Browsing Category

Nezaradené

Protestujúci v Hongkongu odkazujú: Prišli sme o oči aj uši, čo bude ďalšie?

Nemajú meno. Nemajú vodcu. Majú len spoločný cieľ. Čierna farba, plynové masky či žlté helmy sa stali ich symbolmi. Kto stojí za protestami a prečo neutíchajú? Nepokoje zasiahli okrem miestnych aj stovky výmenných študentov. Medzi nimi sa ocitla aj Katarína Tuanová, študentka Vysokej školy ekonomickej v Prahe. Jedným z najväčších ohnísk demonštrácií sa stala jej dočasná alma mater, Hongkonská Polytechnická univerzita.

Prečo ste sa rozhodli ísť študovať práve sem? Bolo už v tom čase vo vzduchu cítiť, čo sa v uliciach mesta odohrá a čo sa tam odohráva dnes?

Táto možnosť sa mi naskytla až na magisterskom štúdiu. Počas bakalára som bola na študijnom pobyte v Južnej Kórei, ale Hongkong som mala stále v pláne. Keď sa objavila príležitosť vycestovať tam na pol roka, bez podmienok, že sa musím zaviazať na dlhší čas, neváhala som. Myslím si, že šesť mesiacov je dosť na to, aby som vstrebala miestnu kultúru a životný štýl. Žiť či cestovať po Hongkongu ako študent je najvýhodnejšie.

V tom čase bolo mesto nedotknuté.Situácia sa začala vyvíjať do podoby, akú má dnes, až potom, čo som si podala  prihlášku, no napriek tomu som svoje rozhodnutie nezmenila. Neprišli žiadne odporúčania, aby som do školy nenastúpila a rodičia verili môjmu rozhodnutiu.

Nie je to prvýkrát čo Hongkongom otriasajú protesty. V roku 2014 sa do histórie zapísal takzvaný Umbrella Movement (雨傘運動), ktorý trval takmer tri mesiace. Vtedy vysokoškoláci bojovali za slobodné demokratické voľby. Vidíte spojitosť medzi touto udalosťou a súčasným hnutím ?

O Umbrella Movement som sa dozvedela až po začatí súčasných nepokojov. Prirodzene, zaujímalo ma, či sa v minulosti nedialo niečo podobné a hľadala som odpovede na to, ako sa terajšia situácia môže vyvinúť. Natrafila som na ľudí, ktorí  poznali niekoho, kto sa predošlého protestu zúčastnil.

Upokojili ma ich slová, že všetko sa odohralo v tichosti. Každodenný život mesta sa veľmi nezmenil, a tak som verila, že to bude tento rok rovnaké. Ale čím viac som sa o minulosti dozvedala, tým menej sa to zhodovalo so súčasnosťou. Jeden z najmarkantnejších rozdielov v protestoch bola organizovanosť. Ten z roku 2014 bol organizovaný. Angažovali sa v ňom rôzne politické strany, asociácie, organizácie a podobne. Subjekty, ktoré vždy tie stretnutia nejako korigovali.

Čo sa zmenilo?

Keďže bol protest riadený, mali koho zatknúť a postaviť pred súd. Súčasné demonštrácie nemajú žiadneho lídra, nikto ich nezastrešuje, nikto za ne nezodpovedá a nikto ich nevedie. Ľudia sa sami organizujú cez sociálne média, najčastejšie prostredníctvom četovacích aplikácií.

Fungujú anonymne, práve preto dokážu prežiť bez toho, aby boli odhalení. Sú spontánni. Hocikto navrhne miesto a čas stretnutia. Tie sa plánujú z týždňa na týždeň, niekedy aj zo dňa na deň, či z hodiny na hodinu. Okrem organizovanosti je najzásadnejší rozdiel medzi súčasnými nepokojmi a Umbrella Movement v tom, že v roku 2014 sa týmto protestom nič nezmenilo. V roku 2019 dosiahli naplnenie niekoľkých požiadaviek.

Aké sú špecifické znaky, podľa ktorých viete určiť, že sme v uliciach stretli podporovateľov protestu?

Čierna farba symbolizuje celé toto hnutie, preto sa jej aj ja snažím vyhnúť, keď sa rozhodujem, čo si oblečiem. Touto farbou sa zahaľujú od hlavy k pätám – od čiernych topánok,  cez mikiny až po šiltovky. Nijako sa nenazývajú. Tí najradikálnejší, tí čo zapaľujú dymovnice a sprejujú grafity, nosia prilby a masky, tak tým sa hovorí Predná línia.

Ich symboly sa vyvinuli časom a sú reakciou na udalosti, ktoré ich sprevádzajú. Znak prilby a plynovej masky sú odpoveďou na fyzické útoky a policajné násilie, keď účastníkov rozháňali streľbou gumových projektilov. Takýto projektil jednému dievčaťu v Prednej línií poškodil zrak tak veľmi, že oslepla. Na znak súcitu i poukázania na hrubosť polície, si protestujúci začali preliepať jedno oko.

Protesty sa z ulíc presunuli do škôl, a tak sa novým symbolom stali aj ony. Napríklad, u nás na univerzite, je množstvo sôch s helmami na hlave alebo s plynovými maskami, či masa plagátov s tvárou, ktorá má prekryté oko. Aj fyzický útok na demokratického kandidáta pročínskym prívržencom skončil tak, že mu odhryzol ucho. Poukazujú na tie najväčšie straty  a hovoria: „Prišli sme o oči aj o uši, čo bude ďalšie?“

Na znak súcitu si protestujúci preliepajú jedno oko, znázornili to aj na plagátoch.

Kto je jadrom hnutia?

Hlavnou silou demonštrácií sú mladí študenti vo veku od 18 do 22 rokov. Samozrejme, nájdu sa medzi nimi naozaj aj veľmi mladí ľudia. Myslím si, že najmladší zatknutý člen bol 13 ročný chlapec a najstarší mal 84 rokov. Čo sa Prednej línie týka, tú tvoria vysokoškoláci.

Niektoré štatistiky uvádzajú že až 60 percent ľudí vo veku od 18 do 29 rokov plánuje z Hongkongu emigrovať. Stretli ste sa vo svojom okolí s takýmito názormi? Naozaj chcú mladí z krajiny odísť?

Tí, s ktorými som bola v kontakte, mi otvorene povedali, že nie sú s tamojšou situáciou spokojní. Nemysleli tým protesty, ale politickú situáciu. Vláda nenačúva svojmu ľudu.Sama som si hovorila, či to nakoniec nedopadne tak, že sa mladá generácia rozpŕchne do sveta a Hongkong zaplnia ľudia z Číny.

Ak nie ste s niečím vo svojej krajine spokojní, vzoprite sa tomu a konajte. Má to význam.

Výskumy uvádzajú, že vyše 80 percent hongkonského obyvateľstva sa necíti byť Číňanmi. Máte s tým nejaké skúsenosti, máte na to názor?

Je to logické, majú svoj vlastný systém aj jazyk. Než ich v roku 1997 odovzdali Číne, patrili k najslobodnejším krajinám. Majú veľmi liberálne zákony, je tam napríklad povolená prostitúcia. Mne to príde tak, že sa držia pravidla: Kým robíš niečo nelegálne, je to v poriadku. Dovtedy, kým ťa nenachytajú.  Podstata je , že ak vedľa seba postavíte človeka, ktorý celý život vyrastal v komunistickej Číne a človeka z Hongkongu, sú diametrálne odlišní.

Podporovateľov protestu môžete identifikovať na základe čierneho oblečenia.

Nie je, podľa vás, na niečo dobré aj to, že sa tam Čína snaží nastoliť poriadok a „morálku“ ?

Je to mesto, kde je zaužívaná politika – jedna krajina, dva systémy, takže si veľmi za svojou autonómiou stoja. Jediné, čo s pevninou zdieľajú, sú armádne zložky. Oficiálne je Hongkong Čína, ale majú vlastnú legislatívu. Nezávisle si navrhujú aj uplatňujú zákony. Napríklad, najnovšie riešili zákon, ktorý zakazoval zakývanie tvárí maskami a rúškami. Miestna vláda ho schválila veľmi rýchlo, a práve ten najvyšší súd – nezávislý, to označil za neadekvátne a zákon zamietol.

Práve v tomto prípade sa ozvala Čína,  že by vôbec nemalo byť v ich právomoci takto rozhodovať. Hongkong sa ohradil, že majú právo na samostatnú súdnu moc a nik iný by sa do týchto vecí nemal miešať.

Myslíte si, že Hongkonská polícia v skutočnosti prijíma rozkazy od pevninskej Číny?

Je pravda, že sa miesta polícia označuje ako hongkonská, ale ja si myslím, že nie všetci jej členovia sú rodení Hongkončania. Spôsob, akým sa k ľudom správajú a ako vulgárne s nimi hovoria, mi nesedí s tým, že sú jedna krv. Nie je to potvrdené a myslím si, že by to Peking ani nikdy nepriznal, ale viacerí si myslíme, že v ich radoch sú dosadení Číňania.

Plynie päťdesiatročné ultimátum slobody a v roku 2047 sa mesto opäť v plnom rozsahu stane oficiálnou súčasťou Číny. Myslíte si, že ľudia rozmýšľajú nad svojou budúcnosťou a boja sa, čo im táto zmena prinesie?

Riešia to, čo je teraz. Ide im o to, že práve teraz majú právo na slobodu a demokraciu, tak ju chcú mať. Autonómia je síce na papieri podpísaná ešte na ďalších 27 rokov, ale Čína ju už teraz začína napádať. Vedia, že v roku 2047 s tým už nič neurobia. Teraz ešte áno, a preto bojujú. O tom, čo bude, premýšľajú, ale či majú strach, ťažko povedať.

Ako miestne médiá informujú o protestoch? Dostávajú priestor alebo sú zatláčané do úzadia? Aký je postoj miestnych novinárov?

Protesty pokrývajú média veľmi dobre. Komunita reportérov má svoje oficiálne noviny a televíziu, ale je tam aj množstvo nezávislých reportérov, ktorí majú svoje vlastné asociácie a nahráva im do kariet veľká liberálnosť štátu.

Bojom za slobodu a demokraciu, húževnatosťou a vytrvalosťou chcú  inšpirovať celý svet. Predovšetkým ľudí v Číne.

Množstvo kameramanov či fotografov stojí priamo pred políciou v prednej línií. Niekde inde na svete sú v takýchto prípadoch barikády a reportéri stoja za nimi. V Hongkongu nie. Aj počas streľby môžu ísť tak blízko, ako si sami trúfnu. Správy sa šíria aj cez sociálne siete, najmä Twitter. Vláda je voči nim bezmocná.

Ocitli ste si sa v centre diania protestov aj vy?

Nie, vždy som sa snažila ohniskám vyhýbať. Vďaka četovacej aplikácií či iným sociálnym sieťam nebolo ťažké zistiť, kedy sa najbližšie stretnutie uskutoční. Napríklad moji spolužiaci veľmi často takéto správy zdieľali. Väčšina protestov sa koncentrovala na jednom mieste, bežný človek sa s nimi vôbec nemusel dostať do styku. Za tie štyri mesiace čo som tu, som sa nestala priamym svedkom žiadnej akcie.

Logicky, keď sa k takýmto informáciám dá ľahko dostať, ako je možné, že to neuľahčilo aj prácu polície?

Nemyslím si, že je pre nich ťažké zistiť, kedy bude najbližšie stretnutie protestujúcich. Ide skôr o ich právomoc. Prichádzajú len vtedy, keď už je na mieste skutočne veľa ľudí, aby ich rozohnali. Úprimne, týchto stretnutí je dosť veľa a nemyslím si, že ich polícia nejako zvlášť sleduje.

Ako už bolo povedané, protesty dosiahli svoj cieľ a návrh zákona stiahol. Prečo stále pretrvávajú?

To bol prvotný impulz, prečo začali. Za ten čas, kým vláda ľudu nenačúvala, sa zoznam požiadaviek rozšíril. Úrady boli pasívne a polícia čoraz násilnejšia. Preto bolo cieľom hnutí získať slobodu, nechceli, aby boli ich stretnutia obmedzované. Ozbrojená brutalita narastala a protestujúci žiadali vládu, aby uznala, že je neúmerne krutá. Preto, keď už bol zákon v októbri stiahnutý, ľuďom to nestačilo. Už to nebola ich jediná požiadavka.

Opäť poukážem na policajné zložky, ktoré nezachádzajú s ľuďmi tak, ako by mali. Na internete koluje množstvo materiálu či už fotiek alebo videí, ako niekoho bez dôvodu brutálne trestajú. Všetko sa popiera.

Aké sú požiadavky protestujúcich?

  1. Stiahnutie zákona o extradícii
  2. Demisia Carrie Lamovej a zavedenie plného všeobecného volebného práva (čínska vláda trvala na tom, aby v Hongkongu boli voľby, avšak občania si mali vyberať iba z kandidátov navrhnutých z Pekingu)
  3. Transparetné vyšetrovanie policajného násilia a zneužívania moci
  4. Zastavenie nazývania protestu z 12. júna ako „výtržnosti“
  5. Prepustenie všetkých zatknutých demonštrantov bez obvinení

Cítili ste sa ako cudzinka vo väčšom ohrození? Napríklad pred políciou?

Našťastie nie, nikdy som s nimi nemala problém. Aj keď som sa neraz stretla s ozbrojenými zložkami, ktoré mali všetky možné zbrane. Vtedy len stáli na ulici a v podstate nič nerobili. To je však len jeden uhol pohľadu. Sú tu ľudia, ktorých  bezdôvodne brutálne napadli a práve oni sa snažia, aby sa vláda prestala polície zastávať a priznala si pochybenie.

Existujú zdokumentované a podložené teórie, že napriek tomu, že by mal byť Hongkong autonómny, Peking si do vlády dosadzuje svojich ľudí a snaží sa mesto riadiť podľa seba. Aký je váš názor?

Môže to byť jeden z dôvodov, prečo je vláda stále pasívna. Pravdepodobne je obmedzovaná z Pekingu. Nemyslím si, že sú bez rozumu a nevidia, čo sa deje, skôr s tým nič nemôžu urobiť. Vedia, čo ľudia chcú, no nemôžu im vyhovieť. Ak by najvyššia ministerka, Carrie Lam, skutočne ignorovala ľud z vlastnej vôle, bola by som veľmi prekvapená.

Vráťme sa ešte k vašej škole. Epicentrom najaktuálnejších udalostí bola Polytechnická univerzita. Viete nám priblížiť, čo sa vlastne stalo?

Spočiatku protesty začínali na Čínskej univerzite. Polytechnická univerzita mala ale lepšiu, strategickejšiu polohu. Z nej sa dalo zablokovať viac kľúčových miest. Dôležité je podotknúť, že tí, ktorí objekt obliehali, neboli len miestni študenti.

Zatarasili cesty, metro a keď prišla polícia, tak sa pred ňou bránili práve z kampusu školy. Ten bol následne zničený. Zabarikádovali všetky vchody stoličkami a lavicami a porozbíjali okná, takže teraz je univerzita nepoužiteľná. Ja prístup do budovy stále nemám. Medzi ľuďmi sa povráva, že doteraz tam ešte stále niekto je. Polícia školu oblieha dodnes. Samozrejme, sú to len neoficiálne domnienky, ale napríklad pred pár dňami z toho kampusu vyviedli ďalšieho študenta, a to už prešlo vyše týždňa, odkedy sa začala jeho okupácia.

Prečo práve univerzitné objekty?

Pôvodná stratégia bolo schádzať sa vonku, na verejných miestach, napríklad v parkoch. Avšak scenár bol vždy ten istý – stretli sa, prišla hliadka a rozohnala ich. Tak zmenili taktiku a prešli do univerzít. Pretože väčšina protestujúcich sú študenti a tiež preto, že polícia za normálnych okolností nemá do týchto objektov povolený vstup.

Čo chcú podľa vás protestujúci svojimi činmi odkázať svetu? Je to jediná cesta ako niečo zmeniť?

Tým bojom za slobodu a demokraciu, tou húževnatosťou a vytrvalosťou chcú  inšpirovať celý svet. Predovšetkým ľudí v Číne. Chcú vo svojej krajine nastoliť slobodu. A chcú, aby to svet vedel. Ak nie ste s niečím vo svojej krajine spokojní, vzoprite sa tomu a konajte. Má to význam.

Je podľa vás hongkonský ľud skôr prozápadný a ovplyvnený Britániou, alebo sa ich identita spája viac s východom?

Na toto neexistuje jednoznačná odpoveď. Pravdepodobne sa cítia byť Číňanmi v tom zmysle, že odtiaľ pochádzajú, ale nestotožňujú sa s ich politikou a režimom. V súčasnosti sa cítia byť Hongkončania. Vyvíjali sa samostatne a nepovažujú sa ani za britský, ani za čínsky subjekt. Sú mixom oboch krajín, a to ich robí tým, čím sú dnes. Ich jazyk je tiež odlišný. Na pevninskej Číne sa oficiálne hovorí mandarínčinou a na malom území, vrátane Hongkongu, sa hovorí kantónčinou. Kantonská čínština je ich neoficiálny, nepísaný jazyk. Práve počas protestov tento jazyk zdôrazňovali, pretože je to jazyk, ktorý ovládajú všetci v krajine a vedia ho zo všetkých jazykov najlepšie. Je to niečo unikátne, špecifické, niečo čo ich odlišuje. Je to jazyk Hongkongu.

Hongkong sa vyvíjal samostatne. Nepovažujú sa ani za britský, ani za čínsky subjekt.

Straty na životoch, ktoré sa udiali počas protestov:

Napríklad prípad dievčaťa, ktorý bol označený ako samovražda, ale v rôznych médiách kolovali videá a informácie, že to tak nebolo. Našlo sa video, kde je nasnímaná ako vstupuje do výťahu s neznámym mužom, ktorý bol označený za člena mafie.

Vyskytlo sa množstvo prípadov úmrtí, keď nebohých vyhlásili za samovrahov, ale miestni ľudia o tom dosť pochybovali. Bolo to zvláštne – z ničoho nič sa za jeden týždeň stali tri samovraždy. Tieto diskusie vedú najmä mladí,  od učiteľov v školách nikdy nezaznelo ani slovo.

Ďalším prípadom je údajný smrteľný pád chlapca v garáži, ktorý vyvolal veľké ohlasy. Polícia niekoľkokrát v tejto veci klamala, čo v ľuďoch opäť vyvolalo pocit nedôvery. Príchod sanitky ku chlapcovi trval vyše 40 minút a nikto nechápal, prečo tak dlho. Špekulovalo sa, že práve polícia nechcela záchranárov ku chlapcovi pustiť. Tá to všetko poprela. Objavili sa zábery z bezpečnostných kamier, že vchod do chlapcovej garáže blokovali policajné auta, takže sanitka vôbec nemohla prejsť.

Text: Kristína Debnárová

Foto: Kristína Tuanová

Ján Benčík: Extrémisti sa správajú ako sekta. Sú v práci pre svoju stranu obetaví a veria vo „vyššie dobro”

Na Slovensku ostalo málo ľudí, ktorí by nepoznali príbeh blogera Jána Benčika. Na dôchodku namiesto odpočinku monitoruje aktivitu extrémistov na facebooku, hoci sa mu neraz vyhrážali smrťou. Menej ľudí však vie, že – tak trochu náhodou,  patril k lídrom Nežnej revolúcie v Ružomberku. Pri tridsiatom výročí revolúcie sme sa s ním rozprávali o jeho celoživotnom boji za demokraciu, o založení bunky VPN, ale aj o tom, v čom extrémistom rozumie.

Na úvod nemôžem vynechať otázku, ktorá zaujíma asi každého – prečo ste sa pustili do vyhľadávania extrémistov, a to práve vo veku, keď by ste mohli už zaslúžene odpočívať?

Viac ako štyridsať rokov som prežil v totalitnom režime, ktorý mi rozhodne nelahodil, a nechcem, aby som ja alebo moji synovia či vnuci prežili zvyšok života v nejakom inom. Považujem to za nebezpečnú záležitosť, či už ide o ľavicový alebo pravicový totalitný režim.

Ako ste sa k tejto činnosti dostali?

Pôvodne som písal o konšpirátoroch, no už vtedy som vnímal množstvo extrémistov, ktorí tiež šírili tieto bludy. Priznám sa, veľmi ma mrzí, že som sa im nevenoval oveľa skôr. Predtým som ich považoval za šašov, smial som sa z nich. No keď sa dostali do parlamentu, bol to pre mňa veľký šok. Odvtedy som sa viac zameral na pravicových extrémistov, ale všímam si aj tých ľavicových. Preto ma tak svorne nenávidia komunisti aj fašisti.

Váš otec sa po vypuknutí Slovenského národného povstania aktívne zapojil do odboja, dokonca získal vyznamenanie. Povedali by ste, že aj to vás ovplyvnilo?

On bol dolnozemský Slovák, pochádzal z rumunského Nadlaku. Vtedy ešte nebol občan Československej republiky, čiže nepodliehal mobilizácii, ktorá bola vyhlásená na začiatku Povstania. Na vlastnú päsť sa teda vybral do Banskej Bystrice a rozhodol sa ho zúčastniť. Čiže nejakú tú tradíciu si so sebou určite nesiem.

Rovnako, ako dnes bojujete proti fašizmu, pred tridsiatimi rokmi ste sa postavili proti komunizmu ako spoluzakladateľ hnutia Verejnosť proti násiliu v Ružomberku. Ako si na toto obdobie spomínate s odstupom času?

Pracoval som vtedy ako technik na montážach. Chodil som na „týždňovky” mimo miesta bydliska a počas pracovného týždňa som býval v maringotke. V tom čase v Hliníku nad Hronom. Po zákroku polície v Prahe proti študentom to všade vrelo. Stretával som sa s mnohými ľuďmi, ktorí boli nespokojní. Zašiel som na Vysokú školu lesnícku a drevársku vo Zvolene, lebo som ju mal najbližšie. Vtedajší rektor tam organizoval míting spolu s komunistickými funkcionármi z miestnych podnikov. Rozprávali tam úplne bludy o tom, že nás chcú zmanipulovať a že máme veriť komunistickej strane. Chcel som sa študentom prihovoriť aj ja, ale miestny despota mi to nedovolil. O pár dní rektora z funkcie odvolali.

V rámci služobnej cesty do Bratislavy som sa zastavil aj na Vysokej škole poľnohospodárskej v Nitre. Medzi študentmi to vrelo, robili sa letáky, debatovalo sa. V Ružomberku bol stále relatívny pokoj, no iba zdanlivý. Vo viacerých ružomberských závodoch vznikali štrajkové výbory, ktoré zohrali rozhodujúcu úlohu v pripravovanom generálnom štrajku.

Zdroj: súkromný archív Jána Benčíka

A vy ste sa nečakane stali jednou z jeho kľúčových postáv…

Bolo to v pondelok 27. novembra. Mal som voľno, a tak som si dal do tašky Ústavu ČSSR, Chartu ľudských práv OSN a kópiu Charty 77, a povedal som si, že sa do toho skúsim zapojiť. Pridal som sa ku skupine ľudí s transparentmi a šli sme na námestie pred radnicu, vtedajší Mestský národný výbor.

Zábery demonštrujúcich 27. 11. 1989

Na námestí bolo päť až sedemtisíc ľudí. Niekto zakričal: „Prečo nevyvesíte zástavu?” Ktosi z okna zmätene vysvetľoval, že ju má domovník či správca, a ten odišiel na obed. Jeden z demonštrujúcich zástavu mal, a tak sme ju išli vyvesiť.

Na fotografii sa Ján Benčík pridal k skupine s vlajkou. Na hlave má šiltovku

Keď zaviala na balkóne, ozval sa potlesk a už som tam ostal. Zúčastneným som sa prihovoril spolu so zástupcami štrajkových výborov viacerých ružomberských podnikov a organizácií , a ako prvý v meste som verejne žiadal o odstránenie hanebného článku ústavy o vedúcej úlohe KSČ a potrestanie autorov tzv. pozývacieho listu z roku 1968 za vlastizradu. Okrem toho som nechtiac vyhlásil ďalšie stretnutie venované ekologickým problémom mesta.

Na balkóne vtedy MsNV, teraz mestský úrad

Vtedy ste založili VPN?

Po skončení toho ďalšieho stretnutia sme sa zo strachu pred eštebákmi presunuli na chodbu miestnej štátnej nemocnice, kde nás zaviedol vtedajší primár chirurgie. VPN sme teda založili na chirurgii. Predseda Mestského národného výboru nám na základe požiadavky VPN potom pridelil priestory v Robotníckom dome, ktorý mali predtým celý komunisti. Neskôr v januári som bol na celomestskom zasadnutí zástupcov koordinačných výborov VPN z Ružomberku zvolený za jeho predsedu.

Preukazy zo snemov VPN, ODÚ-VPN, SD, KDS, DS. Odkedy sa DS zlúčila s SDKÚ, Ján Benčík nie je v žiadnej strane, rovnako ako pred novembrom 1989.

Mnohí vás očierňujú, vyhrážajú sa vám smrťou a obesením, nazývajú vás eštebákom. Mali ste už niekedy chuť s tým seknúť, povedať si, že toho vyhrážania máte už plné zuby a zaslúžite si pokoj?

Každý má vo svojom živote také chvíle, niekedy lepšie, inokedy horšie. Zavše vás niečo raní. No nenávisť extrémistov a fašistov ma skôr motivuje pokračovať v tom, čo robím. Istý čas to veľmi zle niesol môj starší syn, ktorý mal prehnané obavy, či sa nepomstia na jeho deťoch.

V súčasnosti prevládajú skôr pozitívne alebo negatívne reakcie?

Po každom blogu zvyčajne príde nejaká vlna nenávisti. No dostal som aj množstvo ocenení, ktoré to vyvažujú: prijatie u prezidenta, Biela Vrana, Európsky občan, Cena Jána Langoša… Veľmi si ich vážim.

Je pravdou, že extrémisti pochádzajú zo všetkých sociálnych a intelektuálnych vrstiev?

Veľmi veľa prívržencov extrémizmu má vyššie vzdelanie. Z ĽSNS je to napríklad Martin Beluský a Milan Uhrík, ktorí majú titul PhD. Tento rok kandidoval za ĽSNS Miroslav Urban, primár interného oddelenia Vojenskej nemocnice v Ružomberku. Spomenúť môžeme aj bývalého sudcu Miroslava Radačovského, ktorý sa na kandidátke ĽSNS dostal do Európskeho parlamentu.

Obdobie Slovenskej republiky je síce už dávno za nami, no ľudia z tých čias mali vnukov a pravnukov a tradícia sa prenáša v rodine, akoby s materským mliekom. Komunisti krajne pravicové myšlienky potláčali, no po páde režimu sa znovu začali dostávať do popredia.

Čo vás na extrémistoch najviac „zaujalo”?

Niekedy je fascinujúce ich sledovať. Extrémisti podľa mňa napĺňajú všetky znaky organizovanej sekty. Ich vzťahy sa tým pádom dostávajú aj do osobnej roviny, sú obetaví a schopní pre tú stranu niečo urobiť. Na mítingy sú ochotní prísť aj z veľkej vzdialenosti a sami roznášajú propagačné noviny, či už v mestách alebo na dedinách. Mnohým ľuďom, ktorí sa v živote nepresadili alebo nemajú vo svojom okolí také silné sociálne kontakty, to vynahrádza pocit súdržnosti. Sú súčasťou komunity, ktorá má vyšší cieľ a chce ich priviesť k nejakému „dobru”. Cítia sa skrátka ako spolubojovníci proti zlu.

Nový slovenský film Nech je svetlo veľmi realisticky zobrazuje, že extrémizmus môže prekvitať aj v úplnom zapadákove, zabudnutej dedine, kde sa prakticky nič nedeje. S čím to podľa vás súvisí? S chudobou?

Súvisí to pravdepodobne so zmenami po revolúcii, ktoré si všetci nepriali a niekoho tým pádom zasiahli. Na Slovensku je veľa oblastí, kde takpovediac „skapal pes”. Ľudia za to dávajú vinu iba zmene komunistického režimu, ďalej už nepozerajú. Totalita priniesla aj určitý pokrok a industrializáciu. Podniky vznikali aj v chudobných dedinách, no keďže boli závislé na socialistickom bloku, po revolúcii nenašli odbyt, nedokázali držať krok a skrachovali. A tie podniky, ktoré by tu možno aj odbyt našli, sa väčšinou dostali do rúk nesprávnym ľuďom, špekulantom alebo konkurencii, ktorá ich rovno zlikvidovala.

Ľudia, ktorí žijú v chudobnejších oblastiach a aj preto prišli o prácu veria, že práve Kotleba im pomôže. On hovorí: „My nemôžeme nič, veď sme v opozícii. Ale dajte nám hlasy a uvidíte!” Preto preferencie nestrácajú, práve naopak.

Prieskumy hovoria, že keby v nasledujúcich parlamentných voľbách volili iba mladí ľudia od 18 do 24 rokov, zvíťazila by ĽSNS. Prečo väčšinu Kotlebových voličov tvoria práve mladí ľudia? Chcú rebelovať proti aktuálnej politickej situácii alebo majú pocit, že Marian Kotleba je niekto, kto tu „spraví poriadok”?

Mladí ľudia sú vždy akoby antagonisticky naladení voči generácii svojich rodičov a voči tomu, čo rodičia považujú za dobré a správne. Rebélia tu teda stále je a svojím spôsobom posúva ľudstvo dopredu. Bez toho by nebol pokrok.

Keď sú však v revolučnom zápale a začnú cítiť silnú nespokojnosť s tým, čo sa tu deje, môžu sa im zapáčiť aj takéto radikálne riešenia. Jednoducho, majú nádej, že Kotleba to zmení k lepšiemu. Prieskumy napríklad prezrádzajú i to, že na gymnáziách nemajú až takú silnú podporu, najväčšia je na stredných odborných školách a učilištiach.

Súvisí to teda aj s nekvalitným či nedostatočným vzdelaním?

Určite. Ich vzdelanie je často veľmi povrchné. Knihy ani noviny už prakticky nečítajú, ich názory formujú najmä sociálne siete. Reportér Denníka N Andrej Bán organizuje debaty so študentami s názvom Zabudnuté Slovensko a nedávno sa ich pýtal, odkiaľ získavajú informácie. Väčšina odpovedala, že z Facebooku. Podobne reagovali na otázku, či si nejaké informácie sami vyhľadávajú. Vraj nie, vraj čítajú iba to, čo sa im objaví na facebookovej „stene”.

Vyriešila by to lepšia výučba dejepisu či kvalitnejšie školské osnovy?

Pomôcť by mohla mediálna výchova, ale myslím si, že ani pri najlepšej snahe by sme to úplne nevykorenili. Je to istá etapa, niečo, čím si musíme prejsť.

Pred tridsiatimi rokmi to boli práve študenti a mladí ľudia, ktorí bojovali proti totalite. Dnes akoby to bolo naopak. Nebojíte sa o budúcnosť ďalších generácií?

Keď sme v prvých dňoch stáli na námestiach, bolo to naozaj euforické. Stále spomínam, ako som počúval v maringotke rádio a tiekli mi slzy. My sme si totiž vždy mysleli, že v tom režime zomrieme. Tak dlho sme v ňom žili, až sme nechápali, že už je naozaj koniec. Väčšina komunistov dnes rozpráva, že chceli iba „opravu socializmu”. Kapitalizmus bol veľký strašiak, štyridsať rokov nám tlačili do hlavy, že je to tá najväčšia skaza. Ľudia sa ho teda báli a nevedeli, ako sa majú správať. Veď odkiaľ sme sa to mohli naučiť?

No ja som stále optimista. Verím, že v najbližších voľbách vyhrá opozícia. Avšak, zdá sa, že situácia na Slovensku sa stále zhoršuje – najskôr Vladimír Mečiar, potom Robert Fico, teraz Marian Kotleba. Okrem toho, nedávno sa vynorili úvahy o koalícii Smeru, SNS a ĽSNS. Povedal by som, že v nasledujúcich voľbách pôjde o všetko, rovnako ako v roku 1998, keď bol pri moci Mečiar.

Čo hovoríte na to, že Marian Kotleba mení rétoriku a napríklad o Slovenskom národnom povstaní začal hovoriť ako o významnej udalosti našich dejín?

S Andrejom Bánom sme sa nedávno nadľahčene rozprávali, že tu máme antifašistického Kotlebu. No nie je to pravda, on zostal rovnaký. Nikdy nepovedal: „Áno, nosil som gardistickú uniformu, odsudzujem to a dištancujem sa od toho.” Táto zmena slovníka je veľmi neúprimná, je to maskovanie. Poučil sa a uvedomil si, že mu to môže výrazne pomôcť v nastávajúcich voľbách. Keď presadzoval tvrdý antisemitizmus, mal iba jedno percento. No len čo svoju politiku namieril na Rómov a utečencov, preferencie mu začali rásť.

Hovorí sa, že do parlamentu mu „pomohol” aj Robert Fico.

Samozrejme, pretože spolu s Robertom Kaliňákom tiež podnecovali strach. Ľudia sa zľakli a utečencov prirodzene začali považovať za nebezpečných. No aj „liberál” Richard Sulík strašil migrantmi. Ľudia však neverili tomu, že by ich Fico či Sulík ochránili. Radšej sa rozhodli dôverovať Kotlebovi, pretože sa prezentuje ako rázny, mocný chlap, ktorý buchne po stole a všetkých utečencov sa zbaví alebo ich sem vôbec nepustí.

Okrem extrémistov sledujete aj rôzne konšpiračné teórie. Povedali by ste, že konšpirátori sú rovnako nebezpeční ako extrémisti?

Aj medzi extrémistami sa nájde veľmi veľa šíriteľov bludov a klamlivých teórií. Nie všetci extrémisti sú konšpirátori, ale je takých veľa. Nedávno som v nejakej debate zaregistroval takýto argument: „Ty sopliak, čo mi ty budeš rozprávať? Ja čítam Zem a vek a som člen ĽSNS.” Tým sa ohradil.

Konšpirátori sú nebezpeční tým, že mnohým vedia z hlavy vypláchnuť zdravý rozum. Je absurdné, čomu až dokážu veriť. Ľuďom sa kvôli nim dostáva do povedomia myšlienka, že už nemá význam robiť nič prospešné.

Myslíte si, že silu konšpirátorov podnecujú aj vládnuci politici, ktorí neustále opakujú, že nemáme veriť médiám a že novinári sú „protislovenské prostitútky”? Aj preto sa ľudia obracajú na tzv. „alternatívne médiá” šíriace hoaxy?

Nielen Robert Fico, ale aj mnohí z opozície majú takýto slovník. Väčšinou vtedy, keď novinár napíše niečo, čo sa im nepáči. Je to veľmi nebezpečné. Klasické médiá sa správajú podľa úplne iných pravidiel, ako tie alternatívne. Veď čo je alternatíva pravdy? Iná pravda? Lož, samozrejme.

Ján benčík (v strede) Zdroj: Marian Jaslovský

Povedzme, že niekto má blízkeho rodinného príslušníka (prípadne niekoho, s kým každodenne prichádza do kontaktu), ktorý týmto konšpiráciám verí. Ako s ním má nadviazať rozumný dialóg bez toho, aby nevyvolal konflikt alebo aby nestratili vzájomnú úctu?

Ak sa nechcete pohádať s vlastným rodičom alebo rozbiť vzťah, musíte sa cez to preniesť a ignorovať to. Samozrejme, treba sa pokúsiť nejako rozumne argumentovať. No mnohí ľudia sú voči akýmkoľvek argumentom imúnni, je to ako náboženská viera. Keď človek niečomu veľmi verí, dokáže sa úplne rozzúriť, keď mu niekto oponuje.

Plánujete ďalej pokračovať v tom, čo robíte? Necítite strach?

Syn mi hovorí: „Veď počkaj, po voľbách pôjdeme všetci buď za hranice, alebo do basy.” Nie, strach necítim a určite budem pokračovať. Ako som povedal, som optimista. Mám tiež výhodu, že už dávno som penzista, nechodím pravidelne do práce, ani do krčmy, a teda si ma nik nemôže vystriehnuť. Hoci už mi prišlo do schránky pár hnusných anonymných listov.

Ako filtrujete to obrovské množstvo nenávisti, s ktorým každodenne prichádzate do styku? Je vôbec nejaký spôsob na chvíľu „vypnúť” a nemyslieť na to?

Voľný čas najradšej trávim v prírode. Pravidelne od jari do leta chodím so svojím synom na výlety, alebo na chatu, kde nemám internet. Aby som náhodou nepodľahol pokušeniu.

Text: Ema Stanovská

Foto: archív Jána Benčíka

Katedrálka noVINárov nielen pre vinárov

Koncom novembra sa všetci z Katedry žurnalistiky zabavili na tradičnom podujatí novinárov. Katedrálku noVinárov 2019 usporiadali prváci  vo štvrtok 29. novembra, už tradične v Babylone. Pre hostí si pripravili pestrý program. Išlo najmä o štyri zaujímavé diskusie, ktorých sa zúčastnili študenti žurnalistiky.

Tí sa venujú rôznym činnostiam, ako napríklad rýchlej chôdzi, dobrovoľníctvu na onkológii, animátorstvu v detskom tábore, folklóru, divadelnému herectvu, recitácii či dobrovoľníctvu v neziskovej organizácii pre mladých. Okrem toho nám študentky zaspievali, videli sme tanec a spev folkloristky a tiež sme si vypočuli zaujímavú diskusiu na tému multikulturalizmus.

Po polnoci vyhlasovali víťazov tomboly, po ktorej pokračovala zábava až do rána.

Text: Radka Rosenbergová

Foto: Peter Kubínyi

Mladí za zmenu – politická strana študentov žurnalistiky

Žurnalisti založili politickú stranu Mladí za zmenu. Ide o fiktívnu politickú stranu študentov 4. ročníka. Tí mali v rámci predmetu Profesia hovorcu zorganizovať tlačovú konferenciu so všetkým, čo k nej patrí.

Tlačová konferencia k vzniku fiktívne založenej strany bola na katedre žurnalistiky. Mladí za zmenu predstavili štyri hlavné body, ktorými by chceli zaujať širokú verejnosť a zabojovať v parlamentných voľbách. Za dôležité oblasti považujú zvyšovanie učiteľských platov, rekonštrukciu a budovanie nemocníc, podporu kultúry a ekologického myslenia.

Za zvýšením platov učiteľov strana vidí zotrvanie pedagógov na Slovensku, či rozhodnutie mladých, študovať pedagogické smery. Mladí za zmenu pokladajú za potrebné rekonštruovať a budovať nové a kvalitné, technologicky vybavené nemocnice. Strana si uvedomuje, že zodpovednosť za dostupnosť poskytovania kvalitnej zdravotnej starostlivosti majú mať poisťovne, na ktoré by mal štát viac dohliadať. Študenti sú taktiež za to, aby kultúra nezostávala na chvoste politiky, ako v súčasnosti a za podporu ekologických projektov na vidieku.

Politický subjekt, na ktorého čele stojí študent a podnikateľ Artem Terentyev, má dať možnosť, dostať sa do politiky osobám zo všetkých regiónov a z rôznych profesií. Podľa  vyjadrenia žurnalistov – na veku nezáleží. Súčasťou strany môžu byť mladí ľudia, ale aj starší, ktorí by však mali dokázať prijať zmeny a vystúpiť zo svojej komfortnej zóny.

Študenti žurnalistky okrem predstavenia programu politickej strany pripravili v miestnosti priestor pre svojich kolegov –  novinárov, ako aj divákov z iných ročníkov. Samozrejmosťou bola vhodne upravená miestnosť a občerstvenie prichystané pre všetkých zúčastnených.

Text: Viktória Kulifajová a Silvester Roštár

Foto: Milena Poliakovska

Návrat kvetnatej felície

Sviatky smútku tešia obchodníkov

Parkoviská pred cintorínmi sú plnšie než krčmy v piatok večer, ľudia nesúci kahance a vence sa hemžia pred bránami pohrebísk. Každý z nich cestoval niekoľko desiatok, iný až stovák kilometrov, aby si zaspomínal na svojich zosnulých. Sviatky smútku sú však pre niektorých časom radosti.
            Je to ona. Vidím ju žiariť spoza rohu už dobrých dvesto metrov. Nezmenila sa od čias, keď moja generácia ešte navštevovala prvý stupeň základnej školy. Je stále taká zelená, ako bývala. Reflexná, jarná zeleň, upúta potenciálnych, ale aj verných zákazníkov. A rovnako ako sklamanie z našich hokejistov na majstrovstvách, prichádza iba raz do roka. Škodovka, felícia stankárov so smútočnými vencami a kahancami cestuje k malackému cintorínu zrejme už od výroby. Malý ľudový hatchback je každoročne až neuveriteľne preplnený gýčovými umelými kvetmi a čečinami pravdepodobne z Číny a stovkami kahancov s voskovými sviečkami vo vnútri. Len dve veci sú nekonečné – materinská láska a úložný priestor tejto „feldy“.
            Sympatický starší pár má stále rovnaký počet zákazníkov aj napriek tomu, že už najmenej desaťročie predáva rovnaký sortiment. „Máme aj teho andelíčka jak minulý rok, nebojte sa. Aj kahánky vám k temu dáme,“ hovorí zákazníkom pán hľadajúci anjela v kufri jeho zelenej strely. „Títo svátky sú pro nás Vánocama, vždycky sa prodá šecko a my máme na prilepšení k dúchodku,“ vraví. „Eném ked umrem, neskúste mi donést títo umelé opachy. Už včil ich mám dost, ešte aby mňa po smrci strašili.“

Ak sa obchodné reťazce zvyknú chváliť trvácnosťou ich produktov, títo stánkari nemusia. Podobne ako ich felícia, aj umelé vence tu zostanú roky po tom, čo oni tu už nebudú.   

Text: Miroslav Binčík

Tridsať rokov po – alebo, ako sa nám zmenila žurnalistika od Nežnej revolúcie?

Premeny slovenskej žurnalistiky po novembri 1989 – to bol názov vedeckej konferencie, ktorú Katedra žurnalistiky Filozofickej fakulty Univerzity Komenského usporiadala v Bratislave v stredu 6. novembra 2019 v rámci Týždňa vedy a techniky Slovenska 2019.

Po predchádzajúcich ročníkoch, ktoré sa zamerali napríklad na Ľudovíta Štúra, na univerzitné štúdium žurnalistiky v digitálnom prostredí či na „šesťdesiatku“ časopisu Otázky žurnalistiky, bola aj tohtoročná téma nanajvýš aktuálna, venovala sa zmenám slovenskej žurnalistiky od Nežnej revolúcie, teda za posledných tridsať rokov.

Ukázala to už prvá prednáška Danuši Serafínovej – Nežná revolúcia a začiatky prevratných zmien na stránkach dobových slovenských denníkov. Na konkrétnych príkladoch ukázala, ako vyzerali posledné čísla vybraných periodík krátko pred revolúciou a aké zmeny v nich potom nastali. Anna Sámelová vo svojom príspevku nazvanom Míľniky novinárskej nestrannosti na ceste editorskej zodpovednosti chronologicky skúmala podoby nestrannosti v ponovembrovom vývine slovenskej profesionálnej žurnalistiky a ich vplyv na dennú rutinu novinárov a redakcií. Mária Follrichová upriamila v príspevku nazvanom Zmena – od novinového letáka po nezávislý týždenník a mesačník (1989 – 2004) pozornosť na periodikum Zmena, ktoré spočiatku vydávali študenti našej katedry.

O demokratizačnej funkcii časopisu Slovenské pohľady počas vedenia R. Chmela v rokoch 1988 a 1989 hovorila vo svojom príspevku Mária Stanková. Nazvala ho Slovenské pohľady (n)a November 1989. Ďalším vystupujúcim bol Peter Kubínyi, ktorý poukázal na absenciu novinárskeho žánru fejtón v slovenských printových médiách.

Po prestávke vystúpila ako prvá Svetlana Hlavčáková s príspevkom Z tlačového tajomníka – hovorca, v ktorom sa zamerala na cenzúru, úrady pre tlač a kontrolu médií i tlačových tajomníkov a ich prerod na hovorcov po roku 1989, čo sa odvíjalo od etických kódexov. Olívia Strapeková v príspevku Ekonomická žurnalistika na Slovensku po roku 1989 hovorila o vývoji ekonomickej žurnalistiky vrátane trendov, ako je digitalizácia a globalizácia, ktoré ju ovplyvnili. Poukázala tiež na vplyv finančnej krízy z roku 2008 na vývoj tohto odvetvia žurnalistiky. Ján Hacek, ako to už vyplývalo z názvu príspevku – Vznik a vývoj otvorených zdrojov pre novinárov na Slovensku, sa zameral na to, akým spôsobom vznikali v roku 1989 takzvané otvorené zdroje a otvorené dáta pre novinárov na Slovensku.

Veronika Ševčíková sa sústredila na profesiu hovorcu v príspevku nazvanom Rozšírenie profesie hovorcu na Slovensku po roku 1989 a Adam Solga v príspevku – Máme sa obávať o budúcnosť slobody prejavu? – vychádzal z toho, že sloboda prejavu a sloboda tlače je odkazom Novembra 1989.

Text a foto: Peter Kubínyi

Aký film či seriál zaradiť do vysielania, aby si získal divákov? Povedia to aj peoplemetre!

V stredu 16. októbra prišiel na Katedru žurnalistiky Filozofickej fakulty Univerzity Komenského Vladimír Fatika, aby porozprával študentom prvého ročníka magisterského štúdia viac o tom, aké dôležité sú pre televízny trh výsledky sledovanosti. Ako výkonný  riaditeľ pôsobí v spoločnosti PMT, ktorá sa venuje ich elektronickému meraniu od roku 2002. Členmi PMT sú: Slovenská televízia,  Televízia Markíza,  TV JOJ, TA3 a  mediálne agentúry združené v AMA.

V súčasnosti, keď mladí ľudia dávajú prednosť iným obrazovkám, ako tým televíznym, je ťažšie prilákať ich generáciu na program, ktorý ponúkajú televízie. Navyše, kanálov je veľa a konkurencia je o to vyššia. Ktorá z nich si  svojím programom pritiahne najväčšie publikum? Tá, ktorá zvolí najlepšiu stratégiu programovania, tvorby a nákupu programov, marketingu a manažovania nástrojov  na dosiahnutie strategických cieľov.

Vladimír Fatika sa venoval tomu, akí dôležití sú ľudia v procese plánovania televíznej tvorby. Nevyhol sa ani chybám, ktoré naše televízie robia. Kľúčové je dať konkrétny produkt v konkrétnom čase tomu divákovi, ktorému je určený. Zároveň dodal:  ,,Nemôžeme u nás implementovať niečo, čo nie je vhodné pre náš trh .“

Po prednáške mali študenti na záver priestor na otázky, mohli sa pýtať na to, čo ich zaujímalo. Dozvedeli sa, že reprízami filmov v tú istú noc televízie len využívajú právo opätovného odvysielania do dvadsaťštyri hodín, ale aj to, že vzhľadom na možnosť reprízovať svoje programy bez obmedzenia domáca tvorba stojí v konečnom dôsledku menej peňazí ako kúpa  zahraničnej produkcie s daným počtom opakovaní počas zmluvne dohodnutej  licenčnej doby.

Text: Elena Slabejová

Foto: Peter Kubínyi

Verná printu: Ľuba Pajtinková

Novinárka, ktorú nezastavil ani požiar

Ľuba Pajtinková pracovala celý život v printových médiách. V súčasnosti ju nájdete v denníku Plus JEDEN DEŇ. Nemýlite sa, ak sa nazdávate, že o skúsenosti nemá núdzu. Práve o manažovaní printového média prišla porozprávať študentom žurnalistiky v Bratislave.

Vedúci vydania musí rozmýšľať tak, aby noviny vyšli,” hovorí Pajtinková. Svojím heslom sa riadi za každých okolností. Raz do dokončenia práce zostávali štyri strany, keď pocítila zápach. Dym. Váhala, ale nakoniec sa rozhodla uprednostniť noviny a narýchlo ich dokončiť. Až potom začala pátrať po pôvode dymu. V zamknutej kancelárii skutočne horelo a bolo treba volať hasičov, ktorí všetkých z budovy vyhnali. Intuícia ju teda nesklamala. Keby sa rozhodla inak, noviny by nasledujúci deň nevyšli.

Zdôrazňuje, že to nebývajú ľahké rozhodnutia, vedúci vydania musí rozvážne vyhodnotiť situáciu. V čase, keď sa denník Pravda, v ktorom v tom čase pôsobila, netešil veľkej popularite, ale kanadské žartíky naopak áno, ktosi nahlásil, že v redakcii majú bombu. Noviny rozpracované a problém na krku. Rozhodla sa zavolať políciu a tak číslo dokončovali v blízkej kaviarni a pizzerii. “Bolo to ako za starých novinárskych čias. Škoda, že som si to neodfotila. Ľudia sklonení nad papiermi,” spomínala. Dodala, že teraz na tú chvíľu s nostalgiou spomína, vtedy to však nebol príjemný zážitok.

Pri práci sa samozrejme stávajú aj chyby. Spoločne s doktorom Kubínyim spomínali na tie najúsmevnejšie. Napríklad, keď pedantnému historikovi prehodili pojmy protipartizánsky na partizánsky alebo na drobnú, ale podstatnú, zmenu hesla: “So sovietskym zväzom na večné časy a nikdy viac.”

Pajtinková študentom rozprávala aj o chode redakcie, dôležitosti a úlohách jednotlivých členov a samotnej tlače. Prečo sa všetko tlačilo na jednom mieste? A ako je tomu dnes? V Košiciach bola tlačiareň, no nebola kvalitná. Preto noviny tlačili v Bratislave a posielali ich smerom na východ. Najaktuálnejšie noviny vychádzali v hlavnom meste – robili sa totiž ako posledné. “Všetci idú spolu, distribúcia je spoločná,” opisuje Pajtinková znižovanie nákladov v súčasnosti.

Na záver spomínala dôležitosť regionálnych žurnalistov. Napríklad v denníku Plus JEDEN DEŇ je ich v redakcii desať. Podotýka, že týchto novinárov sa síce okolie bude snažiť ovplyvňovať, ale ich kontakty sú neprekonateľnou výhodou.

Text: Laura Smitňová

Foto: Peter Kubínyi

Život je uČenie

– Počul si? Unikla nahrávka Gorily.

– Nepočul, učil som sa.

– Videl si správy? Konečne sa dohodli o Brexite.

– Nevidel, učil som sa.

– Vedel si…?

– Nevedel, učil som sa.

Budúci lekár nesleduje čo sa okolo neho deje, lebo sa musí učiť.

Budúci novinár sa učí tým, že sleduje, čo sa okolo neho deje.

Text: Barbora Hermanová

Ak nechcete Slovákom prekážať, musíte mať správnu vieru

Berie 25 000 Ukrajincov a Srbov prácu piatim miliónom Slovákov?

Stredne veľké slovenské mesto, sychravé počasie, ani zima, ani jar. Naše kroky vedú k zmrzlinárni, ktorá cez zimu funguje ako pizzeria. Taká, kde dostanete vždy čerstvú pizzu za menej ako dve eurá. Obchod má macedónskeho majiteľa aj zamestnancov. A prosperuje.

Na stretnutí sme sa dohodli pár dní dozadu, majiteľ pije kávu a mierne nervózne nás víta. Ak by sme sa nepoznali už vyše roka, asi by nebol ochotný sa rozprávať. Ani takto ale nesrší nadšením.

Týmto článkom sa snažíme zistiť, aká ,,klíma“ je pre cudzincov na Slovensku. Bol anti-srbský protest v Seredi ojedinelý prípad? Je takáto nálada aj inde?

Späť do Macedóncovej zmrzlinárne. Odpovedá úsečne, stále sa pýta, kde bude článok uverejnený. Na Slovensku je už nejaký ten piatok, žije tu viac ako 10 rokov a v správaní Slovákov nevidí žiaden problém. Najprv tu bol sám, potom za ním prišla aj rodina. *To je fajn, hovoríme si, premeníme xenofóbiu na mýtus. Len nechápeme, prečo je taký nervózny.

Neprišiel sem naslepo, jeho brat na Slovensku už niekoľko rokov podnikal, najprv pracoval s ním, potom sa odsťahoval a začal robiť vlastný biznis. Priestor nehľadal dlho, prišiel vo vhodnom čase, keď developer zháňal nájomníkov do novej pasáže obchodov, s bývaním to bolo náročnejšie, nebolo veľa ponúk. S cudzineckou políciou problém nemal, len sa posťažoval na dlhé čakanie.

Zatiaľ sa stereotypy nepotvrdili, je tu spokojný.

Už sa balíme a len tak hodíme do éteru: „Ak sa môžeme opýtať, ste moslim?“ Otvorili sme Pandorinu skrinku. Rozhovoril sa nám o tom, ako sa k svojej viere na Slovensku nepriznáva, pretože by mu to pokazilo biznis. „Nikto z nás sa nepriznáva. Keby ľudia vedeli o mojom vierovyznaní, prestanú u mňa kupovať a nejde mi biznis. Slováci sú takí,“ hovorí.  Pre istotu sa ešte raz spýtame, či si myslí, že by uňho miestni prestali nakupovať len preto, že je moslim. Áno, myslí si to. Krehká idylka o tolerantných Slovákoch náhle mizne.

Skrachovaná reštaurácia – druhý domov

,,Ostáva už len čakať, pokým pôjdu z roboty a možno bude niekto ochotný porozprávať sa s vami,“ povedala nám Ľudmila, ktorá nás priviezla na parkovisko pri firme Shinabro v Považskej Bystrici. Jej zamestnnci prišli na Slovensko zo Srbska. Čakáme vyše pol hodiny, keď zrazu Ľudmila otvorí dvere a vybehne z auta. Prebudíme sa z letargie na jej krik. ,,Saša, poď, odvezieme ťa na ubytovňu,“ zvolala na muža, ktorého očividne poznala. Už vedela, ako sa s ním má rozprávať.  Ľady sa pohli, prehovorila ho.

Zastavila pri budove s ošarpanou drevenou terasou. Zelená omietka, vyblednutý názov bývalej reštaurácie. Jeho prechodný domov.

Ubytovňa pre Srbov pracujúcich v spoločnosti Shinabro v Považskej Bystrici.

O chvíľu už stojíme na tmavej chodbe v ubytovni a zapíname diktafón – zbytočne. Rozhovor so Sašom sa skončil skôr, než začal, pretože do chodby vošla Ľudmilina kamarátka, Grozdica. Obe sa vrúcne a hlasno zvítali. Srbke bolo jedno, že robíme rozhovor, pozvala nás všetkých štyroch k sebe na koláč. Bola rada za spestrenie života v monotónnej ubytovni.

Kým sme jedli dobrotu z lokálneho supermarketu a Saša sa prezliekal do gala, na chodbe bolo rušno. Cítiť vôňu smaženej cibule, opratej bielizne, počuť hlasnú vravu. Po chvíli zaklopal Saša v modrých teplákoch a rozhovor sa mohol na druhý pokus začať. Alexander  je na Slovensku vyše roka, prácu si tu našiel cez internet. Predtým ako prišiel do Považskej Bystrice, bol brúsičom v Trnave. Patrí k ľuďom, ktorí sa musia každé tri mesiace vracať späť do Srbska.

Je spokojný, peniaze dostáva načas. Dodáva, že ak by si prácu nerobil poriadne, pocítil by to aj finančne. ,,Problémovým zamestnancom môžu stiahnuť 20 aj 50 eur podľa závážnosti priestupku,“ hovorí Saša.

Grozdica pracuje na Slovensku od augusta 2018. Otázkam rozumie, ale odpovedá iba po srbsky, len Ľudmila nám občas niečo preloží. Na prácu si zvykla, hovorí nám, no aj tak ukáže ruky s  mozoľami od strihania gumových tesnení do áut.

Tak ako väčšina Srbov, aj ona sem prišla pre peniaze. A navyše, jazykovej bariéry sa nebála. Doma pracovala ako krajčírka za stálych 250 eur mesačne, za nadčasy jej nikto nezaplatil. Z takého platu je ťažké vyžiť, nieto ešte pomôcť dvom synom s rodinami.

Preto odišla do Švajčiarska, kde robila opatrovateľku. ,,Žijú tam odmeraní ľudia,“ zdôverila sa nám. Voči Slovákom výhrady nemá. Prekvapí nás, keď nám ukáže maďarské vízum.. Na rozdiel od ostatných Srbov môže na Slovensku ostať aj rok.

Grozdica Mladenovič.

Štamgasti neklamú

V našej snahe sme sa dostali aj do pekárne Peza, ktorá sa nachádza v Bánovej na okraji Žiliny. Ľudia tam neboli zďaleka takí ústretoví ako v Shinabro, tak sme aspoň zašli vyspovedať domácich do epicentra miestneho diania, krčmy. Pýtali sme sa na rovinu: „Vadia vám Ukrajinci, ktorí tu bývajú?“

Boli sme prekvapení, absolútny nezáujem o cudzincov striedala nevedomosť o ich prítomnosti. Majiteľka podniku dokonca povedala, že by ukrajinskú posilu hneď prijala, pretože mladým sa robiť nechce.

V ubytovni ich býva približne desať a očakávali sme, že v obci s 2000 obyvateľmi vyvolajú rozruch. Srbi z PSA brali údajne Sereďanom prácu. Bolo ich tam omnoho viac, no Sereď je mesto a Bánová je malá dedina. Na dedine sú ľudia tolerantnejší ako v meste, to je prinajmenšom zvláštne.

Láska Srbov prenáša

V spoločnosti Shinabro pracuje aj Nemanja, no nebýva v ubytovni. Svoj prechodný domov našiel v Púchove u svojej priateľky. Slovenky. Pár sa spoznal v práci a zo srbského job jumpera sa stal človek so stálou prácou a vzťahom. Hotová rozprávka.

Kým ľudia žili v socializme, nikdy nemali také platy ani možnosti, ako Juhoslovania. V súčasnosti je to presne naopak a Balkánci chodia za prácou sem. Preto sa ho dodatočne pýtame, čo si myslí o tom, že sa Slovensko stalo pre nich západom.

„V bývalej Juhoslávii bola vojna, preto dnes nie sme takí silní, ako sme boli. Teraz máte Chorvátsko, Srbsko, Bosnu a Hercegovinu, Čiernu Horu a Slovinsko. Ľudia z väčšiny týchto štátov chcú ísť von a pracovať v Európskej únii. Preto, lebo u nás je nízka, veľmi nízka životná úroveň,“ hovorí svoj názor Nemanja.

Srbsko je podľa neho pekná krajina, sú tam skvelí ľudia. Problém je, že sú nervózni a nahnevaní, pretože nedostávajú to, čo si zaslúžia. Výplata im nestačí a nemôžu si nič odložiť. Ľudia, ktorí niečo vedia robiť, sú v Nemecku, Rakúsku a teraz aj na Slovensku.

Nemanja so svojou priateľkou Veronikou.

Spokojnosť so srbskými zamestnancami prejavilo aj personálne oddelenie spoločnosti Shinabro. Hodnotia ich ako viac-menej bezproblémových. ,,Skúsenosti máme dvojaké. Nájdu sa zamestnanci, ktorí tu ostanú a sú pre firmu naozaj prínosom. Boli aj takí, čo sa po mesiaci rozhodli, že doma im bude lepšie. No takých je asi len 20 percent,“ uviedla spoločnosť.

Iba jedno ,,i“

Dušana poznáme už takmer rok a neprišlo nám zvláštne, že má druhé meno, Dejan, ani to, že pri vyslovení „i“ vo svojom priezvisku nezmäkčoval podľa pravidla de-te-ne-le di-ti-ni-li. Nevnímal to tak ale každý jeho slovenský známy. Kamaráti si ho doberali preto, že bol súčasťou facebookovej skupiny, ktorá sa na Slovensku snaží presadiť zrušenie ypsilonu.

Vtedy im povedal, že je pôvodom Bosniak a že v balkánskych krajinách si s jedným „i“ bez problémov vystačia. Nenapadlo im to, pretože je v Bratislave od malička.

Jeho mama Amela je vojnová imigrantka. Na Slovensko prišla v roku 1995, vojna jej vzala najbližších aj majetok. Jej priateľ, dnes manžel, tu už bol tri roky, emigroval, aby nemusel nastúpiť do armády. Začiatky nového života opisuje ako veľmi náročné, bolo ťažké nájsť si prácu a naučiť sa cudzí jazyk. Zároveň ale dodáva, že jej pomohli dobrí ľudia, ktorých tu spoznala a pozná dodnes.

„Našťastie sme na Slovensku stretli veľa dobrých ľudí, ktorí nám veľmi pomohli. Pomohli nám nájsť si prácu a prispôsobiť sa,“ spomína Amela.

Dnes pracuje ako prekladateľka z chorvátčiny, jej manžel podniká a ich syn študuje na konzervatóriu v Bratislave. Úspešnú adaptáciu pripisuje sile a vôli, ktorú od začiatku s partnerom mali. Poznámka na záver, naša posledná respondentka je moslimka a nemá problém to priznať.

Sú teda Slováci takí neznášanliví a xenofóbni? Urobte si záver sami, z našej celoslovenskej vzorky nám vyplýva nasledovné: môžete byť odkiaľ chcete, pokiaľ nie je vaším bohom Alah.

Text a foto: Elena Slabejová a Anton Krajčoviech