Lektorka taliančiny Jana Jedináková v Ríme, kde v súčasnosti študuje
„U turistov budú vždy prevažovať kladné stránky. Ak to chcete skúsiť v Taliansku, príďte na mesiac či dva, a pozlátko sa pominie. Slovákom by ani nenapadlo, že sa takto dá žiť. Napriek chaosu to tam ale funguje,“ opisuje život v obľúbenej destinácii Slovenka a lektorka taliančiny Jana Jedináková.
V Taliansku študujete už štvrtým rokom a mňa by zaujímalo, čo pre vás táto krajina znamená. V jednom príspevku na sociálnej sieti ste písali, že je to nepodmienená láska. Je tomu naozaj tak?
To je veľmi poetické prirovnanie, ale bola som asi v takom rozpoložení, že to vystihlo všetko, čo som tým chcela vyjadriť. Ak niekoho máme naozaj radi a milujeme, nekladieme si podmienky. Taliansko mi dá po každej návšteve vždy viac než vezme, napriek mnohým negatívnym skúsenostiam a každodennej realite, ktorá nie je ružová, pretože dolce vita neexistuje, je iba vo filmoch a realita je predsa len trochu iná. Na konci dňa stále prevažujú dobré vlastnosti a poviem si, že to stojí za to.
Čo všetko prevažuje? Čo sú tie pozitíva?
To dobré, čo v tejto krajine človek môže nájsť kamkoľvek príde – nehľadiac či to je sever/stred/juh, mesto/dedina alebo more/hory – všade vládne pozitívna energia. Ľudia sú milí, usmievajú sa, sú plní energie a nie je to póza. Je to ich charakterová vlastnosť. Život je tu pomalší. Taliani majú iné priority v živote, ktoré sú pre nás niekedy až banálne. Nakoniec však každý jeden z nás – a je jedno, či sme Slováci, Česi, Nóri, Rusi alebo Američania – stále hľadáme niečo úplne jednoduché v živote.
Čo konkrétne?
Prežívajú deň tak, ako sa vyvinie a platí heslo „uži si dňa“. Nezaoberajú sa veľmi minulosťou. Žijú tak, ako si zmyslia v konkrétny deň a čo život prinesie. Neriešia príliš do hĺbky problémy. Dôležité je vychádzať spolu s ľuďmi a nezáleží, či sa poznáme viac alebo menej. V talianskej spoločnosti je úplne bežné, že sa oslovujú navzájom. Známi aj neznámi. Vedia spolu komunikovať a prehodiť pár slov. Ide o taký obvyklý medziľudský kontakt.
Keď už sa ľudia poznajú viac, priorita je sadnúť si spolu za jeden stôl, dobre sa najesť a podebatovať o tom, čo sa stalo počas dňa. Jednoducho urobiť si čas na takéto zdanlivo banálne veci, ktoré sa týkajú nakoniec každého jedného z nás. Oni nad tým ani nerozmýšľajú. Pre nich je život postavený na pilieroch, akými sú jedlo, dobrá energia, spokojnosť a dobré vzťahy.
Všimla som si, že sa takéto chvíle snažíte zachytiť aj na fotkách. Venujete sa profesionálne street foteniu? Čo vás na tom baví?
Je to moje veľké hobby. Som človek, ktorý rád pozoruje. Nielen seba a blízke okolie, ale aj každodenný život či ruch ulíc. Vďaka tomu zistím viac o tom-ktorom mieste a ľuďoch. Vždy sa mi páčilo ich pozorovať. Nemusia mi pózovať, to nemám rada. Zachytávam presný moment či atmosféru. Niečo, čo si človek len tak nevšimne.
Páči sa mi zobrať si foťák a bez prílišného rozmýšľania sa pohybovať po mestách alebo miestach – kde je koncentrácia ľudí – a zmapovať, čo sa deje. Asi mám na to oko. Napríklad sa mi zapáči nejaká obyčajná scéna, ako si seniori vedia užívať život, keď sedia v kaviarni, idú s kamarátmi von a sú nahodení.
Ako ste sama povedali, život nie je len ružový a na vašej sociálnej sieti nájdeme aj fotky, ktoré odzrkadľujú každodenný život. Čo okrem toho „pekného“ rada fotíte?
Niečo, čo je všedné, no nezamýšľame sa nad tým. Napríklad žobráci, množstvo bezdomovcov (v Ríme a vo Vatikáne), ľudia v zlej ekonomickej situácii, hladujúci alebo s inou farbou pleti. Skrátka fenomény, pred ktorými mnohí zatvárame oči. Na Slovensku a Česku sú tieto témy stále nepochopené.
V Taliansku sú pochopené?
Spoločnosť tu je ďalej vo veľa veciach. Čo sa týka utečencov, určite, lebo zažili veľkú utečeneckú krízu a tie vlny trvajú dodnes. Pre predstavu, v Taliansku žije toľko cudzincov, koľko je ľudí na celom Slovensku – čiže päť a pol milióna. Neexistuje človek, ktorý by sa s jedným nestretol. Dokonca tam už žijú druhé či tretie generácie detí, ktoré sú začlenené do spoločnosti.
Od roku 2008 prešlo už 14 rokov a tému prisťahovalcov majú úplne zvládnutú. Rovnako tak aj témy ako LGBTI či demokracia. Sloboda je pre nich veľké slovo. Nedajú si ju len tak vziať. Spoločnosť reaguje na úplne iné témy, ako tá naša, slovenská.
V súčasnosti študujete v Ríme. V čom je odlišný od iných metropolitných miest?
Rím je večné mesto. História, ktorá tam je, sa len tak nevidí. Koloseum, Panteón, rôzne stĺpy dovezené z Egypta a podobne… Človek možno neverí a myslí si, že sú to repliky. Niektoré diela alebo sochy nimi sú, no tie sa uchovávajú v múzeách. To, čo je v uliciach, replikou nie je.
Samozrejme, Fontána di Trevi, Španielske schody a Koloseum sú zrekonštruované. Predsa len tam žijú z turizmu a potrebujú mesto a pamiatky, ktoré lákajú masy, udržiavať. Panteón, Koloseum, spomínané stĺpy, Circus Maximus, Rímske fórum a iné, sú však naozaj tisícročné archeologické stavby. Týmto je Rím unikátny. História je tam hmatateľná.
S tým sa však spája aj množstvo problémov. Napríklad, už desiatky rokov budujú tretiu linku metra. Pretože čo vykopávka, to archeologický nález.
Spomenuli ste štandardné turistické miesta, mňa by skôr zaujímali tie menej známe, ktoré netreba vynechať pri návšteve večného mesta. Možno nejaké tajné alebo aj vaše obľúbené. Je niečo také?
V prvom rade odporúčam ľuďom – aj keď záleží na tom, aké majú časové možnosti – nechodiť do Ríma, Talianska a iných veľkomiest na dva alebo tri dni. Áno, budete z toho niečo mať, ale nedá sa obsiahnuť všetko, a v Ríme už vôbec nie. Treba si vyčleniť viac dní.
Pobehať si centrum, no potom je úplná alfa a omega kúpiť si viacdenný lístok na verejnú dopravu – pokojne aj týždňový – a chodiť metrom. Toto sa jednoznačne oplatí a človek sa dostane aj von z centra. Navyše, nebude unavený, pretože bude mať k dispozícii funkčnú dopravu, ktorou metro je. Autobusy už menej.
Funkčná je, ak nie je štrajk…
Hej, ak nie je. Ale niektoré zastávky, ak je štrajk, sú uzavreté. Inak to vcelku funguje, aj keď o autobusoch sa to už povedať nedá.
So štrajkom je to nepríjemné, lebo je ochromená preprava. Človek nemôže mať časový plán. Už som si ale na to zvykla a aj keď sa cítim hlúpo ako Slovenka, keď meškám, ľudia s tým počítajú.
Sú tak nastavení…
Áno. Ľudia v Taliansku tiež väčšinou meškajú. Štrajk, neštrajk, myknú plecom a život ide ďalej. Jednoznačne odporúčam kúpiť si lístok na verejnú dopravu, ísť ďalej a vidieť viac.
Čo to presne znamená? Čo treba vidieť?
Keď sa bavíme o Vatikáne, čo je taká turistická méta, tak nezaujímať sa toľko iba oň, odporúčam ísť o pár zastávok ďalej. Napríklad, keď vystúpite na zastávke metra Cipro a pôjdete trochu do kopca, dostanete sa k vyhliadke Piazzale Socrate. Je to námestíčko, ktoré vôbec nie je vábne, no ten výhľad stojí za to. Odporúčam sa pozrieť na Vatikán z výšky.
Za zmienku stoja aj niektoré štvrte na severe Ríma. Jedna z nich, veľmi bohatá, sa volá Parioli. V nej žijú štátnici, bohatí ľudia, celebrity a je úplne iná ako zvyšok mesta. To znamená, že je čistá, opravená, a je to niečo nevídané, čo sa mimo turistického centra nevidí. Veľmi pekná je tiež štvrť Coppedè, ktorá má secesnú architektúru. Treba byť zvedavý na to, aké je to tam v skutočnosti.
A čo ostatné časti mesta?
Ja by som odporúčala, ak môžete zostať dlhšie, ísť po obytných štvrtiach, ktoré sú blízko centra. Teraz som spomenula sever Ríma, no jeho južná časť je čoraz atraktívnejšia. Dokonca aj pre Rimanov. V časti Ostiense je Bazilika Svätého Pavla, ktorú sa oplatí navštíviť. Nezáleží na tom, či je človek veriaci alebo nie – stojí to za to. Vôbec nie z náboženského hľadiska, ale z toho umeleckého, pretože srší neskutočnými nádherami.
Jeden pekný výhľad ste už spomenuli (Piazzale Socrate), poznáte aj nejaké ďalšie miesta, z ktorých je Rím ako na dlani?
Podľa legendy stojí Rím na siedmich kopcoch – je to kopcovité mesto. Vyhliadky sú z každej strany a je jedno, či sme na Piazzale Socrate, Aventine či Gianicolo. Krásna vyhliadka je ešte pri Paulinej fontáne (pozn.a.: Fontana dell’Acqua Paola).
Vyskúšajte sa stratiť medzi Rimanmi a vidieť tamojší život. Nebojte sa, že sa nebudete vedieť dohovoriť, to je úplne jedno. Rím sa nedá vidieť za týždeň, človek v ňom môže aj mesiace objavovať stále nové veci.
Zatiaľ ste spomenuli len to dobré, čo toto talianske mesto ponúka. Má aj nejakú odvrátenú stranu?
Je plný odpadkov a ľuďom je to jedno. Bývam pri krásnom Alexandrijskom akvadukte, ktorý je z druhého storočia, a je to tam veľmi zanedbané. Stojí pred vami pamiatka, ktorá je dvetisíc rokov stará a všade je odpad. Treba tiež povedať, že to nie je typické iba pre Rím, ale aj Neapol a väčšie mestá.
V Ríme chýbajú smetné koše a ak aj sú, tak sú plné. Hlavným problémom je vývoz odpadu. Na juhu Talianska je to ešte horšie –tam je do toho zapojená mafia. A už tu nejde len o normálny odpad, ale tiež o ten toxický a chemický. Pri Neapoli v tom majú prsty zasa rôzne lokálne skupiny.
Prečo sa mafia zaujíma o odpad?
Lebo v Taliansku je to extrémne drahá položka. Odbočím trocha – raz som bývala v trojizbovom byte spolu s ďalšími dvomi ľuďmi a za smeti som platila 120 eur za šesť mesiacov. To bolo ale v Toskánsku, kde sa vynáša a triedi. Firma vám dá vrecia na smeti a všetko zabezpečí – je to v cene, ktorá je ale oproti slovenskej úplne vesmírna. V Ríme je triedenie naopak veľká neznáma.
Odpadky sú problém, ktorým sa zaoberá každý taliansky región. Iba tie severné to majú vyriešené a od Ríma dole je korupcia, kde sú do toho pripletené mafie – miestne skupiny, ktoré chcú profitovať z verejných peňazí.
A Talianov tento problém netrápi?
Ich zlá vlastnosť je nezáujem o verejný priestor. Čo nie je moje, to ma nezaujíma. Ten odpad je toho najjasnejším príkladom. Mesto musia vyčistiť iba pre turistov, lebo by sa ľudia sťažovali. Potom, keď ale ide človek do častí – kde žije hocikto a kam nezavítajú turisti – tak to tam vyzerá zle. Nikoho nezaujíma, že prekračuje servítky, plechovky, plasty alebo psie exkrementy. Neviem pochopiť, ako je to možné, že v niektorých častiach to dokážu vyčistiť a v iných nie.
Čo vás okrem tohto prekvapilo najviac na Talianoch?
Ľahostajnosť. V skratke, auto v Taliansku je prostriedok, ktorý má takmer každá rodina. Ak ho nemá – je nútená používať verejnú dopravu, ktorá nie je spoľahlivá. Preto majú toľko áut. Väčšinou sú malinké. Oni ale o autá vôbec nedbajú. Od Ríma na juh je úplne jedno, ako vyzerá. Najlepší kamarát je lepiaca páska. Tam je oškreté či preliačené auto, alebo také, ktorému niečo chýba, úplne v pohode. Nie je to podstatné. Pre nich je to prostriedok, ktorým sa dá niekde dostať.
Tiež musím povedať, že niektorí Taliani, ktorí na to majú, si potrpia na dizajnové kúsky, autá, módu a tak ďalej. Navonok sú síce veľkí materialisti, no tiež je to pre nich niečo, čo príde a odíde. Vlastniť niečo, čo nie je podstatné v živote, len je to fajn mať. Najdôležitejšie pre nich je stále to, čo je ľudské, vzťahové a v nejakej rovine emócií.
Vrátim sa ešte k Rímu. Ako by ste ho opísali a prečo?
Očarujúci, veľkolepý, osobitý a úplný individualista. Rimania sú naň veľmi hrdí, napriek všetkému, čo v ňom funguje alebo nefunguje. Nechcú nikdy ani za nič odísť. Sú aj takí, ktorí tam prežili celý život a nikdy sa odtiaľ nepohli. Rím je veľmi hrdý na seba a zároveň je neopraviteľný.
Prečo neopraviteľný?
Podľa mňa sa to mesto nedá opraviť. Napríklad, urobiť chodníky tak, aby sa po nich dalo bežať alebo aby sme urobili pekný verejný priestor. Nie je to opraviteľné. Tak ako je Rím pekný, vie byť aj temný. Život v ňom je sladký a pozlátený iba v historickom centre, ale ďalej už nie. Miska váh funkčnosti a nefunkčnosti je 50 na 50.
A to neplatí len o Ríme, ale o celej krajine. U návštevníkov a turistov budú vždy prevažovať kladné stránky. Ak by sa chcel niekto rozhodnúť skúsiť to v Taliansku, najprv nech príde na vlastnú päsť, na chvíľu – mesiac, dva alebo viac – a zrazu sa celé pozlátko pominie. Vlna ho zmätie a prídu veci, ktoré nefungujú – a tých je veľa a mnohé z nich sú úplne iné ako na Slovensku. Slovákom by ani nenapadlo, že sa takto dá žiť. Napriek chaosu to tam a aj v Ríme funguje.
Žili ste vo viacerých talianskych mestách – v Bologni, Pise, Miláne a Ríme. Čo vás život v nich naučil?
Naučilo ma to inšpirovať sa jednoduchosťou. Napokon pre život nepotrebujeme veľa. Stačí byť spokojný, mať funkčné vzťahy a nájsť to, čo nás baví a venovať sa tomu. Prečo si nespríjemniť život úplnými maličkosťami? Prečo bazírovať na veciach, ktoré sú príliš materiálne?
Keby sme sa radšej sami od seba zamerali na vytváranie príjemnejšieho prostredia, kde žijeme. Tam je prostredie príjemné naozaj všade – odhliadnuc od toho, že sú Taliani hluční, vedia sa povadiť, alebo že mnoho vecí nefunguje.
Z Talianska som si odniesla to, že mám upriamiť pozornosť na jednoduché a pre mňa podstatné veci, a snažiť sa mať príjemný deň napriek všetkým nie úplne dokonalým situáciám a robiť ho dobrým aj ostatným. Podľa mňa je tam veľmi cítiť dobrú energiu a nezáleží, či sme v európskom Miláne, v stredovekej Bologni, v antickom Ríme alebo na slnečnej Sicílii.
Čo by ste rada odkázali niekomu, kto sa o túto krajinu zaujíma?
Aby sa ju snažil uchopiť komplexne a nefixovať sa na krásu, ktorú poznáme z filmov či sociálnych sietí. Napriek temnejšej realite však vie byť stále rovnako pekné, autentické a na nič sa nehrajúce. Treba mať záujem spoznať ho viac do hĺbky. Vie ponúknuť množstvo vecí.
Čo podľa vás v tej krajine nie je?
Organizácia a poriadok. Potom si dám ale protiotázku: Chodíme do Talianska preto, aby sme to tam našli? Nie je práve toto to talianske? Nemôžeme sa na to sťažovať a musíme ho prijať také, aké je. Myslím si, že v Taliansku nechýba nič. Skôr by som povedala, že nám chýba niečo talianske v našich životoch, a preto sa doň všetci radi vraciame.
Medailón Jany Jedinákovej: Ilustrácia autorky
Text: Valentína Rybárová
Fotky: archív Jany Jedinákovej
