Od kalamity, povinného testovania či karantény, až po prechádzky bielou Prahou a návštevu Karlovej univerzity
,,Vlak s cieľovou destináciou Praha – Hlavní nádraží, s odchodom pätnásť hodín, dvadsať minút, bude meškať asi šesťdesiatpäť minút. Za vzniknutú situáciu sa ospravedlňujeme,’‘ zaznelo bratislavskou Hlavnou stanicou a moja vysnívaná cesta na Erasmus sa začala komplikovať.
Bol druhý februárový týždeň, teplota jemne nad nulou a v Bratislave svietilo slnko. Po snehu ani stopy, keď sa odrazu objavil husto zasnežený žltý vlak, škrípajúci kolesami o kvalitné slovenské koľajnice. Ako prichádza bližšie, zisťujem, že z pôvodného nápisu zostali len písmená Jet, no žiadny triskáč to nebol. Vagóny takmer celé pokryté súvislou vrstvou snehu a ja som vo svojich bielych teniskách začal rozmýšľať, či som predsa len nemal zvoliť lepšiu obuv.
Po šesťdesiatich piatich minútach čakania v útulnom foyer Hlavnej stanice som nastúpil do vlaku. A hneď prišlo na typický pandemický problém nás, okuliarnikov – kvôli rúšku sa mi zarosili sklá. Nevidel som čísla nad sedadlami, nevidel som sedadlá, nevidel som nič. S prižmúrenými očami som zaostroval na čísla a hľadal päťdesiatpäťku, na ktorú som čakal už vyše hodiny. Mám! Sedím! Dobre je. Zapnem si hudbu, vyleštím okuliare. Som spokojný, dobre je.
,,Kam cestujete?” ozve sa nečakane zo sedadla za mnou. ,,Do Prahy, študovať v rámci programu Erasmus, ” vysvetlím pani čo najstručnejšie. ,,Študovať do Prahy?! Môj vnuk je tam, teraz dostal covid a celé noci vykašliaval krv. Mal horúčky, triašky a dokonca bol týždeň v nemocnici. Ach, dúfam, že vy budete v poriadku!” povedala mi pokojným hlasom a vo mne by ste sa krvi nedorezali.
Vlak sa onedlho pohol a z reproduktorov sa ozval personál: ,,Dámi a páni, z dôvodu snehovej kalamity na území Českej republiky je pravdepodobné, že počas jazdy naberieme ďalšie meškanie.” Takto sa začínal môj Erasmus!
Po šesť a pol hodinovej ceste by som očakával prinajmenšom slnečnú Makarsku riviéru, ale ja som vystúpil dopolmetrového snehu v Prahe. Dobre, možno do menšieho, ako Bratislavčan to mám trochu skreslené. Vonkajšia teplota dosahovala príjemných mínus štrnásť stupňov a ja som v stave tlmeného vedomia začal snívať o teplom radiátore. Ach!
Môj lodný kufor driftoval na zamrznutej pražskej mozaike a ja by som ho bol najradšej zahodil do najbližšieho kontajnera. Cesty a chodníky boli rovnako neodhrnuté ako na Slovensku a mne napadlo jediné – je to taktika! Taktika, aby ľudia počas pandémie nemohli vychádzať von a zostali doma. Taxikár takmer nezdolal kopec k môjmu ubytovaniu, kolesá sa neprestajne pretáčali a ja som si užíval pocit studeného mokra v mojich topánkach.
Opustená Praha
,,Toto je malý krok pre človeka a veľký skok pre ľudstvo!” hovorím si stojac na chodníku po päťdňovej povinnej samotke, teda karanténe. Odrazu začína snežiť, ako pekne sneží! Toľko bielej radosti!
A teraz na vážnejšiu nôtu. Nikdy som v centre Prahy nevidel tak málo ľudí ako teraz, bolo to strašidelné. Na Karlovom moste nás bolo zo desať plus dva psy, na Václavskom námestí o jedného psa viac. Stovežatá Praha bola celá pod snehom, večer sa k tomu pridala hmla a ja som si pripadal ako vo filme Harryho Pottera. Heslo pandémie: ,,Bez rúška ani krok!” sa v Prahe zmenilo na: ,,S rúškom ani na krok!” pretože z tých desiatich ľudí na Karlovom moste sme mali rúško dvaja. A ja, s mojím respirátorom FFP2, som si pripadal, akoby som ušiel z blázinca, pretože na mňa všetci zazerali.
Po absolvovaní povinnej karantény a spoznaní zasneženej Prahy, som konečne zavítal na svoju fakultu Sociálnych vied Karlovej Univerzity. Privítali ma s láskou, akoby som bol jeden z nich. Keďže som doteraz chodil do škôl len v Bratislave, študovať v Prahe pre mňa znamenalo, akoby som sa ocitol na Oxforde v Británii, univerzite v Mníchove, alebo na Stanforde v Kalifornii. Alebo, ako keď sa chlapec zo Sobraniec rozhodne prísť študovať do Bratislavy. Malo to pre mňa ohromný vau efekt, aj keď bolo vyučovanie online.
Solidárni Česi
Koncom marca sa v Prahe udiala vec, o ktorej písali po celom svete. Dlažbu na Staromestskom námestí pokrylo 25-tisíc krížov, symbolizovali obete epidémie koronavírusu. Ľudia na ne nešliapali, obchádzali ich a neskôr pri nich začali spontánne zapaľovať sviečky a dokresľovať kriedami mená svojich blízkych, ktorí podľahli covidu.
Akoby povedal klasik: ,,Ďakujem za kus dobrej roboty.” Tentokrát však treba naozaj poďakovať ľudom z iniciatívy Milion chvilek, ktorí dokázali, že majú srdce na správnom mieste, pretože ľudia si potrebovali niekde uctiť svojich blízkych. A ja som zase vďačný Erasmu, že som mohol tieto momenty zažiť na vlastnej koži – od snehovej kalamity, povinného testovania či karantény, až po prechádzky zasneženou Prahou, návštevu Karlovej univerzity a solidárnosti bratov Čechov.
Text: Andrej Sárközi
Foto: autor
