Kone ako koníček?

Kamarátka Michaela Fišerová na pretekoch v Taliansku. Zdroj: instagram: miska­_fiserova.

Na prvý pohľad môže jazdenie na koňoch pôsobiť ako snobský šport, pre niekoho je to týranie zvierat, pre iného zmysel života. O tom, že je to viac než len koníček.

Pozriem sa na hodinky a je 5:00 ráno. Vonku ešte tma a poriadna zima ako to už v novembri býva zvykom. Napriek tomu, že počas dňa má byť 12 stupňov Celzia, ráno je teplota tesne nad nulou. Vôbec sa mi nechce vyliezať spod teplej periny. Budík vypnem a posuniem o 20 minút. Cŕŕŕŕn. Najrýchlejších 20 minút môjho života. Zaspala som tesne po polnoci, takže krásnych päť hodín spánku mám za sebou. Kým si robím kávu, otváram skriňu. Vtom mi volá kamarátka Miška. „Kati, už som dole, tak môžeš ísť,“ oznámila mi do telefónu. „Dobre, dobre, utekám.“ Doslova. Beh po byte sa začína. Za päť minút som sa obliekla, umyla si zuby, zbalila si oblečenie na prezlečenie, jedlo a bežím dole.

Pre mňa chaotické ráno, pre moju kamarátku každodenná rutina. Jej deň začína nakŕmením a vyčistením stajne svojho koňa. O 9:00 ráno jej začína prednáška, takže je dôležité všetko stihnúť ešte predtým. Jej kôň je ustajnený približne 30 minút cesty z Bratislavy, konkrétne v dedinke Čataj pri Senci. Na miesto činu sme prišli tesne po 6:00 ráno. „No, nech sa ti páči,“ podala mi Miška do ruky deku s nápisom Pablo. „Môžeš ju odniesť do sedlovne a priniesť nádobu, kde je jeho meno.“

Ako bývala rekreačná jazdkyňa som presne vedela, čo nás čaká. Najprv vyčistenie kopýt, kefovanie koňa a potom osedlanie. To som za pomoci Mišky ako tak zvládla. To, čo je pre basketbalistu strečing pred tréningom, je pre jazdca príprava koňa, zažartovala Miška o siedmej ráno. Môj úsmev bol trochu silený, stále som myslela na to, ako by som o tomto čase ešte ležala pod perinou. „Chceš ísť prvá alebo pôjdem ja?“ opýtala sa ma. Ako správna kamarátka som jej dala prednosť.

Najprv začala obyčajným kráčaním, ktoré plynule prešlo do poklusu. Po tejto „zahrievačke“ hnedáka Pabla prišiel môj čas. „Najprv pomaly Kati, potom môžeš použiť aj bičík,“ dostala som pokyny od profíčky. Krok aj klus som zvládla akoby som v sedle sedela naposledy pred týždňom, no teraz prišiel na rad ťažší oriešok. „Nacválaj si!“ zakričala na prázdnu halu, v ktorej bolo pocitovo chladnejšie ako vonku. Samozrejme, svoju trénerku som poslúchla.

„Si normálna!“ ozval sa krik z opačnej strany haly. „Máš koníka za 20-tisíc eur a ty si na ňom vozíš kamošky?“

Kamarátkin tréner nezdieľal radosť z nášho spoločného ranného výletu. Debata medzi trénerom a mojou kamarátkou bola veľmi ostrá. Na druhej strane sme obidve zhodnotili, že mal pravdu. Venovať sa profesionálnemu športu, keď výkon nezáleží len od samého seba, ale aj od ďalšieho živého tvora, ktorý sa sám o seba nepostará a je zvyknutý iba na jednu osobu v sedle, a tou som ja nebola. Koníček, ktorý sa po tréningu neskončí, lebo aj vtedy sa treba o koňa postarať, je niečo, čo si človek, ktorý chodí iba rekreačne jazdiť, často ani neuvedomí. Šport, kde je počas prípravy koňa jazdec špinavý, sa strieda s pretekmi, kam prichádza v bielom saku a rukavičkách. Šport, pri ktorom nemôžete ísť na dovolenku, lebo v hlave máte otázku, kto odjazdí koňa. Drahý koníček, ktorý nie je len koníčkom, ale životným štýlom. Šport veľkých kontrastov a protikladov, v ktorých sa ukrýva krása.

Autorka: Katarína Frolová