Vesmír sa podpisuje v Mochovciach. Nie všetko je verejnosti neprístupné

Výbuchy supernov, kozmické žiarenie, bombardovanie okolia časticami, rádioaktivita všade naokolo. Ako toto súvisí s jadrovou elektrárňou?

Nočný stolík časticového fyzika

Nie je náhoda, že práve v Mochovciach nájdete okrem troch pracujúcich reaktorov, a štvrtého vo výstavbe, aj množstvo ďalších fascinujúcich zariadení. Stroj, o ktorom hovoríme, nie je väčší, ako nočný stolík pri posteli a napriek tomu fascinuje vedcov už celé generácie. Ukazuje nám, že aj v zdanlivo prázdnej miestnosti sa odohráva aktivita väčšia, ako v piatok večer na diaľnici z Bratislavy. Namiesto áut v zdanlivej prázdnote cestujú mikroskopicky veľké častice: protóny, elektróny, pozitróny a doznievajú tu aj výbuchy hviezd. Pôvod týchto neviditeľných pútnikov asi nik neodhalí a ich cieľ určíme len ťažko, ale dokážeme ich cestu na pár sekúnd pozorovať.

Ten stroj sa volá hmlová komora, vysvetľuje Robert Holý vedúci komunikácie Jadrových elektrární Mochovce, Slovenské elektrárne: „Je to jeden z exponátov Energolandu a jediný prístroj, ktorý dokáže zobraziť stopy ionizujúceho žiarenia. My ľudia žiarenie nevidíme, je neviditeľné. Takto ho vnímame sprostredkovane cez hmlovú komoru, kde zanecháva kondenzačnú stopu vo výparoch izopropyl alkoholu.“ Ľahšie bude uviesť obrazný príklad. Rovnako, ako keď letia lietadlá na jasnej modrej oblohe, vidíme ich zanechávať stopy. Podobne zobrazuje tieto ’lety’ častíc aj hmlová komora.

Pozorujeme avšak iba určité častice. Tie, ktoré získali elektrický náboj – ióny. Vznikajú, keď do klasických atómov na ceste vesmírom narazia až „šokujúco“ energeticky nabité častice a atómy, teda teraz už ióny a začnú za sebou nechávať stopu, ktorú dokážeme práve v hmlovej komore pozorovať.

Pýtame sa pána Holého, či to nie je nebezpečné. Krúti hlavou a dopĺňa, že tieto stroje slúžia na pokusy a sledovanie reakcií v látkach: „Používajú sa na univerzitách a vo výskumných ústavoch na experimenty, dá sa cez ne pozorovať rozpad prvkov. To sa robí tak, že keď do komory vložíte rádioizotop, tak – podľa toho čo uvoľňuje – uvidíte,  aký typ žiarenia z neho vystupuje. V Energolande slúži hmlová komora iba na základnú funkciu. Ukázať, že žiarenie je všade okolo nás. Ako sme bombardovaný časticami v reálnom čase.“ Vzápätí aj vysvetľuje prečo v Mochovciach slúži iba ako odhaľovač neviditeľného a nie ako výskumný prístroj: „Na výskum potrebujeme izotopy, ktoré by sme do nej dávali. Tie stoja od päť tisíc eur vyššie. A aj hmlová komora stojí dosť, okolo dvadsaťpäťtisíc eur.“

Ľudská predstavivosť nemá hranice

Centrum, v ktorom sa nachádzame, je Energoland. Je to informačné stredisko pre jadrové elektrárne. U nás, na Slovensku, je to unikát. Cez hravé exponáty učí a vysvetľuje, aké zdroje používa ľudstvo na výrobu elektriny. Pritom hlavná časť je, samozrejme, venovaná jadrovej energetike a vysvetľovaniu, ako fungujú jadrové elektrárne a reaktor.

Robert Holý bol jeden z hlavných proponentov tohto centra. Stál pri myšlienke, dizajnovej koncepcii a dnes spolu s Energolandom vedie aj komunikáciu jadrových elektrární pre okolité obce. „S médiami komunikuje hovorca elektrární. Cezo mňa idú informácie do okolitých obcí. Tie informovať nemusíme, nie je to povinnosť. Skôr je to o tom, že my chceme rozprávať o tom, čo sa u nás deje. Byť proaktívny a komunikovať prvý.“ Dopĺňa, že už dvadsať rokov cez občianske informačné komisie pre Mochovce a Jaslovské Bohunice (naše jediné dve jadrové elektrárne) tri až štyrikrát ročne oboznamuje zástupcov okolitých obcí, čo sa v elektrárňach odohráva. Napriek transparentnosti spomína, že ľudská predstavivosť nemá hranice, najmä keď ide ruka v ruke s vynaliezavosťou: „V dedinách tradične nemajú senzory rádioaktivity. Jedna z okolitých dedín si ale nainštalovala Sco merač (Scincilačný na detekciu častíc). Raz sa im tam začali ukazovať divné hodnoty, volali nám do elektrárne z obce. Spojil som starostu s riaditeľom elektrární a vysvetľovali sme mu, že ak mu to niečo ukázalo, tak určite nie z Mochoviec, pretože na našich meracích staniciach sme nezachytili nič a takisto nič nezachytili ani detektory SHMÚ. Ak to nebola porucha, či anomália prístroja, tak to neviem vysvetliť.“

Energoland je centrum snahy o informovanie verejnosti. Stavali ho štyri roky a v prevádzke je už jedenásť. I keď sa uvádza, že je určený pre všetky vekové kategórie, tak je centrum cielené skoro na tých najmladších. Na žiakov, ktorí už majú hodiny fyziky, čiže od piatej triedy vyššie. Deti ale statický exponát ako hmlová komora nezaujíma tak, ako napríklad model motorky z budúcnosti, s náučnou videohrou, ktorú ovládajú práve jazdou na nej. Alebo robot na vrátnici. „Chceli sme tu mať top technológie, ktoré boli dostupné v tom čase, keď centrum vznikalo. My sme sem nechceli dávať počítače, na ktorých pôjdu simulácie. Tie si vie každý pustiť doma z gauča. Cieľ bol, aby tu boli iné, inovatívne zobrazenia a že budú zaujímavejšie ako telefón,“ vysvetľuje myšlienku pán Holý.

„Hmlová komora je ten najlepší exponát, lebo ukazuje niečo reálne, niečo veľmi živé. Ale ja mám veľmi rád Electricity Maps, ktorú tu premietame aj na veľkej obrazovke. Je to apka, ktorá – vychádzajúc z reálnych dát – ukazuje, ktorá krajina vyrába elektrinu s akou uhlíkovou stopou a akým spôsobom. Toto je úloha ľudstva, my musíme eliminovať uhlíkovú výrobu. Energetika prispieva obrovským podielom k produkcii CO₂ a pokiaľ nechceme, aby sa planéta otepľovala, tak s tým musíme niečo urobiť veľmi rýchlo. Krivky emisií, zvyšovania teploty a nárastu populácie idú exponenciálne hore,“ konštatuje. Vysvetľuje, že krajiny, ktoré používajú jadro, veterné a slnečné elektrárne, majú prirodzene nízku uhlíkovú stopu. Slovensko,oproti Poľsku, Česku a Nemecku, ju má oveľa nižšiu, lebo nepálime plyn, ani uhlie.

Videohra, americký YouTuber, ária v chladiacej veži a maďarskí študenti

Jadrové elektrárne majú problém, ktorý riešia z roka na rok. Študenti už neštudujú jadrovú fyziku. Kedysi v minulosti tento odbor dokončilo na slovenských univerzitách pätnásť, možno dvadsať študentov ročne. Dnes sú to dvaja, traja. Príliš málo, aby dopĺňali personál elektrární. Tieto odbory totiž dávajú vedomosti študentom, aby sa mohli hlásiť na pozície operátorov a aj reaktorových fyzikov.

Elektrárne sa to snažia zmeniť. Najmladších k jadru lákajú populárnou kreatívnou hrou Minecraft, v ktorej organizujú „stavebné“ turnaje o peňažné príspevky školám. Stredoškolákom zo Strojníckej školy v Tlmačoch od septembra poskytujú duálne vzdelávanie v Mochovciach, aby žiakom ukázali, čo by ich čakalo, ak by sa raz v elektrárňach zamestnali. V rámci pilotného projektu s bývalým primátorom Levíc Štefanom Mišákom oslovili školy v okolí, ktoré nominovali svojich učiteľov matematiky a fyziky. Dokopy dvadsať pedagógov mali prehliadku elektrárne aj na miesta, kam sa bežný človek nedostane.

Cez leto sa do Mochoviec pozrel aj známy americký tvorca náučných videí Kyle Hill a Eric Meyer, operný spevák a zakladateľ Generation Atomic. Meyer zaspieval upravenú opernú áriu z Wagnerovej opery Tannhäuser, v srdci chladiacej veže.

Mochovce lákajú aj vysokoškolských študentov jadra. Na Slovensku nemáme školský reaktor, čo je veľká škoda, naši fyzici chodia na praktické cvičenia do Prahy, Viedne a Budapešti, kde tieto reaktory majú. To, že môžu praxovať v troch rôznych krajinách, robí ich štúdium ešte zaujímavejšie. Na oplátku, elektrárne majú dohodu s STU, že maďarských a českých študentov, popri našich slovenských, púšťajú na prehliadku elektrární. „Spolupracujeme hlavne s technickými slovenskými univerzitami, Slovenskou Technickou Univerzitou v Bratislave, Technickou univerzitou v Košiciach a Žilinskou univerzitou. Tie majú študentov, ktorí rozmýšľajú o tom, že by sa u nás zamestnali, a my im chceme ukázať, že je tu pre nich miesto. Lepšie je vyberať si z viacerých najlepších, ako keď ste radi, že sa aspoň niekto hlási. V zásade, ten, kto vyštuduje jadrovú fyziku, sa dokáže uplatniť všade. Aj v McDonalde, ale bola by to škoda. Sú to ľudia, ktorí sú žiadaní na trhu práce, je tu konkurencia a v energetike sa o nich idú potrhať. Niektoré firmy nám dnes vykrádajú naše mladé mozgové kapacity,“ zatvára myšlienku Robert Holý.

Semafor pre bezpečnosť na pracovisku

Do Mochoviec chodia denno-denne stovky zamestnancov do práce. Na elektráreň sa bez povolení človek nedostane, tak ako ani na žiadne iné dôležité pracovisko, ktoré má turnikety na kartičky. Tam sa však bežné zabezpečenie končí a začínajú rôzne iné prvky fyzickej bezpečnosti. Ochrana je na prvom mieste, a to reprezentuje aj veľký dopravný semafor na vrátnici a v niektorých chodbách v rámci komplexu budov. „To je jeden z nápadov, ktorý sa zaviedol bývalý riaditeľ elektrární, Jaroslav Holubec, ktorý teraz vedie dozor jadrovej bezpečnosti, aby sme upozornili na ľudské chyby. Ak sa nejaká stane, semafory svietia na červeno, po týždni na oranžovo a až po ďalšom týždni znovu na zeleno,“ vysvetľuje sprievodca elektrárňou. Systém má upozorniť ľudí, že sa niečo stalo. Elektrárne sa riadia príslovím, že múdry človek sa učí na chybách druhých. Keď sa pýtam, aké chyby má na mysli, trocha úsmevne odpovedá: „Ľudské chyby majú veľmi široké spektrum, od pomýlenia sa v slove a preklepoch, či zle prečítanie označenia komponentov. Človek ide, všetko sedí, aj čísla komponentov sedia, ale potom sa zistí, že nepatria pre prvý, ale pre druhý blok. Viac ako deväťdesiat percent chýb, čo sa udejú, sú ľudské omyly.“

Najlepšia ochrana je prevencia

K základnému počtu okolo tisíc denných zamestnancov treba prirátať zmenových pracovníkov. Funguje tu zmenový systém, šesť na prvý, šesť na druhý a šesť zmien na tretí blok. Plus sú tu ľudia dokončujúci štvrtý blok, dodávateľské organizácie a počas odstávky bloku, keď sa mení palivo a robí sa údržba, tak od týchto dodávateľov tu pôsobí päťsto ďalších duší. Každý, kto pracuje v elektrárni, predtým ako dostane preukaz, musí absolvovať jednodňové školenie, preukázať trestnú bezúhonnosť a pracujúci v technologických objektoch musia mať aj psychotesty. Tie sa líšia podľa potrieb na jednotlivé pozície. Rozdielne testy majú operátori na blokovej dozorni a iné má údržbár. „Pri bežných pozíciách slúžia testy na overenie, aby sme si sem nepustili „šialenca“. Na blokovú dozorňu si vyberáme absolventov technických univerzít. Z nich len zhruba jedna pätina prejde psychotestom na pozíciu operátora. To neznamená, že zvyšné štyri pätiny sú šialenci, vôbec nie, môžu to byť úplne normálni ľudia, len na tie operátorské pozície hľadáme ľudí so špecifickým správaním,“ vysvetľuje. Takých, ktorí sa pod stresom nezrútia a neupadnú do chaosu, ale zachovajú si chladnú hlavu aj v náročných situáciách.

Vraciam sa k Robertovi Holému a objasňuje mi, aké sú priority našich jadrových elektrární: „Chceme zamestnancov informovať o bezpečnosti. Pre nás je najvyššou prioritou práce – bezpečnosť. Je nadradená ekonomickým aj prevádzkovým výsledkom. Bezpečnosť je top-top priorita. Interná komunikácia sa zameriava práve na to, že všetko sa musí robiť v súlade s pravidlami a predpismi. Ich dodržiavanie je Alfou a Omegou celej našej práce.“ Zároveň mi odpovedá na otázku, či môžem fotografovať za vrátnicou – priamo v priestoroch elektrární: „V zásade nie je na elektrárni tajné nič. Bránime sa proti tomu, aby sme ukázali prvky fyzickej ochrany. To nie je niečo, čo chceme, aby sa šírilo, ale aby to zostalo naším tajomstvom. Takže ani natáčať, ani fotiť sa nesmie. Máme skúsenosti z minulosti, že sa zdieľali nechcené fotografie a videá. Výnimku môže povoliť len riaditeľ. Máme vlastného profesionálneho kameramana, ktorý pre nás robí už dlhé roky a vie, čo sa môže a čo sa nesmie.“ Na naše sklamanie, ale s pochopením.

Turbíny majú ženské mená?

Z našej exkurzie po elektrárni mi v strojovni neuniklo, že turbíny pre prvé dva reaktory majú mená: Milka, Johanka, Helen a Anna. „Tú historku som počul takto: Mali by to byť ženské mená, pretože pri výstavbe elektrárne montážni pracovníci boli chlapi. Keď uvádzali prvú turbínu do prevádzky, urobili obálkovú súťaž a kto dal do obálky viac peňazí, ten mohol vybrať turbíne meno. A či už to bola manželka, frajerka, asistentka riaditeľa, to neviem, ale takto to začalo…“ rozpráva Robert Holý. Poukazuje ešte na ďalšiu zaujímavosť. Na každý reaktor pripadajú dve turbíny, reaktory totiž boli projektované pre krajiny s malými sieťami a počas výstavby ČSSR malo veľmi slabé prepojenia na okolité krajiny, a aj to len na východ. Typicky je na jeden reaktor jedna turbína. Reaktory našich elektrární boli projektované tak, aby podľa potreby mohli fungovať s jednou alebo s dvoma turbínami. Myšlienka bola, že cez pracovné dni, keď beží aj výroba vo fabrikách a továrňach, treba vyšší výkon, a tak pôjdu obe turbíny. A cez víkend, keď je pokoj, jednu turbínu vypíname.

Zároveň je otázne, či sa v tradícii mien turbín bude pokračovať. Totiž na prvom a druhom bloku sú mená na kapotáži – ochrannom hornom kryte. Na treťom a štvrtom bloku finálnu kapotu a teda ani mená zatiaľ nemajú.

Rádioaktívne úložisko a A1 Jaslovských Bohuníc

Pri oboch našich atómkach sú strediská pre spracovanie rádioaktívneho odpadu od firmy JAVYS – Jadrovej a vyraďovacej spoločnosti. Rádioaktívne odpady nemajú energetickú hodnotu, sú to použité ochranné prostriedky, rukavice, montérky, handry, topánky, prístroje, v ktorých tieklo rádioaktívne médium a pokazili sa. Toto je už odpad. Úložisko týchto nízko a stredne aktívnych odpadov je pri Mochovciach.

Vyhoreté palivo sa skladuje v Jaslovských Bohuniciach. Kazety z našich reaktorov nie je bez energetickej hodnoty a budúce reaktory z nich budú ešte vedieť vyžmýkať ďalšiu „šťavu,“a to zo zvyšku uránu-235.

Na otázku, prečo použité palivo nepredáme do zahraničia, dostaneme úsmev a odpoveď: „S vyhoretým palivom sa neobchoduje. To zakazujú aj medzinárodné konvencie, ktoré zaväzujú každú krajinu s jadrovou energetikou. Každý sa musí postarať o svoj rádioaktívny odpad a palivo sám. Za predchádzajúceho režimu sme mali zmluvy so Sovietskym zväzom, že palivo, ktoré nám dodajú na ešte prvú elektráreň A1 v Jaslovských Bohuniciach, bude odvážené späť do Sovietskeho zväzu. Preto tu z A1 veľa nezostalo. Všetko ostatné z V1, V2 a Mochoviec, je uskladnené v Jaslovských Bohuniciach.“

Takže najstaršie jadrové palivo na Slovensku tu už máme odložené päťdesiat rokov, a to z V1 Jaslovských Bohuníc a zároveň aj každé, ktoré prišlo po tom. O prvom jadrovom reaktore na Slovensku sa hovorí zriedka. Pripomínajú ho iba exponáty v informačnom centre Jaslovských Bohuníc. Pán Holý tvrdí, že to môžeme nazvať múzeom. Sú tam modely kaziet a vzor blokovej dozorne A1 . „Bol to experimentálny reaktor československej konštrukcie typu KS-150 (HWGCR), chladený plynom (CO₂) a vedený ťažkou vodou. Stavala ho Škodovka. A1 bola vysoká škola pre našich prvých jadrových fyzikov, kde sa získali kľúčové skúsenosti pre ďalšie bloky.“

Jadrové elektrárne Mochovce, Jaslovské Bohunice, Temelín a Dukovany sú základnými kameňmi jadrového inžinierstva na Slovensku a v Čechách. Dnes riešime otázky ekológie a budúcnosti, či poháňania našich elektrických spotrebičov. Zajtra možno budeme rátať dráhy lodí s reaktormi vesmírom. Cesta k tomu cieľu sa bez energie z jadra nezaobíde, a tak chápanie a záujem o jadro musí rásť. Iniciatívy a projekty ako Energoland sú významné pre inšpiráciu generácií, ktoré prichádzajú po nás a elektrárne ako Mochovce a Jaslovské Bohunice nielen vnášajú svetlo do našich domovov, ale zabezpečujú aj čistejšiu budúcnosť. Svojím podielom k vede, technike a technológiám a k poznaniu sveta. Je na nás, aby sme si chránili naše technologické úspechy a mysle, ktoré s nimi pracujú každý deň.