a ich syn študuje na konzervatóriu v Bratislave. Úspešnú adaptáciu pripisuje sile a vôli, ktorú od začiatku s partnerom mali. Poznámka na záver, naša posledná respondentka je moslimka a nemá problém to priznať.

Sú teda Slováci takí neznášanliví a xenofóbni? Urobte si záver sami, z našej celoslovenskej vzorky nám vyplýva nasledovné: môžete byť odkiaľ chcete, pokiaľ nie je vaším bohom Alah.

Text a foto: Elena Slabejová a Anton Krajčoviech

Nezaradené

Prišla liečiť, niektorí si ju mýlia s prostitútkou. Ako sa u nás žije Thajčanke

Patríte k ľuďom, ktorí zbystria pozornosť, keď zbadajú cudzinca?

Nie sme Japonci, no napriek tomu sa akoby podvedome držíme ich príslovia „vytŕčajúci klinec treba zatĺcť.“ Ľuďom zo zahraničia dávame najavo, že sú iní. Prišli do krajiny, v ktorej si multikulturalizmus, integrácia migrantov či náboženská rôznorodosť ešte stále nenašli svoje miesto. Ľuďom z cudziny nerozumieme ani jazykom, ani srdcom. Často sa za nimi bez najmenšieho zaváhania alebo štipky hanby obzrieme ponad plece. Ak medzi nich patríte aj vy, je možné, že ste sa v uliciach Starého Mesta obzreli aj za exotickou kráskou pochádzajúcou z ďalekého Thajska.

Paveena na Slovensko prišla približne pred dvomi rokmi. S Thajskom sa rozlúčia už o niečo skôr. Pred príchodom do Bratislavy okúsila ruch skutočného veľkomesta – juhokórejského Soulu. Tam zažila svoju prvú pracovnú skúsenosť mimo domova. Podarilo sa jej dostať do jedného z najprestížnejších masážnych salónov v najznámejšej štvrti veľkomesta Gangnam. A ako sa dievča z Thajska a potom z deväťmiliónového Soulu ocitlo v štyristotisícovej Bratislave?

Rovnaká, a predsa iná

Ak si myslíte, že thajské dievča bude medzi Kórejčanmi len ďalšie zrnko ryže, mýlite sa. Aj v Ázii exitujú rozdiely, a to veľké. Tak, ako my rozpoznáme medzi sebou prisťahovalcov z prímorských krajín Európy, tak aj obyvatelia Južnej Kórei rozoznajú Thajčanov, Indonézanov či Vietnamcov. Vnímajú ich ako cudzincov, ale akceptujú ich, pretože thajské masáže sú nielen v Kórei, ale v celej Ázii mimoriadne žiadané.  Salón, kde Paveena pracovala, bol vyťažený od pondelka do nedele, od rána do večera. Za mesiac si mohla dať pauzu len na jeden jediný deň. Nebolo však nič nezvyčajné, ak prišiel do salónu klient, ktorý si vyžiadal vyslovene ju, a tak musela nastúpiť aj v tento deň voľna. „Práce bolo veľa, ale primerane dobre sa aj o nás starali. Mali sme skutočne štedré odmeny a zdravé jedlo nám dodávalo veľa energie,“  spomína na tie časy. Vraj sa v Kórei pracuje veľa, ale zábavy si miestni užívajú raz toľko. My sme zvyknutí na diskotéky alebo posedenie pri pive nanajvýš dvakrát do týždňa, v Soule sa na párty chodí každý večer.

Za ten necelý rok, ktorý Paveena v krajine žila, si okrem práce našla aj prvú zahraničnú lásku. Ako ho nazýva ona, našla svojho Oppa. Slovom „oppa“ v kórejčine dievčatá oslovujú chlapcov, ktorí sú od nich starší alebo s ktorými majú vzťah. Aj keď to bola veľká láska, nevydržala. Vtedy sa prvýkrát Paveena stretla s prekážkou, že je iná. Rodičia jej priateľa ich vzťah nepodporovali. Stačila národnostná odlišnosť. „Keď sme boli s dievčatami sadnúť na kávu alebo večer v klube, nečudovali sme sa, že sa na nás miestni chlapci pozerajú inak, ako na Kórejčanky. Až  po rozchode s mojim Oppa som si uvedomila, že niečo nie je v poriadku.“ Kórea je vcelku otvorená krajina, ale má prísne pravidlá. Medzi ne patrí aj tradícia, že najstarší syn v rodine sa musí oženiť s Kórejčankou. A takým synom bol práve Paveenin Oppa.

Liečivé ruky a silné lakte

Tradičná thajská masáž nie je len relax, ale aj liečba. Tak, ako Japonci veria, že jedlo je liek, tak aj Thajčania veria, že ich masáže sú určitý druh medicíny. Bude na tom niečo pravdy, pretože sa vyvíjali pod čínskym vplyvom a kombinujú v sebe prvky tradičného čínskeho liečiteľstva. Na to, aby vás prestalo bolieť zápästie, treba stlačiť bod tesne pod lopatkou, a na to, aby vás prestala bolieť hlava, treba rozmasírovať trapézy. Základom sú chodidlá a dlane, kde máte „mapu“ celého tela.

Paveena sa umeniu thajských masáží začala venovať až po vysokej škole. Pochádza z učiteľskej rodiny, takže sa na jej vzdelanie kládol dôraz. Avšak v treťom ročníku, rok pred promóciami, Paveena viac nechcela študovať psychológiu. Zatúžila po zmene. Chcela sa naučiť niečo nové, zmeniť prostredie, rozísť sa s vtedajším priateľom, nájsť nový smer. Začala navštevovať medicínske kurzy, tie ju pripravili na skúšky z anatómie, rôzne zložité techniky masírovania, musela spoznať byliny a masti, ktoré sa na masáže používajú. „Tam som sa stretla s jednou mojou známou  z detstva a ona ma nahovorila, nech s ňou idem cestovať. Po úspešnom zložení skúšok a s certifikátom v ruke som nemala nad čím rozmýšľať. O týždeň neskôr som už sedela v lietadle.“

Medicínske školy a kurzy sú unikátne rovnako ako študenti, ktorí ich absolvujú. „Počas štúdia nás učitelia viedli k tomu, aby sme sa naučili vlastný štýl masírovania. Tým mojim boli jemné ťahy rúk a prstov, ale aj silné kolená a lakte pre náročnejších klientov. Využívam ho dodnes a vďačím mu za mnohé. Najmä za to, že doteraz presvedčil každého môjho zamestnávateľa, aby mi dal prácu vo svojom salóne.“

Tak trochu načierno

Cestovanie po Ázie je pre miestnych takmer bezproblémová záležitosť. Keď ale príde na iné časti sveta, predovšetkým na Európu alebo USA, zrazu je to takmer nedosiahnuteľný cieľ. Aby sa dostali do Európy, potrebujú disponovať značným množstvom peňazí na súkromnom bankovom účte. Inak nedostanú víza. Ale kde je vôľa, tam je cesta. Paveena podpísala zmluvu s pracovnou agentúrou, ktorá jej vybavila víza. Háčik bol v tom, že jediné krajiny, kam ich bolo možné vybaviť, boli Maďarsko, Česko a – Slovensko.

Veľké peniaze

Po príchode k nám zažila Paveena zopár menších šokov. Prvým bolo počasie, keďže si na príchod vybrala jeden z najchladnejších mesiacov roka, neskorý december. Ďalším bol život hlavného mesta. V chlade, bez slnka už o štvrtej hodine poobede, pôsobila Bratislava depresívne. Ľudia na ulici síce nemali telefón prilepený k ruke, ako to bolo zvykom v Kórei, ale ani sa bezstarostne neusmievali, ako to bolo zvykom doma v Thajsku. Skrátka, všetko bolo iné.

Napriek tomu si tu Paveena našla priateľov a nečakane aj nový romantický vzťah. Skúsenosť s láskou spoza hraníc už mala, preto bola opatrná. Avšak ani jej obozretnosť ju nepripravila na to, že keď si vzájomne vyznali lásku, jej slovenský priateľ ju odmietal na verejnosti držať za ruku alebo ju neustále spovedal, akých klientov v práci mala. Bol nedôverčivý. Jeho srdce bolo síce plné lásky, ale rozum plný predsudkov. „Myslel si, že som ako každé dievča z Ázie, že mi ide len o peniaze. Vypytoval sa aj na zákazníkov salónu, bol podozrievavý, ak to boli muži. Nechápala som ho.“ Až postupom času sa Paveena dozvedela, že v niektorých salónoch nie je vôbec nezvyčajné poskytovať „nadštandardné služby.“ Zo zákona nie je ani v Thajsku ani na Slovensku prostitúcia povolená. Napriek tomu niektoré ázijské či priamo thajské salóny vedia vyhovieť takýmto špeciálnym požiadavkám aj u nás.

Našťastie, mne sa táto nepríjemnosť nestala, ale to bola asi len šťastná náhoda. Kolegyne sa mi zverili, že keď vošli do miestnosti, kde mali klienta masírovať, našli bez jediného slova na viditeľnom mieste položené ´big money´, teda veľkú sumu peňazí. Nepovedali, koľko to bolo, ale tušili, prečo tam tie peniaze zákazník položil. Niektoré to išli nahlásiť na recepciu, zvyčajne však až po skončení masáže a, samozrejme, klientovi neposkytli navyše nič. Väčšina dievčat si tieto ponuky vôbec nevšímala a urobili klientovi klasickú masáž, aká sa v salóne poskytuje.“ Väčšina zákazníkov, ktorí si niečo takéto dovolili, neboli našinci. No stalo sa, že nejaké tie bankovky navyše skúšali podstrčiť aj Slováci. Dokonca aj vtedy, keď boli na masáži s partnerkou, a tá ležala na masérskom stole vo vedľajšej miestnosti.

Potom už nebolo pre Paveenu ťažké pochopiť, prečo sa jej bývalý priateľ toľko vypytoval. Nielenže sa bál sám, ale jeho pochybnosti utvrdzovala aj rodina. Podobne ako v kórejskej rodine, tak ani v slovenskej nedostala od svokrovcov požehnanie.

Pivo a internet

Ako väčšina mladých ľudí, aj Paveena trávila veľa času online. Dôvodom boli najmä jej rodičia a priatelia, ktorí sa nachádzali tisíce kilometrov ďaleko. Postupom času sa však mladej Thajčanke zunovalo trápiť len s angličtinou, rozhodla sa naučiť po slovensky. Navštevovala kurzy, kúpila si množstvo kníh, no aj tak tomu čosi chýbalo. Precvičovanie konverzácie. V práci na to buď nebol čas, alebo sa hanbila oslovovať klientov s nacvičenými frázami. Záchranná sieť ležala celý čas vo vrecku Paveeniných džínsov. Smartfón s pripojením na sociálne siete.

Prostredníctvom nich sa spoznala so svojím prvým aj druhým slovenským priateľom. Než sa Paveena stretla so svojím terajším partnerom, navštívila aj pár miestnych barov. „Veľmi mi chutilo slovenské pivo, takže som si s kolegyňami zvykla posedieť v starom meste. Chalani, ktorých som spoznala, ma preto začali volať Pivo a veľa sme sa na tom nasmiali. Stretla som ale aj mužov, ktorí na nás skúšali rôzne rečičky a aj hlupák by vyrozumel, že od nás chcel dirty stuff.“ Či to boli Slováci alebo turisti si Paveena nebola istá, pretože sa jej prihovárali po anglicky.

Paveena si vychutnáva prvé čapované pivo v jednom z bratislavských barov

Ako z románu

Okrem Paveeny prišlo na Slovensko pracovať aj veľa iných thajských dievčat. Medzi nimi bola aj Orn, ktorá do Bratislavy pricestovala za láskou. So svojím slovenským manželom sa spoznala ešte v Thajsku, kde pracovala v turistickom sektore. „V časoch, keď neboli telefóny a počítače takou samozrejmosťou, ako dnes. Písali sme si listy,“ prezrádza drobná žienka s úsmevom na perách. Po rokoch dopisovania láska nevyhasla a napriek všetkým okolnostiam, ktoré páru neprijali, mladá Thajčanka prišla k nám krátko po roku 2000. Navštevovala jazykovú školu a, samozrejme, veľa konverzovala so svojím vtedajším priateľom, budúcim manželom. Po slovensky rozumie perfektne a až na jemný prízvuk by ste nerozoznali, že nie je rodená Slovenka.

Pracovité dievča dlho v petržalskom byte neobsedelo. Zhodou okolností sa zamestnala v rovnakom salóne ako Paveena, a tam sa aj spoznali. Obidve pochádzajú z úplne iných častí Thajska, no napriek tomu sa cítili ako rodina. V každom kúsku nábytku z thajského dreva, súste jedla z domácich receptov či tvári niekoho z jej rodnej zeme, sa každá Thajčanka necítila až tak ďaleko od domova.

Po dlhoročnom vzťahu prišla aj svadba. Nebola veľká, pretože Ornina rodina nemohla pricestovať a rodina jej manžela ju veľmi neakceptovala. Napriek tomu sa Orn vydala a stala sa takou obetavou manželkou, akú len tak ľahko nenájdete. Zostala pri manželovi a starala sa o neho v ťažkej chorobe a neodišla od neho ani vtedy, keď sa jeho podnikaniu prestalo dariť. Tým sa jej podarilo vyvrátiť stereotyp, že ázijské dievčatá si sem chodia „loviť“ bohatých mužov z Európy a nič viac. 

Orn je dnes už občiankou Slovenskej republiky

Profesionálky

Thajské masérky sú vo všeobecnosti veľmi vážené, ak prirodzene natrafíte na skutočne vyškolené a vyštudované terapeutky. Odzrkadľuje sa to najmä na výsledkoch ich práce. Vedia analyzovať a skutočne zlepšiť zdravotný stav tela, najmä pohybového aparátu. Ak sa opýtate Slovákov, ako sa pozerajú na thajské masérky, najčastejšia odpoveď je, že sú špecialistky a odborníčky, aké nikde inde nenájdete. To je pozitívny stereotyp, z ktorého môžu ťažiť aj tie menej skúsené masérky, ktoré si ešte len budujú klientelu. Dnes thajský salón alebo ázijské štúdio krásy nájdete už nielen v Bratislave. Mnohé masérky prichádzajú ako terapeutky do kúpeľných miest či luxusných horských hotelov.

Lenže, okrem pozitívnych predsudkov sa ľahko stretnete aj s tými negatívnymi. Najmä medzi tými, ktorí navštívili „pochybné“ štvrte v Thajsku. Skúsenosť s takmer bezproblémovou a najmä lacnou ponukou erotických služieb v nich môže vzbudzovať dojem, že niečo podobné si môžu dovoliť aj ku miestnym dievčatám. Zabúdajú však, že v takýchto štvrtiach narazili pravdepodobne na biznis, ktorý väčšina žien robí preto, lebo musí. Buď nemajú adekvátne vzdelanie alebo kontakty na inú prácu alebo sú v núdzi a nemajú si ako inak zarobiť. Do zahraničia však prichádzajú dievčatá, ktoré prešli prísnymi kontrolami a majú aj patričné vzdelanie. Preto ich netreba hádzať do jedného vreca. Nie všetky z nich sú liečiteľky a nie všetky z nich sú prostitútky.

Koniec dobrý, všetko dobré?

Vráťme sa k Paveene. Alebo ju môžeme nazvať aj „Paulína“ ako ju mnohé postaršie klientky volajú, pretože zle rozumeli jej meno, keď sa im pri prvej masáži predstavovala.

Pod Bratislavským hradom našla ešte jednu lásku, ktorá trvá dodnes. „Spoznali sme sa náhodou. Keď som si raz v taxíku zabudla mobil a nikto mi nevedel pomôcť, cez internet sa mi ozval tento chlapec.“ Nazvala ho chlapcom, pretože Paveenin súčasný priateľ je od nej o pár rokov mladší. Nebola to ale žiadna prekážka, ani v ich priateľstve ani v neskoršom vážnom vzťahu. Práve naopak, tým, že bol mladší, vyrastal v otvorenejšom svete. Nemá problém chytiť ju za ruku, dať jej pusu na verejnosti, učiť sa s ňou slovenčinu v kaviarni či pozvať ju na výlet do Tatier.  Bez akýchkoľvek predsudkov alebo obáv, že je iná.

Čoskoro ale nadíde čas, keď sa Paveena so Slovenskom, aspoň na nejaký čas, bude musieť rozlúčiť. Silná rodinná tradícia je v Thajsku posvätná a Paveenin otec je vážne chorý. Cíti povinnosť pomôcť rodičom nielen finančne, ako to robila doteraz, ale aj svojou prítomnosťou. Zároveň sa tam chce ďalej vzdelávať,  zvyšiť si kvalifikáciu v oblasti masáží a tradičnej medicíny. „S mojim priateľom sa o tom nebavíme. On sa o tom nechce baviť. Vždy keď túto tému načnem, je smutný, ale obaja vieme, že taký je život.“

Napriek všetkému, dobrému aj zlému, čo ju na Slovensku stretlo, rada by sa do našej krajiny vrátila. Ktovie, či sa na ňu budú Slováci pozerať inak, keď vystúpi z lietadla a pracovníkovi pri okienku pasovej kontroly sa prihovorí peknou plynulou slovenčinou.

Paveena na výlete vo Vysokých Tatrách

Nezaradené Pod povrchom

Láska za tisícku. Za čo dostávajú „obrovské peniaze“ vodiči MHD

„Ako vodič MHD som spokojný. Mesačne zarobím aj 1500 eur.“ Tento náborový slogan sa k realite veľmi neblíži. Zlepšenie platových podmienok bol jeden z hlavných dôvodov vyhlásenia štrajkovej pohotovosti vodičov Dopravného podniku ešte minulú jeseň. Stále hľadajú zamestnancov a robia nábory, situácia sa ale dlhodobo nezlepšuje.

Rozprávala som sa s niekoľkými vodičmi, aby som dokázala lepšie pochopiť ich prácu. Keď som počúvala ich rôzne príhody a každodenné problémy, dala som si ich dokopy a napadlo mi, že by z toho mohol byť môj vlastný deň: „Obyčajný deň obyčajnej vodičky“.

  Sú tri hodiny ráno. Všetci ešte spia. Dokonca aj zúrivá susedova čivava nado mnou. Budík neľútostne vyzváňa, je najvyšší čas vstať. S mozgom v pohotovostnom režime sa snažím obliecť si uniformu. Podarí sa mi to až na tretí pokus..

V náhlivosti kontrolujem obsah svojej tašky a so zdesením zisťujem, že nemám vstupnú kartu. Ak sa chcem vyhnúť podozrievavému pohľadu vrátnika, pustím sa radšej do hľadania. Á, tu je, výborne! Bežím na prvý denný spoj, lebo dnes som ten služobný už nestihla.  V autobuse sme len dvaja – vodič a ja. Chápavo sa na kolegu usmejem, zdieľame spolu rovnaký osud. Ranné cestovanie má svoje výhody, v meste nie sú zápchy, máte pocit, že ste v celej Bratislave len vy.

 Dopíjam kávu z termohrnčeka a vystupujem pri vozovni. Poprajem svojmu spolutrpiteľovi príjemný zvyšok služby a náhlim sa za svojimi povinnosťami. Cestou na vrátnicu premýšľam, či je vonku tak chladno, aby som v električke kúrila. Pozdravím vrátnika, neprívetivého pána v strednom veku. Moje prvé kroky smerujú do výpravne. Výpravkyňa, ktorá dnes mala nočnú službu, mi podáva malú čiernu aktovku s palubnou kartou a vlakopisom.

Rýchlo pozriem na hodinky, odchod mám o desať minút, mala by som si švihnúť. Otváram si električku, dnes mi osud doprial „kačicu“, to sú tie malé čudá s kĺbom v strede. Mám ich rada, idú celkom svižne a neboli vyrobené za Márie Terézie. Do palubného počítača strkám kartu, vyťukám potrebné údaje a ako zvyčajne, takmer si zabudnem vyložiť malú bielu ceduľku s poradím. To je to červené číselko, ktoré má vodič v pravom rohu vozidla. Moja roztržitosť je v podniku povestná. Raz odídem bez električky.

Prístroj ostražito zapípa, je časť odísť. Nechcem si nahnať meškanie hneď na odchode, ráno by sa malo začať pozitívne, nie päťminútovým sklzom. Ešte niekoľko hlbokých nádychov a môže sa začať „obyčajný deň“.

Vonku sa už úplne rozvidnelo. Je približne sedem hodín a už mám za sebou niekoľko malých infarktov. Ľudia náhliaci sa za svojimi povinnosťami, zahľadení do mobilov alebo pozerajúci úplne opačným smerom, sa snažia demonštrovať svoju nesmrteľnosť. Mladá žena v kostýme, s telefónom pritisnutým na ucho mi pred  chvíľou v poslednej sekunde uhla z cesty. Našťastie, tréningom som sa naučila odhadnúť rizikové správanie a s jej náhlym rozhodnutím vrhnúť sa mi pod kolesá som rátala. S prstom na tlačidle „zvonec“ som pre istotu pribrzdila a veru, dobre som spravila. Vidím vyplašený pohľad jej modrých očí, keď v topánkach na vysokých podpätkoch bleskurýchlo kráča preč z mojej jazdnej dráhy. Dúfam, že aspoň na chvíľu budem mať pokoj.

Z palubného počítača sa ozýva burácajúci hlas dispečera: Porucha na trolejovom vedení, prerušená doprava. A naozaj, pred sebou už vidím kolónu električiek. Zhlboka sa nadýchnem, otvorím dvere kabíny, aby som oznámila cestujúcim, že nateraz ostávame tu. V takejto situácii sa vždy ukáže podstata ľudskej povahy. Niekto správu o tom, že električka predo mnou mala dopravnú nehodu a ďalej nepôjdeme, prijme s úplným pokojom. Iný sa ma snaží presvedčiť, že je to hlúposť a isto to robím úmyselne. Jeden starý pán sa mi dokonca vyhrážal, že zavolá políciu. Ľudia sú rôzni. Aj rôzne hlúpi.

Panoptikum cestujúcich v mojom voze príjme správu celkom pokojne. Väčšina len so sklamaným výrazom vystúpi a ide po vlastných. Dnes sa to zaobišlo bez nadávok na oboch stranách. O pár minút sa údržbárom podarí opraviť poruchu a dlhý had električiek sa pomaly hýbe.

Ranná špička sa chýli ku koncu. Mesto je o poznanie prázdnejšie, dospelí sú v práci, deti v škole. V centre je však situácia vždy komplikovaná. Som ako na ihlách, či sa spoza zaparkovaného auta nevynorí nejaký blázon, ktorý ma prehliadol. Riadiacu páku zvieram tak silno, až mi tŕpne ruka. Stačí sekunda nepozornosti a máte niekoho pod kolesami. 

Z krásnych snov o silnej káve, ktorú bezpodmienečne potrebujem, ma vytrhne škrípanie gúm. Obrovská biela dodávka sa rozhodla, že červená na semafore platí len pre tých ostatných. Toto neubrzdím. Prudko potiahnem rýchlostnú páku smerom k sebe v snahe zabrániť katastrofe. Neskoro. V ušiach mi rezonuje zvuk krčiaceho sa plechu. Prosím, len nech je to bez zranení. Roztrasenými rukami otváram dvere kabíny. Cestujúci na mňa vystrašene pozerajú. „Nezranil sa niekto?“ pýtam sa smerom k vydeseným ľuďom. Tí krútia hlavami. Uľahčene si vydýchnem.  Som v šoku,  ale musím upokojiť emócie a pokúsiť sa situáciu vyriešiť.

 Moja prvá povinnosť je zavolať na dispečing. „Počkajte na mieste, polícia je už na ceste.“ Vychádzam von. Vodič dodávky, mladý, asi tridsaťročný muž, je ešte vo väčšom šoku než ja. Nevyzerá zranený, je úplne vykoľajený. Pozeráme sa na seba, ani jeden nie je schopný slova. O niekoľko minút prichádza polícia. V hlavnom meste sú tieto nehody na dennom poriadku, pre nich je to rutina. Kolóna električiek za mnou sa zväčšuje, už druhý prestoj za jeden deň, cestujúci musia byť nadšení. Bodaj by tento deň rýchlo skončil.

„Prečo som sa na to vlastne dala?“ uvažujem. Sedím konečne doma, nohy vyložené na nízkom konferenčnom stolíku. Odpoveď je jednoduchá.  Mám svoju prácu rada a nemenila by som.

            Tento príbeh vyzerá na prvý pohľad ako odtrhnutý od reality. Bratislavskí vodiči mi ale potvrdili, že to je až príliš skutočné. Ich práca je veľmi psychicky náročná a vyčerpávajúca. Plagáty o tisícpäťsto eurách, ktoré mesačne zarobia, ste určite videli. Vodička Eva mi na to povedala len jedno: „Tisícpäťsto eur nezarobím, ani keď mám dvesto hodín nadčasov. Vtedy mám tak tisícku.“ Napriek tomu má ale svoju prácu rada. A nie je jediná.

Text: Veronika Bullová
Foto: Alexandra Kotuliaková

Nezaradené

Ako toaletný papier pomohol spláchnuť socializmus v Československu

Ilustračné foto. Autor/ka: miz

Jednou z najvýznamnejších značiek toaletného papiera, ktoré prežili „kosák a kladivo,“ je Biela labuť. Roky s ňou každé ráno vstávame a každý večer nás pohladí na dobrú noc. Dnes je dokonca najstaršou registrovanou a používanou ochrannou známkou na Slovensku. Ale čo by sme robili, ak by jedno ráno zmizla z nášho porcelánového kráľovstva?

Jednou z najvýznamnejších značiek toaletného papiera, ktoré prežili „kosák a kladivo,“ je Biela labuť. Roky s ňou každé ráno vstávame a každý večer nás pohladí na dobrú noc. Dnes je dokonca najstaršou registrovanou a používanou ochrannou známkou na Slovensku. Ale čo by sme robili, ak by jedno ráno zmizla z nášho porcelánového kráľovstva?

Jeden trhanec, jedno utretie Najprv vyrábali skladaný toaletný papier, neskôr detské plienky z buničitej vaty. Vitajte v Harmaneckej doline, v najmodernejšom papierenskom závode v celom Rakúsko-Uhorsku. O viac ako storočie neskôr, v roku 1979 spustila továreň nový stroj na výrobu toaleťáku, ktorý navíjali na kotúč.

Išlo o najväčšiu novinku vo vtedajšej Československej socialistickej republike. A presne v tejto papierni sa minul papier. Spotreba bola vyššia ako reálna, kvalitne súdruhmi naplánovaná výroba. Kým oni prikázali vyrobiť 30-tisíc ton Bielej labute, národ si jej dovolil minúť raz toľko.

Čo má teda spoločné pád socializmu s nedostatkom toaletného papiera? Na prvý a možno aj druhý – nič. Čo by mohlo chýbať v štáte, kde sa plánuje na päť rokov dopredu a všetko sa splní na stodvadsať percent?! Koncom 60. rokov minulého storočia však toaletný papier udrel po zadku socializmus prvýkrát.

Prejavilo sa to aj v ľudovej slovesnosti: Ak chcete byť správnym Čechom, utrite si prdel machom! Súdruhovia sa nenechali zahanbiť tým, že ľudia nerozvážne pošpinili a spláchli vzácne biele zlato. Spustili novú výrobnú linku, ktorá zároveň zodvihla zamestnanosť v štáte. Dve muchy, jednou ranou! A papier na verejných miestach bol už len na prídel – jeden trhanec, jedno utretie.

Hnedé zlato Harmanec bol najväčším výrobcom toaletného papiera v Československu. Vyhorel, a to hneď niekoľkokrát. V reportáži z roku 1988 pripravuje pražských uliciach redaktor Petr Studenovský anketu a pýta sa, kedy mali ľudia naposledy toaletný papier.

Zisťuje, že minulý týždeň alebo vôbec. Krízu toaleťáku čiastočne vyriešil dovoz z krajín, ktoré nepatrili do socialistického bloku. „Neviem ako to vzniklo, ale moji rodičia ma naučili riekanku: Niet to vaty, niet to vložky, čo si dáme medzi nôžky? My sme dievky z dediny, nám postačia noviny,” smeje sa študentka Petra.

Ilustračné foto. Autor/ka: miz

Čo nebolo v Prahe, nebolo nikde „U babičky nebol toaletný papier. Kradla preto mame noviny. Prababička sa potom veľmi hnevala, lebo už ich nemohla prečítať,” opisuje spomienky svojej starej mamy študentka Nicole.

„Ujo študoval v Prahe posledný ročník medicíny. Obiehal všetky drogérie a potraviny, ale papier nikde nebol,” tvrdí študentka Petra. Toaleťák značky Harmasan zmizol z obchodov v celom Československu. Dokonca aj v Prahe, kde vždy ako poslední ešte mali to, čo inde už dávno chýbalo. Keď ľudia vykúpili aj servítky, v domácnostiach labuť nahradila vata, textil či stranícke noviny.

Podobne si na toto obdobie spomína aj krajčírka Zuzana, ktorá pracovala v Brne vo fabrike. „Tam, kde sa vytvoril rad, tam sa čakalo. Mnohokrát som ani nevedela, na čo vlastne čakám, na aký tovar. Ale tým, že bol nedostatok všetkého, hodilo sa kúpiť to, čo práve ponúkali.”

Epidémia Mandarínky len na Vianoce, viac kombajnov v sklade ako na družstve, výjazdové doložky či mítingy na Pasienkoch. „Mnohí už zabudli, aký socializmus bez ľudskej tváre bol. Môjmu mužovi sa aj teraz lesknú oči, keď si spomenie na lacný benzín,” tvrdí dôchodkyňa Magda, ktorá skončila pre zlý kádrový posudok ako žena v domácnosti.

„Ale na kšeftovanie vekslákov či na nekonečné rady v obchodoch už asi zabudol. A tom, ako nás komáči obrali o celý majetok, ani nebudem hovoriť.”

Tých smutnejších spomienok majú ľudia viac. „A čo umelo vytvorená zamestnanosť? Keď v mnohých firmách pracovalo viac zamestnancov než bolo treba? Rada vzájomnej hospodárskej pomoci bola založená pre ekonomický a hospodársky rozvoj – oficiálne. Neoficiálne preto, aby všetky členské krajiny, v prípade potreby, posielali svoje produkty do Matičky Rusi,” hovorí Peter, ktorý pracuje už tridsať rokov ako železničiar. A teraz si predstavte, že pri tomto všetkom, si nemáte čím utrieť zadok.


Ilustračné foto. Autor/ka: miz

Prázdny obchod, plná peňaženka Dva roky pred papierovou epidémiou odvysielala televízia v relácii Aktuality – Listáreň reportáž o chýbajúcich násadách na krompáče a lopaty. Neboli ani v jedinom železiarstve.

Rok na to zase odvysielali, že v meste Karviná chýbali jogurty. Severomoravská mliekareň ich nedodala pol roka. Oldřich Gojiš, obchodný riaditeľ Mliekarenského priemyslu tvrdil, že problémom sú chýbajúce krycie fólie na stroje.

Za socializmu nebolo bežné odvysielať v spravodajstve práve takýto typ reportáže. „Ak sa riešili verejne, tak to bolo v spojitosti s tým, že niekto konkrétny bol označený ako rozkrádač socialistického majetku,” hovorí študent Michal.

Kapitalistické labute v socialistických záchodoch Aj keď bol nedostatok či podpultový tovar bežným javom, toaletný papier chýbal celoplošne. A musíte uznať, že to naozaj problém bol! Dokonca taký veľký, že súdruhovia nakoniec doviezli toaletný papier z Číny či z „kapitalistickej cudziny“, ako sa vtedy hovorilo Západu, a aj Rakúsku, odkiaľ pochádzal.

A tak kapitalistické „labute“ nastúpili do našich socialistických záchodov a bolo po probléme. Aspoň dovtedy, kým ho nahradili ďalšie. Zrazu chýbali žiarovky, čaj, elektrických rozdvojky a zdravotnícke potreby. Nuž a keď sa podarilo dostať do obchodov aj tie, z pultov zmizli pracie prášky.

Nezaradené

Hry o život na Slovensku

„Neee, zase prišli tí z východu,“ uštipačne poznamenala pani čakajúc na zástavke. „Veď ich sem prichádza každý víkend viac a viac a potom je v Bratislave málo práce pre našich,“ dodala druhá. Ich pohľady smerovali na študentov vychádzajúcich zo stanice, ktorí sa snažili s kuframi zo všetkých síl, čo najrýchlejšie presunúť na posledný spoj.

V našej krajine, ktorá je tak „veľká,“ si ľudia zo západu myslia o tých z východu, že prichádzajú zo zabudnutej zeme, ktorá je nanajvýš rozvojovou krajinou. A preto, podobne ako v Hrách o život, vyvolení študenti z tohto ďalekého, zabudnutého, dvanásteho kraja prekonávajú každú nedeľu osem hodinovú strastiplnú cestu vlakom len preto, aby sa prišli zúčastniť hier o život v západnom, vyspelom kraji.

Často prichádzajú zo Spišskej Novej Nič, alebo z inej lokálnej ničoty. Veď aj sám bývalý predseda Kapitolu sa vyjadril, že mafia nemôže mať záujem o východné Slovensko, lebo tam nič nie je. Prečo by tam študenti ostávali? A tak každý týždeň cestujú a bojujú za to, aby si mohli vychutnávať nákupy v obchodných centrách, ktoré tiež v dvanástom kraji vraj chýbajú.

Snažia sa za každú cenu ukradnúť pracovné príležitosti, ktoré evidentne patria hlavnému Kapitolu. Tie mnohokrát spočívajú v lákavých „roznes, čo najviac letákov“ brigádach. V momente, keď už nejde o krádež práce, nasleduje jazyková bariéra, ktorá spočíva medzi jednotlivými krajmi. Východniari si so sebou prinesú prízvuk, ktorý ako sa zdá dokáže byť pre niekoho iritačným. Pretože iba „ja som neni“ je zaručenou gramatikou, ktorú musí používať mocný Kapitol.

Aby som nezabudla, na post apokalyptickom východe sa podľa Bratislavčanov pije alkohol namiesto vody a preto na seba všetci východniari počas hier o život zaručene pokrikujú a riadia sa mottom „Naľej bo vypito, vypi bo naľato!“

Tieto zastarané názory na isté spoločenské javy sa nás stále držia ako kliešť. Možno sa raz všetci zbavíme predsudkov, no nateraz odkazujem všetkým cezpoľným: „Nech šťastie stojí vždy na vašej strane.“

Text a foto: Kristína Červeňáková

Nezaradené

Priebeh volebnej noci 2019 – online

autori: Michaela Chodelková, Katarína Chovančáková, Lucia Brozmmanová, Kristína Gerová, Zuzana Šuvadová, Denis Dufala, Dávid Jackanič

Študenti Katedry žurnalistiky Filozofickej fakulty Univerzity Komenského monitorovali 16. marca priebeh prvého kola prezidentských volieb priamo v centrálach najsilnejších uchádzačov. Okrem kandidátov Zuzany Čaputovej a Maroša Šefčoviča, ktorí postúpili do druhého kola, boli študenti aj v centrálach Štefana Harabina a Bélu Bugára. Marián Kotleba, ktorý sa tiež uchádzal o post prezidenta, volebnú centrálu nemal.

20:34 Do volebnej centrály sídliacej na Bottovej ulici prichádza Zuzana Čaputová v sprievode dcér a priateľa. Na otázku novinárov koho by uprednostnila ako potencionálneho súpera odpovedala, že by bolo lepšie, ak by to bol kandidát, ktorý nepredstavuje extrémne názory, teda pán Šefčovič.

21:15 Do volebnej centrály v Hoteli Loft prichádza prezidentský kandidát Maroš Šefčovič spolu manželkou Helenou. Podľa jeho slov bude dnešná volebná účasť pomerne vysoká. Novinári majú počas celého večera vyhradenú samostatnú miestnosť.

21:20 Štefan Harabin prichádza v sprievode manželky do volebnej centrály v hoteli Apollo. Je si istý svojim postupom do druhého kola prezidentských volieb.

21:50 Tesne pred ukončením volebné moratória prišiel s pivkom v ruke a typickým úsmevom Maroš Šefčovič medzi novinárov. Podľa jeho slov druhom kole zatiaľ s určitosťou vidí jeho protikandidátku Zuzanu Čaputovú.

22:42 Do centrály Zuzany Čaputovej prišiel Róbert Mistrík: „Verím, že to bude víťazstvo a posunieme Slovensko dopredu. Je evidentné, že Zuzanu volí oveľa viac voličov“ dodal s úsmevom.

23:25  Béla Bugár sa vyjadril, že sa pred novinárov postaví, až keď bude spočítaný dostatočný počet hlasov. S novinármi nekomunikuje, je zatvorený v inej miestnosti spoločne so svojimi podporovateľmi.

23:30 Štefan Harabin sa k svojmu tretiemu miestu v predbežných výsledkoch vyjadril, že chce počkať až na konečné spočítanie hlasov. V prípade neúspechu aj naďalej vylučuje politickú budúcnosť.

23:56 Zuzana Čaputová prvý krát po zverejnení oficiálnych výsledkov predstúpila pred novinárov, pred druhým kolom volieb plánuje osloviť aj konzervatívneho voliča. –

00:02  Béla Bugár povedal, že výsledky volieb, aj keď neúplné, ukazujú, že nálada v spoločnosti je za zmenu. Myslí si, že časť voličov Most-Hid volilo Čaputovú, pretože sa báli, že by ľudia mohli zvoliť do druhého kola jedného z extrémistov. Béla Bugár povedal, že keďže vidno, že ich voliči favorizujú Čaputovú, chcú sa s ňou stretnúť a rokovať o podpore pred druhým kolom.

00:09 Štefan Harabin vyjadril podozrenie, že voľby boli zmanipulované. Povedal, že má informácie z volebných komisií, že pred jeho nominantmi zamykajú dvere volebných miestností.

00:15 Po sčítaní nadpolovičnej väčšiny volebných okrskov predstúpil pred novinárov Maroš Šefčovič aj s manželkou a vyjadril sa k svojmu postupu do druhého kola. Situáciu považuje ako začiatok nového boja a štart odznova. Volebnú kampaň protikandidátky považuje za útočnú a polariujúcu. Svoje budúce smerovanie vidí v spájaní všetkých ľudí.

Nezaradené

Pohľad spoza celofánu

Pani Marta pripravuje kávu. Díva sa pred seba a rukami automaticky otvára police a vyťahuje šálky. „Doma sa mi orientuje dobre. Všetko mám na svojom mieste.“ Hovorí s pohľadom upretým do prázdna.

Keď mala deväť rokov, očná lekárka jej odporučila dioptrické okuliare. Ani cez tie však nevidela. Po ďalšej návšteve skončila v nemocnici, kde jej chceli spraviť náfuk hlavy, no rodičia vycítili, že ide o nebezpečné vyšetrenie. Dnes sa už nikde nepraktizuje. Rodičia ju na vlastnú žiadosť zobrali domov, no nevedeli, čo ďalej, ani ako dcére pomôcť. Keď nepomohla medicína, skúsili aj alternatívu.

Ďalekohľadky z Olomouca

 Rodičia ju zobrali k zelinkárke. Bola to stará pani v moravskom kroji, ktorá bývala v malej drevenici. Roztopila olovo, ktoré potom zliala do studenej vody. Keď ho stuhnuté vybrala, tak im ukázala ich dom a dve cesty, ktoré k nemu vedú.

„Bolo to zvláštne a doteraz neviem odkiaľ vedela kde bývame. Pôsobila na mňa ako veštica, čarodejnica. Keď sa nad tým teraz zamyslím, ani neviem či som jej verila. Bola tam s nami aj rodina s chlapcom, ktorý nemohol chodiť. Po viacerých návštevách u nej sa postavil na nohy. Poznám ho a neviem si to vysvetliť. Mne poradila piť čaje z rôznych bylín,“ spomína pani Marta.  Jej rodičia sa však stále  neznámej choroby obávali a snažili  sa ďalej pátrať po liečbe.

Napokon objavili nemocnicu v Olomouci, kde vtedy bolo vysokošpecializované očné centrum. Tam pani Martu vyšetrili a oznámili jej, že má pigmentovú degeneráciu sietnice. Mala vtedy desať rokov. Nikdy o chorobe nepočuli.

Pigmentové ochorenia sietnice môžu postihovať centrum (makulu), alebo perifériu oka. V tejto skupine sa skrýva množstvo ochorení, väčšina z nich neliečiteľných. Pigmentová degenerácia sietnice sa vyvíja pomaly, s rôznou intenzitou príznakov. Pacient nemusí mať žiadne ťažkosti, alebo môže v neskorom štádiu skončiť v podstate slepý.  Zatiaľ nie je známy žiadny pokrok v liečbe, no pacienti majú stále nádej.

            Pani Marte vtedy aplikovali liečbu, ktorá spočívala v pichaní dionínu pod očné spojivky, a vitamínové injekcie. Bolestivá liečba spomalila postup choroby. „Oni jediní mi vtedy povedali, že neoslepnem,“ hovorí pani Marta. Túto liečbu absolvovala každé letné prázdniny až do rozpadnutia Československa. V Olomouci dostala aj malú lupu a okuliare – ďalekohľadky, ako ich nazývala. „Aj tak som ich však nenosila, zle sa mi cez ne dívalo. Pomohlo mi však ich malé sklíčko, s ktorým som vyštudovala celú strednú školu.“ Aj vďaka pomôcke mohla úspešne absolvovať hotelovú akadémiu v Brezne.

Stredná škola a škuľavý Klerenc

Pani Martu bavilo štúdium jazykov a literatúra. Vždy bola vášnivá čitateľka, nezastavila ju v tom ani vážna diagnóza. Na študentské časy, kedy jej pomohli aj učitelia, spomína s úsmevom na tvári.

            „Spočiatku mi nikto neveril, že mi dioptrické okuliare nepomôžu. Na škole si mysleli, že ich nenosím z rozmaru a pozerali sa na mňa skôr skepticky, akoby som si vymýšľala,“ spomína na začiatok strednej školy. No po prvom ročníku sa veci zmenili. Učitelia začali chápať neznámu chorobu, ktorou pani Marta trpela  a po zvyšok štúdia jej pomáhali. „Vopred mi tlačili zadania písomiek, a dosť mi pomohla aj moja pamäť. Na tabuľu som nevidela, poznámky som si odpisovala od spolužiačok po vyučovaní.“

V treťom ročníku mala štúdium ukončiť – kvôli strojopisu, ktorý bol na hotelovej akadémií kľúčový. Nevidela na konspekty, ktoré odpisovala a nestíhala. Triedna profesorka jej však dohodla stretnutie s riaditeľom, ktorý jej dovolil v štúdiu pokračovať. „Veľmi som sa bála. Riaditeľ bol pre mňa veľkou autoritou. Rodičia o tom nevedeli, bola som na internáte, všetko som si riešila sama. Pán riaditeľ sa však zachoval ľudsky. Mala som veľmi dobré študijné výsledky, až na strojopis, preto povedal, že nevidí problém v tom, aby som v štúdiu pokračovala,“  pokračuje.

Pani Marta si neskôr vyrobila stojan, ktorý je pomohol sa na texty dívať zbližša. Nad otázkou, či nechcela radšej navštevovať strednú školu, ktorá je určená pre zrakovo postihnutých, sa pousmeje: „Nikdy sme nad tým nerozmýšľali, mne na strednej škole bolo veľmi dobre. Mala som skvelé spolužiačky, pri ktorých som sa necítila iná a ktoré ma brali ako úplne zdravú. Dodnes sa s nimi stretávam. Bolo aj pár ľudí, ktorí sa mi posmievali, volali ma napríklad škuľavý Klerenc. No to nestálo za reč a dodnes sa nad týmito slovnými spojeniami zasmejem. Obdobie strednej školy patrí k najlepším rokom môjho života.“

Viete o tom, že to dieťa treba aj vychovávať?

Po tom, ako sa veci ustálili sa pigmentová degenerácia sietnice sa celej rodine opäť pripomenula. O tri roky staršia sestra Mária mala osemnásť, keď jej zistili rovnakú diagnózu. Na rozdiel od pani Marty ju však hneď hospitalizovali v Olomouci. Každá z nich má pritom tieto pigmentové škvrny na inom mieste –Mária na okraji a Marta v centre sietnice. Preto aj keď majú rovnakú diagnózu, každá z nich vidí inak. „Rodičia sa o nás báli. Dokonca  nám chceli dať každej po jednom oku – otec jednej, a mama druhej. No takáto transplantácia nebola možná,“ hovorí.

            Pani Marta chcela po skončení strednej školy pokračovať v štúdiu na vysokej škole, no sna sa vzdala, keďže sa jej zrak začal zhoršovať a nevedela o pomôckach, ktoré by jej štúdium uľahčili. Tri roky pracovala ako čašníčka, no zrak sa jej fyzickou námahou ešte zhoršil. Po ďalšom vyšetrení musela odísť na invalidný dôchodok. Mala 22 rokov.

 „Čakala som, že sa s tým popasujem. Skončila som strednú školu s vyznamenaním, chcela som sa učiť ďalej, ísť na vysokú školu. Nikdy som nepočítala s tým, že budem na invalidnom dôchodku,“  spomína na ťažkú zmenu v živote pani Marta.

Potom však prišlo niečo, čo jej dalo nový zmysel života – dieťa. „Keď som zostala tehotná, veľmi som sa tešila. Bála som sa však, či nebude mať moje dieťa také isté postihnutie, ako ja.“ Porodila zdravú dcéru, ktorá prišla na svet cisárskym rezom. Počas tehotenstva a aj pôrodom sa jej zrak opäť zhoršil. Lekári jej už ďalšie dieťa neodporúčali. „Hovorili mi, že by som kvôli zraku nemala mať ďalšie dieťa. Že sa mi zhorší.“ Po siedmich rokoch napriek tomu porodila syna. „Bola som si vedomá, že to nebude jednoduché, ale chcela som dieťa. Reakciu môjho lekára mám doteraz v pamäti – Viete o tom, že to dieťa treba aj vychovávať? Akoby mi povedal, že umriem. Povedala som mu, že sú rodiny, kde sú slepí ľudia a fungujú normálne. S manželom sme sa nemienili vzdať.“ Lekári jej odporučili cisársky rez a sterilizáciu, s čím súhlasila. Pre doktorov bola pigmentová degenerácia sietnice nezvyčajná choroba, preto sa snažili predísť tomu, aby stratila zrak.

Rovnaká diagnóza, no každý vidí inak

Pani Marta si však závažnosť situácie nepripúšťala.„Ja som si to riziko neuvedomovala. Vždy som si myslela, že keď sa dokázali vynájsť lieky na iné choroby, nájde sa aj na moju.“  Predpoklad lekárov sa sčasti potvrdil a pani Marte sa po druhom tehotenstve opäť zhoršil zrak. Deti sa stali jej zmyslom života, ktorý na chvíľu stratila. „Aj keď to bolo náročné, nič lepšie sa mi v živote nemohlo stať.“

V roku 1995, rok pred narodením syna, našla pani Marta v novinách oznam, v ktorom agentúra ponúkala pohovor s očným mikrochirurgom zo Sverdlovskej oblasti. „Napísala som im a prišla som s manželom za ním do Bratislavy. Bol to veľmi dobrý doktor. Na rovinu mi však povedal, že toto sa operovať nedá.“ Neskôr pani Martu a jej sestru Máriu kontaktovala Únia nevidiacich a slabozrakých, ktorá ich obe informovala o možných pomôckach, ktoré si mohli vybaviť.

„Naučila som sa sebaobsluhe, z Únie nám sprostredkovali rôzne kurzy, sústredenia. Na nich ma sprevádzal môj manžel, ktorý sa učil mi pomáhať a orientovať sa v priestore,“ Začala sa stretávať s ľuďmi, ktorí mali tiež problémy so zrakom – a spoznala aj dvoch ľudí s rovnakou diagnózou. „Jeden z nich videl len pri silnom osvetlení, no ja silné svetlo neznesiem. Je to veľmi zvláštne, že aj keď stretnete ľudí s rovnakou diagnózou, každý vidí inak.“ 

Únia nevidiacich a slabozrakých Slovenska (ÚNSS),  je občianske združenie, ktorého členmi sú ľudia so zrakovým postihnutím, ich priaznivci, priatelia a rodičia nevidiacich a slabozrakých detí. Ich poslaním je poskytovanie sociálnych služieb, obhajoba záujmov ľudí so zrakovým postihnutím zameraná na vytváranie rovnakých príležitostí, zabezpečenie rovnakého zaobchádzania a realizáciu pozitívnych opatrení na prekonávanie a kompenzáciu dôsledkov zrakového postihnutia. 

Zamestnanci Únie pomáhajú všetkým ľuďom so zrakovým postihnutím. „Mnohí naši zamestnanci majú absolvované viaceré kurzy, od sociálno-právneho poradenstva, poradenstva v oblasti kompenzačných a optických pomôcok, cez kurz priestorovej orientácie a samostatného pohybu, aby dokázali klientov učiť chodiť s bielou palicou či vodiacim psom, až po kurz čítania a písania Braillovho písma, či kurz sebaobsluhy, aby mohli klientov učiť rôzne veci od navliekania nite do ihly a prišívania gombíkov, až po vysávanie.“

Od turistiky ku podnikaniu

Erika Kanátová pracuje pre ÚNSS v Krajskom stredisku v Žiline od roku 2002. Dnes je vedúcou Krajského strediska. Podľa nej je potrebný citlivý, empatický a individuálny prístup – pretože dvaja ľudia aj keď s rovnakou diagnózou – nie sú rovnakí, každý z nich má iné problémy, inak je so svojím postihnutím vyrovnaný. To podľa nej závisí aj od prístupu a podpory rodiny, každý z nich má  iné ciele.  

„Na to, aby sme sa v situácii klienta zorientovali nám slúži a pomáha sociálna diagnostika, pri ktorej sa snažíme klienta spoznať čo najviac, aby sme mu vedeli odporučiť čo je pre neho najlepšie, a najefektívnejšie pre kompenzáciu jeho zrakového postihnutia, či už v zmysle špecializovaného sociálneho poradenstva, alebo pri poskytovaní  sociálnej rehabilitácie .“

 Zložky Únie organizujú podujatia, na ktorých sa môžu ľudia so zrakovým postihnutím realizovať. Ľudia so zrakovým postihnutím sa pri spoločenských hrách, chodia spolu na turistické či poznávacie výlety, absolvujú krúžky šikovných rúk, spevácke, športové, výtvarné krúžky, a tiež kurzy zamerané na zvyšovanie zručností či vedomostí.

V roku 2017 absolvovali klienti UNSS pod vedením skúsenej psychologičky aj stretnutia na vyrovnávanie sa s postihnutím. Absolvovali ho tí klienti, ktorí majú šíriace sa ochorenie a musia sa vyrovnávať s faktom, že skôr či neskôr jednoducho prídu úplne o zrak. Únia organizovala aj stretnutie pre mladých ľudí so zrakovým postihnutím, ktorí uvažujú o podnikaní, či pobyt pre rodiny s deťmi so zrakovým postihnutím, ktorý slúžil na vzájomnú podporu rodičov, výmenu skúseností a prezentovanie možností rozvíjania a vzdelávania takýchto detí.

Zamestnanci Únie denne pracujú s ľuďmi v rôznych vekových kategóriách. Seniori  síce tvoria 60% ich klientov, to však neznamená, že nepracujú aj s mladými ľuďmi. Tí sú vo všeobecnosti dravší, majú záujem poznávať pomôcky, hrať sa s prístupnou technikou, skúšať nové počítače a mobily. Starší ľudia majú naopak z počítačov a technológií občas obavy, no to je prirodzené aj pre vidiacich seniorov.

Dnes už existujú optické a elektronické pomôcky, ktoré posilňujú zostatkové zrakové funkcie. Založené môžu byť na využívaní hmatu či sluchu. Používajú sa však aj bežné výrobky bez akejkoľvek úpravy, alebo len s jednoduchými úpravami. Pomôcok je veľa, sú medzi nimi aj univerzálne ale aj úzko špecializované zariadenia.

V súčasnosti má ÚNSS necelých 4000 členov čo ale nie je  číslo, ktoré by vyjadrovalo počet ľudí so zrakovým postihnutím na Slovensku. A koľko z nich trpí pigmentovou degeneráciou sietnice?

„Na Slovensku evidujeme 144 klientov s touto diagnózou, pričom v rámci Žilinského kraja je ich 23. Tieto čísla sú však len veľmi orientačné, lebo nie všetci ľudia s uvedenou diagnózou vyhľadali naše služby – či už z dôvodu, že naše služby nepotrebujú, alebo o nás nevedia – tým pádom nevieme ani my o nich,“ dodáva Erika Kanátová.

Pigmentová degenerácia sietnice a otázka genetiky

Pani Marta sa milovanej literatúry nevzdala a každý deň počúva audioknihy. „Dnes už mám hovoriaci telefón, aj počítač. Je to veľká výhoda. Keď som bola mladá, nič také nebolo. Teraz je to na vysokej úrovni a je to plus pre nás všetkých –  najmä pre mladých.“             S chorobou žije 43 rokov, teraz má 52. Vždy žila v strachu, že o zrak príde úplne. Je preto rada, že tomu tak nie je. „Vidím ako cez celofán. Mám zvyšky zraku.“ Teraz očakáva do rodiny prírastok v podobe vnúčaťa. „S dcérou sme sa informovali na genetických vyšetreniach. Báli sme sa, že jej dieťa môže chorobu zdediť. Lekár nám však povedal, že vždy musia byť obaja rodičia nosičmi génu, ktorý spôsobuje túto chorobu. Ak má gén len jeden z rodičov, dieťa chorobu mať nebude,“ Pani Marta pritom nevedela o nikom z rodiny, kto by chorobu predtým mal a takisto aj jej manžel. Stretli sa s ňou po prvýkrát.

„Dnes už chápem lekárov, ktorí sa mi snažili počas života pomôcť a som im za všetko vďačná, takisto aj svojej rodine. Aj keď je môj zrak horší, nikdy by som sa nerozhodla inak, a aj tak by som mala deti.“

Text a foto: Michal Dudoň

Nezaradené

Veronika Homolová Tóthová: Dobrý človek nikdy nespochybňuje utrpenie iných ľudí

Existujú prednášky všedné, na ktoré človek rýchlo zabudne. No a potom sú tu tie, ktoré sa natrvalo zapíšu do pamäte študentov. A presne taká bola hodina Osobností žurnalistiky v utorok, 10. apríla 2018. Študentom magisterského stupňa žurnalistiky prišla prednášať novinárka a spisovateľka Veronika Homolová Tóthová, autorka knihy Mengeleho dievča.

Skutočný príbeh Slovenky, ktorá prežila štyri koncentračné tábory, pokusy lekárskeho tímu doktora Mengeleho a ušla z pochodu smrti. To je príbeh pani Violy, z ktorého sa stal slovenský bestseller. Kniha Mengeleho dievča vyšla v roku 2016. Vtedy ešte autorka netušila, koľko čitateľov si táto kniha získa. Veronika Homolová Tóthová prináša prostredníctvom spomienok Violy Stern Fischerovej príbeh o ľudskom nešťastí, ale aj o sile a odvahe, ktorý by nemal zostať v zabudnutí.

Počas prednášky sa priestorom niesla výnimočná atmosféra. Hrobové ticho, občas povzdychy. Všetci s napätím počúvali príbehy, za ktorými sa často skrývalo veľké ľudské utrpenie. Autorka študentom porozprávala detaily z písania knihy, nechýbali ani spomienky pani Violy, ktoré sa do knihy nedostali. Novinárka však nezostala len pri príbehu Mengeleho dievčaťa. 

Študentom navyše detailne objasňovala historické súvislosti a pozadie spájajúce sa s obdobím holokaustu či už v slovenskom alebo v širšom európskom kontexte. Veronika Homolová Tóthová na besede hovorila o otrasných hygienických podmienkach, neľudskom správaní nacistov či ponižujúcich lekárskych pokusoch. 

Na chvíľu sme sa tak prostredníctvom jej rozprávania preniesli o viac ako sedemdesiat rokov dozadu do jedného z najkrutejších období histórie. Ten, kto knihu Mengeleho dievča pozná, vie, že pri jej čítaní občas stiahne hrdlo a naskočí husia koža nejednému čitateľovi. Podobné pocity sme mali aj my, študenti, počas prednášky. Beseda mala svoje silné okamihy, pri ktorých sa tisli slzy do očí väčšine z nás.

Autorka spomenula, že sa stretáva na besedách aj s mladými ľuďmi, ktorí sa prikláňajú k extrémistickým názorom, a diskutuje s nimi o holokauste. Občas je to podľa jej slov náročné, predovšetkým v tých oblastiach Slovenska, kde je väčšia koncentrácia stúpencov neonacizmu. 

Na otázku, ako zvykne reagovať na útoky alebo nevhodné komentáre zo strany mladých sympatizantov extrémizmu, odpovedala: „Poviem im jednu vec. Nemusíš byť historik, doktor, matematik. Nemusíš byť ani filozof. Mal by si však byť dobrým človekom. A dobrý človek nikdy nespochybňuje utrpenie iných ľudí.“ Zároveň dodala, že prednášať o holokauste a o bolestivých príbehoch z tohto obdobia je práca, ktorá má pre ňu zmysel a ktorá by sa nemala podceňovať.

Veronika Homolová Tóthová na záver besedy prezradila aj svoje spisovateľské plány do budúcnosti. Slovensko sa tak po Mengeleho dievčati dozvie aj o ďalších utrpením poznačených príbehoch ľudí, ktoré by inak upadli do zabudnutia.

Text a foto: Marcela Rebrová