Emma Vičanová: „Kultúra potrebuje pomoc, nedovoľme jej skončiť.“

Je lokálna kreatívna scéna na hranici ohrozenia?

„Nemôžeme umenie ignorovať. Tri mesiace počas korony sme boli zatvorení a len čakali na ďalší vývoj. Začali sme skúšať, no opäť našu činnosť stopli,“ aj to tvrdí zakladateľka ochotníckeho divadelného súboru Neochotníci, Emma Vičanová, pôsobiaca v komunitnom centre ARTA Piešťany, ktorých činnosť rovnako, ako mnohých iných, poznačila pandémia koronavírusu.

Koronakríza, prerozdeľovanie financií a pozastavenie dotácií v umeleckej sfére mnohých zrazila k zemi. Pomocná ruka kultúre sa však na program vlády dostala len nedávno. Mnohí kreatívci, autori, divadelníci, fotografi, literáti museli siahnuť po opatreniach brániacich krachu, napríklad v podobe pôžičiek.

Štátne a väčšie renomované divadlá si pozornosť divákov držali predovšetkým živými prenosmi starších inscenácií na sociálnych sieťach, aktivitami s online publikom a diskusiami; zatiaľ, čo sa skúšky konali iba v obmedzenom režime. Piešťanskí ochotníci však prístup k streamovaniu cez internet nemali; priestory, v ktorých fungovali, boli zatvorené: „Počas korony sme sa stretli s mnohými komplikáciami. Najprv sme asi tri mesiace ostali odstavení a len čakali, čo bude. Celé leto sme skúšali, teraz dolaďujeme detaily v dvoch hrách, bohužiaľ, prišli nové opatrenia,“ priblížila zakladateľka ochotníckeho súboru Emma Vičanová.

„História ochotníctva v Piešťanoch je bohatá, no veľmi nešťastná.“

Súbor sa ašpirujúcej študentke VŠMÚ podarilo založiť ešte na jeseň 2019 pred pandémiou. V pláne bolo aj zakladanie občianskeho združenia. Vtedy žiadala primátora o priestory, ktorý súhlasil, s príchodom COVID-u 19 však divadlá a ostatné umelecké sféry, sa v očiach administratívy stali zrejme menej dôležitými. Spomína aj históriu divadelníctva v Piešťanoch: „V súčasnosti zakladáme OZ, problémom sú však financie, keďže naša skupina je zložená zo študentov (zväčša neplnoletých). Buď vstupný poplatok uhradíme sami alebo požiadame o pomoc Piešťancov, ktorí chcú, aby to v našom meste divadelne žilo. Po založení OZ sa, pevne verím, rozbehneme naplno. Nechcem, aby sme boli len ďalším pokusom. História ochotníctva v Piešťanoch je bohatá, no veľmi nešťastná. Zatiaľ sa skončila v roku 2005 a je mi cťou snažiť sa pokračovať v roku 2020. Hádam sa história nebude opakovať. Zakladať divadelný súbor je zložité. Zakladať divadelný súbor počas celosvetovej pandémie je šialený nápad – to je však na tom celom veľmi vzrušujúce.“ Výsledné zabezpečenie priestorov napokon nezaistilo mesto Piešťany, ale kultúrno-komunitné centrum ARTA.

Zmeny nariadení, odporúčaní a príkazov vlády sťažovali scenár vývoja každému rovnako, vyrovnávanie sa už bolo iné. Samostatné divadlo s veľkosťou Slovenského národného divadla či Divadla Pavla Országha Hviezdoslava v Bratislave nevyhnutne nepotrebovali riešiť otázku prežitia. Kultúra však podľa E. Vičanovej nestagnovala: „Divadlu veľmi pomohli profesionálni režiséri – Roman Maroš a Eduard Kudláč. Vďaka nim mali naše skúšky štruktúru. Roman Maroš sa ujal režírovania jednej z jednoaktoviek, Eduard Kudláč zasa zabezpečil workshop a doladenie chýb.“ Umelci si pomohli navzájom, bez nároku na honorár.

Práve honoráre vyvolávajú rozpory. Nadviazaním na úvodné financovanie, zakladateľka divadelného súboru odpovedala na to, či je Bratislava skutočne uprednostnená pred ostatnými: „To, z akého mesta pochádzate, vašu umeleckú hodnotu neformuje. Máte však sťažené možnosti. Súťažiť s Bratislavou je isteže náročné, ale nie úplne nemožné“. Zároveň vyjadrila nesúhlas s rozhodnutím pozastavenia dotácií: „Nepodporujem rozhodnutie Bratislavského kraja. Bratislavu často nazývame aj akýmsi kultúrnym centrom. Kultúra nie je iba zábavka, hoci ju tak veľa politikov vníma. Nie sú ňou ani seriály treťotriednej produkcie. Nie je tu preto, aby sme si po tej ,,skutočnej” práci oddýchli. Kultúra má výchovnú a estetickú funkciu. Má upozorniť, varovať, vyjadriť názor, šokovať, naplniť. Veľa ľudí sa na nej nadrie. Bez kultúry by sa nám žilo ťažšie.“

„Nemôžeme umenie ignorovať.“

Funkcie umenia sa naplno preukázali v čase, keď bolo treba vyhľadávať rozptýlenie z izolácie, či karantény. Úlohu pôsobenia umenia na psychiku v období, keď je najväčšmi nutné ostať v pokoji, vyjadrila Emma Vičanová nasledovne: „Keď som počas karantény sledovala divadelné záznamy, všimla som si, že ich bežne so mnou sledovalo veľké publikum. Na hodinu a pol ste úplne zabudli, že za oknami zúri vírus. Divadlo, literatúra, hudba majú ozdravný účinok, formujú nás, pomáhajú nám prekonať ťažké situácie. Je mi veľmi ľúto, že si to poslanci neuvedomujú, že ju odsúvajú na druhú koľaj. Keď si bežní ľudia pozrú všetky umelecké profesie a zistia, koľko ľudí pracuje v zákulisí, možno pochopia, že odstavenie dotácií alebo pandemická situácia skutočne kultúru zabíja. Kultúra potrebuje pomoc, nedovoľme jej skončiť. Hoci je súčasná situácia veľmi zložitá, nemôžeme umenie ignorovať.“

Autorka: Mária Juríková
Foto: Emma Vičanová/ARTA, Martin Kulich