Daniela Dianová

Joker: Folie à Deux je viac než len pokračovaním fascinujúceho príbehu Arthura Flecka, ktorého nezabudnuteľne stvárnil Joaquin Phoenix. Tento film posúva hranice psychologického trileru a ponúka divákovi oveľa viac než len bežný zážitok z kina. Režisér Todd Phillips nás opäť ponorí do temného sveta, kde sa tragédia a šialenstvo stávajú formami úniku. Film je silnou sondou do mysle hlavného hrdinu a zároveň otvára diskusiu o tom, ako spoločnosť dokáže formovať jednotlivca – niekedy až k jeho vlastnej deštrukcii.

Jedna z najväčších kvalít Joker: Folie à Deux je jeho schopnosť kombinovať realistický obraz psychického narušenia s vizuálnymi a symbolickými prvkami, ktoré oživujú podvedomé obavy a otázky v divákovi. Každá scéna je premyslená do detailu, od výrazov hlavného hrdinu až po farebnú škálu, ktorá kontrastuje s temnými, priam depresívnymi tónmi Gotham City. Tento film obsahuje množstvo režisérskych metafor, ktoré si zaslúžia hlbší pohľad na vec. Phillips nás vedie k tomu, aby sme uvažovali nad hranicami normálnosti a šialenstva.

Phoenixov výkon je opäť fenomenálny. Jeho premena, nielen vizuálna, ale aj emocionálna, je presvedčivá a zároveň hrôzostrašná. Joaquin Phoenix dokazuje, že je herec svetového formátu, ktorý dokáže preniesť na plátno najkomplexnejšie emócie a vnútorné boje. Spôsob, akým podáva Arthurov psychický rozklad, vyvoláva u diváka vnútorný konflikt – na jednej strane cítime súcit, na druhej strane hrôzu. Táto emocionálna dvojznačnosť je jednou z najväčších síl filmu, pretože núti diváka zamýšľať sa nad hranicami medzi dobrom a zlom, medzi obeťou a páchateľom.

Hudobný sprievod filmu je ďalším silným prvkom, ktorý nemožno prehliadnuť. Hildur Guðnadóttir opäť vytvorila majstrovské dielo, ktoré dokáže umocniť intenzitu každej scény. Hudba je pochmúrna, miestami až znepokojivá, no zároveň krásna vo svojej jednoduchosti. Dokonale reflektuje Arthurovu psychiku pri každej scéne a stáva sa akýmsi sprievodcom jeho emocionálneho putovania. Hudobné motívy sprevádzajú diváka od melanchólie cez šialenstvo až po eufóriu a dodávajú filmu nezabudnuteľný podtón. Vo filme vystupuje aj Lady Gaga, ktorá stvárňuje postavu Lee Quinzel – Harley Quinn. Aj napriek tomu, že nevyhľadávam muzikály, do tohto filmu perfektne zapadla aj ako herečka a aj ako speváčka s úžasným hlasom.

Negatívne reakcie, ktoré sa objavili, sú pre mňa prekvapením, pretože Joker: Folie à Deux je v skutočnosti výnimočným umeleckým dielom s estetickou a psychologickou hĺbkou. Možno tieto reakcie pramenia z nepochopenia alebo z odmietania vidieť temnejšie stránky ľudskej psychiky. Tento film totiž kladie pred diváka zrkadlo, v ktorom môže vidieť aspekty seba samého, o ktorých možno nechce vedieť. Je to film, ktorý si nekladie za cieľ potešiť každého, ale skôr vyvolať diskusiu a má za úlohu podnietiť divákov k zamysleniu.

Treba zdôrazniť, že Joker: Folie à Deux nie je tradičné pokračovanie. Nie je to jednoduchý návrat k postave, ktorú sme už videli v prvom filme. Naopak, ide o úplne novú interpretáciu a vývoj, ktorý posúva Jokera na ďalšiu úroveň. Film otvára otázky o spoločenskej izolácii, duševnom zdraví a morálke, pričom všetky tieto témy spracováva s mimoriadnou hĺbkou a citlivosťou. Zároveň využíva vizuálny jazyk, ktorý je nielen pôsobivý, ale aj významovo bohatý.

Film sa nebojí experimentovať, a práve to je jeho sila. Todd Phillips odvážne rozpráva príbeh, ktorý prekračuje hranice žánrov a stáva sa umeleckým dielom, ktoré bude rezonovať ešte dlho po jeho zhliadnutí. Atmosféra je pochmúrna, ťaživá, no zároveň fascinujúca. Scény sú plné symboliky a odkazov, ktoré si zaslúžia opätovné vzhliadnutie, aby divák mohol plne pochopiť ich ozajstný význam a odkaz.

Joker: Folie à Deux nie je pre každého. Ide o film, ktorý si vyžaduje od diváka istú dávku otvorenosti a ochoty konfrontovať svoje vlastné predsudky a strachy. Pre mňa však ide o jeden z najlepších filmových zážitkov, ktorý dokazuje, že kino stále môže poskytnúť niečo hlbšie než len povrchnú zábavu. Je to dielo, ktoré spája estetiku, psychológiu a filozofiu do nezabudnuteľného celku. Ak hľadáte film, ktorý vás nielen pobaví, ale aj prinúti premýšľať, Joker: Folie à Deux je presne to, čo by ste mali vidieť.

Autorka: Daniela Dianová

Amsterdam, so svojimi kanálmi, historickými budovami a jedinečnou kultúrou, inšpiroval mnohých celosvetovo známych umelcov. Toto mesto je domovom Rijksmusea, najväčšieho a najvýznamnejšieho múzea, ktoré uchováva poklady holandského maliarstva a láka každoročne milióny návštevníkov z celého sveta. Rijksmuseum sa pýši niekoľkými najslávnejšími obrazmi v dejinách umenia – od Rembrandta a Vermeera až po Van Gogha.

História Rijksmusea

Rijksmuseum vzniklo v roku 1800 pod názvom Nationale Kunstgalerij v Haagu, a jeho cieľom bolo zhromaždiť umelecké diela, ktoré predstavujú holandské dedičstvo. O niekoľko rokov neskôr, v roku 1808, sa múzeum presťahovalo do Amsterdamu, kde mu Napoleon Bonaparte pridelil kráľovský palác na námestí Dam. Napokon sa v roku 1885 presťahovalo do budovy, v ktorej sídli dodnes, navrhnutej architektom Pierreom Cuypersom. Táto pôsobivá stavba je kombináciou gotického a renesančného štýlu a okamžite upúta pozornosť svojimi ozdobnými prvkami.

m

Rembrandt – Nočná hliadka

Rembrandt van Rijn je jedným z najslávnejších holandských maliarov a jeho dielo Nočná hliadka patrí k najvýznamnejším obrazom tohto múzea. Tento fenomén, namaľovaný v roku 1642, zobrazuje skupinu vojakov v plnom pohybe. Čo robí Nočnú hliadku výnimočnou, je spôsob práce so svetlom a tieňom, ktorý dodáva obrazu dramatickosť a realistický efekt. Návštevníci môžu byť fascinovaní pohybom, ktorý Rembrandt dokázal zachytiť, akoby išlo o skutočný okamih v čase.

m

Vermeer – Mliekarka

Johannes Vermeer, ďalší z veľkých holandských maliarov, je známy svojimi intímnymi a detailnými scénami zo života každodenného človeka. Jeho dielo Mliekarka z roku 1658 patrí medzi najväčšie poklady Rijksmusea. Tento obraz zachytáva jednoduchý moment – mladú ženu, ktorá nalieva mlieko do misky – no Vermeerov cit pre detail, svetlo a farbu dodáva tejto scéne nesmiernu hĺbku.

O Mliekarke sa traduje, že Vermeer použil špeciálnu optickú techniku, aby mohol zachytiť detaily a kompozíciu scény so zvýšenou presnosťou. Tento obraz je považovaný za majstrovský príklad umenia zachytávať svetlo, ktoré dodáva hĺbku a život aj tak jednoduchej činnosti, akou je nalievanie mlieka.

m

m

Vincent Van Gogh a jeho vlastný pohľad na Amsterdam

Ako mnohí vieme, Van Gogh sa preslávil svojím výrazným štýlom a použitím živých farieb, ktoré boli prelomové a v tom čase veľmi odlišné od práce jeho súčasníkov. V Rijksmuseu je niekoľko diel, ktoré ukazujú jeho osobité vnímanie sveta.

Jedným z diel, ktoré priťahuje pozornosť, je Autoportrét – obraz zachytávajúci Van Gogha v nezvyčajnej perspektíve. Tento obraz, na ktorom vidno jemné náznaky jeho psychického nepokoja, je príkladom toho, ako prostredníctvom umenia vyjadroval vlastné emocionálne rozpoloženie.

m

m

m

Rijksmuseum v súčasnosti a jeho prínos do spoločnosti

Okrem spomínaných diel nájdete v múzeu aj ďalšie skvosty od maliarov ako Frans Hals, Jan Steen a ďalších velikánov holandského maliarstva. Rijksmuseum je skutočným pokladom, ktorý zachováva ducha histórie. Pre každého milovníka umenia je toto miesto povinnou zastávkou, pretože umožňuje ponoriť sa do sveta tvorcov, ktorí formovali vizuálnu kultúru.

Dnes ponúka zásadný prínos do spoločnosti nielen zachovávaním holandského dedičstva, ale aj sprístupňovaním umenia pre širokú verejnosť. Okrem fyzických návštev umožňuje digitálny prístup k svojim zbierkam, a tým podporuje vzdelanie, rozvíja kultúrno-umelecké povedomie a zbližuje skupiny ľudí. Prostredníctvom workshopov, prednášok a špeciálnych podujatí pre školy a verejnosť sa stáva centrom vzdelávania. Podporuje a posilňuje postavenie umeleckej činnosti ako nástroja na rozvoj kritického myslenia a kreativity. Vytvára tak most medzi minulosťou a prítomnosťou a prispieva k tomu, aby bola kultúra prístupná a relevantná pre všetky vekové kategórie a spoločenské vrstvy.

Autorka: Daniela Dianová

Foto: Daniela Dianová

V posledných dvoch mesiacoch naša kultúra zažila veľké zmeny, ktoré pretrvávajú. A to najmä v oblasti umenia, rozvoja umelcov či ich budúcej kariéry. Ministerstvo kultúry nám berie štátne inštitúcie, ako to bolo napríklad na konci marca s bratislavským Kunsthalle. Tu boj o inštitúcie ani zďaleka nekončí a príkladov je ešte mnoho.

Kunsthalle Bratislava uskutočnila tzv. “pohreb“, ktorého sa mohla zúčastniť široká verejnosť, teda všetci tí, ktorých zaujíma umenie a zamrzela ich táto smutná správa. Vysoká škola výtvarných umení sa pripojila iniciovaním kolektívneho trúchlenia nad touto stratou. Treba spomenúť, že trúchliaci prišli symbolicky oblečení v čiernom a nechýbali ani kahance, vence či kvety. Od prvého apríla je táto inštitúcia, ktorá sa nachádzala na Námestí SNP v Bratislave, oficiálne zrušená. Zlúčila sa so Slovenskou národnou galériou. Čo to presne znamená?

Kunsthalle Bratislava bola jediná štátna inštitúcia na Slovensku zameraná na moderné umenie. To znamená, že teraz žiadnu takú nemáme a súčasným i budúcim umelcom je ťažšie sa prezentovať a preraziť na trh. Slovenská národná galéria, ako aj iné galérie na Slovensku, ponúka síce bohaté, avšak iba historické umenie. Nič nové, nič moderné. Ministerstvo kultúry týmto krokom paradoxne zabraňuje k rozvoju ich a našej vlastnej krajiny.

Na poslednom stretnutí s Kunsthalle Bratislava bola taktiež prezentácia aktivít, ktoré vystavovali v roku 2023 v týchto priestoroch. Predstavené výstavy, eventy a aj workshopy, sa týkali mnohých súčasných i výskumných tém a vystavené tu boli diela viacerých slovenských aj zahraničných umelcov. Pocity a spomienky na tento Dom umenia vyjadril aj celý tím. Poďakovali sa návštevníkom a odznelo, že je to pre nich emotívne náročné. Povedali aj, že treba bojovať o to, čo považujeme za dôležité.

Študentom sa za VŠVU prihovorila aj študentka Celestína Minichová. Tá porozprávala, prečo je potrebné mať galériu súčasného umenia a aj to, že študenti pociťujú neistotu ohľadne ich budúcej profesie. Touto stratou prichádza umelecká scéna o dôležitú platformu prepájania lokálnej a zahraničnej komunity.

Rektorka VŠVU Bohunka Koklesová sa domnieva, že inštitúcia bola zatvorená kvôli ministerkinej nenávisti voči LGBTI+ komunite, ktorú Kunsthalle podporovala. Bývalý riaditeľ Jen Kratochvil nám na otázku, či prišlo z Ministerstva kultúry odôvodnenie, prečo sa Kunsthalle zatvára, odpovedal: „Vraj sme nesplnili a nenaplnili historickú šancu fungovať ako štátna inštitúcia. Čo to znamená asi nikto nevie…“ Taktiež dodal, že určitú časť spoločnosti to výrazne ovplyvní. Všetko to vraj začalo tým, že Ministerstvo kultúry zamietlo financovanie umeleckého a vzdelávacieho programu na rok 2024. Jen Kratochvil si myslí, že odôvodnenie z ich strany, takisto ako pri Bibiane (medzinárodný dom umenia pre deti), nie je dostatočný.

Rozlúčku ukončilo prenesenie umelo vytvorenej truhle s poslednými zvyškami vecí z Kunsthalle pred Ministerstvo kultúry a piesňou od študentov VŠVU. Tieto menšie akcie ukazujú, že nás kultúra nášho národa zaujíma a že nestrácame nádej v lepšie zajtrajšky. Dá sa to aj vtedy, ak je politický systém v našej vlasti, mierne povedané, ďaleko od dokonalosti.

Autorka: Daniela Dianová

Foto: autorka