V sobotu 25. januára sme mali Deň otvorených dverí. Kľučka na katedre dostala zabrať.
Opakuje sa to každý rok a vždy je
to iné: Deň otvorených dverí na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského,
ktorej súčasťou je aj naša katedra. A také to bolo aj v sobotu 25.
januára, keď k nám zavítalo vyše pol stovky záujemcov o štúdium žurnalistiky.
„Stále prichádzajú mladí ľudia, ktorí sa pre novinárčinu nadchli a dúfajú, že sa stane ich budúcou prácou. Mnohí z nich neprichádzajú len so záujmom, ale aj so skúsenosťami, už niečo v živote napísali a uverejnili,“ povedala profesorka Danuša Serafínová. „Po skončení školy nájdu všetci z nich uplatnenie, čo nás veľmi teší, a viacerí z nich časom zastávajú významné posty.“ V tomto je to každý rok rovnaké. Aj v tom, že – ako povedal vedúci katedry Ján Hacek, dokážeme týchto mladých ľudí inšpirovať, aby mali chuť raz pracovať v médiách. „Veríme, že ocenia prácu profesionálov na katedre,“ povedal.
No
a v čom je to každý rok iné? Stále si kľučku na našej budove podávajú
iní študenti. „Som z Ukrajiny, študujem
biológiu a chémiu v Košiciach, ale nevybral som si dobre. Žurnalistika mi je
bližšia. Na Slovensku som štyri mesiace
a do prijímacích pohovorov si chcem zlepšiť slovenčinu, aby som mohol byť
moderátor. Je to môj cieľ a chcem si za ním ísť,“ vyslovil sa Vladislav
Jakcovy z Kyjeva, jeden z troch záujemcov z krajiny našich
východných susedov.
Rodičia študentky z Česka sa čudovali, že ani na fakulte, ani na katedre nepočuli češtinu. „Máte tu aj študentov z Česka? Ani na parkovisku sme nevideli žiadne autá s českou ešpézetkou,“ informovali sa, kým ich dcéra počúvala prednášku o podmienkach prijatia na katedru.
Medzi záujemcami boli aj dve študentky, ešte len druháčky na strednej škole, ale už teraz sa zaujímali, aké výberové predmety ponúkame. Čo môžeš urobiť dnes…
Ale väčšinou
boli medzi záujemcami takí, ako Dominik Kotes z Pezinka. „Písať články ma
jednoducho baví,“ povedal nám. Zo slovenčiny bude mať na vysvedčení jednotku,
ale veľmi dobre vie, že to nestačí. „Zatiaľ som amatér, svoju budúcnosť však vidím
v médiálnom online svete.“
Ale prekvapiť sme mali záujemcov čím aj my. „Vy naozaj viete, kde je Lietavská Svinná, odkiaľ som prišiel? To by ste boli prví!“ čudoval sa mladý muž. Ubezpečili sme ho, že nielenže vieme, že leží kúsok od Lietavskej Lúčky pri Žiline, ale že vedľa nej je obec Babkov, odkiaľ sa dá poľnou cestou prejsť k lesníckej chate v Patúchu… Napokon, aj to patrí k novinárčine. Vedieť sa zorientovať a nájsť správny smer. Dúfame, že našim budúcim kolegom sa to podarí.
Bývalý superstarista o rýchlej popularite, talentových šou a svojej budúcnosti
Jakub Pružinský je, čo sa týka chlapcov, najúspešnejším účastníkom poslednej série Superstar. Celkovo skončil štvrtý, v semifinále súťaže zaujal výborným výkonom s piesňou I see fire od Eda Sheerana. Vo finále mu porota aj verejnosť vyčítali slabú rytmiku. Od konca súťaže prešiel takmer rok a pol, Jakub vydal jednu pieseň, ale drží sa skôr v ústraní. Ako spomína na súťaž a ako vidí svoju budúcnosť?
Počas finálových kôl vás veľa ľudí kritizovalo, no napriek
tomu posielali hlasy a vy ste museli súťažiť ďalej. Dalo sa to vydržať?
Situáciu som nezvládal. Pred každým finálovým kolom som mal
zbalený kufor. Nechcel som tam ostať, z každej strany sa valilo niečo zlé. Myslel
som si, že si zo mňa ľudia uťahujú, že mi posielajú hlasy z recesie. Vystúpenie
som nikdy neodflákol a vložil som doň maximum, ale vo finále som to už
nehrotil. Na druhej strane, boli aj pozitívne správy, no nenávisti bolo viac.
Pomáhalo vám vtedy, že sú aj ľudia, ktorí vás majú radi?
Áno, aj. Predovšetkým by som sa však nedokázal vzdať.
Neodpustil by som si, že som zahodil príležitosť, ktorú iní nedostanú.
Kto konkrétne vám pomáhal, keď sa na vás valila kritika?
Najviac mi pomáhala moja
mama. Tá je mi vždy oporou. Ale tiež zvyšok rodiny, fanúšikovia a v neposlednom
rade moji blízki priatelia.
Dostávali ste negatívne ohlasy aj súkromne? Písali vám ľudia
správy?
Ježišmária, veľmi veľa. Bral som to osobne a miestami som si
myslel, že sa z toho zbláznim. Potom som začal čítať aj tie príjemné ohlasy, ktoré
ma nakopli.
Neuvažovali ste nad zrušením profilu na sociálnej sieti a založením stránky, ktorú dáte niekomu spravovať?
Ani nie. Potom by som nebol v kontakte s ľuďmi vôbec. Ak je
kritika konštruktívna, môžem na niečom zapracovať, no väčšinou to boli hnusné
veci.
Aké bolo vypadnúť zo súťaže? Prestali ľudia „rýpať“?
Ani nie, pokračovali. Najmä keď som pridal zvláštne fotky (obrázky s retiazkou od ucha po nos). Už ich nezaujímala hudba, ale to, že sa zosmiešňujem a že neviem, ako ešte zaujať. Paradoxne, bol som rovnaký, len už nemali čo pretriasať, pretože som nesúťažil.
Aké je to teraz?
Negativity už nie je tak veľa. Ľudia mi skôr píšu, že moja
hudba je pekná a pýtajú sa, kedy vydám niečo ďalšie.
Na verejnosti sa objavili informácie, že televízii Superstar
nevynášala a snaží sa ju čím skôr ukončiť. Čo si o tom myslíte?
Vôbec sa mi nezdalo, že by súťaž chceli skrátiť, práve naopak. Podľa mňa všetko trvalo dlho. To je však pohľad niekoho, kto bol súčasťou šou. Superstar, v ktorej som bol ja, mala byť poslednou, no teraz bude ďalšia.
Sledovali ste predošlé série?
Samozrejme. Ako malý som bol nalepený na obrazovke a
zaspával som s tým, že by som si raz chcel vyskúšať také veľké pódium s takým
veľkým publikom. Bol som na tom závislý, mal som plagáty Mira Jaroša. Neskôr
som ho aj stretol a bol to zvláštny pocit. Prvé CD, ktoré som si kúpil, bolo
jeho.
S pesničkami pre deti?
Nie, nie. Volalo sa Exoterika a nebola to detská hudba.
Okrem Jaroša som žral Katku Koščovú a Zdenku Prednú. Vyrastal som na nich a
vždy ma zaujímalo, ako Superstar funguje aj z druhej strany, ktorú diváci
nevidia.
Stála Superstar za to? Išli by ste znovu?
Znovu by som nešiel. Mala pozitíva, ale veľa mi vzala.
Čo vám súťaž dala a čo vám vzala?
Získal som napríklad množstvo príležitostí, kontaktov, spoznal som nových ľudí a splnil som si detský sen. Každé kolo som sa v súťaži musel prekonať – vyjsť pred publikum, byť pripravený a zaspievať. Prišiel som o súkromie a niektorí ľudia so mnou teraz chcú byť iba preto, že som bol v Superstar. Stratil som aj veľa priateľov. Nestáli pri mne a súdili ma, akoby ma nepoznali. Predtým som bol extrovert a súťaž zo mňa spravila introverta.
Stretávate sa aj s ľuďmi, ktorých postoje k takýmto talentovým
šou sú kritické? Ak áno, ako vážne ich beriete?
Ľudia majú súťažiacich za “rýchlokvasky”. Je to pravda. Z
úplného hovna televízia spraví celebritu, ktorá sa objavuje v bulvárnych
časopisoch a všetci ju prepierajú. Človek o takúto pozornosť niekedy ani
nestojí, ako napríklad ja. Súťaž z teba spraví hviezdu, ale ty ňou nie si. Keď
sa rozhodneš, že hudbu už nebudeš robiť, tak sa na teba všetci pozerajú ako na
stroskotanca, padlú hviezdu. V kocke, keď vyjdeš zo Superstar, si hviezda alebo
úplné dno.
Lost, vaša autorská premiéra, je melancholická balada
v žánri indie-pop. Plánujete v tomto hudobnom štýle pokračovať?
Ak sa budem ďalej venovať hudbe, určite by som chcel
experimentovať a neostať pri jednom žánri. Možno skúsim niečo iné. Bude to
mať blízko k popu, zrejme nejaká elektronika. Neskladám energické piesne, ale
balady. Poslucháčov skôr rozplačem, ako zabavím.
Nechali ste sa počuť, že Lost nie je len osobnou výpoveďou,
ale aj stavom, keď sú ľudia stratení v dnešnej spoločnosti. Hľadajú vodcov,
a tým vodcom je možno každý sám vo svojom vlastnom živote. Myslíte si, že
tento prístup by spoločnosť „vyliečil“?
To bol zámer. Chcel som v piesni vyjadriť aj veci, ktoré som v sebe dlho dusil, no spoločnosti som nepomohol. Iba môjmu neveľkému publiku. Určite som však nezmenil svet a rozmýšľanie konzervatívnych Slovákov.
Aký máte vzťah s fanúšikmi?
Stalo sa niekedy, že by vám liezli na nervy?
Nie, nikdy. Podporovali
ma vo všetkom, čo som robil. Keď mi bolo najhoršie, povzbudzovali ma a posielali
energiu, robia to dodnes, a zato ich milujem. To skôr sociálne siete
a bulvár mi často dvíhali tlak.
Na čom v súčasnosti pracujete?
Začal som študovať na vysokej škole a chcem sa jej nejaký
čas venovať. Na hudbe pracujem, no je to náročné, keďže musím robiť všetko sám
a nikto ma nezastupuje. Je náročné a drahé vybavovať štúdia na vlastnú
päsť. Takže nemám termín pre ďalšiu pesničku či album, no nechcem skončiť pri
jednej pesničke.
Povedali ste, že vás nikto nezastupuje. Čakal by som, že o
finalistu Superstar sa budú ľudia biť…
Spolu s ďalšími spevákmi som naspieval vianočnú pieseň.
Okrem mňa tam boli Beáta Dubasová, Peter Bažík, Robo Opatovský, Peter Lipa a
Marián Čekovský. Bolo to však neosobné, každý nahrával svoj part sám, nikdy sme
sa nestretli. Mal som ponuky, že mi budú iní ľudia písať hudbu, no odmietol
som.
Nechceli ľudia, aby ste ju
zaspievali aj naživo?
Vianočnú pesničku som
spieval jeden jediný krát na bratislavských vianočných trhoch v zložení
Mirka Miškechová, Peťo Bažík a ja.
Nikdy ste sa neučili spievať s učiteľom ani ako samouk.
Zmenilo sa niečo, odkedy sa hudbe venujete „verejne“?
V Superstar sme sa stretávali s vokálnymi koučmi, no trvalo
to len 20 minút, upravili nám tóninu. Bolo to na mne a podporovali ma ľudia,
ktorí so mnou boli v súťaži.
Vráťme sa na začiatok roku 2018. Keby vám niekto pred prvým
castingom povedal, že budete najlepším chalanom v celej súťaži, aká by
bola vaša reakcia?
Určite by som ho vysmial a opýtal sa, či nefetuje. Nešiel
som do toho s vidinou nejakého veľkého úspechu. S kamarátkou sme v miernej
opitosti podali prihlášku, pretože môj život bol stereotypný a chcel som skúsiť
niečo nové. Bral som to tak, že sa idem zosmiešniť, alebo sa stane zázrak. Tomu
zázraku som veril na päť percent.
Ľuďom sa nepochybne páčil a páči váš štýl obliekania, na
castingu ste povedali, že nakupujete v sekáči. Máte nejaké ambície v oblasti
módy?
Veľakrát som nad tým rozmýšľal, no neviem, ako by som sa k
tomu mohol dostať.
Bavilo by vás návrhárstvo?
Ani nie, skôr by som chcel byť stylistom. Napríklad vyberať
pre ľudí oblečenie do reklamných spotov, no nikto ma neoslovil. V sekáči
nakupuje v mojom okolí každý druhý človek, nie som výnimočný.
Pre Slovákov ste ale, čo sa módy týka, zaujímavý a
originálny človek.
Pre mňa je to bežné. Všetci hovoria, že sa obliekam inak ako
ostatní, ale myslím si, že ostatní sa obliekajú inak ako ja.
Sekáče sú určite ekologické. Uprednostňujete ich aj preto?
Samozrejme, že aj ekológia je jeden z dôvodov, prečo tam
nakupujem. Čo sa tohto týka, čitateľom odporúčam film The True Cost (poznáma
autora: v preklade Skutočná hodnota, film o zákulisí rýchlej módy).
Vaše domáce zviera je slimák! Prečo nie pes, škrečok alebo
rybičky?
Mal som už rybičky, psov, škrečkov a morské prasa. Nikdy som nemal slimáka, no páčil sa mi. Keď som bol malý, mal som rád Maximiliána z Elá-Hop aj slimákov z detských knižiek. Veľa ľudí si myslelo, že chcem byť nasilu zaujímavý, ale neberiem to tak, mne sa slimáky páčili. Dostal som ho ako darček od kamaráta.
Verejnosť vás pokladá za originálneho a štýlového človeka. Vy
však len robíte, čo sa vám páči.
Áno. Každý by mal byť sám sebou. A ľutujem toho, kto nie je.
Text: Anton Krajčoviech Foto: archív Jakuba Pružinského
