máj 2017

Bývať so svojim partnerom alebo nie? Chodíte spolu už predsa nejaký ten piatok, konkrétne tretí alebo štvrtý, a ste na univerzite, takže sa na to cítite byť pripravení. Znie to všetko veľmi jednoducho, výhodne a romanticky. No realita býva často iná. 

Očakávanie: Našli ste si krásny byt v bratislavskej Karlovej Vsi. Áno, je o trochu drahší ako v niektorých iných častiach mesta, ale máte pre seba celé dve izby, čo je v porovnaní s miniatúrnou komorou internátu luxus. Navyše, ak vezmete do úvahy bežné ceny nehnuteľností v Bratislave, je dokonca lacný. No nekúp to! Začína plánovanie. V jednej izbe bude spoločenská miestnosť a pracovňa, kde obaja zamýšľate rozširovať hranice svojho osobnostného rozvoja. V tej druhej spálňa. Tam budete večer čo večer v objatí zaspávať. Navyše, druhá izba môže slúžiť aj ako neutrálna zóna, ak sa niekedy pohádate a budete si od svojej polovičky chcieť na chvíľu oddýchnuť.

Realita: Po krátkej idylke sa z prvej izby stáva skladisko škatúľ od donáškového jedla a použitých ponožiek. Pracujete kdekoľvek, na zemi, na gauči, na posteli, len aby ste už nemuseli sedieť na stoličke malbö zo švédskej nábytkárskej firmy. V lete sa od seba v posteli držíte čo najďalej, pretože ste nechceli priplatiť za klimatizáciu. Tisnete sa k sebe iba v zime, ak jeden z vás ukradne perinu. Alebo, ak ste nemali ani na väčšiu posteľ a tlačíte sa na váľande pre jedného. A čo druhá izba ako neutrálna zóna? Po pár hádkach si poviete, že by ste od seba neboli dosť ďaleko ani vtedy, keby sa niekto z vás dvoch presťahoval na Kanárske ostrovy.

2.   Osobný raj 

Očakávanie: Scéna ako z kolumbijského seriálu. Ráno vstanete, dáte drahej polovičke bozk na rozlúčku, aby ste sa po dlhom dni v škole opäť šťastne zvítali a porozprávali o svojich zážitkoch. Večer si, voňaví a krásne upravení, vyjdete na prechádzku do neďalekého parku alebo si jednoducho sadnete k filmu s doma navarenou večerou a vínom v ruke. Svoj úžasný, spoločne prežitý čas zakončíte milovaním na huňatom koberci jehötve.

Realita: Ráno vám nezvonil budík, takže ste opäť zaspali. Na pusu neostáva čas. Vstanete o desiatej, v strese hľadáte kľúče, peňaženku a utekáte aspoň na koniec tej prednášky, kde už máte dve absencie. Po škole musíte ísť na nákup, opäť došiel toaletný papier. Nijaká romantika, iba číra praktickosť. Beriete auto, pretože chcete kúpiť aj potraviny na večeru. Hodinu sa pri pulte s mäsom dohadujete, či bude stejk alebo diétny kuskus s opekanou zeleninou. Nakoniec to vzdáte. Ležíte na gauči, spotení a vyčerpaní, s dvoma kartónmi z pizze. Rozmýšľate, čo ďalej s načatým večerom. Na koberci jehötve ste to skúšali, ale skončili ste s ekzémom na zadku. Preto radšej pozeráte nezmyselné vtipné videá a snažíte sa neupadnúť do rutiny, v ktorej už dávno ste. Stali sa z vás spolubývajúci.

3.   Úžasný a bohatý sexuálny život 

Očakávanie: Konečne ste voľní. Už sa netlačíte v izbe s ďalšími dvoma cudzími ľuďmi, nemusíte sa zamykať v sprche alebo vešať kravatu na kľučku, aby vás nenachytali. Máte súkromie. Vlastný byt. Môžete sa vyzliecť a behať nahí, kadiaľ len chcete. Môžete tancovať v spodnej bielizni na posteli a vyskúšať aj iné polohy ako tú, pri ktorej nervózne sledujete dvere. Predstavujete si, že sa na seba budete vášnivo vrhať každý večer, cez víkendy možno aj dvakrát.

Realita: Po celom týždni si nájdete čas v sobotu. Sedíte vedľa seba na gauči v teplákoch a jete zmrzlinu. Pozriete sa na seba. „Ideme?“ spýta sa a vy bez slova prikývnete. Idete. Keď už vaše znudené popoludnie v spálni začne konečne naberať na obrátkach, zisťujete, že ani súkromie na priváte s partnerom nie je vždy zaručené. Spoza balkónových dverí na vás vyvaľuje oči šokovaná suseda. Bola taká milá, že vám prišla zavrieť okno. Myslela si, že nie ste doma. Pozeráte sa na seba. Vy na ňu, ona na vás, vy späť na ňu. Ste všetci takí prekvapení, že vám nenapadne nič lepšie, ako jednoducho pozerať. Keď sa konečne spamätáte, rýchlo beriete, čo je po ruke a zakrývate sa, ale je neskoro.

Text: Natália Mrázová

Proces vydania knihy je náročný. Vie to aj Zita Ročkárová, editorka v Slovarte. Nesie totiž zodpovednosť za prácu s motýlími krídlami, ktorými sú stránky knihy. Docieliť ideálnu podobu publikácie, ale zároveň nenarušiť maľbu na týchto stránkových krídlach, si vyžaduje veľkú zručnosť nielen pokiaľ ide o prácu s textom. Ako sama priznáva, práca editorky je „odnevidím donevidím“, ale umožňuje tiež spoznávať nové, zaujímavé myšlienky a ľudí. 

Čo presne obsahuje práca editorky vo vydavateľstve Slovart? 

V Slovarte mám na starosti prípravu obrazových publikácií, prekladových a pôvodných titulov. Pri prekladových tituloch musím nájsť vhodného prekladateľa, ktorý knihu preloží a redaktora, ktorý ju zrediguje. Výsledok ich práce sa potom dostane ku mne. Skontrolujem jej kvalitu, prípadne dotiahnem čo treba. V prípade prekladových kníh väčšinou akceptujeme dizajn, čiže pravidlá hry, ktoré nastavil zahraničný vydavateľ. Pri pôvodných knihách je priestor na kreativitu väčší, tam zasahujem aj do štruktúry diela. Spolu s autorom a grafikom sa snažíme nájsť vhodnú formu pre obsah, čiže pre to, čo chce autor povedať. 

Ako postupujete pri výbere kníh?

Keď príde do vydavateľstva rukopis, prečítam ho a odporučím alebo neodporučím na vydanie. Väčšinou však robím obrazové knihy, ktoré sú z finančného hľadiska náročné, takže ich posudzujem spolu s inými – so šéfom a s kolegami. Množstvo rukopisov ale prichádza takpovediac „zhora“. Sú to autori, s ktorými už spolupracujeme, kde odpadá posudzovací proces alebo jednoducho príde zadanie „robíme túto knihu“. Následne je už iba na mne, autorovi a dizajnérovi nájsť jej správnu podobu. Práca na knihe je odpočiatku kolektívny proces.

Čo je na celom tomto procese najnáročnejšie? 

Nie vždy sa stane, že sa predstavy autora, editora, dizajnéra a kolegov z výrobného oddelenia zhodnú. Občas je náročné dohodnúť sa, najmä ak chce niekto potiahnuť knižku úplne iným smerom než ostatní. Autor často vidí svoje dielo celkom inak ako ľudia z vydavateľstva. Vtedy treba hľadať ani nie tak kompromis, ale skôr – ako zvyknem hovoriť, vhodnú podobu knihy. Treba komunikovať a snažiť sa vysvetliť, prečo práve túto grafiku áno, alebo naopak, prečo radšej nepoužiť krásny papier, ktorý by na inej knihe vyzeral skvele, ale pre túto je nevhodný. Najnáročnejšia je teda komunikácia a práca s autormi. Práve tá je však aj najzaujímavejšia. 

S ktorou knihou vás najviac bavilo pracovať?

Ťažko vybrať len jednu. Každá spolupráca je iná a niečím výnimočná. Ľudia, ktorí knihy napísali, ale aj myšlienky, ktoré zhmotnili do rukopisu, sa líšia. Pozorovať ich je príťažlivé. Práca s knihami ponúka tiež príležitosť spoznať mnohých zaujímavých ľudí. Ťažko teda povedať, s ktorou knihou ma bavilo pracovať. 

O ktorej knihe by ste povedali, že vás výrazne ovplyvnila? Je zároveň vašou najobľúbenejšou?

Najvýraznejšie ma ovplyvnili knihy, ktoré som dostala ako darček. Čiže od ľudí a priateľov, ktorí poznajú môj literárny vkus. Tú, ktorú mám však radšej než iné, som ako darček zhodou okolností nedostala. Je to Majster a Margaréta od Bulgakova. 

Mávate niekedy pocit, že si musíte od kníh oddýchnuť?

Mávam ho pravidelne a dosť často. Nie je dobré, a vlastne to ani neviem, stále rozmýšľať nad knihami. Duševnú prácu je rozumné kombinovať s nejakou manuálnou činnosťou alebo športom.

Ako sa prinútite pracovať, keď by ste prácu najradšej odložili?

Keď by som prácu najradšej odložila a je to možné, tak ju aj odložím. Nie je to efektívne. Prácu však za mňa neurobí nikto iný. Tá redaktorská je odnevidím donevidím a keď ju neurobím v pracovnom čase, urobím ju neskôr. V situácií, keď naozaj musím pracovať aj vo chvíli, keď sa neviem donútiť, mi pomáha myšlienka na imaginárneho čitateľa, ktorý sa na knižku teší. Nemôžem sa predsa vykašľať na ľudí, ktorí tú knižku dostanú ako darček a budú sa z nej tešiť tak, ako ja. To, čo ma motivuje, aby som pracovala, aj keď sa mi v tej chvíli nechce, sú anonymní čitatelia, ktorí sa na knihu tešia. Nepatrí sa ich sklamať.

Ako „resetujete“ od povinností? 

To je rôzne. Pomáha mi šport, najmä plávanie. Priatelia, kultúra, ale aj manuálna práca, to ma tiež veľmi baví. Drobné renovácie nábytku alebo práca v záhrade. Máme dom po starých rodičoch, tam je vždy čo robiť.

Boli ste istý čas v zahraničí. Čo vás naučil život za hranicami? 

Neviem, či ma to naučil život tam, ale určite sa zlepšila moja flexibilita. Moja prvá skúsenosť so zahraničím prišla čerstvo po vysokej škole, keď som študovala druhú vysokú a dostala štipendium vo Francúzsku. Keď sa mladý človek ocitne v zahraničí, v celkom inej krajine, iba so štipendiom a minimom finančných prostriedkov, prinúti ho to reagovať pružne. Snaží sa o seba postarať oveľa viac ako doma. S tým asi súvisí aj môj najvýraznejší zážitok, keď som bola v zlej, až priam existenciálnej finančnej situácií. To prinúti človeka zabojovať.

Čo by ste sa ešte chceli naučiť?

Vďaka najčerstvejšiemu zážitku, dovolenke v Izraeli, sú to najmä jazyky. Chcela by som sa naučiť všetky, čo neviem, aj keď je ich veľmi veľa. A vôbec, chcela by som sa naučiť všetko, čo neviem. Viem, že je to nereálne, ale je to skôr o záujme o veci, o život naokolo.

Rozmýšľali ste niekedy o vydaní vlastnej knihy?

Kedysi som nad tým rozmýšľala, ale dnes už nie. Nechávam to na tých, ktorí písať vedia alebo si aspoň myslia, že to vedia lepšie ako ja! 

Ako editorke je vám práca so slovom veľmi dobre známa. Akú radu by ste dali začínajúcim žurnalistom? 

Žurnalistika alebo práca žurnalistu má oveľa viac ako iné zamestnania výrazný spoločenský dosah. Ovplyvňuje myslenie mnohých ľudí, ktorí na jeho základe nejako konajú alebo majú istý pocit zo života. Každému, kto píše, by som preto odporučila, aby si dobre zvážil, čo spomedzi všetkých tých miliónov viet alebo slov povie ostatným. 

Text: Laura Smitňová
Foto: archív Zity Ročkárovej

Kto sa pokúsil zo socialistickej domoviny utiecť, mohol rátať s krutou smrťou.

Prúd rieky Moravy unášal drobnú postavu. Vojaci na hraniciach medzi Československom a Rakúskom nezaváhali ani sekundu, spustili poplach a ihneď strieľali. Nemali zľutovanie. Podľa dokumentácie Ústavu pamäti národa vypálili 142 rán z ľahkého guľometu, 14 rán z pušky a 67 rán zo samopalu. Až neskôr sa zistilo, že telo patrilo len jedenásťročnému Jozefovi Galusovi. Nikto dodnes netuší, ako sa dieťa do vody vôbec dostalo.  

Pohraničiarom pri práci často asistovali trénované psy, ktoré dokázali pri masakrovaní utečencov oveľa lepšie spolupracovať. Po celej dĺžke hranice boli strategicky rozložené koterce s týmito krvilačnými beštiami a, v prípade potreby, ich vojaci ľahko vypustili na svoju obeť. Špeciálne vycvičené psy mali len jedinú úlohu – vystopovať a zabiť. Až pričasto sa im to darilo. Psí bratia Robby a Rišo oskalpovali a dotrhali aj mladého, len osemnásťročného Hartmuta Tautza, ktorý sa pokúsil „železnú oponu“ prekročiť v bratislavskej Petržalke. Len pár minút ho delilo od vytúženej slobody, no na rozsiahle zranenia pomaly zomieral niekoľko hodín.  

Predstavte si, máte usporiadaný život, štát vám pridelí dobrý byt, rožky v obchode stoja pár halierov. Síce si rad na mäso musíte vystáť, ale všetko ostatné funguje ako hodinky. Tvrdou prácou budujete socialistickú spoločnosť. Ste spokojný, veď nič iné si nedokážete predstaviť. Lenže, čo ak sa nájdu medzi nami takí, čo to dokážu? Majú iný názor a chcú lepšie podmienky? Pokúsia sa utiecť… 

Opustiť dokonalý štát sa však nedá len tak. Nemôžete sa zbaliť a ísť. Svojim konaním riskujete vlastný život a hazardujete aj s budúcnosťou svojej rodiny. Na hraniciach vás totižto vojaci bez milosti odstrelia ako škodnú a ešte za to dostanú aj vyznamenanie. Tak sa aspoň žilo v Československej socialistickej republike. 

Ústav pamäti národa zverejnil fotografie, ktoré dokumentujú zverstvá minulého režimu. Sú na nich stovky obetí, ktoré nemuseli nikomu ublížiť, nemuseli nič ukradnúť, ale len chceli jednoducho odísť. Avšak to sa im nepodarilo.  Okolie Devína je nasiaknuté krvou ľudí, ktorí iba nesúhlasili s bývalým režimom. A ten, kto chcel pokojne žiť, radšej dobrovoľne znášal väznenie vo vlastnej domovine. 

Text a foto: Lucia Puttersteinová

Spolu s pribúdajúcou migráciou a častým stretom odlišných kultúr vznikajú aj rôzne reakcie na iné národy. Na sociálnych sieťach je priveľa názorov a žiaľ, zväčša prevládajú tie negatívne. Oslovili sme preto gréckeho študenta medicíny, ktorý na Slovensku býva už tretí rok, aby sme zistili, aký názor má pre zmenu cudzinec na nás.

Prečo ste si pre štúdium zvolili práve Slovensko?

Študovať zubné lekárstvo je v Grécku takmer nemožné. Každý rok do tohto odboru príjmu iba sto študentov a počet záujemcov dosahuje až stotisíc. Preto je voľba štúdia v zahraničí pre niekoho, kto sa chce stať zubárom, viac ako prijateľná. Okrem toho, Slovensko je súčasťou Európskej únie a úroveň univerzít je tu v porovnaní s inými krajinami relatívne vysoká. Bratislava leží v centre Európy, čo ponúka veľa príležitostí na sebarealizáciu, stret s inými kultúrami a socializáciu. Inšpirovali ma aj moje dve sesternice, ktoré tu tiež študovali.

Čo na Slovensku obľubujete?

Slovensko je naozaj krásna krajina s mnohými úžasnými miestami, ktoré ponúkajú plno aktivít, zážitkov a bádania. Miestna kuchyňa je vynikajúca a ľudia, ktorí sú otvorení skúšaniu nových chutí, budú určite spokojní. Slováci sú veľmi priateľskí a pripravení vždy pomôcť, čo je len dôkazom ich pohostinnosti. Ako študent lekárskej fakulty nemôžem vynechať ani systém zdravotnej starostlivosti a tiež lekárov, ktorí sa vždy starostlivo postarajú o svojich pacientov.

Potvrdili sa vám niektoré zo zaužívaných stereotypov o Slovákoch?

Určite môžem povedať, že Slováci veľa pijú, bez toho, aby pomysleli na čas či miesto. Vidieť preto ľudí opitých už o ôsmej ráno nie je nič výnimočné. Ak sa okrem toho o Slovákoch hovorí aj ako o ľahko urážlivých ľuďoch, tak v tomto podnapitom stave to platí určite. To, že máte najkrajšie ženy môžem len potvrdiť a postrehli to už aj iní cudzinci. O Slovensku je tiež známe, že máte veľa spoločného s Českom, avšak starší ľudia z iných krajín, ako napríklad v Grécku, dodnes nerozumejú rozdielu medzi vami.

Aké stereotypy majú Gréci?

Aj Grécko je plné stereotypov a musím priznať, že mnohé z nich sú, žiaľ, aj pravdivé. Napríklad význam rodiny je u nás úplne odlišný. Príbuzní ako tretí, či štvrtý bratranec, sú rovnako dôležití ako brat či sestra. Tak vznikajú obrovské rody a ešte väčšie rodinné večere. Hlavným znakom Grékov je aj šťastná a uvoľnená nálada. Vedci to spájajú s teplým a slnečným počasím, ktoré u nás pretrváva po celý rok. Medzi ďalšie črty patrí výrazná gestikulácia, dvojnásobné bozkávanie pri stretnutí, preferencia domácich potravín a veľká hrdosť na svoj pôvod a krajinu.

Na čo sú Gréci okrem svojej vlasti ešte hrdí?

Je to najmä história. Verte tomu, alebo nie, každé dieťa pozná veľké osobnosti či významné udalosti z dejín Grécka ešte skôr než začne chodiť do školy. Okrem toho sem patria aj jedlo či jedinečné kúty s nádherným západom slnka.

Chýbajú vám tieto veci?

Samozrejme. Najviac mi chýba more a príjemné teplé počasie, na ktoré som bol zvyknutý po väčšinu roka. Okrem toho mi chýbajú aj tradičné grécke jedlá, nápoje a, samozrejme, rodina a priatelia.

Čo majú naše krajiny spoločné a v čom sú odlišné?

Povedal by som, že máme viac spoločného, ako odlišného. Náboženstvo je čiastočne odlišné, ale v súčasnosti, keď sa na jednom kontinente prelína viacero kultúr, sa zvyšuje počet spoločných znakov. Hodnoty ako čestnosť, vernosť, rodina, pohostinnosť či správanie sú podobné. Systém práva sa, pokiaľ viem, taktiež moc nelíši, a okrem toho, v oboch krajinách sa nájde plno ľudí s láskou pre šport a vytrvalosť v dennodenných povinnostiach.

Stretli ste sa na Slovensku s predsudkami voči cudzincom?

Iste, v každej krajine sú ľudia, ktorí nemajú radi cudzincov. V škole, a to najmä ak dôjde na tému o národnosti, môžu niekedy vznikať problémy najmä u starších profesorov. Okrem toho som sa však na Slovensku stretol aj s nízkou úrovňou anglického jazyka. Vyplýva to pravdepodobne z menšieho cestovného ruchu a histórie, keď bola preferovaná ruština či nemčina. Podobné problémy môžu spôsobovať komplikácie pri socializácii cudzincov. Preto dúfajme, že sa úroveň angličtiny v najbližších rokoch zlepší.

Chcete zostať na Slovensku aj po štúdiu?

To je veľký problém každého gréckeho študenta. V našej krajine je totiž neustále platná branná povinnosť pre mužov. Ak by niekto odmietol vojenský výcvik, dôsledky by boli vážne, pretože sa prakticky nemôžete vrátiť domov. Preto, ak si po ukončení štúdia ihneď nenájdem prácu so zameraním na zubné lekárstvo, som povinný sa vrátiť a odslúžiť rok vlasti.

Text a foto: Dominika Krajčovičová