Presťahovanie sa za štúdiom do inej krajiny je vzrušujúce dobrodružstvo plné nových príležitostí a vyhliadok. Na začiatku sa však skrývaju mnohé výzvy, ktorým zahraniční študenti čelia, najmä keď sa prvýkrát ocitnú v novej triede a prostredí.
Jazykové bariéry
Jednou z hlavných ťažkostí sú jazykové bariéry. Prechod na štúdium nového jazyka môže byť náročný, najmä ak má študent málo skúseností alebo podpory pri jazykovej adaptácii. Porozumenie prednáškam, učebným materiálom a interakcia so spolužiakmi, môžu predstavovať vlastné výzvy.
Vzdelávací systém
Prekážkou je aj stretnutie s novým vzdelávacím systémom. Rozdiely v metódach výučby, štruktúre vzdelávacieho procesu a požiadavkách na zadania môžu spôsobiť zmätok a ťažkosti pri učení.
Sociálna integrácia
Sociálna integrácia je dôležitým faktorom. Pre nových študentov môže byť ťažké nadviazať vzťahy so spolužiakmi prejazykové a kultúrne rozdiely. To môže ovplyvniť ich skúsenosti s učením a celkovú sebadôveru.
Ďaleko od domova
Absencia rodiny a priateľov z domovskej krajiny môže vyvolať pocit, že sú ďaleko od domova. Študenti môžu pociťovať nostalgiu a nedostatok podpory v neznámom prostredí.
Ale napriek všetkým ťažkostiam mnohí zahraniční študenti prekonávajú výzvy, nadväzujú nové priateľstvá a úspešne sa vzdelávajú. Aj ja som sa stala jedným z takýchto prípadov.
Na Slovensko som sa presťahovala nečakane, pod vplyvom šoku som sa začala intenzívne učiť slovenský jazyk, aby som sa rýchlejšie adaptovala a mala som šialenú motiváciu. Najviac mi pomohla moja otvorenosť voči ľuďom a to, že som extrovert. Taktiež veľa závisí od ľudí žijúcich v krajine, do ktorej sa presťahujete, pretože napríklad mňa prijaliveľmi milo a hneď som si našla kamarátov, čo mi uľahčilo zvyknúť si na nový domov. Nie je to len výsledok náhody, ale aj vytrvalosti pri dosahovaní cieľov. Život v zahraničí mi otvoril mnoho príležitostí a každý, kto je ochotný vynaložiť úsilie a trpezlivosť, je schopný splniť si svoje sny aj napriek výzvam. Je dôležité si uvedomiť, že kľúčom k úspechu je nielen schopnosť prekonávať prekážky, ale aj schopnosť čakať a nevzdávať sa.
Dňa 20. novembra 2023 uskutočnili študenti žurnalistiky z filozofickej fakulty tichý protest pred úradom vlády. Chceli nim vyjadriť svoj nesúhlas s obmedzovaním niektorých médií. Obmedzovaním vstupu pre TV Markízu, Denník N, Denník SME a Aktuality.sk na úrad vlády. Taktiež požadovali verejné ospravedlnenie od premiéra vlády, Róberta Fica, a predsedu NRSR, Petra Pellegriniho, za všetky útoky naprieč rokmi voči žurnalistom a žurnalistkám.
Rozprávali sme sa so spoluorganizátorkou Anetou Andraščíkovou. O jej postrehoch popri organizovaní protestu a jej dojmoch z reakcií okolia, mediálneho a politického záujmu.
Farebná hracia plocha, posun figúrok po políčkach smerom k cieľu. Karty, papierové peniaze, žetóny a dieliky. Takto si veľa ľudí predstavuje spoločenské hry. Súťaž s jasne stanovenými pravidlami. Úplne iný koncept ponúkajú tzv. stolné RPG. Skratka je zložená z anglických slov „role-playing games“. Ide v nich o stvárňovanie určitej roly. Najznámejšou je Dungeons & Dragons, ktorá sa teší obľube najmä v zahraničí. Na Slovensku pomaly stúpa na popularite.
Unikátny systém ponúka nekonečné možnosti. Princíp je založený na vytvorení vlastného príbehu. O jeho kreovanie sa stará Dungeon Master – osoba zodpovedná za chod hry. Okrem dejovej línie dohliada na dodržiavanie základných pravidiel podľa obsiahlej príručky. Hráči zasahujú do diania podľa ľubovôle, vedú voľné dialógy. Vymýšľajú si postavu a tá ich zastupuje počas putovania v magickom svete. V každej situácii by mali konať v súlade s osobnosťou, ktorú svojmu fiktívnemu hrdinovi prisvojili. Popri riešení úloh a interakciách medzi sebou sa zúčastňujú rôznych súbojov a bitiek. Tie sú kľúčové pre získavanie bodov a posun v hre. O tom, či jednotlivé akcie budú úspešné, rozhoduje hod kockou s dvadsiatimi stenami. K padnutému číslu sa pripočítavajú individuálne bonusy.
Dĺžka hry závisí od komplexnosti príbehu. Môže trvať jedno popoludnie, aj niekoľko mesiacov. Tvorca môže naozaj popustiť uzdu fantázii, pripraviť výnimočné scenérie, magické bytosti, napínavé zvraty. Dôležitá je dobrá prezentácia a detailné opisy. Aby to nemal také zložité, môže si pomôcť početnými predlohami. Tie ponúkajú hotové mapy, monštrá, charakteristiky, sprievodné postavy a predmety atď. Prostredie Dungeons & Dragons je zasadené do mystického stredoveku, pracuje s bájnymi kreatúrami, všadeprítomnými čarami. Rozpoznáva rozprávkové rasy ako sú elfovia, trollovia, trpaslíci, hobiti, obri, démoni a iné. Hráči si pre svojich zástupcov vyberajú aj rolu. Môžu byť napríklad kňazmi, liečiteľmi, mágmi, bosorákmi, zlodejmi i rytiermi. Každá prepožičiava iné výhody, ktoré zavážia pri hode kockou.
Dungeons & Dragons je výbornou voľbou pre každého, kto má rád fantastický svet, pre ľudí, ktorí sú kreatívni a radi tvoria, improvizujú. Poteší tých, čo hľadajú nové aktivity a chcú sa zmysluplne socializovať. Taktiež ide o finančne nenáročnú zábavu, stačia vám kocky a trocha predstavivosti. Ak by vás táto verzia nelákala, alternatív je v radoch stolných RPG neúrekom. Na svoje si prídu nadšenci sci-fi pri hraní Cyberpunku, milovníci hororu vďaka Call of Cthulhu, fanúšikovia prekvapení ocenia Paranoiu.
Ilustračný obrázok, zdroj: Adobe Stock Autorka: Alexandra Dundová
Malá miestnosť v priestoroch Starej radnice v Bratislave. Ak sa pri prechádzke mestom neobzeráte okolo seba, ľahko by ste ju mohli minúť. Na pravej strane pri pohľade smerom k Hlavnému námestiu sú štyri malé stolíky. Sklenené dvere s nápisom „Radnička“ lemujú z oboch strán kvetináče. Vnútri je päť menších stolíkov a jeden väčší, šesťmiestny. Z rádia znie hudba. Na stenách visia obrazy a na okne vzadu miestnosti sú vedľa seba tri pletené koše s výrobkami z chránených dielní. Na prvý pohľad – nič zvláštne.
Pamätám si popoludnie asi sedem rokov dozadu, keď ma do Radničky vzala babka. Registroval som, že v týchto priestoroch je nejaká kaviareň. Takisto ako mnohí ľudia, ktorých som sa pýtal, či tento podnik poznajú, som však vtedy nevedel, že je to tiež chránená dielňa. Podnik na túto skutočnosť upozorňuje až na nápojovom lístku.
Na dverách nie je zmienka o tom, že Radnička je chránenou dielňou.
„Keď sme Radničku otvárali, dlho sme sa rozprávali, či dať na dvere, že to je chránená dielňa, že sú tu ľudia so zdravotným znevýhodnením,“ hovorí Viera Záhorcová, riaditeľka občianskeho združenia Inklúzia, ktoré kaviareň prevádzkuje. „Doba sa mení a v tom čase sme to neurobili. Prišlo nám to voči nim nefér. Takto sme to vtedy cítili. Rokmi o tom už hovoríme otvorenejšie,“ dodáva. „Zákazníci sú milí, ohľaduplní. Keď vidia človeka so zdravotným postihnutím, už vedia, že je to chránená dielňa,“ hovorí čašník Juraj Šuster.
Riaditeľka združenia opisuje, že súčasťou výberového konania je tréningové stretnutie: „Nie všetci chcú byť čašníci. Zisťujeme, kto by v čom mohol byť dobrý až výnimočný.“ Zamestnanci Radničky sa naozaj vo svojej práci vidia. „Popri kaviarni som skúšal aj miesto v kuchyni v automobilke. To bolo ťažké, po mesiaci a pol som sa sem vrátil. Šéfka mi podržala miesto. Vedela, že to bude iba taký skok, taký môj skrat,“ opisuje čašník Filip Horváth.
Danuša Hroncová opisuje svoj začiatok v Radničke ako najšťastnejší deň vo svojom živote. „Strašne ma to baví. Hneď od prvého dňa som sa v tom nadšene vyžívala,“ hovorí. „Nemám nič, čo by som robila nerada. Do práce chodím s radosťou a s elánom. Najradšej by som prišla aj dve hodiny pred robotou, tak ma to baví,“ dodáva.
Juraj je vyučený záhradník, čo zužitkoval napríklad pri jednom zo svojich predchádzajúcich zamestnaní. „Najprv som pracoval v Domove sociálnych služieb Integra. Tam som robil všetko dokopy. Záhradníka, pomáhal som v kuchyni, pri kŕmení klientov a robil som aj upratovača. Potom som sa tri roky staral o klientov so sklerózou multiplex.“ Ako čašník je však spokojný. „Všetko ma baví,“ hovorí.
Juraj Šuster je vyštudovaný záhradník. Zúčastnil sa aj Špeciálnych olympiád v zjazdovom lyžovaní.
Hlavný predsudok o ľuďoch so zdravotným znevýhodnením je podľa Viery Záhorcovej to, že nemôžu pracovať. Združenie pri nábore zamestnancov spolupracuje aj so zariadeniami sociálnych služieb. „Je tam veľa ľudí, ktorí sa v živote dostali do situácie, že bývajú v domove, ale to neznamená, že nie sú schopní pracovať,“ vysvetľuje. Práca podľa nej ľudí aktivizuje, ale prináša do života aj rytmus. „Je super, že si dokážem na seba zarobiť. Práca ma baví. Bol som dva roky doma, to bol zabiják,“ hovorí Filip.
Na barovom pulte visia aj ďakovné listy.
Začiatky a súčasnosť
Chránenú dielňu otvorili v roku 2001, nápad však dostali už na prelome milénií. Podľa Viery Záhorcovej to bolo na zahraničnom školení, na ktorom bola s vtedajšou viceprimátorkou Bratislavy, Máriou Demeterovou. „Ocitli sme sa vo vinárničke, kde obsluhovali ľudia so sluchovým postihnutím. Spýtala sa, prečo my nemáme nič také. Slovo dalo slovo, ona našla priestor, ja som vedela, kde musí byť, aby bol ľuďom na očiach,“ rozpráva.
Chránená dielňa je priestor, kde sú podmienky špecificky upravené tak, aby čo najviac uľahčili prácu ľuďom so zdravotným znevýhodnením. „Je to miesto šité na mieru a osoba šitá na mieru. Majú skrátený pracovný úväzok, v tom je ,chránenosť‘ dielne. Vyhovieme im aj v tom, či uprednostňujú pracovať v rannej alebo popoludňajšej zmene,“ hovorí Viera Záhorcová. Radnička je však zároveň klasickou kaviarňou so všetkým, čo k nej patrí. Na polici vzadu na stene stoja fľaše, napravo od baru je chladnička s nápojmi. Do barového pultu je zabudovaná vitrína s koláčmi, ktorú pracovná asistentka Zuzana Lehotská práve svedomito čistí. Vpredu visia ďakovné listy. Na linke za barom je robustný kávovar a na ňom úhľadne poukladané šálky. „Študovala som si nielen veci týkajúce sa zriadenia takéhoto priestoru či príspevky na mzdy. Nadviazali sme aj spoluprácu s Hotelovou akadémiou v Bratislave. Náš pohľad bol od začiatku taký, že priestor, servis aj vybavenie musí byť vysoko profesionálne. Nemôže to byť model, že – im to stačí,“ hovorí.
Chránená dielňa Radnička sa nachádza v priestoroch Múzea mesta Bratislavy neďaleko Hlavného námestia.
„Mali sme aj kurzy so školiteľku z Hotelovej akadémie. Od 3. apríla 2012 sme spolu s kolegyňami a kolegami tu,“ vysvetľuje Juraj. V rokoch 2009 až 2012 bol priestor kaviarne pre rekonštrukciu Starej radnice uzavretý. Na jar 2012 však bola znovuotvorená. Spolu s Jurajom v kaviarni začala pracovať aj Michaela Dobrovodská. „Som tu od 3. apríla 2012. S pani Záhorcovou sa poznám už od rokov 2004 až 2005. Spoznali sme sa v Pezinku, v chránenej dielni, kde som robila. Chodila tam za mojou bývalou šéfkou,“ opisuje Michaela svoje začiatky.
Čašníci so zdravotným znevýhodnením však v kaviarni nie sú sami. „Som tu, aby som ich podporovala,“ vysvetľuje pracovná asistentka Zuzana Lehotská. Vyštudovala pedagogiku tanca a má skúšky z pedagogickej psychológie. V kaviarni je účtujúcou čašníčkou, ale aj zodpovednou osobou. Pracuje v chránenej dielni od súčasného leta. Vysvetľuje, že by tam nemohla pracovať, ak by si s klientami neporozumela. „Mala som obrovské šťastie, že sme si sadli na prvý pohľad. Musela som si k nim postupne budovať cestičku. Tak ako inde v práci. Doteraz ju ešte budujem, ale vidím, že to ide dobrým smerom a našli vo mne človeka, ktorého majú radi a akceptujú,“ rozpráva.
Čašníci z Radničky majú však aktivity aj mimo nej. „Okrem toho, že sme tu, v kaviarni, chodíme predávať aj na iné miesta. Naposledy som bola začiatkom októbra s Vierou Záhorcovou na Slovenskej technickej univerzite v Bratislave na konferencii. Ponúkali sme tam kávičku či sirupy,“ hovorí Michaela. Potom sa zastaví a ide niečo zobrať do police vzadu v rohu. Po chvíli víťazoslávne vyťahuje zarámovanú fotografiu. Na nej stojí spolu so svojimi kolegami pred Prezidentským palácom. V strede obrázku je bývalý prezident Andrej Kiska. „V Prezidentskom paláci býva deň otvorených dverí. Tam sme robili catering,“ hovorí napokon. Juraj nezávisle spomína ten istý zážitok: „Som odfotený aj s pánom prezidentom Kiskom,“ chváli sa.
Dešpekt aj štamgasti
Radnička má, ako sa zdalo, dve tváre. Buď v nej bolo pol človeka a zostal čas aj na rozhovory alebo keby do nej chcel prísť už len jeden človek navyše, musel by si sadnúť na strop. Čašníci sa však nenechajú odradiť a stíhajú obsluhovať, aj keď kaviareň praská vo švíkoch. „Na svojej práci mám najradšej, že každý ďalší deň prídu aj iní zákazníci. Máme však aj svojich stálych,“ hovorí Michaela. Mnohí zákazníci vstúpili s tým, že čašníka či čašníčku rovno oslovili menom. Niektorých som už tiež začal spoznávať. Popred dvere sa však prechádzajú aj turisti. Jedni sa zastavia a zaujato sa pozerajú dnu. Potom si urobia fotku a odchádzajú.
„Vždy sme sa stretávali s veľkým pochopením a veľkou ochotou. Nebol problém, ale evidujem, že rokmi sa ústretovosť k týmto ľuďom veľmi mení. Aj zo strany hostí, aj zo strany zamestnávateľov,“ vysvetľuje Viera Záhorcová. Napriek prevládajúcim pozitívnym reakciám však ľudia so zdravotným znevýhodnením čelia aj predsudkom. „Napríklad, keď sme Radničku otvárali, dostala som otázku, že či si ľudia kúpia od týchto ľudí kávu, či si umyjú ruky po toalete. To nezaručujem u nikoho, kto sem vojde,“ hovorí so smiechom riaditeľka združenia. Pre niektorých však môže byť návšteva chránenej dielne aj poučením. „Bola zima, bolo tu veľa ľudí, vonku snežilo. Prišla sem väčšia rodinka s otcom do štyridsiatky. Kým preberie človek objednávku od ôsmich ľudí, chvíľku to trvá. Ten muž začal dávať hlasno najavo, že čo je to za obsluhu, ktorej to zaberie toľko času. Bolo výborné, že náš čašník išiel za ním a povedal mu: ‚Prepáčte, robíme všetko pre to, aby ste boli čo najskôr aj s celou rodinou obslúžený, ale neviem, či viete, že sme zdravotne znevýhodnení čašníci, sme radi, že tu pracujeme. Pekne vás prosíme o trošku strpenia.‘ Povedal to takým spôsobom, že otec tej rodiny objavil, kde sa nachádza, ospravedlnil sa a odvtedy sem chodia,“ rozpráva. „Páčilo sa mi, že sa ten človek dokázal o seba postarať, že sa dokázal obhájiť. Že nikto z nás zdravých nemusel vstať. To bol veľký pokrok a to najlepšie, čo sa mohlo stať,“ dodáva.
Zamestnanci Radničky hovoria pozitívne aj o vzájomných vzťahoch. „Robím tu od 4. januára 2016. Nadšená som prišla do roboty. Kolegyňa ma učila všetko, boli sme ako dvojičky,“ hovorí Danuša o Michaele. „Účtujúca čašníka, mi vysvetlila, aký tu používame slovník: ochota, byť milá a usmievať sa,“ dodáva. „Sme veľmi dobrý kolektív a vieme sa navzájom podržať,“ rozpráva Filip. „Ak je nejaký problém, tak si to už vieme vydiskutovať,“ dodáva Juraj.
„Baví ma získavať nové známosti, ale aj stretávať sa s ľuďmi, na ktorých som dávno zabudla, ale sú pre mňa dôležití,“ hovoríDanuša Hroncová.
Viac Radničiek na Slovensko
V súčasnosti slúži kaviareň aj ako tréningové pracovisko. Cieľom je podľa riaditeľky Záhorcovej ľudí zaradiť do pracovného procesu mimo chráneného prostredia. „Najprv sme tu osem rokov boli s prvou skupinou,“ hovorí. „Postupne sa nám hlásili ďalší adepti na túto prácu. Začali sme teda rozmýšľať o tom, že tí, ktorí sú už vyškolení a majú prax a odvahu, sú schopní ísť na otvorenejší trh práce,“ dopĺňa. Na otázku, koľko sa asi zdrží v tejto chránenej dielni jeden človek odpovedá, že je to individuálne. „Niekto príde a za dva až tri mesiace vidíme, že je pripravený na to, aby šiel na otvorený trh. To je však skôr výnimka. Sú aj ľudia, ktorí tu riadne pracujú niekoľko rokov,“ objasňuje. Od zamestnávateľov ľudí so zdravotným znevýhodnením však dostávajú spätné väzby, ako pozitívne vplývajú na prostredie vo firme. „Scitlivujú atmosféru, náladu. Znateľne sa menia hodnoty u bežných zamestnancov,“ opisuje.
Toto však môže človek cítiť aj v Radničke. Napríklad, keď si čašníci pamätajú jeho objednávku spred dvoch týždňov. Alebo keď sa pod ťarchou komplimentov musí usmievať, aj keby nechcel. „Som taká rada, že tu môžem byť s nimi, to je taká psychická pohoda. To je balzam na dušu, doslova,“ hovorí Zuzana Lehotská. „Takýchto Radničiek by sa na Slovensku zišlo viac,“ uzatvára.
V diele Krzysztofa Kieślowskiho má farba viacero úloh. Objavuje sa v názve, nesie viacero symbolík, spája sa s príbehmi postáv a zjednocuje scény do premysleného celku. Možno nejde o filmový trhák, ale pre veľa divákov predstavuje film, ktorý originalitou, ľudskosťou a nakoniec aj dominantnou farbou nikdy nevybledne.
Červená rozpráva o nezvyčajnom spojení dvoch zdanlivo odlišných ľudí. Mladej pútavej modelky a starého trpkého sudcu. Ich rozhovory nás privádzajú až k najtemnejším tajomstvám, najhlbším krivdám či pocitu, že ich životy sú v skutočnosti nenaplnené. Vďaka ich stretnutiu sa veľa zmení. Režisér sa však po celý čas hrá s otázkou, či nejde o niečo viac než len neočakávanú náhodu. Snímka je prácou francúzsko-poľskej koprodukcie a zároveň zavŕšením trilógie Tri farby – Modrá, Biela, Červená.
Hlavná postava Valentína (Irène Jacob) strhne svojou tvárou pozornosť mesta. Objaví sa na ostro červenom billboarde pri hlavnej ceste. Prežíva vo vzťahu na diaľku, ktorý jej prestáva stačiť. Nevinné zviera naruší jej každodenný život prehliadok, baletu a fotenia. Zrážka so psom ju zavedie až na adresu z obojku. Majiteľ stratenej Rity (Jean-Louis Trintignant), už prvými slovami pôsobí ako bezočivec. Pre Valentínu sa stane záhadou, ku ktorej sa bude chcieť opätovne vrátiť. Starý sudca totiž okrem psa vlastní aj telefonické odpočúvacie zariadenie. To zachytáva odtiene ľudských duší, o ktorých sme doteraz netušili.
Irène Jacob, Jean-Louis Trintignant
Ústredný motív osudovosti celoživotne zaujímal autora a zarezonoval práve v tomto dieli. Postavy sa nachádzajú často veľmi blízko a napriek tomu sa nestretnú. Dej sa prelína z jedného obrazu do druhého. Mohli by sme to chápať ako chorobu veľkomiest. Žijú v nich masy ľudí, ktorí aj tak cítia stálu samotu. Vzťah medzi hlavnými protagonistami je súhrou ľudskej osamelosti a vnímavosti. Citlivé podanie rozhovorov o morálnych konaniach či bolestných vzťahoch rozvíja obe postavy zároveň. Sila spočíva najmä v údernom a minimalistickom scenári. Myšlienky jednotlivých replík vás vtiahnu a vryjú sa vám do pamäti. Čo by sme robili na mieste iných či viac súdime alebo zachraňujeme. Či milujeme, alebo si to iba myslíme.
Poslednú časť trilógie tentoraz obalili do odtieňov červenej. Dominantná farba sa objavuje na semaforoch, billboarde, baletnej sále či červených strechách obchodov. Ak sa nenachádza na veľkej ploche, stále vidíme drobné červené detaily v pozadí. Je opakovaným znakom v každej z predchádzajúcich častí. Vo filme Biela dokonca dokázali tvorcovia zachovať farbu v každom zábere. Motív trikolóry je v diele asi tou najmenšou hádankou. Posledná časť poukazuje na tretie francúzske heslo fraternitée – na spolupatričnosť a účasť.
Nádherná kamera je jemne ladená s charakterom mesta. Typické kaviarne, ploché byty s dlhými oknami, hlučné ulice. Krása scén spočíva aj v hravosti predmetov. Symbolika hracieho automatu či klasickej hudby. Dominujú zábery mesta, v ktorom masy ľudí žijú svoje bežné životy. Príbeh odkrýva, že by túžili žiť inak.
Dominantná farba v priestorových scénach
Autor si za dlhý čas svojej tvorby vybudoval vlastný filmový jazyk. Pomocou neho sa s nami rozpráva. Všetko je často otvorené a veľa motívov pre nás zostáva záhadou. Niečo vnímame ihneď, niečo iné vieme rozlúštiť po dlhšom čase. Postupne sa neznámu reč učíme a s autorom si začíname rozumieť stále viac. Dokážeme vidieť neuveriteľnú citlivosť vyrozprávaných príbehov, dômyselnú výpoveď o každodennom svete a umeleckú jemnosť, ktorá sa stáva režisérovým štetcom. Podobne o tom hovorí aj autor: „Samozrejme, každý má pravdu, keď hovorí, že cenzúra je zlá, ale môžete z nej profitovať aj vy. Pri pohľade na východoeurópsku kinematografiu vidíte, že existencia cenzúry prinútila autorov hľadať možnosti, o ktorých nevedeli. Komunikácia s publikom nad úrovňou cenzora vytvorila možnosti, ktoré kolegovia na Západe nikdy nemali.“
Dielo osloví najmä náročnejších divákov, no nemali by ste sa nechať odradiť. Pomalý dejový vývoj vás postupne zahltí. Pre umocnenie zážitku je vhodné najprv siahnuť po predošlých filmoch. Dejovo nenadväzujú, ale napriek tomu v sebe zanechávajú veľa skrytých odkazov a indícií. Biela by mala byť určitým spojovníkom medzi príbehmi dvoch ďalších snímok. Neuveriteľný pôvab konca je zavŕšením trilógie a tiež celej tvorby autora.. Následne autor ohlásil, že končí: „Neostalo nič, čo by som mal ešte povedať.“
Nedávno sa v Bratislave začali vianočné trhy. A s nimi sa rozšíril hoax, ktorý vznikol z jedného nevinného príspevku stránky Emefka. Karol Farkašovský, kandidát za SNS, v nedeľu, na sociálnej sieti uverejnil status o vypočítavých obchodníkoch, ktorí už nevedia, koľko peňazí by pýtali za chlieb s masťou a cibuľkou. Ako dôkaz priložil vystrihnutú fotku, bez popisu zo stránky Emefka, ktorá žartovala o vegánskej masti a bio cibuľke na chlebe za 8,90 eura. Podobný príspevok uverejnila aj Anna Belousovová, bývala podpredsedníčka NR SR, súčasne tiež kandidátka za SNS. Na celú vzniknutú situáciu upozornila satirická stránka Zomri.
Šírenie dezinformácií a neschopnosť overovania informácií je na Slovensku vážny problém. Podľa analytičky GLOBSEC, Kataríny Klingovej, verí konšpiračným teóriám až 56 percent Slovákov. V porovnaní s ostatnými krajinami V4 je to niekoľkonásobne viac. Šírenie dezinformácií sa u nás rozmohlo najmä počas pandémie a vojna na Ukrajine iba prispela k tejto, už aj tak zlej, situácii. Médiá, ktoré sa nazývajú alternatívnymi, často miešajú spravodajstvo s komentármi. Pre bežného čitateľa bez mediálneho tréningu to môže byť mätúce, preto je náchylnejší veriť neovereným informáciám.
Ďalším faktorom, prečo ako národ veríme dezinformáciám, sú niektorí politici. Premiér Robert Fico už dlhodobo bojuje proti tradičným médiám. Nikdy to však nebolo také zlé, ako teraz. Najväčším problémom nie je, že prestal komunikovať, to nerobil už dlho predtým. Tragickejší fakt je, že politici, ktorí sú súčasťou vládnej koalície, začali chodiť na rozhovory k alternatívnym médiám. Tie dlhodobo prispievajú k šíreniu ruskej propagandy na Slovensku, nerešpektujú lekárov a šíria nenávisť.
Prečo sa politici majú čas zaoberať vecami, ako je drahý chlieb na vianočných trhoch, keď to navyše nie je pravda? Slovenská politická scéna podľahla trendu písania statusov na Facebook. Vládni činitelia nadobudli pocit, že sa môžu vyjadrovať ku všetkému a ich názor bude relevantný, aj keď nepoužijú žiadne fakty. Pre bežného človeka, ktorého to, či niečo je pravda alebo nie je, až tak nezaujíma, to stačí. Tiež mu stačí, že budú trináste dôchodky. Síce nie v takej výške, v akej sa sľubovali, ale budú. Takýto človek však nevidí, odkiaľ na to vezmú peniaze, a že Slovensko sa o chvíľu vydá cestou Grécka.
Súčasná politická situácia sa stáva verným zrkadlom slovenského národa. Vládna garnitúra podporujúca konšpiračné médiá iba ukazuje, akí v skutočnosti sme, a aj to, kam táto krajina smeruje. Nedôvera v novinárov a tradičné médiá nikdy nebola tak silná ako dnes. Preto šírenie faktov a vysvetľovanie skutočností, ktorým bežný človek nerozumie, je najdôležitejšia vec, ktorú môžeme v boji proti dezinformáciám, ktoré ovládli Slovensko, urobiť.
Dvadsiateho štvrtého novembra 2023 sa na Hlavnom námestí konalo slávnostné otvorenie Bratislavských Vianoc.
Dôležitou udalosťou bolo rozsvietenie vianočného stromčeka, ktoré očarilo nielen deti, ale aj dospelých, lebo rozsvietený smrek je predsa typické čaro Vianoc.
Na slávnostnom otvorení sa zúčastnil primátor Bratislavy Matúš Vallo a starosta mestskej časti Matej Vagač, ktorí všetkým návštevníkom zaželali veselé Vianoce. Navyše vystúpili orchestre Bratislava Hot Serenaders a Bratislavský detsky zbor.
Námestie bolo vyzdobené žiarivým osvetlením najmä v červenej, zelenej a zlatej farbe. Ozdobuje ho aj fantastická vianočná dedinka so stánkami, kde si bolo možné vychutnať tradičné jedlá a nápoje. Atmosféra bola skvelá, centrom mesta znela hudba, ľudia boli šťastní, usmievali sa, tancovali a fotografovali sa pri vianočnom stromčeku. Príjemným prekvapením bol umelý nadýchaný biely padajúci sneh.
Pre tých, ktorí ešte nestihli navštíviť vianočné trhy, budú každý piatok až nedeľu pripravené zaujímavé programy pre deti aj dospelých.
V pondelok 20. novembra sa pred Úradom vlády stretli študenti žurnalistiky, ktorí podporili a Tichým protestom vyjadrili nesúhlas s cenzúrou médií.
My sme sa rozprávali s Anetou Andraščíkovou, jednou zo spoluorganizátorov protestu, ktorá nám priblížila jej pohľad na protest.
Aneta, boli ste jednou zo spoluorganizátorov protestu študentov, ktorí sa vyhraňovali voči prístupu Róberta Fica a Petra Pellegriniho k médiám. Čo vyvolalo vo vás iniciatívu zorganizovať takýto protest?
Strach, čo s nami bude, keď raz doštudujeme školu a staneme sa novinármi. Nechcem žiť v krajine, kde majú novinári takéto obmedzenia a zákaz vstupu na Úrad vlády. Už z histórie môžeme vidieť, že študenti boli iniciatívni. Revolúcia z roku 1989 nám slúži ako dobrý príklad. Tak sme si aj my povedali, že prečo nie.
Ako by ste opísali protest?
Veľmi pozitívne. Nečakala som, že budeme mať takú veľkú podporu od ľudí. Takisto ma prekvapilo, ako veľkoryso o ňom informovali médiá. A nikto z nás asi ani nečakal, že sa pri nás zastavia aj politickí predstavitelia. Takže protest postupoval hladko. Pozitívne reakcie ľudí ma veľmi potešili, s ktorými samozrejme prišli aj nejaké negatívne, no to k tomu patrí. Hlavne ma teší, že nenastali žiadne konflikty.
Muž, ktorý prišiel študentom rozdávať cukríky počas protestu (študentov to veľmi potešilo). FOTO: Aneta Andraščíková
Myslíte si, že protest splnil vaše (respektíve študentské) ciele?
Ešte je asi skoro povedať, či protest splnil nejaké konkrétne ciele, pretože sa zatiaľ udial len raz. Ale minimálne to, že sa k nemu vyjadrili médiá, pomohlo, že sa v spoločnosti rozprúdila diskusia aj o tejto téme. Čiže myslím si, že to tiež môžeme považovať za dosiahnutý cieľ.
Ako ste prežívali odozvu od politických predstaviteľov a verejnosti?
V pohode. Čakala som pochvalu, ale určite aj kritiku, čiže ma nejako netrápilo, že nás kritizoval napríklad Ľuboš Blaha alebo iní politickí predstavitelia. Myslím si, že to k tomu patrí. Čo ma možno prekvapilo bolo, že som nečakala, že bude toľko vyjadrení o proteste a o nás.
Politickí predstavitelia Erik Kaliňák a Ján Geruda prišli za študentami počas protestu. FOTO: Aneta Andraščíková
Aké budú vaše ďalšie kroky?
Ďalšie kroky sa práve snažíme dať dokopy, ešte presne nevieme, čo bude ďalej. Určite vieme, že chceme v tejto iniciatíve pokračovať a dať najavo, že nesúhlasíme s prístupom politických predstaviteľov. Jednoznačne neprestávame.
Ako by ste zhodnotili skúsenosť spoluorganizácie protestu? Išli by ste do toho znovu?
Za seba môžem povedať, že určite by som do toho išla znovu. Veľa ľudí sa zapojilo, hodnotím to pozitívne. Veľa študentov niečím prispelo, a aj to pomohlo, že organizácia bola úplne super. Organizovanie protestu bola zaujímavá skúsenosť a jednoznačne mi to ako osobe niečo dalo.
Protestujúci študenti pred Úradom vlády. FOTO: Aneta Andraščíková
Možno ste jeden z tých šťastných, ktorí si televízor zapnú iba občas. Veď to poznáte, náhodou máte medzi bežnými povinnosťami čas si na dvadsať minút sadnúť a iba bezmyšlienkovite civieť. A možno ani nie tak bezmyšlienkovite. Na Slovensku je príliš veľa ľudí, ktorí nemajú čas sa zastaviť. Nedokážu nájsť vo svojom nabitom programe priestor si oddýchnuť. Ceny stúpajú, len platy akosi stále stoja. Ľudia sa zamýšľajú iba nad prácou, deťmi, či špinavými riadmi, ktoré nikto nebol schopný za celý deň doma umyť. No a už vôbec nestíhajú sledovať, čo sa odohráva v parlamente. Voľby, nová vláda a s tou vraj prišiel pokoj. Všetko je v poriadku a všetko bude v poriadku. To povedal Erik Tomáš, takže sa niet naozaj čoho báť. A keď už vám, ako vyťaženému občanovi, neostáva čas na sledovanie politiky, kde by ste si už len našli čas na zaoberanie sa tým, čo beží v televízore.
No, tak verte či nie, niektorí ľudia na to čas majú. Dokonca si našli čas aj na to, aby reklamu poriadne analyzovali a našli v nej skryté odkazy týchto nomenklatúrnych liberálnych LGBTI+alebo teda skrátene konsomolcov. Neviete, čo to znamená? Netrápte sa, my sme tiež nevedeli,tak sme museli trošku hľadať. Konkrétne to bolo cca tridsať sekúnd pri slove nomenklatúrni, pri ktorom sme našli dokopy tri významy, no ani jeden nesedel do kontextu. Pri slove konsomolci to bolo trošku problematickejšie, ale nakoniec sme usúdili, že pán Tomáš, ktorý tieto hrejivé slová napísal pod petíciu za zrušenie Telekom reklamy, myslel slovo – komsomolci. Čo teda má iba jeden význam, no tiež to nesedelo do kontextu toho, čo sa snažil povedať. Aby sme neboli nekorektní, tu je celý komentár: „Podpisujem, pretože to čo dorábajú v SR nomenklatúrni liberálni LGBTI+-*/ konsomolci a rôzne progresívne máničky v médiách, v ´kultúre´, politike… sa človeku už robí zle!!!“
Síce teda netušíme, čo tento komentár znamená, ale aspoň sme našli prvého skutočného voliča strany SNS, alebo aspoň skutočného priaznivca s podobnými štylistickými zvykmi. V jednej vete toľko cudzích výrazov, bez jasného zmyslu… to sme už niekde videli. Jaj, aha. Už si spomíname… „Zo srdca prajem dnes prostredníctvom Vás, aby ste si dnešný deň užili na čo najvyššej možnej kultúrnej úrovni naprieč celým spoločenským spektrom,“ chceme len pripomenúť, že toto napísala samotná pani ministerka „kultúry“, ktorú pán Tomáš spomína tiež. Z celého srdca teda dúfame, že sa spoločne všetci, za štyri roky vedenia rezortu kultúry pani Šimkovičovou, naučíme, že vpísať do jednej vety niekoľko cudzích slov, ktorých významu sami nerozumieme, z nás inteligentnejších jednoducho neurobí. Práve naopak.
Otázkou však naďalej ostáva, čo majú Slováci za problém s vianočnou Telekom reklamou, ktorej hlavnou myšlienkou bolo, že vzájomný rešpekt je ten najkrajší darček. Naozaj sú taký obrovský problém tesné slipy, ktoré ničia spermie? Alebo to, že mladý muž nehľadá partnerku? Možno najväčším problémom tejto krajiny naďalej ostáva, že my sa jednoducho nevieme rešpektovať. Nedokážeme zniesť, že je niekto iný, že sa vymyká z priemeru. Či v dobrom zmysle alebo „zlom“. Buď závidíme alebo odsudzujeme. Vianoce sú časom, kedy by sa mali aj tým najväčším mrzútom roztopiť srdcia a mali by vidieť trošku ďalej ako za špičku svojho nosa. Mnoho mladých ľudí na Vianoce, pri rodinných stretnutiach, trápia podobné otázky, ktoré im spôsobujú v dušiach nepokoj. Neustály psychický tlak zo strany rodiny môže vyvolať mnohé duševné poruchy. Rovnako tabuizované témy, o ktorých sa, podľa niektorých, nemôže hovoriť ani v reklamách, aj keď sú prirodzenou súčasťou nášho života.
Argument mnohých pri tejto „vojne s Telekomom“ znel, že reklama sa vysiela v čase, keďtelevízor pozerajú ich malé deti. Riešením tohto problému by mohlo byť rozprávanie sa s deťmi, venovať im pozornosť a nenechať ich pozerať na televízor, a tie „strašné médiá“. Práve naopak, ak sa opýtajú – vysvetliť im to. Rodičia sú zodpovední za svoje deti, a teda aj za obsah, ktorý sledujú, nie tie zlé médiá a sociálne siete. Rešpekt v tejto krajine chýba. Ak nám vadí, že muž nehľadá partnerku, v akomkoľvek možnom zmysle, či tesné slipy, tak by sme mali asi problém hľadať v sebe.
Žijeme v uponáhľanom svete, čelíme rôznym výzvam a stres je prirodzenou súčasťou každodenného života. Ako sa prejavuje a dá sa ho vôbec zbaviť? V čom sa odlišuje práca školského psychológa od klinického? Na tieto a ďalšie otázky aj ohľadom psychického zdravia som hľadal odpovede so školskou psychologičkou Danielou Jančuškovou.
Ako sa líši vaša práca na strednej škole od sedenia s klinickým psychológom?
Je vhodné rozlišovať medzi klinickým psychológom, školským psychológom a psychoterapeutom.
Školský psychológ sa zaoberá psychologickými príčinami a psychosociálnymi faktormi, ktoré umožňujú vznik a pretrvávanie duševných problémov. Má obmedzený rozsah kompetencií, nemusí mať absolvovaný dlhodobý psychoterapeutický výcvik a vykonáva iba orientačnú psychodiagnostiku. Rozlišuje náročnosť a závažnosť jednotlivých prípadov klientov a na základe toho náročnejšie prípady posúva ďalším odborníkom – klinickým psychológom, psychoterapeutom alebo psychiatrom. Často v takýchto prípadoch spolupracuje s rodičmi žiakov, ktorí ešte nie sú plnoletí.
Klinický psychológ sa zaoberá detailnou psychodiagnostikou. Pomocou testov a špeciálneho psychologického rozhovoru vypracúva posudok, z ktorého môže potom vychádzať psychiater alebo psychoterapeut (prípadne neuropsychológ) pri terapii daného klienta.
Psychoterapeut absolvoval dlhodobý psychoterapeutický výcvik a zaoberá sa liečbou psychických porúch pomocou psychoterapie. Ide o formu rozhovorov. Pomáha prekonávať ťažké životné situácie a hľadá príčiny ich problémov. Existuje množstvo psychoterapeutických smerov. Každý smer sa vyznačuje špecifickým spôsobom práce s klientom.
Dajú sa všeobecne špecifikovať problémy, s ktorými za vami študenti najviac chodia?
Motívy, pre ktoré vyhľadá študent školského psychológa, sú rôzne. Tínedžerský vek je obdobím hľadania vlastnej identity. Je to etapa života, keď intenzívne prežívajú emócie. Človek sa s nimi učí vyrovnávať a spracovávať ich. Ešte nemá dostatočne vybudované zvládacie stratégie na rôzne životné situácie. Objavujú sa prvé sklamania v láske, kamarátskych a rovesníckych vzťahoch. Študenti často vyrastajú iba s jedným rodičom alebo sú v striedavej starostlivosti. Rodinné problémy, nepochopenie zo strany blízkych, rodičov, bagatelizovanie ich emočného prežívania býva tiež často predmetom našich rozhovorov. Môžu pociťovať tlak na výkon zo strany okolia, s tým súvisia objavujúce sa pocity vlastnej nedostatočnosti či bezmocnosti. Vyskytuje sa aj neistota z budúcnosti. Toto všetko môže vyústiť do hlbších problémov s duševným zdravím. U študentov sa objavujú poruchy príjmu potravy, depresívne a úzkostné stavy, poruchy pozornosti a s tým súvisiace problémy v jednotlivých oblastiach života. Stretávam sa aj s prípadmi, keď majú žiaci myšlienky na ukončenia života.
Ako ovplyvňuje stres mladého človeka v školskom prostredí?
Každý z nás má svoju vlastnú osobnostnú výbavu charakteristík. Tam zaraďujeme aj citlivosť alebo zraniteľnosť. Miera tejto citlivosti je u každého individuálna. V praxi to znamená, že každý z nás môže reagovať – vo svojom vnútornom emočnom prežívaní – na tie isté situácie odlišne. Pre niekoho môže byť napríklad stresujúca ústna odpoveď pred kolektívom spolužiakov, pre iného už len rozhovor s učiteľom. Úroveň prežívania stresu vplýva aj na naše fyziologické funkcie. Môžeme hovoriť o zvýšenej miere potenia, trase rúk, hlasu, pocite sucha v ústach, tlaku na hrudi a podobne. Miera prežívania stresu ovplyvňuje aj naše kognitívne funkcie, našu pamäť a pozornosť. V dôsledku stresu môže študent napríklad naučené učivo zabudnúť alebo sa mu môže ťažšie sústrediť.
Ako sa naučiť pracovať so stresom v rôznych nepríjemných situáciách. Existujú nejaké cvičenia?
Stres môžeme zvládať kontrolou svojich telesných a emočných prejavov. Veľmi dôležitý je telesný pohyb ako prevencia stresu. Náš organizmus je vtedy odolnejší voči záťaži aj ochoreniam. Dôležitý význam majú dychové cvičenia. Správne dýchanie vyžaduje odstránenie napätia, spomalenie tepu a využitie čo najväčšej plochy pľúc. Pri plnom dychu, keď človek nemá žiadne dýchacie problémy, dochádza k celkovému psychickému a fyzickému uvoľneniu, nádych aktivizuje, výdych uvoľňuje. Stres vedie k dychovým poruchám (poruchy v dychovom rytme, zvieravé pocity na hrudi, dýchavičnosť, pichania pri srdci až kŕče v prstoch a okolo pier pri neadekvátne zrýchlenom dýchaní). Technika pomalého dýchania spočíva v tom, aby výdych trval dvakrát dlhšie ako nádych. Zároveň je dôležité, aby nádych a výdych boli plynulé a pokojné. Na konci výdychu je potrebné dych zadržať, čím dochádza k relaxácii dýchacích svalov, najmä bránice. Formulka pomalého dýchania znie: nádych – dvojnásobný výdych – prestávka. Existuje aj technika bránicového dýchania. Spočíva v ľahu na chrbte, nohy sú ohnuté v kolenách do pravého uhla a chodidlá opreté o zem. Pravá dlaň je položená na bruchu a ľavá dlaň na hrudníku. Pri výdychu bude brucho klesať a pri nádychu sa dvíhať. Treba sa nadychovať do brucha. Hrudník by sa nemal dvíhať, to kontrolujeme ľavou dlaňou. Pravá ruka by mala rytmicky pri nádychu stúpať a pri výdychu klesať. Pri zvládaní stresu pomáha aj relaxácia. Je to stav psychického a telesného uvoľnenia. K bežnej činnosti je potrebná istá miera napätia a nabudenia. Relaxácia je vhodná na obnovenie energie, ponúka uvoľnenie po námahe, umožňuje ľahšie zaspať, zbaviť sa napätia v tele a psychike, zvyšuje schopnosť sústrediť sa a pamätať si.
Dá sa stresu vôbec zbaviť?
Je dôležité, aby človek rozumel sám sebe. Každý z nás disponuje určitou úrovňou sebapoznania. Niekto sa spoznáva celý život. Je dobré vedieť, čo a do akej miery nám v našich životoch spôsobuje stres. Potom si treba položiť si otázku, čo preto môžem urobiť, či to môžem nejako ovplyvniť, čo je v mojej moci, mojich možnostiach a čo už nie. Ak nemáme možnosť zmeniť nejakú situáciu, môžeme k nej zmeniť napríklad náš postoj. Rôzni ľudia reagujú na rovnaký stresor rôzne. Existujú faktory, ktoré vedú ku stresovej reakcii takmer u každého (smrť blízkeho človeka, rozvod, vážna choroba). Nie je ani tak dôležité, čo nás v živote stretne, ale to, ako na to budeme emočne reagovať. Stres málokedy vyvoláva iba jedna udalosť alebo spúšťač. Obvykle je to spoločné pôsobenie niekoľkých faktorov alebo objavenie sa jedného stresora za druhým. Napätie alebo tlak je prirodzenou súčasťou každodenného života. Jeho miera je však v živote človeka potrebná, dokáže nás zaktivizovať k činnosti, zmobilizovať naše sily a reagovať na nečakané situácie. Problém nastáva, keď ho máme v živote príliš a prekračuje to našu schopnosť ho zvládnuť. Pri nízkej úrovni stresu nie je človek motivovaný niečo urobiť, svoje rozhodnutia má tendenciu odkladať. Pri strednej úrovni sa zaostruje pozornosť, dokážeme sa lepšie rozhodovať. Pri vysokej úrovni sa dostávame do paniky a môžeme robiť nerozumné a chaotické rozhodnutia. Zmeny, ktoré sa odohrávajú v našom tele pri stresovej reakcii sú účinné, keď čelíme fyzickému nebezpečenstvu, ale málo účinné, ak čelíme psychologickému nebezpečenstvu (napríklad časovému stresu v práci).
Zaoberáte sa prevenciou psychologických a emocionálnych problémov študentov?
Čo sa týka prevencie, priamo som sa jej venovala minulý školský rok. Pripravovala som prevenčný program v oblasti porúch príjmu potravy v trvaní 7 týždňov. Tento projekt vytvorila pre školy organizácia Chuť žiť, ktorá sa venuje ľuďom s poruchou stravovania. Primárne a teda väčšinu svojho pracovného času sa venujem intervencii už vzniknutých ťažkostí na jednotlivých stretnutiach so žiakmi.
Existujú nejaké zdroje alebo programy, ktoré môžu rodičia využiť na podporu psychického zdravia svojich detí?
Je veľmi dôležité, aby sa o svoje deti zaujímali, aby s nimi trávili čas a budovali si s nimi vzťah. To je jedným zo základných pilierov podpory psychického zdravia. Rodina má byť bezpečným miestom a mala by svojmu dieťaťu poskytovať naplnenie nielen fyziologických či materiálnych, ale aj psychologických potrieb. Tie sú niekedy prehliadané alebo bagatelizované. Niektorým rodičom chýba základné povedomie o psychických ochoreniach alebo o duševnom zdraví.
Venuje sa týmto témam dostatočná pozornosť?
V súčasnosti sa v spoločnosti hovorí o duševnom zdraví viac ako kedysi. Pandémia a dištančné vyučovanie prispelo k zvýšeniu problémov so psychickým zdravím u detí a tínedžerov. Viaceré školy majú školských psychológov.
Majú návštevy psychológa stúpajúcu tendenciu?
Mám pocit, že áno. Úzko spolupracujem aj s Centrom poradenstva a prevencie, kde sú psychológovia tiež dosť vyťažení, dlho sa čaká na termín. Navštevuje ma v priemere okolo 12 percent žiakov školy.
Snaží sa škola, kde pracujete, vytvárať prostredie, aby sa žiaci aj učitelia cítili dobre?
Naša škola vychádza žiakom v ústrety. Máme aj školskú kaviareň, kde sa môžu cez prestávku zdržiavať, zrelaxovať a oddýchnuť si. Máme učiteľov, na ktorých sa študenti obracajú aj v prípade nejakých ťažkostí, majú s nimi vytvorené bezpečné a dôverné vzťahy. Prvou voľbou nemusí byť vždy školský psychológ. Možno by bolo dobré urobiť aj prieskum, kde by sa k tejto otázke mohli vyjadriť aj ostatní a každý učiteľ sám za seba.
Stres sa netýka len mladých ľudí. Postupujete pri riešení problémov inak ako pri dospelom človeku?
Špecifickosťou práce pri tínedžeroch je to, že väčšinou ešte nemajú vyvinuté svoje zvládacie stratégie. O tom, ako reagujeme na jednotlivé nepríjemné situácie v našom živote rozhoduje to, či sme sa s podobnou situáciou už v minulosti stretli a tiež to, ako sme ju vtedy boli schopní zvládnuť a riešiť. Dospelý človek má obvykle zažitých už viacero rozličných situácií, ktoré nejakým spôsobom zvládol a vyvinul si tak svoje zvládacie stratégie.
