november 2025

Výbuchy supernov, kozmické žiarenie, bombardovanie okolia časticami, rádioaktivita všade naokolo. Ako toto súvisí s jadrovou elektrárňou?

Nočný stolík časticového fyzika

Nie je náhoda, že práve v Mochovciach nájdete okrem troch pracujúcich reaktorov, a štvrtého vo výstavbe, aj množstvo ďalších fascinujúcich zariadení. Stroj, o ktorom hovoríme, nie je väčší, ako nočný stolík pri posteli a napriek tomu fascinuje vedcov už celé generácie. Ukazuje nám, že aj v zdanlivo prázdnej miestnosti sa odohráva aktivita väčšia, ako v piatok večer na diaľnici z Bratislavy. Namiesto áut v zdanlivej prázdnote cestujú mikroskopicky veľké častice: protóny, elektróny, pozitróny a doznievajú tu aj výbuchy hviezd. Pôvod týchto neviditeľných pútnikov asi nik neodhalí a ich cieľ určíme len ťažko, ale dokážeme ich cestu na pár sekúnd pozorovať.

Ten stroj sa volá hmlová komora, vysvetľuje Robert Holý vedúci komunikácie Jadrových elektrární Mochovce, Slovenské elektrárne: „Je to jeden z exponátov Energolandu a jediný prístroj, ktorý dokáže zobraziť stopy ionizujúceho žiarenia. My ľudia žiarenie nevidíme, je neviditeľné. Takto ho vnímame sprostredkovane cez hmlovú komoru, kde zanecháva kondenzačnú stopu vo výparoch izopropyl alkoholu.“ Ľahšie bude uviesť obrazný príklad. Rovnako, ako keď letia lietadlá na jasnej modrej oblohe, vidíme ich zanechávať stopy. Podobne zobrazuje tieto ’lety’ častíc aj hmlová komora.

Pozorujeme avšak iba určité častice. Tie, ktoré získali elektrický náboj – ióny. Vznikajú, keď do klasických atómov na ceste vesmírom narazia až „šokujúco“ energeticky nabité častice a atómy, teda teraz už ióny a začnú za sebou nechávať stopu, ktorú dokážeme práve v hmlovej komore pozorovať.

Pýtame sa pána Holého, či to nie je nebezpečné. Krúti hlavou a dopĺňa, že tieto stroje slúžia na pokusy a sledovanie reakcií v látkach: „Používajú sa na univerzitách a vo výskumných ústavoch na experimenty, dá sa cez ne pozorovať rozpad prvkov. To sa robí tak, že keď do komory vložíte rádioizotop, tak – podľa toho čo uvoľňuje – uvidíte,  aký typ žiarenia z neho vystupuje. V Energolande slúži hmlová komora iba na základnú funkciu. Ukázať, že žiarenie je všade okolo nás. Ako sme bombardovaný časticami v reálnom čase.“ Vzápätí aj vysvetľuje prečo v Mochovciach slúži iba ako odhaľovač neviditeľného a nie ako výskumný prístroj: „Na výskum potrebujeme izotopy, ktoré by sme do nej dávali. Tie stoja od päť tisíc eur vyššie. A aj hmlová komora stojí dosť, okolo dvadsaťpäťtisíc eur.“

Ľudská predstavivosť nemá hranice

Centrum, v ktorom sa nachádzame, je Energoland. Je to informačné stredisko pre jadrové elektrárne. U nás, na Slovensku, je to unikát. Cez hravé exponáty učí a vysvetľuje, aké zdroje používa ľudstvo na výrobu elektriny. Pritom hlavná časť je, samozrejme, venovaná jadrovej energetike a vysvetľovaniu, ako fungujú jadrové elektrárne a reaktor.

Robert Holý bol jeden z hlavných proponentov tohto centra. Stál pri myšlienke, dizajnovej koncepcii a dnes spolu s Energolandom vedie aj komunikáciu jadrových elektrární pre okolité obce. „S médiami komunikuje hovorca elektrární. Cezo mňa idú informácie do okolitých obcí. Tie informovať nemusíme, nie je to povinnosť. Skôr je to o tom, že my chceme rozprávať o tom, čo sa u nás deje. Byť proaktívny a komunikovať prvý.“ Dopĺňa, že už dvadsať rokov cez občianske informačné komisie pre Mochovce a Jaslovské Bohunice (naše jediné dve jadrové elektrárne) tri až štyrikrát ročne oboznamuje zástupcov okolitých obcí, čo sa v elektrárňach odohráva. Napriek transparentnosti spomína, že ľudská predstavivosť nemá hranice, najmä keď ide ruka v ruke s vynaliezavosťou: „V dedinách tradične nemajú senzory rádioaktivity. Jedna z okolitých dedín si ale nainštalovala Sco merač (Scincilačný na detekciu častíc). Raz sa im tam začali ukazovať divné hodnoty, volali nám do elektrárne z obce. Spojil som starostu s riaditeľom elektrární a vysvetľovali sme mu, že ak mu to niečo ukázalo, tak určite nie z Mochoviec, pretože na našich meracích staniciach sme nezachytili nič a takisto nič nezachytili ani detektory SHMÚ. Ak to nebola porucha, či anomália prístroja, tak to neviem vysvetliť.“

Energoland je centrum snahy o informovanie verejnosti. Stavali ho štyri roky a v prevádzke je už jedenásť. I keď sa uvádza, že je určený pre všetky vekové kategórie, tak je centrum cielené skoro na tých najmladších. Na žiakov, ktorí už majú hodiny fyziky, čiže od piatej triedy vyššie. Deti ale statický exponát ako hmlová komora nezaujíma tak, ako napríklad model motorky z budúcnosti, s náučnou videohrou, ktorú ovládajú práve jazdou na nej. Alebo robot na vrátnici. „Chceli sme tu mať top technológie, ktoré boli dostupné v tom čase, keď centrum vznikalo. My sme sem nechceli dávať počítače, na ktorých pôjdu simulácie. Tie si vie každý pustiť doma z gauča. Cieľ bol, aby tu boli iné, inovatívne zobrazenia a že budú zaujímavejšie ako telefón,“ vysvetľuje myšlienku pán Holý.

„Hmlová komora je ten najlepší exponát, lebo ukazuje niečo reálne, niečo veľmi živé. Ale ja mám veľmi rád Electricity Maps, ktorú tu premietame aj na veľkej obrazovke. Je to apka, ktorá – vychádzajúc z reálnych dát – ukazuje, ktorá krajina vyrába elektrinu s akou uhlíkovou stopou a akým spôsobom. Toto je úloha ľudstva, my musíme eliminovať uhlíkovú výrobu. Energetika prispieva obrovským podielom k produkcii CO₂ a pokiaľ nechceme, aby sa planéta otepľovala, tak s tým musíme niečo urobiť veľmi rýchlo. Krivky emisií, zvyšovania teploty a nárastu populácie idú exponenciálne hore,“ konštatuje. Vysvetľuje, že krajiny, ktoré používajú jadro, veterné a slnečné elektrárne, majú prirodzene nízku uhlíkovú stopu. Slovensko,oproti Poľsku, Česku a Nemecku, ju má oveľa nižšiu, lebo nepálime plyn, ani uhlie.

Videohra, americký YouTuber, ária v chladiacej veži a maďarskí študenti

Jadrové elektrárne majú problém, ktorý riešia z roka na rok. Študenti už neštudujú jadrovú fyziku. Kedysi v minulosti tento odbor dokončilo na slovenských univerzitách pätnásť, možno dvadsať študentov ročne. Dnes sú to dvaja, traja. Príliš málo, aby dopĺňali personál elektrární. Tieto odbory totiž dávajú vedomosti študentom, aby sa mohli hlásiť na pozície operátorov a aj reaktorových fyzikov.

Elektrárne sa to snažia zmeniť. Najmladších k jadru lákajú populárnou kreatívnou hrou Minecraft, v ktorej organizujú „stavebné“ turnaje o peňažné príspevky školám. Stredoškolákom zo Strojníckej školy v Tlmačoch od septembra poskytujú duálne vzdelávanie v Mochovciach, aby žiakom ukázali, čo by ich čakalo, ak by sa raz v elektrárňach zamestnali. V rámci pilotného projektu s bývalým primátorom Levíc Štefanom Mišákom oslovili školy v okolí, ktoré nominovali svojich učiteľov matematiky a fyziky. Dokopy dvadsať pedagógov mali prehliadku elektrárne aj na miesta, kam sa bežný človek nedostane.

Cez leto sa do Mochoviec pozrel aj známy americký tvorca náučných videí Kyle Hill a Eric Meyer, operný spevák a zakladateľ Generation Atomic. Meyer zaspieval upravenú opernú áriu z Wagnerovej opery Tannhäuser, v srdci chladiacej veže.

Mochovce lákajú aj vysokoškolských študentov jadra. Na Slovensku nemáme školský reaktor, čo je veľká škoda, naši fyzici chodia na praktické cvičenia do Prahy, Viedne a Budapešti, kde tieto reaktory majú. To, že môžu praxovať v troch rôznych krajinách, robí ich štúdium ešte zaujímavejšie. Na oplátku, elektrárne majú dohodu s STU, že maďarských a českých študentov, popri našich slovenských, púšťajú na prehliadku elektrární. „Spolupracujeme hlavne s technickými slovenskými univerzitami, Slovenskou Technickou Univerzitou v Bratislave, Technickou univerzitou v Košiciach a Žilinskou univerzitou. Tie majú študentov, ktorí rozmýšľajú o tom, že by sa u nás zamestnali, a my im chceme ukázať, že je tu pre nich miesto. Lepšie je vyberať si z viacerých najlepších, ako keď ste radi, že sa aspoň niekto hlási. V zásade, ten, kto vyštuduje jadrovú fyziku, sa dokáže uplatniť všade. Aj v McDonalde, ale bola by to škoda. Sú to ľudia, ktorí sú žiadaní na trhu práce, je tu konkurencia a v energetike sa o nich idú potrhať. Niektoré firmy nám dnes vykrádajú naše mladé mozgové kapacity,“ zatvára myšlienku Robert Holý.

Semafor pre bezpečnosť na pracovisku

Do Mochoviec chodia denno-denne stovky zamestnancov do práce. Na elektráreň sa bez povolení človek nedostane, tak ako ani na žiadne iné dôležité pracovisko, ktoré má turnikety na kartičky. Tam sa však bežné zabezpečenie končí a začínajú rôzne iné prvky fyzickej bezpečnosti. Ochrana je na prvom mieste, a to reprezentuje aj veľký dopravný semafor na vrátnici a v niektorých chodbách v rámci komplexu budov. „To je jeden z nápadov, ktorý sa zaviedol bývalý riaditeľ elektrární, Jaroslav Holubec, ktorý teraz vedie dozor jadrovej bezpečnosti, aby sme upozornili na ľudské chyby. Ak sa nejaká stane, semafory svietia na červeno, po týždni na oranžovo a až po ďalšom týždni znovu na zeleno,“ vysvetľuje sprievodca elektrárňou. Systém má upozorniť ľudí, že sa niečo stalo. Elektrárne sa riadia príslovím, že múdry človek sa učí na chybách druhých. Keď sa pýtam, aké chyby má na mysli, trocha úsmevne odpovedá: „Ľudské chyby majú veľmi široké spektrum, od pomýlenia sa v slove a preklepoch, či zle prečítanie označenia komponentov. Človek ide, všetko sedí, aj čísla komponentov sedia, ale potom sa zistí, že nepatria pre prvý, ale pre druhý blok. Viac ako deväťdesiat percent chýb, čo sa udejú, sú ľudské omyly.“

Najlepšia ochrana je prevencia

K základnému počtu okolo tisíc denných zamestnancov treba prirátať zmenových pracovníkov. Funguje tu zmenový systém, šesť na prvý, šesť na druhý a šesť zmien na tretí blok. Plus sú tu ľudia dokončujúci štvrtý blok, dodávateľské organizácie a počas odstávky bloku, keď sa mení palivo a robí sa údržba, tak od týchto dodávateľov tu pôsobí päťsto ďalších duší. Každý, kto pracuje v elektrárni, predtým ako dostane preukaz, musí absolvovať jednodňové školenie, preukázať trestnú bezúhonnosť a pracujúci v technologických objektoch musia mať aj psychotesty. Tie sa líšia podľa potrieb na jednotlivé pozície. Rozdielne testy majú operátori na blokovej dozorni a iné má údržbár. „Pri bežných pozíciách slúžia testy na overenie, aby sme si sem nepustili „šialenca“. Na blokovú dozorňu si vyberáme absolventov technických univerzít. Z nich len zhruba jedna pätina prejde psychotestom na pozíciu operátora. To neznamená, že zvyšné štyri pätiny sú šialenci, vôbec nie, môžu to byť úplne normálni ľudia, len na tie operátorské pozície hľadáme ľudí so špecifickým správaním,“ vysvetľuje. Takých, ktorí sa pod stresom nezrútia a neupadnú do chaosu, ale zachovajú si chladnú hlavu aj v náročných situáciách.

Vraciam sa k Robertovi Holému a objasňuje mi, aké sú priority našich jadrových elektrární: „Chceme zamestnancov informovať o bezpečnosti. Pre nás je najvyššou prioritou práce – bezpečnosť. Je nadradená ekonomickým aj prevádzkovým výsledkom. Bezpečnosť je top-top priorita. Interná komunikácia sa zameriava práve na to, že všetko sa musí robiť v súlade s pravidlami a predpismi. Ich dodržiavanie je Alfou a Omegou celej našej práce.“ Zároveň mi odpovedá na otázku, či môžem fotografovať za vrátnicou – priamo v priestoroch elektrární: „V zásade nie je na elektrárni tajné nič. Bránime sa proti tomu, aby sme ukázali prvky fyzickej ochrany. To nie je niečo, čo chceme, aby sa šírilo, ale aby to zostalo naším tajomstvom. Takže ani natáčať, ani fotiť sa nesmie. Máme skúsenosti z minulosti, že sa zdieľali nechcené fotografie a videá. Výnimku môže povoliť len riaditeľ. Máme vlastného profesionálneho kameramana, ktorý pre nás robí už dlhé roky a vie, čo sa môže a čo sa nesmie.“ Na naše sklamanie, ale s pochopením.

Turbíny majú ženské mená?

Z našej exkurzie po elektrárni mi v strojovni neuniklo, že turbíny pre prvé dva reaktory majú mená: Milka, Johanka, Helen a Anna. „Tú historku som počul takto: Mali by to byť ženské mená, pretože pri výstavbe elektrárne montážni pracovníci boli chlapi. Keď uvádzali prvú turbínu do prevádzky, urobili obálkovú súťaž a kto dal do obálky viac peňazí, ten mohol vybrať turbíne meno. A či už to bola manželka, frajerka, asistentka riaditeľa, to neviem, ale takto to začalo…“ rozpráva Robert Holý. Poukazuje ešte na ďalšiu zaujímavosť. Na každý reaktor pripadajú dve turbíny, reaktory totiž boli projektované pre krajiny s malými sieťami a počas výstavby ČSSR malo veľmi slabé prepojenia na okolité krajiny, a aj to len na východ. Typicky je na jeden reaktor jedna turbína. Reaktory našich elektrární boli projektované tak, aby podľa potreby mohli fungovať s jednou alebo s dvoma turbínami. Myšlienka bola, že cez pracovné dni, keď beží aj výroba vo fabrikách a továrňach, treba vyšší výkon, a tak pôjdu obe turbíny. A cez víkend, keď je pokoj, jednu turbínu vypíname.

Zároveň je otázne, či sa v tradícii mien turbín bude pokračovať. Totiž na prvom a druhom bloku sú mená na kapotáži – ochrannom hornom kryte. Na treťom a štvrtom bloku finálnu kapotu a teda ani mená zatiaľ nemajú.

Rádioaktívne úložisko a A1 Jaslovských Bohuníc

Pri oboch našich atómkach sú strediská pre spracovanie rádioaktívneho odpadu od firmy JAVYS – Jadrovej a vyraďovacej spoločnosti. Rádioaktívne odpady nemajú energetickú hodnotu, sú to použité ochranné prostriedky, rukavice, montérky, handry, topánky, prístroje, v ktorých tieklo rádioaktívne médium a pokazili sa. Toto je už odpad. Úložisko týchto nízko a stredne aktívnych odpadov je pri Mochovciach.

Vyhoreté palivo sa skladuje v Jaslovských Bohuniciach. Kazety z našich reaktorov nie je bez energetickej hodnoty a budúce reaktory z nich budú ešte vedieť vyžmýkať ďalšiu „šťavu,“a to zo zvyšku uránu-235.

Na otázku, prečo použité palivo nepredáme do zahraničia, dostaneme úsmev a odpoveď: „S vyhoretým palivom sa neobchoduje. To zakazujú aj medzinárodné konvencie, ktoré zaväzujú každú krajinu s jadrovou energetikou. Každý sa musí postarať o svoj rádioaktívny odpad a palivo sám. Za predchádzajúceho režimu sme mali zmluvy so Sovietskym zväzom, že palivo, ktoré nám dodajú na ešte prvú elektráreň A1 v Jaslovských Bohuniciach, bude odvážené späť do Sovietskeho zväzu. Preto tu z A1 veľa nezostalo. Všetko ostatné z V1, V2 a Mochoviec, je uskladnené v Jaslovských Bohuniciach.“

Takže najstaršie jadrové palivo na Slovensku tu už máme odložené päťdesiat rokov, a to z V1 Jaslovských Bohuníc a zároveň aj každé, ktoré prišlo po tom. O prvom jadrovom reaktore na Slovensku sa hovorí zriedka. Pripomínajú ho iba exponáty v informačnom centre Jaslovských Bohuníc. Pán Holý tvrdí, že to môžeme nazvať múzeom. Sú tam modely kaziet a vzor blokovej dozorne A1 . „Bol to experimentálny reaktor československej konštrukcie typu KS-150 (HWGCR), chladený plynom (CO₂) a vedený ťažkou vodou. Stavala ho Škodovka. A1 bola vysoká škola pre našich prvých jadrových fyzikov, kde sa získali kľúčové skúsenosti pre ďalšie bloky.“

Jadrové elektrárne Mochovce, Jaslovské Bohunice, Temelín a Dukovany sú základnými kameňmi jadrového inžinierstva na Slovensku a v Čechách. Dnes riešime otázky ekológie a budúcnosti, či poháňania našich elektrických spotrebičov. Zajtra možno budeme rátať dráhy lodí s reaktormi vesmírom. Cesta k tomu cieľu sa bez energie z jadra nezaobíde, a tak chápanie a záujem o jadro musí rásť. Iniciatívy a projekty ako Energoland sú významné pre inšpiráciu generácií, ktoré prichádzajú po nás a elektrárne ako Mochovce a Jaslovské Bohunice nielen vnášajú svetlo do našich domovov, ale zabezpečujú aj čistejšiu budúcnosť. Svojím podielom k vede, technike a technológiám a k poznaniu sveta. Je na nás, aby sme si chránili naše technologické úspechy a mysle, ktoré s nimi pracujú každý deň.

Horúčka, malátnosť, migréna a hlad je najhorší spolucestujúci. Najmä, keď za pár dní prejdete tisíce kilometrov (zdroj: AI)

Prekonal horúčku dengue počas cesty po juhovýchodnej Ázii. Tri nemocnice, tri krajiny a jeden vírus ukazujú, že v trópoch nemusí byť najväčšie nebezpečenstvo pod hladinou, ale vo vzduchu.

Z bezsenného spánku ma prebúdza pípnutie telefónu. „Mám dengue,“ píše mi otec z opačnej polovičky planéty. Bez zamyslenia, o čo vlastne ide, mu obratom volám cez videohovor. Na obrazovke na mňa vyskočí známa tvár, ale v niečom iná.

Okrem opálenia rovníkovým slnkom na jeho tvári badať vyčerpanie. Podvyživená tvár, kruhy pod očami, kropaje potu na čele sťa mäsiarky a trasúce sa pery naznačujú, že niečo nie je v poriadku. „Mám horúčku dengue a už som niekoľko dní nejedol,“ vysvetľuje mi. V hlave mi víri spleť otázok, ale prvé, čo sa opýtam je: „Ako sa to stalo?“

Prvé signály

„Po dvoch týždňoch potápania sa na Raja Ampat mi v predvečer odletu bolo akosi zvláštne. Zrazu som nemal chuť na jedlo a ani pivo mi nechutilo,“ spomína na prvé náznaky choroby na zabudnutom mieste v Indonézii. Na premýšľanie ale nebol čas, pretože ho čakalo niekoľko hodín letu cez Balikpapan do Jakarty. A práve vtedy sa horúčka rozbehla naplno. Keď dorazil do hotela, zrútil sa na posteľ aj s batohom. „Vedel som, že toto nie je dobré. Celý som horel.“

V hlavnom meste Indonézie, kde teplota v tieni bežne presahuje 30 °C, sa dostal do stavu, keď mu chýbala energia čo i len vyhľadať pomoc. Recepčný mu odmietol zavolať taxík, a tak vyšiel do ulíc veľkomesta sám. Stál pri ceste vyše hodiny, kým sa nad ním nezľutoval miestny vodič minibusu. Ten ho doviezol na miesto, kde zohnal taxík na letisko. S horúčkou presadá, opäť, do ďašieho lietadla. Tentokrát Jakarta – Kuala Lumpur.

Nemocnica v Kuala Lumpur

V Malajzii ho našťastie čaká moja mama, ktorá za ním priletela, no jeho stav sa ďalej zhoršuje. „Horúčka štyridsať, celé telo sa triaslo. Z lekárne som si doniesol lieky, ale nič nepomáhalo,“ hovorí.  Oproti hotelu, cez ulicu, stojí súkromná nemocnica Kiara. O tom, že existuje, sa dozvie až nadránom. Tam mu odoberú krv a do hodiny prídu výsledky: „Máte horúčku dengue.“ Personál mu nasadí infúziu, po ktorej sa prvýkrát po dňoch cíti lepšie. „Ako znovuzrodený,“ hovorí. No choroba sa tak ľahko nevzdáva.

Podľa Centers for Disease Control and Prevention (CDC) trvá horúčka dengue zvyčajne dva až sedem dní. Potom, keď teplota začne klesať, prichádza najrizikovejšia fáza – obdobie tzv. warning signs: silná bolesť brucha, vracanie, krvácanie z ďasien, letargia či rýchly pokles počtu krvných doštičiek .

Diagnóza je prekvapivo rýchla. „Všetko vybavené do hodiny. Všetci boli milí, hneď vedeli, čo robiť,“ spomína. V tej chvíli ešte netuší, že o deň neskôr bude na palube ďalšieho lietadla chorý pokračovať do Thajska.

Oslava narodenín síce nebola najkrajšia, ale za to jedna z najintenzívnejších (zdroj: archív ZP)

Telefonát z ministerstva

„Ráno mi volali z Ministerstva zdravotníctva Malajzie,“ spomína. „Chceli vedieť, prečo som neprišiel na kontrolu, ktorú mi nariadili po diagnóze.“ Telefonát priamo z ministerstva dáva celej situácii ešte väčšiu vážnosť. V hlave má jediné – strach. Cudzia krajina, horúčka a jazyková bariéra. „Nevedel som, či ma nechcú náhodou zadržať alebo izolovať. Vypol som telefón a tváril som sa, že tam nie som.“ Z Kuala Lumpure nakoniec odlieta do Thajska – unavený, dehydrovaný, v stave, keď by zrejme potreboval hospitalizáciu. Cesta, ktorá mala byť pokračovaním dovolenky, sa mení na improvizovaný útek.

Druhá nemocnica

Po pristátí v Krabi sa rodičia presúvajú autobusom do mesta Trang. „Bolo mi zle ako ešte nikdy. Keď som sa ledva držal na nohách, manželka si všimla ľudí v bielych plášťoch a prikázala tuk-tuku zastaviť.“ Náhoda ich dovedie k nemocnici, kde znovu podstúpi kompletné vyšetrenie.
„Do pol hodiny som mal výsledky, rovnaké ako v Kuala Lumpure. Lekári povedali, že to je na hranici, ale ešte to zvládnem bez hospitalizácie.“

Personál mu dáva základné odporúčania: hydratácia, vyhýbať sa pálivému jedlu, žiadny alkohol a žiadne lieky s obsahom ibuprofénu. „Zaujímavé bolo, že sa starali aj o moju manželku – posadili ju, ponúkli kávu. Všetko pôsobilo veľmi ľudsky.“

Podľa Centra pre kontrolu a prevenciu chorôb (CDC) je liečba horúčky dengue výlučne symptomatická – neexistuje špecifické antivirotikum. Kľúčová je infúzna hydratácia a monitorovanie krvných doštičiek. Užitie nesteroidných protizápalových liekov (ako ibuprofén alebo aspirín) sa neodporúča, pretože môžu zvýšiť riziko vnútorného krvácania.

Ranong – tretia nemocnica

„V Ranongu to vyzeralo inak,“ hovorí. „Nemocnica bola veľká, ale ošúchaná, bez klimatizácie, bez registračnej pokladnice a všetko sa platilo v hotovosti.“ Napriek prostrediu bolo zariadenie čisté a proces fungoval. „Do hodiny mali výsledky, všetko išlo ako po masle.“

Zdravotníci mu odporučili ľahké jedlá a ovocie, varili mu vývary – iróniou je, že aj „nepikantná“ thajská polievka mala základ pálivý. „Dal som si dve lyžice a zvyšok dojedla manželka,“ hovorí so smiechom.

V nasledujúcich dňoch leží prevažne v posteli v malom rezorte na ostrove Ko Phayam. „Nič som nejedol, len kokos a volské oko s toastom. Cítil som sa, akoby som prežil, ale nemal silu.“ Za niekoľko dní stráca až 12 kilogramov.

Tri systémy, tri reality

Tri nemocnice – tri svety. Malajzijské Kuala Lumpur ponúklo súkromnú kliniku, moderné vybavenie, okamžitú diagnostiku a komunikáciu v angličtine. Thajské Trang je štátne zariadenie s ľudským prístupom, systémovou efektivitou a veľmi rýchle výsledky – do hodiny. Ranong bolo na druhej strane jednoduché prostredie, ale čisté, funkčné a prekvapivo profesionálne.

Celkovo všetky tri zariadenia si zaúčtovali dohromady okolo 86 eur vrátane liekov a infúzií. Posledná nemocnica síce neprijímala karty, ale poskytla všetko potrebné. „Boli chudobní, ale pracovali rýchlo a s rešpektom,“ spomína.

Podľa údajov Svetovej zdravotníckej organizácie (WHO) je horúčka dengue v juhovýchodnej Ázii bežnou diagnózou. Oblasť dlhodobo tvorí viac než polovicu všetkých prípadov na svete. WHO v auguste 2025 evidovala viac než 4 milióny prípadov a vyše 3 000 úmrtí v 97 krajinách, čo je nárast oproti predchádzajúcemu roku. WHO varuje, že ide o najväčšiu vlnu dengue v histórii.

Kritický siedmy deň

„Doktori hovorili, že siedmy deň rozhodne, či diagnóza dengue zlomí mňa, alebo ja ju,“ oznamuje mi s úsmevom. V Ranongu mu ale do smiechu nebolo, cíti sa vyčerpaný, ale stabilizovaný. Keď sa po niekoľkých dňoch vracia na kontrolu, jeho krvný obraz sa zlepšuje. „Ten pocit, keď mi povedali, že som z najhoršieho vonku, sa nedá opísať.“

Podľa WHO sa väčšina prípadov skončí úplným uzdravením, no pri opakovanej infekcii iným sérotypom hrozí tzv. antibody-dependent enhancement (ADE) – imunitná reakcia, ktorá môže viesť k ťažkej forme ochorenia alebo k vnútornému krvácaniu. Preto platí, že horúčku dengue netreba dostať nikdy, ale ak, tak iba raz.

Planéta sa prehrieva a s ňou aj vírusy

Keď sa z Ko Phayamu po týždni vrátil na kontrolu, čísla v krvnom obraze sa konečne zlepšovali. Kým jeho teplota klesala, teplota planéty stúpala.

Podľa Európskeho centra pre prevenciu a kontrolu chorôb (ECDC) sa vírus rozširuje aj mimo trópov. V lete 2025 zaznamenali prípady v Španielsku, Francúzsku a Taliansku, teda infekcie, ktoré sa preniesli miestnymi komármi rodu Aedes aegypti a Aedes albopictus.

Tieto druhy, pôvodne tropické, sa vďaka zmenám klímy presúvajú čoraz severnejšie. Podľa ECDC sa Aedes albopictus (tzv. ázijský tigrí komár) už trvalo usadil v trinástich európskych krajinách. Na Slovensku zatiaľ nepotvrdili výskyt, no experti Regionálneho úradu verejného zdravotníctva varujú, že klimatické podmienky sa rýchlo približujú k prahu pre jeho prežitie aj na našom území.

„Dengue je dnes viac otázkou ekológie než exotiky,“ upozorňuje správa WHO z augusta 2025. „Teplejšie a vlhkejšie prostredie rozširuje biotopy komárov, a tým aj riziko infekcie.“

Cestovanie v trópoch

Vírus sa šíri ticho. Nemá dramatické príznaky ako ebola či covid. V prvých dňoch pripomína chrípku: horúčka, bolesť kĺbov a únava. Až keď sa teplota začne znižovať, môže prísť dengue hemorrhagic fever – fáza, pri ktorej dochádza k vnútornému krvácaniu a kolapsu obehu.

„Na klinike v Kuala Lumpure mi povedali, že druhá infekcia býva smrteľná,“ spomína. „To ma vystrašilo viac než samotná horúčka, keďže ešte mám plány cestovať.“

Svet sa dnes presúva rýchlejšie ako vírus. Turizmus sa po pandémii vrátil do plných obrátok a s ním aj choroby, ktoré necestujú cez letiská, ale na koži komárov.

Podľa Centra pre kontrolu a prevenciu chorôb sa každý rok nakazí vírusom dengue približne štyristo miliónov ľudí. U štvrť milióna sa prejavia príznaky a okolo dvadsaťtisíc prípadov končí tragicky. Najviac ohrozené sú krajiny Juhovýchodnej Ázie, Tichomoria, Karibiku a Latinskej Ameriky.

Aj preto odborníci upozorňujú, že v obľúbených dovolenkových destináciách, ako je Thajsko či Malajzia, stačí zájsť pár kilometrov od rezortu a riziko nákazy je reálne.

Prevencia pritom nie je komplikovaná. Základom sú kvalitné repelenty, oblečenie, ktoré zakryje pokožku, moskytiéry a návšteva lekára pri prvej horúčke.

Neexistuje žiadny špecifický liek proti vírusu dengue. Liečba spočíva v podpornýchopatreniach, čiže dopĺňanie tekutín, dostatočný odpočinok a pravidelné sledovanie krvných doštičiek, aby sa včas zachytilo prípadné riziko krvácania.

V roku 2023 schválila Európska lieková agentúra (EMA) vakcínu Qdenga určenú pre ľudí od štyroch rokov. Jej použitie však zostáva na rozhodnutí jednotlivých štátov.

Podľa EMA má očkovanie význam najmä v oblastiach s vysokou cirkuláciou vírusu a u ľudí, ktorí už dengue prekonali“. Pre bežného turistu sa vakcína neodporúča.

Koľko stojí prežiť?

Za tri nemocnice, vyšetrenia, lieky aj infúzie zaplatil otec spolu menej než sto eur. Pre Európana je to ťažko predstaviteľné. „Aj tá najjednoduchšia nemocnica mala to podstatné: poriadok, funkčné prístroje a ľudí, ktorí pracovali rýchlo a s ľudským prístupom,“ hovorí.

Táto skúsenosť otvára otázku, čo vlastne považujeme za dobrú zdravotnú starostlivosť. Dobré zdravotníctvo nemusí mať mramorové chodby. Úplne stačí, keď funguje. O týždeň neskôr, už po kontrole v Ranongu, prichádza správa od otca: „Vyzerá to dobre.“
Teplota klesla, krvné testy sa stabilizovali. Z plánovaného výletu do Barmy však nebolo nič. Choroba si vypýtala svoju daň – 12 kilogramov hmotnosti a týždeň života v strachu a neistote. „Za celý život som precestoval desiatky krajín,“ hovorí. „Ale až teraz som pochopil, že nie všetky nebezpečenstvá majú zuby. Niektoré majú krídla.“

Možno ste postrehli, že sa na sociálnych sieťach ako Tik-Tok alebo Instagram rozmohol pojem tzv. tretie miesta alebo third places. Nejde pritom o žiadny krátkodobý trend algoritmov. Prečo sú také dôležité nielen pre dospelých? Je inklúzia dostatočná prevencia proti radikalizmu? Stačí rozhovor na vyriešenie konfliktov medzi deťmi?

Fenomén tretích miest

Tento pojem prvýkrát pomenoval americký mestský sociológ Ray Oldenburg v knihe The Great Good Place z roku 1989. Podľa Oldenburgovej teórie si každý jedinec buduje život okolo troch miest. Prvé miesto označil ako domov a ľudí, s ktorými v ňom žijeme. Za druhé miesto považuje prácu, resp. školu. Pozornosť sa tu zameriava na výkon. Je veľmi pravdepodobné, že na druhých miestach strávime najväčšiu časť dňa. Tretie miesta definoval ako všeobecné označenie verejných miest, kde sa konajú neformálne, pravidelné a dobrovoľné stretnutia s osobami mimo okruhu domova a práce. Môžu to byť rôzne miesta, napríklad kaviarne, posilňovne, komunitné centrá, obchodné centrá alebo parky. Vedci ich rozlišujú na dve veľké skupiny: komerčné a občianske.

Ako vyplýva z názvu, komerčné miesta sa spájajú s vynaložením finančných nákladov. Môžu to byť spomínané kaviarne, obchodné domy či nákupné centrá. Občianske miesta sú oproti tomu dostupnejšie. Na týchto miestach stojí v popredí budovanie vzťahov a vznik nových komunít. Konkrétne to môžu byť rôzne občianske združenia, mestské knižnice alebo kostoly. Oldenburg ich považoval za kľúčové pre udržanie demokracie, občianskej angažovanosti a pocitu spolupatričnosti. Je dôležité podotknúť, že tretie miesta nevznikajú samé od seba, ale mali by byť súčasťou mestského plánovania.

Pandémia izolácie a krach komunít

V roku 2020 a nasledujúcom období sme si ako spoločnosť globálne prešli pandémiou Covid-19. Väčšina ľudí prišla fyzicky počas lockdown-u o druhé aj tretie miesta. Školáci zostali odkázaní na online výučbu, mnohí zamestnanci prešli na home office a pohyb na tretích miestach bol obmedzený. V podstate nám zostali len nevyhnutné služby a prechádzky prírodou.

Samozrejme, nemôžeme tvrdiť, že tretie miesta sa počas pandémie vytratili úplne. Keďže zhromažďovanie bolo v tom čase regulované, rôzne fóra sa v rámci možností presunuli do online priestoru.

Výskum z Illinoiskej univerzity poukázal na dosah transformácie tretích miest počas covidu na duševné zdravie mládeže od 18 – 34 rokov v USA. Zo štúdie vyplýva, že najmä ženy a rodovo nebinárne osoby sa na virtuálnych miestach cítia nevypočuté. Práve internetové neuspokojenie je podľa štúdie najsilnejším indikátorom úpadku duševného zdravia. Online stránky a fóra síce môžu slúžiť ako doplnok fyzických miest, avšak nedokážu ich plne nahradiť. Tento poznatok otvára problematiku dostupnosti občianskych miest a komunít. 

Počet návštev tzv. komerčných tretích miest počas pandémie klesol oveľa rapídnejšie pri osobách s ekonomicky a sociálne slabším zázemím.

Dostupné pre všetky deti bez rozdielu

Koncept tretích miest poznáme aj na Slovensku. Patrí k nim projekt Trnavská klubovňa, ktorý v meste funguje už 3 roky. Ide o bezplatné miesta a komunitné priestory pre deti a mládež od 12 rokov, kde deti môžu zmysluplne tráviť svoj voľný čas. V prevádzke aktuálne fungujú 3 klubovne, plánuje sa otvorenie štvrtej.

Projekt nemôžeme považovať za úplne náhrady krúžkov ani družiny. Klubovne slúžia všetkým deťom, ktoré hľadajú komunitu. Je dokázané, že voľnočasové krúžky a aktivity pozitívne vplývajú na rozvoj dieťaťa, najmä kombinácia športových a umeleckých krúžkov. Tam dostáva dieťa najväčší priestor na rozvoj talentov a individuálny prístup. Nie každý rodič si to môže dovoliť. „Sú deti, ktoré prepadnú cez sito krúžkov a nemajú kam chodiť,“  tvrdí koordinátorka klubovne Linka Anička Valentová. „Buď zostanú doma alebo ich zachytí práve klubovňa ako v podstate lepšia možnosť v porovnaní s časom, ktorý by strávili doma, na sociálnych sieťach alebo izolovaní,“ dodala. 

Linka je najväčšia klubovňa v Trnave. Denne ju navštívi 20-30 detí. Komunitný priestor na sídlisku Linčianska je veľmi špecifický rôznorodosťou svojich návštevníkov – stretávajú sa tu deti z rómskej komunity, LGBTI+ komunity, deti z rôznych sociálnych a ekonomických pomerov aj z rôznych vekových skupín. V klubovni sa nachádza vždy aspoň jeden koordinátor a traja vyškolení animátori pripravení v prípade potreby zasiahnuť, usmerniť deti a predísť tak konfliktom.

Niekedy sa stačí len porozprávať

Tohtoročná nemecká štúdia poukázala na súvislosti medzi sociálnym začlenením a krajne pravicovými hodnotami. Jeden z predskokanov extrémistických prejavov je práve vylúčenie zo sociálnej skupiny.  

S prejavmi extrémizmu majú skúsenosti aj v trnavských klubovniach. Pracovníci ich svojím zásahom vždy aktívne riešia. Deti, ktoré sa takto prejavovali častokrát len opakovali to, čo už niekde videli alebo počuli. Zásadnú rolu zohrali práve sociálne siete.

Na Tik Toku v jednom čase trendovala nemecká nacistická pochodová pieseň Erika. Vyskytli sa aj moderné remixy, ktoré sa rýchlo rozšírili medzi mládež. „Deti, ktoré frčia na sociálnych sieťach tú pieseň zdieľajú ďalej len preto, že je to trendy – bez toho, aby podporovali danú ideológiu. Snažia sa byť cool,“ tvrdí koordinátor Thomas Štefák. „Deti si párkrát uvedomili aj samé, čo je správne, ale väčšinou práve vďaka zásahu pracovníka s mládežou,“ dodal.

Podobných prípadov nastalo niekoľko. Asi 19 roční chlapci si kreslili fixkou na rameno hákový kríž. Koordinátorka Anička riešila situáciu ústnou intervenciou. Ako prvé sa opýtala, či vôbec vedia, čo ten znak symbolizuje: „Najprv som začala s tým, že je to ilegálne a policajti ho môžu zatvoriť. Bol to slabý argument, lebo mi začal menovať kamarátov, ktorí ten znak nosia a nikto ich nezavrel.“ Anička preto hovorila s chlapcami o Hitlerových postojoch k menšinám, vrátane rómskej. „Keďže boli obaja chlapci Rómovia, zostali z toho prekvapení, zamrazení.“ Situácia sa napokon vyriešila tak, že obaja po pomocnom rozhovore pochopili skrytý význam symbolu a svojským humorom šírili toto povedomie ďalej medzi rovesníkov: „Prešlo to do toho, že si vlastne začali robiť srandu z Rómov, ktorí tento znak nosia a vôbec nevedia, čo to znamená.“

Preventívne záchytné body

Podľa japonskej štúdie vedci zistili, že deti, ktoré nenavštevujú žiadne komunitné miesta majú priemerne nižšie sebavedomie a zvýšené riziko spáchania samovraždy. Podľa výskumu sú tretie miesta a vzor, ku ktorému deti vzhliadajú dobrou prevenciou pred duševnými ťažkosťami. Slúžia podobné komunitné centrá ako dostatočná prevencia?

Klubovne poskytujú riešenie, najmä vďaka dobre vybudovaným vzťahom medzi animátormi a pravidelnými návštevníkmi. Keď príde dieťa a animátor si všimne, že je s ním niečo v neporiadku, chová sa odlišne, opýta sa, čo sa deje a ako sa cíti. Dieťa sa môže samé rozhodnúť, či sa zdôverí alebo nie. Dôležité je, že existuje tá možnosť. „Ak je to naozaj niečo ťažké, na čo pracovník s mládežou nemá kapacity alebo kvalifikáciu, tak odporučí dieťaťu kontaktovať IPčko. Môže poskytnúť kontakt na príslušné miesto, kde to vedia riešiť. Pretože deti väčšinou nemajú predstavu, kam a na koho sa môžu v podobných situáciách obrátiť,“ tvrdí Anička.

„Áno, vnímam, že je to dobrá prevencia, ale nemám pocit, že by stačilo len toto,“ tvrdí Thomas. „Mám pocit, že celkovo je v našej spoločnosti veľa situácií, kde inklúzia nestačí,“ dodal. Koordinátor tvrdí, že veľký dôraz by sme ako spoločnosť mali klásť na otvorenú diskusiu v spoločnosti, najmä v oblasti duševného zdravia.

Začiatok roka 2026 bude patriť najväčšiemu športovému podujatiu na svete. Miláno a Cortina d’Ampezzo budú hostiť 25. zimné olympijské hry. Do Talianska sa hry vracajú presne po dvoch dekádach, naposledy sa organizácie chopil Turín v roku 2006. Keď sa však vrátime ďalej do minulosti, zistíme, že nešlo o prvú zimnú olympiádu na Apeninskom polostrove. Tá sa datuje do roku 1956, keď hostiteľským mestom bola Cortina d’Ampezzo. 

Otvárací ceremoniál, ktorý sa uskutoční v piatok 6. februára, bude hostiť legendárny štadión Giuseppeho Meazzu – San Siro, domovský stánok futbalistov AC Miláno a Interu Miláno. Počas 19 súťažných dní zabojujú športovci o 116 kolekcií medailí. Ešte pred oficiálnym začiatkom odštartujú súťaže v curlingu, ženský hokejový turnaj, kvalifikácia snoubordistov a takisto sa uskutoční niekoľko tréningov lyžiarov, skokanov a bobistov. Záverečný ceremoniál sa odohrá netradične mimo hlavných centier olympiády. Olympijský plameň zhasne v nedeľu 22. februára na rímskom amfiteátri vo Verone.

Blížiaca sa olympiáda by mala byť podľa oficiálneho webu najvyrovnanejšou v histórii z hľadiska zastúpenia oboch pohlaví. Z celkového počtu 2 900 športovcov budú až 47 % tvoriť ženy (1362 športovkýň). Do programu hier pribudnú aj niektoré ženské a miešané disciplíny. 

V súčasnosti už nie je udržateľnosť len pridanou hodnotou, ale priam podmienkou organizácie olympiády. Talianska kandidatúra bola postavená práve na koncepte použitia už existujúcich športovísk s minimálnou potrebou výstavby nových. Predstavuje to však obrovskú organizačnú a logistickú výzvu, keďže niektoré dejiska sú od seba vzdialené aj niekoľko stoviek kilometrov. Otázku ubytovania tak Taliani vyriešili unikátnym spôsobom. Športovci nebudú bývať v spoločnej dedine, ako bývalo zvykom, ale rozmiestnenia sa až do 6 olympijských dedín na základe miesta konania jednotlivých športov. 

Organizátori predstavili aj oficiálneho maskota olympijských hier. Bude nim veselá lasica Tina. Meno jej odvodili podľa jedného z dvojice hlavných miest – Cortina, zatiaľ čo jej mladší brat Milo, ktorý bude maskotom zimnej paralympiády,  svoje meno spája s Milánom. Spoločne majú symbolizovať súčasného, živého a dynamického talianskeho ducha. 

Premiéru pod piatimi kruhmi zažije nový šport 

Svetové centrum módy a umenia, Miláno, prepojí športové zápolenie s atmosférou mesta. V piatich arénach tam diváci uvidia súťaže v krasokorčuľovaní, rýchlokorčuľovaní, šortreku a hokeji. Najväčším milánskym ťahákom bude hokejový turnaj mužov, ktorého atraktivitu po 12 rokoch umocní návrat hráčov z NHL.   

Horským strediskom olympiády sa stane mestečko Cortina d’Ampezzo. Pod vrcholmi majestátnych Dolomitov budú súťažiť ženy v alpskom lyžovaní aj na známej zjazdovke Olympia delle Tofane. Zrekonštruovaný olympijský štadión, ktorý bol postavený pre potreby hier v roku 1956, sa využije na curling. Na celkom novom ľadovom tobogane tu budú súťažiť aj bobisti, sánkari a skeletonisti. 

Preteky v biatlone bude hostiť juhotirolská dedinka Anterselva ležiaca v nadmorskej výške viac ako 1600 metrov nad morom. Biatlonovým fanúšikom túto lokalitu netreba zvlášť predstavovať, keďže miestny štadión už šesťkrát hostil majstrovstvá sveta a každoročne v januári organizuje kolo svetového pohára. 

Oproti posledným hrám v čínskom Pekingu sa rozširuje počet športových odvetví na 16 športov. Premiéru pod piatimi kruhmi zažije skialpinizmus. Tento stále pomerne mladý šport, populárny aj na Apeninskom polostrove, v  sebe  kombinuje prvky lyžovania a horolezectva. Všetky tri medailové disciplíny (šprint mužov, šprint žien a  zmiešaná  štafeta) budú situované v Bormiu, kde sa na svetoznámej zjazdovke Stelvio predstavia tiež alpskí lyžiari. Na mape zimnej olympiády sa nachádza aj Livigno. Toto mesto v regióne Lombardia poskytne domov športovcom v snoubordingu a freestylovom lyžovaní.  

Zimné olympijské hry nemôžu obísť ani centrum severských športov vo Val di Fiemme. V tomto známom lyžiarskom stredisku sa často konajú svetové poháre či iné významné medzinárodné podujatia. Tesero usporiada súťaže v bežeckom lyžovaní a bežeckej časti severskej kombinácie. Skoky na lyžiach uvidia diváci v Predazze, kde sa  bude nachádzať aj spoločná olympijská dedina pre obe dejiská. 

Atmosféru prenesú až na Slovensko 

V čase, keď do začiatku olympijských hier zostáva len niekoľko desiatok dní, prebiehajú intenzívne prípravy aj v rámci Slovenského olympijského a športového výboru (SOŠV). Prípravy podľa vedúceho slovenskej výpravy Romana Bučeka komplikuje náročná logistika v dejisku. Všetko sa snažia zabezpečiť tak, aby mali slovenskí reprezentanti k  dispozícii dostatok členov realizačného tímu, lekárov, masérov či servismanov. Ako už býva tradíciou, Slovensko pripravuje aj na týchto hrách svoj vlastný olympijský dom. „Sídliť bude v centre mesta (pozn. Miláno) neďaleko slávneho Teatro alla Scala,“  upresnil R. Buček pre TASR.  

Hoci sú lístky na športoviská ešte stále k dispozícii, atmosféru olympijských hier budú môcť ľudia zažiť aj doma na Slovensku. Po úspešnej premiére pred 4 rokmi SOŠV znovu chystá Olympijský festival. Štvordňové podujatie  sa skutoční od 9. do 12. februára 2026 v lyžiarskom stredisku Jasná na Bielej  púti. Pre návštevníkov bude  pripevnený bohatý program. Vyskúšať si budú môcť rôzne olympijské športy, budú sa premietať priame prenosy z Talianska a takisto nebude chýbať autogramiáda so známi slovenskými športovcami. 

Vo výprave zatiaľ 30 športovcov 

Už niekoľko olympiád môžeme pozorovať klesajúci trend počtu športovcov vo výprave Slovenska. Z tohto pohľadu boli pre nás najúspešnejšie hry vo Vancouveri 2010 s časťou mužského a aj ženského hokejového kolektívu. Dohromady sa vtedy vo výprave nachádzalo až 72 športovcov. Pred štyrmi rokmi do Pekingu scestovalo len rovných 50 Slovákov.  Istotu účasti na nadchádzajúcich hrách v Taliansku zatiaľ má 30 športovcov – krasokorčuliar Adam Hagara, kvarteto biatlonistiek a mužský hokejový tím. Slovensko bude obhajovať dve medaily, zlato Petry Vlhovej v slalome a bronzový úspech hokejistov.

Hokej 

Slováci si miesto na olympiáde vybojovali ešte pod vedením kanadského trénera Craiga Ramsayho na konci leta 2024. Ako nasadený tím na domácom kvalifikačnom turnaji v Bratislave potvrdili rolu favorita a postupne si poradili so súpermi z Rakúska, Maďarska aj Kazachstanu. O tom, ktorých 25 mien sa dostane do záverečnej nominácie nového hlavného trénera Vladimíra Országha, sa rozhodne až pred začiatkom olympiády. Slovenský zväz ľadového hokeja (SZĽH) v spolupráci s Medzinárodnou hokejovou federáciou (IIHF) však už v júni potvrdil šiestich hráčov, ktorí sa v Miláne s určitosťou predstavia. 

Na zozname nemôže chýbať azda najväčšia slovenská hviezda, Juraj Slafkovský, ktorý sa stal so 7 gólmi najlepším strelcom a zároveň najužitočnejším hráčom posledného olympijského turnaja. Ďalšími potvrdenými menami sú Martin Fehérváry, Erik Černák, Šimon Nemec, Martin Pospíšil a Tomáš Tatar. Spoločne so Slafkovským to boli jediní slovenskí hokejisti, ktorí v minulej sezóne pravidelne nastupovali na zápasy v NHL. Na turnaji sa celkovo zúčastní 12 tímov, súpermi Slovenska v B-skupine budú Fínsko, Taliansko a Švédsko.  

Program mužskej hokejovej reprezentácie Slovenska: 

streda, 11. február 2026, Slovensko – Fínsko (16:40 h) 

piatok, 13. február 2026, Taliansko – Slovensko (12:10 h) 

sobota, 14. február 2026, Švédsko – Slovensko (12:10 h) 

Alpské lyžovanie 

Najväčšie otázniky visia nad našou najúspešnejšou lyžiarkou, Petrou Vlhovou. Na predchádzajúcich hrách v Pekingu rozjasala nejedného fanúšika pri obrazovkách ziskom zlatej medaily v slalome. Účasť na najbližšej  olympiáde je však pre olympijskú víťazku ohrozená. Prekážkou na ceste za obhajobou môže byť zranenie kolena, ktoré si privodila ešte vlani v pretekoch svetového pohára na domácom svahu v Jasnej. Do súťažného kolotoča sa po tom, čo absolvovala dva operačné zákroky a dlhý rehabilitačný proces, stále nevrátila. Napriek tomu Vlhová dodala svojim fanúšikom nádej, keď na začiatku októbra oznámila, že znovu začína trénovať na snehu. 

Potencionálny program Petry Vlhovej: 

nedeľa, 15. február 2026, obrovský slalom žien (1. kolo od 10:00 h, 2. kolo od 13:30 h) 

streda, 18. február 2026, slalom žien (1. kolo od 10:00 h, 2. kolo od 13:30 h) 

Medzi mužmi sa o účasť usilujú bratia Adam a Andreas Žampovci. Obaja súrodenci sa špecializujú na disciplínu obrovský slalom. Pre Slovensko by mali byť k dispozícii minimálne 2 miestenky pre jedného muža a jednu ženu. Definitívu spoznáme až po 18. januári, keď sa ukončí kvalifikačný cyklus. 

Biatlon 

V prípade biatlonistov zohráva dôležitú úlohu pri rozdeľovaní počtu miest pre športovcov postavenie v rebríčku národov. Slovenkám patrila po minulej sezóne 14. priečka, ktorá zaručuje 4 miestenky. Hlavnou adeptkou na účasť je bezpochyby Paulína Bátovská Fialková, ktorá po návrate z materskej dovolenky dosahovala v minulej sezóne spomedzi Sloveniek najlepšie výkony. Už štvrtú olympiádu by rada absolvovala aj najúspešnejšia slovenská športovkyňa v zimnej verzii olympijských hier, Anastasia Kuzminová, ktorá má na konte 6 cenných kovov. 

V prípade mužov je situácia horšia. Najmä pre generačnú obmenu naša reprezentácia vypadla mimo top 20 v rebríčku národov a tak budeme mať k dispozícii maximálne dvojicu biatlonistov. V praxi to znamená, že slovenská  mužská  štafeta bude na štarte určite chýbať. Aj v tomto prípade platí, že na definitívu si budeme musieť počkať do polovice januára, keď sa bude uzatvárať kvalifikačný proces. 

Krasokorčuľovanie 

Vôbec prvým Slovákom, ktorému sa podarilo zabezpečiť si miesto do Talianska, bol krasokorčuliar Adam Hagara. Mladý talentovaný Trnavčan si ho zaistil 18. miestom v krátkom programe na tohtoročných MS v americkom Bostone. Nedávno začal zaraďovať do svojich vystúpení aj štvoritý skok, ktorý v nabitej konkurencii ešte viac zvyšuje jeho šance na dobrý výsledok. 

Kto má ešte šancu kvalifikovať sa? 

Po čase svitá nádej, že by sme mohli mať zastúpenie aj na skokanských mostíkoch. Vďaka mladým talentom začínajú skoky na lyžiach na Slovensku novú éru. S prihliadnutím na chýbajúci funkčný veľký mostík a  skromné  tréningové podmienky je skoro zázrak, že môžeme mať v tomto odvetví dokonca trojnásobné zastúpenie. O účasť pod piatimi kruhmi bojujú súrodenci Hektor a Kira Mária Kapustíkovci. Doplniť ich môže ďalšia mladá skokanka, len 19-ročná Tamara Mesíková.  

Rekordnú šiestu zimnú olympiádu môže absolvovať aj veterán na saniach, štyridsaťštyri ročný Jozef Ninis. Okrem  Ninisa v Pekingu súťažil aj Marián Skupek, Katarína Šimoňáková a dvojica Tomáš  Vaverčák a Matej Zmij. O miestenky však budú sánkari ešte bojovať od novembra do januára na kvalifikačných podujatiach v rámci svetového pohára. 

Predbežne by Slovensko malo získať niekoľko miest pre bežeckých lyžiarov a v hre je aj  snoubordista Samuel  Jaroš. Účasť nie je vylúčená ani pre ďalších športovcov. Kvalifikačné podujatia ešte stále prebiehajú a kompletný zoznam slovenských športovcov, ktorí pocestujú do Milána a Cortiny bude známy najskôr v druhej polovici januára.  

Nie všetko ide podľa plánov 

Hlavným zámerom týchto hier je využívať už existujúce športoviská, čo výrazným spôsobom znížilo náklady na organizáciu. Taliani schválili rozpočet na budúcoročnú olympiádu vo výške 1,7 miliardy eur. Podľa agentúry  AP nezahŕňa investície do športovej infraštruktúry ani výdavky v oblasti dopravy. Napriek tomu ide o obrovský pokles v porovnaní s poslednými hrami. Aj keď Čína oficiálne priznala na tú dobu rekordne nízku sumu za výdavky spojené s organizáciou hier v hodnote 3,9 miliárd dolárov, podľa portálu Business Insider sa skutočná výška nákladov vyšplhala až na 38,5 miliardy dolárov. 

Najväčšie investície zhltla výstavba jedného z dvoch nových športovísk. Multifunkčná aréna PalaItalia Santa Giulia, ktorá pojme až 16 tisíc divákov, by mala stáť približne 300 miliónov eur. Počas hier bude slúžiť hokejistom a po  ich skončení aj na rôzne iné športové a kultúrne podujatia. Dokončenie haly však mešká a spôsobuje organizátorom azda najväčšie starosti. TASR nedávno informovala o presunutí testovacieho podujatia, ktorým mali byť Majstrovstvá sveta hráčov do 20 rokov 1. B divízie, do menšej arény. Všetky práce by mali byť dokončené do konca tohto roka, uvádza portál milano.corriere.it. 

Ďalšou významnou položkou bola výstavba ľadovej dráhy v Cortine d’Ampezzo. Ani v tomto prípade nešlo všetko podľa plánu. Pôvodne sa plánovala rekonštruovať existujúca dráha v Cesene či preloženie súťaží do zahraničia. Začiatkom roka sa dokonca dostali na verejnosť informácie o sabotáži. Spoločnosť zodpovedná za prípravu infraštruktúry  (SIMICO) vtedy vyhlásila, že tesne pred dokončením dráhy bolo odpojené chladiace potrubie. Napokon sa  žiadne  obavy nenaplnili. Tobogan bol o mesiac neskôr dokončený a za sebou má úspešné prvé testovacie jazdy. 

Skvelé výkony, nové rekordy a posolstvo mieru 

Zimné olympijské hry 2026 v Miláne a Cortine d’Ampezzo budú v mnohých ohľadoch výnimočné. Po poslednej edícii v Pekingu, ktorá bola ovplyvnená rozsiahlymi pandemickými opatreniami, sa na tribúny vrátia diváci, ktorí svojou energiou dodajú hrám stratený rozmer skutočného športového sviatku. Unikátnosť týchto hier podčiarkuje aj spojenie obrovskej metropoly s malebným strediskom alpského športu, čím vznikne zaujímavý kontrast tradície a modernosti. 

Medzinárodný olympijský výbor (MOV) nedávno rozhodol o tom, že niektorí športovci z Ruska a Bieloruska budú môcť súťažiť na olympiáde pod neutrálnou vlajkou. Svoju neutralitu a nesúhlas s ruskou inváziou na Ukrajinu musia však jednoznačne deklarovať. Takúto možnosť ale nebudú mať všetci. Napríklad z rozhodnutia Medzinárodnej lyžiarskej federácie vyplýva, že Rusom a Bielorusom neumožní zapojiť sa do kvalifikačného procesu, a preto na štartovej listine pod piatimi kruhmi budú chýbať. Hry tak prinesú nielen skvelé výkony a nové rekordy, ale aj symbolické posolstvo o potrebe obnovenia mierového ducha, na ktorom olympijská myšlienka stojí. 

Slovenskí fanúšikovia si budú môcť pozrieť vystúpenia nielen našich reprezentantov, a tiež priame prenosy z mnohých ďalších disciplín na obrazovkách Slovenskej televízie, ktorá je oficiálnym vysielateľom olympijských hier na území  Slovenska. Každý výsledok na olympiáde má svoju hodnotu, aj keď nemožno očakávať žiadnu veľkú medailovú žatvu. Pred dvadsiatimi rokmi získal v Taliansku Radoslav Židek prvú medailu v samostatnej histórii Slovenska. Nám ostáva dúfať, že slovenské farby zažiaria opäť a na jeho úspech dokáže nadviazať ďalšia generácia. 

Rimavská Sobota sa preslávila mnohými historickými zaujímavosťami, no na hokej si spomenie len málokto.  

Keď sa povie Rimavská Sobota, väčšine ľudí napadne iba jedno – hladová dolina. Ak je niekto znalý, spomenie si, že mesto leží v regióne Gemer – Malohont a má pekné historické námestie. Športoví fanúšikovia si s ním spoja najmä futbal, ktorý bol v 90. rokoch a na začiatku 21. storočia na najvyššej úrovni. Ale kto by si spomenul s týmto mestom ľadový hokej? Takých ľudí je veru málo. A predsa sa aj na juhu Slovenska hrá šport, ktorý patrí síce k najpopulárnejším v krajine, no má viac divákov v televízii ako aktívnych hráčov. Aj keď hokej v meste nemá najvyššiu úroveň, svojich fanúšikov si získal a je najpopulárnejším športom. 

Dlhé roky len ľad 

„Spomínam si, ako sme sa korčuľovali len na jazere na Kurinci,” spomína Igor Perdík, ktorý sa ako nadšenec športu spojil s kamarátmi a išli si zahrať spolu hokej. Na vodnú plochu museli dochádzať približne osem kilometrov, pretože v meste nič podobné neexistovalo.  

Keď však skupinku nadšencov nebavilo niesť všetku výstroj tak ďaleko, veľakrát pešo alebo na bicykloch, dostala skvelý nápad – vytvoriť umelú ľadovú plochu v meste. Zima 1987 sa pomaly končila, nemalo preto zmysel už začínať s výstavbou klziska „Bál som sa, že z kamarátov tá eufória po roku čakania opadne, no toho nápadu sme sa všetci držali,” dodal Igor Perdík.  

Práve vďaka skupinke nadšencov v meste sa v roku 1988 podarilo vybudovať na voľnej ploche na okraji sídliska ľadovú plochu, kde sa najskôr korčuľovali deti s rodičmi či kamaráti, ktorí si prišli amatérsky zahrať hokej. „Boli sme radi, keď sme videli, že sme v ľuďoch prebudili záujem. Všetko bolo najskôr zadarmo, čo ich zrejme lákalo,” doplnil Igor Perdík.  

Najskôr len na krajskej úrovni 

Skupinka kamarátov sa stretávala na ľade pravidelne, v hokeji sa zlepšovala a povedala si, prečo nevyskúšať ísť niekam súťažiť. “Našli sme, že v neďalekom Lučenci sa konal amatérsky turnaj a vtedy sme sa šiesti vybrali vlakom so všetkou výstrojou a vycestovali sme. Bolo nás tam šesť tímov z okolitých miest, najďalej prišli hráči zo Zvolena, tí boli zohratí. Vtedy sme videli, ako sa má hrať pravý hokej. Oni ten turnaj vyhrali veľmi suverénne, my sme skončili na piatom mieste. Zdolať sa nám podarilo len Poltár,” opísal Igor Perdík turnaj, ktorý naštartoval éru amatérskeho hokeja v meste.  

Hráči z Rimavskej Soboty sa so súpermi z turnaja začali pravidelne stretávať. Najskôr sa uskutočňovali len priateľské zápasy, no po zmene režimu v roku 1989 sa rozhodli, že by mohli založiť amatérsku ligu. Zúčastnilo sa jej dokopy päť tímov: Rimavská Sobota, Lučenec, Poltár, Detva a Revúca.  

Kryté zimné štadióny boli len v dvoch mestách, no aby to bolo pre každého férové, hralo sa aj pod otvoreným nebom. “Niekedy tie podmienky u nás boli dosť zložité. Ak náhodou veľmi nemrzlo, ľad bol mäkký a vtedy to bolo ťažšie. No my sme mali výhodu, keďže sme na to boli zvyknutí. Ťažšie to vtedy mali tí, ktorí trénovali pod strechou,” pousmial sa Igor Perdík.  

Po prvej sezóne amatérskej ligy sa začalo ukazovať, že záujem o hokej v regióne rastie. Hokejisti z jednotlivých miest sa poznali čoraz lepšie, rivalita silnela a každý zápas mal atmosféru malého športového sviatku. Na niektoré duely v Rimavskej Sobote prišlo aj dvesto divákov, čo bolo na podmienky otvoreného klziska nečakané číslo. V tom čase sa začalo hovoriť aj o potrebe vytvoriť v meste lepšie zázemie – aspoň provizórne šatne či mantinely, ktoré zháňali z druhotných zdrojov z podnikov v okolí. 

Priebežne sa formovala aj mládežnícka základňa. Starší hráči začali po tréningoch učiť korčuľovať deti z okolia, mnohé z nich stáli na ľade prvýkrát v živote. „Keď sme videli, s akými očami pozerajú na puk, vedeli sme, že to celé robíme pre niečo viac než len pre naše hranie,“ spomínal  Igor Perdík.  

Prvé náznaky klubu 

Rok 1990 bol pre hokej v meste zlomový. Záujem o šport enormne stúpal, až sa napokon z amatérskej zábavky stala organizácia, ktorá zastrešovala mládežníkov a seniorský tím. Klub dostal názov ZŤS Rimavská Sobota. Po vzore mesta sa začali aj ďalšie tímy z krajskej ligy viac angažovať do organizovaného hokeja. Do dvoch rokov mali všetky tímy svoje mládežnícke základne. To viedlo k organizácii juniorskej krajskej súťaže.  

„Keď sme prvýkrát videli deti v našich dresoch, vedeli sme, že sa začína úplne nová kapitola,“ hovorí s úsmevom. Na tréningy začalo chodiť čoraz viac detí. Niektoré si prinášali korčule po starších súrodencoch, iné dokonca po rodičoch. „Často sme im priťahovali šnúrky, lebo samy to ešte nevedeli, ale chceli byť na ľade prvé,“ spomína. 

Rastúci záujem o hokej si postupne vyžiadal aj väčšie organizačné zmeny. V roku 1995 došlo k prvému veľkému zlomu – klub sa premenoval na HK Transexpres Rimavská Sobota, keď získal svojho prvého výraznejšieho partnera. „Bol to moment, keď sme si uvedomili, že už nejde len o nadšenie. Začínalo to byť vážne,“ priznáva. Nový názov priniesol nové ambície a s nimi aj zásadnú investíciu, o ktorej hráči pred pár rokmi ani nesnívali. 

Na zimnom štadióne sa začala stavba strechy a kompletného opláštenia, čo zásadne zmenilo podmienky pre celý klub. Tréningy konečne neboli odkázané na to, či v noci prituhne alebo nie, a hráči – aj deti – mohli trénovať pravidelne. „Keď sme prvýkrát vošli do haly, kde nám na hlavy nepadal sneh, mali sme pocit, že sme v inom svete,“ hovorí Igot Perdík.  

Lepšie zázemie otvorilo dvere ďalšiemu kroku, ktorý by predtým znel ako fantázia. V roku 1997 sa Rimavská Sobota po prvýkrát prihlásila do 3. najvyššej slovenskej ligy, čím definitívne vstúpila medzi organizované celoslovenské súťaže. 

Veľký úspech  

V meste sa hrala tretia najvyššia súťaž dlhých 25 rokov. Krátka prestávka bola medzi obdobím rokov 2005 – 2008, keď klub nedokázal postaviť seniorské mužstvo. Inak každoročne bojovala Rimavská Sobota o najvyššie priečky a dvakrát sa dostala až do finále, kde súťažila o postup do vyššej súťaže.  

Prvý veľký úspech prišiel v roku 2011, keď sa „Soboťania” len tri roky po návrate dostali do boja o postup, vo finále ich čakalo Partizánske. Sériu hranú na dva zápasy však nezvládli a prehrali 1:2. Touto sezónou však nastal zlom v hokeji v meste. „Keďže sme veľa vyhrávali, boli sme prví a išli sme suverénne až do finále, chodilo na hokej dosť ľudí, fandili a atmosféra bola výborná,” zaspomínal si na sezónu bývalý hráč Matúš Petričko. 

Roky neskôr sa klub nachádzal v stredných priečkach tabuľky, dostal sa maximálne do semifinále, kde si vybojoval bronzové medaily. Najväčší úspech však prišiel v sezóne 2022 – 2023. 

Rimavská Sobota poskladala pred ročníkom silné mužstvo a od začiatku vedenie klubu apelovalo, že tento rok sa im postup do vyššej súťaže vydarí. Od úvodu sezóny podával klub stabilné výkony, víťazil päť a viac gólovým rozdielom. Ukázal, že je pripravený postúpiť do vyššej súťaže.  

„Káder sa poskladal veľmi dobrý, bol jeden z najsilnejších za celý ten čas, čo som v klube desať rokov. Bolo to naozaj veľmi dobré, prvé dve päťky boli najlepšie v lige, čo sa aj odzrkadlilo na výsledkoch,“ povedal ďalší bývalý hráč, Michal Šagát.  

Finále odohrala Rimavská Sobota proti rivalovi z Detvy, s ktorým sa stretávala už od svojich začiatkov, ešte ako amatérsky klub. Napínavú sériu rozhodol až posledný, piaty zápas na ľade súpera, ktorý klub z Gemera vyhral 4:2. Oslavy titulu trvali niekoľko dní, hráči si brali voľno z práce, fanúšikovia taktiež.  

„Nič lepšie neexistuje ako vyhrať posledný zápas sezóny a zdvihnúť nad hlavu víťazný pohár. O to viac si to cením, že ešte aj takto popri pracovnom živote sa mi podarilo majstrovský pohár získať. Som rád, že som mohol byť súčasťou tímu a pomôcť tento sen splniť mestu, ale aj fanúšikom, ktorí s nami tento pocit prežívali,” povedal Adam Špankovič. 

Jedným z veteránov v klube, ktorý nosil aj kapitánske „céčko”, bol aj Ján Slovák. Podľa neho išlo o veľký úspech. „Mne sa to podarilo až na tretíkrát, keďže som v klube už najdlhšie – 13 rokov. Bola to taká čerešnička na torte. Prajem to zažiť každému. Nevyhrali sme to len pre seba, ale aj pre našich skvelých fanúšikov,” vyjadril sa.  

Konflikty s mestom 

Po najúspešnejšej sezóne a dlhých oslavách však bolo treba začať pracovať na nových výzvach. Vyššia súťaž si vyžadovala aj viac financií. Keďže išlo o mestský hokejový klub, veľkú časť peňazí ponúkala radnica zo svojho ročného rozpočtu. Počas pôsobenia v nižšej lige dávalo vedenie klubu 30-tisíc eur na chod, o údržbu štadióna sa staralo z peňazí technických služieb mesta.  

Minimálny rozpočet na pôsobenie vo vyššej súťaži však predstavovala suma 100-tisíc eur. Hráči museli zmeniť status z poloprofesionálov na profesionálov. To si vyžadovalo pre nich vyšší plat, pravidelné tréningy a hlavne nákup nových hokejistov, ktorí by boli konkurencieschopní s lepšími tímami.  

Mesto však odmietlo klubu ponúknuť takú vysokú sumu a vedenie muselo zháňať peniaze vlastnou cestou – cez sponzorov. Niekoľkých  sa im podarilo nájsť, no nebolo do dostačujúce. Vedenie Rimavskej Soboty však nechcelo aj napriek tomu ponúknuť viac – a tak vznikali prvé konflikty, ktoré vyústili až do toho, že technické služby mesta nechceli zamraziť ľad na štadióne tesne pred začiatkom prípravy.  

Po dlhých vybavovaniach sa to napokon podarilo a Rimavská Sobota sa mohla pripravovať na historickú sezónu vo vyššej súťaži. V nej však nemala proti skúsenejším tímom šancu. Veľa zápasov prehrala, často aj tesne, no nič to nezmenilo na tom, že sa klub vrátil späť do 3. najvyššej súťaži hneď po roku. Otázkou tak zostáva, či sú ešte ambície bojovať o vyššiu súťaž a či chce opäť zažívať rovnaké problémy ako v roku 2023.  

Viac ako turistika,konflikt mysle a tela, únik z rýchleho sveta a cesta historického odkazu – Cesta hrdinov SNP.

Zobudím sa. Zmrznutý nos si ohrievam rukou, ktorú neochotne vytiahnem z príjemne teplého spacáku. Cez malé začmudené okienko v útulni pozriem, aký deň ma čaká dnes. Ranné slnko sa snaží preniknúť cez hustú hmlu a vtáky už sú počuteľne dávno hore. Tak teda aj ja vyleziem zo spacáku a na drevenej lavici si za zvuku plynového horáku nasýpam do hrnčeka posledné zásoby instantnej kávy. Chvíľu ešte bezmyšlienkovite sedím a v hlave si prehrávam trasu, ktorú chcem dnes prejsť.

Viac ako cesta

Zvykli sme si, že naše životy riadia sociálne siete, notifikácie, ruch a tok nezastaviteľného množstva informácií. Čo sa stane, keď všetko toto vymeníte za pätnásť kilogramov na chrbte, čelovku a drevenú latrínu? Po dvadsiatich siedmich dňoch a 770 kilometroch po Ceste hrdinov SNP už vieme, že najväčší boj sa neodohráva v svaloch, ale v hlave. Rozprávanie dvoch študentiek o tom, ako sadli na vlak a na mesiac okúsili, ako chutí sloboda od materiálnych vecí.

Rovno po červenej 

Najvýznamnejšia a najdlhšia turistická magistrála na Slovensku, Cesta hrdinov SNP, sa celou svojou dĺžkou 770 km tiahne po červenej turistickej značke. Nenechajte sa však zmiasť predstavou, že je náročné sa na tejto ceste stratiť! Jej názov odkazuje na pamiatku Slovenského národného povstania, pričom vedie cez miesta kľúčových bojov, pamätníky a symbolické cintoríny. Spája Dukliansky priesmyk na východe Slovenska s hradom Devín na západe. Nie je to iba súvislá reťaz hôr, ale prierez celou krajinou. Prechádza regiónmi, vedie lesmi, horami, lúkami, križuje malé dedinky aj mestá a ponúka tak ucelenú možnosť spoznať Slovensko v celej jeho prírodnej, kultúrnej a sociálnej rozmanitosti. Absolvovať cestu znamená spoznať krajinu takú, aká skutočne je – drsnú, krásnu a plnú príbehov.

Mimo reality

Ako sa dve turistky vo svojich najlepších študentských rokoch ocitnú na mesiac v lese bez sociálnych sietí a spojenia so svetom ? Jednoducho. Urobia predtermíny, vymažú instagramy, zbalia batohy a sadnú na vlak do Svidníka. Ak ste si predstavovali polročnú prípravu, nakúp profesionálneho vybavenia a dehydratovaných balíčkov jedla, ničoho takého sa v našom príbehu nedočkáte. Vysoká škola a jej flexibilita ponúka pri troche snahy a logistiky dosť priestoru na to vybrať sa na mesiac preč. A práve tam vznikla aj táto myšlienka. Kedy keď nie teraz? Stačí iba jeden šialený nápad a dve spontánne duše.

O mesiac sme tu zas! Či?

Samozrejme, na cestu naprieč celou krajinou sa nemôžete vybrať úplne bez prípravy. Mesiac dopredu však nič nenaplánuješ. Obe milujeme turistiku a šport, no zatiaľ sme vyrážali na túry len z pohodlia vlastnej postele, maximálne horskej chaty. Nevedeli sme odhadnúť naše sily, počasie, dostupné prísuny vody a jedla a mnohé iné faktory, ktoré treba riešiť za chodu. Pomocou stránky cestasnp.sk sme v rámci prokrastinácie od učenia sa na skúšky vypracovali približný chaotický plánik útulní, prameňov, nocľahov a obchodov zhruba 20 – 30km od seba. Zbalili sme batohy a vybehli na Záruby, kadiaľ cesta SNP vedie, zistiť, či vlastne takú váhu unesieme. Na Havranej skale pod vrchom Záruby sme zložili batohy a bola som presvedčená, že si ho späť na chrbát už nezvládnem dať. No museli sme. Vyšli sme teda hore a do knihy na vrchole napísali – „O mesiac sme tu zas! Či?“ A fakt sme prišli. „Tentokrát ako Boris a Štefan na ceste SNP.“

Boris a Štefan?

Aby sme udržali kontakt s rodinou a priateľmi, no predovšetkým pre prípad núdze, rozhodli sme sa zapisovať naše krátke hlásenia na online trackovaciu stránku esenpéčkarov. Tu sa však realita moderného sveta zrazila s bezpečnostným rizikom – dve mladé študentky samy v lese s presnou polohou zverejnenou na internete. V časoch, keď ženy necestujú vždy bez obáv, to nebol práve najbystrejší nápad.

Preto sme sa rozhodli pre pseudonymy. A tak vznikli Boris a Štefan. Toto jednoduché, no účinné riešenie, nám prinieslo nielen pocit bezpečia, ale aj mnoho vtipných situácií, nečakaných stretnutí a napokon aj slov uznania. A my sme sa len s úsmevom pozerali, ako naša malá mystifikácia funguje.

Stany zostali doma

Naša cesta sa premenila na ešte o trošku väčšie  dobrodružstvo vďaka rozhodnutiu nechať stany doma. Každý gram sa totiž ráta. Spoliehali sme sa len na útulne, ktoré sa stali naším putovným domovom. Zväčša skromné, jednoduché turistické útočiská, ktoré najčastejšie stavajú a spravujú dobrovoľníci z turistických klubov alebo neformálne komunity z okolia. Hoci sa líšia, väčšinou ide o drevené stavby s pevnou strechou, dlážkou, niekoľkými poschodovými pričňami na spanie a kachľami na drevo. Len čo sme po celodennom putovaní dorazili, našli sme v nich nielen ochranu pred počasím, ale aj mnoho nových turistických kamošov. Práve vďaka týmto našim krátkodobým domčekom, kde sme sušili mokré veci a vychutnávali teplý čaj, sme si uvedomili, že naša cesta je predovšetkým o dôvere v komunitu a o tom, že aj bez luxusu a stanu sa dá nájsť istota nad hlavou.

Východ Slovenska je nimi priam posiaty. Môžete si vybrať, kde chcete večer zložiť hlavu. Smerom na západ to je horšie, no diery na mape skvelo vypĺňajú „Anjeli na cestách.“ Tí ponúkajú nocľah za dobrovoľný príspevok či zadarmo. Poprípade za zážitky z ciest a milé rozhovory.

Litre Šarišu a Volovské vrhy – Východ

„Pridal sa k nám mladík na dôchodku Miro, Peter a lesník Samo… Zoro oľutoval výber Barefoot topánok a Anne opuchli prsty na rukách, útulňa pekná ❤️“  

Takto stručne a milo vyzeral príspevok z prvého dňa. Klesajúcu tendenciu nálad vám ľahko ilustruje správa z tretieho dňa našej cesty:

„Deň 3, ja neviem, asi 31 km. Pocitovo mal 72 hodín. Doobeda s Mirom do Zborova, dážď nás rozdelil, zaspali sme s Annou na lavičke na hrade, a potom sa v daždi vybrali do Bardejova. Naštvané, unavené, ale nič, čo by jedno pivko a teplá sprcha nevyriešili.“

Nasávali sme všetky dojmy, cítili každý začínajúci otlak, delili si dni na časové a kilometrové etapy a podrobne plánovali každú zastávku. No a po neuveriteľných troch dňoch cesty sa tešili na sprchu. To nás veru rýchlo prešlo. Po pár dňoch sme pochopili, že plánovať sa veľmi neoplatí. Treba jednoducho vstať a ísť s tým, čo je. Jeden deň je skvelý, druhý sa môže otočiť o 180 stupňov. 

„Deň 5 – 31 km. Začal sa čarovným východom slnka 4:30 na útulni Žobrák a pokračoval asi najkrajšími 30km zatiaľ. Obiehali sme sa s viacerými super spolupútnikmi (jedni nám nechali aj odkaz❤️)! Spieklo nás, ale lepšie ako dážď. Najzlatších ľudí sme streli (aj psíkov), Zorovi opuchol členok, ale miestna ezoterička mu darovala chladivú masť. Dali sme si pizzu a pobrali sa do retro izby vo Veľkom Šariši, ktorá vyzerá a vonia ako karavan u babky!„

O jeden deň a 180 stupňov neskôr:

„Deň 6 – plán 41 km – reálne nechcem vedieť.  Vyrazili sme namiesto o 5 o 7 (stane sa). Obiehali sme sa so Záhorákmi, ktorých sme hecli ísť s nami 40 km. Výpek, pľuzgiere na ramene, Annina päta, moje koleno.. nie ideálne, ale prežili sme. Zotmelo sa, a tak to bol posledných 5 km ultramaratón v čelovkách (nič príjemné). Začína to byt dosť masaker, ale útulňa asi najkrajšia, akú sme zatiaľ videli. „

Náročné ale krásne dni nám ukázali život vo východoslovenských dedinkách a dali facku –  na čo sme sa to dali? Či sme ale rozmýšľali o tom ukončiť to a ísť domov ? Ani raz. Na rozlúčku s východným Slovenskom však ešte treba zdolať tamojšie Volovské vrchy. Krásne a celkom určite podceňované kopce – ako výhľadmi, tak aj náročnosťou.

„Deň 8 – iba 13,3 km. Ževraj oddychový, no to isto. Volovské vrchy začali vrchom Kloptáň a aj keď sme na útulni už o pol tretej, tak poriadne zničené. Útulňa Jána Kruteka je krásna, nová, má piecku, matrace.. Došli nám aj kamoši, ktorých stretávame už pár dní – Stano a Erik zo Záhoria. Dali sme šlofík, zatapovala som kolená, zahrali sme si karty a spať. Zajtra o 6 vyrážame!“

Stretne sa Nemec a Slovák v Nízkych Tatrách

Nie, nie je to začiatok zlého vtipu. Po týždni a pol putovania takmer v samote nás v Nízkych Tatrách čakalo hneď niekoľko prekvapení. Okrem dychberúcej prírody aj zvýšený výskyt turistov. Jedným z nich bol aj Nemec Biena. Miluje turistiku, a tak sa vybral sám do slovenských hôr prejsť si hrebeňovku. Putoval tieto dni s nami a okrem výhľadov ho nepochybne šokovala aj pohostinnosť miestnych turistov vo chvíli, keď mu na stole pristála dvojitá borovička s horcom hneď na prvej chate.

„Deň 15 – 23km. Fu, dnešok bol náročný, chabý spánok a horec na útulni tomu veľmi neprispeli. Smutne sme sa lúčili s výhľadmi na Tatry a vyšli a zišli asi 12 kopcov dnes. Zostali sme na krásnej útulni pod Kečkou kúsok od Donoval. Ostal tu s nami iba Nemec Biena, s ktorým sa stretávame už ale 4 dni. Zajtra už ide domov do Hamburgu, tak si s ním dáme rozlúčkovú kávičku ráno❤️☕️“

Nízke Tatry boli čarovné. Čistá obloha, kamzíky, nádherné útulne, náhodné stretnutia. Ak sa necítite na mesačnú púť ale láka vás viacdňová turistika, určite zvážte túto hrebeňovku. Z Telgártu si ísť zaspievať na Kráľovu hoľu a zbehnúť do prenádhernej útulne Andrejcová. Ďalšia zastávka je rezeň s pivkom na Čertovici. Odtiaľ cez Chopok na Ďumbier a zakotviť v strede ničoho v útulni Ďurková. No a odtiaľ už len na Donovaly s medzizastávkou v malej rodinnej útulničke pod Kečkou. Štyri dni plné výhľadov, turistickej atmosféry s výhľadom na Vysoké aj Západné tatry.

Ryžová kaša, tuniakový burger a proteínová tyčinka ako dezert

Nie je to možno ideálne národné menu, no takto vyzerala naša obživa v bežný deň. Hlavnými atribútmi výberu potravín na nasledujúce dni bola vždy cena, skladovateľnosť, chuť a nutričné hodnoty. Na raňajky teplá kaša s ovocím a zalievaná neska. Umyť ešus, zbaliť veci a tešiť sa na hlavný chod. Tuniakový burger. Ten pozostával z dvoch kukuričných chlebíkov – v ideálnom, no nepravdepodobnom prípade v celku, spojených tuniakom podľa aktuálnej ponuky miestnej Coop Jednoty.

Samozrejme nebolo tak tomu vždy. Po pár dňoch v lese na kukuričných chlebíkoch sa človeku zmení pohľad aj na hodnotu peňazí. Pizza za 15 eur sa stáva lacným, dostupným, a najmä veľmi žiadaným tovarom. Gastronomické zážitky nám ale pripravili často aj náhodný milí ľudia po ceste. Výslužka v podobe keksíkov, jabĺk a piva od manželského páru v malej obci na východe Slovenska, zásoba instantných polievok od najmilších pánov na stretávke pri útulni a domáce burgery v podaní náhodných turistov na chate. O jedlo núdza naozaj nebola. 

Otlaky a vzťahy

„Deň 20 – 26km. Dnes fakt pekná trasa, spíme v hospode na lavičke  takže slzný sprej po ruke. Majú tu ale veľmi milých štamgastov (lúštia s nami krížovky). Stretli sme aj ďalších kamošov esenpéčkarov a zajtra sa STRAŠNE tešíme do Trenčína“

Takmer tri týždne cesty za nami a tu prichádza zistenie, že nás viac bolí srdiečko ako otlaky a zranenia.  Kým zo začiatku sme oblepovali každý začínajúci otlak, teraz už ich radšej ani nerátame. Zato rátame dni, ktoré nám ostávajú. S krásnymi ľuďmi, ktorých tu stretávame, ale aj sami so sebou.

Naše Karpaty

„Deň 26- 44km. S myšlienkou že sme doma v Malých Karpatoch sme si trošku uverili, že dáme 40km na Biely Kríž. Dali sme, ale za akú cenu. Kvôli výstrahám búrok sme boli nútené prebehnúť ešte zopár kilometríkov na Dolný Červený kríž, kde, dúfam, prežijeme noc. Dámy a páni zajtra DEVÍN. Večer nám náhodní páni, čo mali zraz, spravili strašne naložené burgery navyše – Ďakujeme!“

S vidinou domova a známych turistických chodníčkov sme posledné dni mierne podcenili. Prišiel čas na reflexiu pocitov a tvrdé uvedomenie, že naše dobrodružstvo končí. A tak zmietané pocitmi vďaky, smútku, únavy, hnevu, lásky a radosti, sme prešli posledné kilometre až na hrad Devín. A takto znel posledný zápis do nášho denníka:

„Deň 27 – 28 km. Emotívny deň! Po mesiaci prvá kávička v Bratislave, obedík a známe prostredia. Výhľad z Devínskej Kobyly a ukrutne zlatý príchod na Devín. No a samozrejme –  Devínsky ríbezlák. Lúčenie opisovať nebudem, lebo budem plakať.❤️“

Naša misia, zistiť, čo sa stane, keď sa človek v rýchlom materialistickom svete odstrihne od všetkého, sa naplnila. Nešlo o únik pred realitou, ale o návrat k tomu najdôležitejšiemu – k sebe samým. Cesta hrdinov SNP sa za dvadsať sedem dní premenila z turistickej magistrály na lekciu vnútornej odolnosti.

S Devínskym ríbezlákom a slzami v očiach sme síce uzavreli túto kapitolu, ale domov sme sa nevrátili rovnaké. Zistili sme, že sloboda nie je samozrejmosť, ale ani privilégium. Je to voľba, ktorú si môžeme kedykoľvek vziať na plecia napríklad v podobe pätnástich kilogramov a vybrať sa rovno po červenej. A my to vrelo odporúčame.

Či je to spomienkový optimizmus alebo realita? Neviem. Jedno je ale  isté – spomienky, ktoré sa nám vynárajú pri čítaní týchto zápiskov a prezeraní fotiek, už nikdy nebudú len o kilometroch, otlakoch či tuniakových burgroch.

Železničnú stanicu vo Svite postavili naopak.

Budovali ju viac než dve desaťročia. Bola pýchou režimu – architektonicky i kapacitne. Predpovedali jej svetlú budúcnosť, mala byť významným dopravným uzlom pod Tatrami. Nič z toho sa však nestalo realitou. Po páde socializmu ostala zdemolovaná, fungoval tam iba ten najodolnejší podnik – šenk tretej cenovej. Za ochranu stavby bojovali miestni aktivisti aj na ministerstve. Dnes je v novom šate. Žeby sa jej končene blyslo na lepšie časy?

Baťa na „entú“

Ak máte úzke zorné pole, podobne ako legendárny kôň Železník na Veľkej pardubickej, vašej pozornosti môže ľahko uniknúť nenápadná železničná stanica na Spiši, ktorá sa svojou architektúrou od tých ostatných viac líšiť azda nemôže. 

 „Písal sa rok 1938, keď sa v zlínskych architektonických štúdiách firmy Baťa objavil projekt budovy, ktorá nápadne pripomína dnešnú stavbu. Pripomína preto, lebo stavať sa začala až v roku 1948 a dovtedy pribudli rôzne obmeny. Či už stavebné alebo materiálne. Dnes by sme povedali, že sa pôvodný náčrt aktualizoval,“ začal rozprávanie náš sprievodca, miestny historik Vladimír Zentko.

„Bola navrhnutá veľmi moderne a nadčasovo, so smelým konštrukčným riešením a bohatou výtvarnou výpravou,“ hovorí architektka Krajského pamiatkového úradu v Spišskej Sobote Daniela Maximová.

Pri krátkej dejepisnej odbočke spomenuli naši odborníci meno Jána Antonína Baťu, zakladateľa mesta, toľkokrát, že sme to vzdali a prestali počítať. Velebili ho však plným právom! Svit totiž vznikol iba v roku 1934, a to – na zelenej lúke. Dodnes patrí medzi najmladšie mestá na Slovensku. „Tým, ako sa stavali Baťove haly, rozširovala sa aj obytná zóna – dodnes sú známe ‚baťovské domčeky‘ z tehál. Koncept Svitu je totiž postavený v duchu priemyselne ideálneho mesta,“ dodáva Vladimír Zentko. Nebyť rodiny Baťovcov a ich podnikavého ducha, nič z toho by nebolo realitou.

Je to vlastne naopak

Svit zažíval počas vojny rozmach, a tak boli „tí hore“ prinútení uvažovať, ako plochu priemyselného centra rozšíriť. „V roku 1948 vyšiel územný plán, ktorý smeroval rozvoj obytnej zóny k Tatrám. Stanica teda stojí na zaujímavom mieste, akoby na opačnej strane od mesta. Bola však navrhnutá správne, pôvodný plán nepočítal s výstavbou zo severnej strany. Z dnešného pohľadu však stojí naopak,“ vysvetľuje pán Zentko.

„Budova je obklopená rozsiahlymi nezastavanými trávnatými pozemkami, preto v okolí pôsobí dominantne a izolovane. Zo severnej strany sa objekt prejavuje ako jednopodlažný, z opačného konca je však dvojpodlažný s priebežnou ochodzou,“ dodáva architektka.

Funkcionalistická stavba má vchod z každej svetovej strany. Zaujímavosťou je, že aj pri tejto, na pohľad banálnej veci, je citeľná ruka vyššieho princípu: „Filozoficky to korešponduje s vtedajšou predstavou priemyselne ideálneho mesta – poskytnúť pracujúcim čo najkrajšiu cestu do práce. Stanica je akousi ‚križovatkou‘. Zo severnej strany, teda z obytnej zóny, sa cez ňu  ťahá chodník až do centra mesta. Dôležitú úlohu zohráva aj veľké okno. Človek mal vidieť na vlastné oči, ako sa všade stavia, rozširuje, upravuje…“ priblížil miestny historik. 

Svoj význam zohráva aj konštrukcia, na vrchole ktorej sa týči označenie stanice – pontón. „Má výtvarnú hodnotu. Konštruktivistický motív vytvorený z ľahkej železnej tyčoviny spája opakovaný nápis ‚Svit‘ orientovaný na všetky svetové strany so symbolom železníc,“ upresňuje Daniela Maximová. Budovu tak ľahko uvidíte aj z veľkej diaľky.

Vtedy bol každý komunista

Táto stanica je však oproti ostatným výnimočná. Čím? Dĺžkou stavby – budovali ju vyše dvadsať rokov! „Je jedinou dokončenou stavbou z plánovanej veľkej výstavby Svitu. Pred vojnou predpokladali, že by počet obyvateľov v budúcnosti mohol byť 45 až 55-tisíc. Do užívania ju odovzdali 14. novembra 1969. Vtedy však nebola ani zďaleka dokončená. Chýbali reštaurácie, príjazdové cesty, čakárne…“ tvrdí architektka.

Nejeden mladší čitateľ sa nad tým ani nepozastaví. Pravda, dnes taktiež staviame diaľnice desiatky rokov a nad opätovne predlženými termínmi len rezignovane mávneme rukou. Kedysi však takéto meškanie nebolo zvyčajné.

„Štyridsiaty ôsmy rok bol, povedzme, kontroverzný. K moci sa dostáva komunistická strana a úplne sa zmenila paradigma našej spoločnosti,“ otvára novú tému Vladimír Zentko. Po vzniku okresných národných výborov (orgán vtedajšej štátnej správy) sa začala rivalita medzi Svitom a Popradom. A prečo? Odpoveď je jednoduchá – pre peniaze. Dnes pod mesto Poprad patrí aj niekoľko menších obcí – mestských častí (Veľká, Spišská Sobota, Matejovce, Kvetnica a Stráže), lenže tesne po vojne to tak nebolo. „Komunisti začali ‚spravodlivo‘ prerozdeľovať kapitál. Tým, že sa Poprad spojil s jeho dnešnými mestskými časťami, mal odrazu viac obyvateľov než Svit. Dostával teda väčšie finančné dotácie. Peniaze, ktoré vygenerovali svitské podniky, putovali do rozvoja vedľajšieho mesta,“ hovorí s istou horkosťou Vladimír Zentko.

Výstavba železničnej stanice bola teda, pre nedostatok financií, doslova odsunutá na vedľajšiu koľaj. Na našu provokatívnu otázku, či sa aj dnes medzi domácimi nájdu „protipopradské“ nálady, však odpovedá zamietavo: „Vtedy bol každý komunista a nikto to nebral osobne. Ak nebol komunista, sedel. Nebolo času na zášť.“

Po chvíli však nájde skutočný dôvod, prečo bola stanica dve desaťročia rozostavaná. Ten popiera pôvodnú verziu: „Viete, Svit ako Baťovo mesto malo demokratickú a kapitalistickú tradíciu. Tunajší ľudia mali iné zmýšľanie ako komunistické. Takže sme boli vždy odsúvaní na okraj.“

Slušných turistov pustia vždy

Vnútro stanice je pre verejnosť neprístupné. Prečo? Oficiálne nie je skolaudovaný podjazd. Ako to však na Slovensku býva, stačí poznať „tých správnych ľudí“ a motyka akoby zázrakom vystrelí. Máme šťastie, náš sprievodca pozná miestneho výpravcu a ten nás ochotne púšťa do zakázanej zóny. Pritom nám aj polichotí slovami: „Slušných turistov púšťame vždy radi“. Dokonca povie, že si to smieme odfotografovať!

Vnútro stanice dýcha minulosťou, oko návštevníka vyrušujú iba dve televízie, ktoré vyslovene nepasujú do mozaiky minulých liet. Prekvapili nás dve veci. Výborná akustika a skutočnosť, že obrazovky sú spustené napriek tomu, že sa do vnútra bežný smrteľník nedostane. Rozum velí položiť si otázku – chceli sa pred nami azda predviesť?

Slovo opäť dostáva Vladimír Zentko: „Na prvom poschodí kedysi predávali lístky. Čakáreň bola rozdelená na prvú, druhú a tretiu triedu. Niekedy tu dokonca fungoval výťah na batožinu! Starí Sviťania dodnes spomínajú na časy, keď sa nemuseli s ťažkými kuframi ‚terigať‘ hore po schodoch. Jednoducho prišli k okienku, pracovník im zobral a uskladnil všetky veci, pričom sa cestujúcich opýtal, kedy ich potrebujú mať na peróne.“ To boli služby, čo poviete?

Okrem toho na vrchnom poschodí fungovalo kaderníctvo, reštaurácia, či cukráreň. V sedemdesiatych a osemdesiatych rokoch, za hlbokej normalizácie, prichádzali do mestečka pracovať ľudia od Žiliny i Košíc. Fluktuácia tu bola vysoká, podniky boli v zisku. Po revolúcii však nastal zvrat a všetko išlo do červených čísel. Najdlhšie odolávala miestna krčma, ani tá však nápor konkurencie nakoniec nevydržala. Nuž, a keď na východnom Slovensku skolabuje aj pohostinstvo, neveští to nič dobré…

Svoj najväčší klenot ukrýva stanica vo vestibule. Vitráž segmentového tvaru akademického maliara Vojtecha Stašíka z roku 1963 pôsobí monumentálnym dojmom. Keď sa naň človek pozrie, môže ostať na chvíľu zmätený. Pôsobí to – divoko. Slnko v strede diela, nejaké polonahé ženy…čo tým chcel autor asi povedať? „Niekedy mali komunisti takú predstavu, že v každej verejnej budove musí byť zakomponované umelecké dielo. Jeho veľkosť závisela od rozlohy komplexu. Myslím, že na to bol aj nejaký zákon,“ priblížil.

S prírodou a pamiatkarmi ťažko vyhrať

V minulosti bolo celé vnútro budovy v „železničiarskej modrej farbe“. Protestný prst však dvihli pamiatkari. „Keď sme sem prišli v roku 2018, farebnosť bola úplne iná. Istá pani z pamiatkového úradu však zoškrabala časť steny a našla pôvodné farby. Tu nastal koniec diskusie. Na druhom poschodí sme napríklad chceli vymeniť podlahy. Neumožnili nám to. Povedali, že podlahy ostanú v pôvodnom stave a ‚basta fix‘,“ uvádza Vladimír Zentko.

Ďalším pozoruhodným výdobytkom stanice bol systém cirkulácie vzduchu. Jeho privádzanie do vestibulu zabezpečovali prieduchy, ktorými je vnútro priam „posiate“. Kolobeh umožňoval kompresor v suteréne, ktorý aj v súčasnosti čelí problémom so spodnou vodou. „Celé mesto stojí ‚na vode‘. Niekedy dávno tu meandrovala rieka Poprad, tým vytvorila močaristú pôdu. Baťa to vedel a robil všetko pre to, aby tento problém vyriešil. Ako však vidíme, boj dodnes nie je ukončený. S prírodou ťažko vyhrať,“ hovorí historik, ukazujúc na navlhnuté základy budovy.

Ani krok späť!

Zvykne sa hovoriť, že vyššia karta berie. Podobne to platí aj v politike. Ten, kto má dôležitejšiu funkciu, často rozhoduje z vlastnej („božej“) vôle. Náš sprievodca mal v budove niekoľko rokov malé múzeum, ktoré lákalo turistov. Zameriavalo sa na miestnu históriu, staničnú nevynímajúc.

V roku 2021 k nemu zavítal istý návštevník. Nechcený. „Opýtal som sa ho, či ide do múzea. On sa na mňa pozrel a povedal: ‚Nie, ideme to rekonštruovať‘,“ približuje Vladimír Zentko. Budovu už skôr vyhlásili za národnú kultúrnu pamiatku, a tak ho plán investora zaskočil. Úplne ho však dorazil jeho návrh – nové plastové okná, prestavba interiéru… Pôvodný duch stanice by tak ostal už len v srdciach pamätníkov. „Viac-menej nám len oznámili, čo sa bude diať. Okamžite som teda dvihol telefón a volal pani Maximovej z pamiatkového úradu. Oznámil som jej, čo chcú urobiť s našou stanicou. Na chvíľku sa odmlčala, a potom povedala – to nemyslíte vážne!“

Nasledovali byrokratické naťahovačky. Poznáte to: ten má právny vzťah s hentým, toto vlastní niekto druhý a ten tretí nemá pečiatku, aby schválil niečo, čo nikto nechce. Príbeh pokračoval na ministerstve dopravy. „Doniesli sme tam vlastný projekt. Kričali na nás, presviedčali nás, aby sme sa stiahli. Neustúpili sme. S odstupom času ani neviem, odkiaľ som mal v sebe toľko odvahy. Stál som tam sám proti štátnym aparátnikom. Ale uspel som,“ uzatvára.

Priority nadovšetko

Dnes môžeme konštatovať, že svoje zlaté časy má železničná stanica vo Svite definitívne za sebou. „Jej pôvodný zámer bol, že sa z nej stane významný dopravný uzol. Plánované rozširovanie sa však nakoniec neuskutočnilo. Dnes má preto táto naddimenzovaná železničná budova len malé využitie,“ priznáva architektka Maximová.  

Nový šat dostala stavba najmä vďaka tomu, že sa Železnice Slovenskej republiky (ŽSR) rozhodli rekonštruovať úsek trate z Popradu do Lučivnej. Dôvod? Navýšenie maximálnej možnej rýchlosti na hlavnom ťahu Bratislava – Košice. Svit teda ťažil z toho, že dve metropoly stále nie sú prepojené diaľnicou, a tak jediné priame prepojenie je to – železničné.

„Až za hodzinu!“ S nefalšovaným dialektom sa nám pri odchode prihovorí náhodný okoloidúci. Ochotne nám odporúča, aby sme sa išli prejsť po meste. Najbližší vlak predsa odchádza až o šesťdesiat minút. Odpovedáme vyhýbavo. Debata sa rozprúdi a rýchlo sa dozvedáme o jeho každodenných problémoch. Po chvíli nastolíme otázku, či sa mu páči zrekonštruovaná stanica. Odpovedá kladne: „No ta jak by ne,“ zvolá, urobí pár krokov a dodá to, na čo sme všetci čakali, „ale tú karčmu mohli nahac!“  Na východe nič nové.

Výber povolania patrí medzi prvé životné rozhodnutia, ktoré skutočne zavážia. V súčasnosti ho čoraz viac ovplyvňuje to, čo vidíme na sociálnych sieťach. Podľa štúdie uverejnenej v odbornom časopise Journalism and Media, ktorá sa zameriavala na vplyv masmédií na výber povolania u študentov posledného ročníka strednej školy, je až 48 % mladých ľudí  pri výbere kariéry ovplyvnených obsahom online platforiem. Ďalších 41 % zmenilo svoje vzdelávacie plány po tom, čo na internete sledovali niekoho, kto vyzerá úspešne.

Online platformy sú plné  ľudí zdieľajúcich svoj každodenný život. Ide o rôzne typy osôb, medzi ktorými možno nájsť inšpiratívnych jedincov. Jedným z nich je aj Lukáš Valaský, známy ako Notboredmed.

Lukáš pracuje ako chirurg na operačných sálach a urgentnom príjme, no aj v zdravotníckom centre, kde liečí pacientov s bolesťami chrbta, svalov a hlavy. Zabezpečuje zdravotnícke dozory na podujatiach – od diskoték až po športové zápasy. Popri medicíne spoluorganizuje a promuje spoločenské akcie pre študentov a doučuje uchádzačov o štúdium medicíny. Svoju dennú realitu – pracovné dni, zdravý životný štýl aj voľnočasové aktivity – zdieľa na TikToku a Instagrame.

Prečo práve také používateľské meno?  

Cieľom bolo spojiť dve veci, ktoré ma charakterizujú. Medicína tvorí väčšinu môjho života a neznášam nudu. Tak som  spojil  môj akčný život a medicínu do „notboredmed – nie nudná medicína.“”  

Kedy si sa rozhodol, že sa chceš stať lekárom? Bolo to pre teba jasné rozhodnutie alebo si zvažoval aj niečo iné?  

Keď som bol malý, chcel som byť traktorista, vojak, dokonca aj smetiar. Medicína ma zaujala, keď som viac začal vnímať povolanie svojej  mamy, ktorá je gynekologička. Videl som, čo všetko doma rieši a o čom rozpráva. Povedal som si, že možno by to bola tá pravá cesta. Skúsil som si brigádu v nemocnici ako pomocný zdravotný pracovník a chytilo ma to. 

Na medicínu si sa nedostal na prvýkrát. Čo si robil po neprijatí? Akú radu by si dal neúspešným uchádzačom?  

Na jednej strane som rád. Keď som sa tam hlásil prvýkrát, tak som ešte nebol úplne zrelý. Bol som 18-ročný chlapec, ktorý nevedel, ako svet funguje. Myslím, že som nebol ešte pripravený na takú školu, akou je lekárska fakulta. Takéto štúdium treba totižto brať s vážnosťou a zodpovednosťou. Ďalšie roky mi dali veľa skúseností, vďaka ktorým som na to dozrel. Zamestnal som sa v nemocnici. Chcel som vidieť ako to tam funguje a prečo všetci nadávajú na zdravotníctvo. Dal som si nejaké pomaturitné štúdium v tejto oblasti a hlavne som si skúsil medicínu na vlastnej koži, ešte predtým, než som ju začal študovať. Určite by som odporučil aj neprijatým uchádzačom, nech si to idú vyskúšať a zistia, či to chcú robiť, pretože veľa záujemcov ani nevie, čo všetko prax v nemocnici obnáša.  Neodporúčam sa vzdať, pretože to potom nie je pre nich. Niekedy  v  medicíne, aj na operačkách nie vždy všetko vyjde na prvý pokus, ale nevzdávame to, hľadáme ten prienik a nakoniec to vždy dobre dopadne. 

Vždy si chcel byť chirurgom alebo si zvažoval aj iné oblasti lekárstva? Prečo práve chirurgia?  

Hneď som si bol istý, že gynekológiu robiť nechcem, vďaka mojej mame. Keď som o tom od nej počúval, vedel som, že to nebude moja cesta. Úvah však bolo viacero. Najprv som chcel  vylúčiť základné, najfrekventovanejšie odbory a tak som si vyskúšal veľa prác v mnohých z nich. Hodlal som spojiť manuálnu prácu a teóriu. Napokon som si sám vybral chirurgiu. Keď som bol na tomto oddelení, tak som vedel, že je to to pravé, niečo, čo nie je stereotypné.  

Okrem práce v nemocnici ťa možno vidieť aj ako zdravotný dozor na rôznych akciách a eventoch, promotéra,  doučovateľa uchádzačov o štúdium medicíny a dokonca aj ako spoluorganizátora spoločenských podujatí. Ako to celé stíhaš? Máš ešte aj iné zamestnania okrem týchto?  

Mám toho trošku viacej. Ani sám už neviem koľko toho mám. Vždy keď niekomu menujem aké mám práce, polovicu zabudnem vymenovať. Všetko je o tom, aby si človek ten čas nejak naplánoval. Mávam aj také chvíle keď sa to úplne nedá, potom všade meškám. Našťastie mám priateľku, ktorá je vo väčšine mojich aktivít so mnou, takže trávime veľa času spolu aj týmto spôsobom a podporuje ma v tom.  Horšie by bolo,  keby nebola v tomto odbore a zanedbával by som osobný život. Takto, keď máme spoločné záujmy a trávime spolu čas, sa to dá zvládnuť.  

Keď už si spomenul svoju priateľku, ide o mladú zdravotníčku, ktorá je zároveň mikroinfluencerka. Motivuje ťa tento vzťah k tomu, aby si bol aktívny online?   

Jasné, že ma motivuje. Je vždy lepšie, keď partneri zdieľajú záujmy a majú podobné nastavenie. My to spolu tak  máme. Keď vidím, že tvorí príspevky, hneď tvorím aj ja. Samozrejme, je tam aj tá pomoc, občas jej videá natáčam ja, inokedy ona mne. Pomáhame si v sociálnych sieťach aj ostatných aspektoch života navzájom. 

Čo ťa viedlo k sociálnym sieťam? Natáčaš videá rád? Aký v tom vidíš zmysel?  

Ja som chcel trošku ľuďom ukázať pravú stránku medicíny. Preto dávam príbehy z nemocnice a aj zo súkromného života. Na rozdiel od ostatných „medfluencerov“,   chcem nech ľudia vidia aj realitu, že ten lekár má aj voľný čas a vie si užiť voľné chvíle.   

Aké sú tvoje kariérne ciele?  

Od začiatku mám svoj jasný  cieľ, sen, ktorý si chcem splniť. Chcel by som mať vlastnú nemocnicu, kde sa bude poskytovať profesionálna zdravotná starostlivosť. Väčšina výkonov bude založená na tom,  aby sme človeku pomohli a neriešili to, čo sa v nemocniciach súčasne rieši, napríklad, že nemôžeme použiť určité materiály, lebo na to nie sú financie.  Jednoducho, kvalitná starostlivosť, fungujúca s víziou pomoci človeku a nie zárobku. 

Ako  by si  zhodnotil  život lekára a život tvorcu obsahu sociálnych sietí? Čo by si odporučil adolescentovi, ktorý zvažuje obe cesty a nevie akou sa vydať?  

Myslím, že sociálne siete sú budúcnosť. Podľa mňa sú na prvom mieste, čo sa týka reklamy. Beriem ich ako niečo, kde sa vieme sami odprezentovať, zdieľať svoje myšlienky. Takto si dokážeme nájsť ľudí, ktorí veci cítia podobne ako my.  

Ja by som určite nevyberal medzi tými dvomi, ale zobral by som ich obe. Začal by som s medicínou a popritom robil influencera, tak, ako to robím teraz. Je to taká moja klasika, vždy si vyberiem to najťažšie a viem sa posúvať.  

Aký je tvoj názor na skutočnosť, že až 48 % mladých je pri výbere svojho povolania ovplyvnených sociálnymi sieťami?  

Podľa mňa to  je samozrejmé. Kedysi ľudia na tom tak boli s televíziou. Teraz, keď televízia v niektorých rodinách upadá, do popredia sa kladú sociálne siete. S tým aj reklamy naberajú iný rozmer. Ľudia čerpajú inšpiráciu online. Súčasne sa na internete zdieľa naozaj čokoľvek. Často aj pocity jednotlivcov zo zamestnania a osobné skúsenosti.  

Napríklad, aj mnou je veľa mojich sledujúcich ovplyvnených a rozhodnú sa ísť na medicínu. Treba si ale dávať pozor, lebo influenceri naozaj dokážu ovplyvniť mienku mladých ľudí, a to nie len v dobrom. Dokážu motivovať aj odradiť od niektorých povolaní.  

Čo je pre teba gro tvojej práce? Nerozmýšľaš nad tým, že by si sa začal venovať naplno len influencerstvu, ako to spravilo už viacero slovenských osobností?  

Myslím, že každý by mal mať základné, stabilné povolanie a influencerstvo len ako takú vedľajšiu prácu. Je to skôr niečo ako hobby popri hlavnom povolaní. Osobne som toho názoru, že práce na sociálnych sieťach nemajú až taký veľký prínos pre spoločnosť. Keby sme tu nemali klasické povolania, ako napríklad lekárov, učiteľov alebo policajtov, určite by to tu nefungovalo. Ale pravdaže, keď je človek akčný a kreatívny, tak je fajn voľba venovať sa aj online svetu. 

Čo sa mňa týka, ja rád chodím do svojho lekárskeho zamestnania, lebo ma baví pomáhať ľuďom. Každé ráno po prebudení sa pozriem na svoje tetovanie na ruke, ktoré vraví „It is a beautiful day to save lives”, čo v preklade znamená, že je krásny deň na záchranu životov. Do práce idem s úsmevom na tvári, pretože viem, že idem robiť dobrú vec. Do ambulancie mi denne prichádzajú pacienti s problémom a odchádzajú vďačne bez neho. Vždy mám dobrý pocit na duši, že som pomohol. A preto som sa stal aj influencerom, aby som ukázal aké je to, s tým dobrým aj zlým.