Dobrovoľníčka o skúsenosti s beduínmi: Sú ako jedna rodina. Zločin je proti ich viere

Jordánsku púšť Wadi Rum s červeným pieskom navštívia ročne tisíce turistov. Oslovila aj Slovenku Bibiánu Paršovú, ktorá sa do nej vybrala sólo. Pre kočovný kmeň beduínov robila týždeň dobrovoľníčku – spravovala im sociálne siete. Porozprávali sme sa s ňou o jej skúsenosti. 

„Milujem púšte a vždy bolo mojím snom bývať uprostred ničoho, s beduínmi. Presne tak, ako to vidí človek vo filmoch,“ približuje Bibiána, ktorá sa do púšte pripomínajúcej Mars vydala v januári tohto roka. V kočovnom kmeni sa cítila dobre. „Dokonca som od nich dostala šatku a beduínske meno,“ prezradila. O svoju bezpečnosť mala strach pred vycestovaním, potom už nie. 

Prežili ste týždeň s kočovnými beduínmi v jordánskej púšti Wadi Rum. Aké to bolo?

Niečo úplne nové. Spočiatku som nevedela, čo od toho čakať. Nakoniec to bol asi jeden z mojich najlepších cestovateľských zážitkov.

Čoho ste sa báli?

Toho, ako to tam funguje. Aj som sa tešila, no zároveň som bola neistá, lebo mi Jordánsko naše staršie generácie opisovali ako nebezpečnú krajinu. 

Bolo nakoniec všetko v poriadku?

Áno. Ešte by som sa tam aj vrátila.

Ako by ste charakterizovali beduínov? 

Sú to veľmi milí ľudia. Hlavne nápomocní. Zniesli by človeku modré z neba. Nemala som žiaden problém a čokoľvek som potrebovala, hneď som to mala. A nielen ja, ale aj turisti, ktorí k nám chodili.

Beduínov tam inak žije viacero a napriek tomu, že nebývajú všetci pokope, sú si ako rodina a jeden obrovský kmeň – navzájom sa poznajú. Napríklad, keď prišiel nejaký iný beduín do nášho kempu, vždy povedali, že je to bratranec.

Beduíni sú tiež veľmi pracovití.

Čo je ich prácou? 

Živia sa väčšinou turizmom. 

Rodina, u ktorej som bola, vlastní kemp. Ten má na starosti šesť alebo sedem bratov a založil ho ich otec. Narodili sa ako beduíni, zostali nimi a živí ich turizmus. 

Pozvali vás aj priamo k nim domov, do typického stanu, ale celý ten týždeň ste žili v kempe pre turistov. Aký rozdiel je medzi tradičným životom beduínov a, naopak, bývaním s turistami?

V kempe sú stany iné – pevnejšie, majú betónový základ. Realita beduínov je však taká, že príbytky sú len z dosiek, cez ktoré je prehodený koberec. V strede jednej veľkej miestnosti majú ohník a okolo neho koberce alebo podušky. Tam spolu všetci bývajú a okolo stanu sú zvieratá – kozy, ťavy, sliepky aj ovce. 

Čím iným sa živia, keď nie turizmom?

Chovom zvierat, výrobou a predajom produktov z nich. Väčšina z nich však pracuje v turizme. 

Niektoré ženy pracujú v najbližšej dedine, kde niečo vyrábajú, šijú. 

V tom kempe ste boli jednou z mála žien. Sú aj tam nejaké beduínky?  

Áno. Sú ale celkom oddelené. Pretože cudzí muž ich nemôže vidieť. Žena však áno, a preto som sa mohla ísť pozrieť do ich stanu, kde som od ich mamy dostala čaj.

Rozprávali ste sa s ňou?

Nevedela po anglicky, nemali sme sa ako rozprávať. Iba mi ponúkla čaj a usmievala sa na mňa. 

Sú tam aj deti? Ak hej, čo robia?

Áno, deti som videla. Chodia do školy. 

Všetci majú základné vzdelanie. Čo sa týka predmetov, majú matematiku a učia sa vlastný jazyk. Cudzí sa neučia vôbec. Deti, ktoré som videla v kmeni, pomáhali rodičom. V tom, kde som bola na návšteve, bolo sedem bratov. Dvaja mali okolo piatich rokov a stretla som ich u nich doma, hrali sa okolo príbytku. Jeden 13-ročný už ale pracoval. Mal na starosti dve alebo tri ťavy, vozieval sa na nich, staral sa o ne a keď bolo treba prísť po turistov, tak ich zobral a prišiel s nimi.

Takže ťavy sú ešte stále ideálny dopravný prostriedok napriek tomu, že už majú autá? 

Dokonca majú na ťavách aj preteky. Tak ako sú u nás závody koní, tak to majú oni s ťavami. A majú aj také, pri ktorých na nich sedia, alebo akrobatické, keď na nich jazdia postojačky.

Pre kmeň beduínov je typické, že sa zvyknú premiestňovať. Ako často sa presídľujú? 

Tí, čo pracujú s turistami, to nemenia. Ich rodičia napríklad áno. Keď nájdu nejaké fajn miesto, zbalia stan a idú tam. Nemajú to nejako časovo ohraničené. Proste sa len rozhodnú. Keď som tam bola, tak ich otec práve našiel nejaké nové miesto pod skalou a hovorili mi, že na ďalší deň všetko zbalia a presunú sa tam. 

Asi nemajú priveľa vecí, keď sa dokážu rýchlo zbaliť.

Nemajú. Podľa mňa im najviac robí ťažkosti presunúť zvieratá.

Ako ich prevážajú? Autami? 

Teraz už áno, synovia im pomôžu. Myslím si ale, že v minulosti zvieratá uviazali a išli s nimi pešo. 

Zo zvierat, ktoré chovajú, pochádza aj ich strava. Aké pokrmy sú pre nich bežné a ktoré slávnostné? 

Základom je beduínsky chlieb, čo je klasický arabský chlieb. Ďalej jedávajú veľa zeleniny, kozí syr, falafel a nejaké mäso zo zvierat. Čo sa týka slávnostnej stravy, mala som tú česť – ak sa to tak dá nazvať, keď sme zabíjali jahňa, to je pre nich slávnostné jedlo. Vždy, keď majú nejakú oslavu alebo im príde niekto na návštevu, pripravujú hostinu a zabíjajú kozu. 

Ako to vyzeralo?

Vzali nás autami za takú skalu, kde už bolo nachystané jahňa. Podrezali ho, zvliekli z kože, naporciovali, dali variť a večer, keď odišli turisti, na obrovský podnos naložili ryžu, veľa zeleniny a uvarenú kozu. Všetci sme to potom jedli rukami, spoločne. 

Na jednom vašom videu bolo vidieť, ako jedlo varili. Dávali ho do zeme, do vyhĺbenej diery.

Neviem, či varili alebo piekli. Bola som z toho zmätená. Síce tam bol oheň, no pod jedlom bola nádoba plná vody. Kvôli jazykovej bariére mi to nevedeli vysvetliť. Pretože anglicky sa naučili od turistov a ich slovná zásoba nebola úplne najsilnejšia. Bolo to však fascinujúce.

Už vieme, ako si zohrievajú stravu. Ako ju potom udržujú v chlade? 

Všetko, čo majú, je čerstvé. Nemajú chladničky. Večer dovezú potraviny a keďže je cez noc zima, tak to nie je problém. Mäso je vždy čerstvé, pretože hneď, ako zviera zabijú, tak ho pripravia.  Takže nič dlho nedržia. Rovnako ani kozí syr. Toho sa väčšinou pripravilo toľko, koľko sa ho aj zjedlo. 

Je ich strava výdatná a rozmanitá?

Majú sa dobre, len je to stále to isté. Rovnaké raňajky, obed aj večera. Zjedla som to, chutilo mi to, bolo to výborné, no radšej mám pestrú stravu. Keď som sa vrátila do Aqaby (mesto v Jordánsku, ktoré sa nachádza 75 kilometrov od púšte Wadi Rum), zjedla som všetko, čo som videla. Určite sa na to dá ale zvyknúť. Dobrovoľník, ktorý tam bol vyše mesiaca, s tým nemal žiaden problém. 

Čo sa vám páčilo najviac u beduínov? 

Ich pokojný život. Starali sa len o to, kedy zavezú turistov do dediny a dovezú nových. Medzitým pokoj, popíjanie čaju pri ohni. Čas bežal pomaly. Celé ma to upokojilo a bolo mi tam veľmi dobre. 

Ako vyzerá ich denný režim? 

Pretože vyznávajú islam, päť modlitieb denne je základ. Modlitby sú však veľmi krátke, pretože celý deň behajú kade-tade. Ráno sa zobudia, pri ohníku čakajú, kým sa turisti naraňajkujú a potom si už rozdelia úlohy – jeden s nimi ide napríklad na prehliadku, druhý na turistiku, tretí ich zavezie do dediny a podobne. Večer sa potom opäť všetci stretnú pri ohni, dajú si spolu večeru, popíjajú do noci čaj a fajčia vodnú fajku.

Majú to beduíni, ktorí žijú tradičným spôsobom, rovnaké? 

Je to dosť podobné. Ibaže oni sa cez deň starajú o zvieratá. Napríklad doja. Takže mi dali ochutnať čerstvopodojené kozie mlieko. Primárne sa teda venujú zvieratám. S tým, že napríklad v ich rodine, bol otec niečo ako „ranger“. Aj keď ale nejakého beduína chytí, stále je to jeho rodina, pretože sú jeden kmeň.

Čo robí ranger?  

Je policajtom v púšti. Dáva pozor, aby sa tam nepytliačilo.

Aká zver žije v púšti Wadi Rum? 

Ťavy, dokonca aj tie neskrotené, líšky, zajace a všeličo možné. Teraz všetko spí, lebo je tam zima, ale cez leto ich je naozaj dosť. 

Územie Wadi Rum patrí do ochrannej oblasti UNESCO. Súvisia s tým nejaké zákazy?  

Zakázaná je napríklad výstavba čohokoľvek okrem beduínskych malých príbytkov. Často som videla na sociálnej sieti videá z púšte z presklených hotelov. V skutočnosti sa ale nenachádzajú na území Wadi Rum. Sú postavené kúsok pred ním. Takže je to trochu zavádzanie. Vidno skaly, piesok, ale stále to nie je v chránenej oblasti. Zároveň je zakázané jazdiť autom po dunách. 

Na vašich videách som si všimla, že ste mali v kempe „štandardnú“ kúpeľňu s teplou vodou. Majú takýto komfort aj „bežní“ beduíni? 

Je to iba v tých kempoch kvôli turistom, pretože keď prišli unavení po celom dni, chceli si dať sprchu. Keby sa mali oblievať nejakými vedrami s vodou, asi by sa im to nepáčilo. V kempe im vždy raz do týždňa priviezla cisterna obrovskú nádrž vody. Prekvapivo, z kohútika tiekla pitná voda. A keďže majú solárne panely, večer bola voda aj teplá. Tá však nie je v každom kempe. A pri ich bežných stanoch som vodu nevidela. Takže tí si podľa mňa chodia vodu niekam nabrať. 

Pokročili technologicky aj čo sa týka internetu? 

Neviem, či to je pravda, ale vraj sme boli jediný kemp, ktorý mal Wifi. Aj keď nám jeden deň prestala ísť a chceli sme sa prejsť do druhého kempu, aby sme dali vedieť majiteľovi, tak nám povedali, že nikde inde internet nezoženieme. Pretože v púšti nebol signál. V našom kempe bol jeden mobil, ktorý vysielal dáta. Wifi bola ale veľmi pomalá a keď som sa snažila pridať niečo na sociálnu sieť, musela som byť priamo pod tým telefónom, ktorý bol pripevnený na akejsi drevenej late. 

V púšti ste sa napriek tomu nenudili, jazdili ste na džípe, venovali sa turistike, objavovali nové miesta. Ukázali vám aj takzvané petroglyfy, ktoré sú na skalách. Čím sú výnimočné?

Petroglyfy sú po celom Jordánsku na skalných útvaroch. Je to akoby staroveké písmo, ktorým sa dorozumievali. Páčilo sa mi, že bolo celkom zrozumiteľné v porovnaní s inými hieroglyfmi. Napríklad na skale bola petroglyfmi vyobrazená žena, ktorá rodila tak, že stála na dvoch kameňoch. Najviac ma zaujalo, že je to typ pôrodu, ktorý sa u nich doteraz používa.

Je to bezpečné alebo hygienické?  

Asi veľmi nie, ale je to v poriadku, keď to tak funguje. Nepýtala som sa ich na to, lebo veľa tém je pre nich tabu. 

Aké napríklad?

Ženy. Ukazovali sme im napríklad nejaké videoklipy pesničiek, kde bolo tam niečo neslušné – napríklad sa niekto vyzliekol, alebo bola žena v spodnej bielizni, a pre nich to bol hriech, haram. Vtedy museli hneď požiadať ich boha o odpustenie. 

Ako to vyzeralo? 

Kľakli si, povedali pár viet a požiadali o odpustenie. Nielenže nemôžu niečo robiť, ale len keď vidia neslušné, musia sa „vyspovedať“ bohu. Haram (hriech) je pre nich aj prípitok. Keď som bola na prehliadke púšte so Slovincami, dali sme si na konci dňa čaj pri ohni a Slovinci, že si pripijeme. Beduín, ktorý bol s nami, si síce pripil, no hneď potom odišiel, schoval sa za skalu, kľakol si a povedal pár viet. Povedal mi, že to môže spraviť, ak potom požiada Alaha o odpustenie. 

Už ste spomenuli, že sa modlia päťkrát denne. Zúčastnili ste sa modlitby?  

Keď sa modlili, väčšinou ich nebolo vidno. Schovali sa alebo išli do nejakej miestnosti. Bežné je, že povedia pár viet pred jedlom. Vtedy poďakujú Alahovi za jedlo a za to, že ho môžu mať. 

Samozrejme, ja som nemusela hovoriť nič. Bola to ich tradícia a rešpektovali, že to nie je moje náboženstvo.

Posedenia pri čaji a ohni ste mali pomerne často. O čom ste sa zhovárali? 

Väčšinou rozprávali, čo spravili ich bratranci. Napríklad, ukazovali nám videá, keď im pred dvomi rokmi nasnežilo. Dospelí chlapi sa tam guľovali, naháňali, hádzali sa do snehu. Ako keď malé dieťa vidí sneh… 

Neviem, koľko z tých príbehov, ktoré nám povedali, je pravdivých. Rozprávali mi napríklad, že jeden ich bratranec išiel v noci na ťave cez púšť do dediny – bolo to nejakých 20 kilometrov, a ten zjedol celú kozu. Vtedy ju uvarili, on si ju dal cez ťavu a po ceste z nej jedol. Až ju zjedol celú. Jeden človek?!

Napadne vám aj nejaká kuriozita? 

Prekvapilo ma, že na tých autách jazdia už od desiatich rokov a ani jeden z nich nemá vodičský preukaz. Keď ma viezli nazad do Aqaby, vyšli sme z púšte na diaľnicu, tak náš šofér, majiteľ toho kempu, si presadol a vymenil miesto s jeho bratrancom. Vysvetlili mi, že vodičský má iba jeden z bratov a všetci ho používajú. Majú k nemu aj občiansky preukaz. 

Prečo nemajú vlastné vodičské preukazy? 

Nepotrebujú ich. V púšti nie sú policajti, takže ich nemá, kto kontrolovať. Vodičský im treba iba vtedy, keď chcú ísť do mesta. Vtedy im stačí bratov preukaz. Skrátka, nepotrebujú si urobiť svoj vlastný.

Hovoríte, že v púšti nie je polícia. Mohol by sa tam udiať kedykoľvek nejaký zločin.

Mohol, ale nedeje sa. Všetci sú ako rodina. A asi by to bolo aj proti ich náboženstvu. Keď som sa ich aj pýtala, povedali, že nemali žiaden problém s kriminalitou. Jedine pytliactvo, na ktoré majú rangera.

Majú v rodine násilie alebo niečo podobné? 

To neviem, a pravdepodobne aj keby som to od nich chcela zistiť, tak by som to nezistila.

Valentína Rybárová

Foto: Bibiána Paršová

You Might Also Like

No Comments

    Leave a Reply