december 2020

Boris pri jednej z poľných nemocníc

Zachraňoval ľudské životy v Európe, ale aj v krajinách maku a ropy

Európska únia získala v roku 2012 Nobelovu cenu za mier, za premenenie kontinentu neustálych bojov na kontinent mieru, avšak v mnohých krajinách sveta sú vojny stále aktuálnou témou. Mladšie generácie si život v tomto období vedia predstaviť už iba z rozprávania starých a prastarých rodičov, ktorí to zažili na vlastnej koži. Naďalej však ozbrojené zložky členských štátov EU v spolupráci so severoatlantickou alianciou (NATO), pomáhajú pri rôznych konfliktoch v krajinách tretieho sveta. Jednu z najdôležitejších úloh tam zohrávajú práve zdravotnícke tímy, ktoré pracujú v plnom nasadení väčšinou v “poľných” podmienkach, čo robí ich prácu ešte náročnejšou. Časté sú ťažké popáleniny, strelné, rezné a tržné rany a v neposlednom rade masívne poranenia spôsobené podomácky vyrobenými výbušnými a nástražnými systémami, ktoré majú často fatálne následky. Aj napriek tomu, že sú nemocničné zariadenia situované v dôkladne zabezpečených zónach, sú zdravotníci a lekári v neustálom ohrození života. Povstalci a príslušníci teroristických skupín bohužiaľ nerešpektujú morálny kódex o neútočení na záchranné ozbrojené zložky. Jedným z takýchto zdravotníkov je aj bývalý vojak z povolania Boris Kováč, ktorý v súčasnosti pracuje ako transplantačný koordinátor na Oddelení zlyhávania a transplantácie srdca v Národnom ústave srdcových a cievnych chorôb.

Prečo ste si vybrali práve takéto zameranie?

Som človek, ktorý má rád výzvy a rád pomáha ľuďom. Začínal som ako vojak a neskôr, počas výcviku, mi ponúkli, aby som sa stal vojenským zdravotníkom, čo sa mi veľmi hodilo, lebo som predtým študoval na zdravotnej škole. Neváhal som a skúsil som to. Po istom čase som dostal možnosť stať sa členom záchranných ozbrojených zložiek a zúčastniť sa misií v zahraničí. Zúčastnil som sa teda špeciálnych tréningov a išiel som. Mojou prvou krajinou bol Irak.

Ako by ste zhodnotili misie v krajinách tretieho sveta?

Absolvoval som dve vojenské misie, jednu v Iraku a druhú v Afganistane. Najviac sa mi asi vryl do pamäti ten obrovský rozdiel v kultúre. Oproti tej našej, tam ľudia majú úplne iné názory a sociálne vnímanie. Civilistom naša prítomnosť väčšinou nebola príjemná, ale nemali sme na výber, vzhľadom na to, že sme tam boli na rozkaz. Dôležité je, aby vojak pochopil, prečo tam je. S odstupom času, aj napriek udalostiam, ktoré sa mi ma misiách stali, som to bral ako prácu a jediným mojim cieľom bolo splniť rozkaz a vrátiť sa domov živý a zdravý.

Čo bolo hlavnou náplňou vašej práce?

Mojou primárnou funkciou bola pozícia vojenského zdravotníka. Našou úlohu bolo zabezpečiť neodkladný transport v prípade ohrozenia členov tímov ozbrojených zložiek a v rámci svojich možností sme poskytovali zdravotnú starostlivosť aj civilnému obyvateľstvu. Okrem toho sme sa samozrejme starali aj o poranených po transportoch, ale to už priamo v chránenej zóne.

Aké boli podmienky, v ktorých ste pracovali? Čo bolo najťažšie?

Za materiálno-technické zabezpečenie ozbrojených síl zodpovedali z veľkej časti zahraniční partneri, ktorí nám sprostredkovávali aj špeciálne tréningy a výcviky. Keďže sa misie odohrávali v krajinách tretieho sveta, vybavenosť zdravotníckych zariadení bola poddimenzovaná, najmä personálne, ale aj materiálne. Lekár musel zastávať rôzne funkcie a špecializácie, pri ktorých sa zaoberal nielen ochoreniami interného charakteru, ale aj operačnými zákrokmi. Rovnako multifunkční museli byť aj zdravotníci.

Môže vojenský zdravotník poskytnúť starostlivosť aj v civilných nemocniciach a zdravotníckych zariadeniach?

V mimoriadnych situáciách áno, avšak musí to byť rozkaz. Ako som už povedal, tak sme sa snažili v rámci svojich možností pomáhať aj civilistom, ale pokiaľ išlo o nemocnicu, museli sme to mať nariadené veliteľom. Samozrejme, boli aj takéto prípady.

Zažili ste aj situácie, že ste sa museli báť o život?

Vojak, zdravotník, s tým jednoducho rátať musí. Bohužiaľ som sa s takýmito situáciami stretol, no vždy sme to spolu s ostatnými členmi tímu nejako zvládli a mohli sme sa vrátiť späť na základňu, a neskôr aj domov.

Traumatizujúce zážitky sú asi neoddeliteľnou súčasťou vojny. Čo pomáha vám „vyčistiť si hlavu”?

Kontakt s ľuďmi, najmä s mojou rodinou. Ani fyzický pohyb nie je na škodu, chodím na turistiku, pravidelne športujem a robím aj dobrovoľnícku činnosť. Som členom Asociácie samaritánov Slovenskej republiky ako dobrovoľník – záchranár. V spolupráci s Rakúšanmi som absolvoval cvičenia v mimoriadnych situáciách ako sú záplavy, zemetrasenia a iné ohrozujúce udalosti. Ako samaritán som sa zúčastnil aj na medzinárodných misiách v Portugalsku, Rumunsku, Bruseli a Rakúsku.

Hovorili ste, že ste mali možnosť pracovať s pánom profesorom Krčmérym. Čo vám táto skúsenosť priniesla?

Navštevoval som „Tropic team” na Vysokej škole sv. Alžbety, kde pôsobil aj profesor Krčméry, ten ma jedného dňa oslovil, aby som mu pomohol v čase migračnej krízy. Zúčastnil som sa teda na humanitárnych misiách v Slovinsku a Grécku, kde som pomáhal ako zdravotnícky záchranár v utečeneckých táboroch. V Slovinsku som pracoval v poľnej nemocnici, ktorú sme volali slangovo „MASH” a denne sme tam ošetrili od sto do dvesto ľudí. Každé štyri hodiny prichádzal transport s približne tisíckou migrantov, ktorých po ošetrení roztriedili a odviezli autobusmi do rôznych členských štátov Európskej únie. Mali sme na starosti rovnako bábätká, ako aj veľmi starých ľudí. Niekedy sme asistovali i pri pôrodoch. Profesor Krčméry zabezpečil pre zdravotníkov dostatok materiálu a dohodol spoluprácu pri zabezpečovaní liekov a vybavenia na život zachraňujúce úkony. Veľmi dobre sa nám spolupracovalo tiež s neďalekou nemocnicou. V čase, keď vrcholila migračná kríza a bola zrušená migračná cesta medzi Chorvátskom a Maďarskom, profesor Krčméry hľadal spôsob, ako pomôcť ľuďom v utečeneckých táboroch v Grécku. Pamätám si na obdobie, keď v jednom tábore, konkrétne „Idomeni”, bolo tisíce ľudí ošetrovaných dobrovoľnou organizáciou „Lekári bez hraníc”. Všetkých týchto ľudí mali na starosti iba jeden lekár s jednou zdravotnou sestrou. Ak by si niekto nevedel predstaviť ako utečenecký tábor vyzerá, tak je to obrovský areál, ohraničený ostnatým drôtom, v ktorom sa nachádza niekoľko stoviek, tisícov a niekedy až desiatky tisíc ľudí. Za plotom ich strážia ozbrojené zložky. Raz sme išli na obhliadku utečeneckého tábora v Aténach, kde sme sa stretli aj so slovenským honorárnym konzulom v Grécku. Nakoniec sme mali možnosť vidieť všetky aténske utečenecké tábory. Spomínam si na situáciu, keď pri jednom z nich zastal luxusný kabriolet, z ktorého vystúpila blondína a začala ľuďom podávať lieky, plienky, ovocie a rôzne potraviny. Keď som sa jej opýtal, prečo to robí, odpovedala mi, že aj tí utečenci sú ľudia a potrebujú žiť dôstojne aj v takýchto ťažkých podmienkach. Profesor Krčméry robil veci naozaj na sto percent. Podľa môjho názoru je to špičkový odborník, ktorý vždy vedel promptne riešiť všetky situácie. Je to predovšetkým človek, ktorého netreba spoznať len odborne, ale najmä ľudsky, pretože je sám otcom rodiny. Úprimne mu ďakujem za chvíle, ktoré som s ním mohol prežiť a mohol som počúvať o jeho začiatkoch, kariére lekára a o víziách a snoch, ktoré si postupne plní. Veľa som sa od neho naučil.

Myslíte si, že boli slovenskí lekári a zdravotníci lepší ako zahraniční, alebo sme boli na rovnakej úrovni?

Napriek tomu, že sme nemali také vybavenie ako mali zahraniční zdravotníci a lekári, boli sme odborne na rovnakej a niekedy aj vyššej úrovni. Vďaka našej pracovitosti, disciplíne a kolegialite sme si získali veľa priateľov v zahraničí, s ktorými sme doteraz v kontakte.

V týchto situáciách sa toho človek asi veľa naučí. Aké skúsenosti sú pre vás najcennejšie?

Počas pôsobenia v OZSR som získal veľa skúseností a zručností, ktoré som neskôr mohol použiť aj v osobnom „civilnom” živote. Asi mi to doprial osud, že počas misií v krajinách tretieho sveta so mnou niektorí kolegovia odmietali slúžiť, lebo ma posielali na najhoršie výjazdy. Napríklad jedna z mojich kolegýň nezažila za celú svoju službu ani jeden výjazd k pôrodu. Ja som mal niekedy aj tri, štyri za deň. Zachraňoval som ľudí s ťažkými polytraumami, človeka zavaleného drevom v lese, veľakrát som musel resuscitovať deti v kritickom stave a v nemalej miere, by som chcel spomenúť aj udalosť na Slovensku, kde som sa zúčastnil ako člen štvrtej zdravotnej posádky pri havárii autobusu v Hriňovej, kde tragicky zahynulo päť ľudí a vyše tridsať bolo zranených. Toto všetko boli chvíle, keď mi moje skúsenosti pomohli zvládnuť náročné situácie a zachrániť životy. Počas pôsobenia v záchrannej zdravotnej službe som sa zúčastnil aj mimoriadnej akcie po výbuchu plynu vo VOP Nováky, kde prišlo o život osem ľudí, z ktorých štyroch ani nenašli. Obidve tieto udalosti sa stali v roku 2007, takže to bol pre mňa ako záchranára, ale aj človeka, veľmi ťažký rok. Najcennejším na mojej práci je pre mňa predovšetkým kontakt s ľuďmi. Ľudia, ktorým som mohol zachrániť život. Viete, počas dvadsaťročnej praxe ako vojenský záchranár, bakalár urgentnej starostlivosti, som sa stretol s čímkoľvek, no nikdy ma to neodradilo pokračovať a učiť sa novým veciam. Jedna z vecí, ktorá ma asi teší najviac je i to, že mám syna, ktorý ide v mojich šľapajách a už teraz, ako sedemnásťročný chalan, je veľmi šikovný zdravotník a pravidelne sa zúčastňuje na rôznych akciách a cvičeniach.

Aby sme ale neboli príliš vážni, máte aj nejakú vtipnú príhodu, na ktorú si vždy rád spomeniete s úsmevom?

Najvtipnejšia, alebo skôr najmilšia príhoda sa mi stala, keď som počas zdravotníckeho zásahu musel pomáhať odrodiť dieťa v kritickej situácii. Po pôrode sa ma jeho matka spýtala na meno a vypýtala si na mňa kontakt. Po dlhom čase som sa dozvedel, že svoje dieťa pomenovala po mne.

Autor: Arpád Mátyás Pál
Foto: Archív Borisa Kováča

Bc. Boris Kováč – vľavo

Keď je život doslova na tenkom ľade…

Národná transplantačná organizácia vznikla v roku 2011 ako koordinačný článok vo všetkých procesoch transplantácií s presne stanovenými úlohami a povereniami. Za komunikáciu pred odberom orgánu od darcu zodpovedá príslušný koordinátor (lekár), ktorého náplňou je „administratívna” časť transplantácie. Neoddeliteľnou súčasťou národného transplantačného programu je aj Oddelenie zlyhávania a transplantácie srdca v Národnom ústave srdcových a cievnych chorôb. Práve tu v roku sa v roku 2020 zrodila myšlienka zefektívnenia práce koordinátora a bola vytvorená nová funkcia pre špeciálne zaškoleného zdravotníckeho pracovníka s názvom “Koordinátor HTx”. Takýmto koordinátorom je aj Bc. Boris Kováč.

Aké sú rozdiely v náplni práce koordinátorov?

Koordinátor – lekár vyhodnotí indikáciu darcu aj príjemcu pre transplantáciu srdca. Potom kontaktuje koordinátora HTx, ktorý zabezpečí všetku logistiku spojenú s transplantáciou. Ako prínos takéhoto rozdelenia funkcií. Takéto rozdelenie má najmä odbremeniť záťaž personálu transplantačného oddelenia, zefektívnenie a zrýchlenie transportu orgánu, a tým pádom aj operačného zákroku.

Čo je náplňou práce koordinátora HTx?

Koordinátor HTx sa denne zúčastňuje sedenia sestier a dostáva informácie o pacientoch a ich zdravotnom stave. Zúčastňuje sa lekárskych vizít a je v úzkom kontakte s lekármi a primárkou Oddelenia zlyhávania a transplantácie srdca, MUDr. Evou Goncalvesovou CSc. Je zodpovedný za evidenciu listiny pacientov čakajúcich na transplantáciu, tzv. čakacia listina, čiže je aj v neustálom kontakte s Národnou transplantačnou organizáciou, ako aj s odberovými centrami v rámci Slovenskej Republiky. Okrem iného však zodpovedá aj za plánovanie tzv. Transplantačných služieb pre zdravotné sestry na oddelení, ktoré ich majú počas bežných denných a nočných zmien. V súčasnosti sú na oddelení zaškolené 3 takéto zdravotné sestry.

Podľa čoho rozlišujete pacientov na čakacej listine?

Existujú dve hlavné skupiny: aktívni a neaktívni čakatelia. Aktívni už majú zaevidované výsledky všetkých nevyhnutných vyšetrení pred prípadnou transplantáciou. Ide napríklad o krčné, zubné, podrobné hematologické a iné vyšetrenia. Neaktívni, tí čakajú, kým budú mať tieto vyšetrenia kompletné. Nasleduje odborná konzultácia na lekárskom seminári, kde sa neskôr volí ďalší postup. Čo sa týka aktívnych čakateľov, existujú aj rôzne podskupiny, ktoré kategorizujú čakateľa podľa akútnosti. Pacienti v najvyššej skupine sú zaradení do medzinárodného programu, kde sa oslovujú aj iné štáty susediace so Slovenskou Republikou. V takom prípade sa stáva, že sa darcu podarí nájsť pomerne rýchlo.

Ktoré faktory sú najdôležitejšie, aby mohla byť vykonaná transplantácia?

Základom je, samozrejme, aby mali darca aj príjemca zhodnú krvnú skupinu. Druhým, veľmi dôležitým faktorom, je porovnateľná hmotnosť pacienta s darcom, kde sa toleruje maximálna odchýlka tridsať percent. Záleží aj na veľkosti hrudného koša. Ak by bol primalý, nemuselo by sa ho podariť uzatvoriť po operácii. Jednoducho, je to zákrok, pri ktorom treba splniť extrémne prísne medicínske kritériá a zohľadňujú sa faktory, ktorých skúmanie sa neustále zdokonaľuje s vývojom medicínskej technológie.

Ako sa postupuje v prípade, že sa našiel vhodný darca?

Lekár na základe predispozície darcu a parametrov orgánu (v tomto prípade srdca) vyberie vhodného príjemcu, informuje koordinátora HTx o zhode a následne je spustená koordinácia celého procesu transplantácie. Po zosúladení a dohode ostatných odberových tímov sa určí presný čas odberu orgánov pre jednotlivé zákroky a koordinátor HTx zabezpečí kardiochirurga a dopravu odberového tímu. Okrem toho však musí zabezpečiť aj všetko ostatné, ako napríklad chladiaci box či odberovú tašku, ktorá obsahuje zvyšok vybavenia a má určité náležitosti nevyhnutné pre odber orgánu. Pokiaľ ide o odber v rámci Bratislavy, transportuje sa v sanitke, avšak, ak hovoríme povedzme o v Košiciach, prípadne o Českej Republike, tak sa využije letecká preprava. Ide o čas. To znamená, že ak chceme príjemcovi pomôcť, musí byť na operačnej sále NÚSCH v čo najkratšom čase. Hovoríme o čase do štyroch hodín.

Zúčastňujete sa aj vy operačného zákroku?

Samozrejme. Zúčastňujem sa odberu spolu s kardiochirurgom. Najdôležitejším faktorom je súhra tímu chirurgov a čas, za ktorý je možné orgán odobrať a transportovať.

Ako taký výjazd do odberového centra a následný prevoz orgánu od prvého telefonátu vyzerá?

Tak, ako som už povedal, máme dve možnosti transportu. Pozemný a letecký. Ak je odberové centrum vzdialenejšie, dávame prednosť leteckej preprave. Napríklad, keď ide o odber v Martine, alebo Banskej Bystrici, prichádza do úvahy aj pozemný transport, ale iba za asistencie polície, ktorá počas celej prepravy zabezpečuje jej plynulosť.

Čo sa deje po príchode a ako vyzerá zákrok?

V nemocnici sa spolu s kardiochirurgom prezlečieme do sterilného operačného oblečenia a ideme priamo na operačnú sálu. Ja ako koordinátor zabezpečím dokumentáciu darcu a pripravím všetky pomôcky na odber (sterilný lavór, sterilné vedierko, pílku na sternum – hrudnú kosť, hrudníkový rozvierač, transfúznu súpravu, sterilné sáčky a kardioplegickú kanylu s vodičom, ktorá je určená na použitie pri operáciách s mimotelovým krvným obehom na podávanie kardioplegických roztokov do srdca slúžiacich na jeho dočasné zastavenie “kardioplegia” a súčasne sa pomocou nej odvzdušňuje srdce po ukončení operácie). Keď lekár otvorí hrudník, zhodnotí štruktúru a vzhľad srdca. Ako koordinátor som v neustálom spojení s operačnou sálou v NÚSCH, kde už na stole leží príjemca. Po potvrdení potrebnej kvality srdca, oznámim tímu chirurgov v Bratislave zahájenie odberu. Kardiochirurg uzatvorí aortu a ja nahlásim operačnej sále v NÚSCH presný čas. Od tejto chvíle sa začína “odpočítavať čas” štyri hodiny. Počas celého odberového zákroku zabezpečujem komunikáciu medzi pracoviskami, komunikáciu týkajúcu sa logistiky a príslušnú dokumentáciu.

Ako postupujete po odobratí orgánu?

Srdce sa uloží do dvoch sterilných vrecúšok so sterilným roztokom, vloží sa do vedierka, následne do chladiaceho boxu s ľadom a spoločne s kardiochirurgom sa presúvam do Bratislavy, kde odovzdáme chladiaci box operatérom. Transplantácia sa môže začať.

Ak tomu správne rozumiem, tu sa vaša práca končí, však?

Ani zďaleka. Musím ešte spracovať dokumentáciu, tú následne odošlem elektronickou formou do Národnej transplantačnej organizácie a až potom moja práca končí a čakám na ďalšiu transplantáciu… Aj napriek mojim dlhoročným skúsenostiam v neodkladnej zdravotnej starostlivosti, je pre mňa táto práca neustálou výzvou. Motto „Zachráň život” ostáva naďalej zachované a je to najmä nová skúsenosť a vízia, ktorá ma napĺňa nielen profesionálne, ale predovšetkým ľudsky.

Autor: Arpád Mátyás Pál
Foto: Archív Borisa Kováča

Arpád a jeho priateľ Juraj

Alebo jazykolamy pod polárnou žiarou

Island, krajina, ktorá ponúka veľmi širokú škálu možností outdoorových aktivít. V auguste 2017 som ešte ako študent grafického a priestorového dizajnu v Banskej Štiavnici, odcestoval do hlavného mesta Reykjavík za mojim priateľom Jurajom, ktorý tam vtedy pracoval ako horský sprievodca v jednej z najznámejších cestovných agentúr. Táto agentúra ponúka množstvo zájazdov a poznávacích pobytov v oblasti južného Islandu. Najatraktívnejším a zároveň najťažším zájazdom je päťdňová túra na päťdesiatpäť kilometrov dlhej trase Laugavegur (č. Lógavéguř), ktorej magistrála prechádza cez jeden z najrozmanitejších biotopov v krajine. Na tejto trase nájdete od obrovských lávových polí, ľadovcov, hôr, horúcich prameňov, gejzírov, riek a rozľahlých plání čiernej sopečnej pôdy s niekoľkotonovými obsidiánmi, naozaj všetko. Na jeden z týchto zájazdov sa mi podarilo prostredníctvom Juraja dostať. Dohodli sme sa, že mu budem pomáhať ako kuchár pre šestnásťčlennú skupinu ľudí z rôznych krajín sveta, ktorú mal na starosti. Ubytovanie bolo zabezpečené v horských chatách, ktoré boli spravované islandskou turistickou asociáciou (FI). Nachádzali sa v nich poschodové postele a kuchyne zväčša „poľného” charakteru. Toalety boli veľmi provizórne a sprcha bola iba v poslednej zo štyroch chát, kde sme prespali.

Skoro ráno sme odišli z Reykjavíku. Cesta terénnym autobusom trvala niekoľko hodín. Náš cieľ bol základný tábor Landmannalaugar (č. Landmanalögař). Krajina za oknom autobusu pripomínala skôr Mesiac než bežnú prírodu. Okrem machu a rôznych zakrpatených kríkov tam nebola žiadna iná zeleň. Postupne sme sa spoznávali s ostatnými účastníkmi zájazdu. Boli tam ľudia z USA, Mexika, Holandska, Anglicka, Kanady, ale aj z Číny.

Po príchode do tábora sme sa najedli. Jedlo bolo počas celého zájazdu uložené v pevných uzatvárateľných škatuliach. O dopravu surovín a batožiny do horských chát sa nám staral profesionálny horský záchranár Arnan a jeho žena, zdravotná sestra Elva. Potraviny vozili v krytom kovovom prívese z hrubého plechu, zapriahnutom za mohutným terénnym autom so špeciálnymi pneumatikami na prejazd po ľadovcoch a riečnych korytách. Mal som možnosť cestovať v aute s Elvou, čo bolo pre mňa veľmi nezvyčajným zážitkom. A ukázalo mi to úplne iný pohľad na filozofiu rovnoprávnosti, než na akú sme zvyknutí u nás na Slovensku. Po odchode z tábora sme sa presúvali na prvú z chát pomedzi pestrofarebné kopce, odkiaľ neustále syčali sírne pary, pretože práve v tejto oblasti je geotermálna aktivita veľmi silná.

Výstup k prvej chate bol asi ten najnáročnejší. Neustále stúpanie, rôznorodé povrchy a okrem toho všetkého stále pršalo a fúkal silný vietor. Išli sme takto približne štyri hodiny. Nakoniec sme sa dostali na veľkú planinu z čierneho štrku, kde bola ešte stále hrubá vrstva snehu a mne úplne premokli topánky aj oblečenie. S Jurajom sme viedli skupinu a za nami išli slabší a starší, podľa ktorých sme udávali tempo celej skupine. Keď sme konečne zbadali červenú strechu prvej chaty Hraftinnusker (č. Hraptinuskieř), veľmi nám odľahlo. Tešili sme sa, ako sa konečne zohrejeme a vysušíme si veci.

Poveternostné podmienky na tomto mieste sú známe svojou tvrdosťou. Silný vietor, pravidelný dážď, sneh a zima. Aj v lete. Teplota sa nadránom pohybovala okolo šiestich stupňov Celzia. Aj napriek tomu bolo pod chatou vytvorené provizórne miesto pre kemping, kde mali ľudia postavené stany, okolo nich si vybudovali malé múry zo skál, aby boli chránení pred vetrom a dažďom, ktorý naozaj pršal aj odspodu. V chate bolo našťastie príjemne teplo. Prízemie pozostávalo z niekoľkých menších miestností. Prvá bola sušiareň, kde bolo žiaľ také vlhko, že na druhý deň sme mali veci stále mokré. Spálňa mala poschodové postele a zároveň plnila funkciu jedálne, čiže zvyšný priestor zaplnili dva dlhé stoly s lavicami. Kuchyňa aj napriek malému rozmeru splnila svoj účel. V každej chate boli dva veľké hrnce, v tých sa neustále varila voda na plynových horákoch. Slúži ako na umývanie riadov, tak aj na zalievanie kávy, a pod. Na večeru bolo vždy niečo iné a varili sme zo surovín, ktoré nám Arnan nosil čerstvé každý deň. Zatiaľ čo Juraj zabával skupinu a rozprával im rôzne zaujímavosti z okolia, som ja pripravoval večeru pre všetkých. Takto to už potom chodilo každý jeden deň. Jedli sme vždy spoločne a rozdelili sa služby, kto bude v aký deň umývať riad. Spánok bol trochu nepokojný, keďže ho neustále niekto rušil chrápaním a rôznymi pazvukmi, avšak my s Jurajom sme mali zaistené sprievodcovské miesta v podkroví, takže sa nás to, chvalabohu, netýkalo. Ráno sme sa budili pravidelne o 7:30, aby sme stihli vyraziť včas. Raňajky zväčša pozostávali z ovsenej kaše, banánov, jabĺk a škorice a do nej si potom každý primiešal brusnicový lekvár a arašidové maslo. Viem, znie to trochu divne, ale presne takú „nutričnú bombu” sme pred cestou potrebovali. Ráno po prvej noci sa mi podarilo navariť enormné množstvo ovsenej kaše, tak som sa obliekol a rozniesol som ju, ešte horúcu, ľuďom do stanov. Tí boli veľmi vďační za teplé a sýte raňajky, po noci prežitej vo vetre a daždi. Keď sa každý zo skupiny prezliekol a batožinu opäť odovzdal Arnanovi, tak sme sa vydali na skoro tridsaťkilometrovú cestu. Cesta by za normálnych okolností mala o viac ako polovicu menej, avšak Juraj bol posadnutý obchádzkami. Museli sme dokonca aj prebrodiť rieku. Postupne sme sa presúvali k druhej chate, ktorá mala názov Álftavatn (č. Aulftavatn).

Táto chata bola oproti predošlej ako luxusný hotel. Vo vnútri sa nachádzala priestranná kuchyňa s kompletným vybavením. Interiér bol obložený drevom. Hneď vedľa chaty sa mali aj čisté toalety, čo sme všetci ocenili. Pamätám si, že na večeru boli vtedy špagety bolognese a s jedným Talianom sme vtipkovali, že im do „al dente” chýbalo štyri a pol sekundy. Opäť sme jedli za jedným stolom a postupne sme sa spoznávali, hovorili si zážitky zo života… Jazero, ktoré je situované kúsok od chaty je také plytké, že sa dá celé prejsť pešo. Až na jednu časť. Uprostred jazera je kráter, o ktorom hovorí aj príbeh zo začiatku sedemnásteho storočia. Toto jazero bolo veľmi vyhľadávaným miestom pre lovcov, pretože tam chodili odpočívať labute počas jesennej výmeny peria. Keďže boli vtedy slabé a jazero plytké, tak ich ľudia lovili priamo na koňoch, ktorými cezeň cválali. Jeden z nich, konkrétne istý Benedikt, sa vydal na lov labutí spolu so svojou dcérou, ktorá ho čakala na brehu. V plnej rýchlosti sa mu však podarilo vcválať práve do kráteru, kde sa aj s koňom utopil. V tom čase bolo veľkým problémom zohnať rýchlu pomoc, a tak ho našli, až keď ho na severozápadnom brehu jazera vyplavilo. Niektorí chatári mi tvrdili, že ho mali možnosť stretnúť a bol to veľmi zvláštny zážitok. Islanďania sú známi tým, že veria na mágiu a mýtické bytosti.

Sotva sme sa prebudili a opäť sme raňajkovali ovsenú kašu. Juraj sa spolu so skupinou vydal na cestu, tentokrát bezo mňa. Ja som ostal pomáhať Elve pri skladaní kuchynského stanu v kempingovom areáli. Krátko na to som s ňou pokračoval v ceste terénnym autom na ďalšiu chatu. Cestou sme sa ešte zastavili u jej kamarátov na chate Hvanngil (č. Kvangil).

V aute sme si toho s Elvou veľa povedali a rozoberali sme najmä kultúrne a sociálne rozdiely. Elva je matkou troch detí a hovorila mi o tom, ako fungujú medziľudské vzťahy na Islande a aké úlohy zastávajú v rodine žena a muž. Spočiatku som mal pocit, že ide o matriarchát, kde muži nemajú rovnaké práva ako ženy, avšak po čase som tomu porozumel a myslím si, že sa na Slovensku máme ešte veľa čo učiť. Spomenula aj historické dôvody. Keď pôvodné obyvateľstvo na Islande prežívalo najmä vďaka rybolovu a vzhľadom na nedokonalú technológiu a silné morské prúdy okolo ostrova sa často stávalo, že muži ako rybári umierali. Preto sa ženy museli starať v podstate o všetko a združovali sa v spolkoch, kde si navzájom pomáhali. Niektoré z nich fungujú dodnes.

Nasledujúca chata, na ktorú som prišiel o dosť skôr ako Juraj, sa volala Emstrur (č. Emštrüř). Jednalo sa vlastne o komplex viacerých chát, ktoré boli kaskádovito položené. Pod nimi sa nachádzala kempingová časť s vonkajšou kuchyňou. Večeru mala mať tentokrát na starosti Elva, ale dohodli sme sa, že ona pripraví dezert a ja uvarím jahňací guláš. Totižto spôsob prípravy ich tradičnej polievky, ktorý demonštrovala, sa mi nie tak úplne pozdával. Nakoniec si dala aj dupľu a ich tradičné jedlo na maďarský spôsob ocenili aj tamojší chatári. V chatke s nami vtedy bývali aj dve Holanďanky, horolezkyne, tie sa k nám neskôr pridali na pár desiatok kilometrov. Jedna z nich je teraz veľmi významnou antropologičkou a pravidelne publikuje vedeckú literatúru.

Po klasickom ráne sme sa začali presúvať do posledného bodu našej trasy, kde sme mali prežiť dve noci. Chata, ktorá tam stojí, je asi mojím najobľúbenejším miestom na Zemi. Navštívil som ju odvtedy ešte trikrát a niekoľkokrát som sa tam aj pokúšal zamestnať ako warden – chatár, avšak neúspešne, pretože si miesta držia stále tí istí ľudia. Toto miesto sa volá Þórsmörk (č. Th/Forsmörk ) a chata má názov Langidalur (č. Langidaluř). Þórsmörk je najkrajšou prírodnou rezerváciou na južnom pobreží. Preteká ňou obrovské množstvo riek, tie vytvárajú rozsiahle korytá. Keď v roku 2010 vybuchla sopka Eyjafjallajökull (č. Eijafjatlajökutľ) a roztopila ľadovec, ktorým bola pokrytá, koryto rieky pri chate malo údajne desaťkrát väčší prietok vody ako Amazonka. V Þórsmörk-u sa dokonca nachádza aj les, čo je na Islande pomerne vzácny prírodný úkaz, avšak stromy majú nanajvýš len niečo okolo troch-štyroch metrov do výšky. Chata Langidalur disponuje aj sprchou s teplou vodou, ibaže, čo minúta vody, to euro. Prvú noc na chate sme aj napriek tomu venovali hygienickej očiste.

Na druhý deň ráno sme opäť išli na túru. Asi dve hodiny od chaty sa nachádza tzv. plató, odkiaľ bolo vidno celý ľadovcový prstenec okolo južného Islandu. Jediný problém bol, že sa tam dalo dostať iba po hrebeni, pod ktorým je tristo metrov hlboká roklina, čo pre toho, kto má strach z výšok, nebolo nič príjemné. Takže som radšej nepokračoval so skupinou a namiesto toho som preskúmal okolie. Pri koryte rieky rástlo veľké množstvo hríbov.

Večer sme zakončili spoločne, pri dobrom jedle a víne a na druhý deň doobeda sme chatu Langidalur opustili. Po návrate do Reykjavíku na nás čakalo prekvapenie, mali možnosť ochutnať špeciality, ako napríklad jahňacie semenníky a tradičný alkohol Brennivín, ktorý sa vyrába z rasce.

Autor: Arpád Mátyás Pál
Foto: súkromný archív autora

Michaela počas rozhovoru so spevákom Meredith Robom Ravenom

Michaela Kráľovská, šéfredaktorka webu PROROCKER.sk, rozpráva o tom, čo je rocková žurnalistika a aká je situácia na Slovensku

Študovali ste žurnalistiku v Nitre. Chceli ste spájať váš obľúbený hudobný žáner s novinárskou tvorbou vždy, alebo ste mali aj iné plány?

Nikdy som nemala ambíciu ísť do televízie alebo rádia, nemám pocit, že mám na to dostatočne dobrý prejav. Vždy som viac a lepšie písala, s gramatikou nemám žiadny problém a ľahšie sa mi vyjadruje cez písmenká. Štúdium žurnalistiky som si vyberala s vedomím, že chcem písať o hudbe, čomu som sa čiastočne venovala už počas strednej školy. A aj všetky povinné úlohy na vysokej som otáčala na hudbu, najmä na tú rockovú.

Hovoríte, že ste sa venovali rockovej žurnalistike už počas strednej. Ako ste sa k nej dostali?

Chvíľu som písala pre regionálny web, kde som sa venovala najmä kultúre. Moje prvé články boli o kapelách, ktoré vtedy pôsobili v našom okrese. Aktívnejšie som sa tomu začala venovať koncom leta v roku 2013, to som nastupovala do druhého ročníka na vysokej, a objavila som inzerát, že novozaložený rockový web hľadá redaktorov. Skúsila som sa im ozvať a zobrali ma. Dva roky som tam pôsobila ako redaktorka a potom štyri roky ako šéfredaktorka. Začiatkom tohto roka som založila vlastný rockový web PROROCKER.

Ako reagujú ľudia, keď im hovoríte, čomu sa venujete?

Závisí od toho, akí ľudia. Zvyčajne človek „na ulici“ nerieši nejaké druhy žurnalistiky, nevie ani, že je rozdiel medzi spravodajstvom a publicistikou. Zvykne ich však zaujať len to, že keď mám akreditovaný vstup na koncert, tak tam idem vlastne zadarmo. Skôr som bola vždy sklamaná z prístupu pedagógov, ktorí celkovo žurnalistiku o kultúre vnímali akosi podradnejšie. A ak sa na niečo kládol dôraz, tak hlavne(najmä) na divadlo alebo recenzie kníh. Cítila som akúsi krivdu najmä oproti športovej žurnalistike, ktorá sa ako samostatná oblasť dosť vyzdvihuje, ale z novinárskeho pohľadu mi príde oveľa menej rozmanitá a s menej špecifikami než tá hudobná.

Poznali ste sa s Jánom Kuciakom. Čo na rockovú žurnalistiku hovoril on?

Bola som tretiačka a on prvý rok doktorand, keď som sa s ním zoznámila. Vravela som mu o mojom pláne napísať diplomovku na tému rockovej žurnalistiky a posťažovala som sa, že to bude asi zložitejšie, lebo mi s tým z katedry nebude mať kto pomôcť. Hneď sa ponúkol, že môže byť môj konzultant, že ho taká hudba celkom baví. Samozrejme, robil úplne iný typ žurnalistiky, ale s diplomovkou mi veľmi pomohol. Počas konzultácií sme sa o tom veľa rozprávali a zaujímalo ho to. Súhlasil so mnou aj v tom, že je škoda, že sa táto oblasť počas štúdia viac-menej ignoruje. Sledoval aj náš web a aj keď rocková žurnalistika nie je ani zďaleka taká dôležitá ako investigatívna, nikdy som nemala z neho pocit, že by ju zhadzoval alebo nebral vážne.

Čo máte na rockovej žurnalistike najradšej?

Je zložité niečo vybrať, vnímam to ako komplex. Súbor tém, ktorý chcem rozoberať a informovať ľudí, ktorí tú hudbu cítia podobne. Nečakám, že tým zmením svet a ani netvrdím, že je to najdôležitejšie zo všetkého. No keď stojím na koncerte v prvom rade pred pódiom a prechádzajú cezo mňa vlny hudby a eufórie, chcem ten neskutočne dobrý pocit preniesť aj na čitateľov.

Čo je na tom celom najťažšie a predstavuje pre vás najväčšiu výzvu?

Napísať kvalitnú recenziu. Na to musí mať recenzent výborný sluch, ale najmä obrovský prehľad nielen v tvorbe danej kapely, ale aj v jej žánri a celkovo na scéne. A potom ešte rozhovory. Nechcem robiť generické rozhovory v zmysle: Povedzte nám niečo o vašom novom albume. Chcem, aby sa z rozhovoru čitateľ dozvedel niečo nové, čo nikde inde nenájde a zároveň, aby respondent nemal pocit, že odpovedá dvadsiatypiatykrát na tú istú otázku už naučenou odpoveďou. Tiež chcem, aby cítil, že som sa na ten rozhovor pripravila a tých pár minút, ktoré na rozhovor máme, sa snažím využiť čo najzmysluplnejšie.

Ako vznikol PROROCKER?

Po nezhodách s majiteľom webu, kde som pôsobila predtým, som sa rozhodla, že je už čas prestať pracovať pod značkou niekoho iného a začať budovať vlastnú. Keďže okrem rockovej žurnalistiky, ktorá ma neživí, pracujem v oblasti marketingu, nebol pre mňa problém vystavať nový web, značku a s nazbieranými kontaktmi a vzťahmi v brandži začať takmer „od podlahy“. Nebolo to jednoduché, ale keďže sa aj bývalá redakcia rozhodla odísť do nového so mnou, za čo som im stále veľmi vďačná, dalo sa to zvládnuť.

Sledujete situáciu rockovej žurnalistiky na Slovensku? Ako to celé je a aký máte na to názor?

Na Slovensku nie je nejako veľmi rozšírená, takže nie je problém sa v nej orientovať. Navyše sa medzi sebou poznáme, s väčšinou máme korektné vzťahy a snažíme sa aj spolupracovať. U nás žije rocková žurnalistika najmä online. Niektoré weby sú na dobrej úrovni a za roky pôsobenia majú už svoju základňu čitateľov. Problém ale je, že na Slovensku to nikoho neuživí, takže si to každý robí v podstate ako hobby a drvivá väčšina redaktorov nepozná ani základné žurnalistické princípy, o gramatike ani nehovorím. A potom to tak v niektorých prípadoch aj vyzerá.

Na akú spoluprácu či príležitosť ste najviac pyšná?

Spolupracujeme s viacerými. S organizátormi, promotérmi, vydavateľmi, kapelami… Nielen na Slovensku či v Česku, ale aj v zahraničí. Vždy poteší, keď mi príde napríklad mail z Nemecka, že majú pre nás vstupy na zimný festival Wacken, lebo sa im so mnou dobre spolupracuje. Alebo keď moju žiadosť o rozhovor s nejakou väčšou kapelou zahraničná PR agentúra neodbije s tým, že nie sme relevantné médium a nebudú s nami strácať čas.

Nejaké obľúbené zážitky spojené s pôsobením v rockovom médiu?

Zážitkov sa za tie roky nazbieralo veľa. Z koncertov, na ktoré by som možno ako „nenovinárka“ ani nešla. Z rôznych rozhovorov, keď so mnou Mark Tremonti pobehal zákulisie pred koncertom, keď som volala Suzi Quatro domov na pevnú linku alebo keď nám s Lucom Turillim päťkrát padla sociálna sieť počas hovoru na tej istej otázke a do konca interview, ktoré trvalo trikrát dlhšie, ako bol plán, sme sa na tom smiali a povedal mi aj veci, ktoré jeho fanúšikov dosť šokovali. Je to len o tom, akú hodnotu tým zážitkom pripíšete vy sami. Pre niekoho to môže byť banalita, rockovému fanúšikovi to však minimálne vyčarí úsmev na tvári.

Autor: Veronika Hubinská
Foto: súkromný archív Michaely Kráľovskej

Adriána (tretia zľava) na fotografii spolu s Mladými reportérmi z iných krajín

Adriána Henčeková, študentka žurnalistiky a členka programu Mladí reportéri pre životné prostredie, rozpráva o tom, čo pre ňu tento projekt znamená

Ako ste sa dostali k programu Mladí reportéri pre životné prostredie?

Ešte na základnej škole som navštevovala enviro krúžok, ktorý viedla moja vtedajšia učiteľka biológie. Mali sme veľmi dobrý vzťah. Poznala ma a vedela, že rada píšem, aj keď vtedy skôr básničky a iné umelecké texty. Oslovila ma s ponukou zapojiť sa do programu Mladí reportéri pre životné prostredie, ktorá prišla na školu. Síce zostávali len tri dni do uzávierky súťaže, no skúsila som to. Uspela som v národnom, aj v medzinárodnom kole a už je to ôsmy rok, čo som do projektu zapojená.

Môžete nám mladých reportérov v krátkosti predstaviť?

Mladí reportéri pre životné prostredie je medzinárodný enviro vzdelávací program, určený primárne pre školy, ale môžu sa doň zapojiť aj jednotlivci. Tých voláme freelanceri. Tento program sa snaží rozvíjať environmentálne povedomie žiakov spolu s mediálnymi zručnosťami, ale aj občianskou participáciou.

Občianska participácia? Ako to myslíte?

Pod týmto pojmom si môžeme predstaviť nejaký aktivizmus na lokálnej úrovni. Napríklad ma trápia znečistené brehy rieky, v ktorej blízkosti bývam. Namiesto „frflania“ oslovím mestský úrad, ktorý mi povie, že sa o ne stará rybársky zväz. Kontaktujem ich a zistím, že brehy čistia len raz do roka. Vezmem rukavice, vrecia a zorganizujem brigádu. Napíšem o tomto probléme, zdieľam to v miestnej komunite, čím ju aj vzdelávam. Zároveň prispejem k odstráneniu, respektíve zlepšeniu problému. Je to veľmi hmatateľný príklad, samozrejme, nie vždy sa dá všetko vyriešiť vlastnými silami. Prinajmenšom však môžem osloviť kompetentných, ktorí s tým už niečo urobiť vedia.

Čo máte na tomto programe najradšej?

Asi to, že spája žiakov, učiteľov, ale aj verejnosť so záujmom o životné prostredie. Keď som v programe začínala, bolo ťažké nájsť rovesníka, ktorý by sa touto témou zaoberal. Občas ma to nebavilo, pretože som sa cítila sama, ale program mi ukázal, že je veľa mladých po celom svete, ktorým na tom záleží. Tiež mám rada to, že sa všetci, od študentov cez učiteľov až po koordinátorov a lektorov, spoločne vzdelávame a posúvame vpred, a tým sa zlepšuje aj kvalita celého programu.

Aký je váš najväčší úspech spojený s týmto programom?

Ak myslíte nejaký „hmatateľný“ úspech, tak asi to, že som sa s fotografiou Uväznený umiestnila na prvom mieste na medzinárodnom kole súťaže Mladých reportérov pre životné prostredie v roku 2017. Ale za najväčší úspech považujem to, že mi tento program dal veľa odborných zručností a v konečnom dôsledku aj profesijné zameranie.

Aké odborné zručnosti?

Napríklad základy pre tvorbu videa, či spôsoby, ako si zháňať informácie potrebné na písanie článku.

Čo je pre vás v tomto programe najnáročnejšie?

Neustále vymýšľať nové veci, nezaspať a skrátka prispôsobovať sa aktuálnym požiadavkám zapojených škôl. Mladším žiakom, a teda začínajúcim reportérom, vymýšľame workshopy a teraz webináre so základmi tvorby článku, videí alebo fotografií. Starších reportérov na stredných školách môžeme už vzdelávať viac o konkrétnych témach, akými sú klimatická zmena, zero waste životný štýl či územné plánovanie. Za tie roky, čo som v programe, vidím, že sa to mení rýchlo. Pred nejakými piatimi rokmi sme sa rozprávali osobne a cez emaily, sociálne siete sme zanedbávali. Teraz sa všetko presunulo na sociálne siete, do online priestoru, a my zrazu máme za sebou niekoľko úspešných webinárov a ďalšie nás čakajú.

Ktorý enviro problém je podľa vás najdôležitejší? Na ktorý treba najviac apelovať?

Určite klimatická zmena. Ako ľudstvo čelíme kríze a je načase počúvať vedcov a klimatológov. Aj v našom programe sme túto tému dostali na poprednú priečku.

Máte nejaké tipy pre tých, ktorí sa chcú začať správať ekologickejšie?

Nech skrátka začnú od maličkostí ako je vlastná fľaša na vodu, taška, vrecká či zodpovedné nakupovanie. O separovaní odpadu sa už, dúfam, ani nemusíme baviť. Týmito malými krokmi, ktoré robíme ako jednotlivci, vieme ovplyvniť svoje okolie. To môže prerásť až do nejakého lokálneho aktivizmu. Ak s niečím nie sme vo svojom okolí spokojní, skúsme to zmeniť, či už vlastnými silami alebo poprosme o pomoc.

Autor: Veronika Hubinská
Foto: súkromný archív Adriány Henčekovej

Ľudský kontakt cez monitor

Dištančná výučba má svoje pozitíva aj negatíva, tvrdia oslovení vysokoškoláci, ktorí v zimnom semestri nastúpili na vysokoškolské štúdium a hneď sa začali vzdelávať na diaľku. Najväčším benefitom online vyučovania je podľa študentov prvého ročníka z Katedry žurnalistiky Filozofickej fakulty Univerzity Komenského to, že sa vyhnú rannému vstávaniu a cestovaniu. Po prvom semestri na katedre sa však zhodujú, že by zase radi sedeli v triedach a výučbu mali prezenčnú.

I keď sa zatiaľ, v prvom ročníku, ľudovo povedané, len „oťukávali“, osobný ľudský kontakt chýba každému. „Pre krátkosť času sme neboli schopní nadviazať hlboké priateľstvá, no chýba mi chodiť so spolužiakmi na kávičky a čajíky,“ vysvetľuje Ján.

Pri otázkach o obľúbenosti jednotlivých predmetov sa odpovede rôznili. „I keď som sa predmetu obávala, zapísala som si globálnu rozvojovú žurnalistiku, a tá ma baví,“ hovorí Nikola. Väčšinu predmetov hodnotili študenti neutrálne. Problematickou však bola najmä Logika pre žurnalistov, keďže, ako sa opýtaní zhodli, ide o náročnejší predmet a preberať ho cez obrazovku počítača je o to náročnejšie. „Pripomína mi matematiku,“ dodala Nikola. „Je to predmet, ktorý len ťažko pochopím,“ hodnotí logiku Lujza. „Nikdy som si však nemyslela, že ma bude baviť dejepis, no dejiny ma bavia,“ doplnila Lujza.

Celkový dojem z vysokej školy majú študenti zväčša pozitívny. Podľa nich je ťažké hodnotiť školu a prostredie za výnimočných podmienok, no zároveň všetci dúfajú, že sa čo najskôr vrátia do normálu.

Autor: Tatiana Turisová
Foto: unsplash.com, súkromný archiv

Maliar, návrhár, hudobník, gay.

Na prvý pohľad nie je homosexuálny umelec v súčasnosti nič výnimočné. Keď sa však do príbehu dvadsaťročného Martina ponoríme hlbšie a okúsime jeho sladko-trpkú chuť, zistíme, že život homosexuála prináša oveľa viac než len veci spojené s jeho orientáciou, čo pomáha k lepšiemu stotožneniu sa človeka s človekom.

Povedzte nám niečo o sebe.

Môj život sa začína tým, že som sa narodil a nejakou chybičkou som sa ocitol v detskom domove. Pôvodne som mal ísť do Bratislavy, k nejakej „celebritke“, no našťastie sa to zmenilo. Šiel som do Skalice, a tak ma potom našla moja mama. Robila v detskom domove, hneď som jej padol do oka a nastalo isté vzájomné prepojenie. Tesne pred mojimi pätnástymi narodeninami mi zomrel otec, čo bola veľká životná rana, no môj vzťah s mamou to viac upevnilo.

To, že som gay, som tušil odmalička, že asi sa mi páčia viac chlapci ako dievčatá. Postupne sa to stupňovalo, neprišlo to odrazu. V pätnástich som sa priznal mame. Neviem, či bola smutná alebo šťastná, no najmä bola rada, že som sa jej to povedal, ale musela si na to chvíľku zvykať, uvedomiť si, že vnúčatá asi nikdy nebude mať…

Ako váš coming-out prijala širšia rodina?

Priamo som sa im nepriznal, no myslím, že to tušia. Aj tak mi však stále kladú otázky typu – „Kedy budeš mať frajerku?“.

Študujete na umeleckej škole, poviete nám niečo o svojej tvorbe?

Moju prácu by som zhrnul slovami „kontroverzný gay na slovenské pomery“. Čo sa týka výtvarnej tvorby, v minulosti som sa tomu venoval viac. Stále mám chvíle, keď si niečo nakreslím, no pravdupovediac, umelecká škola mi to znechutila, keďže sa to stalo mojou povinnosťou. V poslednom čase som sa skôr zameral na hudbu a návrhy šiat.

Čo najviac ovplyvnilo vašu tvorbu? Slúži vám ako inšpirácia rodinné pozadie?

Nie sú to ani tak rodinné udalosti, ako skôr veci a ľudia okolo mňa a moje vlastné emócie, čo ma inšpirujú.

Je niečo, čo sa snažíte svojim umením povedať?

Význam mojich obrazov by som bral skôr naľahko, sám často neviem, aký majú význam, jednoducho len začnem kresliť. Návrhy odevov prichádzajú tiež zväčša spontánne. Čo sa však týka hudby, v textoch sa často vyskytuje kritika spoločnosti.

Ako sa žije gayovi v malomeste?

No, spočiatku som mal pocit, že ma chce každý zbiť. Celé mesto vedelo, že som gay skôr než som to vedel ja, ale myslím si, že veľmi pomohol môj spôsob prezentovania sa. Ľudia si uvedomili, že sa nebojím a nehanbím sa za to, kto som, preto ma prestali šikanovať.

Aké máte výhody alebo nevýhody oproti gayom z veľkomesta?

Nevýhodou je asi to, že si ma tu veľa ľudí všíma, oproti veľkomestu, kde to často zaniká, čo na druhej strane môže byť aj nevýhoda. Ak si ťa nikto nevšíma, si neviditeľný.

V malomestách sa snažia gayovia často maskovať, aby vyzerali heterosexuálne, pre vlastnú bezpečnosť, no ja som ten typ, čo chodí po ulici a je mu to jedno.

Ako vnímate LGBT+ komunitu na Slovensku?

Podľa mňa by sa mala LGBT+ komunita na Slovensku viac ukazovať, no serióznejším spôsobom, aby mali o nás ľudia čo najlepšiu mienku. Predovšetkým by sme si mali najprv vyriešiť medziľudské vzťahy v rámci komunity, ktoré sú často komplikované, a tak sa sústrediť na našu verejnú prezentáciu.

Autorka: Tatiana Turisová
Foto: súkromný archív Martin Tomek

Zľava: Kubík, Peter Janco a Marcel Kovačič

Peter a Marcel vytvorili miesto, ktoré ponúka dobrú kávu aj felinoterapiu

Keď sa Peter Janco a Marcel Kovačič dostali v roku 2015 k Mačkafé, netušili, aký komplexný bude ich projekt. Prepojili koncept pomoci zvieratám s prínosom pre spoločnosť a inšpiráciu zo zahraničia prispôsobili situácii na Slovensku.

Za pol roka, popri iných prácach, dvaja kamaráti rekonštruovali priestor na Zámockej ulici v Bratislave, vybavovali povolenia a nadväzovali spolupráce. Na začiatku im pomáhali len ich polovičky a ľudia z blízkeho okolia. Postupne však vznikla komunita, vďaka ktorej môžu pomáhať aj desiatkam zvierat naraz.

Iný pohľad

Jeden z cieľov projektu bola osveta, vďaka ktorej by ľudia na Slovensku zahodili predsudky o mačkách. „Sme radi, že sa nám to podarilo,“ hovorí Marcel. „To, ako ľudia vnímajú mačky, sa v posledných rokoch výrazne zlepšilo, čomu sme prispeli aj my našimi aktivitami.“

Peter a Marcel sa v priestoroch na Zámockej ulici starajú o osem mačiek. Všetky sú zachránené z ulice alebo adoptované z depozitov a prešli si neľahkým osudom. Aj vďaka nim ľudia často zmenia názor po prvej návšteve. „Teší nás, keď zákazníci vidia, aké sú, že vedia byť láskavé a chcú sa nechať pohladkať. Potom sa nás pýtajú, či nemáme mačičku na adopciu a sme radi, pretože sa na ne zabúda. Väčšina preferuje psíkov,“ pokračuje Peter, ktorý vysvetľuje, že pri výbere domáceho miláčika sa ľudia zvyknú rozhodnúť najmä pre psa.

„Veľakrát sme svedkami toho, že k nám príde niekto, kto pôsobí drsne a tvrdí, že neznáša mačky. Po pár minútach však behá po kaviarni s úsmevom a hrá sa s nimi,“ dodáva Marcel.

Mačací klub

Mačkafé nie je len kaviarňou, kde si môžete dať obľúbený nápoj a byť so zvieratami. „V prvom rade ide o mačací klub, do ktorého sa každý zákazník zapíše a vďaka tomu nás môže ďalej navštevovať,“ objasňuje Marcel.

Projekt je súčasťou občianskeho združenia Mačacia labka, ktoré spolupracuje s ďalším občianskym združením Mačky SOS. Dobrovoľníci v Bratislave a okolí zachraňujú zvieratá z ulice, s pomocou veterinárov ich preliečujú a poskytujú im dočasné opatery. Keď sú zdravé, môže si ich niekto adoptovať.

„Počet mačiek, o ktoré sa v súčasnosti s našimi dobrovoľníkmi staráme, je individuálny. Niekto môže zobrať do depozitu jednu, ďalší pokojne aj desať,“ dopĺňa Peter. Na začiatku však zakladatelia mačky z ulice brali domov a poskytovali im „dočasku“. Marcelovi v tom dokonca nezabránila ani silná alergia.

Poradňa a terapia

Občas sa Peter a Marcel cítia ako mačací psychológovia. Ľudia k nim chodia po radu ešte skôr, ako sa poradia s veterinárom. „Postupne sme sa museli naučiť nové veci, aby sme vôbec návštevníkom dokázali poradiť. Hovoríme, čo majú skúsiť, čo treba zmeniť a čo zabralo u nás. Sme naozaj radi, že môžeme pomáhať aj v tomto smere a veľakrát sa naše rady osvedčia,“ hovorí Peter.

V Mačkafé si hendikepovaní môžu na vlastnej koži vyskúšať felinoterapiu (mačacia terapia – pozn. redakcie). Peter a Marcel však majú možnosť pozorovať aj ľudí, ktorí prídu zrelaxovať a vypnúť. „Často vidíme, že k nám vojde niekto, kto sa cíti zle a je v strese. Po pár minútach sa však uvoľní a zrazu má silu premýšľať aj nad niečím iným ako sú jeho problémy a hľadá spôsoby, ako nám pomôcť,“ hovorí Marcel.

Komunita, ktorá sa okolo ôsmich mačiek na Zámockej ulici vytvorila je, podľa slov majiteľov, neskutočná. Zo začiatku do klubu a kaviarne chodili najmä turisti, no posledné dva roky sa snažili zacieliť viac na členov, podporovateľov a Slovákov vo všeobecnosti. Majiteľom sa tak podarilo vybudovať fanklub aj bez platenej propagácie.

Viesť takýto projekt je však náročné. „Veľakrát sme mali slabé chvíľky,“ priznáva Marcel, „no pre naše mačky a komunitu sme to ešte nevzdali. Ak si niekto myslí, že sa na niečom takomto dá robiť biznis, tak sa veľmi mýli.“

Chýba im spoločnosť

Vysoké hygienické štandardy boli pre Mačkafé samozrejmosťou dávno pred koronou. Rukavice tu dobrovoľníci používali bežne, rúška mali vždy v zásobe a dezinfekcia bola jednou z podmienok pre vstup do klubu. „Ľudia si myslia, že si dezinfikujú ruky pre seba, ale je to najmä pre mačky. Keď máme otvorené v normálnom režime, tak ich každý deň hladká veľa návštevníkov. Ak by nám preto ochoreli, znamenalo by to pre nás ďalšie náklady u veterinára,“ vysvetľuje Peter.

Teraz však kaviareň funguje veľmi obmedzene, keďže letná či zimná neprichádza do úvahy. „Zákazníkom môžeme podať kávu či koláč so sebou len cez okienko. O nejakej návštevnosti sa v tejto situácii ani nemusíme baviť,“ priznáva Marcel. Nebyť komunity, klub a občianske združenie by pandémiu zrejme neprežilo.

Aj na mačkách je vidno, že ich situácia zasiahla. „Prvé týždne boli spokojné, pretože si mohli oddýchnuť. Teraz im však veľmi chýba ľudský kontakt, ktorý im my dvaja nestíhame dať. Sme tu každý deň, venujeme sa im, no je ťažké uspokojiť potreby ôsmich mačiek, ktoré boli zvyknuté na iný prístup. Niekedy nám nedajú pokoj celý deň, vyžadujú si pozornosť a chodia za nami ako psy,“ uzatvára Marcel.

Autor: Veronika Hubinská
Foto: Veronika Hubinská

Slovenských stredoškolákov lákajú české, anglické a holandské vysoké školy. Naše univerzity pre mnohých z nich nie sú zrejme dosť dobré. Naopak, zahraniční študenti sú vďační za možnosť žiť a študovať v Bratislave. Len na Univerzite Komenského v tomto akademickom roku študuje približne 2500 študentov zo zahraničia.

„Najväčší záujem o štúdium na Univerzite Komenského pretrváva z Nemecka, Nórska, Iránu, Rakúska či Islandu,“ pre webjournal. sk sa vyjadrila Lenka Miller, hovorkyňa najväčšej slovenskej univerzity. Až 15 percent z celkového počtu zahraničných vysokoškolákov navštevuje Lekársku fakultu. „Stále hovoríme o riadnych študentoch, okrem nich v súčasnosti študuje na Univerzite Komenského ďalších 200 mladých ľudí cez program Erasmus+,“ dodáva. Zároveň však treba podotknúť, že z dlhodobého hľadiska klesá počet zahraničných záujemcov.

Byť sám v cudzom meste, ďaleko od rodiny, a učiť sa v inom jazyku. Každý zahraničný študent potvrdí, že začiatky sú náročné. Univerzita Komenského ponúka prípravné kurzy slovenského jazyka, ktoré majú pomôcť cudzincom zvládnuť prijímacie skúšky na vysokú školu. Prípravný kurz absolvovala aj dvadsaťdvaročná Alina pochádzajúca z Ukrajiny: „Hoci je slovenský jazyk podobný môjmu materinskému, komunikácia bola náročná. Všetkému rozumieš, ale nedokážeš to povedať.“ V súčasnosti Alina navštevuje Ekonomickú Univerzitu a rozpráva plynulou slovenčinou, no ako sama vraví, neustále sa učí a zlepšuje.

„So životom v Bratislave som spokojná. Popri štúdiu mám ďalšie dve práce, takže nemám veľa voľného času. Napriek tomu sa snažím zostať v rovnováhe, stretávať sa s kamarátmi a volať rodičom. Na Ukrajinu som zvyčajne cestovala dvakrát ročne, cez letné prázdniny a na týždeň počas školského roka. Tento rok som bola doma naposledy vo februári,“ vysvetľuje Alina, ktorá pre pandémiu nemôže navštíviť svoju rodinu.

Mladých ľudí v oboch krajinách vníma podobne: „ Každý má nejaké ciele. Mne sa zdá, že na Ukrajine dospievame rýchlejšie. Skončíme strednú alebo vysokú školu oveľa skôr než Slováci, hneď po škole pracujeme a tak máme viac skúseností.“

Text: Mária Miháliková
Foto: súkromný archív Aliny

Krátke zamyslenie, čo by bolo, keby som bola mužom

Keby som bola všetečným mužom, vedela by som všetko najlepšie. Ráno by som sa budila s pocitom, že vysvetľovať ženám každú jednu maličkosť, je mojim životným poslaním. A to aj napriek tomu, že by nešlo o raketovú vedu a ženy by si hravo poradili aj bezo mňa.

Keby som bola akýmkoľvek mužom, večerné prechádzky po meste by nesprevádzali paranoje. Nemusela by som sa nervózne obzerať, ak by za mnou kráčal niekto až podozrivo dlho a popritom vo vrecku šmátrať po slznom plyne. Pravdepodobnosť, že by som stretla fyzicky zdatnejšiu ženu, by totiž bola približne rovnaká ako to, že Andrej Danko zvládne učivo slovenčiny z piateho ročníka.

Keby som bola slizkým mužom, dostala by som požehnanie spoločnosti na sexuálne obťažovanie žien. Tým to má dokonca lichotiť, veď ak na okoloidúcu nezakričí ani robotník z lešenia, je podľa všetkého úplne nepríťažlivá.

Keby som bola konzervatívnym mužom, tradičná rodina by bol môj celoživotný cieľ. Manželku by som postavila k sporáku a svojho syna učila, že prejav kritického myslenia a citov je vlastne u chlapa prejavom slabosti.

Keby som bola prostým mužom, poznala by som ženské telo tak, ako ho nepoznajú ani ženy samé. Interupcia by bola mojou obľúbenou témou a reprodukčné práva by som dopriala iba sebe. Dôvody na potrat? Nič vážne, len rozmaznanosť nositeľov chromozómov X.

Život by bol jednoduchý, keby som bola tým všetečným, slizkým, konzervatívnym, prostým a koniec-koncov akýmkoľvek, mužom. Na vlastnosti nezáleží.

Autor: Veronika Hubinská
Foto: Tobias Zils na Unsplash.com