Nezaradené

Dobre sa oblečte, myslite na to, že každá vrstva sa zíde. Nezabudnite na čiapku, ktorá je nevyhnutnosťou. Najlepšie je mať v spacom vaku ešte aj deku. Spite bez topánok, nohy sa v nich potia a mohli by ste prechladnúť. Obuv si potom vložte do vaku, pretože na ulici je vzácnosťou a mohli by ste o ňu ľahko prísť. Podložte si spací vak kartónom, ktorý má skvelé izolačné vlastnosti. Doklady si schovajte do najvnútornejšieho vrecka. Na prenocovanie si nájdite miesto v závetrí, ideálne pod strechou. Tak zneli rady od organizátorov Noci vonku 2023. Trúfli by ste si?

Noc vonku je podujatie občianskeho združenia Vagus, ktoré každoročne poukazuje na rastúce problémy ľudí bez domova. Tento rok sa konal jeho desiaty ročník a zapojili sa doň viaceré organizácie v rôznych mestách na Slovensku. V Bratislave, Pezinku, Trnave, Žiline, Banskej Bystrici a Košiciach 23. novembra vymenili desiatky dobrovoľníkov každodenný komfort za spánok v sťažených podmienkach. Chcú tak poukázať na alarmujúcu situáciu ľudí žijúcich v extrémnej chudobe. Navyše, účastníci si na vlastnej koži vyskúšali zlomok toho, čomu musia ľudia na ulici čeliť. Spánok okrem nepríjemnej zimy strpčujú zvuky skorých ranných električiek, ruch mesta, ale aj nečakaný dážď. 

Prespávaniu v Bratislave predchádzal program v Novej Cvernovke. Osvetľoval problematiku a vyvracal viaceré mýty v spoločnosti. Súčasťou podujatia bol aj príhovor prezidentky Zuzany Čaputovej, ktorá nad ním prevzala záštitu. 

Podľa posledného sčítania obyvateľstva, v rámci ktorého sa každých desať rokov mapuje aj situácia ľudí bez domova, sa zvýšil počet tejto skupiny až trojnásobne. O príčinách nárastu a možných riešeniach sa rozprávali riaditeľka Vagusu Alexandra Kárová, sociologička Zuzana Kusá a Verejný ochranca práv Róbert Dobrovodský. „Dôstojný život len za zásluhy?“ znel názov diskusie, ktorú moderovala  Zuzana Kovačič Hanzelová. “Ani po univerzitnom vzdelaní nie sme vedení k tomu, aby nás rozhorčovalo, že je niekto v tragicky mizernej situácii,” zdôraznila sociologička Zuzana Kusá. 

Zahrnutý bol aj kvíz so Samom Trnkom a komorný koncert Nory Ibsenovej. Na dobrú noc ste si mohli vypočuť úryvky z knihy Malý princ, ktoré čítali Juraj Hrčka a Eva Gribová. 

Môžu si za to sami?

Ťažká ekonomická situácia, dlhodobé zdravotné problémy, strata partnera či práce, môžu dohnať na ulicu kohokoľvek z nás. Ľudí bez domova vnímame tak odlišne od majoritnej spoločnosti, že naše názory ľahko ovplyvnia predsudky a zovšeobecnenia. Zabúdame, že za každou životnou okolnosťou stojí individuálny príbeh. Často v spoločnosti panuje presvedčenie, že všetci na ulici si za to môžu sami, sú to alkoholici, leniví pracovať a jednoducho takto žiť chcú. „Viem, že trend, že súdime, hodnotíme a odsudzujeme, je teraz veľmi aktuálny a ponúkajúci sa. No skôr ako to urobíme, pozorujme, počúvajme a vnímajme,“ dodala prezidentka SR Zuzana Čaputová. Pracovníci Vagusu si zakladajú najmä na cieli poskytnúť pomoc všetkým ľuďom, bez ohľadu na ich súčasný stav alebo dôvod, prečo sa ocitli v neľahkej situácii.

Špirála chudoby

 Neschopnosť sa samostatne vymaniť zo zlých životných podmienok má veľa aspektov. Medzi hlavné faktory patrí obmedzený prístup k vzdelaniu, zamestnaniu s primeraným platom, zdravotnej starostlivosti, ale aj k finančným prostriedkom na zlepšenie svojej situácie. „Nechodíte do zamestnania, nedokážete si platiť zdravotné poistenie, nemáte nárok na zdravotné ošetrenie, váš zdravotný problém sa stále iba prehlbuje. Točíte sa v tom istom kruhu,” zdôrazňuje riaditeľka Vagusu Alexandra Kárová.

Na jazyku záleží 

Pomenovania, ktoré sa s témou spájajú, sú vždy dôležité. Nejde o drobnosť, emócie spojené so slovami vplývajú na naše nazeranie na problém.  Použitie výrazu „ľudia bez domova“ namiesto „bezdomovci“ alebo iných stigmatizujúcich označení je kľúčové, pretože zdôrazňuje  ľudskú dôstojnosť, individualitu a skutočnosť, že ich životné okolnosti sú len jedným aspektom ich identity.  „Silnú konkurenciu voči princípu zásluhovosti predstavuje všeobecná deklarácia ľudských práv. Jej základná myšlienka je, že každý má právo na ľudskú dôstojnosť a tá by nemala byť podmieňovaná,“ vysvetľuje Z. Kusá. Zmena oslovovania je asi to najľahšie, čo môžeme urobiť. 

My sa máme kam vrátiť

Program bol prístupný pre verejnosť aj bez podmienky prenocovania. Ak ste sa však rozhodli ako my, čakalo vás veľa zobúdzania sa, prehadzovania sa a počítania, koľká električka okolo vás prešla. No zostať jednu noc vonku nie je vôbec ťažké. „Teplota bola milosrdná a dážď nás zastihol tesne nad ránom. My sme sa však mali kam schovať, kam ísť na toaletu či myslieť na to, ako prídeme domov a prezlečieme sa,“ opisovala skúsenosť študentka Martina. Ťažkosti ľudí bez domova spočítajú práve v tom, že každodenne žijú v slede stresových situácii. Človek si nemá kde vykonať osobnú hygienu, nemôže si oprať, zložiť veci, ani si v bezpečí na chvíľu oddýchnuť. Na ulici môžu byť tie najjednoduchšie veci tými najťažšími. 

Netýka sa to iba ľudí bez domova

Hľadanie vhodného bývania predstavuje výzvu aj pre obyčajného jednotlivca s prácou a stabilnými financiami. Špeciálne ohrozené sú mladé rodiny, seniori, odchovanci z detských domovov, ľudia so zdravotným postihnutím, či matky a otcovia samoživitelia. Nájsť prenájom za primerané ceny je čoraz komplikovanejšie. Získať vlastné bývanie bez hypotekárneho úveru je v súčasnosti takmer nemožné pre vysoké ceny. Keďže si vlastníci bytov môžu nájomcov vyberať, oveľa radšej uprednostnia osoby v stabilnej finančnej situácií, než tých, ktorí sú ohrození chudobou.

Autorka: Broňa Macová

Titulná fotka: Matej Fabianek

Dôležitosť ochrany pri práci s počítačom si pripomíname 30. novembra už od roku 1988, keď ešte nebolo toľko kybernetických hrozieb ako v súčasnosti. V období pandémie koronavírusu väčšina z nás skončila v domácej karanténe. Prinieslo to viac aktivít na internete. Stále viac treba upozorňovať na to, čo sa nám môže v „online svete“ stať a ako sa vieme chrániť. 

Najčastejší podvod, s ktorým sa môžeme stretnúť, je phishing. S touto technikou získavania citlivých informácií sa stretneme najmä na webových stránkach, v e-mailoch a SMS správach. Phishing spoznáme podľa falošnej e-mailovej adresy, všeobecného oslovenia bez mena, zlého prekladu z iného jazyka a výzvy ku kliknutiu na link alebo obrázok. 

Európsky parlament odporúča niekoľko jednoduchých krokov na prevenciu pred útokmi: 

• Dávajte si pozor na nevyžiadané maily, esemesky a telefonáty.
• Zabezpečte svoju domácu sieť – zmeňte si heslo na Wi-Fi, nastavte limit na počet zariadení, ktoré sa môžu naň pripojiť a povoľte len vaše počítače, tablety a telefóny.
• Používajte komplikované heslá 
• Chráňte svoje zariadenia – pravidelne aktualizujte všetky vaše systémy a aplikácie a nainštalujte si antivírus.
• Vaše deti alebo iní členovia rodiny môžu nechcene vymazať informácie, zmeniť nastavenia alebo dokonca zavíriť váš počítač. Nedovoľte im používať zariadenia, na ktorých pracujete.

Pomáha aj funkcia, ktorú ponúkajú antivírusové programy. Nie je dobré mať ku všetkému rovnaké heslo. Všetky si však môžeme uložiť do správcu hesiel a zapamätať si len jedno, ktoré treba na prístup práve tam. 

Okrem osobných útokov je témou aj ohrozenie demokracie. Už dlho bojujeme s dezinformáciami na sociálnych sieťach, ale tým sa problémy nekončia. Máme čerstvú skúsenosť s tým, že na internete sa dajú ovplyvňovať voľby. Krátko pred parlamentnými voľbami sa šírili deepfake nahrávky, v ktorých bolo počuť hlas prezidentky Zuzany Čaputovej, predsedu strany Progresívne Slovensko Michala Šimečku a novinárky Moniky Tódovej. Slová boli poskladané do viet, ktoré nikdy nepovedali.

Inštitúcie Európskej únie sa zaoberajú počítačovou bezpečnosťou a sprísňujú pravidlá na odolávanie kybernetickým útokom. Taktiež sa snažia regulovať umelú inteligenciu tak, aby sme z nej v budúcnosti nemali viac škody ako osohu. 

Autor: Boris Burdíček
Foto: (bub) 

Aj keď je na Slovensku mnoho krás, obec Mýto pod Ďumbierom v mikroregióne Nízke Tatry – Chopok Juh, upúta nielen svojou prírodou, ale aj pokojom. Nie je ničím extra špeciálna, azda iba jednou vecou. Je dovolenkovým rezortom.

Prichádzam z Bratislavy domov. Presne 273 kilometrov vlakom. Neviem ako iní študenti, ale ja nejdem iba domov. Ja prichádzam priam do inej krajiny. Ak existuje niečo ako „zažiť šok“, tak je to teda určite toto. Nastúpite vo svojich poltopánkach do vlaku v Bratislave. Vystúpite z vlaku a šmyk. Pošmyknete sa na 10-centimetrovej vrstve snehu. Doslova severný pól.

Pre niekoho domov, pre niekoho dovolenková destinácia

Mýto pod Ďumbierom je malebná dedinka. Nemá veľa domov ani veľa obyvateľov. Za to apartmánov viac než dosť. Idete po ulici a nepočujete nič iné ako:  „Prosím vás, neviete náhodou, kde sa nachádza apartmán U Medveďa?“ alebo „Neviete náhodou, kde sú apartmány Monika, Lucia a Zuzana?“ Náhodou neviem. Môžeme hľadať spolu. Ani neviem, že také apartmány existujú.

mýto alebo Mýto? 

V minulosti bolo Mýto prechodnou dedinou, kde sa za prechod z východu na západ, a zase zo západu na východ, platilo clo. V súčasnosti je obec stále využívaná na presúvanie obyvateľov z jednej strany Slovenska na druhú. Preto priamo v obci veľa atrakcií nenájdete. Sem sa prídete iba vyspať a oddýchnuť si.

Základnými piliermi záujmu výstavby sú príroda a ticho. Paradoxom stavania je  však práve ničenie prírody a rušenie pokoja. Výstavba apartmánov a dovolenkových domov je tiež problémom pre mieste asfaltové cesty, ktoré nie sú stavané na ťažké autá s materiálom na stavbu. Avšak najväčším problémom ostávajú hostia a návštevníci obce. Niekedy rozmýšľam nad tým, či si uvedomujú, že v obci žijú domáci obyvatelia. Smiech, krik a spev, to je pravá zábava Slováka. Nesmiem zabudnúť na hlučnú hudbu. Tá je najlepšia. 

Základný zlom programu       

Začiatkom 20. storočia ste nemohli nazvať výstup na Ďumbier prechádzkou, alebo výletom. Turistické chodníky neexistovali a jediným dôvodom, prečo niekto navštevoval Nízke Tatry, bola práca. Obyvatelia obce chodili na lúky pásť ovce, kosiť a hrabať seno, aby cez zimu mali čím nakŕmiť hospodárske zvieratá. Niekto spomína na hrebeň Nízkych Tatier ako na pekný výlet, pre niekoho to je spomienka na nekončiace dni plné tvrdej práce. 

Základný zlom prišiel v druhej polovici 20. storočia, keď športové spolky začali stavať nové turistické chodníky, na ktorých sa podieľali aj študenti technickej vysokej školy v Bratislave. Veľkým podporovateľom turizmu sa stala aj chata Milana Rastislava Štefánika, kde sa mohli najesť a oddýchnuť si. Turizmus sa rozbiehal a do Nízkych Tatier začalo prúdiť čoraz viac návštevníkov. 

Sneh nie je prirodzená vec

Veľkým bonusom dediny sú aj lyžiarske strediská. V okruhu 30 kilometrov je ich viac než len pár. S podporou umelého zasnežovania sa každoročne lyžuje už začiatkom decembra. Keď som si však uvedomila, že sneh nie je prirodzene všade v rovnakom množstve, pochopila som, čo láka ľudí najviac. 

Čím menej niečoho máte, tým viac si to vážite

Aj preto si v poslednom čase čoraz viac vážim pokoj a sneh. Viem, zvláštna kombinácia. Keď som prišla z Bratislavy do bielej krajiny, až vtedy som pochopila, akú vzácnosť mám. Všade navôkol pokoj a sneh. Nakoniec už nie je podstatná ani ďalšia ulica nových apartmánov, ani neutíchajúci nával turistov. 

Autorka: Barbora Chramcová
Autorka fotografie: Barbora Chramcová

Aký to musí byť pocit, keď sa buď z vlastnej viny, alebo pre životné okolnosti ocitnete na nule? Nie na nule s financiami, napäto čakajúci na ďalšiu výplatu, ani na nule z psychického alebo fyzického vyčerpania. Ale na nule, ktorá v tej chvíli vyzerá ako definitívna. Nula, ktorej dosiahnutie znamená život na ulici. Takáto situácia sa môže stať hocikomu! Niekedy stačí tak málo – strata zamestnania, blízkej osoby, zhoršený zdravotný stav, závislosti. Problémy sa nabaľujú a vzniká klbko, ktoré sa stále viac zamotáva. Spoločnosť vás odsudzuje a zrazu sa nemáte na koho obrátiť. Nikto pri vás nestojí. Nikoho viac nezaujímate. No váš život neskončil a vy nie ste odpísaný na neúspech až do smrti. Pomocnú ruku v každej situácii bez rozdielu podáva Slovenská katolícka charita a v celom Trnavskom kraji konkrétne Trnavská arcidiecézna charita. Dnes už v novom šate.

Ešte pred dvomi rokmi schátraná stará dvestoročná budova, kam sa s nadšením nasťahovali potkany a omietka sa radšej vzdala, dnes už moderná a priam nádherná funkčná budova lákajúca pohľadom. Na múre pred hlavnou bránou čítam nápis Centrum pomoci človeku. Vo dvore, z ľavej strany, je zaparkované auto s označením charity. Uľaví sa mi, že som to našla a vytáčam číslo zástupcu riaditeľa Igora Strýčka. Vtom zbadám postavu, ktorá z vrecka bundy vyťahuje telefón. Je mi jasné, že to je pán Strýček. Po krátkom zvítaní ma vedie do vnútorného priestoru nového domu pre ľudí bez domova. Takmer pred mesiacom bolo jeho slávnostné predstavenie verejnosti sprevádzané požehnaním trnavského arcibiskupa Mons. Jána Oroscha a prezidenta Slovenskej katolíckej charity, žilinského biskupa Mons. Tomáša Gálisa. 

Dnes je prvý oficiálny deň pre klientov. Otvára sa o deviatej hodine, čo bolo už pred pár minútami. Stojím priamo v strede diania –  v kuchyni. Sledujem miestnosť plnú ľudí, vravy a snahy sa zorganizovať. Postupne si podávam ruku s riaditeľom charity Miroslavom Dzurechom, s duchovným predstaveným centra s bratom Matejom, s odbornou manažérkou charity Máriou Altoffovou a špecializovanou sociálnou poradkyňou Norou Marušikovou, či novou PR manažérkou Michaelou Matuškovou. A hor sa do práce. 

Dom máme, teraz ho musíme premeniť na domov

Majka, odborná manažérka, všetkému velí, vonku vo dvore čaká šoféra, ktorý nosí potraviny. Z kufra auta vyberá, čo sa dnes bude vydávať. Každý, kto môže, berie škatule a ukladá ich v kuchyni. Moravské koláče s tvarohom, s jablkami, s lekvárom, s makom, vianočky, makovky, chleby, bagety, banány, pár pomarančov, cibule, rajčiny, mrkva… Som v úžase. A odkiaľ sa všetko toto jedlo berie? Z Tesca. Trnavská arcidiecézna charita má zmluvu s Tescom, ktoré sa zaviazalo poskytovať im už nepredajné, ale stále dobré potraviny. Názov tohto projektu Európskej únie je potravinová banka. Veľkoobchody musia dodržiavať zákon o manipulácii s potravinami a ak nepredaný zostatok venujú na charitatívne účely, získavajú úľavy z vývozu odpadu. Chválim tento rozumný krok a dostávam úlohu rozdávať banány. 

Jedáleň, ktorú som doteraz pozorovala len z okien kuchyne, sa už plní ľuďmi. Najprv ich je okolo desať. A stále pribúdajú. Zoznamujú sa s novým priestorom. Keď túto budovu na Hlavnej ulici v Trnave stavali a starú zbúrali, charita sídlila dočasne na Saleziánskej ulici. No s touto novou kráskou ťažko niečo porovnávať. Je výnimočná, na celom Slovensku nemá zatiaľ konkurenciu. Projekt bol zväčša financovaný z európskych fondov, no keďže sa náklady na stavebný materiál počas výstavby rapídne zvýšili, pomohol zriaďovateľ – Arcibiskupský úrad v Trnave –  a aj partneri – Mesto Trnava a Trnavský samosprávny kraj.

„Nechcem byť učiteľ, čo vám niečo káže, ale chcem, aby sme si to tu udržiavali, žili a pracovali dôstojne teraz aj ďalšie roky. Každý má svoje problémy, nálady, prežíva rôzne situácie, ale vážte si prácu dievčat, ktoré vám slúžia. Ak si niekto potrebuje vybiť zlosť, nech kričí na oblaky, ale nech neničí naše spoločné priestory. Upozorňujte sa aj vy medzi sebou, dobrou radou, napomenutím, aby sme si uchránili, čo, vďaka Bohu, máme. Budem na to veľmi prísny. Máme strechu nad hlavou, neprší na nás, je nám teplo, máme ľudí, s ktorými ste pracovali. Ďalšia etapa je žiť spolu, ísť spolu na ceste životom. Nedelíme sa na my a vy, ale sme tu všetci spolu – ako partneri,“ prihovára sa Miroslav Dzurech. Chlapi s ním súhlasia a pokyvkávajú s hlavami. Brat Matej pred požehnaním spoločného priestoru dodáva: „Aby sa z budovy stal domov, je potrebné vytvoriť v nej dobré vzťahy. Verím, že tieto vzťahy už máte a ďalej ich vytvárate v takých podmienkach, aké máte. Tento priestor vám chce pomôcť, aby bola vaša ľudská istota pevnejšia, tak si vzájomne pomáhajme.“

Ešte si budú vyberať

Po spoločnej fotke sa už konečne môžu ísť všetci najesť. Na pulte pred vydávacím okienkom je mierny chaos. Všetci chcú predsa jesť. Maslo, lekvár, kečup, horčica, káva, čaj, pečivo. Každý si berie, čo má rád. No nájdu sa aj takí, ktorí si radi vyberajú a od Noriky vypytujú „podpultový tovar“ – moravské koláče. Najlepšie z každého druhu a ešte aj pekne zabaliť na horšie časy. Norika ochotne vyťahuje koláče a balí ich do mikroténových vreciek, ktoré nám pomohla nájsť Majka. Tá má plné ruky práce s vydávaním kľúčov od skriniek a zapisovaním mien ku číslu skrinky. Každý návštevník má možnosť vybrať si zo sociálneho šatníka aj oblečenie, ktoré si potom môže obliecť, neskôr v centre oprať a prezliecť. Odkladá si ho vo vreci do svojej vlastnej skrinky. 

Do tejto trmy-vrmy sa však vôbec nehanbí zapojiť klient Lukáš žiadajúci telefón aj s internetom, aby si našiel číslo na políciu. Tvrdí, že mu niekto odcudzil veci. Majka ho však rýchlo uprace. „Dám ti číslo na políciu, ale počkaj, to je na mestskú? Tá je blízko. Choď tam pešo, veď nohy máš, ústa tiež, a to veľké!“ Aj keď tieto žienky pracujú v rizikových podmienkach a nikdy nemôžu vedieť, čo sa im prihodí, sršia humorom. Ľudí, rozhovory s nimi a pocit, že im pomáhajú, majú rady. Prečo by tu inak pracovali? 

Tour de centrum

Atmosféra už nie je chaotická. Všetci zázrakom pochopili, že nie je ťažké vziať si jedlo a sadnúť si. Aj keď nároky na raňajky má každý iné, v podstate všetci pôsobia spokojne. Sem-tam naháňame stratené maslo, ale inak to funguje na výbornú. Majka ma zatiaľ berie na malú prehliadku celého centra. Z kuchyne ideme doprava po dlhej chodbe len pre zamestnancov. Prvé dvere sú modrej farby, ktorá symbolizuje kúpeľňu pre osobnú hygienu klientov. Nie je rozdelená podľa pohlaví, ale najprv sa sprchujú napríklad ženy, a potom muži. Nazriem dnu, prejdem cez prázdnu miestnosť do časti spŕch. Napravo je toaleta pre imobilných klientov a hneď vedľa miestnosť s tromi sprchami, tiež kôš na špinavú bielizeň a umývadlá. Každý, kto použije sprchu, sa tiež musí zapísať do tabuľky. 

Ďalej pokračujeme po chodbe a vedľa spŕch je miestnosť s oranžovými dverami určená na spoločenské aktivity. Na zemi sú škatule s knihami pripravené pre budúcu knižnicu. V tejto oddychovej časti sa budú premietať aj filmy, hrať hry a je tu aj kuchyňa pre prípadný projekt – kurz varenia. Posledné miestnosti na chodbe sú za zelenými dverami. Tu bude bezpečné miesto pre klientov v krízových stavoch, pre plačúce ženy, kde sa môžu porozprávať a poradiť. Do týchto miestností sa návštevníci dostávajú cez dvor smerujúci rovno od vstupnej brány. Zamestnanci z opačnej strany zvnútra, ako my.

Na poschodí je priestor pre špecializované sociálne poradenstvo, ktoré vykonáva aj Norika, dnes však pomáha v kuchyni. Tu budú pracovníci charity klientom pomáhať riešiť problémy s exekúciou, s vyhlásením osobného bankrotu, s vyhľadaním právnika, nového zamestnania. Ponúkajú dlhové poradenstvo, podporu klienta, usmernenie, sprevádzanie na úradoch, pomoc pri vypisovaní papierov a dokumentov, rady pri vybavovaní dôchodkov, umiestnenie do zariadenia. 

Tiež sú tu priestory pre zamestnancov na porady, školenia, prednášky, oddych, aj kancelária brata Mateja na rozhovor pre klientov či interview pre verejnosť. Je tu aj priestor, kde sa môžu stretávať dobrovoľníci projektu Streetwork. Funguje tak, že vyškolení dobrovoľníci mapujú ľudí bez domova v Trnave, motivujú ich rozhovormi k pozitívnej zmene, rozdávajú informačné letáky. Takto sú ľudia bez domova informovaní o svojich možnostiach a je na nich, či pomoc využijú a vykročia na cestu von z ulice. 

Budova je vystavaná ako kruh. Predtým mala len prízemie, teraz má s poschodím rozšírené možnosti pomoci. Ideme okolo vrátnice, kadiaľ klienti prichádzajú. Zapisujú sa, aby mali v centre prehľad, koľko ľudí tu bolo a v rámci anonymity má každý klient číslo spisu, pod ktorým ho centrum eviduje. Ak majú nejaké veci, môžu si ich tu odložiť. Vstup je sem povolený len raz za deň, čo je nové pravidlo oproti tým, čo platili v starých priestoroch. „Je to preto, aby sa nemohli vonku opiť počas dňa a prísť sem vytvárať konflikty alebo spať na stole,“ vraví Majka. Keď sa jej spýtam, či sa ich nebojí, odpovedá ihneď: „Nie, som tu už ôsmy rok, absolvovala som výcviky a školenia. Kedysi som sa ich bála, ale táto fáza je už za mnou,“ Ďalej si tu môžu vyzdvihnúť Nota Bene, ktoré si klienti kupujú za 1,20 eur a predávajú za 2,40 eur za výtlačok. To je ďalší krok pomoci ako sa dostať sa z ulice.

Odborná pracovníčka Miška je dnes na vrátnici nízkoprahového centra. Čo to znamená? Sú to tri slová. Denné nízkoprahové centrum. Denné znamená, že funguje ambulantne každý deň v týždni, okrem víkendu a štátnych sviatkov. Od deviatej hodiny ráno do pol jednej poobede je určené všetkým na naplnenie základných životných potrieb. Poobedie je určené poradenstvám a skupinovým aktivitám. Nízkoprahové priestory môžu navštevovať aj ľudia pod vplyvom návykových látok, ale musia dodržiavať pravidlá centra – nesmú sa správať agresívne, požívať návykové látky v priestoroch centra a rešpektovať pracovníkov a seba navzájom. Centrum je pre všetkých bez rozdielu veku a pohlavia, ale klienti musia byť plnoletí. Naraz pojme 80 ľudí, čo je veľmi slušné číslo. Podľa štatistiky za rok 2020 bolo v Trnave na ulici okolo 160 ľudí. Jediný problém, ktorý v tejto oblasti nastáva, je vôľa ľudí bez domova nechať si pomôcť v zadĺženosti, v závislostiach či znovu obnoviť stratené pracovné návyky. Pomôcť sa dá iba tomu, kto o pomoc žiada.

„Kde udělali soudruzi z NDR chybu?“

Nadšenie z nového priestoru však začalo opadávať. „Ako sa vám tu páči?“ hádžem v jedálni otázku do pléna. Klientka Adriana si češe vlasy a moju radosť z nových priestorov nezdieľa. „Je to tu strašné, ako v nemocnici, predtým to bolo lepšie.“ Vysoký muž mi odmieta povedať meno, ale na moje sa pýta s veľkou zvedavosťou. „Mne sa tu páči, veď si zvykneme. Lenže problém je, že predtým, keď sa išlo jesť, vždy sa modlil Otče náš, aby sme ďakovali Bohu. Ak sme sa nepomodlili, nebola vydaná strava. Tu to tak nefunguje. Treba to uviesť do praxe.“ Ako ste sa sem dostali? „Som na ulici už 20 rokov, utiekol som z domu k babke. Mám 34 rokov. My sme takí pouliční vlčáci, sme alkoholici a úchyláci,“ jednoducho zhodnocuje svoj stav. Meno som sa stále nedozvedela. Od Mišky viem, že je to stará škola a rád komentuje a hodnotí ľudí, preto by ma nemali prekvapovať jeho výroky a ani prípadné otázky. „V sprche nejde teplá voda…“ povie ktosi, čo už Majka len v skratke zhodnotí. „To sú presne tie muchy, ktoré musíme vychytať. A naučiť sa fungovať v nových priestoroch.“ Veď jasné, je to prvý deň. 

Jeden deň nie je rok

Ručičky hodín sa blížia pomaly ale isto k pol jednej. Treba upratať, pozametať, umyť, zdvihnúť stoličky, pečivo zabaliť a zakryť, aby neoschlo. A čo so zvyšným? Bude na ďalší deň alebo sa dá vysušiť pre zvieratá na farme. Adriana pomáha upratovať. Je to dobré aj pre jej psychiku – pracovná terapia. „Veď kto by to robil, ak nie ja?“ konštatuje. Za to, že robí v centre poriadok, dostane napríklad konzervy či sladkosti. Upratovanie centra po zatvorení je forma motivačného systému pre klientov. Zapojiť sa môže každý. Pomáha aj pracovníčka Monika so svojou dcérou Veronikou. Prácu má rada, najprv tu bola ako dobrovoľníčka, teraz ako zamestnankyňa. Robí, čo treba – upratuje, či asistuje dievčatám v kuchyni. Majka usmerňuje posledných zaostalcov, aby opustili centrum. Na obrazovke s kamerami sleduje, či tu ešte niekto neostal. Pečivo je zabalené, stoličky sú zdvihnuté a ja verím, že z tohto centra sa po dnešnom dni začne stávať domov.

Nejde o to, či išlo všetko podľa plánu a či to bolo dokonalé. Dôležité je to, s akým úmyslom ste to robili. Pracovníkom centra záleží na výsledku práce. Aj keď sa pozitívna zmena nedostaví hneď, vždy je nádej, že človek nájde dostatok motivácie zmeniť svoj život k lepšiemu. 

Ten, kto navštívil dnes centrum ako klient, dostal možnosť začať znova. Ten, kto ho navštívil ako pomocník, mohol vidieť, že niekedy stačí len úsmev alebo milé slovo, aby sa človek cítil, že jeho život ešte neskončil, aj keď sa jeho etapa odohráva práve na ulici.

Autorka: Soňa Krajčovičová
Autorka fotografií: Soňa Krajčovičová, www.charitatt.sk

Hodinky ukazujú polhodinu pred obedom a práve sa otvára gate – dvere do lietadla – smer Paríž. Tento dvojhodinový let bude lahoda oproti tomu takmer desaťhodinovému, ktorý nasleduje. Cieľovou destináciou je takzvané srdce Karibiku, alebo ostrov slobody, či Fidelova zem – Kuba.

Krajina známa tabakovými plantážami, rumom, tancom, kávou, pestrou kultúrou, legendárnymi štvorkolesovými ambasádormi, plážami, ale aj tajomstvami vnútrozemia, farebne – gýčovou prírodou a ďalšími zaujímavosťami, ktoré vám priblížim. O osemnásť hodín priletím do hlavného mesta Kuby, do veľkej, rozťahanej a kontroverznej Havany, po kubánsky Habany. 

Vlhký vzduch ma objal hneď po príchode na pevninu. V Havane aj o desiatej hodine večer stále úradujú horúčavy a vysoká vlhkosť. Z letiska, ktoré leží na východnej strane mesta, sa bielym, sedemmiestnym Chevroletom, presúvam taktiež do východnej provincie, ktorá sa nazýva La Lisa. Tam sa nachádza moje útočisko na najbližších osem dní, odtiaľ budem vyrážať do havanských satelitov. Hacienda v kubánskom štýle s obrovskou záhradou ma privítala vôňou rozľahlej záhrady. V nej stromy, na nich čerstvé exotické ovocie ako papája, mango, banány a rôzne ďalšie, o akých som doposiaľ nepočula. Upozorňujem aj na  spoločnosť netopierov, jašterov a vraj takmer neškodných tarantúl, ktoré v noci vyliezajú zo zeme.  Vyzerajú síce trochu strašidelne, ale napokon sme sa skamarátili. 

Habana aj Havana

Metropola Kuby bola originálna. Popri hlavnej ceste, presnejšie pozdĺž osemkilometrovej promenády Malecón, ktorá lemuje pevninu od mora, nájdete najmä veľa hotelov. Niektoré luxusné, plne funkčné. Iné mŕtve – bývalé sídla kubánskej mafie. 

Ak odbočíte do vnútra starého mesta, narazíte na jeden zo známych unikátov – Capitolio (kubánsky Kapitol). Je podobný tomu americkému, len s odlišnou metrážou. Prekvapivo väčší, širší a dokonca aj dlhší. Od roku 2010 je vyhlásený za národnú pamiatku Kuby. Nachádza sa v ňom sídlo Kubánskej akadémie vied a národná knižnica vedy a techniky. Lemujú ho ľadové sochy, no sú to ľudia , ktorí ožijú vo vhodnej chvíli. A ešte si k tomu vypýtajú aj dolár, dva.

Na môj vkus je hlavné mesto príliš pokojné a veľmi rozťahané. Napriek tomu, že v ňom žije necelých dvanásť miliónov obyvateľov. Terén nie je úplne rovný, lemujú ho aj kopce a ponúkajú pekné výhľady. Takým je aj vyhliadka priamo pri soche Krista, ktorá sa nachádza v štvrti Casablanca. 

Havana a celá Kuba je známa aj vďaka farebným automobilom. Atraktívne retro autíčka vidieť na každom rohu. Vraj polovicu zo všetkých jazdených vozov v krajine tvoria práve kubánske tátoše. Červené, ružové, modré, zelené… Na výber sú takmer všetky farby dúhy, ktoré vás prevedú po miestach ako taxi služba. Niektoré sú moderne prerobené, o iných by sa dalo špekulovať, či vôbec prešli technickou kontrolou.  Väčšina z nich vyzerá, že sa rozsype za jazdy. Ale to v tejto krajine nie je veľmi dôležité. Podstatné je, že vôbec naštartujú alebo si z nich turisti urobia fotoalbum. 

Chudoba a smrad na každom kroku 

Napriek tomu peknému a jedinečnému, čo sa dá v tejto krajine obdivovať, nie je všetko také ružové ako sa zdá. Už len pohľad na infraštruktúru – cesty, poprípade chodníky, či pešiu zónu, ktorá niekedy predstavuje skôr zónu ohrozenia. Zničená, ošumelá, neprejazdná. Pre predstavu: jama za jamou, niekedy bez náznaku asfaltu. A v tej chvíli mi napadne, že zlaaaateee Slovensko,  my sa sťažovať naozaj nemusíme. Aj okrajové satelity veľkomesta sú  zväčša špinavé, zapáchajúce, občas pôsobia ako skládka smetí. Verte mi, neraz som zacítila takmer všetky pachy sveta.

Obydlia domácich na tom nie sú o nič lepšie. Malé domčeky, pozliepané dokopy z rôznych materiálov, bez okien, niekedy aj dverí. Bez tradičných izieb, bez kuchyne, všetko v jednom, všetko pokope. Ide o slumy, ktoré v týchto karibských krajinách nie sú netradičné. V príbytkoch žijú zvyčajne viacčlenné rodiny. Pri takejto predstave si človek uvedomí to pohodlie, čo má doma a že sa niekedy len zbytočne sťažuje.

Chudoba či skromnosť sa šíria celou krajinou ako vírus. Mnoho ľudí je bez zamestnania, prežívajú zo dňa na deň. Na Kube existuje paradoxne aj prezamestnanosť – práca určenú pre jedného robí obrazne povedané celý autobus ľudí. Za almužnu.

Vychudnuté, takmer priesvitné telá, ošklbané šaty a bosé nohy. Kubánsky život na fotografiách internetu vyzerá inak, ružovejšie. O to viac ma realita prekvapila. Ľudia žijú v drsných podmienkach. A práve preto, kto môže a dostane víza, berie nohy na plecia a krajinu opustí. Ako sme sa dozvedeli od našej sprievodkyne Elzy, rodenej Kubánčanky, ktorá ovláda slovenčinu vďaka jej štúdiu na jazykovej škole v Senci – väčšina odídených putuje za prácou a vzdelaním do Francúzka či Španielska. Tí, ktorí sa rozhodnú zostať a nemajú ambície, ani seriózne zamestnanie, zväčša improvizujú. 

Počula som, že ľudia chodia do pralesov zbierať ovocie, či inú úrodu a nazbieraný tovar predávajú popri ceste. Niekedy sú nesmierne vytrvalí, kým sa na prašnej ceste po dlhých hodinách nejaké auto pristaví. Ak sa tak stane, šťastie je na svete, ale to neznamená, že zárobok naisto putuje na jedlo – chlieb, ktorý nasýti celú rodinu. Peniaze neraz skončia aj v rume. Sú ale aj takí, čo nerobia nič a špekulujú. Je na to taký pekný slovenský výraz, že paberkujú.

Takto to na Kube funguje. Najmä s jedlom je to veľmi komplikované. Kvôli veľkej biede sú niektoré druhy potravín pre slabšie vrstvy doslova finančne nedostupné. Napríklad také mäso, väčšina ľudí ho na tanieri nemá niekoľko mesiacov. Zato ryby a morské plody nie sú až taký veľký problém. Kto vie plávať a má zdravé ruky, si vie vyrobiť vlastnú udicu z prírodných materiálov a určite mu more pomôže. Medzi typické kubánske suroviny patrí niekoľko druhov sladkých zemiakov, ryža, fazuľa, zelenina, ovocie. Hovädzie mäso je tiež veľmi obľúbené, podobne ako rum a čerstvo ušúľaná cigara, ale to sme už prešli od obživy k pôžitkom.

Zaseknutí v čase

Kuba je špecifická aj svojím politickým zriadením. Mnohí z nás by povedali, že sa zasekla v čase.  Svedčí o tom striktný komunistický režim, ktorým si v minulosti prešla aj naša krajina. Na Kube platí disciplína, byrokracia a spolu s ňou aj prísne pravidlá. Slobodné cestovanie, pestrý výber sortimentu v potravinách a sloboda slova nie je vždy v ponuke.

Priznávam, som nákupná maniačka a jeden deň som zavítala do obchodného reťazca. Zahľadela som sa do siahodlhých potravinových regálov, kde boli vystavené len – zavárané uhorky.  Ako od mojej starej mamy. Ale nič viac. Len uhorky. 

Čokolády a sladké maškrty sú vzácne. Pre domácich sú cenovo nedostupné a na výber sú len približne štyri druhy.Nanajvýš nájdete čokoládové cookies z mliečnej alebo bielej čokolády a asi dva typy cukríkov. Tieto predajne so sladkým sú oddelené od supermarketov, slúžia ako samostatné jednotky. Napríklad ako u nás tabakové trafiky. Taký kubánsky tuzex.

Menová politika alebo motanica

Oficiálnym platidlom Kuby je kubánsky pesos. Napriek tomu sa dá platiť aj americkým dolárom a niekde aj eurom. Háčik je v tom, že nie všade sa dá uskutočniť platba v hotovosti, a ani banky nemajú rovnaký kurz pri výmene peňazí.  Práve preto sa stáva, že prefíkaní domáci pouliční finančníci okrádajú turistov aj pri nakupovaní suvenírov. Keď im predajú tovar, a zaplatia zaň v inej mene, po prepočítaní ich vyjde podstatne, aj dvojnásobne drahšie. Mnohí si to uvedomia až neskôr. Táto menová aj cenová motanica sa ale niekomu náramne hodí.

Farebná Kuba a jej pravidlá

Krajiny Latinskej Ameriky sa často od seba odlišujú výstrednosťou, tradíciou, expresívnosťou. S tým súvisí aj kubánska kultúra v podobe tanca, hudby a bezprostrednosti. V centre Havany, na frekventovaných miestach narazíte na pouličných umelcov, ktorí si chcú nielen privyrobiť, ale dokonca vám aj spríjemnia deň. Napríklad jeden starý muž, ktorého sme stretli pri poznávaní mesta. Mal v ruke harmoniku, na ktorej hral a spieval kubánske piesne na jednom z  námestí. Hneď ako som ho uvidela, podišla som k nemu bližšie, započúvala sa do jeho umenia a výsledkom bolo zopár pesos v jeho klobúku. Usmial sa a pokorne poďakoval –  „Gracias“. 

Sú skromní a milí, no na niektorých si treba dávať pozor. Neraz sa nám stalo, že od nás chcel pouličný umelec silou mocou peniaze. A to len preto,  že sme si ho odfotili pri maľovaní obrazu. Keď nepochodil, začal nás okrikovať, ale len dovtedy, kým nešiel okolo policajt. Vtedy zdúchol ako oheň na svieci.

Zistila som, že Kuba má svoje pravidlá. Aj na benzínkach, kde sa na naftu čaká dlhé hodiny. Nafta je totiž veľmi, veľmi úzkoprofilová. A keď príde avízo, že ju dovezú, ľudia tam vyčkávajú deň a noc predtým. Náš kubánsky hostiteľ tiež absolvoval takúto tortúru deň pred naším odchodom. Po dvadsiatich hodinách čakania kúpil 55 litrov nafty. Našťastie, dobre poznal domáce pomery a nevystavil nás stresu, aby sme na letisko z La Lisy išli pešo. Lebo na Kube je možné všetko. 

Autorka: Nina Osvaldová
Autorka fotografií: Nina Osvaldová 

Pochovávať kresťanov na cintoríne Kalvária v Užhorode začali koncom 18. storočia.    

Užhorodská Kalvária alebo v preklade z latinčiny – užhorodská hora lebiek. Najstarší a najväčší cintorín centra Zakarpatskej oblasti, ktorý vznikol v druhej polovici 18. storočia. Prechádzajúc Kalváriou narazíte skôr na umelecké dielo než na náhrobný kameň so zrozumiteľne napísaným menom Szemán János a o pár metrov ďalej nájdete Oxanu Hanič a jej manžela Mychajla Haniča. V už dlhé roky prázdnej, počarbanej vulgárnymi nadpismi rodinnej krypte sa dočítate, že tu kedysi odpočívali  Telendy Zoltán, Telendy Juliska, Telendy Antal a ďalší. Slovenský kňaz Michal Demeter leží pod starým dubom. Najstarší zachovaný hrob patrí Catharinae Ruttner, ktorá bola pochovaná v roku 1814 v Užhorode, ktorý bol vtedy súčasťou Uhorského kráľovstva. Nedá sa prehliadnuť ani náhrobný kameň s päťramennou sovietskou hviezdou a meno na ňom, ktoré oznamuje, že tu je Čerkaskyj Noj Jakovlevič. Bol pochovaný v roku 1956, vtedy Užhorod patril k Sovietskemu zväzu. Veľkolepý mramorový náhrobok známej rómskej rodiny Endryk priťahuje okoloidúcich fotografiami šarmantných mužov a žien. Keď si trúfnete preskúmať šesť hektárov pôdy, ktorú obsadila nekropola, s veľkou pravdepodobnosťou vašu pozornosť upúta skromné miesto večného odpočinku princeznej z ruského cárskeho rodu Romanovovcov – Antoniny Romanovovej. Pôvodom bola z Ruského impéria. Teraz ste už museli pochopiť, že národnostná pestrosť Kalvárii v ukrajinskom Užhorode je pozoruhodná. 

Nájdený a znovu stratený Gábor Dayko

V roku 1783 celá Zakarpatská oblasť, a samozrejme aj mesto Užhorod, boli súčasťou Rakúsko-Uhorska. Vtedy Cisár Jozef II. zakázal pochovávať ľudí na miestach, ktoré  sa nachádzali vedľa kostolov. Ako nové miesto pochovávania vybrali užhorodský Dajbovecký vrch, ktorý sa v minulosti nazýval Vinohradný vrch. 

Historické dokumenty nasvedčujú, že v roku 1796 na Kalvárii pochovali prvého človeka. Bol to mladý maďarský básnik a zároveň učiteľ Gábor Dayko. Vyučoval v užhorodskom kráľovskom klasickom gymnáziu a študenti si tak vážili jeho pamiatku, že sa rozhodli hľadať miesto, kde ho pochovali v roku 1911. A našli. A potom zase stratili. Žiak siedmej triedy István Pentek spolu s kamarátmi objavil drevený kríž, na ktorom bolo napísané básnikovo meno a rok úmrtia. Užhorodské gymnázium sa rozhodlo, že pre nich bude cťou, keď v ich priestoroch bude nielen busta Gábora Dayka, ale aj kríž. Tento nápad podporilo aj vedenie mesta. Gymnazisti na čele s Istvánom Pentekom ho dovliekli do školského múzea. Už bolo neskoro, keď konečne žiakov poprosili, aby im ukázali, kde je miesto jeho odpočinku. Nikto si na taký „nepodstatný detail“ predtým ani len spomenul. A tak dnes netušíme, kde spočíva Gábor Dayko a ani kam zmizol drevený kríž, avšak „je dôveryhodné, že pohrebisko sa nachádza v hornej časti cintorína,“ tvrdí výskumník Kalvárie, spoluautor knihy Užhorodská nekropola Kalvária – Borys Žulkanyč.   

Prečo práve Kalvária? Cintorín si vyslúžil svoj názov vďaka štrnástim kaplnkám, ktoré symbolizujú Krížovú cestu Ježiša Krista. Vzorom pre vznik kalvárií, ktoré sa nachádzajú vo viacerých európskych mestách, je cesta Ježiša Krista, ktorá sa začala v Jeruzaleme a viedla k miestu jeho ukrižovania – Golgote tiež nazývanej ako hora Kalvárie. Každá kaplnka symbolizuje udalosť spojenú s Ježišovým utrpením a ukrižovaním. Sú umiestnené tak, aby veriaci mohli prejsť týmito zastaveniami. V minulosti si nemohli dovoliť cestovať do Jeruzalema a prejsť skutočnú mučenícku cestu. Práve preto kalvárie vznikali v celej Európe, aby každý mohol vyjadriť úctu k Ježišovi Kristovi a jeho obetiam za spásu ľudstva svojimi modlitbami. Nanešťastie, zo štrnástich užhorodských kaplniek sa zachovalo len jedenásť. “Sebeckú, komunistickú, ateistickú, sovietsku vládu Zakarpatská absolútne nezaujímal názor veriacich a nejaké kaplnky. Avšak jedenásť, ktoré zostali, naďalej ničí erózia a ľahostajnosť obyvateľov mesta,“ tvrdí pán Žulkanyč. Nekropola je unikátna aj vďaka liatinovým prelamovaným krížom, nájdete ich tu približne dvadsať. Boli vyrobené v malých zlievarňach železa v Zakarpatskej oblasti. V súčasnosti už také nikde nenájdete, ani formy na ich výrobu. Nikto ich veľmi nechráni, časť z nich je hrdzavá, nedá sa prečítať text na tabuľkách, ďalšie naschvál zničili barbari a odovzdali do kovového šrotu. 

 Na Kalvárii nájdete aj cintorín v cintoríne. Koncom 19. storočia tu začali pochovávať sestry rádu sv. Vincenta, taktiež nazývané vincentky alebo milosrdné sestry. Je to ženský rehoľný rád. Starali sa o chorých, neskôr slúžili rímskokatolíckej komunite. „V pozemskom živote boli spolu a sú spolu aj po smrti, “ konštatuje znalec nekropoly.

Smrť príde za každým

 „Náhrobok prezradí, kým bol človek zaživa. Možno farárom, lekárom, spisovateľom, maliarom alebo jednoducho bohatým predstaviteľom elity. Taktiež zistíme, či bol veriaci,“ hovorí pán Žulkanyč. Napríklad, zakarpatskému maliarovi Adalbertu Erdélyimu nechali na náhrobku štetce a životné poslanie lekára Mychajla Biziľu bolo zvečnené kresbou pohára, okolo ktorého sa ovíja had. 

Kalvária je unikátna aj tým, že sú tu pochovaní predstavitelia všetkých vierovyznaní, ktoré kedysi boli a sú v Užhorode. Rímskokatolíci, gréckokatolíci, pravoslávni, židia… „Ako sa hovorí, smrť príde za každým a všetci tu raz budeme ležať, “ ironicky povie Borys Žulkanyč, ktorý, zdá sa, vie všetko o užhorodskej nekropole. Meno a priezvisko zosnulého vám povie veľa o pôvode človeka, pretože náhrobky majú spoločné črty. „Určité obdobie sa vyrábali hromadne,  a preto boli podobné, bez ohľadu na to, koho práve pochovávali,“ vysvetľuje. Keď dokážete rozlíšiť pravoslávny kríž od katolíckeho, zase budete vedieť o zosnulom niečo viac. Hlavným rozdielom medzi nimi je tvar. Pravoslávny má obvykle okrem veľkého vodorovného ramena ešte dva bočné, pričom dolné je našikmo a horné môže byť kratšie. Katolícky kríž pozostáva len z dvoch častí. 

„Človeka, ktorý sa hlásil k judaizmu, prezradí stav hrobu, lebo sa o typické židovské náhrobky s názvom macevot skoro nikdy nikto nestará. Samozrejme, nie preto, lebo sa im nechce. Veria, že si nemôžu dovoliť vyrušovať pokoj zosnulého. Často si okoloidúci myslia, že chuligáni naschvál poškodili hrob alebo zhodnotia, že si rodina neváži pamiatku príbuzného. Židia nevnímajú ako tragédiu, keď macevot spadol, práve naopak… „Zosnulý našiel správnu cestu,“  hovorí Borys Žulkanyč.    

Veľmi jednoducho zistíte, kde je pochovaný kňaz, lebo pred menom je striktne napísane –  „o.“, čo znamená „otec“. Môj sprievodca po cintoríne ukazuje hrob slovenského farára Michala Demetera, na ktorom je v slovenskom jazyku napísané: „Večný pokoj.“ Potom ho obíde z druhej strany a povie: „Vidíte, úplné naše zakarpatské priezvisko Rusyn. Vidíte alebo nie?“ Ponáhľam sa tam a až vykríknem: „Rusyn Emília? Toto je moja učiteľka anglického jazyka! Joj, Emília Volodymyrivna… Veľmi dobrá žena. Milovala som ju.“ Pán Žulkanyč skonštatuje: „Stretli ste sa. Vidíte, z akej rodiny bola? Kňazskej!“ A hneď sa vynoria spomienky na školské roky v rodnom meste. Ako sme s pani učiteľkou klebetili počas hodiny, ale aj po anglicky ma naučila! Pomaly sa prechádzame s pánom Žulkanyčom Kalváriou, až kým sa zastaví pri o. Irynejovi Kondratovyčovi a dodá: „O ňom nerád rozpravám. Nemá dobru reputáciu, pretože zradil všetky možné vierovyznania. Bol gréckokatolíkom počas prvej Československej  republiky. Stal sa rímskokatolíkom po okupácii Podkarpatskej Ukrajiny Maďarmi. Potom zase privítal sovietsku vládu a zúčastnil sa na likvidácii gréckokatolíckej cirkvi. Vyhlásil, že sa vracia k moskovskému pravosláviu.“

Deň pamiatky na zomretých

Raz ročne si väčšina ľudí spomenie na mŕtvych príbuzných a celá rodina ide „na hroby“. Platí to aj o Kalvárii v Užhorode. Plastové sviečky, vence, kvety sú, bohužiaľ, neoddeliteľnou súčasťou tohto dňa. Zmes plastu, lístia, živých kvetov a skla v kopách pokorne čaká na zajtrajší odvoz smetia komunálnymi službami mesta. Nekropola mi pripomenula Sviatok všetkých svätých v Mexiku farebnou pestrosťou, niežeby som to videla na vlastné oči, pozerala som rozprávku. Vo vzduchu je cítiť spomienky, niekto prežíva smútok, avšak ďalší nespravodlivosť, bolesť, sklamanie, lebo tu sú pochovaní aj vojaci, ktorí bránili Ukrajinu proti ruskej vojenskej agresii. Veľa ľudí sa len tak túla a háda sa medzi sebou, kde je pochovaný ten či tá. Nepamätajú si, nechodievajú sem často. 

Študenti Biologickej fakulty Užhorodskej národnej univerzity na čele s dekankou Jaroslavou Hasynec prišli na cintorín, aby dali do poriadku rodinnú kryptu, v ktorej je István Laudon. Tohto veľkomožného si biológovia nevybrali náhodne, rastliny pre neho boli všetkým. Založil unikátny park v Užhorode, nakoľko zo svojich ciest prinášal vzácne, cenné, exotické stromy. Asi aj to všetko bolo málo, aby sa niekto pravidelne staral o túto unikátnu kryptu. Či už mesto, alebo rodina, ktorá očividne dávno opustila Užhorod. Dekanka fakulty vynikajúco organizuje prácu, avšak ani nenechá ochotných študentov bez dodatočných bodov a dekanského voľna na ďalší deň! „Ešte tam to trošku odstrihni. Nie, nie, počkaj, postav sa na lavičku, ale pozor, aby si nespadol!“ rozkazuje Jaroslava Hasynec. Študentky sa zhodli, aký osud čaká na ich spolužiaka Oleha, bude krajinným dizajnérom, tak to mu dobre ide! „Táto lavička nebola taká parádna, ani keď ju sem dávali, “ pochváli svoju prácu študentka Andriana Rehan.

Nádhera, šikovníci. Už aspoň vidno, kto je tu pochovaný a aj kto je za náhrobkom – meno kamenára Edelsteina a rok 1934 nájdete v pravom dolnom kúte. Dekanka zhodnotí, že práca je dokončená a ja odfotím celý tím spoločensky zodpovedných mladých ľudí vedľa krypty. Kým nepočujem krik: „Vyčistím vášho ňaňa (hovor. – otec)?“ Takto nám ponúkol svoje služby muž, ktorý si takýmto spôsobom privyrába. Keby tak István Laudon vedel, koľko má podľa kričiaceho pána na tomto svete detí. Ponuku odmietneme, necháme sviečku a ideme ďalej.  

Moju pozornosť upútala žena v bielej košeli, ktorá ako veverička skákala okolo jedného  hrobu. „Musím vás pochváliť, máte veľmi pekný hrob! Asi to nie je ľahké, udržiavať ho v dobrom stave,“ prihovorím sa jej. „Ani nie, je to brečtan, ten vyzerá dobre sám osebe,“ usmeje sa a reaguje na môj kompliment. Pýtam sa, či to sú jej rodičia. „Moji rodičia sú veľmi ďaleko odtiaľto. Je tu pochovaná matka a nevlastný otec môjho manžela. Viete, keď ja zomriem, bude to tú vyzerať hrozne. Udržiavam poriadok aj na hroboch vedľa. Nikto iný si nebude robiť starosti,“ pokračuje zodpovedná žena. Na východe sa hroby často obklopujú rožnými plotmi, ktoré odrážajú miestne tradície. Všimnem si, že chýba časť plota, ktorý kedysi chránil súkromie pochovaných Buserevej Svetlany, Buserevej Valentiny a Busereveho Olega. Svetlanin odkaz pre nás, stojacích vedľa nej, je napísaný v ruštine a znie: „Padajú biele snehy, ale už bezo mňa.“ Žena priznáva, že nedávno spadol konár zo stromu priamo na plot. Nestihli to opraviť, pretože niekto bol rýchlejší a časť plotu si „požičal“ na neurčito. Na tento problém spomína aj Borys Žulkanyč, srdcovkou ktorého je tento cintorín: „ Sú tu veľmi vysoké stromy, ktoré môžu vyschnúť alebo spadnúť kvôli búrke. Skončia na hroboch, ničia náhrobky. Avšak Kalvária nie je dostatočne financovaná, pretože od roku 2000 sa sem už nepochováva.“

Ak si ešte pamätáte, v úvode som spomenula princeznú z ruského cárskeho rodu Romanovovcov – Antoninu Romanovová. Neviem ako vy, ale bola som prekvapená! „Niekde tam je pochovaná Antonina Romanovová, bola dcérou piateho syna Alexandra II – Alexeja,“ mimochodom, spomína pán Žulkanyč a uteká ďalej. „Čože, kde? Ukážte!“ až vykríknem. Môj sprievodca je prekvapený, lebo kvôli súčasnej ruskej invázii proti Ukrajine ju nechcel spomínať ani vo svojej knihe. Napriek tomu prezradil, že v období druhej svetovej vojny sa Antonina ocitla v nemeckom koncentračnom tábore. Keď tam zistili jej pôvod, ihneď princeznú prepustili a osud ju zaviedol do Užhorodu. Zamilovala sa, vydala sa a priviedla na svet dcéru Tatianu. Aj keď minulosť Antoniny bola vtedy utajená, jej správanie vždy odrážalo výchovu v prísnej aristokratickej rodine.      

Detstvo na cintoríne

 „Nákladné auto išlo vo vnútri s otvorenou rakvou, ktorú prikrýval nejaký červený koberec. Videl som len trčiaci ostrý nos. Vedľa zosnulého bol aj červený vankúšik so všelijakými medailami, vyznamenaniami. Vtedy bol každý hrdinom, pretože to bolo hneď po vojne. Procesiu sprevádzala hudba, konkrétne hudobný nastroj – trúba,“ spomína si umelec Bandi Kuruzc na to, ako pochovávali Rusov na Kalvárii. „Ľudia sa zbierali doma u mŕtveho a procesia išla cez celý Užhorod na cintorín. Napríklad, Maďari mali taký zvyk a si objednávali na pohreb hudbu, keď pochovávaný zaživa mal rad zábavu a hostiny. Bol to ozajstný maďarský čardáš! Vlastne, bolo to posledné želanie človeka pre smrťou. Ako si želal, tak to aj bolo! Spomínam si na taký pohreb…Rómovia spievajúc išli za pohrebným vozom a spredu boli dva čierne kone so špeciálnymi ozdobami, ako keby z peria, na hlave. Maďari rakvu neotvárali, na rozdiel od Rusov,“ pokračuje už o Maďaroch. 

„Vyrastal som v okolí cintorína a nebolo mi úplne jedno, že som videl pohreby. Potreboval som tri až štyri dni, aby som sa dal dokopy, pretože som premýšľal o bytí, smrti a pochopil som, že život nie je večný. Bol som dieťaťom a ťažko som tuto skutočnosť prijal.“  Napriek tomu, že rodina Bondy Kuruzca prežívala aj neľahké obdobia kvôli komunistickej sovietskej vláde, vníma svoje detstvo len pozitívne. Keď bol len trojročný chlapček, zobrali im dom, ktorý sa nachádza neďaleko Kalvárie. Osud však bol k nim žičlivý a otcovi, vtedy malého Bondyka, sa podarilo kúpiť ďalší dom a zase neďaleko nekropoly. „Pamätám si všetko, čo sa dialo, aj keď  som mal len tri roky,“ priznáva. Otec pána Kuruzca nemal jednoduchý život, lebo sovietska vláda s ním nebola spokojná a preto bol niekoľkokrát v exile. Keď už nebol medzi nami, žijúcimi, jeho syn, ktorý má rovnaké meno, dostal dokument o stiahnutí obvinení. Dokonca je pochovaný na Kalvárii aj so svojou manželkou.   

Deti bývajúce v blízkosti cintorína trávili svoj voľný čas v hornej časti Kalvárie. Mali svoje miesto stretnutia, ktoré nazývali Dubrava, pretože tam rástlo viacero dubov. „Chodil som tam s cimbormi (ako sa kamarátom vraví v Užhorode), ale rád som tam trávil čas aj sám. Mohol som si ľahnúť medzi dva hroby, ktoré už boli v pomerne zlom stave. Pozeral som sa na oblohu, ako  lietajú mraky a hádal, na čo sa podobajú. Možno lev, či slon?. Vedľa hrobov rástli obrovské borovice, fúkal vietor a kolísal ich. Zdalo sa mi, že takto sa rozprávajú duchovia.“  Pre maliara Kuruzca je nekropola skôr umeleckým objektom, venoval sa jej aj vo svojej tvorbe. „Moja prvá maľba akvarelom zobrazuje práve okolie Kalvárie. Mal som asi štrnásť alebo pätnásť rokov. Moje posledné dielo venované tomuto miestu som vytvoril tento rok,“ rozpráva pán Kuruzc, ktorý mimochodom má už sedemdesiatosem rokov. „To len si prídete rozložíte stojan a tvoríte?“ zisťujem. „Kedy ako, častejšie si niečo načrtnem a potom dorábam. Mojim cieľom nie je vytvoriť kópiu miesta, ale sprostredkovať ducha.“ 

Môj pohreb nebude divadlom pre vládu

 Dlhé roky je užhorodská nekropola Kalvária je zatvorená. Hrobár Fedir pri otvorenom hrobe tvrdí, že sa tu ukladajú už iba blízki príbuzní tých, ktorí tu už hroby majú, pričom rakvy sú umiestnené jedna na druhú vzhľadom na obmedzený priestor. Samozrejme, bohatí ľudia rozmýšľali do budúcna a kúpili si tie najlepšie miesta pri hlavnej ceste, a to za nemalé peniaze. Nanešťastie, hrobár Fedir nemá úplnú pravdu a bolo by lepšie, keby mal…Pochováva sa tu takmer každý deň. Na Kalvárii našli večný pokoj ukrajinskí hrdinovia, zakarpatskí rodáci – vojaci, ktorí položili svoj život za svoju krajinu. Ruská vojenská agresia na Ukrajine zabila a ďalej zabíja budúcnosť tejto krajiny, mladých chlapcov a dievčatá. Tie jamy sa vykopávajú dopredu, pretože sa vie, že v tomto momente do rodného Užhorodu cestujú ďalšie chladné tela. Niekedy len ich časti. Vojak Danylo Bohuslavský, narodený v roku 1990, vedel dopredu, že zomrie a dopredu napísal scenár svojho pohrebu. V liste vyjadril želanie, aby ho jeho kolegyňa prečítala na pohrebe. „Ahojte všetci, asi už naposledy. Ťažko sa mi píšu tieto slova, ešte ťažšie sa vám počúvajú. Odpustite mi, ale neľutujem nič. Stihol som byť šťastný, trošku precestovať svet…“ píše Danylo. „Chcem, aby ma spopolnili. Nechcem, aby sa môj pohreb podobal na divadlo, preto tam nemajú byť politici, predstavitelia vlády a kňazi,“ pokračuje. Chcel, aby správu o jeho smrti jemným, opatrným spôsobom oznámili rodičom a priateľke, ktorú si dlho hľadal a veľmi miloval. Časť jeho popola pochovali a časť rozptýlili na miestach, ktoré mal rád, ktoré boli pre neho výnimočné. Spolu so svojimi kamarátmi sa chystal preplávať Bospor – a tak ich požiadal, aby ho nechali aj vo vodách úžiny. Rozlúčiť sa s Danylom Bohuslavskym prišlo okolo dvetisíc ľudí. Na cintoríne Kalvária pochovali viac ako deväťdesiatpäť vojakov, avšak možno práve teraz sa trikrát strieľa do vzduchu na počesť ďalšieho a na pohreboch je čoraz menej ľudí.

Autorka: Yuliia Didyk
Autorka fotografií: Yuliia Didyk               

Neviem ako vy, ale ja toto obdobie nemám v láske. Po dlhých, slnečných a letných dňoch prichádza obdobie mordoru (presne ten, o ktorom písal J. R. R Tolkien). Nestačí, že máte zlú náladu vy, ale tie tváre okolo vás priam žiaria nechuťou. Všetci si iba mrmlú popod nos a vy sa máte potom škeriť. Zmena času zrejme nikomu neprospela. Tmavá obloha, ktorá zavládne už v strede dňa, z vás vysáva šťastie ako čierna diera. Jediná trasa, ktorú v takéto dni chcete prejsť, je z postele do chladničky.

Cítite tú jesennú náladu? Všade samé listy. A tie farby. Nikdy neviete, či ste nestúpili na psie výkaly alebo na rozmočený list. Odpoveď zistíte, až keď si sadnete do električky, a začnete sa diviť, prečo si ku vám nikto nechce sadnúť. Začnú vás prirovnávať k bezdomovcovi, ktorý sa preváža o pár sedadiel ďalej. Vonku je zima, tak vždy sa niekde schová. To robia všetci ľudia. Preto je taká tlačenica v kaviarňach. Tá vôňa škorice je taká omamná, že vás z toho začne napínať. Mysleli ste si, že tento trend so škoricou na káve ostal v roku 2016. No jesenná nálada predsa musí byť. Tá je tak vysoko ako predaj alkoholu v tomto období. Už o šiestej ráno z ľudí tiahne. Je to vraj zdravé, lebo to zabíja baktérie. No môj prázdny žalúdok o tejto vôni veru nerozpráva zdravo.

Zdravé je aj to kýchanie, ktorým ste každodenne oprskaní. Čím iným by ste si chceli budovať imunitu? Zabudnite na všetky vitamíny. Stačí jedna jazda v MHD. A akoby toho nebolo dosť, už od novembra počúvate Vianoce sem a Vianoce tam. Ďakujem za pripomenutie. Skoro som zabudla. Ešte ste sa ani nedostali do jesennej nálady a už začínajú s Vianocami. Pri tomto tempe budeme oslavovať Veľkú noc už v januári. Žiť tento život je nekonečný maratón. Vy sa snažíte iba nespadnúť na papuľu.

Autorka: Dominika Elizabeth Varga

Autorka foro: Dominika Elizabeth Varga

Rejdová je kolíska gemerskej folklórnej kultúry: Dedina na konci sveta

Niet pochýb, že Rejdová je obec s bohatou históriou. Stačí len do dediny vojsť a atmosféra, ktorú vytvárajú staré drevené a farebné domčeky, prívetiví ľudia, pokoj, hory a žiaden signál, vás vrátia späť do čias našich predkov. Či už zastavíte mladého chlapca, ženu v strednom veku alebo staršiu ženu, ktorá sedí na verande: všetci vedia o histórií svojej dediny, všetci žijú folklórom. Rozprávajú rôzne príbehy, či už o tom, ako išli muzikanti v zime hrať cez les do inej obce, ako sa kedysi chodilo na svadbu, ako rukovali chlapci do vojny, ako sa zabávali na svadbe Márii alebo chodili na priadky.

Nositeľkou tradícii a najznámejšou speváčkou je Mária Brdárska. Vyzerá ako moja stará mama. Keď začne rozprávať o folklóre, ľudovej kultúre a tradíciách, vidno v jej tvári pokoj a láskavosť, zapálenie pre zachovávanie nášho slovenského bohatstva. Práve ona nám porozprávala o prvej kronike, tisícke piesní či o kolíske kultúry.

Nie jedna. Hneď štyri!

Pamätná kniha nielen zážitkov. Rejdová má kroniku, ktorú vedú už od roku 1768. Na prvej strane je záznam o drevenom kostole, no nachádzajú sa tam aj príbehy občanov, zmapovaná je politická situácia v obci aj aktivity, ktoré sa v nej počas rokov diali, či dokonca počasie. Sú tam zapísané všetky udalosti, ktoré Rejdovú postretli, ako napríklad mor, ale aj úmrtie troch muzikantov. V kronike je zápis aj o tom, ako sa Rejdovci, hrdí občania tejto maličkej dediny, vybrali až za samotným cisárom do Viedne. Prvá kronika je písaná v rejdovskom nárečí. Keďže obec má zaujímavé nárečie, má svoje špecifiká a nárečové slová, mnoho ľudí z iných oblastí ju nevedelo prečítať. Práve preto sa rozhodol manžel Márie Brdárskej prepísať jej stránky do spisovnej slovenčiny, avšak tento dokument sa stratil. Spomína si na novinára, ktorý si ho požičal a nakoniec ho nikdy nevrátil. Pátranie po kronike, kde by sa mal nachádzať aj záznam z roku 1764, keď Rejdová začala existovať, zatiaľ nie je úspešné. Podľa slov pani Márie je kronika cirkevná. Úradovala cirkev, ale je možné, že ju dnes má obecný úrad.

Jednu kroniku sa rozhodla napísať aj pani Brdárska a zachovať tak spomienky. Spomienky na rodičov, starých rodičov a spísať to, ako sa kedysi v Rejdovej žilo.  Píše o všetkom, čo si pamätá, všetko čo ako hrdá Rejdovka aj so spoluobčanmi, rodičmi a starými rodičmi, kamarátkami či mužom, zažili. Ako vyzeralo jej detstvo, spomienky na všetko, čo sa stalo. Píše aj to, čo jej rozprávali rodičia. Veľa chodila s materou ku susedom na priadky či iné príležitosti, ktoré sa konali v dedine. Rozprávali sa a všetko, čo si pamätá, zapisuje. „Ja ani neviam ako si to všetko pamätám, lenže ja som tým žila. To bol môj život a moja rodina za to môže. To bola moja hra, ja som nemala bábiky, ale moje detstvo bolo krásne, ja som sa síce nehrala s hračkami, ale chodili sme do roboty, učili ma spievať.“

Otvorí jednu z prvých stránok v kronike a spomína aj na jeden konkrétny prípad:

„Našo hory sú takym rajom pre zver a polovníkov. Strýk Pavlik, z vyšného konca, prezývaný Herceg, bol pytliak, nikdy ich nikto neulapil, taky bol šikovny a mal taky dobrý sluch, že keď priložil ucho na zem, vedel hned zistiť, či se blíži jelen abo dyvjak.“ Na nohách nosil len ľahkú obuv, „kerpce“. Mal tri flinty, dve si nechával v lese a jednu mal doma. Dokonca aj policajti  ju hľadali, ale on bol „prekabátený“ a mal ju skrytú pod prahom dverí. Viackrát sa stalo, že aj z priamo z okna niečo zastrelil. Dozvedel sa o ňom dokonca aj samotný gróf Andráši a tajne si ho zvolal na poľovačku. Raz na hrade organizovali veľkú poľovačku. Na koniec usporiadali veľkú hostinu. Každý z nich si mohol pozvať aj svojho kamaráta a gróf Andráši si pozval práve strýka Pavlíka. Prišiel po neho koč, až priamo do Rejdovej, a keď vystúpil na pánskom dvore, všetci páni sa mu začali smiať. Počas hostiny sa konali aj súťaže. A gróf vymyslel, že kto prestrelí dukát vo vzduchu, vyhráva. Nikomu z nich sa to nepodarilo, iba strýkovi Pavlíkovi.  Smeje sa pani Brdárska. Je to naozaj skutočnosť? „A preš by nemala but?“

Jedna kronika obce Rejdová je dokonca aj na internete, našťastie je písaná spisovnou slovenčinou. Zápisy v nej sú ale novšie, a to od roku 1976. Začína opisom počasia, septembrového. No nechýba opis politickej práce, ale aj toho, ako to v obci fungovalo: „Mládež, ktorá skončila školopovinnú dochádzku sa väčšinou stáva členmi miestnej organizácie Socialistického zväzu mládeže. Činnosti tejto organizácie sa prevádzala podľa celoročného plánu…“

Okrem kroniky, ktorú má obec, tej, ktorá je zverejnená na e-kroniky.sk,  samostatnú kroniku si začal písať aj folklórny súbor Hora. Ľudová kultúra v Rejdovej je jej tmelom. Spája nielen obyvateľov, ale láka aj návštevníkov a priaznivcov folklóru Slovenska.  Okrem architektúry, príbehov sa zachovalo aj množstvo piesní, ktoré by možno zanikli. Nositeľka tradícií, obyvateľka Rejdovej, Mária Brdárska, sa ich však rozhodla zapísať. Niektoré sú už zabudnuté, iné zase známe po celom kraji, či Slovensku. Nebyť jej, čo všetko by navždy odvial čas? Na čo všetko by sme zabudli? O čo všetko by obyvatelia Rejdovej, Slováci, ale aj fanúšikovia folklóru prišli…

Kolíska kultúry

Gemerský folklórny festival budúci rok oslávi 50. ročník. Je to najväčší folklórny festival v Košickom kraji, bohužiaľ, už niekoľko rokov sa koná na drevenom pódiu na námestí. V minulosti oň museli bojovať. Nositeľka tradícii, Mária Brdárska, na to hrdo spomína, pretože možno aj vďaka nej sa festival ľudovej kultúry Gemera presunul práve do tejto dediny.

Nádherný a impozantný amfiteáter, ktorý slúžil na hlavný galaprogram počas týchto slávností, je zatvorený a jeho oprava je v nedohľadne. Podľa slov občanov, sú tam vraj nevysporiadané majetky a nikto nevie, čo s ním bude ďalej. Pani Brdárska však spomína na obdobie, keď amfiteáter nemali a ako bojovala za jeho postavenie. Možno práve jej slovo zavážilo…

Folklórne slávnosti sa v minulosti konali v Betliari. Ani tam nebol priestor, vystúpenia boli len na lúke. Nakoniec ich ale zrušili a priaznivci folklóru začali hľadať nové miesto v kraji, kde by mohol byť postavený amfiteáter a dodať tak folklórnym slávnostiam na Gemeri honosnejší priestor. Rozmýšľali nad Vlachovom či Dobšinou, no prihlásila sa aj Rejdová. Zriadili aj komisiu, ktorá chodila mapovať miesta, kde by sa mohol vytvoriť nejaký pľac pre súboristov. Každý bojoval za svoju obec.

„Ja som sa do toho neangažovala. Sedela som doma a zrazu dakto prišiel za mnou, že – tetko podte skoro skoro na výbor, volá vás predseda.“

Pani Brdárska nevedela, o čo ide, ani čo od nej chcú, no keď vošla do kancelárie predsedu a zbadala komisiu, už tušila, čo sa bude diať. Predseda ju vyzval, aby povedala k tomu niečo aj ona. Predsa Folklórny súbor Hora už fungoval. Chodili na vystúpenia do okolitých dedín, svoje kultúrne dedičstvo prezentovali hrdo a úspešne aj na súťažiach. A tak pani Brdárska neváhala a začala: „Vážení páni, ta povedzte vy mne takú svätú pravdu. Preč vy nechcete, aby u nás bul ten amfiteáter. Keď mi mámo všetky podmienky. Máme súbor, piesne, kroje, aj tie pamiatky, čo nám našo starci nahali. A druhie súbore nám aj piesne poberú aj pobrali, aj kroje a nám nezostane nič. A ja som slyšela, že jesto dakde, nejaká mapa a v tej mape je napísano, že Rejdová je kolíska kultúry.“ Komisia zostala ako skamenená. „Či tá mapa naozaj existovala, ja som nevedela, iba som to počula, no asi práve táto informácia, zavážila v tom, či nám amfiteáter postavia.“

Najprv mal byť vraj len provizórny. Drevený a jednoduchý. Rejdovci sa však nedali. Predseda, Ondrej Bezek, to však chcel inak. Peniaze, ktoré dostali na stavbu, išli len na materiál. Nebol ani inžinier, len obyčajný človek. Ale premyslel to tak, aby vyzeral honosne. Hrdí Rejdovci tak amfiteáter postavili vlastnými rukami. „Nikde nie je taký ako v Rejdovej,“ podotkla pani Brdárska. 

Viac ako 1 000 piesní

Okrem jedinečného amfiteátra majú Rejdovci aj jedinečnú nositeľku tradícií. Mária Brdárska zachraňuje festivaly, zbiera ocenenia, ba dokonca píše vlastnú knihu. Nielen kroniku. Ale aj piesne. Tisíc a možno aj viac. Hudba patrí odnepamäti k jej životu. Okrem kroniky, ktorú píše, sa rozhodla spísať aj všetky piesne, ktoré si pamätá. Ako sama hovorí, nepamätala by si ani polovicu z nich, ak by nevyrastala v tomto prostredí, v tejto dedine. Jej rodičia žili spevom a skracovali si tak chvíle pri práci, zabávali sa, no spev sa stal až takou súčasťou ich života, že si spievali aj pri varení, či obliekaní sa. Spomína aj na chvíle, keď chodila na priadky, svadby, či plačky. Počula piesne, ktoré sa viazali na práce ako hrabanie sena, ale aj smútočné balady.  „Pamätám ako som sa hojdala pri dome a už som tie piesne vedela, lebo moja stará mamka ma varovali, lebo dakedy rodičia nevarovali deti, nebol na to čas. Materi trebalo ísť hrabať a ostali len starý pri deťoch. Moja stará mať, mi spievali od malička a ja som ich vnímala. Všetky balady som už potom vedela naspamäť. Bývali sme pod verškom, ten sa už ohýbal ako som ja kričala a spievala.“ Vtedy spieval každý, nebol internet, hudba ani prehrávače. Piesne sa vymýšľali, tradovali a boli zárukou dobrej nálady.

Mária Brdárska sa len usmieva. Je to veselá babička, ktorá spieva od malička, spieva rada a vždy keď je príležitosť, niekedy dokonca aj nevedomky. Ako sama vraví, spieva si stále. Nepotrebuje rádio ani muzikantov. Slová a melódia prídu na rozum samé, hoci ich pozná viac ako 1 000. Pripomína si tak aj svoje detstvo. „Moja mať stále spievali, môj otec tiež vedel krásne spievať, dokonca pískal na píšťalke. A keď išli na svadbu niekde, tak nástroje brali so sebou a pridali sa k muzikantom.“

Pani Brdárska zachránila niekoľko folklórnych festival, či už ten vo Východnej niekoľkokrát, tak aj v Rejdovej. Režiséri vedeli, že Jánoška, tak je prezývaná, vie skoro všetky pesničky, na každú príležitosť, zažila si vďaka svojim rodičom skoro všetky tradície, ktoré sa dnes zobrazujú v programoch ako záležitosti našich predkov a ľudové bohatstvo. Ona to zažila ako každodennú rutinu, žila tým.

Nemala problém len tak začať spievať o hrabaní sena, pobožnú pieseň na pohrebe, ale aj pastiersku. Spomína na folklórny festival vo Východnej. Rok si úplne nepamätá, vraj piesne sú ľahšie zapamätateľné. Pani Brdársku pozná takmer každý z folkloristov. Stretáva sa často aj s tým,  že ju ľudia poznajú a ona ich nie. Tak to bolo aj vo Východnej s pánom Ruskom, ktorý bol v tom čase režisér programu. Na priestorových skúškach zistil, že mu nepríde speváčka, ktorá mala spievať sólo. Obrátil sa preto na členky súborov, či by niektorá bola ochotná zaspievať. Súborov tam bolo strašne veľa. Žiadna sa neprihlásila, všetky sa hanbili. Predsa len je festival vo Východnej najväčším stretnutím fanúšikov a folklórnych súborov na Slovensku. Ako podotýka pani Brdárska, vtedy tam vždy bolo veľmi veľa ľudí. „Na naliehanie mojej kamarátky som sa prihlásila, ani neviam jak,“ smeje sa Jánoška. Boli tam totižto aj profesionálne speváčky, ale ona sa nehanbila. Za spev určite nie. Keď sa opýtala, čo by mala spievať, povedali jej, že čo chce. Táto známa speváčka však nikdy nenechá nič na náhodu a keďže témou programu bolo kladenie vencov na cintoríne, začala pátrať vo svojej mysli. „Tak som si rýchlo pomyslela, že nemôžem spievať niečo veselé, alebo hrebaj dievča, hrebaj, keď program je prispôsobený na hroby. A ja teraz tak bojazlivo som hovorila, že poznám jednu pieseň, s ktorou sme mali úspech v Klenovci, ale bála som sa preto, že bola pobožná a toto sa nám stalo ešte za socializmu.“

„Muj milý páne, v tomto smutno čase, ked srdce kvíly, selzia oči naše.“ Pán Rusko nakoniec len povedal, že ešte uvidia. V nedeľu ráno sa konal záverečný program. Folklórny súbor Hôra, ktorého je súčasťou aj ona, vystupoval o desiatej. Po skončení sa išla prezliecť,  no zrazu len začula krik. Pani Brdárska sa veľmi smeje pri tomto príbehu.  

„Len tu kričí nejaké dievčatko: že kde ja pani Brdárska, rýchlo, poďte rýchlo spievať.“ Bez nácviku, bez pokynov, len tak, pred toľkými ľuďmi tam spievať, a to bolo veľa národa tam v tom čase vo Východnej.

Spievať mala smútočnú pieseň, no na sebe mala len bielu sukňu, blúzku aj šatku. Dokonca bola ešte aj bosá, bez čižiem. Jednu súboristku tak zobliekla zo sukne, druhej vzala tmavú šatku a čižmy zobula chlapcovi, čo sedel pri súbore. A nakoniec na biele oplecko prehodila obrus, ktorý bol čiernymi niťami pretkávaný. V poslednej chvíli sa ešte stihla spýtať, že vlastne kedy by mala začať spievať. Vraj keď začnú zvoniť zvony.  „Keď som dospievala, to ani jedno oko nebulo suché.“ A takýchto príbehov má v rukáve pani Brdárska oveľa viac. Ako sama hovorí, jedno šťastie, že stále niečo pozná. Nie je ich len 1 000. Niektoré totiž nemá ešte ani zapísané a stále jej nejaká nová napadne. Nepozná však len balady, ktorými je preslávená, ale aj tanečné či pobožné piesne. Ľudové piesne sa na Slovensku v minulosti tradovali najmä ústnym podaním. Starí rodičia, rodičia ich učili svoje deti a tie potom kamarátov, spolužiakov. Niektoré piesne sa dokonca dostali aj za hranice dediny, a tak o nich potom počul aj celý kraj. Nemajú autora. Môžu mať podobnú melódiu, ba dokonca niekedy aj podobný text a sú známe na celom Slovensku. Všetky piesne, ktoré počula, si zapamätala, preto ich aj začala písať. Aby zanechala svoje bohatstvo od svojich rodičov, aj pre ďalšie generácie. Otázku, či sú všetky piesne zapísané v pripravovanej knihe z Rejdovej, zmietla jednoduchou odpoveďou: „Celý život som prežila tu, ja to všetko od mala viem. Lebo ja som ich len v Rejdovej slyšela, od malíčka.“

Autorka článku: Barbora Tomková

Krátka animácia režisérky Simone Maria Hooymans nás dovedie do tej najpôvabnejšej časti prírody – srdca ľadovcov. Je to miesto, ktoré sa stále rýchlejšie mení na kvapky vody a okolie začína ovládať zelená zem. Holandská autorka vytvorila sériu upokojujúcich obrazov, pri ktorých postupne vnímame, že ich strácame. Strácame priestor nedotknutej krajiny a prírodu vôbec. Farewell Glacier mal premiéru 5. júna 2023, na svetový deň životného prostredia.

Jemné pohyby animácie vytvárajú priam neodlučiteľné puto so zvukom. Scény sa dokonale dopĺňajú s hudobnou zložkou, navzájom sa pretvárajú a vizualizujú. Dielo je vytvorené ako hudobný videoklip pre skladateľa Terje Isungse, ktorý komponuje svoje skladby čisto na nástrojoch zhotovených z prírodného ľadu. Film je tak zosobnením vizuálnej krásy, meditatívnej atmosféry a výborne prepojenej myšlienky. Tá svojou formou posúva dielo na ďalšiu úroveň.

Autorka výrazne pracuje s témou klimatickej krízy. Videoklip na jednej strane prináša emocionálny pokoj a na strane druhej výstrahu stupňujúcej sa hrozby globálneho otepľovania. Sme tak súčasťou príjemného a čistého zážitku, o ktorý zrazu nechceme prísť. Podobný pocit zažívame aj v skutočnej prírode. Práca tak môže byť pre diváka uvoľnením, útechou, ťarchou, ale aj precitnutím.

Ľadovce svojím stvárnením pripomínajú akvarelové maľby v kombinácií s kresbou. Svojou krehkosťou pôsobia ako kúsky papiera vložené do animácie. Štýl režisérky má nádych knižných ilustrácií, ktoré majú to šťastie byť obdarené pohybom. Zaujímavé prepojenie nachádzame aj medzi vizuálnou animáciou vetra a ženským hlasom. Sledujeme pohyb každej vločky, kryhy, ľadovej hory a nechávame sa unášať pôvabom nepoznanej zeme.

Netradičné prepojenia nie sú u režisérky novinkou. V jej tvorbe často obraz a zvuk predstavujú vzťah prírodného a ľudského sveta. Diela ako Talking plants, Trees that wisper či Let´s sing and make magic before the day speaks dodávajú prírode hlas, u ktorého by sa zdalo, že oň už dávno prišla. Ako diváci máme možnosť ho konečne vypočuť.

Autorka článku: Broňa Macová

Foto: archív Simone Hooymans