Svet nemusí by taký, ako si ho predstavujeme

Foto: Jana Čavojská (z archívu respondenta)

O globálnej žurnalistike s Petrom Ivaničom

Svet dnes funguje ako prepojený celok, no médiá ho miestami stále opisujú, akoby bol rozdelený na oddelené „domáce“ a „zahraničné“ reality. Globálna žurnalistika sa snaží tento pohľad prekročiť a ukazovať širšie súvislosti udalostí, ktoré ovplyvňujú náš každodenný život. O tom, čo tento prístup znamená v praxi a kde sú jeho limity, hovorí v rozhovore pre Webjournal Peter Ivanič, odborník na globálnu rozvojovú žurnalistiku a spoluzakladateľ iniciatívy Svet medzi riadkami.

V čom sa líši globálna žurnalistika od tradičnej zahraničnej žurnalistiky?

Domáca žurnalistika je, keď sa pozrieš von cez okno a informuješ o tom, čo sa deje u nás. Zahraničná žurnalistika je, keď sa pozeráš do diaľky, ale pokrývaš niečo, čo sa nemusí vôbec nijakým spôsobom týkať toho, čo máš u seba doma. A potom je globálna žurnalistika, ktorá pri globalizácii jednoducho vychádza z faktu, že svet je omnoho prepojenejší, ako by si očakával. To nie je o tom, či sa nám to páči alebo nepáči, to je pomenovanie reality.

Globálna žurnalistika je len ďalší rozmer žurnalistiky – spája zdanlivo nesúvisiace udalosti a skutočnosti, ktoré sa dejú v rôznych častiach planéty, do jedného uceleného príbehu. Spotrebiteľské správanie, zmena klímy, životné prostredie, migrácia – ono je to všetko prepojené. Môžeš byť absolútny anti-globalista alebo fanúšik ropného priemyslu, a stále môžeš robiť globálnu žurnalistiku, lebo svet je prepojený. To nemá samo o sebe žiadny normatívny alebo ideologický náboj. Je to spôsob, ako informovať o takej realite, aká je.

Prečo dnes už nestačí informovať o svete ako o niečom „vonkajšom“, oddelenom od nás?

Svet dnes jednoducho nefunguje tak, že by bol rozdelený na nejakú domácu a zahraničnú realitu, ako keby sme boli na ostrove. Tu niekto kýchne v Číne a má to dopady aj na nás. Žurnalistika na to dlho reagovala konzervatívne, ale realita je taká, že svet je prepojený bez ohľadu na to, ako si ho konceptuálne rozdeľujeme.

Stretávate sa s kritikou, že globálna alebo rozvojová žurnalistika je formou aktivizmu?

Áno, ale globálna žurnalistika nie je aktivizmus. To je štýl, je to prístup. Je to len pomenovanie reality. Ako keby si povedal, že domáca žurnalistika je aktivistická. Pritom nie je. To, že prepájaš udalosti a ukazuješ ich v širších súvislostiach, nemá samo o sebe žiadny normatívny alebo ideologický náboj. Rozvojová žurnalistika sa viac zameriava na to, že dáva hlas slabším, že kladie dôraz na ľudské príbehy namiesto agentúrnych správ. Pri nej by sa dalo o nejakom aktivizme aspoň uvažovať. Kritika klasickej žurnalistiky prišla už niekedy v 60. a 70. rokoch, ako reakcia na to, že sa o rozvojových témach informovalo len cez oficiálne vyhlásenia inštitúcií ako je OSN, a vôbec sa nepočúvali ľudia, ktorých sa to týkalo priamo.

Kde je podľa vás hranica medzi hodnotovým výberom tém a aktivizmom?

Ja nemám problém s aktivizmom pri výbere tém. Vyberáme si predsa to, čo je spoločensky významné. S aktivizmom mám problém, keď sa účelovo vyberajú respondenti tak, aby to celé niekam smerovalo. Keď je výber tém postavený na tom, že si aktívne vyberáš tému, ktorá je dôležitá, lebo dáva hlas slabším, tak to práve je žurnalistika. Žurnalistika nemá pomáhať moci ani tým, ktorí sú pri zdrojoch, ale má vytvárať priestor na to, aby sa realita ukázala čo najkomplexnejšie. Problém nastáva vtedy, keď sa realita účelovo zjednodušuje, alebo keď sa fakty vyberajú tak, aby podporili vopred daný záver.

Prečo slovenské redakcie len zriedka vysielajú novinárov do vzdialenejších regiónov sveta? Je to kvôli vysokým finančným nákladom?

Nie je to len čisto finančná otázka. Samozrejme, že je to drahé, to je jasné. Ale je to aj o ľudských zdrojoch. Keď máš malú redakciu a vypadne ti jeden človek na desať dní, tak už to robí kapacitný problém. Slovenské redakcie sú malé. Predstav si, že máš zahraničnú redakciu o troch ľuďom a jeden z nich ide na zahraničnú cestu – tak už máš problém. Napríklad denník SME má v redakcii okolo 40 píšúcich novinárov v Bratislave, to sú tí, ktorí tam reálne sedia. V Poľsku má Gazeta Wyborcza pri podobnom rozsahu obsahu možno dvesto novinárov.

Redakcie musia saturovať základný repertoár informácií – domáce správy, politiku, ekonomiku – a zahraničné cesty sú potom len nadstavba, na ktorú často nie sú peniaze ani kapacity. Základné zahraničné správy sa dnes dajú robiť aj od stola, ale reportáž z terénu je časovo aj finančne veľmi náročná.

Takéto cesty potom často podporujú mimovládne organizácie. Ako to robia? Ak dobre viem, aj vy ste organizovali podobné cesty.

Keď sa dnes chodí na zahraničné cesty, tak je to vo veľkej časti vďaka podpore mimovládnych organizácií. Nie je to iba slovenský fenomén, deje sa to aj v Poľsku, v Čechách, v Maďarsku. Redakcie na to jednoducho nemajú zdroje. Preto veľa ciest vzniká tak, že organizácie majú projekt, majú to zapísané v grantovej žiadosti v časti ‚viditeľnosť‘ a vezmú so sebou novinárov.

Často to funguje tak, že sa očakáva, že novinári potom budú písať promo alebo PR články. My sme toto vždy odmietali. Nikdy sme nechodili na konkrétne projekty európskych organizácií, ale snažili sme sa mapovať miestne témy, stretávať sa s miestnymi ľuďmi a organizáciami, nie s európskymi implementátormi

Kde ste boli?

Boli sme viackrát v Keni. Boli sme v Senegale, v Ghane. Boli sme aj v Španielsku a Maroku, to bolo prepojené s migráciou. Ešte pred ruskou vojnou na Ukrajine sme šli na ukrajinskú hranicu, kde sme mapovali situáciu ľudí, ktorí prechádzali ilegálne cez hranicu, videli sme aj hroby neznámych utečencov v lese. Zobrali sme študentov aj na česko-rakúske pohraničie, do mesta rozdeleného riekou, kde je na českej strane výrazná vietnamská komunita. Tie cesty boli vždy robené tak, aby sme sa nestretávali s európskymi implementátormi projektov, ale s miestnymi ľuďmi, miestnymi organizáciami a verejnými predstaviteľmi. Aby sme mapovali tému čo najkomplexnejšie.

Cestovali ste teda hlavne so študentmi? Alebo aj s ľuďmi z redakcií?

Obvykle sme sa snažili robiť mix. Brali sme študentov aj profíkov. Uvažovali sme o tom aj didakticky – že to nemá byť len o reportážach, ale aj o spoločnej práci a učení sa. Tá výmena medzi študentmi a profesionálmi pritom urobila veľmi veľa. Keď zoberieš človeka, ktorý má pätnásť až dvadsať rokov praxe, a do toho zoberieš študentov, tak sa môžu veľa naučiť navzájom. Aj skúsený novinár z toho vie profitovať, lebo je konfrontovaný s inými pohľadmi, otázkami a energiou. A študenti sa zas učia v praxi, priamo v teréne.

A toto všetko v rámci iniciatívy Svet medzi riadkami. Ako to celé vzniklo?

Naša iniciatíva vznikla v roku 2014. Vtedy sme začali so Stankou Luppovou premýšľať ako na to, hľadať projekty, ktorými by sme to mohli podporiť. Vychádzali sme z toho, že v našom mediálnom diskurze je primálo informácií o svete – alebo skôr, že sa síce informuje o svete, ale nie zo sveta akoby sme boli jeho súčasťou. Svet sa prezentoval ako nejaká vzdialená entita, ktorá sa nás vlastne netýka. Bola tu zahraničná žurnalistika, ale nie globálna.

Chceli sme tiež dávať viac hlasu tým, ktorí ho bežne nemajú – či už menšinám, alebo témam, ktorým bežne nevenujeme pozornosť. Ako je napríklad životné prostredie, sociálne otázky, nerovnosti. Ekonomická perspektíva všetko prebíjala a chýbal vyvážený pohľad – sociálny, environmentálny aj ekonomický. Úplne prvé väčšie výstupy boli novinárske – ako napríklad projekt o produktoch, ktoré vznikali v neudržateľných a nedôstojných podmienkach. Vzniklo to teda novinársky, odspodu.

Ako dnes funguje Svet medzi riadkami po organizačnej stránke? Patríte pod veľkú organizáciu Človek v ohrození, alebo ste samostatní?

My sme s Človekom v ohrození dlhodobo spolupracovali. Genéza bola taká, že som prišiel za vtedajšou riaditeľkou a položil som projekt na stôl s tým, že ak to zastrešia, tak budeme mať ako novinári úplnú autonómiu. A takto to funguje dodnes.

Obsahovo sme úplne autonómni. Človek v ohrození nám zastrešuje administratívu, účtovníctvo a tieto veci, ale nezasahujú nám do ničoho a ani to neočakávajú. Zároveň platí pravidlo, že v rámci našich mediálnych výstupov nikdy neinformujeme o aktivitách Človeka v ohrození, práve pre potenciálny konflikt záujmov. Je to teda veľmi voľné zastrešenie. Pre nás je to praktické, lebo majú silný administratívny tím, kredibilitu a históriu organizácie, čo je dôležité napríklad pri grantoch. Zároveň spolupracujeme aj s ďalšími organizáciami – Ligou za ľudské práva, rozvojovými platformami, univerzitami – podľa toho, kde to dáva zmysel. Fungujeme flexibilne, projektovo a bez potreby ďalšej formálnej separácie.

V rámci iniciatívy sa venujete teda aj vzdelávaniu. Učíte aj na katedre žurnalistiky v Bratislave, ale aj na ďalších vysokých školách. Čo je hlavným cieľom kurzov globálnej rozvojovej žurnalistiky?

Cieľom toho, čo učíme, je rozšíriť globálnu predstavivosť, rozšíriť predstavivosť o spoločnosti, svete a našej roly v ňom. Ide o to, aby si ľudia uvedomili, že svet nemusí byť taký, ako si ho automaticky predstavujú.

Študenti často vidia svet horší, než aký v skutočnosti je. Majú pocit, že my sme tí „vyspelí“ a zvyšok sveta je zaostalý. Našim cieľom je ukázať im iné perspektívy, že svet je omnoho rôznorodejší a komplexnejší. My ako novinári by sme sa mali snažiť od týchto vopred daných predstáv odkročiť a čo najvernejšie zobrazovať realitu. Práve tam, kde sme si niečím stopercentne a akosi automatizovane istí, by nám mala bliknúť kontrolka a mali by sme byť najobozretnejší.

Treba tieto prednastavenia búrať, alebo si ich len uvedomovať?

Nejde o to tie predstavy zbúrať a nahradiť ich inými. Ide o to si ich uvedomiť. Prestavy, o ktorých hovoríme, sú dané tým, kde sme sa narodili, ako sme boli socializovaní, aké vzdelanie máme, aké príbehy o svete počúvame. Keď si človek uvedomí, že jeho vopred dané predstavy nemusia byť pravdivé, už s tým vie pracovať. Nemusí vedieť, ako to presne je, ale vie, že to nemusí byť tak, ako si doteraz myslel.

Vidíte po rokoch reálny posun v slovenskom mediálnom prostredí?

Myslím si, že slovenské médiá sú v tomto ohľade dlhodobo dosť fajn. My sme neboli na bode nula ani vtedy, keď sme začínali so Svet medzi riadkami. Vidno však posun v kvantite aj v kvalite. Objavuje sa viac správ o svete a zároveň sa zlepšuje aj to, ako sú spracované – sú kontextovejšie, prepojenejšie.

Jedna študentka napríklad robila kvantitatívnu analýzu správ o vybraných krajinách a zistila, že pred rokmi tam boli miestami nulové alebo úplne mizivé počty správ, zatiaľ čo v roku 2023 tam bol vidieť markantný nárast. Nehovorím, že je to iba vďaka nám, to by bolo trúfalé. Ale evidentne sa to množstvo obsahu o svete zvyšuje. A keby to ľudí vôbec nezaujímalo, redakcie by do toho nedávali čas a peniaze. Stále to nie je ideálne a nie je to úplne komplexné, ale vidím postupný posun k tomu, aby novinári viac vnímali prepojenia – medzi tým, čo sa deje u nás, a tým, čo sa deje inde.

Je podľa vás možné sa na Slovensku globálnou žurnalistikou uživiť?

Uživiť sa tým priamo je ťažké. Nie je to práca, z ktorej budeš milionár. Sú tu jednotlivé príklady ľudí, ktorí sa cieľavedome venujú globálnym témam, lebo ich považujú za dôležité. Často si aj sami dofinancujú svoju prácu, nie je to tak, že by im to niekto celé zaplatil. Je to skôr práca, ktorá je poslaním. Človek sa môže pohybovať na nule alebo v miernom pluse, ale robí to preto, lebo má pocit, že tie témy sú podstatné a že je dôležité, aby o nich ľudia vedeli. Ako freelancer je to veľmi náročné, ale nie nemožné. Skôr to znamená kombinovať rôzne zdroje príjmu – písanie, projekty, spolupráce, vzdelávanie.

Čo považujete za najväčšiu výzvu globálnej žurnalistiky do budúcnosti?

Najväčší problém dnes vidím v tom, že globálna realita je extrémne komplexná a žurnalistika na ňu dlho reagovala konzervatívne. Svet je prepojený, ale my ho stále konceptuálne delíme na domácu a zahraničnú realitu, ako keby sme žili na ostrove. Výzvou je, aby novinári dokázali tieto prepojenia systematicky vnímať a zapracovať ich do bežného spravodajstva, nie ako niečo výnimočné alebo nadstavbové.

Ďalší veľký problém sú sociálne siete. Tam majú obrovský výtlak ľudia bez akejkoľvek kredibility, bez zodpovednosti. Ten výtlak pritom majú často väčší než kvalitná žurnalistika. To je úplná absurdita, ale je to realita, s ktorou sa musíme naučiť žiť a reagovať na ňu. Ak má globálna žurnalistika fungovať, musí zostať dôsledná v práci s faktmi a kontextom a zároveň si musí nájsť spôsob, ako osloviť publikum v prostredí, kde dominujú zjednodušené a emotívne naratívy.