Browsing Category

Nezaradené

Nezaradené

Priebeh volebnej noci 2019 – online

autori: Michaela Chodelková, Katarína Chovančáková, Lucia Brozmmanová, Kristína Gerová, Zuzana Šuvadová, Denis Dufala, Dávid Jackanič

Študenti Katedry žurnalistiky Filozofickej fakulty Univerzity Komenského monitorovali 16. marca priebeh prvého kola prezidentských volieb priamo v centrálach najsilnejších uchádzačov. Okrem kandidátov Zuzany Čaputovej a Maroša Šefčoviča, ktorí postúpili do druhého kola, boli študenti aj v centrálach Štefana Harabina a Bélu Bugára. Marián Kotleba, ktorý sa tiež uchádzal o post prezidenta, volebnú centrálu nemal.

20:34 Do volebnej centrály sídliacej na Bottovej ulici prichádza Zuzana Čaputová v sprievode dcér a priateľa. Na otázku novinárov koho by uprednostnila ako potencionálneho súpera odpovedala, že by bolo lepšie, ak by to bol kandidát, ktorý nepredstavuje extrémne názory, teda pán Šefčovič.

21:15 Do volebnej centrály v Hoteli Loft prichádza prezidentský kandidát Maroš Šefčovič spolu manželkou Helenou. Podľa jeho slov bude dnešná volebná účasť pomerne vysoká. Novinári majú počas celého večera vyhradenú samostatnú miestnosť.

21:20 Štefan Harabin prichádza v sprievode manželky do volebnej centrály v hoteli Apollo. Je si istý svojim postupom do druhého kola prezidentských volieb.

21:50 Tesne pred ukončením volebné moratória prišiel s pivkom v ruke a typickým úsmevom Maroš Šefčovič medzi novinárov. Podľa jeho slov druhom kole zatiaľ s určitosťou vidí jeho protikandidátku Zuzanu Čaputovú.

22:42 Do centrály Zuzany Čaputovej prišiel Róbert Mistrík: „Verím, že to bude víťazstvo a posunieme Slovensko dopredu. Je evidentné, že Zuzanu volí oveľa viac voličov“ dodal s úsmevom.

23:25  Béla Bugár sa vyjadril, že sa pred novinárov postaví, až keď bude spočítaný dostatočný počet hlasov. S novinármi nekomunikuje, je zatvorený v inej miestnosti spoločne so svojimi podporovateľmi.

23:30 Štefan Harabin sa k svojmu tretiemu miestu v predbežných výsledkoch vyjadril, že chce počkať až na konečné spočítanie hlasov. V prípade neúspechu aj naďalej vylučuje politickú budúcnosť.

23:56 Zuzana Čaputová prvý krát po zverejnení oficiálnych výsledkov predstúpila pred novinárov, pred druhým kolom volieb plánuje osloviť aj konzervatívneho voliča. –

00:02  Béla Bugár povedal, že výsledky volieb, aj keď neúplné, ukazujú, že nálada v spoločnosti je za zmenu. Myslí si, že časť voličov Most-Hid volilo Čaputovú, pretože sa báli, že by ľudia mohli zvoliť do druhého kola jedného z extrémistov. Béla Bugár povedal, že keďže vidno, že ich voliči favorizujú Čaputovú, chcú sa s ňou stretnúť a rokovať o podpore pred druhým kolom.

00:09 Štefan Harabin vyjadril podozrenie, že voľby boli zmanipulované. Povedal, že má informácie z volebných komisií, že pred jeho nominantmi zamykajú dvere volebných miestností.

00:15 Po sčítaní nadpolovičnej väčšiny volebných okrskov predstúpil pred novinárov Maroš Šefčovič aj s manželkou a vyjadril sa k svojmu postupu do druhého kola. Situáciu považuje ako začiatok nového boja a štart odznova. Volebnú kampaň protikandidátky považuje za útočnú a polariujúcu. Svoje budúce smerovanie vidí v spájaní všetkých ľudí.

Nezaradené

Pohľad spoza celofánu

Pani Marta pripravuje kávu. Díva sa pred seba a rukami automaticky otvára police a vyťahuje šálky. „Doma sa mi orientuje dobre. Všetko mám na svojom mieste.“ Hovorí s pohľadom upretým do prázdna.

Keď mala deväť rokov, očná lekárka jej odporučila dioptrické okuliare. Ani cez tie však nevidela. Po ďalšej návšteve skončila v nemocnici, kde jej chceli spraviť náfuk hlavy, no rodičia vycítili, že ide o nebezpečné vyšetrenie. Dnes sa už nikde nepraktizuje. Rodičia ju na vlastnú žiadosť zobrali domov, no nevedeli, čo ďalej, ani ako dcére pomôcť. Keď nepomohla medicína, skúsili aj alternatívu.

Ďalekohľadky z Olomouca

 Rodičia ju zobrali k zelinkárke. Bola to stará pani v moravskom kroji, ktorá bývala v malej drevenici. Roztopila olovo, ktoré potom zliala do studenej vody. Keď ho stuhnuté vybrala, tak im ukázala ich dom a dve cesty, ktoré k nemu vedú.

„Bolo to zvláštne a doteraz neviem odkiaľ vedela kde bývame. Pôsobila na mňa ako veštica, čarodejnica. Keď sa nad tým teraz zamyslím, ani neviem či som jej verila. Bola tam s nami aj rodina s chlapcom, ktorý nemohol chodiť. Po viacerých návštevách u nej sa postavil na nohy. Poznám ho a neviem si to vysvetliť. Mne poradila piť čaje z rôznych bylín,“ spomína pani Marta.  Jej rodičia sa však stále  neznámej choroby obávali a snažili  sa ďalej pátrať po liečbe.

Napokon objavili nemocnicu v Olomouci, kde vtedy bolo vysokošpecializované očné centrum. Tam pani Martu vyšetrili a oznámili jej, že má pigmentovú degeneráciu sietnice. Mala vtedy desať rokov. Nikdy o chorobe nepočuli.

Pigmentové ochorenia sietnice môžu postihovať centrum (makulu), alebo perifériu oka. V tejto skupine sa skrýva množstvo ochorení, väčšina z nich neliečiteľných. Pigmentová degenerácia sietnice sa vyvíja pomaly, s rôznou intenzitou príznakov. Pacient nemusí mať žiadne ťažkosti, alebo môže v neskorom štádiu skončiť v podstate slepý.  Zatiaľ nie je známy žiadny pokrok v liečbe, no pacienti majú stále nádej.

            Pani Marte vtedy aplikovali liečbu, ktorá spočívala v pichaní dionínu pod očné spojivky, a vitamínové injekcie. Bolestivá liečba spomalila postup choroby. „Oni jediní mi vtedy povedali, že neoslepnem,“ hovorí pani Marta. Túto liečbu absolvovala každé letné prázdniny až do rozpadnutia Československa. V Olomouci dostala aj malú lupu a okuliare – ďalekohľadky, ako ich nazývala. „Aj tak som ich však nenosila, zle sa mi cez ne dívalo. Pomohlo mi však ich malé sklíčko, s ktorým som vyštudovala celú strednú školu.“ Aj vďaka pomôcke mohla úspešne absolvovať hotelovú akadémiu v Brezne.

Stredná škola a škuľavý Klerenc

Pani Martu bavilo štúdium jazykov a literatúra. Vždy bola vášnivá čitateľka, nezastavila ju v tom ani vážna diagnóza. Na študentské časy, kedy jej pomohli aj učitelia, spomína s úsmevom na tvári.

            „Spočiatku mi nikto neveril, že mi dioptrické okuliare nepomôžu. Na škole si mysleli, že ich nenosím z rozmaru a pozerali sa na mňa skôr skepticky, akoby som si vymýšľala,“ spomína na začiatok strednej školy. No po prvom ročníku sa veci zmenili. Učitelia začali chápať neznámu chorobu, ktorou pani Marta trpela  a po zvyšok štúdia jej pomáhali. „Vopred mi tlačili zadania písomiek, a dosť mi pomohla aj moja pamäť. Na tabuľu som nevidela, poznámky som si odpisovala od spolužiačok po vyučovaní.“

V treťom ročníku mala štúdium ukončiť – kvôli strojopisu, ktorý bol na hotelovej akadémií kľúčový. Nevidela na konspekty, ktoré odpisovala a nestíhala. Triedna profesorka jej však dohodla stretnutie s riaditeľom, ktorý jej dovolil v štúdiu pokračovať. „Veľmi som sa bála. Riaditeľ bol pre mňa veľkou autoritou. Rodičia o tom nevedeli, bola som na internáte, všetko som si riešila sama. Pán riaditeľ sa však zachoval ľudsky. Mala som veľmi dobré študijné výsledky, až na strojopis, preto povedal, že nevidí problém v tom, aby som v štúdiu pokračovala,“  pokračuje.

Pani Marta si neskôr vyrobila stojan, ktorý je pomohol sa na texty dívať zbližša. Nad otázkou, či nechcela radšej navštevovať strednú školu, ktorá je určená pre zrakovo postihnutých, sa pousmeje: „Nikdy sme nad tým nerozmýšľali, mne na strednej škole bolo veľmi dobre. Mala som skvelé spolužiačky, pri ktorých som sa necítila iná a ktoré ma brali ako úplne zdravú. Dodnes sa s nimi stretávam. Bolo aj pár ľudí, ktorí sa mi posmievali, volali ma napríklad škuľavý Klerenc. No to nestálo za reč a dodnes sa nad týmito slovnými spojeniami zasmejem. Obdobie strednej školy patrí k najlepším rokom môjho života.“

Viete o tom, že to dieťa treba aj vychovávať?

Po tom, ako sa veci ustálili sa pigmentová degenerácia sietnice sa celej rodine opäť pripomenula. O tri roky staršia sestra Mária mala osemnásť, keď jej zistili rovnakú diagnózu. Na rozdiel od pani Marty ju však hneď hospitalizovali v Olomouci. Každá z nich má pritom tieto pigmentové škvrny na inom mieste –Mária na okraji a Marta v centre sietnice. Preto aj keď majú rovnakú diagnózu, každá z nich vidí inak. „Rodičia sa o nás báli. Dokonca  nám chceli dať každej po jednom oku – otec jednej, a mama druhej. No takáto transplantácia nebola možná,“ hovorí.

            Pani Marta chcela po skončení strednej školy pokračovať v štúdiu na vysokej škole, no sna sa vzdala, keďže sa jej zrak začal zhoršovať a nevedela o pomôckach, ktoré by jej štúdium uľahčili. Tri roky pracovala ako čašníčka, no zrak sa jej fyzickou námahou ešte zhoršil. Po ďalšom vyšetrení musela odísť na invalidný dôchodok. Mala 22 rokov.

 „Čakala som, že sa s tým popasujem. Skončila som strednú školu s vyznamenaním, chcela som sa učiť ďalej, ísť na vysokú školu. Nikdy som nepočítala s tým, že budem na invalidnom dôchodku,“  spomína na ťažkú zmenu v živote pani Marta.

Potom však prišlo niečo, čo jej dalo nový zmysel života – dieťa. „Keď som zostala tehotná, veľmi som sa tešila. Bála som sa však, či nebude mať moje dieťa také isté postihnutie, ako ja.“ Porodila zdravú dcéru, ktorá prišla na svet cisárskym rezom. Počas tehotenstva a aj pôrodom sa jej zrak opäť zhoršil. Lekári jej už ďalšie dieťa neodporúčali. „Hovorili mi, že by som kvôli zraku nemala mať ďalšie dieťa. Že sa mi zhorší.“ Po siedmich rokoch napriek tomu porodila syna. „Bola som si vedomá, že to nebude jednoduché, ale chcela som dieťa. Reakciu môjho lekára mám doteraz v pamäti – Viete o tom, že to dieťa treba aj vychovávať? Akoby mi povedal, že umriem. Povedala som mu, že sú rodiny, kde sú slepí ľudia a fungujú normálne. S manželom sme sa nemienili vzdať.“ Lekári jej odporučili cisársky rez a sterilizáciu, s čím súhlasila. Pre doktorov bola pigmentová degenerácia sietnice nezvyčajná choroba, preto sa snažili predísť tomu, aby stratila zrak.

Rovnaká diagnóza, no každý vidí inak

Pani Marta si však závažnosť situácie nepripúšťala.„Ja som si to riziko neuvedomovala. Vždy som si myslela, že keď sa dokázali vynájsť lieky na iné choroby, nájde sa aj na moju.“  Predpoklad lekárov sa sčasti potvrdil a pani Marte sa po druhom tehotenstve opäť zhoršil zrak. Deti sa stali jej zmyslom života, ktorý na chvíľu stratila. „Aj keď to bolo náročné, nič lepšie sa mi v živote nemohlo stať.“

V roku 1995, rok pred narodením syna, našla pani Marta v novinách oznam, v ktorom agentúra ponúkala pohovor s očným mikrochirurgom zo Sverdlovskej oblasti. „Napísala som im a prišla som s manželom za ním do Bratislavy. Bol to veľmi dobrý doktor. Na rovinu mi však povedal, že toto sa operovať nedá.“ Neskôr pani Martu a jej sestru Máriu kontaktovala Únia nevidiacich a slabozrakých, ktorá ich obe informovala o možných pomôckach, ktoré si mohli vybaviť.

„Naučila som sa sebaobsluhe, z Únie nám sprostredkovali rôzne kurzy, sústredenia. Na nich ma sprevádzal môj manžel, ktorý sa učil mi pomáhať a orientovať sa v priestore,“ Začala sa stretávať s ľuďmi, ktorí mali tiež problémy so zrakom – a spoznala aj dvoch ľudí s rovnakou diagnózou. „Jeden z nich videl len pri silnom osvetlení, no ja silné svetlo neznesiem. Je to veľmi zvláštne, že aj keď stretnete ľudí s rovnakou diagnózou, každý vidí inak.“ 

Únia nevidiacich a slabozrakých Slovenska (ÚNSS),  je občianske združenie, ktorého členmi sú ľudia so zrakovým postihnutím, ich priaznivci, priatelia a rodičia nevidiacich a slabozrakých detí. Ich poslaním je poskytovanie sociálnych služieb, obhajoba záujmov ľudí so zrakovým postihnutím zameraná na vytváranie rovnakých príležitostí, zabezpečenie rovnakého zaobchádzania a realizáciu pozitívnych opatrení na prekonávanie a kompenzáciu dôsledkov zrakového postihnutia. 

Zamestnanci Únie pomáhajú všetkým ľuďom so zrakovým postihnutím. „Mnohí naši zamestnanci majú absolvované viaceré kurzy, od sociálno-právneho poradenstva, poradenstva v oblasti kompenzačných a optických pomôcok, cez kurz priestorovej orientácie a samostatného pohybu, aby dokázali klientov učiť chodiť s bielou palicou či vodiacim psom, až po kurz čítania a písania Braillovho písma, či kurz sebaobsluhy, aby mohli klientov učiť rôzne veci od navliekania nite do ihly a prišívania gombíkov, až po vysávanie.“

Od turistiky ku podnikaniu

Erika Kanátová pracuje pre ÚNSS v Krajskom stredisku v Žiline od roku 2002. Dnes je vedúcou Krajského strediska. Podľa nej je potrebný citlivý, empatický a individuálny prístup – pretože dvaja ľudia aj keď s rovnakou diagnózou – nie sú rovnakí, každý z nich má iné problémy, inak je so svojím postihnutím vyrovnaný. To podľa nej závisí aj od prístupu a podpory rodiny, každý z nich má  iné ciele.  

„Na to, aby sme sa v situácii klienta zorientovali nám slúži a pomáha sociálna diagnostika, pri ktorej sa snažíme klienta spoznať čo najviac, aby sme mu vedeli odporučiť čo je pre neho najlepšie, a najefektívnejšie pre kompenzáciu jeho zrakového postihnutia, či už v zmysle špecializovaného sociálneho poradenstva, alebo pri poskytovaní  sociálnej rehabilitácie .“

 Zložky Únie organizujú podujatia, na ktorých sa môžu ľudia so zrakovým postihnutím realizovať. Ľudia so zrakovým postihnutím sa pri spoločenských hrách, chodia spolu na turistické či poznávacie výlety, absolvujú krúžky šikovných rúk, spevácke, športové, výtvarné krúžky, a tiež kurzy zamerané na zvyšovanie zručností či vedomostí.

V roku 2017 absolvovali klienti UNSS pod vedením skúsenej psychologičky aj stretnutia na vyrovnávanie sa s postihnutím. Absolvovali ho tí klienti, ktorí majú šíriace sa ochorenie a musia sa vyrovnávať s faktom, že skôr či neskôr jednoducho prídu úplne o zrak. Únia organizovala aj stretnutie pre mladých ľudí so zrakovým postihnutím, ktorí uvažujú o podnikaní, či pobyt pre rodiny s deťmi so zrakovým postihnutím, ktorý slúžil na vzájomnú podporu rodičov, výmenu skúseností a prezentovanie možností rozvíjania a vzdelávania takýchto detí.

Zamestnanci Únie denne pracujú s ľuďmi v rôznych vekových kategóriách. Seniori  síce tvoria 60% ich klientov, to však neznamená, že nepracujú aj s mladými ľuďmi. Tí sú vo všeobecnosti dravší, majú záujem poznávať pomôcky, hrať sa s prístupnou technikou, skúšať nové počítače a mobily. Starší ľudia majú naopak z počítačov a technológií občas obavy, no to je prirodzené aj pre vidiacich seniorov.

Dnes už existujú optické a elektronické pomôcky, ktoré posilňujú zostatkové zrakové funkcie. Založené môžu byť na využívaní hmatu či sluchu. Používajú sa však aj bežné výrobky bez akejkoľvek úpravy, alebo len s jednoduchými úpravami. Pomôcok je veľa, sú medzi nimi aj univerzálne ale aj úzko špecializované zariadenia.

V súčasnosti má ÚNSS necelých 4000 členov čo ale nie je  číslo, ktoré by vyjadrovalo počet ľudí so zrakovým postihnutím na Slovensku. A koľko z nich trpí pigmentovou degeneráciou sietnice?

„Na Slovensku evidujeme 144 klientov s touto diagnózou, pričom v rámci Žilinského kraja je ich 23. Tieto čísla sú však len veľmi orientačné, lebo nie všetci ľudia s uvedenou diagnózou vyhľadali naše služby – či už z dôvodu, že naše služby nepotrebujú, alebo o nás nevedia – tým pádom nevieme ani my o nich,“ dodáva Erika Kanátová.

Pigmentová degenerácia sietnice a otázka genetiky

Pani Marta sa milovanej literatúry nevzdala a každý deň počúva audioknihy. „Dnes už mám hovoriaci telefón, aj počítač. Je to veľká výhoda. Keď som bola mladá, nič také nebolo. Teraz je to na vysokej úrovni a je to plus pre nás všetkých –  najmä pre mladých.“             S chorobou žije 43 rokov, teraz má 52. Vždy žila v strachu, že o zrak príde úplne. Je preto rada, že tomu tak nie je. „Vidím ako cez celofán. Mám zvyšky zraku.“ Teraz očakáva do rodiny prírastok v podobe vnúčaťa. „S dcérou sme sa informovali na genetických vyšetreniach. Báli sme sa, že jej dieťa môže chorobu zdediť. Lekár nám však povedal, že vždy musia byť obaja rodičia nosičmi génu, ktorý spôsobuje túto chorobu. Ak má gén len jeden z rodičov, dieťa chorobu mať nebude,“ Pani Marta pritom nevedela o nikom z rodiny, kto by chorobu predtým mal a takisto aj jej manžel. Stretli sa s ňou po prvýkrát.

„Dnes už chápem lekárov, ktorí sa mi snažili počas života pomôcť a som im za všetko vďačná, takisto aj svojej rodine. Aj keď je môj zrak horší, nikdy by som sa nerozhodla inak, a aj tak by som mala deti.“

Text a foto: Michal Dudoň

Nezaradené

Veronika Homolová Tóthová: Dobrý človek nikdy nespochybňuje utrpenie iných ľudí

Existujú prednášky všedné, na ktoré človek rýchlo zabudne. No a potom sú tu tie, ktoré sa natrvalo zapíšu do pamäte študentov. A presne taká bola hodina Osobností žurnalistiky v utorok, 10. apríla 2018. Študentom magisterského stupňa žurnalistiky prišla prednášať novinárka a spisovateľka Veronika Homolová Tóthová, autorka knihy Mengeleho dievča.

Skutočný príbeh Slovenky, ktorá prežila štyri koncentračné tábory, pokusy lekárskeho tímu doktora Mengeleho a ušla z pochodu smrti. To je príbeh pani Violy, z ktorého sa stal slovenský bestseller. Kniha Mengeleho dievča vyšla v roku 2016. Vtedy ešte autorka netušila, koľko čitateľov si táto kniha získa. Veronika Homolová Tóthová prináša prostredníctvom spomienok Violy Stern Fischerovej príbeh o ľudskom nešťastí, ale aj o sile a odvahe, ktorý by nemal zostať v zabudnutí.

Počas prednášky sa priestorom niesla výnimočná atmosféra. Hrobové ticho, občas povzdychy. Všetci s napätím počúvali príbehy, za ktorými sa často skrývalo veľké ľudské utrpenie. Autorka študentom porozprávala detaily z písania knihy, nechýbali ani spomienky pani Violy, ktoré sa do knihy nedostali. Novinárka však nezostala len pri príbehu Mengeleho dievčaťa. 

Študentom navyše detailne objasňovala historické súvislosti a pozadie spájajúce sa s obdobím holokaustu či už v slovenskom alebo v širšom európskom kontexte. Veronika Homolová Tóthová na besede hovorila o otrasných hygienických podmienkach, neľudskom správaní nacistov či ponižujúcich lekárskych pokusoch. 

Na chvíľu sme sa tak prostredníctvom jej rozprávania preniesli o viac ako sedemdesiat rokov dozadu do jedného z najkrutejších období histórie. Ten, kto knihu Mengeleho dievča pozná, vie, že pri jej čítaní občas stiahne hrdlo a naskočí husia koža nejednému čitateľovi. Podobné pocity sme mali aj my, študenti, počas prednášky. Beseda mala svoje silné okamihy, pri ktorých sa tisli slzy do očí väčšine z nás.

Autorka spomenula, že sa stretáva na besedách aj s mladými ľuďmi, ktorí sa prikláňajú k extrémistickým názorom, a diskutuje s nimi o holokauste. Občas je to podľa jej slov náročné, predovšetkým v tých oblastiach Slovenska, kde je väčšia koncentrácia stúpencov neonacizmu. 

Na otázku, ako zvykne reagovať na útoky alebo nevhodné komentáre zo strany mladých sympatizantov extrémizmu, odpovedala: „Poviem im jednu vec. Nemusíš byť historik, doktor, matematik. Nemusíš byť ani filozof. Mal by si však byť dobrým človekom. A dobrý človek nikdy nespochybňuje utrpenie iných ľudí.“ Zároveň dodala, že prednášať o holokauste a o bolestivých príbehoch z tohto obdobia je práca, ktorá má pre ňu zmysel a ktorá by sa nemala podceňovať.

Veronika Homolová Tóthová na záver besedy prezradila aj svoje spisovateľské plány do budúcnosti. Slovensko sa tak po Mengeleho dievčati dozvie aj o ďalších utrpením poznačených príbehoch ľudí, ktoré by inak upadli do zabudnutia.

Text a foto: Marcela Rebrová

Nezaradené

Tibor Mattyašovský: „Novinárom by malo byť prirodzené nedehonestovať iných ľudí.“

V stredu, 18. apríla 2018, navštívil Katedru žurnalistiky FiFUK v Bratislave šéf spravodajstva televízie Markíza, Tibor Mattyašovský. Témou besedy, ktorej sa zúčastnili prváci magisterského stupňa, bola novinárska etika a jej (ne)dodržiavanie v spravodajských reláciách.

Šéf spravodajstva na úvod študentom objasnil proces tvorby večerného spravodajstva od rannej porady a výberu témy až po odvysielanie príspevku v Televíznych novinách. Ako sám povedal, redaktori každý deň stoja pred otázkou, či to, čo chcú divákovi priniesť, je v súlade s etikou. A vraj je občas medzi tým etickým a neetickým skutočne tenká čiara.

Podľa Tibora Mattyašovského je mimoriadne dôležité, aby redaktor konzultoval tému s viacerými osobami práve preto, aby sa pri jej spracovaní predišlo prípadnému porušeniu etických noriem. Zároveň dodal, že chybou začínajúcich redaktorov je, že chcú reportáž spracovať celkom sami a bez väčšej konzultácie, aby dokázali svoju samostatnosť. „Chybou začínajúcich novinárov je, že sa snažia dokázať, že vedia priniesť reportáž aj sami. Komunikovať o téme však nie je hanba.“

Vedúci spravodajstva Markízy zároveň objasnil základné princípy spravodajstva, ktorými sú objektívnosť a nestrannosť a v súvislosti s týmito princípmi poukázal na problém, ktorému čelia súčasné médiá – je ním hodnotiaci charakter. Podľa neho by sa novinári v spravodajstve mali vždy vyhýbať hodnoteniu a mali by vedieť oddeliť komentáre od faktov. Ako povedal: „Novinárska práca je o dôkazoch a faktoch, nie o domnienkach.“

V súvislosti s týmto problémom by malo byť pre novinára kľúčové overovanie zdrojov a používanie správnej terminológie. Na prednáške sa vedúci spravodajstva zaoberal témami ako ochrana osobných údajov, skrytá reklama, ochrana ľudskej dôstojnosti či ochrana maloletých. Všetky tieto aspekty musí novinár počas práce zohľadňovať.

Šéf spravodajstva televízie Markíza zároveň povedal, že vždy sa snaží svojim redaktorom dôverovať, pretože každý z nich by mal sám vedieť odhadnúť, čo je vhodné priniesť divákovi a čo nie. Ako povedal na besede: „Novinárom by malo byť prirodzené nedehonestovať iných ľudí.“ Redaktor by tak mal vždy pred spracovaním reportáže zvážiť aj možný dopad svojho konania.

Na záver besedy si Tibor Mattyašovský pre študentov pripravil aj praktické ukážky toho, v akých konkrétnych prípadoch novinári pri spracovávaní citlivých tém zlyhali. O každom videu so študentmi diskutoval a zároveň presne poukázal na to, v čom spočíval rozpor medzi danou reportážou a etickým kódexom.

Etika by mala byť pre novinárov jedným zo základných princípov, ktorými by sa mali riadiť. Ako sa študenti dozvedeli, v spravodajstve treba zvažovať nielen výber témy, ale aj jej spracovanie. A ako na záver besedy dodal Tibor Mattyašovský, každá téma sa vždy dá spracovať tak, aby bola v súlade s etikou.

Text a foto: Marcela Rebrová

Nezaradené

Deň, ktorý zatriasol našou generáciou

Noviny majú slúžiť tým, ktorým sa vládne, nie tým, ktorí vládnu.

To je jedna z hlavných myšlienok amerického filmu The Post, ktorý pred pár dňami uviedli aj v slovenských kinách. Niektorí pochybovali, či to tak na Slovensku naozaj je. Oči im musela otvoriť až tragédia Jána Kuciaka, novinára, ktorý za službu ľuďom položil život.

Mimovládne organizácie bojujúce za ľudské práva často upozorňujú na väznenie a vraždenie novinárov kdesi v Rusku, Turecku a iných, na prvý pohľad vzdialených krajinách. Deje sa to a nejednému z nás zíde na um: „Rusko? To je tak ďaleko, že sa nás to hádam ani netýka…“. V pondelok ráno si už takúto otázku nekládol nik.

Investigatívny novinár a jeho snúbenica boli chladnokrvne zavraždení. Dvaja zdraví dvadsaťsedemroční ľudia… O čo bližší by nám mali byť na to, aby sme si konečne povedali, že sa nás to týka?

Áno, ľudia zomierajú. Zomierajú na chorobu, pri nehode, nešťastnou zhodou okolností… Aj to sa deje. Prečo ale zomreli Ján Kuciak a Martina Kušnírová? Pre pravdu? Pre slobodu slova? Pre lásku?

My, čo sme sa narodili po roku 1989, celý život vyrastáme s vedomím, že žijeme v demokracii, v slobodnom právnom štáte. Takéto surové, okamžité uvedomenie si, že tieto hodnoty na Slovensku nie sú garantované, s našou generáciou zatriaslo.

Akoby zrazu na ničom inom nezáležalo. Dnes som najmenej stokrát počula „Kde to žijeme? Chcem odtiaľto vypadnúť… Hneď!“. Chápem. Ani ja nechcem žiť v krajine, v ktorej byť žurnalistom znamená riskovať vlastný život.

Nechcem študovať žurnalistiku v krajine, kde ľudia zomierajú pre vlastný názor. Hľadať pravdu nesmie znamenať riskovať život seba a svojich najbližších.

Naopak, chcem žiť v krajine, kde budú noviny slúžiť tým, ktorým sa vládne, a nebude im za to hroziť toto nepredstaviteľné zlo. Žurnalistiku chcem študovať v krajine, v ktorej budem na svoje povolanie hrdá. V takej, kde novinári a politici nebudú bojovať a ľudia budú chápať a ctiť hodnotu pravdy.

Chcem žiť na Slovensku. Chcem, aby sa Slovensko stalo takouto krajinou. Nenechávajme pravdu a veľké myšlienky len na filmových plátnach.

Text: Tamara Peterková
Foto: Natália Sandtnerová, Marcela Rebrová

Nezaradené

Z lavice do redakcie

Väčšina z nich si nepamätá päť najvýznamnejších francúzskych denníkov a niektorí zabudli na význam termínu Hviezdna komora. Napriek tomu sa im podarilo preraziť v mediálnom svete a prinášajú informácie celému Slovensku. Štúdium žurnalistiky považujú za dôležitý odrazový mostík pre svoju kariéru.

V rámci predmetu Kreatívne štúdio televízia, ktorý vyučuje doktorand Ľubomír Bajaník, sme dostali za úlohu osloviť absolventov našej katedry, ktorí pôsobia v masmédiách, a položiť im pár otázok o ich alma mater. Veľká časť z nich sa v mediálnej oblasti výborne uplatnila, stali sa známymi a pravidelne sa prihovárajú verejnosti cez noviny, rozhlasový éter či obrazovku.  

Keďže sa na televíznom kreatívnom štúdiu učíme ako vystupovať pred kamerou, pracovať s hlasom a mikrofónom, teoretické i praktické znalosti sme využili pri nakrúcaní krátkych rozhovorov. Úlohy kameramana sa zhostil náš spolužiak Martin Ondruš.

Všetci oslovení absolventi s nakrúcaním súhlasili, a tak sme mohli uskutočniť rozhovory v televíznych štúdiách, strižniach či hovorcovských kanceláriách a získať reálnejšiu predstavu o ich práci v jednotlivých médiách. Niektorí z nás zavítali do RTVS a vyspovedali Barbaru Školoutovú – redaktorku zahraničného spravodajstva, Matúša Baňoviča, ktorý je taktiež redaktorom spravodajstva a moderátora relácie O 5 minút 12 Martina Strižinca.

Naši absolventi sa nestratia ani v marketingovom a PR prostredí. Dôkazom je Silvia Kušnírová, ktorá je PR strategičkou a vlastní PR agentúru. V minulosti pritom pracovala ako rozhlasová a televízna moderátorka.

Ani predmet Profesia hovorcu nie je v našich osnovách zbytočne. Pri svojej profesii sa o tom presvedčila hovorkyňa bratislavského letiska Veronika Šefčíková, ktorá sa na katedru vrátila a v súčasnosti tam pôsobí ako doktorandka.

V triede máme aj veľa športových nadšencov, tých zaujímali spomienky na školské časy od moderátora a komentátora Slavomíra Jurka či chodiacej športovej encyklopédie Marcela Merčiaka. Komentátorskú trojicu uzavrel Pavol Gašpar.

O svoje spomienky na roky prežité na Katedre žurnalistiky Univerzity Komenského sa s nami podelila aj moderátorka spravodajstva TV JOJ Lucia Barmošová.

Pri rozhovoroch sme sa presvedčili, že práca televíznych redaktorov je komplexná. Dobre pripravené otázky sú totiž len polovicou úspechu. Významnú úlohu pri tvorbe spravodajského príspevku zohrávajú obraz, zvuk a strih. Inými slovami, treba si dať pozor na uhol snímania, rámovanie záberu, dobré svetlo, kvalitu zvukovej stopy a netreba zabudnúť ani skontrolovať, či za hlavou respondenta netrčí nejaký kvet, ktorý by dolaďoval jeho frizúru.

Všetci respondenti sa zhodli na tom, že roky na katedre im okrem vedomostí priniesli aj výborné priateľstvá a kontakty, ktoré im pomáhajú v ich novinárskej praxi.

Náš videoprojekt pritom nezostal zabudnutý niekde v zásuvke, ale získal druhý život. Počas dňa otvorených dverí, ktorý sa na katedre uskutočnil 27. januára, si ho mohli pozrieť záujemcovia o štúdium žurnalistiky.

Foto a text: Natália Babicová

Nezaradené

Neveríme fake news

BRATISLAVA- Študenti Katedry žurnalistiky mali možnosť zúčastniť sa pilotného projektu s novinárkami Deborah Nelson a Sandrou A. Banisky, ktoré sprevádzali americkí študenti z Marylandskej univerzity.

Bolo nás jedenásťTeraz však nehovoríme o albume z dielne Milana Lasicu, Júliusa Satinského a Jaroslava Filipa, ale o jedenástich amerických a jedenástich slovenských študentoch. Stretli sa na workshope o fake news, čiže falošných správach a dezinformáciách.

 Za sedem dní si študenti vypočuli prednášky a rozhovory novinárov, s ktorými diskutovali o slovenskej histórii, politike a o šírení správ. O snahe zabrániť šíreniu falošných správ rozprávali Michaela Terenzani (The Slovak Spectator), Daniel Hotka (SME), Beata Balogová (SME), Matúš Kostolný (Denník N), Pavla Holcová (zakladateľka Českého centra pre investigatívnu žurnalistiku), Katarína Klingová (GLOBSEC), a, samozrejme, aj držiteľka Pulitzerovej ceny Deborah Nelson spolu s kolegyňou Sandrou A. Banisky.

Nové vedomosti si mohli študenti vyskúšať aj v praxi. Rozdelili sa do skupín a zisťovali, ako mladí ľudia získavajú informácie. Každá skupina mala vlastnú falošnú správu, ktorú si ich respondent prezrel a mal uviesť, či o nej počul a či jej verí. Výsledky jednotlivé skupiny neskôr odprezentovali a tak mali aj ostatní možnosť vypočuť si a pozrieť odpovede ich rovesníkov.

Workshop však nebol len o práci. Študenti sa navzájom spoznávali, spoločne navštívili aj nočnú Bratislavu. Americkí študenti sa museli vyrovnať s tým, že nízke ceny nie sú fake news, ale realita.

Na katedre išlo o prvý projekt podobného typu. Priebeh kurzu si chválili nielen študenti, ale aj Deborah Nelson a Sandra A. Banisky. Dúfame preto, že táto spolupráca nebola posledná. Teraz je na slovenských študentoch, aby navštívili USA, a opäť spojili sily s americkými kolegami. V tomto ich podporuje aj Ján Pallo, vydavateľ The Slovak Spectator, ktorý túto spoluprácu zorganizoval.

Text: Michal Dudoň

Foto: Michal Bardoň

Nezaradené

Vladimír Šnídl: Tradičné médiá neklamú, ohrozili by tým svoje tržby

BRATISLAVA 28. novembra – Tradičné médiá si nemôžu dovoliť klamať, podotkol Vladimír Šnídl, reportér denníka N, ktorý prišiel prvákom Katedry žurnalistiky Filozofickej fakulty UK prednášať o dezinformáciách a hoaxoch.

Autor príručky Pravda  a lož na Facebooku nám prostredníctvom prezentácie ukázal viacero prípadov, keď alternatívne internetové portály prekrútili informácie z tlačových správ, aby si zvýšili čítanosť. „Tradičné médiá to nerobia, ohrozili by tým svoju dôveryhodnosť, a teda aj tržby,“ vysvetlil. 

V rámci prednášky sa so študentmi podelil aj o skúsenosti z diskusií na stredných školách. Ako uviedol, občas sa stretne s mladými sympatizantmi radikálnych strán či so skeptickými riaditeľmi, ktorí nevedia, akým spôsobom zmeniť ich názory. Aj preto vydal denník N viacero príručiek s návodmi, ako odhaliť dezinformácie a hoaxy na internete. 

Vladimír Šnídl predtým pracoval v českých Hospodářských novinách, týždenníku Ekonom a denníku SME. Ako redaktorovi denníka N sa mu začiatkom tohto roka podarilo odhaliť kauzu o povýšení Andreja Danka na kapitána.

Text a foto: Dominika Chrastová

Nezaradené

Šéfka denníka SME: Každý deň niekoho nahneváte

BRATISLAVA 21. novembra – „Novinárska práca vám ponúka licenciu na fascinujúce veci,“ povedala Beata Balogová, šéfredaktorka denníka SME, študentom prvého ročníka Katedry žurnalistiky Filozofickej fakulty UK, ktorí navštívili vydavateľstvo Petit Press. 

Vo svojej prednáške ozrejmila mladým žurnalistom, čo predstavuje skutočná práca novinára. „Vo veľkej miere je založená na overovaní faktov,“ konštatovala Balogová. Zároveň však spomenula, že pre časovú tieseň a rýchlosť šírenia informácií často žurnalisti overovanie faktov zanedbajú. 

Novinár musí taktiež rátať s tým, že ľudia, o ktorých píše, sa budú brániť. Balogová uviedla, že denník SME má v súčasnosti 51 otvorených súdnych sporov. „Každý deň niekoho nahneváte,“ podotkla.

Šéfredaktorka podporuje mladých novinárov. Páčia sa jej blogy, v ktorých autor logicky dokáže zdôvodniť svoje názory. „Mladí ľudia sa bránia osobnému kontaktu so zdrojmi,“ zaráža šéfku denníka SME. Práve zdroje však vedia doplniť a najmä objasniť tému článku. Hoci niekedy ponúknu závažné informácie off record, ktoré novinár nemôže použiť.

Text a foto: Michala Gálová



Nezaradené

Hydratačný punč

Sú drahé a každý rok rovnaké. Napriek tomu ich každý miluje. Takmer. Vianočné trhy sú hotovou nočnou morou pre novinárov, ktorí o nich povedali a napísali zrejme už úplne všetko. Ani jeden rok sa tomu však nevyhnú a musia hľadať niečo, čím by z vianočných trhov spravili originálne podujatie. 

Inšpiráciu boli na tých bratislavských hľadať aj študenti z nášho Kreatívneho štúdia. Spoločnosť im robil doktor Kubínyi, s ktorým sa presvedčili, že na tomto predvianočnom podujatí sa naozaj nič nezmenilo. 

Lokše, ktoré vám zohrejú v mikrovlnke, chutia rovnako. Medovina je stále priečne sladká a z reproduktorov počuť Celine Dion, ktorá všetkým oznamuje: „Sú tu Vianoce“. Len stromček na Hlavnom námestí je akosi z roka na rok menší. Mesto očividne podporuje iniciatívu za záchranu lesov. Škoda, že nie sofistikovanejším spôsobom. 

Po rýchlej prehliadke starých-známych stánkov s občerstvením sa študenti utiekajú pod provizórne striešky a pokračujú v debatách. Keďže inšpirácia na zaujímavý vianočný článok visí stále niekde vo vzduchu, prichádza reč na vianočné darčeky. Každý ich kupuje inokedy. V niekoľkomesačných predstihoch alebo deň pred Štedrým dňom. 

Študenti si však už určite budú dávať pozor najmä pri nákupe kozmetiky.Na stretnutí pod jedličkou totiž do detailov rozobrali aj tajomstvá výroby krémov v kozmetickom priemysle. Hydratačný, regeneračný, výživný alebo proti vráskam. Všetky obsahujú živočíšny tuk. Ale ako hovorí jedna zo študentiek: „Pokiaľ to funguje, neprekáža mi, aj keby to bolo z divej svine.“ 

Text: Monika Bartošová

Foto: Peter Kubínyi