Monthly Archives:

apríl 2022

KOMENTár: Pomoc štátu pre mladé matky

V spoločnosti prevláda mýtus, že každá žena je prirodzene stvorená pre materstvo. Ak sa stane matkou, očakávania spoločnosti sú naplnené. Pokiaľ toto „poslanie“ odmieta, považuje sa to za neprirodzené a okolie ju zavrhne. Priemerný vek, dokedy by mala porodiť prvé dieťa, je tridsať rokov. Je vítané, ak si partneri rozumne vyberajú správnu chvíľu na počatie bábätka. Ale existuje vôbec vhodná situácia? Najprv študujeme, to je príliš skoro. Potom nastúpime do práce, v ktorej – ak sa chceme vyvíjať, nemôžeme hneď odísť na materskú dovolenku. Predtým, ako príde dieťa, treba zabezpečiť celej rodine bývanie a auto. Stále sa nájde niečo, prečo nie je vhodný čas na potomka.

Čo ak to bábätko príde nečakane už na strednej škole? Život žene postaví do cesty pozitívny tehotenský test a naskytnú sa dve možnosti, ktoré jej zmenia celý život. Interrupcia alebo matka na plný úväzok. Slovenská poslankyňa Anna Záborská, bojuje za zakázanie interrupcií, ale kto sa o tie všetky deti postará? Naša krajina už teraz nevie slobodným matkám zabezpečiť takú finančnú podporu, akú v skutočnosti potrebujú.

V roku 2002, keď sa Janke narodila dcéra, mala len devätnásť rokov a s financiami sa tiež musela „hrať“ ako sa dalo. „Štát mi nepomáhal nijako. Ten rodičovský príspevok bol mizerný, z toho som nedokázala zaplatiť ani za byt. So všetkým nám pomáhala moja mamina, platila nám nájom, stravu a tiež nejaké oblečenie. Keď mala moja dcéra dva a pol roka, musela som ísť prvýkrát do zahraničia za prácou. Otec prispieval až do strednej školy na svoje dieťa tridsať eur,“ hovorí Janka.

Za tých dvadsať rokov sa zmenilo len veľmi málo. „Nemám pocit, že by štát chcel podporovať ženy s deťmi. Mesačne mi na dieťa prispieva 305 eur, čo je smiešna suma, keď si zoberiem do úvahy, aké náklady na život mám. Ak by mi nepomáhali rodičia a otec dieťaťa by neodišiel pracovať do zahraničia, nemali by sme na bývanie ani stravu,“ povedala dvadsaťročná čerstvá matka Linda Szőkeová.

Ak takéto mamičky chcú napríklad študovať a zabezpečiť si do budúcna lepšie pracovné príležitosti, denná forma štúdia nepripadá do úvahy. Môžu teda začať študovať externe, čo ale stojí okolo 500 eur za semester. Z čoho to tá slobodná matka má zaplatiť? To už štát ani nikoho iného nezaujíma.

Autorka: Eunika Laščáková

Profesor Duchkowitsch : Aj študenti môžu rozšíriť obzory vyučujúcich

Už približne pätnásty rok po sebe sa študenti Katedry žurnalistiky Univerzity Komenského môžu tešiť z  návštev profesora Viedenskej univerzity Wolfganga Duchkowitscha. Nie je preto prekvapením, že pozvanie od profesorky Danuše Serafínovej prijal aj tentokrát.  Po minuloročnej online prednáške sa dňa 26. apríla stretnutie opäť vrátilo do Rakúskeho kultúrneho fóra v Bratislave.  Študenti prvého a štvrtého ročníka si tak mohli vypočuť výklad profesora W. Duchokowitscha naživo. 

Témou prednášky bolo – Ako vyzerá cesta univerzitného vzdelávania k povolaniu žurnalistu. W. Duchokowitsch spomenul, ako bolo jeho snom počas štúdia raz prednášať na univerzite a robiť výskum. To sa mu podarilo. Profesor je totiž dlhoročným akademikom Inštitútu pre žurnalistiku a komunikačné vedy Fakulty sociálnych vied vo Viedni. Študentom priblížil, ako vyzerajú jeho prednášky na univerzite a rozprával o význame žurnalistiky pre demokratickú spoločnosť. Taktiež sa venoval základnému pravidlu novinára: „Neuspokoj sa nikdy s jedným zdrojom!“ a novému, modernému typu žurnalistiky. Na svojich seminároch poukazuje aj na myšlienky rakúskej novinárky Daniely Kraus, o ktorých sa rozhovoril tiež pred poslucháčmi z Filozofickej fakulty. Podľa jeho slov: „Aj študenti môžu rozšíriť obzory vyučujúcich a tam sa kruh uzatvára.“

Po výklade prišiel čas na otázky. V diskusii študentov zaujímal postoj Rakúska voči dezinformačným webom, rozdiel medzi rakúskymi a slovenskými univerzitami, či ako Rakúšania vidia Slovákov v súvislosti s politickými kauzami. Padli však aj otázky o vojne na Ukrajine či odkúpení Twitteru Elonom Muskom. A čo si profesor Duchkowitsch myslí o budúcností médií, keď existujú sociálne siete? „V minulom storočí hovorili ľudia o vyhliadkach do budúcnosti. Jeden zastával názor, že o 25 rokov bude na celom svete existovať iba desať veľkých firiem a všetci budú na nich závislí. Nestalo sa tak. Digitalizácia otvára neskutočne veľa možností, len treba s nimi zaobchádzať múdro.“

Patrícia Kubalová 

Foto: autorka

Zakladateľ iniciatívy Dobrovoľníci Novohradu: Príroda by nemala pracovať pre nás, ale my pre ňu

Jakub Matúška sa dlhšie pohrával s myšlienkou ako pomôcť našej planéte a ako sa jej odvďačiť za všetko, čo pre nás robí. A tak v maturitnom ročníku založil iniciatívu Dobrovoľníci Novohradu. Snažil sa spolu s dobrovoľníkmi šíriť posolstvo – aké je dôležité žiť v čistote, a to nielen vo vlastnej domácnosti, ale tiež v jej okolí. Jakub sa dnes pozerá na svet inými očami a aj po pandémii tento projekt, ktorého je zakladateľom, naberá iný rozmer.

Iniciatívu Dobrovoľníci Novohradu ste založili v roku 2019, vo štvrtom ročníku na strednej škole. Ako sa tento nápad zrodil?

Z ničoho nič, z jedného dňa na druhý. Videl som, v akom stave je okolitá príroda a nepoznal som nikoho, kto by pravidelne prispieval k zlepšeniu životného prostredia. To bola taká moja prvotná motivácia. Až po vzniku Dobrovoľníkov som prišiel na to, aké množstvo organizácií po celom Slovensku založených na podobnej báze, funguje. Avšak v našom regióne to bolo niečo nové, a preto som chcel svojou myšlienkou a neskôr aj činmi, prispieť k lepšiemu a čistejšiemu okoliu. Mojím hnacím motorom bola najmä nezodpovednosť ľudí, zbytočné zasahovanie do prírody a jej nerešpektovanie. Príroda by nemala pracovať pre nás, ale my pre ňu. 

Priniesol vám niečo tento projekt do života?

Áno. Veľmi veľa možností, skúseností a zážitkov. Naučil som sa byť zodpovednejší. Predsa len, bolo to pre mňa niečo dovtedy neznáme a viedol som spolu s tým aj skupinu ľudí, ktorá bola odhodlaná meniť veci rovnako ako ja. Medzi dobrovoľníkmi som si vytvoril množstvo nových priateľstiev.  Po novovzniknutom projekte som sa začal viac sústreďovať na svoj vlastný rozvoj. Dalo by sa povedať, že to bol taký ten prvý bod, od ktorého pokračujete v rozvíjaní stále vyššie a vyššie. Bola to výzva, ale nakoplo ma to. Stanovil som si nejaké predsavzatia a ciele, ktoré sa snažím plniť a dodržiavať. Po preštudovaní kníh od Petra Wohllebena som začal lepšie chápať súvislosti medzi človekom a prírodou. 

Koľko ľudí s vami začínalo čistiť okolie? 

Spočiatku fungovania iniciatívy sme chodievali čistiť prírodu svojpomocne, každý sám. Potom sme spojili sily a na prvú zorganizovanú akciu prišli ôsmi ľudia. Veľmi som si to vážil a ani takýto nižší počet ma neodradil, aby som pokračoval ďalej v tom, čo chcem robiť. Títo ľudia mi ukázali, že to má zmysel. 

Koľkí sa k vám pridali neskôr?Na druhej akcii nás už bolo neuveriteľných osemdesiat. Som rád, že som to nevzdal, na každú nasledujúcu akciu prichádzalo čoraz viac ľudí.  Poukázali sme na to, že na čistenie prírody od odpadkov netreba zabúdať a je to tiež jedna z dôležitých vecí. Potom nás začalo podporovať aj mesto Lučenec a iní sponzori. Dokonca nám zvykli ľudia darovať vrecia, rukavice a všetko ostatné, čo sme potrebovali na zbieranie odpadkov. Sme im za to vďační. 

Zdroj: Instagram

Čakali ste po prvej akcii takýto záujem? 

Nie. Bol som veľmi milo prekvapený.

Spolu s vaším tímom ste sa snažili šíriť osvetu ďalej prednáškami na základných a stredných školách v Lučenci. Pripojilo sa k vám po nich viac ľudí? Plánujete v osvete pokračovať aj v budúcnosti? 

Bola to pre mňa zaujímavá skúsenosť. Mal som z nich dobrý pocit a videl som záujem od študentov aj učiteľov, čo ma nesmierne tešilo. Bohužiaľ, pre pandémiu, ktorá nám to prekazila, sme s tým museli načas prestať. Určite sa tomu plánujeme ešte venovať, ale už s novým menom, logom a prístupom.

Ako vyzerali čistiace akcie, ktoré ste organizovali?

V začiatkoch, keď sme to ešte nemali premyslené, sme určili nejaký dátum, čas a miesto,  stretli sme sa spolu s dobrovoľníkmi a zbierali sme smeti.

Naše posledné akcie, ktoré sa konali ešte ako-tak v čase, keď korona nehýbala svetom, sme  organizačne vyšperkovali. Prvé čistiace stanovisko bolo na súši, kde sa ľudia na väčšie vzdialenosti mohli prepraviť autobusom. Druhé stanovisko bolo čistenie koryta rieky Ipeľ. Využívali sme pritom kanoe, ktoré nám vďaka našej spolupráci s organizáciou Splavuj Ipeľ požičali chalani. Ďalej – varenie gulášu sprevádzané hudbou. Celú akciu ukončila tombola. 

Koľko ton smetia ste vyzbierali?

Za dva roky, kým nám do cesty nevstúpila pandémia, by sme mohli hovoriť asi o desiatich tonách odpadkov. Takéto číslo sme dosiahli vďaka všetkým ľudom, ktorí prišli na naše akcie.

Ako vašu iniciatívu zasiahla pandémia?

Akcie aj prednášky nám, žiaľ, prekazil Covid. Tým, že sa nemohli organizovať skupinové akcie a ľudia sa pomaly báli vyjsť z domu, tak ochabli nielen priateľstvá, ale aj motivácia. Náš projekt napredoval, mali sme dohodnuté určité spolupráce, ktoré dostali stopku aj pre pandémiu.

Skúsenosti už máte. Ako sa teraz pozeráte na dobrovoľníctvo? Akým iným smerom by ste chceli váš projekt orientovať? Aké máte plány na tento rok?

S odstupom času som sa začal pozerať na iniciatívu inak, prišiel som na určité nedostatky, ktoré plánujeme spolu s naším tímom odstrániť. S premenovaním nášho projektu na NOVÚ ZEM budeme mať novú eko platformu, tá bude viac zameraná na to, ako načúvať prírode, zžiť sa s ňou a ako jej pomôcť aj inak, nielen zbieraním odpadkov. Projekt už síce nebude mať regionálne zameranie, ale chceme rozšíriť svoje myšlienky medzi väčšie množstvo ľudí.

Ako by ste inšpirovali ľudí, aby si začali viac vážiť prírodu?Určite je dôležité byť otvorený všetkému novému. Brať si inšpiráciu od druhých ľudí, ktorí sú šetrnejší k prírode. Staré známe a stále nie samozrejmé recyklovanie a po novom aj zálohovanie PET fliaš. Neustále hľadanie iných a lepších alternatív k prírode ako napríklad nezobrať si na každý jeden nákup novú plastovú igelitku. Lepšie je mať pri sebe jednu látkovú tašku, ktorá sa dá využiť veľakrát. Podstatné je nebáť sa zmeny

Foto: Jakub Matúška, zakladateľ iniciatívy Dobrovoľníci Novohradu

Autorka: Marína Gorobec

Bude z kaštieľa v Rusovciach to, čo malo byť už dávno – pýcha hlavného mesta?

Striedajúce sa vlády našej republiky už celé desaťročia vo svojich programoch s obľubou deklarujú význam starostlivosti o kultúrne dedičstvo Slovenska. Žiaľ, často sa ukáže, že od slov k činom býva dosť ďaleko. Najčastejšie nasledujú výhovorky na nedostatok finančných zdrojov, ktoré treba využiť na iné, podľa politikov – dôležitejšie veci. A tak nám pribúdajú rozpadávajúce sa historické budovy, ktoré sú aj kultúrnymi pamiatkami. V niektorých prípadoch môžeme len neveriacky krútiť hlavou nad mierou ignorancie slovenskej vlády. 

V okolitých krajinách sa snažia, aby historické budovy udržiavali v čo najlepšom stave, pričom dávajú prednosť práve opravám objektov v hlavných mestách, pretože sú cieľom väčšiny zahraničných turistov. Prístup nášho štátu k objektom v Bratislave je však veľmi rozpačitý. Ako názorný príklad  môže slúžiť kaštieľ v Rusovciach.

Táto známa stavba sa nachádza v rozsiahlom anglickom parku viac-menej v podobe, ako ju v polovici 19. storočí prestaval gróf Emanuel Zichy. V roku 1906 zámok kúpila princezná Štefánia s manželom Elemérom Lónyaiom a nádherné udržiavané rusovské šľachtické sídlo vlastnila až do smrti v roku 1945. Cez druhú svetovú vojnu sa Lónyaiovci presťahovali do kláštora v Pannonhalme a vtedy nastali pre kaštieľ smutné časy. Najskôr ho obsadili nemeckí vojaci a keď ho v roku 1945 „oslobodili“  Rusi, úplne ho vydrancovali. 

Po druhej svetovej vojne  pokračovala postupná pomalá devastácia kaštieľa. Ohlásené zámery na rekonštrukciu nikdy nikto nedotiahol do konca. Tak tomu bolo za socializmu a, žiaľ, tak to je až do súčasnosti. Návštevník parkového areálu zistí, že v posledných rokoch zatiaľ ako tak dali do poriadku iba park. Aspoň ten môže slúžiť verejnosti a prechádzka v ňom je naozaj príjemná. Teda, ak niekomu neprekáža skrivená brána na vstupe do areálu a takmer úplne zničený múr, ktorý ohraničuje park zo strany od frekventovanej cesty. V zadnej časti, pár metrov od chodníka, sú tiež vidieť poľutovaniahodné zvyšky bývalých hospodárskych budov patriacich ku kaštieľu. Túto časť zatiaľ ani nevyčistili od náletových drevín.

Pohľad z väčšej diaľky vyvoláva dojem, že na kaštieli úspešne pokračujú rekonštrukčné práce. Zbližšia je však zrejmé, že to tak nie je. Je ohradený nevzhľadným hrdzavejúcim plotom, na ktorom vidieť, že je tam už dlhé roky. Budova je zavretá a mieru jej vnútornej devastácie  tak verejnosť našťastie nemôže sledovať. Že však ide o nedobrý stav, vidieť aj na fasáde, ktorá síce kedysi bola obnovená, ale teraz ju už opäť načal zub času. Najmä plochy  s plesňou a opadanou omietkou sú dosť odpudzujúce. Človek nemusí  byť znalcom, aby  odhadol, že vo vnútorných priestoroch to bude len a len horšie.

Ten, kto navštívi areál, môže byť v peknom počasí spokojný len s prechádzkou po chodníkoch v zelenom parkovom prostredí. Pri pohľade na kaštieľ však nutne zosmutnie. Nie je prístupný a podľa všetkého určite ešte dlho nebude, pretože peniaze na kompletnú rekonštrukciu sa stále nenašli. 

Cudzinci, ktorí sem cez neďaleké hraničné prechody zablúdia, nevychádzajú z údivu. Aj počas našej návštevy malá skupinka nemecky hovoriacich turistov stála pred provizórnym plotom pri múre kaštieľa a nechápavo krútila hlavou. Niet pochýb, že v ich rodnej krajine sa s takýmto prístupom k historickým pamiatkam nestretávajú. Prešli sme okolo nich a trochu sme sa hanbili. Hádam príde čas, že sa začnú hanbiť aj tí, ktorí majú tento štátny majetok na starosti a začnú problém nielen riešiť, ale ho aj doriešia. Táto historická pamiatka by mohla byť pýchou Bratislavy a magnetom na ďalší rozvoj cestovného ruchu. Kedysi impozantný rusovský kaštieľ si naozaj zaslúži dôstojnú budúcnosť, hodnú jeho peknej minulosti. Aby ho mohli obdivovať nielen Bratislavčania, ale aj početní návštevníci našej metropoly.

Fotografie: Simona Hollósyová

Simona Hollósyová

ROZHOVOR: Nedostatok spánku je dnes už civilizačná choroba

Čím vyspelejšia spoločnosť, tým menej spánku. Napriek tomu, sa k tomuto problému veľa ľudí stále stavia flegmaticky. Dlhodobá nespavosť nám môže spôsobiť množstvo ochorení alebo ich privolať skôr, preto je dôležité o nich vedieť a vyhýbať sa im čo najdlhšie. Vladimíra Bellová zo Spánkového laboratória Kliniky pneumológie a ftizeológie v Martine hovorí o častých problémoch spojených práve so spánkom.

Zdroj: pixabay.com

Čo môžeme zaradiť medzi poruchy spánku?

Nespavosť, spánkové poruchy dýchania, periodické pohyby dolných končatín počas spánku, syndróm nepokojných nôh, porucha správania počas spánku alebo nadmerná spavosť.

Ako vlastne rozoznám, že trpím niektorou z nich?

Každá spánková porucha je iná. Môžeme ich mať viacero naraz alebo niektorú špecifickú. Ak človek dobre nespí, príde na to pomerne ľahko, pretože si dostatočne neoddýchne. Ak ide o dýchanie, tak ho na to môžu upozorniť iní, tým že sa v noci budí, prestáva dýchať alebo chrápe. Pacienti, ktorí majú poruchu správania počas spánku, môžu byť námesační. Teda buď na to prídeme sami alebo nás na to upozorní niekto z nášho okolia.

Čo s týmito poruchami?

Predpokladám, že sa pacient najprv posťažuje svojmu praktickému lekárovi. Ten ho potom pošle ku špecialistovi. Môže mať ťažkosti psychické, psychiatrické, takže v tom prípade to riešia psychológ alebo psychiater. Ak je podozrenie, že ide o nejakú špecifickú poruchu, dostane sa do ambulancie pre poruchy spánku. Môže sa objednať aj sám.

Ako potom postupujete pri liečbe?

Najskôr sa s pacientom musíme porozprávať. Existujú aj rôzne dotazníky. Snažíme sa zistiť, o akú poruchu ide. Patria sem aj domáce jednoduché skríningové vyšetrenia, ktoré môžu zaznamenať prestávky v dýchaní, nedokysličenie srdca, prípadne, ak treba, pacienta hospitalizujeme v spánkovom laboratóriu, kde ho komplexne vyšetríme. Počas celej noci ho monitorujeme aj videom, nahráva sa záznam, sledujeme  mozgovú, srdcovú, svalovú a dychovú aktivitu.

Môžu byť spánkové poruchy dedičné?

V konečnom dôsledku áno, aj keď je to ťažké na prvý pohľad zistiť. Určuje to istý habitus človeka, teda to, ako vyzerá. Existujú určité spánkové poruchy dýchania, ktoré sa volajú obštrukčné, keď dochádza u pacienta k zástave dýchania, lebo sa dýchacie cesty uzatvoria. V tomto prípade môže človek zdediť určitú podobnosť s rodičom, napríklad tvar krku alebo tvar tvrdého či mäkkého podnebia, prípadne sklon k priberaniu, ktoré môžu k poruche prispievať. Prebrať môže aj určité, možno nie úplne vhodné, návyky svojich rodičov. Zdediť sa dajú aj niektoré metabolické ochorenia, ktoré potom prispievajú k takýmto poruchám. Čiže, ak pacient chrápe alebo má inú poruchu spánku, tak netvrdím, že je to jednoznačné, ale môže to postihnúť aj jeho dieťa.

Čo si myslíte o liekoch na spanie?

Ich indikácia patria do rúk psychiatrom. Nemal by ich predpisovať iný lekár. Krátkodobo sa to zvykne robiť, keď je pacient vystrašený, vynervovaný a potrebuje sa vyspať pred určitým zákrokom. Ak ich užije raz za čas,  nie je to škodlivé, ale ak je potrebné tieto lieky užívať dlhodobo a pravidelne, musí byť pod kontrolou špecialistu, psychiatra. Pravidelne musí chodiť na kontroly, konzultovať liečbu s odborníkom, pretože naozaj jestvujú aj ľudia, ktorí zase potrebujú tzv. psychofarmaká, lieky ovplyvňujúce psychický stav organizmu.

Je pravdou, že by sme si mali dopriať aspoň osem hodín spánku každú noc?

Podľa štúdií je optimálnych sedem hodín, plus-mínus hodina. Čiže, niekomu úplne stačí šesť hodín, niekto potrebuje osem hodín Ľuďom v produktívnom veku, nie príliš mladým alebo príliš starým, by malo stačiť približne tých šesť až osem hodín.

Vedeli by ste vysvetliť, ako sa nedostatok spánku odzrkadľuje na deťoch a ich vývoji?

Keď sa dospelý človek nevyspí, je unavený. Keď sa nevyspia deti alebo nemajú správny spánkový režim, bývajú skôr neposlušné alebo budia dojem neposlušnosti, či prejavujú hyperaktivitu. Čo sa týka vývoja, spánok je veľmi dôležitý aj v útlom detstve, aby sa správne vyvíjal centrálny nervový systém. Nie som na túto oblasť špecialistka, ale keby mali deti dlhodobo problém so spánkom, určite by sa to mohlo odzrkadliť v tom, že by mohli byť náchylnejšie na určitý typ ochorení.

Ako veľmi dokáže kofeín v káve či čaji ovplyvniť náš spánok?

Všeobecne sa odporúča, aby sme približne tri až štyri hodiny pred tým než si ľahneme do postele, nepili kofeínové nápoje. Závisí to, samozrejme, aj od toho, aké máme problémy so spánkom. Nie je to teda jednoznačné pravidlo. Niekto si môže dať kávu o ôsmej večer, zaspí v poriadku o desiatej a vyspí sa dobre. Nikdy to však netreba s kofeínom preháňať. Človek sa už pozná. Ľudia, ktorí majú problém so zaspávaním, by minimálne tie štyri hodiny pred spaním nemali požívať kofeínové a teínové nápoje. Ale nepovažovala by som to za jednoznačné pravidlo.

Ako sa dlhodobý nedostatok spánku zvykne odzrkadliť na našom zdraví?

Buď môžeme mať nedostatok spánku, trpíme nespavosťou, naozaj spíme málo a máme problémy zaspať, alebo nie je kvalitný. Ak ho máme málo, môžeme povedať, že je to už civilizačná choroba, tým, že si ho umelo skracujeme. Stráca sa cirkadiánny rytmus, teda prirodzené striedanie tmy a osvetlenia, takže sme ohrozenejší aj civilizačnými ochoreniami. Sem môžeme zaradiť vysoký tlak krvi, cukrovku, ale aj neurologické ochorenia. Tieto môžu pri dlhodobom nedostatku spánku prispievať ku skoršiemu nástupu demencie, ktorá by sa inak prejavila až v neskoršom veku. Určité poruchy spánku môžu byť aj niekoľkoročnou predzvesťou neurologického ochorenia. Ak je spánok nekvalitný, preležíme v posteli dostatok času, a napriek tomu sa dobre nevyspíme. Keď hovoríme napríklad o prestávkach v dýchaní, človek býva ohrozený rýchlejším nástupom srdcovocievnych ochorení, cukrovky, dokonca sa predpokladá, že ľudia, ktorí pracujú na smeny, môžu byť náchylnejší aj na onkologické ochorenia.

Je dôležité mať pred spánkom svoju rutinu?

Myslím si, že je dobré, ak je táto rutina príjemná a navodí nám spánok. Nechcem, aby si niekto pod týmto pojmom predstavoval, že si na sklonku dňa vypije kávu s cigaretou v ruke na balkóne. V konečnom dôsledku ide o to, čo si pod týmto pojmom predstavíme. Dôležité je, aby nebola taká, pri ktorej sa človek hrá s mobilom krátko pred tým, ako sa rozhodne ísť do postele. Prijateľná rutina je napríklad, že si prečítame knihu alebo nad niečím rozmýšľame, ale venujeme sa iba príjemným veciam. Vtedy by som povedala, že je to vhodné a je dobré mať nejakú činnosť, ktorú takto robíme pravidelne, nemeníme svoje zvyklosti.

Akú by ste dali čitateľom radu, aby spali lepšie?

Asi dodržiavať pravidelnosť bez ohľadu na to, či ide o obdobie nášho pracovného kolobehu alebo dovolenku. Snažiť sa spať najmenej tých šesť hodín, ideálne aspoň sedem, a ak niekto má ťažkosti, zamyslieť sa nad tým, či nerobí chybu v životospráve. Poprípade sa s takýmito problémami treba zdôveriť svojim blízkym a osloviť praktického lekára, ktorý ho môže poslať ku špecialistovi.

KOMENTÁR: ROVNOVÁHA V ČASE SKÚŠOK

Pokiaľ sa človek zasekne v nekonečnom prúde konzumácie cudzích diel alebo myšlienok druhých, stratí sám seba.

Každý, kto má tú česť (alebo smolu) nazývať sa študentom, teraz úpenlivo hľadá odpoveď na otázku, ako sa čo najelegantnejšie nezblázniť. Aj keď koniec semestra je ešte pomerne ďaleko, jeho blížiaci príchod sa už u mnohých aktívne prejavuje nepríjemnými pocitmi úzkosti či stále prítomnou nervozitou. Termíny skúšok už nie sú iba abstraktným pojmom budúcnosti, pomaly vznikajú prvé podoby seminárnych prác a na zabudnutom AIS-e všetci pátrajú po podmienkach hodnotenia. Toto obdobie je povestné psychickým nátlakom na všetkých študentov, ktorý je však neodmysliteľnou súčasťou definície pojmu vysoká škola. No aj napriek tomu sa každý vysokoškolák pokúša nájsť spôsob, ako sa čo najúspešnejšie vyhnúť tomuto povestnému stresu.

Či už niekto hľadá riešenie v umení, športe, návštevou psychológa či slastným ničnerobením, úspech zaručí jedine rovnováha. Ten, kto by sa pokúšal hľadať odpoveď na túto otázku práve na internete, by pravdepodobne mohol nájsť kanál Pick Up Limes. Práve na tomto účte totiž zaznela myšlienka, že kľúčom k pokoju aj v tých najnáročnejších časoch, je práve balans. To je však príliš abstraktný pojem na to, aby pomohol študentom, ktorí teraz jednoducho nemajú čas lúštiť metafory. Jednoduchý preklad, ktorý sa ponúka, hovorí o dvoch činnostiach, ktorých vyváženie prinesie vytúžený mier každej preťaženej mysli. Týmito činnosťami je tvorenie a prijímanie tvoreného.

Tí, ktorí sa na tejto pomyselnej váhe prikláňajú viac k prvej možnosti, sú verejne známi aj ako ,,tí premotivovaní“. Takýmto ľuďom nikdy nestačí dvadsaťštyri hodín na to, čo chcú za deň stihnúť a svoj čas, silu a energiu obetujú práve tomu, na čom im najviac záleží – svojmu dielu, odkazu, ktorý tu po nich zostane. Pravdou je, že práve z tejto skupiny extrémistov zakaždým povstanú najväčší majstri svojho remesla, no ich príbehy dokazujú, že cena za úspech je často príliš vysoká. Syndróm vyhorenia, zdravotné problémy, nefungujúce vzťahy – to sú dôsledky prehnaného sústredenia sa na vlastnú sebarealizáciu. Keď zabudneme prijímať a všímať si všetko, čo je okolo nás, staneme sa otrokmi vlastnej potreby niečo dokázať. Nie je však potrebné byť známou a úspešnou celebritou, aby človek zapadal do tohto extrému. Môžu to byť študenti, ktorí celé dni píšu seminárne práce alebo používatelia sociálnych médií, ktorí stále tvoria nový obsah. Obeťou sa môže stať ktokoľvek. Pre skutočný pocit zadosťučinia je potrebné nie len dávať, ale aj prijímať.

Opačný problém nastáva, keď človek vôbec necíti potrebu čokoľvek robiť. Naivne sa nazdáva, že ku šťastiu mu stačí robiť to, čo ho tak baví – celkom nič. Presvedčenie týchto jedincov spočíva vo viere, že všetok intelekt, zábavu a odpovede nájdu v tom, čo je okolo nich. Môžu to byť ľudia, ktorí presedia celé dni pred obrazovkami televízorov, ale aj tí, ktorí nekonečné hodiny trávia v knižnici. Nijaká činnosť nie je zlá, ak je vyvážená svojim opakom. Pokiaľ sa človek zasekne v nekonečnom prúde konzumácie cudzích diel alebo myšlienok druhých, stratí sám seba. Tento extrém preto spôsobuje pocity prázdna či depresie. Netreba výnimočnú kreativitu ani talent, aby človek vytvoril niečo vlastné. Originálne myšlienky a nápady má každý, treba ich len spoznať a potom nájsť vlastný spôsob, ako ich prezentovať. A spôsobov je nespočetne veľa.

Pokojná a vyrovnaná myseľ, ktorá dosiahne equilibrium, sa zo skúšok nestresuje a neznepokojuje, ale prijíma ich ako prirodzenú súčasť života. Táto teória nemusí pomôcť každému študentovi, ktorého psychický stav nie je práve pripravený na nátlak, ktorý sa onedlho stane každodennou súčasťou vysokoškolského života. No prinajmenšom každému určite vysvetlí, v čom spočíva problém. A výsledok je už len otázkou rozhodnutí.

Martina Halúsková

Dolce vita je mýtus, s odpadom sa obchoduje a organizovanosť neexistuje

Lektorka taliančiny Jana Jedináková v Ríme, kde v súčasnosti študuje 

„U turistov budú vždy prevažovať kladné stránky. Ak to chcete skúsiť v Taliansku, príďte na mesiac či dva, a pozlátko sa pominie. Slovákom by ani nenapadlo, že sa takto dá žiť. Napriek chaosu to tam ale funguje,“ opisuje život v obľúbenej destinácii Slovenka  a lektorka taliančiny Jana Jedináková.

V Taliansku študujete už štvrtým rokom a mňa by zaujímalo, čo pre vás táto krajina znamená. V jednom príspevku na sociálnej sieti ste písali, že je to nepodmienená láska. Je tomu naozaj tak?

To je veľmi poetické prirovnanie, ale bola som asi v takom rozpoložení, že to vystihlo všetko, čo som tým chcela vyjadriť. Ak niekoho máme naozaj radi a milujeme, nekladieme si podmienky. Taliansko mi dá po každej návšteve vždy viac než vezme, napriek mnohým negatívnym skúsenostiam a každodennej realite, ktorá nie je ružová, pretože dolce vita neexistuje, je iba vo filmoch a realita je predsa len trochu iná. Na konci dňa stále prevažujú dobré vlastnosti a poviem si, že to stojí za to.

Čo všetko prevažuje? Čo sú tie pozitíva? 

To dobré, čo v tejto krajine človek môže nájsť kamkoľvek príde – nehľadiac či to je sever/stred/juh, mesto/dedina alebo more/hory – všade vládne pozitívna energia. Ľudia sú milí, usmievajú sa, sú plní energie a nie je to póza. Je to ich charakterová vlastnosť. Život je tu pomalší. Taliani majú iné priority v živote, ktoré sú pre nás niekedy až banálne. Nakoniec však každý jeden z nás – a je jedno, či sme Slováci, Česi, Nóri, Rusi alebo Američania – stále hľadáme niečo úplne jednoduché v živote. 

Čo konkrétne? 

Prežívajú deň tak, ako sa vyvinie a platí heslo „uži si dňa“. Nezaoberajú sa veľmi minulosťou. Žijú tak, ako si zmyslia v konkrétny deň a čo život prinesie. Neriešia príliš do hĺbky problémy. Dôležité je vychádzať spolu s ľuďmi a nezáleží, či sa poznáme viac alebo menej. V talianskej spoločnosti je úplne bežné, že sa oslovujú navzájom. Známi aj neznámi. Vedia spolu komunikovať a prehodiť pár slov. Ide o taký obvyklý medziľudský kontakt. 

Keď už sa ľudia poznajú viac, priorita je sadnúť si spolu za jeden stôl, dobre sa najesť a podebatovať o tom, čo sa stalo počas dňa. Jednoducho urobiť si čas na takéto zdanlivo banálne veci, ktoré sa týkajú nakoniec každého jedného z nás. Oni nad tým ani nerozmýšľajú. Pre nich je život postavený na pilieroch, akými sú jedlo, dobrá energia, spokojnosť a dobré vzťahy. 

Všimla som si, že sa takéto chvíle snažíte zachytiť aj na fotkách. Venujete sa profesionálne street foteniu? Čo vás na tom baví? 

Je to moje veľké hobby. Som človek, ktorý rád pozoruje. Nielen seba a blízke okolie, ale aj každodenný život či ruch ulíc. Vďaka tomu zistím viac o tom-ktorom mieste a ľuďoch. Vždy sa mi páčilo ich pozorovať. Nemusia mi pózovať, to nemám rada. Zachytávam presný moment či atmosféru. Niečo, čo si človek len tak nevšimne. 

Páči sa mi zobrať si foťák a bez prílišného rozmýšľania sa pohybovať po mestách alebo miestach – kde je koncentrácia ľudí – a zmapovať, čo sa deje. Asi mám na to oko. Napríklad sa mi zapáči nejaká obyčajná scéna, ako si seniori vedia užívať život, keď sedia v kaviarni, idú s kamarátmi von a sú nahodení.

Ako ste sama povedali, život nie je len ružový a na vašej sociálnej sieti nájdeme aj fotky, ktoré odzrkadľujú každodenný život. Čo okrem toho „pekného“ rada fotíte?  

Niečo, čo je všedné, no nezamýšľame sa nad tým. Napríklad žobráci, množstvo bezdomovcov (v Ríme a vo Vatikáne), ľudia v zlej ekonomickej situácii, hladujúci alebo s inou farbou pleti. Skrátka fenomény, pred ktorými mnohí zatvárame oči. Na Slovensku a Česku sú tieto témy stále nepochopené. 

V Taliansku sú pochopené? 

Spoločnosť tu je ďalej vo veľa veciach. Čo sa týka utečencov, určite, lebo zažili veľkú utečeneckú krízu a tie vlny trvajú dodnes. Pre predstavu, v Taliansku žije toľko cudzincov, koľko je ľudí na celom Slovensku – čiže päť a pol milióna. Neexistuje človek, ktorý by sa s jedným nestretol. Dokonca tam už žijú druhé či tretie generácie detí, ktoré sú začlenené do spoločnosti. 

Od roku 2008 prešlo už 14 rokov a tému prisťahovalcov majú úplne zvládnutú. Rovnako tak aj témy ako LGBTI či demokracia. Sloboda je pre nich veľké slovo. Nedajú si ju len tak vziať. Spoločnosť reaguje na úplne iné témy, ako tá naša, slovenská. 

V súčasnosti študujete v Ríme. V čom je odlišný od iných metropolitných miest? 

Rím je večné mesto. História, ktorá tam je, sa len tak nevidí. Koloseum, Panteón, rôzne stĺpy dovezené z Egypta a podobne… Človek možno neverí a myslí si, že sú to repliky. Niektoré diela alebo sochy nimi sú, no tie sa uchovávajú v múzeách. To, čo je v uliciach, replikou nie je. 

Samozrejme, Fontána di Trevi, Španielske schody a Koloseum sú zrekonštruované. Predsa len tam žijú z turizmu a potrebujú mesto a pamiatky, ktoré lákajú masy, udržiavať. Panteón, Koloseum, spomínané stĺpy, Circus Maximus, Rímske fórum a iné, sú však naozaj tisícročné archeologické stavby. Týmto je Rím unikátny. História je tam hmatateľná. 

S tým sa však spája aj množstvo problémov. Napríklad, už desiatky rokov budujú tretiu linku metra. Pretože čo vykopávka, to archeologický nález. 

Spomenuli ste štandardné turistické miesta, mňa by skôr zaujímali tie menej známe, ktoré netreba vynechať pri návšteve večného mesta. Možno nejaké tajné alebo aj vaše obľúbené. Je niečo také? 

V prvom rade odporúčam ľuďom – aj keď záleží na tom, aké majú časové možnosti – nechodiť do Ríma, Talianska a iných veľkomiest na dva alebo tri dni. Áno, budete z toho niečo mať, ale nedá sa obsiahnuť všetko, a v Ríme už vôbec nie. Treba si vyčleniť viac dní. 

Pobehať si centrum, no potom je úplná alfa a omega kúpiť si viacdenný lístok na verejnú dopravu – pokojne aj týždňový – a chodiť metrom. Toto sa jednoznačne oplatí a človek sa dostane aj von z centra. Navyše, nebude unavený, pretože bude mať k dispozícii funkčnú dopravu, ktorou metro je. Autobusy už menej. 

Funkčná je, ak nie je štrajk…

Hej, ak nie je. Ale niektoré zastávky, ak je štrajk, sú uzavreté. Inak to vcelku funguje, aj keď o autobusoch sa to už povedať nedá.

So štrajkom je to nepríjemné, lebo je ochromená preprava. Človek nemôže mať časový plán. Už som si ale na to zvykla a aj keď sa cítim hlúpo ako Slovenka, keď meškám, ľudia s tým počítajú.

Sú tak nastavení…

Áno. Ľudia v Taliansku tiež väčšinou meškajú. Štrajk, neštrajk, myknú plecom a život ide ďalej. Jednoznačne odporúčam kúpiť si lístok na verejnú dopravu, ísť ďalej a vidieť viac. 

Čo to presne znamená? Čo treba vidieť? 

Keď sa bavíme o Vatikáne, čo je taká turistická méta, tak nezaujímať sa toľko iba oň, odporúčam ísť o pár zastávok ďalej. Napríklad, keď vystúpite na zastávke metra Cipro a pôjdete trochu do kopca, dostanete sa k vyhliadke Piazzale Socrate. Je to námestíčko, ktoré vôbec nie je vábne, no ten výhľad stojí za to. Odporúčam sa pozrieť na Vatikán z výšky.

Za zmienku stoja aj niektoré štvrte na severe Ríma. Jedna z nich, veľmi bohatá, sa volá Parioli. V nej žijú štátnici, bohatí ľudia, celebrity a je úplne iná ako zvyšok mesta. To znamená, že je čistá, opravená, a je to niečo nevídané, čo sa mimo turistického centra nevidí. Veľmi pekná je tiež štvrť Coppedè, ktorá má secesnú architektúru. Treba byť zvedavý na to, aké je to tam v skutočnosti. 

A čo ostatné časti mesta? 

Ja by som odporúčala, ak môžete zostať dlhšie, ísť po obytných štvrtiach, ktoré sú blízko centra. Teraz som spomenula sever Ríma, no jeho južná časť je čoraz atraktívnejšia. Dokonca aj pre Rimanov. V časti Ostiense je Bazilika Svätého Pavla, ktorú sa oplatí navštíviť. Nezáleží na tom, či je človek veriaci  alebo nie –  stojí to za to. Vôbec nie z náboženského hľadiska, ale z toho umeleckého, pretože srší neskutočnými nádherami.

Jeden pekný výhľad ste už spomenuli (Piazzale Socrate), poznáte aj nejaké ďalšie miesta, z ktorých je Rím ako na dlani? 

Podľa legendy stojí Rím na siedmich kopcoch – je to kopcovité mesto. Vyhliadky sú z každej strany a je jedno, či sme na Piazzale Socrate, Aventine či Gianicolo. Krásna vyhliadka je ešte pri Paulinej fontáne (pozn.a.: Fontana dell’Acqua Paola)

Vyskúšajte sa stratiť medzi Rimanmi a vidieť tamojší život. Nebojte sa, že sa nebudete vedieť dohovoriť, to je úplne jedno. Rím sa nedá vidieť za týždeň, človek v ňom môže aj mesiace objavovať stále nové veci. 

Zatiaľ ste spomenuli len to dobré, čo toto talianske mesto ponúka. Má aj nejakú odvrátenú stranu? 

Je plný odpadkov a ľuďom je to jedno. Bývam pri krásnom Alexandrijskom akvadukte, ktorý je z druhého storočia, a je to tam veľmi zanedbané. Stojí pred vami pamiatka, ktorá je dvetisíc rokov stará a všade je odpad. Treba tiež povedať, že to nie je typické iba pre Rím, ale aj Neapol a väčšie mestá. 

V Ríme chýbajú smetné koše a ak aj sú, tak sú plné. Hlavným problémom je vývoz odpadu. Na juhu Talianska je to ešte horšie –tam je do toho zapojená mafia. A už tu nejde len o normálny odpad, ale tiež o ten toxický a chemický. Pri Neapoli v tom majú prsty zasa rôzne lokálne skupiny.

Prečo sa mafia zaujíma o odpad? 

Lebo v Taliansku je to extrémne drahá položka. Odbočím trocha – raz som bývala v trojizbovom byte spolu s ďalšími dvomi ľuďmi a za smeti som platila 120 eur za šesť mesiacov. To bolo ale v Toskánsku, kde sa vynáša a triedi. Firma vám dá vrecia na smeti a všetko zabezpečí – je to v cene, ktorá je ale oproti slovenskej úplne vesmírna. V Ríme je triedenie naopak veľká neznáma. 

Odpadky sú problém, ktorým sa zaoberá každý taliansky región. Iba tie severné to majú vyriešené a od Ríma dole je korupcia, kde sú do toho pripletené mafie – miestne skupiny, ktoré chcú profitovať z verejných peňazí. 

A Talianov tento problém netrápi? 

Ich zlá vlastnosť je nezáujem o verejný priestor. Čo nie je moje, to ma nezaujíma. Ten odpad je toho najjasnejším príkladom. Mesto musia vyčistiť iba pre turistov, lebo by sa ľudia sťažovali. Potom, keď ale ide človek do častí – kde žije hocikto a kam nezavítajú turisti – tak to tam vyzerá zle. Nikoho nezaujíma, že prekračuje servítky, plechovky, plasty alebo psie exkrementy. Neviem pochopiť, ako je to možné, že v niektorých častiach to dokážu vyčistiť a v iných nie.

Čo vás okrem tohto prekvapilo najviac na Talianoch? 

Ľahostajnosť. V skratke, auto v Taliansku je prostriedok, ktorý má takmer každá rodina. Ak ho nemá – je nútená používať verejnú dopravu, ktorá nie je spoľahlivá. Preto majú toľko áut. Väčšinou sú malinké. Oni ale o autá vôbec nedbajú. Od Ríma na juh je úplne jedno, ako vyzerá. Najlepší kamarát je lepiaca páska. Tam je oškreté či preliačené auto, alebo také, ktorému niečo chýba, úplne v pohode. Nie je to podstatné. Pre nich je to prostriedok, ktorým sa dá niekde dostať. 

Tiež musím povedať, že niektorí Taliani, ktorí na to majú, si potrpia na dizajnové kúsky, autá, módu a tak ďalej. Navonok sú síce veľkí materialisti, no tiež je to pre nich niečo, čo príde a odíde. Vlastniť niečo, čo nie je podstatné v živote, len je to fajn mať. Najdôležitejšie pre nich je stále to, čo je ľudské, vzťahové a v nejakej rovine emócií.

Vrátim sa ešte k Rímu. Ako by ste ho opísali a prečo?  

Očarujúci, veľkolepý, osobitý a úplný individualista. Rimania sú naň veľmi hrdí, napriek všetkému, čo v ňom funguje alebo nefunguje. Nechcú nikdy ani za nič odísť. Sú aj takí, ktorí tam prežili celý život a nikdy sa odtiaľ nepohli. Rím je veľmi hrdý na seba a zároveň je neopraviteľný. 

Prečo neopraviteľný? 

Podľa mňa sa to mesto nedá opraviť. Napríklad,  urobiť chodníky tak, aby sa po nich dalo bežať alebo aby sme urobili pekný verejný priestor. Nie je to opraviteľné. Tak ako je Rím pekný, vie byť aj temný. Život v ňom je sladký a pozlátený iba v historickom centre, ale ďalej už nie. Miska váh funkčnosti a nefunkčnosti je 50 na 50. 

A to neplatí len o Ríme, ale o celej krajine. U návštevníkov a turistov budú vždy prevažovať kladné stránky. Ak by sa chcel niekto rozhodnúť skúsiť to v Taliansku, najprv nech príde na vlastnú päsť, na chvíľu – mesiac, dva alebo viac – a zrazu sa celé pozlátko pominie. Vlna ho zmätie a prídu veci, ktoré nefungujú – a tých je veľa a mnohé z nich sú úplne iné ako na Slovensku. Slovákom by ani nenapadlo, že sa takto dá žiť. Napriek chaosu to tam a aj v Ríme funguje.

Žili ste vo viacerých talianskych mestách – v Bologni, Pise, Miláne a Ríme. Čo vás život v nich naučil?

Naučilo ma to inšpirovať sa jednoduchosťou. Napokon pre život nepotrebujeme veľa. Stačí byť spokojný, mať funkčné vzťahy a nájsť to, čo nás baví a venovať sa tomu. Prečo si nespríjemniť život úplnými maličkosťami? Prečo bazírovať na veciach, ktoré sú príliš materiálne? 

Keby sme sa radšej sami od seba zamerali na vytváranie príjemnejšieho prostredia, kde žijeme. Tam je prostredie príjemné naozaj všade – odhliadnuc od toho, že sú Taliani hluční, vedia sa povadiť, alebo že mnoho vecí nefunguje. 

Z Talianska som si odniesla to, že mám upriamiť pozornosť na jednoduché a pre mňa podstatné veci, a snažiť sa mať príjemný deň napriek všetkým nie úplne dokonalým situáciám a robiť ho dobrým aj ostatným. Podľa mňa je tam veľmi cítiť dobrú energiu a nezáleží, či sme v európskom Miláne, v stredovekej Bologni, v antickom Ríme alebo na slnečnej Sicílii.

Čo by ste rada odkázali niekomu, kto sa o túto krajinu zaujíma? 

Aby sa ju snažil uchopiť komplexne a nefixovať sa na krásu, ktorú poznáme z filmov či sociálnych sietí. Napriek temnejšej realite však vie byť stále rovnako pekné, autentické a na nič sa nehrajúce. Treba mať záujem spoznať ho viac do hĺbky. Vie ponúknuť množstvo vecí.

Čo podľa vás v tej krajine nie je? 

Organizácia a poriadok. Potom si dám ale protiotázku: Chodíme do Talianska preto, aby sme to tam našli? Nie je práve toto to talianske? Nemôžeme sa na to sťažovať a musíme ho prijať také, aké je. Myslím si, že v Taliansku nechýba nič. Skôr by som povedala, že nám chýba niečo talianske v našich životoch, a preto sa doň všetci radi vraciame.

Medailón Jany Jedinákovej: Ilustrácia autorky

Text: Valentína Rybárová

Fotky: archív Jany Jedinákovej

Rady priamo z redakcie

„REDIGOVANIE“ TRETIAKOM SPESTRIL MARTIN PODSTUPKA, NOVINÁR SO 40 ROČNOU PRAXOU

foto: Peter Kubínyi

Prednášku o redigovaní a úprave textov viedol Martin Podstupka, novinár a editor, ktorý počas svojej kariéry zastával pozíciu šéfredaktora v periodikách Večerník, Duel či Formát. Okrem nich pôsobil na pozíciách zástupcu šéfredaktora či vedúceho redaktora napríklad v týždenníku Trend, denníku Hospodárske noviny a iných. Študentom tretieho ročníka bakalárskeho štúdia na našej katedre porozprával i niekoľko vtipných príhod a predovšetkým množstvo príkladov z jeho pôsobenia v rôznych redakciách. Niektoré veselé historky prezradil aj na svojho bývalého kolegu z denníku Práca, Petra Kubínyiho, ktorý tento predmet tretiakov vyučuje.

Martin Podstupka hovoril o časoch minulých, ale aj o súčasnosti, keď je vedúcim redaktorom dvojmesačníka Slovenskej akadémie vied SAV Akadémia. Uviedol, že redigovanie je proces, pri ktorom treba mať cit a dobrú komunikáciu s autorom textu. V časoch, keď začínal v denníku Práca, si dokonca redaktori „redigovali“ materiály medzi sebou, starší kolegovia „škrtali“ texty tým mladším. Študentom radil a upozorňoval ich na situácie, ktoré môžu nastať pri redigovaní, pripomenul úskalia pri autorizácii textu či nebezpečenstvá zlej komunikácie medzi redaktorom a editorom.

Študenti mali možnosť klásť otázky a niektorí tak aj urobili. Po prednáške všetci študenti zatlieskali, no Martin Podstupka s vtipom poznamenal, že novinári netlieskajú. Prednáška sa niesla v uvoľnenej atmosfére a študenti odchádzali z učebne bohatší o časť cenných skúseností, ktoré Martin Podstupka získal počas štyroch dekád svojej profesionálnej kariéry.

Prvý apríl – Deň bláznov i deň vtákov

Všetci poznáme prvý apríl pod názvom „Deň bláznov“. Je to jediný deň, keď si bez trestu môžeme urobiť priateľský žart zo svojich blízkych. A kto by to nevyužil? Štátnym sviatkom síce nie je, ale oslavuje sa po celom svete. V tento deň sa slávi aj možno menej známy sviatok, ale pre mnohých veľmi významný, je to medzinárodný deň vtáctva.

Žarty majú tiež svoju históriu

Skutočný pôvod „prvého apríla“ je stále neznámy, ale existuje množstvo teórií, ktoré zachytávajú minulosť tohto sviatku. Jednou z nich je, že korene „Dňa bláznov“ siahajú až do starej Indie, kde sa od konca marca do 1. apríla konali slávnosti s názvom Holi. Ľudia nosili na tomto hinduistickom jarnom festivale rôzne masky a ich úlohou bolo plniť nezmyselné rozkazy, napríklad obrátiť tok rieky. Mali tiež zabudnúť na chyby z minulosti hádzaním farebného prášku a oblievaním sa vodou.

Podobná slávnosť sa konala aj v starom Ríme. V 16. storočí sa v mnohých krajinách začínal rok práve 1. apríla. Až v roku 1564 francúzsky kráľ Karol IX. stanovil, že začiatkom bude 1. január. Keďže bolo pre ľudí zvykom obdarovať na nový rok svojich najbližších, zmenou dátumu sa táto tradícia nezmenila, ale skôr premenila na symboliku a vtip. Úlohou daru bolo odvtedy rozveseliť príjemcu. Rok 1631 priniesol túto tradíciu medzi Američanov. Pre Slovensko bolo prelomové 20. storočie a postupom času sa bláznovstvá tohto dňa rozšírili do všetkých štátov.

Obvyklý žart vo Francúzsku zahŕňa pripnutie papierovej rybky na chrbát priateľa. Brazília oslavuje 1. apríl ako Dia da Mentira alebo „Deň lži“, v ktorom sa ľudia snažia oklamať svojich blízkych. Samozrejme, vždy s komediálnym efektom.

foto: Natália Adamkovičová

Významný mesiac vtáctva

Tento deň nepatrí len „bláznom“, ale aj operencom. V týchto 24 hodinách vrcholí ich migrácia. Zároveň sa začína obdobie, keď na naše územie priletí veľké množstvo sťahovavých vtákov a na niekoľko mesiacov s nami zdieľajú životné prostredie.

,,Už od roku 1900 je na našom území tradíciou vítanie jari prostredníctvom osláv príletu sťahovavých vtákov. Túto tradíciu založil Oto Herman,“ pre Enviroportal informuje Ján Gúgh zo Slovenskej ornitologickej spoločnosti BirdLife Slovensko.

Pôvod vtákov zaraďujeme do konca druhohôr, keď sa vyvinuli z plazov. Svedčia o tom rôzne znaky, napríklad ich zaradenie medzi stavovce a hladká koža. Stavba niektorých vnútorných orgánov a kostry je podobná. Takmer rovnaký je i spôsob ich rozmnožovania a vývinu zárodku.

Fakty zo života vtákov

V roku 2017 bola nameraná najdlhšia trasa, ktorú prekonal európsky vtáčí druh počas migrácie, konkrétne sokol červenonohý. Pomocou vysielačky bola zistená a potvrdená vzdialenosť 33-tisíc kilometrov.

Najstarším jedincom vtáčieho druhu, žijúcim vo voľnej prírode na našom území, o ktorom vieme, je orol skalný, ktorý sa dožil až 32 rokov. Bežné rozmedzie veku, ktorého sa dožívajú je 15 až 30 rokov.

V prípade niektorých druhov je vyvinutý takzvaný kainizmus. Samica orla skalného alebo krikľavého väčšinou znesie dve vajcia. S časovým posunom sa vyliahnu za dva až tri dni dve malé orlíčatá, staršie mláďa takto získava výhodu. Voči slabšiemu súrodencovi je agresívne, útočí na neho a nepustí ho k potrave, až kým mladšie mláďa nezahynie. Kainizmus môžeme nepriamo pozorovať aj u iných druhoch operencov.

Práve sliepky tvoria najpočetnejší vtáčí druh. Sliepka je najbližší žijúci príbuzný povestného Tyrannosaura Rexa. Filozofi po celom svete sa zamýšľajú nad otázkou, či bolo skôr vajce alebo sliepka? Správna odpoveď je podľa všetkého vajce, pretože vajcia znášali plazy, z ktorých sa vplyvom evolúcie zrodila sliepka.