marec 2023

K druhákom bakalárskeho štúdia, na hodinu Metodík žurnalistiky, zavítal bývalý študent našej katedry Samuel Ďuriš, ktorý už dva roky pracuje ako novinár pre mesačník ASB. Najskôr povedal pár slov o tomto časopise a potom detailnejšie rozobral fungovanie redakcie. 

Mesačník sa zameriava na architektúru, stavebníctvo a biznis. Každé číslo má približne sto strán a je rozdelené do šiestich rubrík. Zo žánrového hľadiska v periodiku prevládajú rozhovory, spravodajstvo, reportáže, ale nenájdeme tam takmer žiadne komentáre.

Zaujímavosťou je, že v redakcii pracujú interne len štyria ľudia. Externe ich dopĺňajú ďalší štyria, čo je pomerne málo so zreteľom na rozsah  časopisu. Ten totiž obsahuje dvadsať článkov po tri alebo štyri normostrany, čiže na každého novinára pripadnú približne tri články mesačne. Na prvý pohľad sa zdá, že tri novinárske prejavy mesačne nie je až veľa, ale autori musia popritom publikovať aj na webe. To, že ľudia preferujú  internetové spravodajstvo, dokazuje aj návštevnosť web stránky, ktorá sa podľa Samuela Ďuriša pohybuje okolo stotisíc kliknutí mesačne, kým pri tlačenej verzii je mesačný náklad iba približne desaťkrát menší.

V druhej časti prednášky nám Samo poskytol bližšie informácie o fungovaní redakcie. Podrobnejšie opísal systém plánovania novinárskych prejavov. S tipmi, ako povedal, zväčša prichádza šéfredaktorka, ona tiež určuje, ktorý novinár tému spracuje. Občas tipy zadáva  odborný konzultant, pretože v časopise sa venujú aj stavebnému biznisu.

Pýtali sme sa Sama, ako sa pripravuje na reportáže a rozhovory. Keď ide o rozhovor, je podľa neho dôležité si vopred naštudovať tému, aby vedel správne reagovať na odpovede respondenta. Následne ho osloví, buď cez šéfredaktorku, mailom alebo telefonicky. Pri rozhovore sa najskôr snaží odľahčiť atmosféru a až potom prejsť na jadro témy, aby sa hosť cítil dostatočne komfortne. Pri reportážach volí podobný postup. Keď sme sa ho opýtali, či si robí osnovu, vyjadril sa, že ju nepotrebuje, pretože je zväzujúca a on preferuje spontánne diskusie. Keď je novinársky prejav napísaný, nasleduje jeho zalamovanie. Ide o zdĺhavý proces, ktorý neraz sprevádzajú výmeny názorov s grafikom, keďže sa na tejto časti prípravy spolupodieľa s novinárom. Posledný týždeň pred uzávierkou môžu respondenti ešte doladiť detaily.  Často však v pracovnom procese  vzniknú časové sklzy a články sa upravujú v posledných dňoch pred uzávierkou.

Na záver nám hosť porozprával o začiatkoch svojej novinárskej kariéry v časopise ASB. Priznal sa, že keď začínal pracovať v redakcii, priveľa o architektúre nevedel. Zariskoval však s vyhlásením, že aj keď nemá žiadne skúsenosti, má vážny záujem sa v tejto oblasti vzdelávať. Na  otázku, ako sa študent žurnalistiky, ktorý robí v špecializovanom časopise o architektúre a stavebníctve naučí  všetko potrebné, odpovedal:

,,Dôležité je čítať, čítať a čítať. Čítať domáce a zahraničné rozhovory, venovať téme pozornosť, rozprávať sa s ľuďmi a asi za rok sa toho dá naučiť pomerne veľa.“

Zároveň poukázal na dôležitosť samoštúdia, aby človeka aj pracovné okolie vnímalo ako odborníka.

Autorka článku: Simona Hollósyová

Mariietta Uibari je mladé dievča, pochádza z Ukrajiny. Je študentkou 2. ročníka žurnalistiky na Univerzite Komenského v Bratislave. Ako jej spolužiačku, zaujímal ma jej pohľad nielen na štúdium, či na krutú vojnu v jej vlasti, ale aj na jej život  na Slovensku.

Ako dlho si už na Slovensku ? Zvykla si si na život u nás bez väčších problémov? 

Som na Slovensku dva roky, ale predtým, ako som sa sem presťahovala, som sem chodievala s rodičmi cez letné prázdniny. Neboli žiadne problémy, som spokojná s ľuďmi, so službami, aj s kultúrou. Na život v tejto krajine som si zvykla pomerne rýchlo, lebo kultúrne rozdiely medzi Slovákmi a Ukrajincami nie sú príliš veľké. 

Prečo si si vybrala práve Slovensko?

Tých dôvodov je  viacero. Hlavný je, že moji rodičia tu pracujú viac ako 15 rokov. Presťahovala som sa na Slovensko aj preto, že som chcela vyskúšať život v zahraničí a spoznať novú kultúru. Študovala som slovenčinu aj na Ukrajine. Čiže, vždy sme mali k tejto krajine blízky vzťah a radi sme ju navštevovali.

Štúdium žurnalistiky v Bratislave si vyberá málo mladých ľudí pochádzajúcich zo zahraničia. Prečo si sa rozhodla práve pre tento odbor?

Vybrala som si žurnalistiku najmä preto,  lebo odmalička ma baví písanie. Začínala som s básničkami. Snívala som, že raz budem redaktorkou alebo moderátorkou správ, čo sa mi aj splnilo, keďže teraz som moderátorkou v televízii TA3. Chcela som to vyskúšať a som veľmi rada, že som sa kedysi nevzdala a študujem tento odbor.

Ako sa ti podarilo začleniť medzi terajších spolužiakov? Si spokojná s prostredím v škole?

Áno, veľmi spokojná. Mám úžasných spolužiakov, som vďačná za to, že ma prijali takú aká som aj napriek tomu, že som cudzinka. Prekvapilo ich, keď sa dozvedeli koľko mám rokov, lebo keď som začala študovať, mala som len 16 rokov. Sú skvelí a som rada, že si pomáhame, čo sa týka školy. Najviac som ich podporu pocítila v čase, keď začínala vojna.

Je zrejmé, že študovať na vysokej škole v inom jazyku, je náročnejšie, ako v materinskom. Určite to platí najmä pre žurnalistiku. Ty už hovoríš a píšeš po slovensky výborne. Aký dlhý čas bol potrebný, aby si sa dostala na súčasnú úroveň znalosti nášho jazyka?

Gramatiku som študovala na Ukrajine dva roky, ale bolo to iné ako pre ľudí, pre ktorých je slovenčina rodný jazyk. Odkedy som tu, jazyk sa mi učí jednoduchšie. Som v prostredí, kde prichádzam do kontaktu so slovenčinou každý deň. Tento jazyk sa mi učí jednoduchšie aj preto, že pochádzam zo Zakarpatskej oblasti a pomerne veľa slov máme rovnakých ako Slováci. Stále sa ešte v slovenčine zlepšujem, čítam noviny a knihy týkajúce sa najmä žurnalistiky a psychológie. Taktiež sa rozprávam sa s kolegami z práce, so spolužiakmi, a tak mám dobré možnosti na ďalšie zlepšenie sa v jazyku.

Možno je o tom predčasné hovoriť, ale máš už predbežné plány, čo by si chcela robiť po absolvovaní vysokej školy? Chcela by si pracovať a pôsobiť u nás, na Ukrajine alebo niekde inde?

Chcela by som pracovať v televízií, byť moderátorkou. Zrejme by som po ukončení štúdia ostala na Slovensku, alebo by som sa vrátila domov, ale to sú len moje súčasné myšlienky. Myslím si, že je predčasné hovoriť, čo bude o niekoľko rokov, závisí to od rôznych okolností. Napríklad od toho, kedy skončí vojna. To však nevie nikto. Avšak, pevne verím, že sa skončí čo najskôr.

Vojna na Ukrajine je top téma posledného roka. Vnímam ju ako jasný dôkaz, že budúcnosť  nás všetkých je problém predvídať.  Určite je však ťažké žiť s vedomím, že nemilosrdný agresor, ktorý zaútočil na tvoju vlasť, v útoku stále pokračuje. Čo ti najviac pomohlo zvládnuť negatívne pocity súvisiace s vojnou?

Je to veľmi náročné na psychiku, pokiaľ stále musíme bojovať za nezávislosť a za mier, ktorý sme mali pred inváziou.  Jediné, čo môžem urobiť, je pomáhať Ukrajincom, ktorí sú na Slovensku, či na Ukrajine, a to poskytnutím finančnej alebo psychickej pomoci. A tiež organizovať zbierky pre vojakov. To sú najdôležitejšie veci, ktorými môžem prispieť k tomu, aby sa táto vojna skončila čo najskôr. Všetci rozumieme, že musíme brániť Ukrajinu nielen na fronte, ale aj v zahraničí. Viem však, že sú ľudia, ktorým je oveľa ťažšie ako mne, ktorí stratili svoj domov a rodinu.

Čo si myslíš o pomoci Slovenska Ukrajine? Aký je tvoj názor na takzvané „pochody za mier“ ?

Od vypuknutia vojny v plnom rozsahu som spoznala Slovákov z inej stránky. Som hrdá, že som si vybrala túto krajinu pre štúdium. Poznám veľa ľudí, ktorí prijali doma Ukrajincov, ktorí boli nútení utiecť z domova pred vojnou. Sú to obyčajní ľudia, ale s veľkým srdcom. Aj teraz, po roku vojny, nám stále pomáhajú finančne a cítime aj ich psychickú podporu. Veľmi si  to vážime.

Úprimne, nerozumiem cieľu spomínaných pochodov. Tí účastníci pochodov chcú skutočný mier alebo ruský mier? Rozbombardované domy, zdevastované mestá, telá ležiace na ulici. Je to mier, za ktorý tu teraz bojujú? Podľa môjho názoru sú to zbytočné pochody. Ľudia, ktorí nespoznali vojnu, neboli v Buči, Mariupole, Bachmute, nemôžu takto bojovať za mier!

Ďakujem za rozhovor a prajem ti veľa úspechov v ďalšom štúdiu na našej univerzite.

Autorka: Simona Hollósyová

Foto: Mariietta Uibari

Už takmer dvadsať rokov trvajúca tradícia spolupráce medzi Katedrou žurnalistiky na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského a Inštitútom pre publicistiku a vedu o komunikácii vo Viedni sa dočkala ďalšieho pokračovania. Profesor Wolfgang Duchkowitsch opäť zavítal do Bratislavy, aby v utorok 21. marca, v Rakúskom Kultúrnom fóre, študentom prvého a druhého ročníka bakalárskeho stupňa priblížil vývoj rakúskych médií v 20. storočí. Posledný raz bola hlavným strojcom spolupráce profesorka Danuša Serafínová, od budúceho roka štafetu preberie doktor Ľubomír Bajaník.

Profesor Duchkowitsch počas svojej prednášky predstavil desať zlomov vo vývoji žurnalistiky v Rakúsku v 20. storočí. Najväčšími míľnikmi sú podľa neho začiatok i koniec Prvej svetovej vojny, nastolenie autoritatívneho režimu v roku 1933, pripojenie Rakúska k Tretej ríši, oslobodenie krajiny v roku 1945, uvedenie slobody tlače o desať rokov neskôr, Referendum o rozhlase a v druhej polovici minulého storočia taktiež postupná dualizácia, digitalizácia a globalizácia žurnalistiky.

Profesor taktiež vyjadril svoj odpor k narastajúcej obľube bulváru. Autori v takýchto plátkoch v jeho očiach ,,nie sú novinári, ale iba prevádzkovatelia obľubovanej mašinérie, ktorá je, bohužiaľ, stále častejšie žiadaná čitateľmi.“ Prednáška sa skončila diskusiou, v ktorej sa študenti kládli otázky spojené najmä s vojnou na Ukrajine, ale pýtali sa napríklad aj na kontroverzné víťazstvo komunistov v komunálnych voľbách v Grazi a geopolitické nálady v rakúskej spoločnosti. Celá prednáška bude spracovaná aj v Otázkach žurnalistiky.

Autor: Peter Matis

Foto: Peter Matis

Obchodníci využívajú popularitu sviatkov ako osvedčený spôsob vyššieho zisku. Prezdobené nákupné centrá plné výhodných akcií a tematických produktov sú ako magnet na zákazníkov. Bodaj by aj nie, keď sú všade najmenej mesiac dopredu vylepené reklamy a plagáty, ktoré podprahovo manipulujú ľudí. Slováci sa pri nakupovaní idú zblázniť. V obchodoch sa tvoria dlhé rady a za nákup sú ochotní minúť veľa peňazí. Sviatky zásadne ovplyvňujú dynamiku spoločnosti. 

S prichádzajúcou jarou a teplým počasím sa blíži aj Veľká noc. I keď pôvodom siaha až do starovekého Egypta, veľa ľudí zabúda na jej naozajstný význam. Veriaci kresťania oslavujú zmŕtvychvstanie Ježiša Krista a zvyšok Slovenska len podľahlo komerčnosti tohto sviatku. Nechcem tvrdiť, že by sme mali prestať šíriť slovenské zvyky, ale ich význam sa pod nátlakom marketingu postupne mení. Silná, rokmi zakorenená obyčaj, na Slovensku síce stále pretrváva, no zároveň sa jej čaro začína vytrácať. Čoraz viac ľudí nepripisuje tradíciám taký význam ako kedysi. Jedna skupina Slovákov je zvyknutá navariť veľa jedla, obliať a vyšibať dievčatá vo svojom okolí a najmä investovať do toho veľa peňazí. Nech sú všetci zdraví, šťastní a obchodníci – spokojní. Druhú skupinu ľudí však začína odrádzať nátlak marketingu a na tradície si tiež veľmi nepotrpia. Niet divu, veď tradície idú postupne bokom a všetko je „na jedno kopyto“.

Ďalší príklad je „novoobjavený“ Halloween. Tento americký sviatok začína byť na Slovensku veľmi obľúbený. Duchovia, tekvice, pavučiny a strašidelné masky ovládnu pulty obchodov už začiatkom októbra. I keď jeho popularitaprevláda prevažne medzi mladými ľuďmi, záujem oslavovať ho stále rastie. Strašidelná výzdoba sa z výkladov vytratí až v novembri, keď ju vystriedajú Vianoce. Tie tiež nadobudli svoj komerčný charakter a každý rok prevalcujú rádia a televízne programy. Hovorí sa, že Vianoce sú sviatkom pokoja, nie je to úplne tak. Skôr by som povedala, že všade vládne panika a stres. Ozajstné sviatky sa začnú až vtedy, keď sa nič nedeje.

Autor: Nina Beláková

Foto: Nina Beláková

Jordánsku púšť Wadi Rum s červeným pieskom navštívia ročne tisíce turistov. Oslovila aj Slovenku Bibiánu Paršovú, ktorá sa do nej vybrala sólo. Pre kočovný kmeň beduínov robila týždeň dobrovoľníčku – spravovala im sociálne siete. Porozprávali sme sa s ňou o jej skúsenosti. 

„Milujem púšte a vždy bolo mojím snom bývať uprostred ničoho, s beduínmi. Presne tak, ako to vidí človek vo filmoch,“ približuje Bibiána, ktorá sa do púšte pripomínajúcej Mars vydala v januári tohto roka. V kočovnom kmeni sa cítila dobre. „Dokonca som od nich dostala šatku a beduínske meno,“ prezradila. O svoju bezpečnosť mala strach pred vycestovaním, potom už nie. 

Prežili ste týždeň s kočovnými beduínmi v jordánskej púšti Wadi Rum. Aké to bolo?

Niečo úplne nové. Spočiatku som nevedela, čo od toho čakať. Nakoniec to bol asi jeden z mojich najlepších cestovateľských zážitkov.

Čoho ste sa báli?

Toho, ako to tam funguje. Aj som sa tešila, no zároveň som bola neistá, lebo mi Jordánsko naše staršie generácie opisovali ako nebezpečnú krajinu. 

Bolo nakoniec všetko v poriadku?

Áno. Ešte by som sa tam aj vrátila.

Ako by ste charakterizovali beduínov? 

Sú to veľmi milí ľudia. Hlavne nápomocní. Zniesli by človeku modré z neba. Nemala som žiaden problém a čokoľvek som potrebovala, hneď som to mala. A nielen ja, ale aj turisti, ktorí k nám chodili.

Beduínov tam inak žije viacero a napriek tomu, že nebývajú všetci pokope, sú si ako rodina a jeden obrovský kmeň – navzájom sa poznajú. Napríklad, keď prišiel nejaký iný beduín do nášho kempu, vždy povedali, že je to bratranec.

Beduíni sú tiež veľmi pracovití.

Čo je ich prácou? 

Živia sa väčšinou turizmom. 

Rodina, u ktorej som bola, vlastní kemp. Ten má na starosti šesť alebo sedem bratov a založil ho ich otec. Narodili sa ako beduíni, zostali nimi a živí ich turizmus. 

Pozvali vás aj priamo k nim domov, do typického stanu, ale celý ten týždeň ste žili v kempe pre turistov. Aký rozdiel je medzi tradičným životom beduínov a, naopak, bývaním s turistami?

V kempe sú stany iné – pevnejšie, majú betónový základ. Realita beduínov je však taká, že príbytky sú len z dosiek, cez ktoré je prehodený koberec. V strede jednej veľkej miestnosti majú ohník a okolo neho koberce alebo podušky. Tam spolu všetci bývajú a okolo stanu sú zvieratá – kozy, ťavy, sliepky aj ovce. 

Čím iným sa živia, keď nie turizmom?

Chovom zvierat, výrobou a predajom produktov z nich. Väčšina z nich však pracuje v turizme. 

Niektoré ženy pracujú v najbližšej dedine, kde niečo vyrábajú, šijú. 

V tom kempe ste boli jednou z mála žien. Sú aj tam nejaké beduínky?  

Áno. Sú ale celkom oddelené. Pretože cudzí muž ich nemôže vidieť. Žena však áno, a preto som sa mohla ísť pozrieť do ich stanu, kde som od ich mamy dostala čaj.

Rozprávali ste sa s ňou?

Nevedela po anglicky, nemali sme sa ako rozprávať. Iba mi ponúkla čaj a usmievala sa na mňa. 

Sú tam aj deti? Ak hej, čo robia?

Áno, deti som videla. Chodia do školy. 

Všetci majú základné vzdelanie. Čo sa týka predmetov, majú matematiku a učia sa vlastný jazyk. Cudzí sa neučia vôbec. Deti, ktoré som videla v kmeni, pomáhali rodičom. V tom, kde som bola na návšteve, bolo sedem bratov. Dvaja mali okolo piatich rokov a stretla som ich u nich doma, hrali sa okolo príbytku. Jeden 13-ročný už ale pracoval. Mal na starosti dve alebo tri ťavy, vozieval sa na nich, staral sa o ne a keď bolo treba prísť po turistov, tak ich zobral a prišiel s nimi.

Takže ťavy sú ešte stále ideálny dopravný prostriedok napriek tomu, že už majú autá? 

Dokonca majú na ťavách aj preteky. Tak ako sú u nás závody koní, tak to majú oni s ťavami. A majú aj také, pri ktorých na nich sedia, alebo akrobatické, keď na nich jazdia postojačky.

Pre kmeň beduínov je typické, že sa zvyknú premiestňovať. Ako často sa presídľujú? 

Tí, čo pracujú s turistami, to nemenia. Ich rodičia napríklad áno. Keď nájdu nejaké fajn miesto, zbalia stan a idú tam. Nemajú to nejako časovo ohraničené. Proste sa len rozhodnú. Keď som tam bola, tak ich otec práve našiel nejaké nové miesto pod skalou a hovorili mi, že na ďalší deň všetko zbalia a presunú sa tam. 

Asi nemajú priveľa vecí, keď sa dokážu rýchlo zbaliť.

Nemajú. Podľa mňa im najviac robí ťažkosti presunúť zvieratá.

Ako ich prevážajú? Autami? 

Teraz už áno, synovia im pomôžu. Myslím si ale, že v minulosti zvieratá uviazali a išli s nimi pešo. 

Zo zvierat, ktoré chovajú, pochádza aj ich strava. Aké pokrmy sú pre nich bežné a ktoré slávnostné? 

Základom je beduínsky chlieb, čo je klasický arabský chlieb. Ďalej jedávajú veľa zeleniny, kozí syr, falafel a nejaké mäso zo zvierat. Čo sa týka slávnostnej stravy, mala som tú česť – ak sa to tak dá nazvať, keď sme zabíjali jahňa, to je pre nich slávnostné jedlo. Vždy, keď majú nejakú oslavu alebo im príde niekto na návštevu, pripravujú hostinu a zabíjajú kozu. 

Ako to vyzeralo?

Vzali nás autami za takú skalu, kde už bolo nachystané jahňa. Podrezali ho, zvliekli z kože, naporciovali, dali variť a večer, keď odišli turisti, na obrovský podnos naložili ryžu, veľa zeleniny a uvarenú kozu. Všetci sme to potom jedli rukami, spoločne. 

Na jednom vašom videu bolo vidieť, ako jedlo varili. Dávali ho do zeme, do vyhĺbenej diery.

Neviem, či varili alebo piekli. Bola som z toho zmätená. Síce tam bol oheň, no pod jedlom bola nádoba plná vody. Kvôli jazykovej bariére mi to nevedeli vysvetliť. Pretože anglicky sa naučili od turistov a ich slovná zásoba nebola úplne najsilnejšia. Bolo to však fascinujúce.

Už vieme, ako si zohrievajú stravu. Ako ju potom udržujú v chlade? 

Všetko, čo majú, je čerstvé. Nemajú chladničky. Večer dovezú potraviny a keďže je cez noc zima, tak to nie je problém. Mäso je vždy čerstvé, pretože hneď, ako zviera zabijú, tak ho pripravia.  Takže nič dlho nedržia. Rovnako ani kozí syr. Toho sa väčšinou pripravilo toľko, koľko sa ho aj zjedlo. 

Je ich strava výdatná a rozmanitá?

Majú sa dobre, len je to stále to isté. Rovnaké raňajky, obed aj večera. Zjedla som to, chutilo mi to, bolo to výborné, no radšej mám pestrú stravu. Keď som sa vrátila do Aqaby (mesto v Jordánsku, ktoré sa nachádza 75 kilometrov od púšte Wadi Rum), zjedla som všetko, čo som videla. Určite sa na to dá ale zvyknúť. Dobrovoľník, ktorý tam bol vyše mesiaca, s tým nemal žiaden problém. 

Čo sa vám páčilo najviac u beduínov? 

Ich pokojný život. Starali sa len o to, kedy zavezú turistov do dediny a dovezú nových. Medzitým pokoj, popíjanie čaju pri ohni. Čas bežal pomaly. Celé ma to upokojilo a bolo mi tam veľmi dobre. 

Ako vyzerá ich denný režim? 

Pretože vyznávajú islam, päť modlitieb denne je základ. Modlitby sú však veľmi krátke, pretože celý deň behajú kade-tade. Ráno sa zobudia, pri ohníku čakajú, kým sa turisti naraňajkujú a potom si už rozdelia úlohy – jeden s nimi ide napríklad na prehliadku, druhý na turistiku, tretí ich zavezie do dediny a podobne. Večer sa potom opäť všetci stretnú pri ohni, dajú si spolu večeru, popíjajú do noci čaj a fajčia vodnú fajku.

Majú to beduíni, ktorí žijú tradičným spôsobom, rovnaké? 

Je to dosť podobné. Ibaže oni sa cez deň starajú o zvieratá. Napríklad doja. Takže mi dali ochutnať čerstvopodojené kozie mlieko. Primárne sa teda venujú zvieratám. S tým, že napríklad v ich rodine, bol otec niečo ako „ranger“. Aj keď ale nejakého beduína chytí, stále je to jeho rodina, pretože sú jeden kmeň.

Čo robí ranger?  

Je policajtom v púšti. Dáva pozor, aby sa tam nepytliačilo.

Aká zver žije v púšti Wadi Rum? 

Ťavy, dokonca aj tie neskrotené, líšky, zajace a všeličo možné. Teraz všetko spí, lebo je tam zima, ale cez leto ich je naozaj dosť. 

Územie Wadi Rum patrí do ochrannej oblasti UNESCO. Súvisia s tým nejaké zákazy?  

Zakázaná je napríklad výstavba čohokoľvek okrem beduínskych malých príbytkov. Často som videla na sociálnej sieti videá z púšte z presklených hotelov. V skutočnosti sa ale nenachádzajú na území Wadi Rum. Sú postavené kúsok pred ním. Takže je to trochu zavádzanie. Vidno skaly, piesok, ale stále to nie je v chránenej oblasti. Zároveň je zakázané jazdiť autom po dunách. 

Na vašich videách som si všimla, že ste mali v kempe „štandardnú“ kúpeľňu s teplou vodou. Majú takýto komfort aj „bežní“ beduíni? 

Je to iba v tých kempoch kvôli turistom, pretože keď prišli unavení po celom dni, chceli si dať sprchu. Keby sa mali oblievať nejakými vedrami s vodou, asi by sa im to nepáčilo. V kempe im vždy raz do týždňa priviezla cisterna obrovskú nádrž vody. Prekvapivo, z kohútika tiekla pitná voda. A keďže majú solárne panely, večer bola voda aj teplá. Tá však nie je v každom kempe. A pri ich bežných stanoch som vodu nevidela. Takže tí si podľa mňa chodia vodu niekam nabrať. 

Pokročili technologicky aj čo sa týka internetu? 

Neviem, či to je pravda, ale vraj sme boli jediný kemp, ktorý mal Wifi. Aj keď nám jeden deň prestala ísť a chceli sme sa prejsť do druhého kempu, aby sme dali vedieť majiteľovi, tak nám povedali, že nikde inde internet nezoženieme. Pretože v púšti nebol signál. V našom kempe bol jeden mobil, ktorý vysielal dáta. Wifi bola ale veľmi pomalá a keď som sa snažila pridať niečo na sociálnu sieť, musela som byť priamo pod tým telefónom, ktorý bol pripevnený na akejsi drevenej late. 

V púšti ste sa napriek tomu nenudili, jazdili ste na džípe, venovali sa turistike, objavovali nové miesta. Ukázali vám aj takzvané petroglyfy, ktoré sú na skalách. Čím sú výnimočné?

Petroglyfy sú po celom Jordánsku na skalných útvaroch. Je to akoby staroveké písmo, ktorým sa dorozumievali. Páčilo sa mi, že bolo celkom zrozumiteľné v porovnaní s inými hieroglyfmi. Napríklad na skale bola petroglyfmi vyobrazená žena, ktorá rodila tak, že stála na dvoch kameňoch. Najviac ma zaujalo, že je to typ pôrodu, ktorý sa u nich doteraz používa.

Je to bezpečné alebo hygienické?  

Asi veľmi nie, ale je to v poriadku, keď to tak funguje. Nepýtala som sa ich na to, lebo veľa tém je pre nich tabu. 

Aké napríklad?

Ženy. Ukazovali sme im napríklad nejaké videoklipy pesničiek, kde bolo tam niečo neslušné – napríklad sa niekto vyzliekol, alebo bola žena v spodnej bielizni, a pre nich to bol hriech, haram. Vtedy museli hneď požiadať ich boha o odpustenie. 

Ako to vyzeralo? 

Kľakli si, povedali pár viet a požiadali o odpustenie. Nielenže nemôžu niečo robiť, ale len keď vidia neslušné, musia sa „vyspovedať“ bohu. Haram (hriech) je pre nich aj prípitok. Keď som bola na prehliadke púšte so Slovincami, dali sme si na konci dňa čaj pri ohni a Slovinci, že si pripijeme. Beduín, ktorý bol s nami, si síce pripil, no hneď potom odišiel, schoval sa za skalu, kľakol si a povedal pár viet. Povedal mi, že to môže spraviť, ak potom požiada Alaha o odpustenie. 

Už ste spomenuli, že sa modlia päťkrát denne. Zúčastnili ste sa modlitby?  

Keď sa modlili, väčšinou ich nebolo vidno. Schovali sa alebo išli do nejakej miestnosti. Bežné je, že povedia pár viet pred jedlom. Vtedy poďakujú Alahovi za jedlo a za to, že ho môžu mať. 

Samozrejme, ja som nemusela hovoriť nič. Bola to ich tradícia a rešpektovali, že to nie je moje náboženstvo.

Posedenia pri čaji a ohni ste mali pomerne často. O čom ste sa zhovárali? 

Väčšinou rozprávali, čo spravili ich bratranci. Napríklad, ukazovali nám videá, keď im pred dvomi rokmi nasnežilo. Dospelí chlapi sa tam guľovali, naháňali, hádzali sa do snehu. Ako keď malé dieťa vidí sneh… 

Neviem, koľko z tých príbehov, ktoré nám povedali, je pravdivých. Rozprávali mi napríklad, že jeden ich bratranec išiel v noci na ťave cez púšť do dediny – bolo to nejakých 20 kilometrov, a ten zjedol celú kozu. Vtedy ju uvarili, on si ju dal cez ťavu a po ceste z nej jedol. Až ju zjedol celú. Jeden človek?!

Napadne vám aj nejaká kuriozita? 

Prekvapilo ma, že na tých autách jazdia už od desiatich rokov a ani jeden z nich nemá vodičský preukaz. Keď ma viezli nazad do Aqaby, vyšli sme z púšte na diaľnicu, tak náš šofér, majiteľ toho kempu, si presadol a vymenil miesto s jeho bratrancom. Vysvetlili mi, že vodičský má iba jeden z bratov a všetci ho používajú. Majú k nemu aj občiansky preukaz. 

Prečo nemajú vlastné vodičské preukazy? 

Nepotrebujú ich. V púšti nie sú policajti, takže ich nemá, kto kontrolovať. Vodičský im treba iba vtedy, keď chcú ísť do mesta. Vtedy im stačí bratov preukaz. Skrátka, nepotrebujú si urobiť svoj vlastný.

Hovoríte, že v púšti nie je polícia. Mohol by sa tam udiať kedykoľvek nejaký zločin.

Mohol, ale nedeje sa. Všetci sú ako rodina. A asi by to bolo aj proti ich náboženstvu. Keď som sa ich aj pýtala, povedali, že nemali žiaden problém s kriminalitou. Jedine pytliactvo, na ktoré majú rangera.

Majú v rodine násilie alebo niečo podobné? 

To neviem, a pravdepodobne aj keby som to od nich chcela zistiť, tak by som to nezistila.

• 

• 

• 

• 

Valentína Rybárová

Foto: Bibiána Paršová