Módny priemysel je tretí najväčší a po ropnom priemysle druhý najšpinavší na svete. Textilná výroba vyprodukuje 1,2 miliardy ton oxidu uhličitého ročne, čo je viac emisií ako medzinárodné lety a námorná doprava dokopy.
Všetci veľmi dobre poznáme značky ako ZARA, STRADIVARIUS, BERSHKA, NIKE, PRIMARK a podobne. Zaraďujú sa medzi Fast fashion, ale čo to vlastne znamená?
Rýchla a masívna produkcia za vidinou zisku. Tento fenomén vznikol v roku 1990. Textil vyrábajú v krajinách s najlacnejšou pracovnou silou. Ročne sa vo svete vyrobí okolo osemdesiat miliárd kusov oblečenia a odhaduje sa, že v roku 2050 sa toto číslo strojnásobí. Napriek tomu si na Západe ľudia každý mesiac obohatia šatník priemerne o päť nových kúskov. To je dvakrát viac ako v roku 2000 a štyrikrát viac ako v roku 1980.
Fast fashion vytvára oblečenie tak, aby sme si chceli kupovať stále novšie. To, čo výrobcovia potrebujú, je dopyt. Ak sa nezmení postoj veľkých obchodných reťazcov, postačí, ak sa zmení postoj kupujúceho.
Samozrejme, že nie je zločin nakupovať v spomínaných predajniach, ale dôležité je sa pri každej veci zamyslieť nad tým, či ju naozaj potrebujeme, či bude spĺňať základné funkcie oblečenia, a či bude kúsok využívaný dlhšie ako jednu sezónu. Problémom nie je kúpa v týchto obchodoch, ale veľmi rýchle obmieňanie šatníkov na základe najnovších trendov. Následkom je výroba a predaj kvanta nekvalitných, lacných odevov s nízkou životnosťou, pretože aj výrobcovia vedia, že je to naozaj len jednorazový trend, teda neinvestujú do kvalitných materiálov a šitia. Taktiež sa v nich nachádzajú karcinogénne látky a toxické chemikálie, ktoré sa dostávajú do našej pokožky i organizmu.
Mnohé fabriky, ako napríklad najznámejšia spoločnosť INDITEX, nechávajú vyrábať oblečenie vo fabrikách s neľudskými podmienkami a s lacnou pracovnou silou.
Pred jedenástimi rokmi sa stala tragédia v Bangladéši – dvadsiateho štvrtého apríla 2013 sa zrútila továreň Rana Plaza v blízkosti hlavného mesta Dhaka. Na mieste zomrelo najmenej tisícstotridsať ľudí a okolo dvetisícštyristo bolo zranených. Pritom krátko predtým našli v osempodlažnej budove trhliny a polícia zakázala komukoľvek do nej vstupovať. Obete, ktoré sa v čase nehody v budove nachádzali, boli ľudia, ktorých v nej zamestnávatelia nútili pracovať, hoci to odmietali. Napriek tomu, že nešťastie spustilo diskusie o pracovnom prostredí a bezpečnosti pri práci, milióny ľudí naďalej pracujú v príšerných podmienkach v iných podobných fabrikách.
Otázkou tiež ostáva, kde končí nepredaný tovar? Je to jednoduché. Na skládke alebo v Afrike. V niektorých krajinách ročne na smetisku skončí približne tristotisíc ton oblečenia. Vo väčšine prípadov sa z Európy posiela ľuďom do Afriky, kde však nejde ako dar, ale ho ďalej predávajú. A to ešte neznamená, že neskončí na smetisku… Mnoho nekvalitného a nepoužitého textilu tam vyhadzujú a pália. Spoločnosti za to však nepreberajú zodpovednosť.
Túto myšlienku treba šíriť a vysvetľovať. Dôležitým krokom je uvedomovať si následky a využívať to, čo máme. Nakupovať iba ak to naozaj potrebujeme. Rozhodnutie je len na nás, či sa chceme k planéte a svojmu telu správať dobre. My módu nepotrebujeme, ona potrebuje nás i naše peniaze a ona to vie. Je len naša zodpovednosť, ako sa móda bude vyvíjať ďalej. Tým, že nakupujeme vo Fast fashion hovoríme, že súhlasíme s tým, čo robí. Máme silu zachrániť životy..
Autorka: Daniela Dianová
Foto: Daniela Dianová
