november 2020

Alebo – o čistení tatranských plies s Martinom Kilianom ml.

Po turistickom chodníku sa späť dolu od štítov hôr vracajú chlapi s potápačským vybavením a vrecami plnými odpadu. Pre bežného turistu vo Vysokých Tatrách nevídaný pohľad, pre zainteresovaných nič nové. Starostlivosť o plesá v našom najvýznamnejšom národnom parku musí mať niekto na starosti a táto úloha pripadá práve nim. O práci potápačov a ich pomocníkov čistiacich najvzácnejšie vodné plochy Slovenska nám prezradil viac študent žurnalistiky a športový redaktor Martin Kilian mladší.

„V lete sme spoločne s partiou kamarátov, potápačov, boli už po tretíkrát čistiť plesá,“ hovorí ležérne Martin, ako keby komentoval počasie, alebo to, čo mal dnes na raňajky. Ako vášnivý turista pochodil už takmer všetky najznámejšie vrcholy, kopce a končiare, ktoré na Slovensku máme, ale keď ho raz oslovil jeden priateľ, či by mu nepomohol čistiť tatranské plesá, zostal mierne zaskočený. „Otec môjho kamaráta je potápač, a tí sa, okrem iného, špecializujú práve na čistenie vodných plôch, respektíve toho, čo je pod ich hladinou. Keď sa ma raz tento kamarát opýtal, či by som im s tým nepomohol, prekvapilo ma to, ale súhlasil som,“ objasňuje mladík, ktorý sa ku skupine čističov dostal doslova ako slepé kura k zrnu.

Na to, aby si človek vôbec mohol obliecť neoprénový oblek s plutvami a kyslíkovou fľašou pripevnenou na chrbte, potrebuje aspoň základný potápačský kurz. Ten Martin nemal. A dodnes stále nemá. „Keď som sa o čistení plies dozvedel po prvýkrát, samozrejme, že ma hneď začalo lákať sa do jedného z nich potopiť. Postupne som však zistil, aké je to komplikované, ako treba napríklad dávať pozor, aby si človek pri vynorení neroztrhol pľúca. Mimoriadne si však vážim, že môžem pomáhať so všetkým naokolo.“ A veruže s tým všetkým, s čím treba pomôcť, nie je málo.

Skôr než sa potápači ponoria pod hladinu plesa, treba sa k nemu dostať. O to ťažšie to je s kompletnou výbavou, ktorá má spolu desiatky kíl. „Chalanom potápačom pomáhame nosiť výstroj, kyslíkové fľaše, pretože sami by to všetko neodniesli. Naspäť sa navyše vraciame s odpadom, ktorý sa im podarilo vytiahnuť pri čistení z plesa.“

Každé pleso je podľa jeho slov špecifické. Líšia sa nielen veľkosťou, ale aj hĺbkou a tým, ako vyzerajú pod hladinou. „Bežné pleso sú potápači schopní po obvode spoločne vyčistiť na jedenkrát. Naše najväčšie pleso, Veľké Hincovo, sa ale čistí dokonca na trikrát.“

V rámci akcie Čisté vody v oblakoch, ktorú oficiálne organizuje Tatranský národný park, chodí 21-ročný študent spolu s partiou čistiť aj plesá, ku ktorým sa turisti, ktorých je plný Starý Smokovec, nedostanú. „K niektorým plesám vedú cesty, ktoré nepatria medzi značkované turistické chodníky, tých neoficiálnych je ale podstatne menej.“ Ak na takomto miesto chytí Správa národného parku človeka bez povolenia, hrozí mu pokuta 66 eur. V tom lepšom prípade. V horšom prípade po neho poletí vrtuľník, v tom ešte horšom bude na neho dole čakať čierna dodávka.

Martin vraví, že ho priamo fascinuje, na aké miesta sa už mal možnosť dostať. Spomedzi všetkých plies na neho však urobili dojem najmä dve – Ťažké pleso a Zmrzlé pleso. „Traduje sa, že k nim vedie najnáročnejší súvislý chodník v celých Vysokých Tatrách.“ Cesty k nim nenájdete v klasických turistických mapách a už len fotografie oboch plies v obkľúčení masívnych štítov budia rešpekt.

Ak ste náhodou doteraz žili v naivnej predstave, že tatranských plies sa znečistenie netýka, mýlili ste sa. Z každého čistenia sa potápači a ich pomocníci vracajú s vyloveným odpadom. Turistická „klasika“, akou sú fľaše od nápojov či konzervy, sa síce do vriec zmestia, ale s kuchynskými spotrebičmi je to ťažšie. „Nie naša, ale iná partia raz z plesa pod Kriváňom dokonca vytiahla starý granát, cez vojnu neďaleko spadlo nemecké lietadlo. Na druhý deň tam museli prísť aj pyrotechnici.“

S nadšením, s akým Martin rozpráva, mu ani netreba klásť otázku, či sa tatranské plesá vyberie čistiť aj nabudúce. Akosi podvedome na ňu totižto odpovedá sám. „Keď sme boli v Bielovodskej doline, inak najväčšej doline v Tatrách, spali sme v nejakej chate na mieste, kde nebol žiadny signál. V noci prišla veľká búrka, pri ktorej fúkalo tak silno, že nám dokonca vyvalilo dvere na izbe. Ale o tom to celé je, o zážitkoch, ktoré inak nemáš šancu zažiť.“

Autor: Daniel Ivančák Foto: archív M.K.

Byť novinárkou v súčasnom svete je veľkou výzvou. Ešte väčšou výzvou však muselo byť stať sa ňou dávno pred tým, ako bola populárna téma rodovej rovnosti. O tom, aké bolo pracovať v sedemdesiatych rokoch minulého storočia ako žena vo svete, kde dominovali muži, o  amerických prezidentských voľbách aj o nejasnej budúcnosti Spojených štátov v otázke súčasnej pandémie koronavírusu, sa študenti žurnalistiky rozprávali s novinárkou, Shirley Smith.

Vo svete žurnalistiky pôsobí dlhé desaťročia. Prevažnú časť kariéry prežila v prestížnych agentúrach United Press International (UPI) a neskôr Associated Press (AP), v jednej z najstarších a najvýznamnejších tlačových agentúr na svete so sídlom vo Washingtone D.C., kde pôsobila v rozhlasovej sekcii ako reportérka, moderátorka a editorka. V AP odviedla rodáčka z Kentucky, za tridsať rokov, ktoré tam strávila, kus dobrej roboty.

V mladosti ukončila vysokoškolské štúdium na University of Louisville v odboroch žurnalistika, angličtina a Radio-TV. Aj preto sa jej kariérne začiatky spájajú predovšetkým s rozhlasom, ktorý jej prirástol k srdcu najviac. Za svoj žurnalistický prínos získala prestížne novinárske ocenenie Edwarda R. Murrowa, keď ľuďom z celého sveta priniesla reporty o tragickom 11. septembri 2001, dni, ktorý navždy zmenil tvár Ameriky.

Shirley Smith sa vyjadrila, že to bol nesmierne výnimočný príbeh, ktorý mal aj na ňu veľmi osobný dosah. „V ten deň som nepracovala. Môj manžel bol doma a pripravoval sa do práce, tak som mu vravela, aby ma nechal spať. On však prišiel a potriasol mnou, aby som vstala, pretože to musím vidieť,“ povedala. Šokovaná sedela pred televíziou v pyžame s otvorenými ústami. 

„Nevedela som, čo povedať. Bolo to ako pozerať katastrofický film. Nemohli sme tomu uveriť. Rozhodla som sa, že predsa len pôjdem do práce.“ Vedela, že jej nik nezavolá, pretože všetci boli udalosťou príliš zaneprázdnení. Vtedy sa zachovala ako pravá novinárka, ochotná obetovať všetko, aby mohla ľuďom prinášať informácie a svojou troškou pomôcť. Zamyslená nám opisovala, aký vládol chaos, čierny dym sa valil odvšadiaľ  a my sme bez dychu počúvali. Na každého z nás doľahli jej živé spomienky zo dňa, na ktorý si my dobre nepamätáme, lebo sme boli príliš mladí, aby sme vážnosť situácie dokázali spracovať. 

„Všetci sme písali tak rýchlo, ako to len bolo možné, aby správy mohli čím skôr dávať von. Môj kolega, ktorý mal zhodou okolností v ten deň tiež voľno a ktorý býval v blízkosti ministerstva obrany – Pentagonu, nám potom rozprával, ako stál v okne len v šortkách a na vlastné oči videl lietadlo, ktoré mu preletelo nízko nad strechou a narazilo do budovy.“

Shirley pokračuje rozprávaním o tom, ako dokáže byť podobná udalosť na jednej strane zlatou baňou pre novinára. Pretože bezprostredne po tom, nasleduje reakcia. A nie je nič silnejšie ako ľudské príbehy. Nie je nič silnejšie, ako keď vás vo výťahu objíme úplne cudzí človek, len aby vás utešil. Ďalej nás sama povzbudila slovami, že pre novinára je vrcholom, keď môže pokrývať veľké udalosti, ktoré si svet bude pamätať. A tak sme sa plynule v uvoľnenom rozhovore preniesli k ďalšej významnej udalosti, ktorá nás všetkých nechávala v očakávaní.

Videokonferenciu pre študentov predmetu zahraničnopolitická žurnalistika sprostredkovala doktorka Simona Mikušová, ktorá sa zo Shirley pozná osobne z čias, keď bývala a pracovala v USA. Pre časový posun sa uskutočnila neskoro, v predvečer najdôležitejších amerických prezidentských volieb. 

Dnes už výsledok volieb pozná celý svet, no 2. novembra sme všetci ešte boli v napätí, plní očakávania. Shirley s obavami v hlase priznala, že po skúsenosti z predchádzajúcich volieb sa stať môže naozaj čokoľvek. Nechcela slepo veriť a spoliehať sa na predpovede médií a prieskumov, ktoré už v minulosti dokázali, ako veľmi sa môžu mýliť. S humorom priznala, že v týchto dňoch je naozaj veľmi ťažké byť novinárom v Spojených štátoch amerických. „Jedna z najťažších vecí je vedieť oddeliť novinára od zvyšku vašej bytosti,“ povedala. 

Otázky od študentov pribúdali. Všetci sme chceli vedieť, čo by nám Shirley mohla ako skúsená novinárka poradiť. Ona sama to mala ako žena, v tomto odvetví ovládanom mužmi, začiatkom sedemdesiatych rokov veľmi ťažké. „Niekedy som vzala dve, aj tri práce naraz. A postupne som sa po rebríku šplhala nahor. Aby som získala čo najviac skúseností, pracovala som neskoro do noci a po pár hodinách spánku som pracovala ďalej a ešte viac,“ povedala. Mnohokrát ju nebrali vážne a musela si rešpekt vydrieť. Ranilo ju, že jej niekto povedal, že nemôže byť spravodajská redaktorka, pretože je žena. 

Sexizmus na pracovisku je aj v súčasnosti veľkým problémom, no niet pochýb o tom, že podmienky teraz sú oveľa lepšie a za ten čas sa spoločnosť posunula dopredu. To však nebola jediná polarizujúca téma, ktorej sme sa dotkli. Bolo nesmierne zaujímavé počúvať jej názory na nefunkčný zdravotný systém, problémy s rasizmom, policajnou brutalitou a, samozrejme, sme nemohli opomenúť otázku pandémie koronavírusu, ktorá na seba už takmer rok strháva pozornosť celého sveta. 

Shirley bola veľmi milo prekvapená z výsledkov prvého kola celoplošného testovania na Slovensku, ktoré sa skončilo nad očakávania všetkých. Zároveň však vyjadrila pochybnosť, či by bolo vôbec možné podobnú akciu zorganizovať aj za veľkou mlákou. Americká spoločnosť je podľa nej priveľmi polarizovaná, rozdelená na dva tábory. Veľmi dôležitú rolu vo vzťahu k verejnosti zastávajú médiá a ich prístup ku každodenným témam, no najmä k tým, ktoré hýbu svetom. 

Tak veľa otázok a tak málo času. Debatu sme ukončili na pozitívnej nôte, slovami podpory pre nás, budúcich novinárov. Pretože ak chceme meniť svet, musíme začať od seba a prinášať ľuďom okolo nás pravdu. „Pýtajte sa sami seba kým chcete byť. Aká by mala byť vaša duša. No predovšetkým sa pýtajte, čo chcete, aby vaše slová vyjadrovali? Ak chcete, aby vyjadrovali pravdu, musíte ju povedať nahlas a musíte ľudí presvedčiť o tom, že vám môžu dôverovať, že hovoríte pravdu,“ rozlúčila sa s nami novinárka Shirley Smith. 

Autorka: Barbora Hermanová Foto: Autorka

Čím viac sa budú médiá zaoberať životným prostredím, tým viac sa oň budú ľudia zaujímať. Venovala sa mu aj už tradičná vedecká konferencia katedry žurnalistiky.

Ako sa už stalo pravidlom, aj tento rok, 11. novembra, v rámci Týždňa vedy a techniky Slovenska 2020, zorganizovala Katedra žurnalistiky Filozofickej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave vedeckú konferenciu. Jej ústrednou témou boli Médiá a životné prostredie.

Konferenciu otvoril docent Ján Hacek, vedúci katedry. Konštatoval, že všetkých sedem príspevkov je „na tému, ktorá nás všetkých spája“. Mal na mysli práve životné prostredie, od ktorého sa nikto z nás nemôže odosobniť a mali by to byť aj médiá, čo bude bojovať za jeho zachovanie.

Ako prvá vystúpila Anna Sámelová s príspevkom Enviromentálna žurnalistika – fajnové zamestnanie verzus nebezpečná profesia. Ako povedala, čím viac sa bude o danej problematike hovoriť, tým viac sa bude o nej písať. A čím viac sa o nej bude písať, tým viac sa o nej bude hovoriť. Nazvala to „lavínovou medializáciou“. Konštatovala tiež, že v posledných piatich rokoch zaplatilo za svoju prácu životom dvadsať novinárov, ktorí sa venovali práve životnému prostrediu.

S ďalším príspevkom vystúpila Mária Follrichová a jeho názov bol Samizdatový ochranársky zborník Bratislava/nahlas (2. októbra 1987). Pripomenula, že túto publikáciu zostavilo 27 autorov a „bola to najväčšia facka režimu od roku 1968“.

Marcela Rebrová sa v príspevku Klíma ťa potrebuje – greenfluencing v online priestore zamerala na nový pojem „greenfluencing“ a v tejto súvislosti spomenula, že tému životného prostredia pomáhajú rozširovať aj známe osobnosti – novinári, moderátori, umelci, či športovci.

Mediálny obraz Grety Thunbergovej vo weboch slovenských denníkov – to bol názov príspevku Márie Stankovej, ktorá sa v ňom zamerala práve na osobnosť mladej dievčiny, ktorá poukazuje na problémy životného prostredia.

Peter Kubínyi sa v príspevku Celebrity versus planéta Zem zaoberal otázkou, či sa médiá dostatočne venujú otázkam životného prostredia. Ako vyplynulo z jeho príspevku, v skúmaných mainstreamových týždenníkoch venovali 27 ráz viac priestoru celebritám než problémom našej planéty.

Danuša Serafínová sa v príspevku Tri zastavenia v Bratislave na stránkach Pressburger Zeitung zaoberala tematikou životného prostredia a jej obrazu v konkrétnych novinách v minulosti.

Posledný príspevok predniesol Adam Solga na tému Reflexia kauzy skládka odpadov v lokálnych masmédiách v Pezinku.

Autor: Peter Kubínyi Foto: Autor

Viac než šesťdesiat divákov a diváčok malo možnosť vypočuť si striedavo bloky autorského čítania hostiek a k tomu viazaných diskusií. Čítačka Spoločný nočný mier je aktivitou OZ Medziriadky, zároveň literárnej súťaže pre mladých slovenských autorov do 26 rokov. Cieľom autorských čítačiek je spojiť publikovaného a začínajúceho autora na spoločnej literárnej ceste.

Pozvané hostky Vanda Rozenbergerová, literárna autorka, a Natália Hamadejová, účastníčka Medziriadkov, na čítačke obe predstavili zbierky svojej prozaickej tvorby. Čítali útržky celistvých textov, Vanda Rozenbergerová uviedla aj novinky z pripravovanej knihy Spoločný nočný mier, po ktorej niesla akcia názov. Spolu s diváčkami a divákmi debatovali na témy inšpirácie, spisovateľských blokov, typov prípravy literárnych textov; vymenili si skúsenosti. V poradí siedma online čítačka tak umožnila zmazávať hranice medzi profesionálnym a neprofesionálnym, rozvíjajúcim sa literárnym svetom.

Výber hostiek nebol náhodný. Obe spája okrem kreatívnej činnosti napríklad aj štúdium žurnalistiky alebo účasť na súťažiach a snaha sebaprezentácie. Soňa Uríková, organizátorka čítačky a Medziriadkov, ozrejmila systém výberu hostí: „Z Medziriadkarov vyberáme autorov alebo autorky, ktorí sa zúčastnili letnej školy literatúry a hodia sa do tandemu k etablovanému autorovi alebo autorke. Tu siahame po spisovateľoch a spisovateľkách, ktorí majú vonku novú knihu, sú dôležitými súčasťami slovenskej či českej literárnej scény a tvoria kvalitnú prózu či poéziu, či iné literárne druhy.“ Mladí autori sa podľa nej takto učia vystupovať pred verejnosťou, komunikovať s divákmi a prezentovať vlastnú tvorbu. Od skúsenejších autorov sa učia aj vďaka spomínaným debatám, keď majú možnosť zblížiť sa s autoritou a pochopiť, že spisovatelia nie sú nedostupné a vzdialené osoby.

„Pri autorských čítaniach sa mladý autor a autorka konfrontujú s verejnosťou.“

Soňa Uríková zároveň dodáva, aký vzťah medzi sebou zvyknú mať pozvaní: „Všetci sa stavajú k mladým autorom a autorkám ako ku svojim kolegom a kolegyniam, nerozlišujú medzi sebou a nimi. Autorské čítania aj moderátorsky vedieme tak, aby mohli obaja hostia či hostky odpovedať na väčšinu otázok.“

Jedným dychom vysvetľuje prínos čítačiek a účasti na Medziriadkoch: „Pri autorských čítaniach sa mladý autor a autorka konfrontujú s verejnosťou. Pre mnohých z nich je to naozaj prvá skúsenosť s prezentovaním svojej tvorby pred divákmi a diváčkami. To je niečo, čo sme im chceli priniesť. Ja hovorievam, že len letná škola Medziriadkov a workshopy nemôžu z nikoho automaticky spraviť držiteľa Nobelovej ceny, ale stačí, že toho mladého účastníka alebo účastníčku trochu scitlivieme voči literatúre a vlastne aj voči hocijakému inému umeniu.“

Okrem scitlivenia voči umeniu ale účastníci Medziriadkov s pomocou organizátorov, porotcov a literárnych kolegov, ktorých majú možnosť stretnúť práve na čítačkách a podobných akciách, získavajú možnosť vkročiť do umeleckého sveta aj komerčne. Spolu so zjednodušeným systémom Fondu na podporu umenia sa množstvu mien z Medziriadkov podarilo s ich pomocou debutovať. Medzi nich patria napríklad Dominika Moravčíková, Radovan Potočár, Soňa Uríková; sú aj takí, čo na debut ešte len čakajú, napríklad Nicol Hochholczerová.

„Všetci sa stavajú k mladým autorom a autorkám ako ku svojim kolegom a kolegyniam, nerozlišujú medzi sebou a nimi.“

Univerzálna rada síce znie, že netreba debutovanie unáhliť – štýl tvorby je dobré vycibriť, možnosť však zostáva otvorená. Medziriadky si vďaka svojim aktivitám zoznamovania autorov s verejnosťou držia stálu pozíciu v literárnom svete. Publikovaní autori sa neraz vracajú ku svojim koreňom. Soňa Uríková dodáva: „Na začiatkoch Medziriadkov som bola iba ako účastníčka, boli skromnejšie a hľadali si svoje miesto v literárnom svete, ale myšlienka súdržnosti a pomoci mladým literátom a literátkam zostala. Len sa ju snažíme ešte viac rozširovať, pretože si naozaj myslíme, že priateľská komunita je to jedinečné, čo prinášame.“

Ďalšie autorské čítanie by sa malo konať koncom novembra, s najväčšou pravdepodobnosťou bude poetické. Diváčky a divákov čaká aj Vianočné čítanie, ktoré býva vždy spojené s príjemným posedením, avšak tento rok bude iba online. Už tradične sa na ňom predstavujú debutujúci Medziriadkari či Medziriadkarky, a tak to bude aj teraz. V budúcom roku ostáva len držať palce, aby literatúra opäť začala žiť v kaviarňach, knižniciach, kultúrnych centrách a na festivaloch.

Autorka: Mária Juríková

Ako vnímal Mirek Tóda, ako prvovolič, situáciu v rozpoltenom Československu? Ako vášnivý čitateľ SME či poslucháč Slobodnej Európy považoval Slovensko za čiernu dieru a post-sovietsku provinciu. Výbuch auta novinára či únos prezidentovho syna niesla príchuť stredoázijskej krajiny a nie republiky v centrálnej Európe. Nielen o predrevolučných časoch prišiel porozprávať do online priestoru študentom žurnalistiky .

Reportéra, ktorý v súčasnosti šéfuje zahraničnému spravodajstvu v Denníku N, tak ako kedysi v SME, určite poznáte nielen vďaka jeho zahraničným reportážam, ale aj z Kóšer podcastov. Absolvent žurnalistiky a politológie Univerzity Komenského by sa už pre štúdium novinárčiny znovu nerozhodol. Prečo? Nestojí za tým ani tvorba podcastov či túžba vydať sa po inej kariérnej ceste.

Ako gymnazista čítal denník SME v lavici so snom, že by tam aj on rád niekedy písal. Vlastne, novinárom chcel byť odmalička. Ešte pred nástupom na vysokú školu okúsil novinársky chlebík ako stážista v košickom Korze a neskôr v letnej škole žurnalistiky, kde bol moderátorom volebného autobusu v roku 1998. Vtedajšiu situáciu prirovnal k súčasnej predvolebnej Amerike. Ak by zvíťazil Vladimír Mečiar, bolo by to podobné, akoby dnes vyhral voľby po druhýkrát Donald Trump. Okrem vytúženej stáže spolupracoval s vtedajšími osobnosťami ako Peter Tóth, Róbert Kotian či Marián Leško.

Po skrátenom štvorročnom vysokoškolskom štúdiu, ktoré ukončil napísaním diplomovej práce o vojnovej reportážnej žurnalistike, začal svoju kariéru v týždenníku Plus 7 dní. Chcel sa venovať  predovšetkým zahraničiu a reportážam. Domáce spravodajstvo ho nezaujímalo a ako sa sám vyjadril, nemal „nervy počúvať našich politikov“. V týždenníku pôsobil dva roky a pomyslenú definitívnu bodku mu udelilo vedenie, keď neprejavili záujem o publikovanie Mirekovej reportáže z Kuby. Nasledovalo desaťročné pôsobenie v denníku SME, kde si novinár sadol najskôr na začiatočnícku stoličku a nakoniec stál na čele zahraničného oddelenia, ktoré bolo treba nanovo vybudovať.

Ešte pred nástupom do novinárskej rutiny v týždenníku, Mirek sníval o povolaní vojnového reportéra. Prvá vojna, ktorú zažil naživo, mu dala pocítiť, že toto nie je jeho cesta. Bol to päťdňový rusko-gruzínsky konflikt v roku 2008. Boje vypukli z piatka na sobotu a už v nedeľu novinár sedel v tureckom lietadle na ceste do vojnovej zóny. Podarilo sa mu dostať do centra diania a zažil aj bombardovanie mestečka Gori (rodisko Stalina), kde prvýkrát zacítil zápach zhoreného ľudského tela. Táto vypätá situácia mala aj emocionálnu dohru a na konci dňa si novinár aj poplakal. Okrem hrôz bojov bol svedkom propagandy, keď ruská strana tvrdila, že sa nenachádza na určitom území a pritom tam mala vojsko aj tanky. Tento konflikt sa pomerne rýchlo skončil a nezaradil ku takzvaným „zamrznutým.“ K nim patrí napríklad boj na Ukrajine, ktorý trvá už šiesty rok.

Práca vojnového korešpondenta je ideálna vtedy, ak už máte vopred dohodnuté stretnutia, poznáte trošku krajinu či jazyk. Ideálne však je, ak máte fixera, teda človeka, ktorý vám všetko vybaví a vy prídete do hotového. Je to pomerne drahá položka a preto si ju obvykle môžu dovoliť len lepšie situované média ako napr. the Guardian. Inak je to na vašich pleciach – načítať si fakty, rozhodnúť sa, akým smerom sa pri tvorbe textov vydať, zbierať dáta počas dňa a večer to dať dokopy a poslať do redakcie. Netreba podliehať stereotypu, že vojnový reportér je terčom útokov. Prestíž bojujúcich krajín utrpí zakaždým, keď dôjde k  smrti novinára.

Po odkúpení akcií denníka SME finančnou skupinou Penta Mirek Tóda s niektorými ďalšími novinármi odišli do novovznikajúceho Denníka N. Politika média sa nesie v duchu digital first a printová verzia sa stala druhoradou. Tvorba mediálnych príspevkov je podmienená dobrou informovanosťou autora, a preto je Mirekova ranná rutina okrem šálky kávy aj denný prehľad aktuálnych tém. Napríklad aj pomocou aplikácie Feedly, ktorá dokáže zosumarizovať tituly z navolených webov. V jeho prehľade môžete nájsť články od BBC, Financial Times, New York Times či ruskej Medúzy, ktorá sídli v Rige. To je základ pre správny výber tém, ktoré sú v daný deň zaujímavé i dôležité.

Slovenský trh je pomerne malý a zahraničné redakcie nie sú prioritou. Napriek tomu je podľa Mireka v každej z hlavných redakcií spravodajských webov či rozhlasu dobré obsadenie a tvoria hodnotné príspevky. Situácia vo východnej Európe je pre zahraničných novinárov pomerne rovnako nepriaznivá vo forme skromnosti prostriedkov na cestovanie. Z radu podľa neho vyčnieva práca Českej televízie (ČT) a poľskej žurnalistiky, tvorcov z knižnej série Absynt. Navyše, súčasná novinárska práca si vyžaduje rýchlosť a efekt sociálnych sietí.

Znamená to, že sa neoplatí byť zahraničným novinárom, alebo žurnalistiku vôbec neštudovať? Do značenej miery šéf zahraničia Denníka N priznáva, že mu príde zbytočné tento odbor študovať celých päť rokov. „Dalo by sa to zosekať na dva semestre teórie. Viem si predstaviť maximálne bakalárske štúdium so silným zameraním na mediálnu prax,“ hovorí. Pre akademický výskum a prácu je vhodné jedine doktorandské štúdium. Štúdium politológie bolo pre Mireka viac-menej z núdze cnosť, keďže výber nebol široký. Ideálna kombinácia by bola žurnalistika a angličtina. V súčasnosti ale nie je možné na Univerzite Komenského študovať žurnalistiku v kombinácií.

Čo sa týka cestovania, medzi najobľúbenejšie Mirekove cesty patria návštevy Libanonu, Izraela a vo všeobecnosti oblasti Blízkeho východu. V roku 2006 precestoval Libanon, zažil adrenalín v častiach, kde úradoval Izballah krátko po vojne s Izraelom. K srdcu mu prirástla aj Ukrajina, ktorú mal na starosti hneď po nástupe v SME, ako post-sovietsky región. Jeho prvá zahraničná cesta z redakcie SME bola na Ukrajinu v súvislosti s Oranžovou revolúciou. Navštívil aj pásmo Gazy, Líbyu, Černobyľ, Spojené štáty americké či Moldavsko a mnoho iných krajín. V Líbyi bol súčasťou delegácie, keď sa Róbert Fico stretol s Muammarom Kaddáfím. Vtedy sa podaril bývalému premiérovi diplomatický lapsus,  keď v umelo vykonštruovanej taktickej afére bulharských rukojemníkov dal nejasne za pravdu Kaddáfimu. Hneď na druhý deň sa správa ocitla na titulnej stránke denníka SME, čo politika značne rozčúlilo.

Medzi miesta, ktoré sa Mirekovi nežiada už znovu vidieť patrí Černobyľ, Srebrenica či Srbsko. Tieto krajiny naňho pôsobia veľmi depresívne a dokonca si ani nevychutnal HBO trhák – dokumentárny seriál Černobyľ.  Naopak, miluje Moldavsko. Krajinu, kde sa mieša príchuť Balkánu s post-sovietskym životom. A samozrejme, aspoň raz za rok sa snaží cestovať na Donbas, aby sa na konflikt nezabudlo. Akákoľvek cesta na Ukrajinu ho tiež poteší.

Od písaného slova ku podcastom Mireka neviedla žiadna špeciálna túžba.  Namotivoval ho kamarát, aby vyskúšal tento formát a tak vznikol Kóšer podcast o kultúre, tradíciách a zvykoch judaizmu spoločne s témami našej temnej histórie. Podľa novinára sa naša spoločnosť s touto historickou etapou ešte nevyrovnala. Z podcastov môžete počuť aj hlas Mirekovho kamaráta – rabína Michaila Kapustina. Ak ste ešte žiaden Kóšer nepočuli, dajte šancu epizóde o židovskom „road-tripe“ po Spiši. Ak ste skalným fanúšikom, tešiť sa môžete na nový kúsok o židovských náhrobkoch, ktorý sa nahrával na českých cintorínoch s odborníkom na náhrobky. Tento pán sa na cintoríne pokojne aj vyspí.

Text: Kristína Debnárová