november 2024

Diera uprostred pozostatkov kamenného múru. Keby ste na tomto mieste, pod hrdým bralom hradu Devín, stáli pred 35 rokmi, ďalej by ste sa nedostali. Nemohli by ste.

Aj keby ste mohutný trojvrstvový plot z ostnatého drôtu, obkolesujúci jednu z najvýznamnejších pevností Uhorského kráľovstva, preliezli dostatočne rýchlo, zrejme by vás dobehli tesáky vlka skríženého s československým vlčiakom alebo guľka.

Široký Dunaj tu totiž „kultúru“ západnej Európy od tej východnej neoddeľoval len za vzostupu či pádu Veľkej Moravy, keď pretínal i slávnu Jantárovú cestu, ale aj za socializmu.

Ľudia to skúšali všelijako. Pod vodou, na rogale… Tí „rozumnejší“ svojim milovaným závideli len z brehu.

Pred 35 rokmi by ste zblízka nepozorovali rozprávkami ospevovanú Panenskú vežičku, odkiaľ kedysi jedna panna vraj skočila rovno do rieky. Mimochodom, ak sú povesti pravdivé, musela mať priam olympijský odpich.

Nevyštverali by ste sa na pozostatky schátraného amfiteátra, schopného zabaviť tisíce ľudí, kde Nemci obdivovali krásu vlastnej ríše a Štúrovci prisahali vernosť národným túžbam.

Neprešli by ste sa popod bralo „darčeka“, Ferdinandom I. Habsburským darovanému Štefanovi Báthorymu, až k pozemkom na predaj, na ktorých by bežný človek po ich kúpe asi do konca života býval len v stane.

Pred 35 rokmi nie. Ale dnes môžete.

Z ostatného plotu už zostalo len Železné srdce. S nápisom „Ahoj Európa!“

„Daj to na ministra dopravy,“ radí mi pri objednávke spolužiak v malom podniku, kde končí príjemná exkurzia.

„To je ako?“ pýtam sa.

„Jeden do každej nohy a potom rovno za volant. Pracoval som tu, viem ako to chodí,“ žmurkne s úškrnom.

Možno dám. Dnes už môžem.

Autor: Adam Dudiak

Foto: Peter Kubínyi

Docentka Anna Sámelová, ktorá na Katedre žurnalistiky vyučuje niekoľko predmetov, vystúpila na jednom z občianskych protestov v Poprade. Pri tejto príležitosti sme bývalej šéfke spravodajstva verejnoprávnej televízie položili niekoľko otázok.

Vždy, keď mám v pláne ísť na protest alebo verejné zhromaždenie, zháčim sa a uvažujem, či to je kóšer. Ako študent žurnalistiky by som si predsa mal zachovať istý odstup od udalostí. Je teda správne, aby chodievali (budúci) novinári na protesty?

Isteže áno, protesty sú verejnou záležitosťou občianskej angažovanosti. Bez občianskej participácie nie je demokracia. Žurnalisti sú mostom medzi tým, čo sa odohráva na protestoch a tými, ktorí by na tie protesty možno aj chceli prísť, ale nemôžu, nemajú odvahu, prípadne ich protesty nezaujímajú. Aspoň sa dozvedia, čo sa tam deje. Je dôležité, aby novinári na protesty chodili. Rovnako dôležité je, aby nerobili aktivistov.

Poprad je „baštou“ odporu voči súčasnej vláde, je to jediné miesto na Slovensku, kde sa občianske zhromaždenia konajú, s krátkou letnou prestávkou, takmer nepretržite od minulého roku. Organizátori sa rozhodli, že nebudú pozývať politicky aktívnych rečníkov. Súhlasíte s touto stratégiou?

Vzhľadom na to, že organizátorom popradských občianskych zhromaždení je občianska iniciatíva, ktorá si do svojho vienka dala apolitickosť, tak áno, súhlasím.

Žurnalista nedokáže byť objektívny, pretože je človek a píše o ľudskej spoločnosti.

Anna Sámelová

Na internete sa nedávno šíril obrázok, ktorý glosoval súčasnú situáciu na Slovensku slovami: „Kým iné krajiny smerujú vpred, my ideme opačným smerom, čochvíľa stretneme Cyrila a Metoda.“ Ideme skutočne späť? Je naša spoločnosť vo fáze pripomínajúcej obdobie mečiarizmu?

Celkom určite. Spoločnosť už je vo fáze občianskeho strachu a občianskej, rodinnej i mediálnej polarizácie. Znamená to, že sa v krajine delíme na „prorežimných“ a „antirežimných“. Čím viac bude vládna garnitúra uťahovať skrutky autokracie, ktorá sa nám v našej krajine začína rozliehať, tým viac sa bude polarizácia radikalizovať na obidvoch stranách. Vo výsledku prídu dni, keď si nebudeme vedieť prísť na meno. Ale prežili sme mečiarizmus, prežijeme aj ficoizmus.

Anna Sámelová na 22. občianskom zhromaždení, po jej ľavici jeden z organizátorov Roman Švarc. (foto: Milan Cehula)

Keď novinár Michal Kovačič odchádzal z Televízie Markíza, kriticky sa vyjadril na adresu Miroslava Frindta, ktorý bol a dodnes je jedným z najhlučnejších odporcov prijatých opatrení v RTVS, ktoré znamenali jej koniec a vznik STVR. Nekopeme zbytočne do seba na tej istej strane barikády?

Je to ako v období mečiarizmu. Najhorším štádiom je, keď sa ľudia v rámci jednej profesie začnú morálne odsudzovať. Lebo to je to, čo urobil Michal Kovačič. Hodil morálny apel na Mira Frindta, nepoznajúc jeho motivácie, životné situácie, rozhodnutia. Napokon, Miro Frindt nebol jediný, kto sa rozhodol v Slovenskej televízii zotrvať v okamihu, keď Zuzana Kovačič-Hanzelová alebo Michal Kovačič odchádzali zo Slovenskej televízie. Nie je dobré, keď sa profesie týmto spôsobom vnútorne oslabujú, lebo moralizovanie ešte nikdy nikomu nič pozitívne neprinieslo. Žurnalisti ale nemusia držať pokope, lebo predstavujú širokú paletu odborovej, záujmovej, ale aj ideologickej farebnosti národa.

Vy ste známa tézou, že novinári by nemali byť objektívni, ale nestranní. Za tento výrok vás v minulosti kritizoval aj bývalý poradca predsedu vlády Eduard Chmelár. Objasníte nám ho?

Objektívne môže byť niečo, čo vieme zmerať. Napríklad, vieme objektívne vyrobiť desaťcentimetrovú skrutku zo stopercentnej platiny, ktorá bude mať dvadsaťpäť gramov. Zvážim, zistím, či som to dobre urobila. Človek nedokáže byť objektívny, lebo sa nedokáže vyzliecť zo svojho človečenstva. Každý z nás, aj keď sme na rovnakej akcii alebo čítame rovnakú knižku, máme úplne odlišné životné skúsenosti, formovali nás iné prostredia, iné komunity. Aj náš osobný zážitok alebo pôžitok z tej istej akcie je rôzny. Žurnalista nedokáže byť objektívny, pretože je človek a píše o ľudskej spoločnosti. Musí byť ale nestranný. To znamená dokázať sa na tú chvíľu žurnalistického výkonu odosobniť od svojich emócií, od svojich životných skúseností, od toho, čo ho formovalo a priniesť svojim čitateľom, divákom nestranný pohľad na vec. Pohľad zhora. Ako keď sa dívame na laboratórne myši, a potom o nich píšeme.

Autor: Daniel Barilla

Foto: Milan Cehula

Rozhovor o autizme so študentkou Nikolou Macejovou, ktorá je autorkou filmu Na spektre a sama je „na spektre“. Žije život s Aspergerovým syndrómom.

Podľa portálu Zdravoteka, poruchy autistického spektra sú zapríčinené odchýlkami v centrálnej nervovej sústave. Môže to byť autizmus, keď má človek ťažkosti s komunikáciou, nevie sa socializovať a zažíva poruchy predstavivosti.

Ďalej môže ísť o Aspergerov syndróm, ktorý je najľahšia porucha autistického spektra. Zaujímavé je, že príznaky sú rovnaké ako pri autizme, avšak ľudia žijúci s Aspergerom sú často veľmi inteligentní, majú nadanie na kreatívne činnosti a dokážu žiť samostatný život bez väčších obmedzení.

Ďalší je Rettov syndróm a patrí medzi zriedkavé no ťažké ochorenia, ktoré začínajú stratou motoriky, neskôr sa objaví aj mentálna retardácia a konečná fáza je zlyhanie životných funkcií.

Poslednou poruchou autistického spektra je Hellerov syndróm, ktorý je označovaný aj ako detská demencia, keď sa dieťa vyvíja spočiatku typicky a neskôr stratí nadobudnuté schopnosti a zručnosti. Táto diagnóza sa ďalej delí na viacero poddruhov. S Nikolou sme sa rozprávali o jej živote s Aspergerom, ale aj o filme, ktorý režírovala.

Váš film je teda o ľuďoch, ktorí žijú s jednou z foriem autistického spektra. Bol tam popísaný život väčšinou rodičov s „odlišným“ dieťaťom, ale aj život mladej ženy, ktorá opísala svoje zážitky pred diagnostikou a aj po nej. Hovoríme teda o vašom maturitnom filme. Jeho príprava musela byť určite náročná. Vedeli by ste nám opísať tvorbu filmu? Bolo ťažké zohnať respondentov, poprípade, mali ste nejaké konkrétne kritéria, akí ľudia by to mali byť, možno na základe veku?

Film som začala vytvárať už v prvom ročníku na strednej škole. Učitelia nás včas varovali, že v rámci úspešného ukončenia strednej školy musíme vytvoriť film. Bolo to krátko po tom, ako mi diagnostikovali Aspergerov syndóm a začala som sa o chorobu zaujímať, takže myšlienka prišla ihneď. V treťom ročníku som sa dohodla s niektorými spolužiakmi, že mi s filmom pomôžu a mohli sme začať. Potrebnú techniku sme si vypožičali priamo zo školy a respondentov som mala premyslených vopred. Veroniku a Kamilu som kontaktovala na sociálnej sieti, pretože som ich nejaký čas sledovala a vedela o nich. Pani Jana s dcérkou Julkou bola v tom čase zhodou okolností mojou triednou učiteľkou a rodinu Hadvabovcov som našla priamo cez inzerát na internete. Bol to pre mňa veľký stres, ale všetci boli veľmi milí a ochotní spolupracovať, takže to rýchlo zo mňa vyprchalo a v podstate nakrúcanie bolo pokojné. Dôverovali mi, a to som si veľmi vážila. Po natočení potrebného materiálu sme sa pustili do strihu. Celková realizácia projektu od kontaktovania prvého respondenta po odovzdanie filmu trvala asi päť mesiacov.

Ako sme už spomínali, aj vy žijete s Aspergerovým syndrómom. Mohli by ste nám popísať, v akom veku vám poruchu diagnostikovali? Ako sa to prejavovalo? Zmenil sa vám život po diagnostike?

Mala som šestnásť rokov. V detstve som bola veľmi výbušná, stále som sa iba hádala, dokonca som mala niekedy aj tiky, mala som iné záujmy ako moji rovesníci a stále sa okolo mňa muselo niečo riešiť. Dokonca som bola aj silne senzitívna na svetlo a zvuk. V podstate som mala veľmi podobné prejavy ako opisuje aj Kamila v mojom filme. Psychológov som navštevovala od piatich rokov, jedenásť rokov mi nedokázali prísť na správnu chorobu. Respektíve áno, mala som podľa nich vraj ADHD, OCD a poruchy správania, ale to mi diagnostikovali len preto ,,aby sa nepovedalo“. Po zistení Aspergerovho syndrómu v šestnástich sa všetky „moje“ predchádzajúce ochorenia zmazali.

Aké sú podľa vás hlavné výzvy a prekážky, s ktorými sa ľudia na autistickom spektre stretávajú v školskom alebo pracovnom prostredí?

Určite je to neporozumenie, odsudzovanie a šikana. Ako spoločnosť sme stále zaseknutí na nejakom určitom bode, keď je odlišnosť považovaná za hriech, drzosť či výsmech. A to v podstate celý život kdekoľvek. Do dnešného dňa kvôli týmto faktorom trpím nespavosťou, úzkosťou, depresívnymi stavmi a podobne.

Okolo ľudí na autistickom spektre panuje množstvo mýtov a predsudkov. Bežnými v spoločnosti sú napríklad mýty, že ľudia s autizmom nemajú emócie a nedokážu prejavovať empatiu. Aké sú podľa Vás najväčšie predsudky okolo tejto choroby a ako by ste ich vyvrátili?

Ak by som nemala emócie, tak nemôžem mať ani depresiu. Je to určite hlúposť. Tieto mýty vznikli len na základe nejakého všeobecného škatuľkovania autizmu. Lenže autizmus nie je jeden. Je to spektrum. Prečo sa asi môj film volá ,,Na spektre“? Pretože neexistuje jeden autista rovnaký ako ten druhý. Môj najobľúbenejší mýt je napríklad aj o tom, že očkovanie spúšťa autizmus. Najsmutnejšie však je, že rodičia tomu naozaj veria, aj keď to bolo niekoľkokrát vyvrátené.

Keď hovoríme o predsudkoch, o ľuďoch s Aspergerovým syndrómom sa často hovorí, že sú „inteligentní čudáci“. Čo hovoríte konkrétne o tomto predsudku? Pomenovali by ste sama seba takto?

Ťažko povedať, či celkom inteligentní čudáci. Hovorí sa síce, že Aspergerov syndróm mal aj Einstein či Mozart, ale nemyslím si, že je to nutné pravidlo. Stretla som sa s ľuďmi s touto diagnózou, ktorí boli naozaj inteligentnejší, naopak som sa však stretla aj s takými, ktorých intelekt bol úplne priemerný. Vieme sa však určite omnoho viac sústrediť na detail, sme dosť kreatívni a keď si niečo zaumienime alebo sa o niečo zaujímame, je to na maximum. Nedokážeme sa pretvarovať a sme úprimní.

Autizmus je typický vytváraním pravidelných návykov. Máte nejakú špeciálnu rutinu, ktorú nemôžete robiť inak? Prípadne existujú pre vás nejaké stratégie alebo techniky, ktoré používate na zvládnutie ťažkostí spojených s Aspergerovým syndrómom?

Čo sa týka rutín, mám ich hneď niekoľko. Musím sa napríklad sprchovať maximálne každé dva dni. Ak nestíham, cítim sa strašne špinavá, automaticky znervózniem a nechcem odísť z domu. Taktiež každý deň nosím tie isté šperky, náramky, prstene, náhrdelník a náušnice. Nemením si to, a keď to nemám, som taktiež veľmi nervózna. Nosím každý deň rozpustené vlasy, pretože neznesiem gumičku na vlasoch a istý čas som mala neustálu potrebu nosiť svoj batoh kamkoľvek som išla. A mala som v ňom fakt divné nepraktické veci, ktoré bežne nevyužijem, ale nemohla som sa zbaviť pocitu, že čo ak ich budem potrebovať.

Pre množstvo ľudí je autizmus obrovský strašiak a nedokážu si predstaviť komunikáciu s človekom na autistickom spektre. Vedeli by ste poradiť ľuďom, ktorí sa stretnú s autistom, ako mu lepšie porozumieť poprípade, ako ho podporiť?

Opäť záleží, o akom druhu autizmu je reč. Ak sa stretnete s dieťatkom, ktoré trpí detským autizmom, musíte sa mu prihovárať opatrne a pokojne. Väčšinou je pri ňom rodič alebo niekto známy, ktorý vám vysvetlí, ako je s nim najvhodnejšie komunikovať. Na človeka s Aspergerom môžete v podstate rozprávať normálne, treba sa však vyhnúť nervóznemu či ironickému podtónu alebo prehnanej satire. Nevieme si vždy preložiť, čo človek myslí tým, čo práve povedal. A dosť nás to potom trápi. Väčšinou je takýto človek schopný opísať, čo mu príjemné pri komunikácií je alebo nie je.

Hovorili sme o nadaných ľuďoch s touto diagnózou. Máte nejakú zručnosť, ktorá sa vám podarila rozvinúť na mimoriadnej úrovni a pripisujete ju aj Aspergerovmu syndrómu?

Som obrovský milovník umenia. V podstate vo veľmi skorom veku, už v šiestich rokoch, som spoznala krásu slova a začala som veľmi skoro čítať knihy. Vďaka tomu sa viem detailnejšie zamerať na texty, na prácu s textom, a všeobecne na slovenčinu. Nehovoriac o tom, že som perfekcionistka a detailistka v jednej osobe. Jedného dňa by som chcela napísať aj svoju vlastnú knihu, kde opíšem všetko, čím som si musela v živote prejsť. No a potom tu je práve film ,,Na spektre“, ktorý vyzerá dobre vďaka mojej tvrdohlavosti. Každý jeden úspech spojený s tým pripisujem Aspergerovi, pretože som presvedčená, že bez mojej diagnózy by som nebola človekom, akým som teraz.

Autorka: Kristína Chovancová

Zdroj fotografií: archív Nikoly Macejovej

Poznáte ten pocit, keď sa zobudíte a ste obklopení len tmou, ale nie je to len tma v izbe, ale je to tma vo vás? Neviete, či ste mŕtvy, alebo ste oslepli, či musíte zas a znova prežiť rovnaký deň.

Všetko to začalo bolesťou. Tá neopísateľná bolesť postupne zaliala srdce, hlavu, až nakoniec celé telo. Otvorila novú fázu života, do ktorej som si myslela, že sa nikdy nedostanem. Týmto sa začalo obdobie, z ktorého sa neviem dosať von. Zostala som uväznená sama v sebe. Rany sa postupne hoja, ale každým pádom sa znova natrhnú.

Mojím najväčším nepriateľom sa stala moja vlastná hlava. Keď si ľahnem, zamýšľam sa nad realitou, minulosťou a svoje myšlienky sa vždy snažím usporiadať. Dostávam sa do stavov, keď si ľahnem, zahľadím sa a premýšľam. Premýšľam, kto som a čo tu robím. Vtedy sa dostanem do akéhosi tranzu a cítim, akoby moja duša zmizla, akoby som bola na tomto svete sama. Môj tep sa rýchlosťou svetla zrýchli a do celého tela mi stúpa tlak, cítim, ako mi v žilách koluje krv. Následne na to počujem hlasy v hlave. Počujem, ako mi vravia, že nie som dostatočne dobrá, že nie som inteligentná, jednoducho, že som nič.

Som nikto.

Som nič.

Som len ľudská bytosť, ktorá prežíva zo dňa na deň.

Som ľudská bytosť, ktorá nevie, čo chce.

Cítim sa ako opustená planéta vo vesmíre. Možno on mal so mnou také úmysly. Možno to bol Boh. Všetko sa deje z nejakého určitého dôvodu.

Keď som sa asi po mesiaci dostala von z domu, cítila som, ako ma oslepuje slnečné svetlo a všetky pohľady okoloidúcich ľudí smerujú ku mne. Úprimne, už som to nebola ja. A začala som mať spoločenskú úzkosť. Čo viac si priať. Keď všetci vravia, že po všetkom zlom, nasleduje dobré, a stále nič neprichádzalo, som sa rozhodla začať užívať tabletky.

Leto sa začalo. A počas všetkých dní plných radosti a šťastia si neuvedomujem druhú stránku seba. Nerozmýšľam, čím som, čo všetko musím spraviť. Nehľadím na nič, len na to, aby som si užila každý okamih dňa, aby som bola najlepšou verziou samej seba, či už pre rodinu alebo priateľov. Áno, takto účinkovali tabletky. Chcela som ich mať v sebe častejšie, aby som zabudla na skutočnosť samej seba.

Rána sú najhoršie, keď prestane zaberať to, čo by malo. A znova začínam pociťovať bolesť, strach a smútok. Nespokojnosť so sebou ma pohlcuje a reči blízkych ako „si škaredá, si neschopná“ mi priveľmi nepomáhajú. Keď sa pozriem do zrkadla, vidím čierno a bledšie obrysy svojho tela, ktoré nemám rada. Slza stekajúca po líci tiež ničomu nepomôže. Tak som zavrela oči, dala tabletku a objavila sa znova medzi ľuďmi. Tí si nevšímajú, čo vám je, ako vyzeráte, čo vás trápi. Jednoducho sa radujú zo života, tancujú, spievajú a sú radi, že žijú a že trávia čas s tými, ktorí ich majú radi.

Tieto fázy sa opakovali takmer celý zvyšok leta. Avšak po čase som si začala uvedomovať svoju hodnotu. Uvedomila som si, že sa nemôžem klamať do konca života. Hoci tabletky, ktoré som brala, neboli drogy, ale bol to pocit šťastia. Pocit šťastia, ktorý som cítila len vtedy, keď som bola obklopená správnymi ľuďmi. Šťastie je najdôležitejšou vecou v živote, ktoré by mal mať každý na svete.

Strata je neoddeliteľnou súčasťou života. Je bolestivá, ale práve v nej sa ukrýva možnosť rastu. Hoci možno nikdy nedosiahnem tú verziu samej seba, ktorú si teraz predstavujem, ale mám nádej, že každým dňom mám šancu sa k nej priblížiť. To, že som stále tu, znamená, že môžem veci zmeniť, nie kvôli iným, ale kvôli sebe.

Doteraz som nebola úplne spokojná sama so sebou, no snažím sa určiť si priority, stanoviť si ciele a venovať dostatok času ľuďom, na ktorých mi záleží. Učím sa rozpoznávať hodnotu vecí a hľadať to, čo ma skutočne napĺňa.

Mozog a srdce sú orgány, bez ktorých by telo nedokázalo fungovať. Oba sú pre nás nevyhnutné, no každý z nich pristupuje k životu inak. Mozog sa snaží rany a problémy prekryť, zatiaľ čo srdce si ich uchováva hlboko v sebe. A práve strach, že nikdy nebudem taká, akou by som chcela byť, vo mne zanecháva stopy.

Strach.

Samota.

Strata.

Sú to výzvy, ktorým sa nesmiem poddať. Pretože každý deň, keď sa rozhodnem pokračovať, je krokom vpred. A to je to, na čom záleží.

Autorka: Amália Bačová

Foto: autorka

Rozpad komunistického režimu a formovanie demokracie. Sedemnásteho novembra sme si pripomenuli 35. výročie Nežnej revolúcie, pri príležitosti ktorého si Slovenská národná galéria pripravila prednášku s názvom Sloboda trvá. Témou je spojenie umenia a politiky, problematika cenzúry, propagandy a autorskej slobody.

Galerijná pedagogička Barbora Tribulová nás previedla vybranými zahalenými aj nezahalenými dielami v galérií a priblížila stratégie, akými umelecké diela či kurátorská prax dokážu ukazovať danú problematiku.

Intervencie, teda interakcie s existujúcim umeleckým dielom v podobe zahalenia vybraných obrazov či sôch v dlhodobých expozíciách, budú vystavovať až do 28.novembra. Projekt pozostáva z cyklu odborných prednášok a lektorských výkladov pre verejnosť.

Práve monumentálna tvorba, teda umenie, ktoré sa nachádza vo verejnom priestore, sa často s cenzúrou a propagandou stretávala a dodnes stále stretáva. Tieto diela boli mnohokrát v histórií vytvárané ako nástroje propagandy a presadzovanie určitých ideí alebo naopak, často boli odstraňované, ak nespĺňali podmienky určitej vlády a neboli pod ochranou nejakej kultúrnej inštitúcie.

„Ak by sme dovolili cenzúre pretrvať a ak by sme nebránili slobodnú tvorbu, tak práve o mnohé významné skvosty, by sme prišli,“ zdôraznila Barbora Tribulová. Dodala aj, že viaceré kurátorky upozorňujú najmä na neslovenský pôvod viacerých umelcov a umelkýň, pretože, ak počúvame v súčasnosti „slovenské národné, by malo byť iba slovenské“, tak nám to ukazuje, čo všetko by sme v dedičstve nemali. Vláda totiž v 80. rokoch cenzurovala všetko, čo nespĺňalo predstavu o tom, čomu by sa podľa nich umenie malo venovať.

Pýtali sme sa, aký najdôležitejší odkaz týmito intervenciami s hlbokou myšlienkou galéria zanecháva. „Najdôležitejší odkaz je, že ak zahalíme známe dielo, skutočne veľká časť návštevníkov netuší, aký projekt tu máme. Očakávajú, že uvidia maliarov ako Mikuláša Galandu či Ľudovíta Fullu a vyruší ich to. Vtedy si návštevníci začnú klásť otázky alebo sa priamo obracajú na prítomných pracovníkov v expozícii. Od nich potom dostávajú odpovede týkajúce sa danej témy. Týmto spôsobom vzdelávame aj o Nežnej revolúcii. Neustále treba za slobodnú tvorbu bojovať.“ Zároveň si myslí, že nakoľko súčasná vláda zrušila mnohé výstavy, inštitúcie i divadelné predstavenia, cenzúru tu máme aj dnes.

Aj intervencia do galerijného nádvoria sprítomňuje ten „nepríjemný pocit“, ktorý kedysi mala verejnosť zo štátnej moci. Autá s nápisom VB – Verejná bezpečnosť, boli predĺženou rukou represií a ich prítomnosť zvyčajne neveštila nič dobré. Spojenie „esenbákov“ – členov Zboru národnej bezpečnosti – a kultúrnej inštitúcie nie je len odkazom na cenzúru, ale aj upozornenie na aroganciu moci na miestach, kde by nemala zasahovať a kam tieto „autá nechodia“. A keďže umenie vždy funguje v určitom kontexte, aktuálna situácia v kultúre dotvára inštaláciu tak, ako si galéria pri príprave projektu nedokázala ani predstaviť.

Autorka: Daniela Dianová

Foto: autorka