V pondelok 20. novembra sa pred Úradom vlády stretli študenti žurnalistiky, ktorí podporili a Tichým protestom vyjadrili nesúhlas s cenzúrou médií.
My sme sa rozprávali s Anetou Andraščíkovou, jednou zo spoluorganizátorov protestu, ktorá nám priblížila jej pohľad na protest.
Aneta, boli ste jednou zo spoluorganizátorov protestu študentov, ktorí sa vyhraňovali voči prístupu Róberta Fica a Petra Pellegriniho k médiám. Čo vyvolalo vo vás iniciatívu zorganizovať takýto protest?
Strach, čo s nami bude, keď raz doštudujeme školu a staneme sa novinármi. Nechcem žiť v krajine, kde majú novinári takéto obmedzenia a zákaz vstupu na Úrad vlády. Už z histórie môžeme vidieť, že študenti boli iniciatívni. Revolúcia z roku 1989 nám slúži ako dobrý príklad. Tak sme si aj my povedali, že prečo nie.
Ako by ste opísali protest?
Veľmi pozitívne. Nečakala som, že budeme mať takú veľkú podporu od ľudí. Takisto ma prekvapilo, ako veľkoryso o ňom informovali médiá. A nikto z nás asi ani nečakal, že sa pri nás zastavia aj politickí predstavitelia. Takže protest postupoval hladko. Pozitívne reakcie ľudí ma veľmi potešili, s ktorými samozrejme prišli aj nejaké negatívne, no to k tomu patrí. Hlavne ma teší, že nenastali žiadne konflikty.
Muž, ktorý prišiel študentom rozdávať cukríky počas protestu (študentov to veľmi potešilo). FOTO: Aneta Andraščíková
Myslíte si, že protest splnil vaše (respektíve študentské) ciele?
Ešte je asi skoro povedať, či protest splnil nejaké konkrétne ciele, pretože sa zatiaľ udial len raz. Ale minimálne to, že sa k nemu vyjadrili médiá, pomohlo, že sa v spoločnosti rozprúdila diskusia aj o tejto téme. Čiže myslím si, že to tiež môžeme považovať za dosiahnutý cieľ.
Ako ste prežívali odozvu od politických predstaviteľov a verejnosti?
V pohode. Čakala som pochvalu, ale určite aj kritiku, čiže ma nejako netrápilo, že nás kritizoval napríklad Ľuboš Blaha alebo iní politickí predstavitelia. Myslím si, že to k tomu patrí. Čo ma možno prekvapilo bolo, že som nečakala, že bude toľko vyjadrení o proteste a o nás.
Politickí predstavitelia Erik Kaliňák a Ján Geruda prišli za študentami počas protestu. FOTO: Aneta Andraščíková
Aké budú vaše ďalšie kroky?
Ďalšie kroky sa práve snažíme dať dokopy, ešte presne nevieme, čo bude ďalej. Určite vieme, že chceme v tejto iniciatíve pokračovať a dať najavo, že nesúhlasíme s prístupom politických predstaviteľov. Jednoznačne neprestávame.
Ako by ste zhodnotili skúsenosť spoluorganizácie protestu? Išli by ste do toho znovu?
Za seba môžem povedať, že určite by som do toho išla znovu. Veľa ľudí sa zapojilo, hodnotím to pozitívne. Veľa študentov niečím prispelo, a aj to pomohlo, že organizácia bola úplne super. Organizovanie protestu bola zaujímavá skúsenosť a jednoznačne mi to ako osobe niečo dalo.
Protestujúci študenti pred Úradom vlády. FOTO: Aneta Andraščíková
Možno ste jeden z tých šťastných, ktorí si televízor zapnú iba občas. Veď to poznáte, náhodou máte medzi bežnými povinnosťami čas si na dvadsať minút sadnúť a iba bezmyšlienkovite civieť. A možno ani nie tak bezmyšlienkovite. Na Slovensku je príliš veľa ľudí, ktorí nemajú čas sa zastaviť. Nedokážu nájsť vo svojom nabitom programe priestor si oddýchnuť. Ceny stúpajú, len platy akosi stále stoja. Ľudia sa zamýšľajú iba nad prácou, deťmi, či špinavými riadmi, ktoré nikto nebol schopný za celý deň doma umyť. No a už vôbec nestíhajú sledovať, čo sa odohráva v parlamente. Voľby, nová vláda a s tou vraj prišiel pokoj. Všetko je v poriadku a všetko bude v poriadku. To povedal Erik Tomáš, takže sa niet naozaj čoho báť. A keď už vám, ako vyťaženému občanovi, neostáva čas na sledovanie politiky, kde by ste si už len našli čas na zaoberanie sa tým, čo beží v televízore.
No, tak verte či nie, niektorí ľudia na to čas majú. Dokonca si našli čas aj na to, aby reklamu poriadne analyzovali a našli v nej skryté odkazy týchto nomenklatúrnych liberálnych LGBTI+alebo teda skrátene konsomolcov. Neviete, čo to znamená? Netrápte sa, my sme tiež nevedeli,tak sme museli trošku hľadať. Konkrétne to bolo cca tridsať sekúnd pri slove nomenklatúrni, pri ktorom sme našli dokopy tri významy, no ani jeden nesedel do kontextu. Pri slove konsomolci to bolo trošku problematickejšie, ale nakoniec sme usúdili, že pán Tomáš, ktorý tieto hrejivé slová napísal pod petíciu za zrušenie Telekom reklamy, myslel slovo – komsomolci. Čo teda má iba jeden význam, no tiež to nesedelo do kontextu toho, čo sa snažil povedať. Aby sme neboli nekorektní, tu je celý komentár: „Podpisujem, pretože to čo dorábajú v SR nomenklatúrni liberálni LGBTI+-*/ konsomolci a rôzne progresívne máničky v médiách, v ´kultúre´, politike… sa človeku už robí zle!!!“
Síce teda netušíme, čo tento komentár znamená, ale aspoň sme našli prvého skutočného voliča strany SNS, alebo aspoň skutočného priaznivca s podobnými štylistickými zvykmi. V jednej vete toľko cudzích výrazov, bez jasného zmyslu… to sme už niekde videli. Jaj, aha. Už si spomíname… „Zo srdca prajem dnes prostredníctvom Vás, aby ste si dnešný deň užili na čo najvyššej možnej kultúrnej úrovni naprieč celým spoločenským spektrom,“ chceme len pripomenúť, že toto napísala samotná pani ministerka „kultúry“, ktorú pán Tomáš spomína tiež. Z celého srdca teda dúfame, že sa spoločne všetci, za štyri roky vedenia rezortu kultúry pani Šimkovičovou, naučíme, že vpísať do jednej vety niekoľko cudzích slov, ktorých významu sami nerozumieme, z nás inteligentnejších jednoducho neurobí. Práve naopak.
Otázkou však naďalej ostáva, čo majú Slováci za problém s vianočnou Telekom reklamou, ktorej hlavnou myšlienkou bolo, že vzájomný rešpekt je ten najkrajší darček. Naozaj sú taký obrovský problém tesné slipy, ktoré ničia spermie? Alebo to, že mladý muž nehľadá partnerku? Možno najväčším problémom tejto krajiny naďalej ostáva, že my sa jednoducho nevieme rešpektovať. Nedokážeme zniesť, že je niekto iný, že sa vymyká z priemeru. Či v dobrom zmysle alebo „zlom“. Buď závidíme alebo odsudzujeme. Vianoce sú časom, kedy by sa mali aj tým najväčším mrzútom roztopiť srdcia a mali by vidieť trošku ďalej ako za špičku svojho nosa. Mnoho mladých ľudí na Vianoce, pri rodinných stretnutiach, trápia podobné otázky, ktoré im spôsobujú v dušiach nepokoj. Neustály psychický tlak zo strany rodiny môže vyvolať mnohé duševné poruchy. Rovnako tabuizované témy, o ktorých sa, podľa niektorých, nemôže hovoriť ani v reklamách, aj keď sú prirodzenou súčasťou nášho života.
Argument mnohých pri tejto „vojne s Telekomom“ znel, že reklama sa vysiela v čase, keďtelevízor pozerajú ich malé deti. Riešením tohto problému by mohlo byť rozprávanie sa s deťmi, venovať im pozornosť a nenechať ich pozerať na televízor, a tie „strašné médiá“. Práve naopak, ak sa opýtajú – vysvetliť im to. Rodičia sú zodpovední za svoje deti, a teda aj za obsah, ktorý sledujú, nie tie zlé médiá a sociálne siete. Rešpekt v tejto krajine chýba. Ak nám vadí, že muž nehľadá partnerku, v akomkoľvek možnom zmysle, či tesné slipy, tak by sme mali asi problém hľadať v sebe.
Žijeme v uponáhľanom svete, čelíme rôznym výzvam a stres je prirodzenou súčasťou každodenného života. Ako sa prejavuje a dá sa ho vôbec zbaviť? V čom sa odlišuje práca školského psychológa od klinického? Na tieto a ďalšie otázky aj ohľadom psychického zdravia som hľadal odpovede so školskou psychologičkou Danielou Jančuškovou.
Ako sa líši vaša práca na strednej škole od sedenia s klinickým psychológom?
Je vhodné rozlišovať medzi klinickým psychológom, školským psychológom a psychoterapeutom.
Školský psychológ sa zaoberá psychologickými príčinami a psychosociálnymi faktormi, ktoré umožňujú vznik a pretrvávanie duševných problémov. Má obmedzený rozsah kompetencií, nemusí mať absolvovaný dlhodobý psychoterapeutický výcvik a vykonáva iba orientačnú psychodiagnostiku. Rozlišuje náročnosť a závažnosť jednotlivých prípadov klientov a na základe toho náročnejšie prípady posúva ďalším odborníkom – klinickým psychológom, psychoterapeutom alebo psychiatrom. Často v takýchto prípadoch spolupracuje s rodičmi žiakov, ktorí ešte nie sú plnoletí.
Klinický psychológ sa zaoberá detailnou psychodiagnostikou. Pomocou testov a špeciálneho psychologického rozhovoru vypracúva posudok, z ktorého môže potom vychádzať psychiater alebo psychoterapeut (prípadne neuropsychológ) pri terapii daného klienta.
Psychoterapeut absolvoval dlhodobý psychoterapeutický výcvik a zaoberá sa liečbou psychických porúch pomocou psychoterapie. Ide o formu rozhovorov. Pomáha prekonávať ťažké životné situácie a hľadá príčiny ich problémov. Existuje množstvo psychoterapeutických smerov. Každý smer sa vyznačuje špecifickým spôsobom práce s klientom.
Dajú sa všeobecne špecifikovať problémy, s ktorými za vami študenti najviac chodia?
Motívy, pre ktoré vyhľadá študent školského psychológa, sú rôzne. Tínedžerský vek je obdobím hľadania vlastnej identity. Je to etapa života, keď intenzívne prežívajú emócie. Človek sa s nimi učí vyrovnávať a spracovávať ich. Ešte nemá dostatočne vybudované zvládacie stratégie na rôzne životné situácie. Objavujú sa prvé sklamania v láske, kamarátskych a rovesníckych vzťahoch. Študenti často vyrastajú iba s jedným rodičom alebo sú v striedavej starostlivosti. Rodinné problémy, nepochopenie zo strany blízkych, rodičov, bagatelizovanie ich emočného prežívania býva tiež často predmetom našich rozhovorov. Môžu pociťovať tlak na výkon zo strany okolia, s tým súvisia objavujúce sa pocity vlastnej nedostatočnosti či bezmocnosti. Vyskytuje sa aj neistota z budúcnosti. Toto všetko môže vyústiť do hlbších problémov s duševným zdravím. U študentov sa objavujú poruchy príjmu potravy, depresívne a úzkostné stavy, poruchy pozornosti a s tým súvisiace problémy v jednotlivých oblastiach života. Stretávam sa aj s prípadmi, keď majú žiaci myšlienky na ukončenia života.
Ako ovplyvňuje stres mladého človeka v školskom prostredí?
Každý z nás má svoju vlastnú osobnostnú výbavu charakteristík. Tam zaraďujeme aj citlivosť alebo zraniteľnosť. Miera tejto citlivosti je u každého individuálna. V praxi to znamená, že každý z nás môže reagovať – vo svojom vnútornom emočnom prežívaní – na tie isté situácie odlišne. Pre niekoho môže byť napríklad stresujúca ústna odpoveď pred kolektívom spolužiakov, pre iného už len rozhovor s učiteľom. Úroveň prežívania stresu vplýva aj na naše fyziologické funkcie. Môžeme hovoriť o zvýšenej miere potenia, trase rúk, hlasu, pocite sucha v ústach, tlaku na hrudi a podobne. Miera prežívania stresu ovplyvňuje aj naše kognitívne funkcie, našu pamäť a pozornosť. V dôsledku stresu môže študent napríklad naučené učivo zabudnúť alebo sa mu môže ťažšie sústrediť.
Ako sa naučiť pracovať so stresom v rôznych nepríjemných situáciách. Existujú nejaké cvičenia?
Stres môžeme zvládať kontrolou svojich telesných a emočných prejavov. Veľmi dôležitý je telesný pohyb ako prevencia stresu. Náš organizmus je vtedy odolnejší voči záťaži aj ochoreniam. Dôležitý význam majú dychové cvičenia. Správne dýchanie vyžaduje odstránenie napätia, spomalenie tepu a využitie čo najväčšej plochy pľúc. Pri plnom dychu, keď človek nemá žiadne dýchacie problémy, dochádza k celkovému psychickému a fyzickému uvoľneniu, nádych aktivizuje, výdych uvoľňuje. Stres vedie k dychovým poruchám (poruchy v dychovom rytme, zvieravé pocity na hrudi, dýchavičnosť, pichania pri srdci až kŕče v prstoch a okolo pier pri neadekvátne zrýchlenom dýchaní). Technika pomalého dýchania spočíva v tom, aby výdych trval dvakrát dlhšie ako nádych. Zároveň je dôležité, aby nádych a výdych boli plynulé a pokojné. Na konci výdychu je potrebné dych zadržať, čím dochádza k relaxácii dýchacích svalov, najmä bránice. Formulka pomalého dýchania znie: nádych – dvojnásobný výdych – prestávka. Existuje aj technika bránicového dýchania. Spočíva v ľahu na chrbte, nohy sú ohnuté v kolenách do pravého uhla a chodidlá opreté o zem. Pravá dlaň je položená na bruchu a ľavá dlaň na hrudníku. Pri výdychu bude brucho klesať a pri nádychu sa dvíhať. Treba sa nadychovať do brucha. Hrudník by sa nemal dvíhať, to kontrolujeme ľavou dlaňou. Pravá ruka by mala rytmicky pri nádychu stúpať a pri výdychu klesať. Pri zvládaní stresu pomáha aj relaxácia. Je to stav psychického a telesného uvoľnenia. K bežnej činnosti je potrebná istá miera napätia a nabudenia. Relaxácia je vhodná na obnovenie energie, ponúka uvoľnenie po námahe, umožňuje ľahšie zaspať, zbaviť sa napätia v tele a psychike, zvyšuje schopnosť sústrediť sa a pamätať si.
Dá sa stresu vôbec zbaviť?
Je dôležité, aby človek rozumel sám sebe. Každý z nás disponuje určitou úrovňou sebapoznania. Niekto sa spoznáva celý život. Je dobré vedieť, čo a do akej miery nám v našich životoch spôsobuje stres. Potom si treba položiť si otázku, čo preto môžem urobiť, či to môžem nejako ovplyvniť, čo je v mojej moci, mojich možnostiach a čo už nie. Ak nemáme možnosť zmeniť nejakú situáciu, môžeme k nej zmeniť napríklad náš postoj. Rôzni ľudia reagujú na rovnaký stresor rôzne. Existujú faktory, ktoré vedú ku stresovej reakcii takmer u každého (smrť blízkeho človeka, rozvod, vážna choroba). Nie je ani tak dôležité, čo nás v živote stretne, ale to, ako na to budeme emočne reagovať. Stres málokedy vyvoláva iba jedna udalosť alebo spúšťač. Obvykle je to spoločné pôsobenie niekoľkých faktorov alebo objavenie sa jedného stresora za druhým. Napätie alebo tlak je prirodzenou súčasťou každodenného života. Jeho miera je však v živote človeka potrebná, dokáže nás zaktivizovať k činnosti, zmobilizovať naše sily a reagovať na nečakané situácie. Problém nastáva, keď ho máme v živote príliš a prekračuje to našu schopnosť ho zvládnuť. Pri nízkej úrovni stresu nie je človek motivovaný niečo urobiť, svoje rozhodnutia má tendenciu odkladať. Pri strednej úrovni sa zaostruje pozornosť, dokážeme sa lepšie rozhodovať. Pri vysokej úrovni sa dostávame do paniky a môžeme robiť nerozumné a chaotické rozhodnutia. Zmeny, ktoré sa odohrávajú v našom tele pri stresovej reakcii sú účinné, keď čelíme fyzickému nebezpečenstvu, ale málo účinné, ak čelíme psychologickému nebezpečenstvu (napríklad časovému stresu v práci).
Zaoberáte sa prevenciou psychologických a emocionálnych problémov študentov?
Čo sa týka prevencie, priamo som sa jej venovala minulý školský rok. Pripravovala som prevenčný program v oblasti porúch príjmu potravy v trvaní 7 týždňov. Tento projekt vytvorila pre školy organizácia Chuť žiť, ktorá sa venuje ľuďom s poruchou stravovania. Primárne a teda väčšinu svojho pracovného času sa venujem intervencii už vzniknutých ťažkostí na jednotlivých stretnutiach so žiakmi.
Existujú nejaké zdroje alebo programy, ktoré môžu rodičia využiť na podporu psychického zdravia svojich detí?
Je veľmi dôležité, aby sa o svoje deti zaujímali, aby s nimi trávili čas a budovali si s nimi vzťah. To je jedným zo základných pilierov podpory psychického zdravia. Rodina má byť bezpečným miestom a mala by svojmu dieťaťu poskytovať naplnenie nielen fyziologických či materiálnych, ale aj psychologických potrieb. Tie sú niekedy prehliadané alebo bagatelizované. Niektorým rodičom chýba základné povedomie o psychických ochoreniach alebo o duševnom zdraví.
Venuje sa týmto témam dostatočná pozornosť?
V súčasnosti sa v spoločnosti hovorí o duševnom zdraví viac ako kedysi. Pandémia a dištančné vyučovanie prispelo k zvýšeniu problémov so psychickým zdravím u detí a tínedžerov. Viaceré školy majú školských psychológov.
Majú návštevy psychológa stúpajúcu tendenciu?
Mám pocit, že áno. Úzko spolupracujem aj s Centrom poradenstva a prevencie, kde sú psychológovia tiež dosť vyťažení, dlho sa čaká na termín. Navštevuje ma v priemere okolo 12 percent žiakov školy.
Snaží sa škola, kde pracujete, vytvárať prostredie, aby sa žiaci aj učitelia cítili dobre?
Naša škola vychádza žiakom v ústrety. Máme aj školskú kaviareň, kde sa môžu cez prestávku zdržiavať, zrelaxovať a oddýchnuť si. Máme učiteľov, na ktorých sa študenti obracajú aj v prípade nejakých ťažkostí, majú s nimi vytvorené bezpečné a dôverné vzťahy. Prvou voľbou nemusí byť vždy školský psychológ. Možno by bolo dobré urobiť aj prieskum, kde by sa k tejto otázke mohli vyjadriť aj ostatní a každý učiteľ sám za seba.
Stres sa netýka len mladých ľudí. Postupujete pri riešení problémov inak ako pri dospelom človeku?
Špecifickosťou práce pri tínedžeroch je to, že väčšinou ešte nemajú vyvinuté svoje zvládacie stratégie. O tom, ako reagujeme na jednotlivé nepríjemné situácie v našom živote rozhoduje to, či sme sa s podobnou situáciou už v minulosti stretli a tiež to, ako sme ju vtedy boli schopní zvládnuť a riešiť. Dospelý človek má obvykle zažitých už viacero rozličných situácií, ktoré nejakým spôsobom zvládol a vyvinul si tak svoje zvládacie stratégie.
„Aby raz všetky deti mali šancu v živote uspieť.“ To je heslo Teach. Intenzívneho dvojročného full-time programu pôsobiaceho na základných a stredných školách, ktorého účastníci učia deti na miestach, kde je to najviac potrebné. Aj vďaka tomuto programu môžu zažiť školstvo na vlastnej koži a získať žiadané zručnosti, vďaka ktorým sa môžu rozvíjať aj po programe.
O tomto programe, pôsobení v ňom, ale aj o problematike súčasného slovenského školstva, sme sa rozprávali s Dianou Brocka Jakubíkovou, bývalou študentkou Právnickej fakulty Univerzity Komenského, ktorá je zároveň absolventkou tohto programu.
Diana, hneď ako som si otvorila webovú stránku Teachu, vaša fotka s menom bola na úvodnej strane. Nemohla som si nevšimnúť, že pri vašom mene stálo, že ste absolventkou právnickej fakulty UK. Čo viedlo vaše kroky k tomu, že ste sa vydali cestou učiteľstva, aj napriek tomu, že ste vyštudovali právo?
K vzdelávaniu som mala vždy veľmi blízko. Už počas školy som stážovala v Teachi, tiež som pracovala na departmente vzdelávania v IBMku – spoločnosti, ktorá sa venuje podnikaniu v odbore informačných technológií. Po skončení Univerzity som chcela meniť vyhlášky na ministerstve školstva tak, aby boli naformulované ľuďom a deťom ako ich naozaj potrebujú. Uvedomila som si však, že neviem, aké reálne potreby majú žiaci a žiačky, rodičia detí alebo učitelia a učiteľky v školách. Chcela som si to ísť najskôr vyskúšať do terénu, zažiť skutočné potreby, nie tie, o ktorých si ja myslím, že ich deti majú. A potom sa vrátiť na ministerstvo a s čistým štítom hovoriť do toho, ako by tie vyhlášky mali vyzerať. Chcela som si jednoducho vyskúšať tú realitu za katedrou, v zborovni.
+ Čo všetko zahŕňa program Teach for Slovakia?
Najskôr som, samozrejme, musela vyplniť vyhlášku, na základe ktorej som pokračovala na výberové konanie, kde zisťovali, či som vytrvalá, či chcem dlhodobo pôsobiť v rámci vzdelávania a či mi je tá téma blízka. Neskôr sme absolvovali tzv. basecamp, kde sme sa intenzívne šesť týždňov bez prestávky učili ako učiť, na čo by sme sa mali zameriavať a čo je v tom procese (keď už prídeme do škôl) dôležité. Potom nasledovala letná škola, tá trvala dva týždne, kde sme si už aj v praxi mohli vyskúšať učenie. Tam sme si mohli trénovať naše učiteľské schopnosti s pomocoumentorov a rôznych pozorovaní. A po tomto šesťtýždňovom tréningu nás napokon vyslali už do škôl.
+ Keď ste prišli do školy, kam vás s vaším súhlasom priradili, čo vás najviac prekvapilo z pohľadu systému výuky či problematiky na škole?
Začala som učiť na malej dedinskej škole v Drážovciach pri Nitre, kde mali naozaj málo žiakov. Dnes je ich tam 104. Podobne to bolo aj s učiteľským kolektívom. Hneď ako som tam prišla, prekvapilo ma, ako žiaci nevedeli samostatne rozmýšľať a na všetko potrebovali inštrukcie. Napríklad som im povedala, že si niečo majú napísať do zošita a oni sa ma začali pýtať, či si to majú napísať na túto alebo ďalšiu stranu, alebo či si to majú napísať modrým perom alebo červeným perom, či to majú písať tlačeným alebo inak. Cítila som, že im chýbala samostatnosť a sloboda v rozhodovaní. Ako keby ich sebavedomie a sebahodnota boli na takom nízkom leveli, že si ani nedovolili napísať niečo bez toho, aby sa uistili, že to tam môžu napísať, akým spôsobom to môžu napísať a podobne..
Trieda Diany Brocka Jakubíkovej v dedinskej škole v Drážoviach pri Nitre počas programu Teach
+ Potom, ako ste skončili tento program, cítili ste nejaké zmeny na žiakoch, že urobili pokroky v nejakej oblasti?
Myslím si, že vzdelávanie nie je obľúbená téma v politických diskusiách práve preto, že zmeny vidno veľmi pomaly. Je to ťažko merateľné. Jednou z vecí, v ktorej sa žiaci značne zlepšili, bola práca s ich vlastnými emóciami. Deti sa postupne začali učiť ako určiť emóciu, ktorú práve prežívajú. Často sa stávalo, že cez prestávku sa niečo udialo a ony povedali, že sú nahnevané, ale pritom boli len sklamané. To je veľmi dôležité a je obrovský rozdiel v tom, ako potom riešili takéto situácie. Väčšinou, keď je človek nahnevaný, chce ísť do protiútoku, no keď je sklamaný, tak to môže riešiť úplne inak. Takže, uvedomovanie si toho, aké emócie deti prežívali, bol jeden významný krok. Takisto sme veľa pracovali aj na tom, aby mali zdravé sebavedomie. Aby vedeli, kto sú a odkiaľ pochádzajú. Vieru v seba a svoju identitu. A napokon rozmýšľanie nad dôvodmi, prečo urobili veci ako urobili. Predtým sa totiž často stretávali len s tým, že niečo zlé spravili, bol z toho vyvodený nejaký záver a bolo im povedané, prečo to tak nemali urobiť. Takéto kladenie otázok a hľadanie odpovedí im pomohlo systematickejšie rozmýšľať.
+ Na webovej stránke Teach.sk ste v krátkom odkaze spomínali, že ste chceli zažiť realitu školstva a ísť do terénu. Čo ste si odniesli z tejto skúsenosti?
Že aj v budúcnosti bude mojou hlavnou témou školstvo a vzdelávanie. Myslím si, že lepšie Slovensko sa začína lepším školstvom. Čím viac ľudí bude vtiahnutých do takéhoto reálneho systému vzdelávania, tým viac ich pochopí, že je to urgentný problém, a ten treba riešiť.
+ Aké sú konkrétne riešenia alebo systémová zmena, ktoré Slovensko potrebuje pre výrazné zlepšenie školstva?
Individuálny prístup. To si myslím, že je nevyhnutnosť každého žiaka/žiačky, rodičov, učiteľov. A teda mať aj prostriedky na to, aby mohlo byť školstvo individuálnejšie v každej škole. Aby som to uviedla na príklade, učebnice sú rovnako napísané pre každého žiaka. Stále sa zvyšujú počty žiakov so špeciálnymi potrebami, ktoré potrebujú byť zohľadnené vo vzdelávaní. Často sa stáva, že učiteľ pracuje na jednej hodine s jednou témou, ale tému musí podať ôsmimi rôznymi spôsobmi, pretože každé dieťa to musí mať vysvetlené inak, aby to pochopilo alebo iným tempom.. S tým sú späté dve roviny. Prvou je, ako môžeme túto individualizáciu docieliť, keď máme taký veľký počet detí v školách? A akým spôsobom môžeme docieliť to, aby učitelia mali možnosť individualizovať vzdelávanie, aby to k deťom prichádzalo tak, ako je to treba? To sa môže týkať napríklad štartovacích pozícii. Je obrovský rozdiel, medzi dieťaťom, ktoré pochádza zo sociálne znevýhodneného prostredia a nevidí rozdiel medzi perom a ceruzkou, a dieťaťom, ktoré má počiatočné podmienky úplne iné.
Ako druhú vec, by som určite spomenula to, aby sa nedával taký obrovský dôraz na memorovanie a na to, aby deti vedeli veľa informácii a poučiek, ale aby sa namiesto toho učili zručnostiam. Spôsobu ako vedomosti, ktoré nadobudnú, môžu využívať. Napríklad pri čítaní rozlišovať hoaxy a relevantné informácie. Vymeniť ho za zručnosti, s ktorými si tie vedomosti vedia dohľadať na internete a takisto naučiť ich s nimi pracovať.
Anna Karenina, román ruského spisovateľa Leva Nikolajeviča Tolstého, je známou literárnou klasikou. Dielo rozoberá lásku, neveru, rodičovstvo i postavenie žien v buržoáznej spoločnosti 19. storočia. Vďaka nadčasovosti a komplexnosti ho nemálo tvorcov pretavilo do opernej, činohernej či baletnej podoby. Dodnes zostáva predlohou pre novovznikajúce filmové a divadelné počiny.
Baletný súbor Štátnej opery Banská Bystrica uviedol v marci 2023 balet Anna Karenina v novom šate. Poslednú reprízu odohrali 26. septembra 2023. Libreto upravila dramaturgička Veronika Dedinská. Príbeh citeľne skrátila a zjednodušila, čo znamenalo aj odstránenie viacerých postáv. Režisér a choreograf Peter Dedinský zvolil spracovanie formou hudobnej koláže. Upustil tým od tradície Anny Kareniny skladateľa Rodiona Ščedrina alebo Piotra Iľjiča Čajkovského. Táto zmena bola vzhľadom na obmedzenú kapacitu tanečného súboru nevyhnutná a logická, menej však prospela orchestru. Niektoré skladby, napríklad Šostakovičov valčík, odhalili nedostatky hráčov na dychové nástroje. Muzikantov potrápilo i tempo, zachránil ich dirigent Igor Bulla. Neochvejne držal rytmus a využil prirodzenú gradáciu. Orchester pod jeho taktovkou hral ucelenejšie. Vďaka plynulým prechodom medzi hudobnými vstupmi bol výsledok harmonický aj napriek štýlovým rozdielom v partitúrach.
Inscenačný tím vystaval predstavenie v súlade so súčasnými prúdmi umenia s ohľadom na zachovanie deja v jeho historickom kontexte. Tento zámer ukázal i na nevtieravom kontraste javiska a kostýmov, ktoré mal na svedomí výtvarník Peter Čanecký. Tanečníkov odel do zjednodušených secesných strihov zdôrazňujúcich siluetu. Farebnú paletu obmedzil na čiernu, bielu a červenú. Chýbajúcu pestrosť vynahradil vkusnými doplnkami. Veľmi efektne pôsobili slnečné okuliare, konské chvosty namiesto metiel, dáždniky alebo kufre. Minimalistická scéna s červenou podlahovou krytinou a holým pozadím využívala iba jednu stacionárnu rekvizitu, sivý kváder. Ten sa podľa potreby stal posteľou, stolom či lavicou. Jednotlivé obrazy občas dopĺňali nezdobené zrkadlá. Na prvý pohľad chudobná scéna však nepôsobila lacno ani pusto. Spoľahlivo ju obohatili svetlá. O ich dizajn sa postarala Michaela Pavelková. Miestami to vďaka jej práci vyzeralo väčšmi ako film než divadlo. Prázdna zadná stena dala vyniknúť tieňohre a poskytla priestor na využitie menších reflektorov.
Všetky zložky lichotili choreografii. Tá našťastie vyzdvihovala tanečné schopnosti svojich užívateľov namiesto toho, aby sa jej museli podriadiť. Peter Dedinský nebol pri tvorbe ovplyvnený prílišnou ctižiadostivosťou, sústredil sa na individuálne danosti každého umelca. Pohyb na tanečníkov doslova „ušil“. Práca s menším súborom spravidla prináša komplikácie, on z toho spravil výhodu. Priznal skromný počet a nesnažil sa o ilúziu plnosti. Tento krok javisko vyčistil od rušivých elementov a prepožičal mu intímnu atmosféru. Málo účinkujúcich zároveň znamenalo viac miesta na veľké prvky, priestorové zmeny a dramatické zdvihy. Nedostatky v technike klasického tanca banskobystrického baletu P. Dedinský šikovne zakryl prepojením so súčasným tancom.
V postave Anny Kareniny sa predstavila sólistka Veronika Szabová. Fantastickým výkonom ďaleko prekonala svoje hranice. V náročných monológoch ukázala virtuozitu. Nechýbala jej ani dynamika a výrazný umelecký prejav. To platí aj pre sólistu Alexa Dobre, ktorý sprevádzal V. Szabovú ako Alexej Karenin. Part zahral autenticky, s primeranou dávkou frustrácie až agresie, príznačnej pre podvedeného muža. Zároveň predviedol perfektne vycibrenú techniku v partnerských väzbách i nevídanú ľahkosť a mäkkosť skoku. Za svojimi kolegami nezaostával hosťujúci Lukáš Cenek vystupujúci v roli Alexeja Vronského. Ku koncu predstavenia však viditeľne strácal silu a jeho pohybu miestami chýbala energia. Niet sa čomu diviť, počas dvoch dejstiev takmer neopustil javisko. Syna Kareninovcov, Seriožu, stvárnil Benjamín Košík. Figuroval v predstavení skôr ako bábka, bez tanečných vstupov. Publikum občas zmiatla prítomnosť Jekateriny Ščerbackej (Kitty) v podaní Niny Ilievovej, a to aj napriek výbornej prezentácii tanečnice. Kitty a Stiva Oblonský, ktorého tancoval Tomáš Laci, boli jediné vedľajšie postavy s výnimkou malého Seriožu. Kým T. Laci viedol zmysluplnú interakciu s V. Szabovou v niekoľkých obrazoch, Ilievova Kitty sa nepochopiteľne mihla v dvoch scénach. Kto to bol a čo tam robil sa divák nedozvedel. Sólové výstupy nepravidelne striedali zborové tance. Skvelo dopĺňali dianie na scéne. Umelci sa sústredili na výraz, formácie a čistotu stvárnenia. Stiahli na seba pozornosť v pozitívnom slova zmysle. Preto je škoda, že nedostali viac priestoru.
Anna Karenina, prvý celovečerný balet Petra Dedinského, príjemne prekvapila. Atraktívny titul, moderné spracovanie, nápadité prvky a profesionálne výkony, sú predzvesťou úspechu. Štátna opera Banská Bystrica týmto potvrdila, že osamostatnenie baletnej zložky bolo správnym krokom. Zaradenie diela do repertoáru zároveň ukazuje smer, ktorým sa súbor plánuje uberať. Ak si udrží (a prekoná) nastavený štandard, divadlo sa pravdepodobne poteší ešte vyššej návštevnosti.
Cukor dodáva telu veľké množstvo energie v krátkom čase, stimuluje mozgovú činnosť. Okrem výhod však jeho konzumácia prináša aj také škody, ako je oslabená imunita, hromadenie tuku, nedostatok vitamínov a zhoršenie stavu pokožky.
Sladkosti ovplyvňujú produkciu dopamínu, „hormónu šťastia“. Pravidelná konzumácia cukroviniek spôsobuje závislosť organizmu od cukru. Odmietanie sladkého v tomto prípade vedie k strate energie, apatii a zníženej výkonnosti – našťastie len dočasne. Odborníci tvrdia, že reakcia mozgu na cukor je podobná mechanizmu vplyvu drog na mozog.
Môj príbeh o vzdávaní sa cukru sa začal asi pred piatimi rokmi, keď som mala trinásť rokov. Nikdy som si nevedela predstaviť, že by som si dala šálku čaju bez troch lyžičiek cukru. Moja mama sa ma snažila naučiť správne stravovať, ale bolo to pre mňa veľmi ťažké, pretože každé prázdniny som dostavala ako darček nejakú sladkosť. Neskôr, keď som si začala všímať problémy s pleťou, chuť zjesť niečo sladké ku každej šálke čaju alebo kávy a ďalšie príznaky závislosti od cukru, rozhodla som sa urobiť experiment a na začiatok som znížila dávku sladkostí na deň. Išlo mi to celkom dobre a približne za mesiac sa mi podarilo úplne sa vzdať tejto škodlivej prísady, pretože počas tohto obdobia dochádza k resetu chuťových pohárikov, a ako vieme, nový návyk sa vytvorí za 21 dní. Prvý mesiac života bez sladkostí som takmer nikdy nemala dobrú náladu, ale potom si človek zvykne. Hneď som sa rozhodla, že nebudem hľadať nejaké náhrady, pretože som nechcela klamať seba a svoje telo tým, že mu dám niečo zdravé a sladké, ale bez cukru. Ľuďom, ktorých máme radi, nedoprajeme niečo nezdravé. Prečo tým kŕmime seba? Keď si uvedomím, že to robím pre svoje zdravie a krásu, je to oveľa jednoduchšie.
Potom sa môj postoj k jedlu zmenil a teraz nemám pocit, že by mi niečo chýbalo. Počas týchto piatich rokov experimentovania, ktoré sa nakoniec stalo mojím životným štýlom, sa mi výrazne zlepšila pleť a postava, tiež som si začala všímať, že už nemám pocit, že bez čokoládovej tyčinky nedokážem správne fungovať.
Myslím si, že skôr či neskôr si každý človek uvedomí, že cukor nie je niečo, bez čoho nedokaže žiť. Nie nadarmo sa hovorí, že cukor je biela smrť, však?
Najviac zdražel olej, mäso a mliečne výrobky, hovorí majiteľ siete reštaurácii, Pavol Hodál. V rozhovore sa dozviete, ako sa zmenilo podnikanie v oblasti stravovania po pandémii Covidu a či ľudia chodia do reštaurácii viac ako predtým.
Máte za sebou ťažké roky pandémie Covid-19. Ako sa zmenila návštevnosť reštaurácie v tomto kritickom období?
Na začiatku to pre nás znamenalo pokles zákazníkov o 30 percent. Ľudia medzi sebou šírili paniku, obávali sa nákazy. Potom sme museli podľa nariadení štátu zavrieť interiér aj terasu a prejsť len na vydávanie jedál cez okienko alebo formou rozvozu. Vtedy nám tržby klesli až o 70 percent. Zrazu sme mohli mať otvorené v režime OTP, čiže k nám mohli chodiť iba ľudia ktorí boli proti covidu zaočkovaní, mali negatívny test alebo chorobu už prekonali, na čo niektorí reagovali veľmi negatívne. My sme však všetky pravidlá dodržiavali.
Počas lockdownu v mnohých firmách redukovali počet zamestnancov. Ako sa vás dotklo toto opatrenie?
V našej reštaurácii sme síce neprepúšťali, ale museli sme znížiť platy a počet odpracovaných hodín, keďže sme mali vládne nariadenia o otváracej dobe. Pomáhali sme si ako sa dalo. Niekoľko čašníkov, aby neprišli o miesto, pomáhalo v kuchyni ako aj pri rozvoze. Tým sa nám podarilo zabezpečiť prácu pre všetkých zamestnancov.
V poslednom čase sme všetci pocítili zvyšovanie cien potravín v obchodoch. Čo to znamenalo pre gastronómiu? Cítite to viac ako bežný človek pri nákupe?
Je pochopiteľné, že v gastronómii to cítite oveľa viac ako v bežnej domácnosti. Nákupy tovarov sa mesačne pohybujú v tisíckach eur.
Aké potraviny najviac zdraželi?
V našej reštaurácii pripravujeme najmä pizzu a burgre, takže sme najviac pocítili zdražovanie oleja, hovädzieho mäsa, ale aj mliečnych výrobkov. Napríklad pri cene oleja to bolo veľmi citeľné.
Všimli si zákazníci zvyšovanie cien jedál? Ako na to reagujú?
Neboli sme to len my, kto svoje ceny (marže) musel prispôsobiť aktuálnej situácii. Všetci bojujeme s infláciou ako sa len dá. Tí, ktorí ceny nedvíhali, uškodili len sami sebe. Samozrejme, že ľudia neboli spokojní, ale postupom času pochopili, že sme nemali inú možnosť.
Pomohlo vám zníženie DPH na 10 percent?
Myslím si, že všetci sme si minulý rok pred Vianocami trochu vydýchli, keď sme sa dozvedeli, že sa to konečne podarilo. Je ale pravdepodobné, že to nie je trvalé zníženie. V súčasnej politickej situácii na Slovensku je možné, že sa daň opäť zvýši na 20 percent.
Minulý rok ste otvárali novú prevádzku reštaurácie. V čom to bolo náročnejšie ako otvoriť v období, keď nebola kríza?
Všetko má svoje pre a proti. Vybavenie na novú prevádzku nás stálo viac ako pred krízou. V tomto to bolo náročné. Pozitívom však bolo, že počas pandémie veľa reštaurácii skrachovalo, tým pádom sa uvoľnili priestory, ktoré bolo treba rýchlo využiť. Nájom bol za zvýhodnenú cenu, s majiteľmi priestorov bolo možné dohodnúť sa. Je to risk, otvárať novú reštauráciu počas krízy, ale zároveň aj výzva zdokonaliť vlastné manažérske schopnosti.
V polovici novembra sme si pripomenuli deň proti sexuálnemu vykorisťovaniu a zneužívaniu detí. Európsky deň, do ktorého sa Slovensko zapojilo už štvrtý rok. Nie sme jedinou krajinou, kde sa zvyšuje počet detí, ktoré skúmajú svoju sexualitu prostredníctvom informačných a komunikačných médií. Vytváranie sexuálne sugestívnych či explicitných videí a fotografií je jedným z veľkých rizík, ktoré deti môžu zažívať. Tlak rovesníkov či nevzdelanosť môžu dávať priestor pre získavanie informácii na iných miestach. Detská výchova v tejto oblasti je nesmierne dôležitá, preto je podstatné im venovať primeranú pozornosť v tomto kontexte, a teda zabezpečovať im aj bezpečné prostredie a podmienky, kde by mohlo dôjsť k sexuálnemu nátlaku či zneužívaniu.
Pred tromi rokmi sa 18. novembra, k výročiu dňa proti sexuálnemu vykorisťovaniu a zneužívaniu detí Národné koordinačné stredisko pre riešenie problematiky násilia na deťoch, rozhodlo vytvoriť brožúru, do ktorej sa neskôr zapojilo aj Slovensko. Hlavným odkazom tejto brožúry je myšlienka pomôcť deťom, keď sa cítia osamelo v náročných situáciách. Odkazuje na to, aby sa obrátili na rodičov, psychológov či učiteľov. Takisto aj na podporné linky, ktoré pomáhajú deťom, keď sa nemajú na koho obrátiť. Táto brožúra takisto poskytuje rady pre dospelých, ako sa správať k deťom, ktoré žijú v takýchto podmienkach a ako s nimi o tom komunikovať.
Od tejto iniciatívy prešli už tri roky, no táto téma je neustále aktuálna. V súlade so súčasným vyhlásením prejavila generálna tajomníčka Rady Európy, Marija Pejčinovičová Buričová, svoj postoj, že európske štáty by mali zintenzívniť angažovanosť voči detským obetiam sexuálneho násilia a prelomiť tabu okolo oznamovania takýchto trestných činov.
Jednou z vecí, ktoré zmienila bolo, že sexuálne zneužívanie dieťaťa nie je nikdy chybou dieťaťa. Vo väčšine prípadov ide o pocit hanby a stigmy, ktorý im bráni odhaliť svoju traumu pred dosiahnutím dospelosti. Tak zostávajú páchatelia nepotrestaní. Vzniká začarovaný kruh. Marija Buričová deklaruje, že je nesmierne dôležité, aby deti prehovorili a nebáli sa rozprávať o násilí, ktoré zažívajú. Môže to byť totiž dôležitým prínosom pre našu politiku.
Otázkou je, prečo práve táto téma? Ako vlastne súvisí s obdobím Vianoc, keď sú rodiny doma pohromade?
Domáce násilie bolo, žiaľ, odnepamäti súčasťou našej spoločnosti. Po pandémii COVID – 19 sa frekvencia takýchto prípadov len zvyšovala. Barbora Burajová pre Inštitút pre výskum práce a rodiny konštatovala, že prieskumy ukazujú, že agresiu v partnerských vzťahov nahlási maximálne 15 percent žien. Veľká časť útokov ostáva naďalej skrytá. Zraniteľná časť spoločnosti zvyčajne nedá vedieť o takýchto prípadoch. A tou bývajú najmä deti.
S pribúdajúcimi krátkymi dňami sa vianočné sviatky blížia. Veľa z nás si predstaví dobré jedlo, rodinu spolu a kopu darčekov. No u ľudí, ktorí zažívajú domáce násilie, to môže vyvolať obrovské znepokojenie a obavy z toho, čo môže prísť.
Ako konať v takýchto situáciách?
Bezplatná linka Zastavme násilie tvrdí, že prvý dôležitý krok spočíva v získaní a podporovaní dôvery ublíženého človeka. Postihnutú osobu musíme brať vážne, veriť jej a dať najavo, že jej chceme pomôcť bez toho, aby sme jej hneď dávali rady, alebo ponúkali unáhlené riešenia. Aby sme priniesli pocit istoty v prípade krízy. Aby sme jej dali slobodu vyjadriť sa a zaručili jej diskrétnosť a mlčanlivosť. Najdôležitejším cieľom je ale najmä ochrana a bezpečnosť každého postihnutého násilím.
Posledným dôležitým bodom, ktorý môžeme spomenúť, je určite to, že trestné oznámenie pri podozrení na násilie môže podať ktokoľvek, nemusí to byť len obeť.
Ak vidíme vo svojom okolí, že sa niečo deje, určite neváhajme konať a snažme sa získať čo najviac informácií o podstate domáceho násilia a o dostupných možnostiach pomoci. Aby aj tohtoročné Vianoce mohli byť pokojné pre každého z nás.
Študenti žurnalistiky mali 21. novembra možnosť zúčastniť sa diskusnej relácie Král na ťahu s Braňom Králom. Hlavnými hosťami boli zástupcovia strán PS a SMER-SD. Relácia bola koncipovaná spôsobom dvaja proti dvom.
Diskusia sa odohrávala vo večerným hodinách a v auditóriu bolo okrem hostí Mariána Kéryho a Jána Mažgúta zo Smeru-SD a Tomáša Valáška a Zori Jaurovej z PS aj publikum. Medzi nimi sa nachádzali priaznivci oboch strán či študenti štyroch slovenských vysokých škôl.
Hlavnými témami večera bolo programové vyhlásenie vlády, dôchodky, zahraničná politika, kultúra v parlamente a sloboda médií.
Veľkú časť diskusie tvoril program vlády a zahraničná politika. Nezabudlo sa ani na dôchodky. Tomáš Valášek vysvetľoval SMER-u nepochopené informácie o tom, že dôchodky sú v súčasnosti vysoké. Valášek taktiež tvrdil, že PS sa rovnako snaží pomáhať starým ľudom, nie je to naopak. Ako riešenie však vidia systémové zmeny, nie jednorazový bonus.
Pomerne búrlivou témou bola sloboda médií, keď sa Ján Mažgút oháňal tým, že niektoré z nich sú neobjektívne. Komentoval tak vyjadrenia premiéra, ktorý zakázal vybraným médiám vstup na Úrad vlády SR, pretože ich považuje za nepriateľské. Doniesol si aj vytlačený výrok z komentára Petra Tkačenka, ktorý vytrhol z kontextu. Písalo sa v ňom: Úlohou médií nie je pestovať s politikmi priateľské vzťahy, ale robiť im zle. Pritom to bola len ironická narážka na premiérové slová o nepriateľských médiách. Neboli to fakty.
Posledným bodom programu boli divácke otázky. Priaznivci SMER-u sa pýtali zástupcov PS a opačne. Na odpoveď mali hostia minútu, ktorú meral prístroj. Poradie sa určilo podľa toho, kto si vyžreboval akú farbu šachovej figúrky. Úlohy losovania sa podujala Zora Jaurová.
Priaznivcov SMER-u zaujímali dôchodky, u Progresívneho Slovenska to bol vývoj strán HLAS a SMER, ak by sa Peter Pellegrini stal prezidentom. Každý sa snažil dať čo najuspokojivejšiu odpoveď.
Strašiak Mlynskej doliny. Aj tak by sa dala nazvať rozostavaná budova, vedľa nákupného centra Cubicon.
Mnohí z nás, študentov, okolo nej prechádzajú každý deň a ani nevedia, čo je táto stavba zač. Ľudia, ktorí nie sú z Bratislavy, alebo túto oblasť nepoznajú, by si mohli myslieť, že betónový strašiak je súčasťou vysokoškolských internátov. Zanedbané oplotenie, ktoré samé o sebe vie, že čoskoro padne, je potrebné asi tak, ako stierače na ponorke. Čo však táto budova ukrýva a aká je jej minulosť? Bude slúžiť navždy len pouličným umelcom ako ich plátno a pre okoloidúcich ako budova moderného umenia?
Wellnes v Mlynskej doline Kto by to bol čakal- pri internátoch mal vyrásť práve hotel. Neviem, čo tým chceli majitelia, arabská rodina Assadovcov, dokázať. Hneď vedľa rozostavaného hotela sú vysokoškolské internáty, kde, povedzme si na rovinu, možno ešte bývali prarodičia dotyčných vlastníkov stavby. Ak by sa tento moderný hotel, ktorý mal mať wellness centrum s bazénom, fitnescentrom a saunami, niekedy dostaval, bola by to určite veľká provokácia pre obyvateľov internátov v Mlynskej doline.
Mal mať 10 podlaží a viac ako 90 izieb. Z výstavbou sa začalo v roku 2010 a prístupná verejnosti mala byť budova o dva roky neskôr. Po trinástich rokoch však bývajú v tomto super modernom ubytovacom zariadení iba bezdomovci. Skelet, ktorý tu ostal, je len krásnym dôkazom toho, že v Mlynskej doline sa nechce ubytovať ani samotný hotel.
Rodina Assadovcov chcela neskôr stavbu prerobiť na byty. To ale mestská časť zakázala, keďže návrh nebol v súlade s platným územným plánom hlavného mesta a stavebný úrad tak konanie pozastavil.
Lokalita stavby je tiež veľmi zaujímavá. Na jednej strane, je hneď oproti cintorín, kde nebožtíci odpočívajú v pokoji a na druhej, je tu bujarý študentský život. Každý týždeň býva v okolitých podnikoch nejaká akcia. Väčšinou v utorky a stredy, keď je tu najviac vysokoškolákov. Zaspávať teda na rannú do práce mohlo byť veľmi náročné.
Čo bude s budovou zatiaľ nikto nevie. Doteraz sa vystriedalo na projekte niekoľko spoločníkov, no ani jeden z nich nevedel projekt dokončiť, či modernizovať plány. Nepomáha ani stále sa zvyšujúci tlak okolia obyvateľov, ktorým sa tento „strašiak“ nepáči. Dnes sa tu môžu ubytovať naozaj len zablúdené duše s cintorínu.
Digitálny návrh hotela Alibaba. (Foto: Architetka.sk)
Lepší by bol bufet Predtým, ako tu vyrástla táto tehlová opacha, stál neďaleko bufet Alibaba. Práve po ňom mal byť hotel pomenovaný. Táto kantína kŕmila hladné krky študentov v 90. rokoch, keď už vtedy tu stál internát a bývalo tu niekoľko stoviek študentov. Bufet ale v roku 2004 zbúrali a namiesto neho postavili polyfunkčnú budovu s reštauráciou, či herňou. Jediné, čo teda ostalo študentom, je nedávať peniaze na jedlo, ale do automatov. Túto budovu na rozdiel od hotela dostavali a slúži aj v súčasnosti. Práve pri nej všetci študenti a obyvatelia Šturákov či Atriákov vystupujú z autobusov- číslo 31 a 39.
Polyfunkčná budova, ktorá nahradila bufet Alibaba. (Foto: Ján Jamrich)
Plače aj samotná Alibaba Okrem ľudí bez domova, ktorí sa tu zdržujú najmä cez teplé ročné obdobia, je toto miesto obľúbené najmä pouličnými umelcami. Už z diaľky vidno niekoľko grafitov, ktorých význam poznajú asi len autori. Ak nerátame starú budovu RTVS, skelet hotela Alibaba je jediná opustená budova v okolí. Netreba sa teda pýtať, prečo práve tu zanechávajú jedinečné obrazce či podpisy.
Napríklad, pri niektorých oknách sú nasprejované slzičky, čo vytvára dojem, akoby budova plakala. Nachádzajú sa však na miestach, kam sa určite nebolo ľahké dostať sa a toto sprejovanie hraničilo s vážnym úrazom. Treba však oceniť myšlienku autora, ktorý pekne vystihol náladu budovy. Smútok. A niet sa čo čudovať. Toľké roky tu už stojí sama a jediné na čo slúži, je čmáranie výtržníkov, či na poskytovanie nocľahu ľuďom bez domova. Aspoň že to ubytovanie funguje ako bolo v pláne. Slzičky majú aj druhý význam. Vo väzniciach si kriminálnici dávajú vytetovať pod oči toľko sĺz, koľko ľudí zabili. Na opustenom hoteli som ich zvonku narátal osem. Myslím si, že za toto číslo by sa nehanbili ani tí najväčší kriminálnici. Verím však, že táto budova má na svedomí toľko ľudských životov, koľko aj ubytovaných vo svojich moderných izbách
Niektoré obrazce sú však na omnoho bláznivejších miestach. A akokoľvek dlho sa pozeráte na tieto výtvory, nestíhate sa čudovať, ako sa to tam dostalo. Začínate premýšľať, že spider-man namiesto toho, aby pomáhal ľuďom, chodí sprejovať budovy v okolí Mlynskej doliny. A keďže budova nie je nijako strážená, pre vandalov je ako voľné plátno. Zaujímavé sú aj ich mená. Ak si prezriete budovu detailnejšie, môžete si všimnúť prezývky ako: MOZEK, SEKS, DUSÍK alebo POLM. Cením si kreativitu autorov, no ak by ma volal v škole niekto, seks alebo dusík, spokojný by som určite nebol.
Okrem grafitov láka pozornosť aj niekoľko reklamných bannerov. Tie sú zavesené práve na plote, ktorý by mal držať v úctivej vzdialenosti od budovy nevítaných hostí. Bilboardy vám teda udierajú priamo do očí, kým čakáte na svoj spoj. Plot tak odstrašuje okolie nielen svojím zanedbaným výzorom, ale aj hlúpymi reklamami.
O slzy šťastia v tomto prípade určite nejde. (Foto: Ján Jamrich)
Len ťažko hádať, ako sa podarilo niekomu dosať sa sem a podpísať sa čudesným písmom. (Foto: Ján Jamrich)
Romantická večera na streche budovy Ak však bývate na internátoch nejaký ten piatok, túto budovu začnete brať ako súčasť Mlynskej doliny. Každý deň okolo nej idete autobusom, vidíte ju z balkóna a pre plot, ktorý zasahuje do polovice chodníka, sa musíte vyhýbať ľuďom pred vami do hlavnej cesty. Tam však na vás trúbi auto, ktoré vychádza zo zákruty, kam nevidíte práve kvôli plotu. Krásny začarovaný kruh menom Alibaba.
Aj keď mnohí študenti túto budovu evidujú, nie všetci tušia jej pravý pôvod alebo to, kde sa tu vzala, či na čo mala slúžiť. Keď som sa pýtal mojich kamarátov a okoloidúcich obyvateľov internátov, niektoré odpovede ma naozaj prekvapili. „Počul som, že to mala byť prístavba k Šturákom a že to bude pre deti bohatých rodičov, aby ich ratolesti nemuseli bývať tu,“ vyjadril sa jeden z ubytovaných. Ďalší zase tvrdili, že tam má byť dvadsaťštyrihodinová pohotovosť. Vraj, ak sa opitým študentom niečo stane, nebudú musieť chodiť až na Kramáre. Pri rôznych bláznivých odpovediach mi študenti ani raz neodpovedali správne.. Najbližšie k tomu mal ten, ktorý mi povedal, že by bol rád, ak by tam vytvorili azyl pre bezdomovcov. K čomu dodal: „Aspoň by som sa cítil, že konečne sem do Mlynskej doliny zapadám.“
Najviac ma však prekvapil príbeh jedného nemenovaného lámača ženských sŕdc. Dotyčný totiž vzal svoju priateľku na rande na strechu tejto budovy. „Počas dušičiek je cintorín Slávičie údolie vždy krásne vysvietený. Rozmýšľal som, odkiaľ by ho bolo vidieť najlepšie. Odpoveď som videl priamo z môjho balkóna.“ A tak vzal Rómeo svoju Júliu na strechu opustenej Alibaby. „V ten večer nebola ani taká zima. Vzal som do batohu pár diek, niečo pod zub a išli sme. Prekvapilo ma, že vôbec neprotestovala.“ Pre husté stromy vraj nebol výhľad až taký dobrý, ako očakával, ale podľa jeho slov sú spolu aj dnes. Ak chcete teda zbaliť dievča alebo chlapca, romantická večera na streche opustenej budovy pri cintoríne je to správne riešenie.
Študenti zo Šturákov sa budia každé ráno s takýmto výhľadom. (FOTO: Ján Jamrich)
Ilúzie študentov Aj keď vôbec nie je isté, čo alebo či niečo s budovou bude, je obrovská škoda, že sa táto stavba na nič nevyužíva. Skelet má obrovský potenciál predovšetkým z pohľadu študentov, ktorí v okolí bývajú. Ak by priestory prispôsobili vysokoškolákom, určite by sa nejaké využitie našlo. Už dlhšie sa sťažujú na malý počet študovní. Hotel Alibaba je ideálne miesto, kde by sa dali vybudovať. Veľké priestory by mohli byť využité aj pre knižnicu alebo miesto, kde jednoducho môžu ľudia z internátu tráviť čas. Spoločenské miestnosti, kde by si vedel človek oddýchnuť, študovať, ale aj sa zabaviť, by určite ocenili. Taktiež to nebude až také finančne náročné, ako budovať tu wellness, sauny či veľké apartmány. Navyše by mohla byť strecha využívaná ako terasa, odkiaľ by mali študenti pekný výhľad na cintorín počas dušičiek.
Keď som sa ich pýtal na tento skelet, niektorí spomínali podobné projekty. No všetko je to len ilúzia. Ak sa tu nepodarilo vybudovať nič za trinásť rokov, nepodarí sa to tu vybudovať už nikdy.
Časovaná bomba Na budove a jej okolí je vidieť, že ju často navštevujú ľudia, ktorí tam nemajú čo robiť. Posprejované steny, odpadky v okolí, či zlomené drevené zábrany. Je len otázka času, kedy sa tu stane nejaký vážnejší úraz a úrady sa začnú touto stavbou naozaj zaoberať. Plot, ktorým je skelet „chránený“, sa už neraz pre silný vietor zvalil. Niektoré časti oplotenia sú plechové steny, ktoré po toľkých rokoch tiež nie sú najstabilnejšie. Preto, keď je silný vietor, môže byť zdraviu nebezpečné ísť po chodníku okolo tohto hotela. Dávnejšie sa do pozornosti dostali aj vytŕčajúce drôty z plota, ktoré zasahovali do chodníka a mohli tak spôsobiť zranenie.
Kedy sa bude mesto naozaj zaoberať stavom budovy, ale aj jej okolia, je zatiaľ vo hviezdach. My len môžeme dúfať, že to nebude príliš neskoro. Keď na niekoho padne plot, či si vypichne oko na drôtoch. Zatiaľ sa len môžeme nečinne pozerať na to, ako budova plače a naďalej chátra.
Autor: Ján Jamrich Autor fotografií: Ján Jamich, Architetka.sk
