25. marca 1988 sa konala Sviečková manifestácia, ktorá sa zapísala do dejín ako symbol odvahy a nenásilného odporu. František Mikloško, jej zvolávateľ a bývalý predseda Slovenskej národnej rady, dnes poslanec KDH, sa v rozhovore vracia k jej priebehu aj momentom, keď ľudia prvýkrát prekonali svoj strach. Zároveň pripomína jej odkaz, ktorý presahuje dobu a rezonuje aj dnes.
Sviečková manifestácia sa konala v čase, keď ešte nebolo jasné, že komunistický režim padne. Čo vás motivovalo, alebo viedlo k tomu zorganizovať verejný protest proti režimu práve v tomto období?
Tá iniciatíva prišla od Svetového kongresu Slovákov, od mladej nastupujúcej generácie. Boli to Pavol Arnold a hokejista Marián Šťastný, ktorí tam pôsobili.
V roku 1987 zavraždili v Borovciach na fare kňaza Štefana Poláka a pre nich to bol impulz, že treba niečo urobiť. Začiatkom roka 1988 nám poslali list, ktorý dostal Ján Čarnogurský. Písalo sa v ňom, že 25. marca chcú zorganizovať manifestáciu pred všetkými veľvyslanectvami v krajinách, kde žije väčšina Slovákov. Nemala to byť Sviečková manifestácia, ale manifestácia, kde bol transparent, ako na mapu Slovenska stúpa veľká červená ruská sovietska čižma.
My sme sa k tomu pridali, hoci som najprv váhal. Dovtedy sme náboženské akcie organizovali v rámci náboženských miest, na púťach v kostoloch a podobne. Bol to nový fenomén, že ideme do civilného priestoru.
Ján Čarnogurský bol vždycky človek v prvej línii, on bol hneď za, ale vedel, že bez tajnej cirkvi sa to nepodarí. Nakoniec som sa pridal aj ja. Bolo to vnútorné presvedčenie – intuícia, že teraz treba konať.
Oznámil som to spoločenstvu Fatima, ktoré malo najlepšie vybudovanú sieť po Slovensku a biskupovi Korcovi. Keď sa všetci zapojili, určili, že ja budem zvolávateľ. S Jánom Čarnogurským sme tomu dali iný charakter – bez prejavov. Vedeli sme, že ak sa zhromaždenie sústredí na jedného rečníka, režim ho zlikviduje.
Dohodli sme sa, že predložíme konkrétne požiadavky a tí, ktorí s nimi súhlasili, prídu so zapálenou sviečkou. Moment tej sviečky sa stal symbolom celej manifestácie a nenásilného odporu na Slovensku.
Akú úlohu zohrávala pri organizovaní podzemná cirkev a ako medzi sebou ľudia navzájom komunikovali pri príprave týchto aktivít? Nemali ste obavy, že vás ŠtB odpočúva alebo sleduje?
Boli dve línie.
Jedna línia boli naše spoločenstvá. V roku 1966 som prišiel do Bratislavy na štúdia a zoznámil som sa s Vladom Juklom, Silvestrom Krčmérym, biskupom Korcom a začali sa budovať malé spoločenstvá vysokoškolákov. Za 20 rokov sa vytvorila taká sieť, že naozaj tam neprenikol žiadny ŠtBák, lebo to bola sieť dôvery.
Zároveň sme spolu s Jánom Čarnogurským z jeho telefónu podávali správy Antonovi Hlinkovi do Hlasu Ameriky, ktorý to potom vyhlásil. S ním sme presne dohodli, kedy to vyhlási, aby nám zostal čas na odvolanie. Toto bola tá neviditeľná štruktúra. Cez Hlas Ameriky a neskôr aj cez Vatikánsky rozhlas sa oznámilo, že manifestácia bude.
Kľúčové však bolo, že dozrel čas. Stačilo takto málo informácií cez jedno, dve alebo niekoľko vyslaní Hlasu Ameriky, že ľudia prišli z celého Slovenska.
Režim počas Sviečkovej manifestácie nasadil proti demonštrantom vodné delá a policajné jednotky. Ako ste túto situáciu prežívali vy osobne?
Ja som tam nebol, pretože ma ráno zatkli. Na polícii som bol v cele predbežného zadržania od piatku do nedele rána. Podľa svedectiev ľudí to bol mysteriózny zážitok.
V daždi a v ataku policajtov so psami, obuškami a vodnými delami boli ľudia v akejsi extáze. Aj keď ich zhodili na zem, vstali a znovu si zapálili sviečky. Bol to obrovský, gándhíovský skutok.
Objavil sa tam rozmer nenásilného odporu, ktorý zohral kľúčovú rolu aj v novembri 1989 pri Nežnej revolúcii. Heslá Nežnej revolúcie boli: Nie sme ako oni a nechceme násilie. Aj keď boli mokrí, zbití a vyše 120 tisíc ľudí polícia zatkla, oni boli morálnymi víťazmi.
Aké reakcie ste zaznamenali od bežných ľudí po manifestácii? Prevažovala podpora alebo obavy?
Prevažovala absolútna podpora.
Tí ľudia, čo tam boli, sa prerodili. To bol krst odvahy alebo krst Ducha Svätého.
Bol tam aj môj brat Marián s manželkou. Oni sa stali inými ľuďmi. Žili si svojím životom s deťmi, ale potom sa stali ľuďmi aktívnymi. Viacerí ľudia hovorili, že sa tam vnútorne oslobodili a prekonali strach.
Mali ste už vtedy pocit, že režim sa začína oslobodzovať alebo sa pád komunizmu zdal ešte vzdialený?
V našom spoločenstve Fatima sme žili tak trochu víziami. Silvester Krčméry prišiel raz s myšlienkou, že Don Bosco, zakladateľ Saleziánov, mal za svojho života sny, ktoré boli akýmisi proroctvami. Jeden z tých snov bol, že najneskôr sto rokov po jeho smrti Panna Mária urobí vo svete veľký zázrak. Don Bosco zomrel v roku 1888.
Keď sa blížil rok 1988, hovoril som v našich malých spoločenstvách – pripravte sa, komunizmus padá. Samozrejme, keď prišla reálna konfrontácia a udalosti novembra 1989, tie vízie už neboli také isté ako keď sa o nich rozpráva v teplej izbe. Boli vystavené pokušeniu a slabosti, či to naozaj príde. To, že komunizmus padá som zažil až po voľbe prezidenta Havla v decembri – keď som išiel po ulici a uvedomil som si, že komunizmus je minulosťou.
Sviečková manifestácia začala ako náboženská udalosť a skončila ako politická. Bolo to prekvapenie, alebo ste vedeli, že tieto dve veci nejde od seba oddeliť?
Ona nebola už celkom náboženská udalosť. Dovtedy sa naše akcie sústreďovali na pútne miesta. My sme vtedy prvýkrát vyšli na civilné miesto, na Hviezdoslavovo námestie a prvýkrát tam zazneli nielen otázky náboženskej, ale aj občianskej slobody.
To bolo prekonanie Rubikonu a ja si myslím, že aj preto polícia a štát tak tvrdo zasiahli. Vedeli, že katolícka cirkev má veľmi silné siete a že za ňou stojí 10 tisíc, možno 100 tisíc ľudí. Vo chvíli, keď sa začala dotýkať občianskych práv, teda celej spoločnosti, zobrali to politicky.
Bol obrovský krok, že práve kresťania dokázali prví otvorene verejne vyhlásiť, že ľudské práva sú nedeliteľné.
Keď dnes sledujete dianie na Slovensku, nevyvoláva to vo vás podobné pocity ako v minulosti? Ak áno, vedeli by ste pomenovať momenty, kde vidíte paralely?
17. novembra 2025 to bolo prvýkrát, keď vláda zrušila 17. november ako štátny sviatok, ktorý je obrovský symbol. Vtedy prišlo na Námestie slobody 50 tisíc ľudí. Ja som tam vystupoval. V daždi a vetre tam stáli rodiny s deťmi a cítil som podobný pocit ako počas Sviečkovej manifestácie. Toto bola Sviečková manifestácia číslo dva, kde sa už hovorí o demokracii a občianskych právach.
Disent vtedy hovoril o normalizácii – o tom, ako si ľudia zvykli na neslobodu a začali ju považovať za normálnu, a dnes sa opäť hovorí o normalizácii napríklad v kultúre, ale aj v iných oblastiach spoločenského života – kde vidíte dnešnú normalizáciu?
Vidím ju v tom, že na ľudí dopadá akási skepsa. Majú pocit, že s tým sa nedá pohnúť a že vo voľbách aj tak rozhodne väčšina, takže pri moci zostávajú tí istí. A potom myslia na odchod – nielen mladí, ale už aj staršia generácia.
Zároveň tu chýbajú nádej a ľudia, o ktorých by sa človek mohol vnútorne oprieť. My sme vtedy mali biskupa Korca, Viktora Trstenského, Štefana Šmálika, Ladislava Hanusa, Vlada Jukla, Silvestra Krčméryho, ale aj občianskych disidentov ako Šimečku, Kusého či Jablonického. V Prahe, samozrejme, Havla a celú Chartu. To boli ľudia, ktorí boli svetlom nádeje a stáli v prvej línii.
Dnes je úlohou číslo jeden priniesť ľuďom nádej, že nakoniec to prekonáme.
A myslíte si, že možno dnes opäť hovoriť o režime?
Zatiaľ nie.
Ja si myslím, že stále tu je demokracia, máme slobodné voľby a sme súčasťou EÚ a NATO. Osobne neverím, že by bolo možné voľby zmanipulovať. Samozrejme, vláda môže prijať zákony, ktoré by mohli sťažiť prístup do parlamentu napríklad zvýšením volebného kvóra a podobne.
Objavujú sa tu snahy sústrediť moc do jedných rúk, ale zatiaľ sa to nedá porovnávať s minulým režimom.
Ak by ste mali 25 rokov a žili v dnešnom Slovensku, vyšli by ste na námestie so sviečkou?
Verím, že áno. Samozrejme, človek sa nemôže siliť takto z teplej izby. Mám však jednu skúsenosť, že človek by mal ísť za svojou hviezdou. To znamená za tým, ako ho život vedie, ako bol vychovaný, ako sa stretával s ľuďmi. Keď prídu konkrétne udalosti, mal by vedieť na ne reagovať a prijať ich.
Dôležité je však nebyť sám.
V samote človek upadá do vnútornej izolácie, stráca podnety a začína sa trošku degenerovať. Preto je dôležité mať kolektív ľudí, s ktorými sa stretávate, otvorene rozprávate a konfrontujete si názory.
Najmä mať v sebe túžbu po niečom, čo nás presahuje. Nebyť tu len pre seba, ale nájsť si svoje pôsobenie – v cirkvi, v spoločnosti, vo vede alebo inde.
Sviečková manifestácia mala šťastný koniec. V dejinách to tak však nefunguje vždy. Ale ani vy ste vtedy nemohli vedieť, že sa režim čochvíľa zrúti. Má cenu skúšať zmeniť režim dnes?
Sloboda je niečo, o čo treba zápasiť každý deň. Celé dejiny ľudstva idú tým pokušením hada, ktorý vám povie: vy budete ako Boh – vy budete rozhodovať o tom, čo je dobro a čo zlo.
Toho sa chytajú všetci diktátori. Chytali sa toho nacisti, ktorí vyhlásili nadradenosť svojej rasy. Vidíme to aj v dnešnom Rusku, ktoré hovorí náš národ, naše záujmy sú bohom a my budeme rozhodovať o tom, čo je dobré a čo nie.
Svet sa mení a čoraz viac víťazí sila. Je možné, že sa nevyhneme kataklizmám, no dejiny ukazujú, že nakoniec je kľúčová pravda. Tá vždy zvíťazí. Aj keď často za cenu obetí.
Čo by ste povedali ľuďom, ktorí si myslia: ja nie som disident, mňa sa to netýka, prípadne ja sa o politiku nezaujímam?
Každý sa raz v živote obzrie späť. Ja to vidím na ľuďoch, ktorí zostarnú. Tí, ktorí žili len pre seba, prípadne pre svoju rodinu, bývajú často nevrlí, akoby chceli ešte niečo dobehnúť, lebo cítia, že im v živote niečo chýba.
Naopak, ľudia, ktorí sa v živote pre niečo angažovali, vyžarujú pokoj.
Krátko pred smrťou básnika Janka Silana som sa s ním zoznámil a vtedy mi povedal: „V živote mi komunisti skoro nič nevydali, ale napísal som to, čo som napísať mal a dnes mám v duši pokoj.“
A o tom to je. Keď si človek môže povedať, že urobil to, čo mal, prekročil sám seba, vtedy má právo na pokoj. A život sa už postará o ďalšie.
Titulná fotografia: Ján Beránek / Wikimedia Commons
