Browsing Category

Nezaradené

Nezaradené

Pohľad spoza celofánu

Pani Marta pripravuje kávu. Díva sa pred seba a rukami automaticky otvára police a vyťahuje šálky. „Doma sa mi orientuje dobre. Všetko mám na svojom mieste.“ Hovorí s pohľadom upretým do prázdna.

Keď mala deväť rokov, očná lekárka jej odporučila dioptrické okuliare. Ani cez tie však nevidela. Po ďalšej návšteve skončila v nemocnici, kde jej chceli spraviť náfuk hlavy, no rodičia vycítili, že ide o nebezpečné vyšetrenie. Dnes sa už nikde nepraktizuje. Rodičia ju na vlastnú žiadosť zobrali domov, no nevedeli, čo ďalej, ani ako dcére pomôcť. Keď nepomohla medicína, skúsili aj alternatívu.

Ďalekohľadky z Olomouca

 Rodičia ju zobrali k zelinkárke. Bola to stará pani v moravskom kroji, ktorá bývala v malej drevenici. Roztopila olovo, ktoré potom zliala do studenej vody. Keď ho stuhnuté vybrala, tak im ukázala ich dom a dve cesty, ktoré k nemu vedú.

„Bolo to zvláštne a doteraz neviem odkiaľ vedela kde bývame. Pôsobila na mňa ako veštica, čarodejnica. Keď sa nad tým teraz zamyslím, ani neviem či som jej verila. Bola tam s nami aj rodina s chlapcom, ktorý nemohol chodiť. Po viacerých návštevách u nej sa postavil na nohy. Poznám ho a neviem si to vysvetliť. Mne poradila piť čaje z rôznych bylín,“ spomína pani Marta.  Jej rodičia sa však stále  neznámej choroby obávali a snažili  sa ďalej pátrať po liečbe.

Napokon objavili nemocnicu v Olomouci, kde vtedy bolo vysokošpecializované očné centrum. Tam pani Martu vyšetrili a oznámili jej, že má pigmentovú degeneráciu sietnice. Mala vtedy desať rokov. Nikdy o chorobe nepočuli.

Pigmentové ochorenia sietnice môžu postihovať centrum (makulu), alebo perifériu oka. V tejto skupine sa skrýva množstvo ochorení, väčšina z nich neliečiteľných. Pigmentová degenerácia sietnice sa vyvíja pomaly, s rôznou intenzitou príznakov. Pacient nemusí mať žiadne ťažkosti, alebo môže v neskorom štádiu skončiť v podstate slepý.  Zatiaľ nie je známy žiadny pokrok v liečbe, no pacienti majú stále nádej.

            Pani Marte vtedy aplikovali liečbu, ktorá spočívala v pichaní dionínu pod očné spojivky, a vitamínové injekcie. Bolestivá liečba spomalila postup choroby. „Oni jediní mi vtedy povedali, že neoslepnem,“ hovorí pani Marta. Túto liečbu absolvovala každé letné prázdniny až do rozpadnutia Československa. V Olomouci dostala aj malú lupu a okuliare – ďalekohľadky, ako ich nazývala. „Aj tak som ich však nenosila, zle sa mi cez ne dívalo. Pomohlo mi však ich malé sklíčko, s ktorým som vyštudovala celú strednú školu.“ Aj vďaka pomôcke mohla úspešne absolvovať hotelovú akadémiu v Brezne.

Stredná škola a škuľavý Klerenc

Pani Martu bavilo štúdium jazykov a literatúra. Vždy bola vášnivá čitateľka, nezastavila ju v tom ani vážna diagnóza. Na študentské časy, kedy jej pomohli aj učitelia, spomína s úsmevom na tvári.

            „Spočiatku mi nikto neveril, že mi dioptrické okuliare nepomôžu. Na škole si mysleli, že ich nenosím z rozmaru a pozerali sa na mňa skôr skepticky, akoby som si vymýšľala,“ spomína na začiatok strednej školy. No po prvom ročníku sa veci zmenili. Učitelia začali chápať neznámu chorobu, ktorou pani Marta trpela  a po zvyšok štúdia jej pomáhali. „Vopred mi tlačili zadania písomiek, a dosť mi pomohla aj moja pamäť. Na tabuľu som nevidela, poznámky som si odpisovala od spolužiačok po vyučovaní.“

V treťom ročníku mala štúdium ukončiť – kvôli strojopisu, ktorý bol na hotelovej akadémií kľúčový. Nevidela na konspekty, ktoré odpisovala a nestíhala. Triedna profesorka jej však dohodla stretnutie s riaditeľom, ktorý jej dovolil v štúdiu pokračovať. „Veľmi som sa bála. Riaditeľ bol pre mňa veľkou autoritou. Rodičia o tom nevedeli, bola som na internáte, všetko som si riešila sama. Pán riaditeľ sa však zachoval ľudsky. Mala som veľmi dobré študijné výsledky, až na strojopis, preto povedal, že nevidí problém v tom, aby som v štúdiu pokračovala,“  pokračuje.

Pani Marta si neskôr vyrobila stojan, ktorý je pomohol sa na texty dívať zbližša. Nad otázkou, či nechcela radšej navštevovať strednú školu, ktorá je určená pre zrakovo postihnutých, sa pousmeje: „Nikdy sme nad tým nerozmýšľali, mne na strednej škole bolo veľmi dobre. Mala som skvelé spolužiačky, pri ktorých som sa necítila iná a ktoré ma brali ako úplne zdravú. Dodnes sa s nimi stretávam. Bolo aj pár ľudí, ktorí sa mi posmievali, volali ma napríklad škuľavý Klerenc. No to nestálo za reč a dodnes sa nad týmito slovnými spojeniami zasmejem. Obdobie strednej školy patrí k najlepším rokom môjho života.“

Viete o tom, že to dieťa treba aj vychovávať?

Po tom, ako sa veci ustálili sa pigmentová degenerácia sietnice sa celej rodine opäť pripomenula. O tri roky staršia sestra Mária mala osemnásť, keď jej zistili rovnakú diagnózu. Na rozdiel od pani Marty ju však hneď hospitalizovali v Olomouci. Každá z nich má pritom tieto pigmentové škvrny na inom mieste –Mária na okraji a Marta v centre sietnice. Preto aj keď majú rovnakú diagnózu, každá z nich vidí inak. „Rodičia sa o nás báli. Dokonca  nám chceli dať každej po jednom oku – otec jednej, a mama druhej. No takáto transplantácia nebola možná,“ hovorí.

            Pani Marta chcela po skončení strednej školy pokračovať v štúdiu na vysokej škole, no sna sa vzdala, keďže sa jej zrak začal zhoršovať a nevedela o pomôckach, ktoré by jej štúdium uľahčili. Tri roky pracovala ako čašníčka, no zrak sa jej fyzickou námahou ešte zhoršil. Po ďalšom vyšetrení musela odísť na invalidný dôchodok. Mala 22 rokov.

 „Čakala som, že sa s tým popasujem. Skončila som strednú školu s vyznamenaním, chcela som sa učiť ďalej, ísť na vysokú školu. Nikdy som nepočítala s tým, že budem na invalidnom dôchodku,“  spomína na ťažkú zmenu v živote pani Marta.

Potom však prišlo niečo, čo jej dalo nový zmysel života – dieťa. „Keď som zostala tehotná, veľmi som sa tešila. Bála som sa však, či nebude mať moje dieťa také isté postihnutie, ako ja.“ Porodila zdravú dcéru, ktorá prišla na svet cisárskym rezom. Počas tehotenstva a aj pôrodom sa jej zrak opäť zhoršil. Lekári jej už ďalšie dieťa neodporúčali. „Hovorili mi, že by som kvôli zraku nemala mať ďalšie dieťa. Že sa mi zhorší.“ Po siedmich rokoch napriek tomu porodila syna. „Bola som si vedomá, že to nebude jednoduché, ale chcela som dieťa. Reakciu môjho lekára mám doteraz v pamäti – Viete o tom, že to dieťa treba aj vychovávať? Akoby mi povedal, že umriem. Povedala som mu, že sú rodiny, kde sú slepí ľudia a fungujú normálne. S manželom sme sa nemienili vzdať.“ Lekári jej odporučili cisársky rez a sterilizáciu, s čím súhlasila. Pre doktorov bola pigmentová degenerácia sietnice nezvyčajná choroba, preto sa snažili predísť tomu, aby stratila zrak.

Rovnaká diagnóza, no každý vidí inak

Pani Marta si však závažnosť situácie nepripúšťala.„Ja som si to riziko neuvedomovala. Vždy som si myslela, že keď sa dokázali vynájsť lieky na iné choroby, nájde sa aj na moju.“  Predpoklad lekárov sa sčasti potvrdil a pani Marte sa po druhom tehotenstve opäť zhoršil zrak. Deti sa stali jej zmyslom života, ktorý na chvíľu stratila. „Aj keď to bolo náročné, nič lepšie sa mi v živote nemohlo stať.“

V roku 1995, rok pred narodením syna, našla pani Marta v novinách oznam, v ktorom agentúra ponúkala pohovor s očným mikrochirurgom zo Sverdlovskej oblasti. „Napísala som im a prišla som s manželom za ním do Bratislavy. Bol to veľmi dobrý doktor. Na rovinu mi však povedal, že toto sa operovať nedá.“ Neskôr pani Martu a jej sestru Máriu kontaktovala Únia nevidiacich a slabozrakých, ktorá ich obe informovala o možných pomôckach, ktoré si mohli vybaviť.

„Naučila som sa sebaobsluhe, z Únie nám sprostredkovali rôzne kurzy, sústredenia. Na nich ma sprevádzal môj manžel, ktorý sa učil mi pomáhať a orientovať sa v priestore,“ Začala sa stretávať s ľuďmi, ktorí mali tiež problémy so zrakom – a spoznala aj dvoch ľudí s rovnakou diagnózou. „Jeden z nich videl len pri silnom osvetlení, no ja silné svetlo neznesiem. Je to veľmi zvláštne, že aj keď stretnete ľudí s rovnakou diagnózou, každý vidí inak.“ 

Únia nevidiacich a slabozrakých Slovenska (ÚNSS),  je občianske združenie, ktorého členmi sú ľudia so zrakovým postihnutím, ich priaznivci, priatelia a rodičia nevidiacich a slabozrakých detí. Ich poslaním je poskytovanie sociálnych služieb, obhajoba záujmov ľudí so zrakovým postihnutím zameraná na vytváranie rovnakých príležitostí, zabezpečenie rovnakého zaobchádzania a realizáciu pozitívnych opatrení na prekonávanie a kompenzáciu dôsledkov zrakového postihnutia. 

Zamestnanci Únie pomáhajú všetkým ľuďom so zrakovým postihnutím. „Mnohí naši zamestnanci majú absolvované viaceré kurzy, od sociálno-právneho poradenstva, poradenstva v oblasti kompenzačných a optických pomôcok, cez kurz priestorovej orientácie a samostatného pohybu, aby dokázali klientov učiť chodiť s bielou palicou či vodiacim psom, až po kurz čítania a písania Braillovho písma, či kurz sebaobsluhy, aby mohli klientov učiť rôzne veci od navliekania nite do ihly a prišívania gombíkov, až po vysávanie.“

Od turistiky ku podnikaniu

Erika Kanátová pracuje pre ÚNSS v Krajskom stredisku v Žiline od roku 2002. Dnes je vedúcou Krajského strediska. Podľa nej je potrebný citlivý, empatický a individuálny prístup – pretože dvaja ľudia aj keď s rovnakou diagnózou – nie sú rovnakí, každý z nich má iné problémy, inak je so svojím postihnutím vyrovnaný. To podľa nej závisí aj od prístupu a podpory rodiny, každý z nich má  iné ciele.  

„Na to, aby sme sa v situácii klienta zorientovali nám slúži a pomáha sociálna diagnostika, pri ktorej sa snažíme klienta spoznať čo najviac, aby sme mu vedeli odporučiť čo je pre neho najlepšie, a najefektívnejšie pre kompenzáciu jeho zrakového postihnutia, či už v zmysle špecializovaného sociálneho poradenstva, alebo pri poskytovaní  sociálnej rehabilitácie .“

 Zložky Únie organizujú podujatia, na ktorých sa môžu ľudia so zrakovým postihnutím realizovať. Ľudia so zrakovým postihnutím sa pri spoločenských hrách, chodia spolu na turistické či poznávacie výlety, absolvujú krúžky šikovných rúk, spevácke, športové, výtvarné krúžky, a tiež kurzy zamerané na zvyšovanie zručností či vedomostí.

V roku 2017 absolvovali klienti UNSS pod vedením skúsenej psychologičky aj stretnutia na vyrovnávanie sa s postihnutím. Absolvovali ho tí klienti, ktorí majú šíriace sa ochorenie a musia sa vyrovnávať s faktom, že skôr či neskôr jednoducho prídu úplne o zrak. Únia organizovala aj stretnutie pre mladých ľudí so zrakovým postihnutím, ktorí uvažujú o podnikaní, či pobyt pre rodiny s deťmi so zrakovým postihnutím, ktorý slúžil na vzájomnú podporu rodičov, výmenu skúseností a prezentovanie možností rozvíjania a vzdelávania takýchto detí.

Zamestnanci Únie denne pracujú s ľuďmi v rôznych vekových kategóriách. Seniori  síce tvoria 60% ich klientov, to však neznamená, že nepracujú aj s mladými ľuďmi. Tí sú vo všeobecnosti dravší, majú záujem poznávať pomôcky, hrať sa s prístupnou technikou, skúšať nové počítače a mobily. Starší ľudia majú naopak z počítačov a technológií občas obavy, no to je prirodzené aj pre vidiacich seniorov.

Dnes už existujú optické a elektronické pomôcky, ktoré posilňujú zostatkové zrakové funkcie. Založené môžu byť na využívaní hmatu či sluchu. Používajú sa však aj bežné výrobky bez akejkoľvek úpravy, alebo len s jednoduchými úpravami. Pomôcok je veľa, sú medzi nimi aj univerzálne ale aj úzko špecializované zariadenia.

V súčasnosti má ÚNSS necelých 4000 členov čo ale nie je  číslo, ktoré by vyjadrovalo počet ľudí so zrakovým postihnutím na Slovensku. A koľko z nich trpí pigmentovou degeneráciou sietnice?

„Na Slovensku evidujeme 144 klientov s touto diagnózou, pričom v rámci Žilinského kraja je ich 23. Tieto čísla sú však len veľmi orientačné, lebo nie všetci ľudia s uvedenou diagnózou vyhľadali naše služby – či už z dôvodu, že naše služby nepotrebujú, alebo o nás nevedia – tým pádom nevieme ani my o nich,“ dodáva Erika Kanátová.

Pigmentová degenerácia sietnice a otázka genetiky

Pani Marta sa milovanej literatúry nevzdala a každý deň počúva audioknihy. „Dnes už mám hovoriaci telefón, aj počítač. Je to veľká výhoda. Keď som bola mladá, nič také nebolo. Teraz je to na vysokej úrovni a je to plus pre nás všetkých –  najmä pre mladých.“             S chorobou žije 43 rokov, teraz má 52. Vždy žila v strachu, že o zrak príde úplne. Je preto rada, že tomu tak nie je. „Vidím ako cez celofán. Mám zvyšky zraku.“ Teraz očakáva do rodiny prírastok v podobe vnúčaťa. „S dcérou sme sa informovali na genetických vyšetreniach. Báli sme sa, že jej dieťa môže chorobu zdediť. Lekár nám však povedal, že vždy musia byť obaja rodičia nosičmi génu, ktorý spôsobuje túto chorobu. Ak má gén len jeden z rodičov, dieťa chorobu mať nebude,“ Pani Marta pritom nevedela o nikom z rodiny, kto by chorobu predtým mal a takisto aj jej manžel. Stretli sa s ňou po prvýkrát.

„Dnes už chápem lekárov, ktorí sa mi snažili počas života pomôcť a som im za všetko vďačná, takisto aj svojej rodine. Aj keď je môj zrak horší, nikdy by som sa nerozhodla inak, a aj tak by som mala deti.“

Text a foto: Michal Dudoň

Nezaradené

Veronika Homolová Tóthová: Dobrý človek nikdy nespochybňuje utrpenie iných ľudí

Existujú prednášky všedné, na ktoré človek rýchlo zabudne. No a potom sú tu tie, ktoré sa natrvalo zapíšu do pamäte študentov. A presne taká bola hodina Osobností žurnalistiky v utorok, 10. apríla 2018. Študentom magisterského stupňa žurnalistiky prišla prednášať novinárka a spisovateľka Veronika Homolová Tóthová, autorka knihy Mengeleho dievča.

Skutočný príbeh Slovenky, ktorá prežila štyri koncentračné tábory, pokusy lekárskeho tímu doktora Mengeleho a ušla z pochodu smrti. To je príbeh pani Violy, z ktorého sa stal slovenský bestseller. Kniha Mengeleho dievča vyšla v roku 2016. Vtedy ešte autorka netušila, koľko čitateľov si táto kniha získa. Veronika Homolová Tóthová prináša prostredníctvom spomienok Violy Stern Fischerovej príbeh o ľudskom nešťastí, ale aj o sile a odvahe, ktorý by nemal zostať v zabudnutí.

Počas prednášky sa priestorom niesla výnimočná atmosféra. Hrobové ticho, občas povzdychy. Všetci s napätím počúvali príbehy, za ktorými sa často skrývalo veľké ľudské utrpenie. Autorka študentom porozprávala detaily z písania knihy, nechýbali ani spomienky pani Violy, ktoré sa do knihy nedostali. Novinárka však nezostala len pri príbehu Mengeleho dievčaťa. 

Študentom navyše detailne objasňovala historické súvislosti a pozadie spájajúce sa s obdobím holokaustu či už v slovenskom alebo v širšom európskom kontexte. Veronika Homolová Tóthová na besede hovorila o otrasných hygienických podmienkach, neľudskom správaní nacistov či ponižujúcich lekárskych pokusoch. 

Na chvíľu sme sa tak prostredníctvom jej rozprávania preniesli o viac ako sedemdesiat rokov dozadu do jedného z najkrutejších období histórie. Ten, kto knihu Mengeleho dievča pozná, vie, že pri jej čítaní občas stiahne hrdlo a naskočí husia koža nejednému čitateľovi. Podobné pocity sme mali aj my, študenti, počas prednášky. Beseda mala svoje silné okamihy, pri ktorých sa tisli slzy do očí väčšine z nás.

Autorka spomenula, že sa stretáva na besedách aj s mladými ľuďmi, ktorí sa prikláňajú k extrémistickým názorom, a diskutuje s nimi o holokauste. Občas je to podľa jej slov náročné, predovšetkým v tých oblastiach Slovenska, kde je väčšia koncentrácia stúpencov neonacizmu. 

Na otázku, ako zvykne reagovať na útoky alebo nevhodné komentáre zo strany mladých sympatizantov extrémizmu, odpovedala: „Poviem im jednu vec. Nemusíš byť historik, doktor, matematik. Nemusíš byť ani filozof. Mal by si však byť dobrým človekom. A dobrý človek nikdy nespochybňuje utrpenie iných ľudí.“ Zároveň dodala, že prednášať o holokauste a o bolestivých príbehoch z tohto obdobia je práca, ktorá má pre ňu zmysel a ktorá by sa nemala podceňovať.

Veronika Homolová Tóthová na záver besedy prezradila aj svoje spisovateľské plány do budúcnosti. Slovensko sa tak po Mengeleho dievčati dozvie aj o ďalších utrpením poznačených príbehoch ľudí, ktoré by inak upadli do zabudnutia.

Text a foto: Marcela Rebrová

Nezaradené

Deň, ktorý zatriasol našou generáciou

Noviny majú slúžiť tým, ktorým sa vládne, nie tým, ktorí vládnu.

To je jedna z hlavných myšlienok amerického filmu The Post, ktorý pred pár dňami uviedli aj v slovenských kinách. Niektorí pochybovali, či to tak na Slovensku naozaj je. Oči im musela otvoriť až tragédia Jána Kuciaka, novinára, ktorý za službu ľuďom položil život.

Mimovládne organizácie bojujúce za ľudské práva často upozorňujú na väznenie a vraždenie novinárov kdesi v Rusku, Turecku a iných, na prvý pohľad vzdialených krajinách. Deje sa to a nejednému z nás zíde na um: „Rusko? To je tak ďaleko, že sa nás to hádam ani netýka…“. V pondelok ráno si už takúto otázku nekládol nik.

Investigatívny novinár a jeho snúbenica boli chladnokrvne zavraždení. Dvaja zdraví dvadsaťsedemroční ľudia… O čo bližší by nám mali byť na to, aby sme si konečne povedali, že sa nás to týka?

Áno, ľudia zomierajú. Zomierajú na chorobu, pri nehode, nešťastnou zhodou okolností… Aj to sa deje. Prečo ale zomreli Ján Kuciak a Martina Kušnírová? Pre pravdu? Pre slobodu slova? Pre lásku?

My, čo sme sa narodili po roku 1989, celý život vyrastáme s vedomím, že žijeme v demokracii, v slobodnom právnom štáte. Takéto surové, okamžité uvedomenie si, že tieto hodnoty na Slovensku nie sú garantované, s našou generáciou zatriaslo.

Akoby zrazu na ničom inom nezáležalo. Dnes som najmenej stokrát počula „Kde to žijeme? Chcem odtiaľto vypadnúť… Hneď!“. Chápem. Ani ja nechcem žiť v krajine, v ktorej byť žurnalistom znamená riskovať vlastný život.

Nechcem študovať žurnalistiku v krajine, kde ľudia zomierajú pre vlastný názor. Hľadať pravdu nesmie znamenať riskovať život seba a svojich najbližších.

Naopak, chcem žiť v krajine, kde budú noviny slúžiť tým, ktorým sa vládne, a nebude im za to hroziť toto nepredstaviteľné zlo. Žurnalistiku chcem študovať v krajine, v ktorej budem na svoje povolanie hrdá. V takej, kde novinári a politici nebudú bojovať a ľudia budú chápať a ctiť hodnotu pravdy.

Chcem žiť na Slovensku. Chcem, aby sa Slovensko stalo takouto krajinou. Nenechávajme pravdu a veľké myšlienky len na filmových plátnach.

Text: Tamara Peterková
Foto: Natália Sandtnerová, Marcela Rebrová

Nezaradené

Z lavice do redakcie

Väčšina z nich si nepamätá päť najvýznamnejších francúzskych denníkov a niektorí zabudli na význam termínu Hviezdna komora. Napriek tomu sa im podarilo preraziť v mediálnom svete a prinášajú informácie celému Slovensku. Štúdium žurnalistiky považujú za dôležitý odrazový mostík pre svoju kariéru.

V rámci predmetu Kreatívne štúdio televízia, ktorý vyučuje doktorand Ľubomír Bajaník, sme dostali za úlohu osloviť absolventov našej katedry, ktorí pôsobia v masmédiách, a položiť im pár otázok o ich alma mater. Veľká časť z nich sa v mediálnej oblasti výborne uplatnila, stali sa známymi a pravidelne sa prihovárajú verejnosti cez noviny, rozhlasový éter či obrazovku.  

Keďže sa na televíznom kreatívnom štúdiu učíme ako vystupovať pred kamerou, pracovať s hlasom a mikrofónom, teoretické i praktické znalosti sme využili pri nakrúcaní krátkych rozhovorov. Úlohy kameramana sa zhostil náš spolužiak Martin Ondruš.

Všetci oslovení absolventi s nakrúcaním súhlasili, a tak sme mohli uskutočniť rozhovory v televíznych štúdiách, strižniach či hovorcovských kanceláriách a získať reálnejšiu predstavu o ich práci v jednotlivých médiách. Niektorí z nás zavítali do RTVS a vyspovedali Barbaru Školoutovú – redaktorku zahraničného spravodajstva, Matúša Baňoviča, ktorý je taktiež redaktorom spravodajstva a moderátora relácie O 5 minút 12 Martina Strižinca.

Naši absolventi sa nestratia ani v marketingovom a PR prostredí. Dôkazom je Silvia Kušnírová, ktorá je PR strategičkou a vlastní PR agentúru. V minulosti pritom pracovala ako rozhlasová a televízna moderátorka.

Ani predmet Profesia hovorcu nie je v našich osnovách zbytočne. Pri svojej profesii sa o tom presvedčila hovorkyňa bratislavského letiska Veronika Šefčíková, ktorá sa na katedru vrátila a v súčasnosti tam pôsobí ako doktorandka.

V triede máme aj veľa športových nadšencov, tých zaujímali spomienky na školské časy od moderátora a komentátora Slavomíra Jurka či chodiacej športovej encyklopédie Marcela Merčiaka. Komentátorskú trojicu uzavrel Pavol Gašpar.

O svoje spomienky na roky prežité na Katedre žurnalistiky Univerzity Komenského sa s nami podelila aj moderátorka spravodajstva TV JOJ Lucia Barmošová.

Pri rozhovoroch sme sa presvedčili, že práca televíznych redaktorov je komplexná. Dobre pripravené otázky sú totiž len polovicou úspechu. Významnú úlohu pri tvorbe spravodajského príspevku zohrávajú obraz, zvuk a strih. Inými slovami, treba si dať pozor na uhol snímania, rámovanie záberu, dobré svetlo, kvalitu zvukovej stopy a netreba zabudnúť ani skontrolovať, či za hlavou respondenta netrčí nejaký kvet, ktorý by dolaďoval jeho frizúru.

Všetci respondenti sa zhodli na tom, že roky na katedre im okrem vedomostí priniesli aj výborné priateľstvá a kontakty, ktoré im pomáhajú v ich novinárskej praxi.

Náš videoprojekt pritom nezostal zabudnutý niekde v zásuvke, ale získal druhý život. Počas dňa otvorených dverí, ktorý sa na katedre uskutočnil 27. januára, si ho mohli pozrieť záujemcovia o štúdium žurnalistiky.

Foto a text: Natália Babicová

Nezaradené

Šéfka denníka SME: Každý deň niekoho nahneváte

BRATISLAVA 21. novembra – „Novinárska práca vám ponúka licenciu na fascinujúce veci,“ povedala Beata Balogová, šéfredaktorka denníka SME, študentom prvého ročníka Katedry žurnalistiky Filozofickej fakulty UK, ktorí navštívili vydavateľstvo Petit Press. 

Vo svojej prednáške ozrejmila mladým žurnalistom, čo predstavuje skutočná práca novinára. „Vo veľkej miere je založená na overovaní faktov,“ konštatovala Balogová. Zároveň však spomenula, že pre časovú tieseň a rýchlosť šírenia informácií často žurnalisti overovanie faktov zanedbajú. 

Novinár musí taktiež rátať s tým, že ľudia, o ktorých píše, sa budú brániť. Balogová uviedla, že denník SME má v súčasnosti 51 otvorených súdnych sporov. „Každý deň niekoho nahneváte,“ podotkla.

Šéfredaktorka podporuje mladých novinárov. Páčia sa jej blogy, v ktorých autor logicky dokáže zdôvodniť svoje názory. „Mladí ľudia sa bránia osobnému kontaktu so zdrojmi,“ zaráža šéfku denníka SME. Práve zdroje však vedia doplniť a najmä objasniť tému článku. Hoci niekedy ponúknu závažné informácie off record, ktoré novinár nemôže použiť.

Text a foto: Michala Gálová



Nezaradené

Barhum Nakhlé: „Emócie nesmú zvíťaziť nad rozumom“

„Vidím, že som vás všetkých ihneď zaujal svojim exotickým zovňajškom. Na úvod našej debaty preto vysvetlím, že môj otec je Sýrčan a mama pochádza zo Slovenska. Otec sem prišiel v 70. rokoch, získal štipendium na štúdium architektúry. Mamu vraj zachránil pred býkom, preto si získal jej srdce. No verili by ste tomu?,“ zakončuje svoje rozprávanie smiechom sympatický mladík. Jeho meno je Barhum Nakhlé. Muž, ktorý okrem iného hovorí piatimi jazykmi a istý čas svojho života prežil v krajinách, kde tvrdou rukou vládli Muammar Kaddáfi či Bašar Asad.

Migrant ≠ terorista
Barhum zavítal na Katedru žurnalistiky UK v rámci predmetu Zahraničnopolitická žurnalistika, aby študentom 5. ročníka priblížil svoj pohľad na zaužívané predsudky voči migrantom a ich kultúre. Občania našej krajiny si s uvedenou skupinou obyvateľstva spájajú predovšetkým slová ako terorizmus či islam. Barhum, ktorý v Sýrii, v krajine svojho otca, prežil len dva roky, však tvrdí, že stereotypy nepatria do otvorenej kultúry. „Zastávam myšlienku, že len tá kultúra, ktorá prijme inú kultúru, môže o sebe hovoriť ako o otvorenej. Podľa mňa však tento takzvaný strach z nepoznaného nenájdeme len na Slovensku, ale takpovediac všade. Najmä v krajinách východnej Európy. Možno to súvisí s ich minulosťou,“ poskytol svoj pohľad na vec. 

Prečo potom Slováci pociťujú strach z arabskej kultúry? „Sú tu historické predsudky. V prvom rade náboženstvo. Islam a kresťanstvo spolu súperili už v časoch stredoveku, každé z nich považovalo to opačné za niečo nežiadúce. Z toho vyplývajú aj ďalšie negatíva. Často sa v súvislosti s inou kultúrou poukazuje len na negatíva. Vznikajú bariéry, slabá vôľa prispôsobiť sa z oboch strán a prerastá to až do takej malej xenofóbie. Nemali by sme zabúdať na skutočnosť, že sme v prvom rade ľudia. Národ je podľa mňa len produktom našej predstavivosti.“

Skúsenosti získal pri práci s migrantmi 
Znalosť jazykov (hovorí plynule po anglicky, slovensky, arabsky, turecky a perzsky) mu pomohla v jeho profesionálnej kariére. Zoznámil sa so zakladateľmi mimovládnej organizácie, neskôr občianskeho združenia, ktorého cieľom bolo poskytovať humanitárnu pomoc v Iraku. Keďže Barhuma ich plán zaujal, chcel sa zapojiť ako dobrovoľník. To sa ale zmenilo po tom, ako sa o projekte dozvedela Organizácia Spojených národov. „Už som mal kúpený sezónny skipass, keď som sa dozvedel, že môžem ísť s tímom do Iraku spracovávať dáta od medicínskych centier pre OSN. Neváhal som a bez rozmyslu som sa vydal za dobrodružstvom. Až na mieste som si začal uvedomovať možné hrozby“. 

V čase vrcholiacej migračnej krízy v Európe pracoval pre miestny migračný úrad. Pomáhal v asimilácii irackých kresťanov po ich príchode do centra v Humennom. Aj vďaka nim sa Barhum dostal do Iraku aj po druhýkrát. Slovenský filmár a dokumentarista Jakub Vojtek sa od irackých kresťanov dozvedel, že v Bratislave žije Slovák, ktorý je zároveň aj Sýrčanom. A keďže spracovával tému konfliktov v Iraku, Kosove, Srbsku a Gruzínsku, na spoluprácu si prizval práve Barhuma. Počas desiatich dní v Iraku bol Barhum tlmočníkom a sprievodcom tímu. Navštívil s ním domovy aj spomínaných (už slovenských) irackých kresťanov v meste Karakoš. Dnes Barhum pracuje na čiastočný úväzok v Lige pre ľudské práva. 

Konzervatívna arabská kultúra
Sú podľa Barhuma Slováci skutočne taký srdečný národ, ako o nich mnohí tvrdia? „Slovensko bolo spoločne s ostatnými východoeurópskymi krajinami dlhé roky izolované. Zisťujem, že až keď ľudia spoznajú akéhokoľvek cudzinca bližšie v rámci menšej skupiny, až potom ho dokážu prijať v rámci tej väčšej. Stále v obyvateľoch víťazí skôr strach z neznámeho.“

Spýtali sme sa Barhuma, či si myslí, že aj arabská kultúra je konzervatívna. „Určite áno. Najmä v posledných rokoch si všímam, že lokálne komunity sa začali do seba čoraz viac uzatvárať. Treba rozlišovať aj medzi sunitmi a šiitmi. Priklonil by som sa k názoru, že Arabi uprednostňujú náboženstvo pred štátnou príslušnosťou. Veria, že prostredníctvom neho môžu šíriť misijnú činnosť. Pokiaľ sa im to podarí mimo svojej krajiny, prispievajú k lepšiemu svetu. Podľa mňa to súvisí s tým, že islam ako náboženstvo neprešiel takými veľkými spoločensko-politickými zmenami ako kresťanstvo v Európe.“

Aké skúsenosti zažil počas svojho pobytu v arabských krajinách? „V Sýrii som bol dokopy asi dva roky. Býval som aj v Líbyi, v Egypte a v Maroku. No môžem povedať, že Sýria je niečím výnimočná, najmä taký Damask. Líbya aj Egypt sú pomerne konzervatívne, čo sa však nedá povedať o Sýrii, ktorú si pamätám. Bola to pomerne liberálna, kultúrou nabitá krajina, v ktorej žila otvorená spoločnosť ochotná tolerovať náboženskú rozmanitosť. Damask je úplne o niečom inom ako vojnami zničený Bagdad či betónom zastavaná Káhira. V Sýrii som bol však naposledy ako 17-ročný. O európskych krajinách ale majú vlastnú predstavu. Príliš sa im nepáči, že u nás máme uvoľnenejšiu morálku. Cez médiá dostávajú veľmi skreslené informácie o akejsi neviazanej spoločnosti. Spomeniem tiež jednu pikantériu. V arabských krajinách je napríklad absurdné, aby sa po ulici sama prechádzala žena.“

Emócie víťazia nad rozumom 
Keďže pracoval ako dobrovoľník a do kontaktu s migrantmi prichádzal takmer každý deň, zaujímalo nás, ako vníma úlohu štátnych orgánov pri riešení migračnej krízy „Prijímanie migrantov, alebo ak chcete utečencov, bolo rozhodnutím emocionálnym, nie racionálnym. Uplynuli viac ako dva roky a my stále nedokážeme vybudovať legálne cesty na bezpečnú prepravu osôb smerom do Európy. Ľudia umierajú pri pokuse dosiahnuť lepší život. Chýba funkčný mechanizmus na prijímanie utečencov. Pokroky sa urobili, stále však sme dosť ďaleko od dokonalosti.“

Čo prinesie budúcnosť?
„Tak to keby som len vedel!“ zasmeje sa srdečne Barhum pri poslednej otázke. „Pokúsim sa však svoje postrehy zhrnúť do troch bodov. Po prvé, tolerovať znamená spoznávať. V tomto prípade ide individuálnu vlastnosť. Nezáleží na tom, či je človek chudobný alebo bohatý, záleží na jeho humánnosti a ľudskosti. Nesmieme dovoliť, aby sa spoločnosť radikalizovala a polarizovala. Bez ohľadu na migrantov. Neuznávam však ani nezmyselné tvrdenie, že do Európy môže prísť toľko ľudí, koľko len bude chcieť. Pokiaľ sa tak stane, vznikne konflikt medzi domácou kultúrou na jednej strane a inou kultúrou na strane druhej. Rovnako sa do sporu dostanú aj prívrženci myšlienky prijímania migrantov, prípadne ich odporcovia. V niektorých krajinách sveta sa to už odohráva. Môj názor som naznačil už v jednej z prechádzajúcich odpovedí. Nesmieme dovoliť, aby emócie zvíťazili nad rozumom.“

Text a foto: Dávid Malík













Nezaradené

Juraj Mravec: Rok na prednej línii, zoči-voči Islamskému štátu

Posledné roky nám médiá neustále prinášajú aktuálne informácie o situácii v Iraku a Sýrii. V roku 2014 sa džihádisti postupne zmocnili veľkých častí Blízkeho východu a Islamský štát začal svoju vojnu proti vládam v Sýrii a v Iraku. Nakoniec dobyli aj sunitské mesto Mosul, čo bolo podľa Juraja Mravca jedno z najväčších prekvapení. Práve ono sa stalo centrom ISIS. Ako sa na ňu pozerá človek, ktorý ju na vlastnej koži prežil? 

V stredu, 21. novembra 2017, mali študenti prvého ročníka Katedry žurnalistiky Filozofickej fakulty UK možnosť vypočuť si na prednáške reportážneho fotografa Juraja Mravca, ktorý im veľmi emočne priblížil svoj rok na prednej  bojovej línii v Iraku, kde bol so skupinou slovenských paramedikov z Akadémie urgentnej medicíny. Dozvedeli sa, ako postupne prebiehala ofenzíva irackých a kurdských jednotiek na Mosul i to, aké náročné ho bolo oslobodiť. 

Jeho pobyt sa začal 24. októbra 2016. Na začiatku stretnutia pustil Juraj Mravec študentom jedno z videí, ktoré natočil, keď spolu s paramedikmi precházali cez nebezpečnú oblasť. Následne pokračovala prezentácia fotografií z jeho pobytu v Iraku. Všetky z nich mali svoj vlastný príbeh, každá vyvoláva iné emócie.

Mesiace strávené na púšti boli fyzicky aj psychicky veľmi náročné. Ako sám povedal: „Vyzeralo to tam často ako vo vesmíre, na púšti sme nič nevideli, iba počuli kurdskú ofenzívu, lietadlá, streľby, ktoré boli na dennom poriadku.“ S paramedikmi pomáhali mnohým zraneným, ktorých ošetrovali priamo na fronte, aby prežili cestu do nemocníc, ale tiež mnohým utečencom, ktorí začali utekať hlavne po tom, čo sa začala západná ofenzíva na Mosul. 

Nechýbali ani fotografie detí, ktoré patrili k jedným z najčastejších obetí. V mieri  takmer vôbec nežili, vojna bola pre nich bežným stavom. Bez obáv pobiehali po okolí, často končili v rukách paramedikov po výbuchoch mín či iných zraneniach. Pre fotografa a dokumentaristu Juraja Mravca bol pohľad na tieto deti jednou z najťažších častí pobytu na vojnovej línii. 

Zámerom Mravcovej cesty bolo natočiť dokumentárny film, ktorý by mali uviesť do vybraných kín v apríli 2018.  Prednáška mnohým z nás otvorila oči a ukázala nám, že kým my riešime úplné banality, inde ľudia hladujú, trhajú sa o slnečnicové semiačka a bojujú každý deň o holý život a prežitie svojej rodiny. 

Text a foto: Blanka Kucharovičová







Nezaradené

Dáta v televízii nestačia

Bratislava 22. novembra – „Ak je práca zaujímavá a televízia sa vyvíja, pre mňa ako analytičku to je vždy atraktívne“, tvrdí bývalá šéfka oddelenia výskumu v RTVS Darina Kyselová. Na stretnutí so študentmi Katedry žurnalistiky Filozofickej fakulty UK hovorila aj o posledných piatich rokoch, keď pomáhala bývalému generálnemu riaditeľovi verejnoprávneho rozhlasu a televízie Václavovi Mikovi s vývojom formátov a skúmaním programovej štruktúry.

V minulosti pôsobila mediálna analytička aj v televíziách Markíza a JOJ. Medzi jej povinnosti patrilo pozorovanie sledovanosti, ktorá v prípade verejnoprávnej RTVS v poslednom období výrazne stúpla. Na výkonnosť hráča na televíznom trhu podľa Kyselovej vplýva politika, pokrytie, financie aj programovanie. Ako uviedla, manažovať dianie v televízii treba v teréne i „za stolom“.

Zhodnotiť výkonnosť, kontrolovať vysielanie a plánovať udalosti – aj to je práca vedúcej oddelenia výskumu. „Spätná väzba je dôležitá,“ uviedla Kyselová a spomenula časy, keď po dosiahnutí strategického cieľa chýbal záujem o reflexiu. Televíziu v priemere ľudia sledujú 240 minút denne. Iba desať percent Slovákov si ju nezapne vôbec. Podľa analytičky, diváka možno ľahko stratiť. Aj preto je dôležité ponúknuť pre každého niečo a vedieť, kde sú „diery“ na mediálnom trhu.

Budúcim novinárom odborníčka prezradila, že diváci sa dajú rozdeliť do šiestich skupín. Sú ako čísla, ktoré majú svoje demografické znaky a dajú sa merať. Ľudský faktor je však pri každej tvorivej práci kľúčový. Dáta, dáta, dáta – heslo, ktorým sa riadia takmer všetci analytici, musia ísť v televíznej brandži ruka v ruke so spoločenskou objednávkou a potrebami diváka. Bez neho, napokon, práca v televízii nemá zmysel.

Text: Tomáš Kušnír

Foto: Peter Kubínyi

Nezaradené

Vynorené potopené duše

Na diskusii s autorkou a zostavovateľkou výnimočnej knihy Potopené duše, ktorá sa uskutočnila 15. novembra 2017 na Univerzite Komenského v Bratislave, sa zúčastnili aj študenti našej katedry žurnalistiky. Andrea Bokníková v nej dala priestor neznámym poetkám prvej polovice 20. storočia. Precízne a trpezlivo zozbierala ich roztratené básne, ktoré v knihe doplnila o eseje či listy.  Pridala k nim aj medailóny jednotlivých poetiek.

V knihe nájdeme básne od dvanástich rôznych autoriek. Každá z nich je iná, a práve preto majú šancu jedna pri druhej vyniknúť. Aj napriek tomu, že ide o kvalitné básne aj autorky, zbierka im nikdy nevyšla – či už kvôli politickej situácii alebo postaveniu žien v minulosti. Práve preto sa Andrea Bokníková rozhodla pre názov Potopené duše. Pre duše, ktoré sa nikdy nedostali na povrch.

Na konci diskusie sa o slovo prihlásila aj dcéra jednej z poetiek, Viery Markovičovej-Zátureckej, ktorej úprimné poďakovanie v mene svojej mamy vyvolalo u mnohých až zimomriavky: „Ďakujem, že sa tieto potopené duše opäť vynorili.“

Text: Tatiana Prejsová
Foto: Hana Fábry

Nezaradené

PROTI NEROVNOSTI BOJUJú FILMOM

Žijeme v spoločnosti, v ktorej je sexizmus a zobrazovanie násilia na ženách vo verejnom priestore tichým tolerovaným štandardom. Tvrdí to Ľubica Rozborová z odboru rodovej rovnosti a rovnosti príležitostí z Ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny. Nelichotivú situáciu sa snaží zvrátiť kampaňou proti sexuálnemu násiliu, s ktorou neobišla ani Katedru žurnalistiky Filozofickej fakulty UK. Asistoval jej filmový kritik Peter Konečný. 

Cieľom kampane „Pretože hovorím nie“, je zvýšiť povedomie o sexuálnom násilí medzi mladými ľuďmi. Má tiež ambíciu zmeniť celospoločenské vnímanie tohto fenoménu. Forma prednášky bola pre budúcich novinárov lákavá. Tabuizovanú problematiku totiž hostia ilustrovali vhodným výberom sexistických a násilníckych filmových scén a reklám, z ktorých sa mnohé svojou surovosťou navždy zapísali do dejín kinematografie. 

Násilie fascinuje ľudí odnepamäti. Neobchádza ani sociálne siete, kde v posledných rokoch nadobudlo obludné rozmery. „Najviac vyhľadávanými videami na internete sú tie, ktoré zachytávajú smrť,“ potvrdil Peter Konečný. Spoločnosť stále bojuje s výraznou nadvládou rodových stereotypov. Tie určujú, akými spôsobmi by sa mali žena a muž správať. Aj vďaka tomuto problému už desaťročia vznikajú sexistické reklamy či násilné a sexistické filmové scény. Na vrchole pyramídy násilia je vražda ženy. 

Okolnosti, ktorými možno ospravedlniť akékoľvek sexuálne násilie, neexistujú. To, že pri ňom nebola použitá hrubá sila ešte neznamená, že sa môže tolerovať. Má totiž rôzne formy. Hostia študentov na záver vyzvali, aby nezatvárali pred týmto problémom oči. Týka sa každého z nás. „Nikto si z nás si nikdy nezaslúži násilie,“ dodala na záver Ľubica Rozborová. 

Text a foto: Veronika Romanová