november 2023

V diele Krzysztofa Kieślowskiho má farba viacero úloh. Objavuje sa v názve, nesie viacero symbolík, spája sa s príbehmi postáv a zjednocuje scény do premysleného celku. Možno nejde o filmový trhák, ale pre veľa divákov predstavuje film, ktorý originalitou, ľudskosťou a nakoniec aj dominantnou farbou nikdy nevybledne.

Červená rozpráva o nezvyčajnom spojení dvoch zdanlivo odlišných ľudí. Mladej pútavej modelky a starého trpkého sudcu. Ich rozhovory nás privádzajú až k najtemnejším tajomstvám, najhlbším krivdám či pocitu, že ich životy sú v skutočnosti nenaplnené. Vďaka ich stretnutiu sa veľa zmení. Režisér sa však po celý čas hrá s otázkou, či nejde o niečo viac než len neočakávanú náhodu. Snímka je prácou francúzsko-poľskej koprodukcie a zároveň zavŕšením trilógie Tri farby – Modrá, Biela, Červená.

Hlavná postava Valentína (Irène Jacob) strhne svojou tvárou pozornosť mesta. Objaví sa na ostro červenom billboarde pri hlavnej ceste. Prežíva vo vzťahu na diaľku, ktorý jej prestáva stačiť. Nevinné zviera naruší jej každodenný život prehliadok, baletu a fotenia. Zrážka so psom ju zavedie až na adresu z obojku. Majiteľ stratenej Rity (Jean-Louis Trintignant), už prvými slovami pôsobí ako bezočivec. Pre Valentínu sa stane záhadou, ku ktorej sa bude chcieť opätovne vrátiť. Starý sudca totiž okrem psa vlastní aj telefonické odpočúvacie zariadenie. To zachytáva odtiene ľudských duší, o ktorých sme doteraz netušili.

Ústredný motív osudovosti celoživotne zaujímal autora a zarezonoval práve v tomto dieli. Postavy sa nachádzajú často veľmi blízko a napriek tomu sa nestretnú. Dej sa prelína z jedného obrazu do druhého. Mohli by sme to chápať ako chorobu veľkomiest. Žijú v nich masy ľudí, ktorí aj tak cítia stálu samotu. Vzťah medzi hlavnými protagonistami je súhrou ľudskej osamelosti a vnímavosti. Citlivé podanie rozhovorov o morálnych konaniach či bolestných vzťahoch rozvíja obe postavy zároveň. Sila spočíva najmä v údernom a minimalistickom scenári. Myšlienky jednotlivých replík vás vtiahnu a vryjú sa vám do pamäti. Čo by sme robili na mieste iných či viac súdime alebo zachraňujeme. Či milujeme, alebo si to iba myslíme.

Poslednú časť trilógie tentoraz obalili do odtieňov červenej. Dominantná farba sa objavuje na semaforoch, billboarde, baletnej sále či červených strechách obchodov. Ak sa nenachádza na veľkej ploche, stále vidíme drobné červené detaily v pozadí. Je opakovaným znakom v každej z predchádzajúcich častí. Vo filme Biela dokonca dokázali tvorcovia zachovať farbu v každom zábere. Motív trikolóry je v diele asi tou najmenšou hádankou. Posledná časť poukazuje na tretie francúzske heslo fraternitée – na spolupatričnosť a účasť.

Nádherná kamera je jemne ladená s charakterom mesta. Typické kaviarne, ploché byty s dlhými oknami, hlučné ulice. Krása scén spočíva aj v hravosti predmetov. Symbolika hracieho automatu či klasickej hudby. Dominujú zábery mesta, v ktorom masy ľudí žijú svoje bežné životy. Príbeh odkrýva, že by túžili žiť inak.  

Autor si za dlhý čas svojej tvorby vybudoval vlastný filmový jazyk. Pomocou neho sa s nami rozpráva. Všetko je často otvorené a veľa motívov pre nás zostáva záhadou.  Niečo vnímame ihneď, niečo iné vieme rozlúštiť po dlhšom čase. Postupne sa neznámu reč učíme a s autorom si začíname rozumieť stále viac. Dokážeme vidieť neuveriteľnú citlivosť vyrozprávaných príbehov, dômyselnú výpoveď o každodennom svete a umeleckú jemnosť, ktorá sa stáva režisérovým štetcom. Podobne o tom hovorí aj autor: „Samozrejme, každý má pravdu, keď hovorí, že cenzúra je zlá, ale môžete z nej profitovať aj vy. Pri pohľade na východoeurópsku kinematografiu vidíte, že existencia cenzúry prinútila autorov hľadať možnosti, o ktorých nevedeli. Komunikácia s publikom nad úrovňou cenzora vytvorila možnosti, ktoré kolegovia na Západe nikdy nemali.“ 

Dielo osloví najmä náročnejších divákov, no nemali by ste sa nechať odradiť.  Pomalý dejový vývoj vás postupne zahltí. Pre umocnenie zážitku je vhodné najprv siahnuť po predošlých filmoch. Dejovo nenadväzujú, ale napriek tomu v sebe zanechávajú veľa skrytých odkazov a indícií. Biela by mala byť určitým spojovníkom medzi príbehmi dvoch ďalších snímok.  Neuveriteľný pôvab konca je zavŕšením trilógie a tiež celej tvorby autora.. Následne autor ohlásil, že končí: „Neostalo nič, čo by som mal ešte povedať.“

Autorka: Broňa Macová 

Fotografie: ČSFD.CZ

Dvadsiateho štvrtého novembra 2023 sa na Hlavnom námestí konalo slávnostné otvorenie Bratislavských Vianoc.

Dôležitou udalosťou bolo rozsvietenie vianočného stromčeka, ktoré očarilo nielen deti, ale aj dospelých, lebo rozsvietený smrek  je predsa typické čaro Vianoc.

Na slávnostnom otvorení sa zúčastnil primátor Bratislavy Matúš Vallo a starosta mestskej časti Matej Vagač, ktorí všetkým návštevníkom zaželali veselé Vianoce. Navyše vystúpili orchestre Bratislava Hot Serenaders a Bratislavský detsky zbor.

Námestie bolo vyzdobené žiarivým osvetlením najmä v červenej, zelenej a zlatej farbe. Ozdobuje ho aj fantastická vianočná dedinka so stánkami, kde si bolo možné vychutnať tradičné jedlá a nápoje. Atmosféra bola skvelá, centrom mesta znela hudba, ľudia boli šťastní, usmievali sa, tancovali a fotografovali sa pri vianočnom stromčeku.  Príjemným prekvapením bol umelý nadýchaný biely padajúci sneh. 

Pre tých, ktorí ešte nestihli navštíviť vianočné trhy, budú každý piatok až nedeľu pripravené zaujímavé programy pre deti aj dospelých. 

Autorka: Tamara Riasyk
Foto: Tamara Riasyk

V pondelok 20. novembra sa pred Úradom vlády stretli študenti žurnalistiky, ktorí podporili a Tichým protestom vyjadrili nesúhlas s cenzúrou médií.

My sme sa rozprávali s Anetou Andraščíkovou, jednou zo spoluorganizátorov protestu, ktorá nám priblížila jej pohľad na protest.

Aneta, boli ste jednou zo spoluorganizátorov protestu študentov, ktorí sa vyhraňovali voči prístupu Róberta Fica a Petra Pellegriniho k médiám. Čo vyvolalo vo vás iniciatívu zorganizovať takýto protest?

Strach, čo s nami bude, keď raz doštudujeme školu a staneme sa  novinármi. Nechcem žiť v krajine, kde majú novinári takéto obmedzenia a zákaz vstupu na Úrad vlády. Už z histórie môžeme vidieť, že študenti boli iniciatívni. Revolúcia z roku 1989 nám slúži ako dobrý príklad. Tak sme si aj my povedali, že prečo nie.

Ako by ste opísali protest?

Veľmi pozitívne. Nečakala som, že budeme mať takú veľkú podporu od ľudí. Takisto ma prekvapilo, ako veľkoryso o ňom informovali médiá. A nikto z nás asi ani nečakal, že sa pri nás zastavia aj politickí predstavitelia. Takže protest postupoval hladko. Pozitívne reakcie ľudí ma veľmi potešili, s ktorými samozrejme prišli aj nejaké negatívne, no to k tomu patrí. Hlavne ma teší, že nenastali žiadne konflikty.

Myslíte si, že protest splnil vaše (respektíve študentské) ciele?

Ešte je asi skoro povedať, či protest splnil nejaké konkrétne ciele, pretože sa zatiaľ udial len raz. Ale minimálne to, že sa k nemu vyjadrili médiá, pomohlo, že sa v spoločnosti rozprúdila diskusia aj o tejto téme. Čiže myslím si, že to tiež môžeme považovať za dosiahnutý cieľ.

Ako ste prežívali odozvu od politických predstaviteľov a verejnosti?

V pohode. Čakala som pochvalu, ale určite aj kritiku, čiže ma nejako netrápilo, že nás kritizoval napríklad Ľuboš Blaha alebo iní politickí predstavitelia. Myslím si, že to k tomu patrí. Čo ma možno prekvapilo bolo, že som nečakala, že bude toľko vyjadrení o proteste a o nás. 

Aké budú vaše ďalšie kroky?

Ďalšie kroky sa práve snažíme dať dokopy, ešte presne nevieme, čo bude ďalej. Určite vieme, že chceme v tejto iniciatíve pokračovať a dať najavo, že nesúhlasíme s prístupom politických predstaviteľov. Jednoznačne neprestávame. 

Ako by ste zhodnotili skúsenosť spoluorganizácie protestu? Išli by ste do toho znovu? 

Za seba môžem povedať, že určite by som do toho išla znovu. Veľa ľudí sa zapojilo, hodnotím to pozitívne. Veľa študentov niečím prispelo, a aj to pomohlo, že organizácia bola úplne super. Organizovanie protestu bola zaujímavá skúsenosť a jednoznačne mi to ako osobe niečo dalo.

Autorka: Petra Sochorová

Žijeme v uponáhľanom svete, čelíme rôznym výzvam a stres je prirodzenou súčasťou každodenného života. Ako sa prejavuje a dá sa ho vôbec zbaviť? V čom sa odlišuje práca školského psychológa od klinického? Na tieto a ďalšie otázky aj ohľadom psychického zdravia som hľadal odpovede so školskou psychologičkou Danielou Jančuškovou. 

Ako sa líši vaša práca na strednej škole od sedenia s klinickým psychológom?

Je vhodné rozlišovať medzi klinickým psychológom, školským psychológom a psychoterapeutom. 

Školský psychológ sa zaoberá psychologickými príčinami a psychosociálnymi faktormi, ktoré umožňujú vznik a pretrvávanie duševných problémov. Má obmedzený rozsah kompetencií, nemusí mať absolvovaný dlhodobý psychoterapeutický výcvik a vykonáva iba orientačnú psychodiagnostiku. Rozlišuje náročnosť a závažnosť jednotlivých prípadov klientov a na základe toho náročnejšie prípady posúva ďalším odborníkom – klinickým psychológom, psychoterapeutom alebo psychiatrom. Často v takýchto prípadoch spolupracuje s rodičmi žiakov, ktorí ešte nie sú plnoletí.

Klinický psychológ sa zaoberá detailnou psychodiagnostikou. Pomocou testov a špeciálneho psychologického rozhovoru vypracúva posudok, z ktorého môže potom vychádzať psychiater alebo psychoterapeut (prípadne neuropsychológ) pri terapii daného klienta.

Psychoterapeut absolvoval dlhodobý psychoterapeutický výcvik a zaoberá sa liečbou psychických porúch pomocou psychoterapie. Ide o formu rozhovorov. Pomáha prekonávať ťažké životné situácie a hľadá príčiny ich problémov. Existuje množstvo psychoterapeutických smerov. Každý smer sa vyznačuje špecifickým spôsobom práce s klientom.

Dajú sa všeobecne špecifikovať problémy, s ktorými za vami študenti najviac chodia?

Motívy, pre ktoré vyhľadá študent školského psychológa, sú rôzne. Tínedžerský vek je obdobím hľadania vlastnej identity. Je to etapa života, keď intenzívne prežívajú emócie. Človek sa s nimi učí vyrovnávať a spracovávať ich. Ešte nemá dostatočne vybudované zvládacie stratégie na rôzne životné situácie. Objavujú sa prvé sklamania v láske, kamarátskych a rovesníckych vzťahoch. Študenti často vyrastajú iba s jedným rodičom alebo sú v striedavej starostlivosti. Rodinné problémy, nepochopenie zo strany blízkych, rodičov, bagatelizovanie ich emočného prežívania býva tiež často predmetom našich rozhovorov. Môžu pociťovať tlak na výkon zo strany okolia, s tým súvisia objavujúce sa pocity vlastnej nedostatočnosti či bezmocnosti. Vyskytuje sa aj neistota z budúcnosti. Toto všetko môže vyústiť do hlbších problémov s duševným zdravím. U študentov sa objavujú poruchy príjmu potravy, depresívne a úzkostné stavy, poruchy pozornosti a s tým súvisiace problémy v jednotlivých oblastiach života. Stretávam sa aj s prípadmi, keď majú žiaci myšlienky na ukončenia života.

Ako ovplyvňuje stres mladého človeka v školskom prostredí?

Každý z nás má svoju vlastnú osobnostnú výbavu charakteristík. Tam zaraďujeme aj citlivosť alebo zraniteľnosť. Miera tejto citlivosti je u každého individuálna. V praxi to znamená, že každý z nás môže reagovať – vo svojom vnútornom emočnom prežívaní – na tie isté situácie odlišne. Pre niekoho môže byť napríklad stresujúca ústna odpoveď pred kolektívom spolužiakov, pre iného už len rozhovor s učiteľom. Úroveň prežívania stresu vplýva aj na naše fyziologické funkcie. Môžeme hovoriť o zvýšenej miere potenia, trase rúk, hlasu, pocite sucha v ústach, tlaku na hrudi a podobne. Miera prežívania stresu ovplyvňuje aj naše kognitívne funkcie, našu pamäť a pozornosť. V dôsledku stresu môže študent napríklad naučené učivo zabudnúť alebo sa mu môže ťažšie sústrediť.

Ako sa naučiť pracovať so stresom v rôznych nepríjemných situáciách. Existujú nejaké cvičenia?

Stres môžeme zvládať kontrolou svojich telesných a emočných prejavov. Veľmi dôležitý je telesný pohyb ako prevencia stresu. Náš organizmus je vtedy odolnejší voči záťaži aj ochoreniam. Dôležitý význam majú dychové cvičenia. Správne dýchanie vyžaduje odstránenie napätia, spomalenie tepu a využitie čo najväčšej plochy pľúc. Pri plnom dychu, keď človek nemá žiadne dýchacie problémy, dochádza k celkovému psychickému a fyzickému uvoľneniu, nádych aktivizuje, výdych uvoľňuje. Stres vedie k dychovým poruchám (poruchy v dychovom rytme, zvieravé pocity na hrudi, dýchavičnosť, pichania pri srdci až kŕče v prstoch a okolo pier pri neadekvátne zrýchlenom dýchaní). Technika pomalého dýchania spočíva v tom, aby výdych trval dvakrát dlhšie ako nádych. Zároveň je dôležité, aby nádych a výdych boli plynulé a pokojné. Na konci výdychu je potrebné dych zadržať, čím dochádza k relaxácii dýchacích svalov, najmä bránice. Formulka pomalého dýchania znie: nádych – dvojnásobný výdych – prestávka. Existuje aj technika bránicového dýchania. Spočíva v ľahu na chrbte, nohy sú ohnuté v kolenách do pravého uhla a chodidlá opreté o zem. Pravá dlaň je položená na bruchu a ľavá dlaň na hrudníku. Pri výdychu bude brucho klesať a pri nádychu sa dvíhať. Treba sa nadychovať do brucha. Hrudník by sa nemal dvíhať, to kontrolujeme ľavou dlaňou. Pravá ruka by mala rytmicky pri nádychu stúpať a pri výdychu klesať. Pri zvládaní stresu pomáha aj relaxácia. Je to stav psychického a telesného uvoľnenia. K bežnej činnosti je potrebná istá miera napätia a nabudenia. Relaxácia je vhodná na obnovenie energie, ponúka uvoľnenie po námahe, umožňuje ľahšie zaspať, zbaviť sa napätia v tele a psychike, zvyšuje schopnosť sústrediť sa a pamätať si.

Dá sa stresu vôbec zbaviť?

Je dôležité, aby človek rozumel sám sebe. Každý z nás disponuje určitou úrovňou sebapoznania. Niekto sa spoznáva celý život. Je dobré vedieť, čo a do akej miery nám v našich životoch spôsobuje stres. Potom si treba položiť si otázku, čo preto môžem urobiť, či to môžem nejako ovplyvniť, čo je v mojej moci, mojich možnostiach a čo už nie. Ak nemáme možnosť zmeniť nejakú situáciu, môžeme k nej zmeniť napríklad náš postoj. Rôzni ľudia reagujú na rovnaký stresor rôzne. Existujú faktory, ktoré vedú ku stresovej reakcii takmer u každého (smrť blízkeho človeka, rozvod, vážna choroba). Nie je ani tak dôležité, čo nás v živote stretne, ale to, ako na to budeme emočne reagovať. Stres málokedy vyvoláva iba jedna udalosť alebo spúšťač. Obvykle je to spoločné pôsobenie niekoľkých faktorov alebo objavenie sa jedného stresora za druhým. Napätie alebo tlak je prirodzenou súčasťou každodenného života. Jeho miera je však v živote človeka potrebná, dokáže nás zaktivizovať k činnosti, zmobilizovať naše sily a reagovať na nečakané situácie. Problém nastáva, keď ho máme v živote príliš a prekračuje to našu schopnosť ho zvládnuť. Pri nízkej úrovni stresu nie je človek motivovaný niečo urobiť, svoje rozhodnutia má tendenciu odkladať. Pri strednej úrovni sa zaostruje pozornosť, dokážeme sa lepšie rozhodovať. Pri vysokej úrovni sa dostávame do paniky a môžeme robiť nerozumné a chaotické rozhodnutia. Zmeny, ktoré sa odohrávajú v našom tele pri stresovej reakcii sú účinné, keď čelíme fyzickému nebezpečenstvu, ale málo účinné, ak čelíme psychologickému nebezpečenstvu (napríklad časovému stresu v práci).

Zaoberáte sa prevenciou psychologických a emocionálnych problémov študentov?

Čo sa týka prevencie, priamo som sa jej venovala minulý školský rok. Pripravovala som prevenčný program v oblasti porúch príjmu potravy v trvaní 7 týždňov. Tento projekt vytvorila pre školy organizácia Chuť žiť, ktorá sa venuje ľuďom s poruchou stravovania. Primárne a teda väčšinu svojho pracovného času sa venujem intervencii už vzniknutých  ťažkostí na jednotlivých stretnutiach so žiakmi.

Existujú nejaké zdroje alebo programy, ktoré môžu rodičia využiť na podporu psychického zdravia svojich detí?

Je veľmi dôležité, aby sa o svoje deti zaujímali, aby s nimi trávili čas a budovali si s nimi vzťah. To je jedným zo základných pilierov podpory psychického zdravia. Rodina má byť bezpečným miestom a mala by svojmu dieťaťu poskytovať naplnenie nielen fyziologických či materiálnych, ale aj psychologických potrieb. Tie sú niekedy prehliadané alebo bagatelizované. Niektorým rodičom chýba základné povedomie o psychických ochoreniach alebo o duševnom zdraví.

Venuje sa týmto témam dostatočná pozornosť?

V súčasnosti sa v spoločnosti hovorí o duševnom zdraví viac ako kedysi. Pandémia a dištančné vyučovanie prispelo k zvýšeniu problémov so psychickým zdravím u detí a tínedžerov. Viaceré školy majú školských psychológov.

Majú návštevy psychológa stúpajúcu tendenciu?

Mám pocit, že áno. Úzko spolupracujem aj s Centrom poradenstva a prevencie, kde sú psychológovia tiež dosť vyťažení, dlho sa čaká na termín. Navštevuje ma v priemere okolo 12 percent žiakov školy.

Snaží sa škola, kde pracujete, vytvárať prostredie, aby sa žiaci aj učitelia cítili dobre?

Naša škola vychádza žiakom v ústrety. Máme aj školskú kaviareň, kde sa môžu cez prestávku zdržiavať, zrelaxovať a oddýchnuť si. Máme učiteľov, na ktorých sa študenti obracajú aj v prípade nejakých ťažkostí, majú s nimi vytvorené bezpečné a dôverné vzťahy. Prvou voľbou nemusí byť vždy školský psychológ. Možno by bolo dobré urobiť aj prieskum, kde by sa k tejto otázke mohli vyjadriť aj ostatní a každý učiteľ sám za seba.

Stres sa netýka len mladých ľudí. Postupujete pri riešení problémov inak ako pri dospelom človeku?

Špecifickosťou práce pri tínedžeroch je to, že väčšinou ešte nemajú vyvinuté svoje zvládacie stratégie. O tom, ako reagujeme na jednotlivé nepríjemné situácie v našom živote rozhoduje to, či sme sa s podobnou situáciou už v minulosti stretli a tiež to, ako sme ju vtedy boli schopní zvládnuť a riešiť. Dospelý človek má obvykle zažitých už viacero rozličných situácií, ktoré nejakým spôsobom zvládol a vyvinul si tak svoje zvládacie stratégie.

Autor: Jakub Hrubši

Foto: archív Daniely Jančuškovej

„Aby raz všetky deti mali šancu v živote uspieť.“ To je heslo Teach. Intenzívneho dvojročného full-time programu pôsobiaceho na základných a stredných školách, ktorého účastníci učia deti na miestach, kde je to najviac potrebné. Aj vďaka tomuto programu môžu zažiť školstvo na vlastnej koži a získať žiadané zručnosti, vďaka ktorým sa môžu rozvíjať aj po programe. 

O tomto programe, pôsobení v ňom, ale aj o problematike súčasného slovenského školstva, sme sa rozprávali s Dianou Brocka Jakubíkovou, bývalou študentkou Právnickej fakulty Univerzity Komenského, ktorá je zároveň absolventkou tohto programu.

Diana, hneď ako som si otvorila webovú stránku Teachu, vaša fotka s menom bola na úvodnej strane. Nemohla som si nevšimnúť, že pri vašom mene stálo, že ste absolventkou právnickej fakulty UK. Čo viedlo vaše kroky k tomu, že ste sa vydali cestou učiteľstva, aj napriek tomu, že ste vyštudovali právo? 

K vzdelávaniu som mala vždy veľmi blízko. Už počas školy som stážovala v Teachi, tiež som pracovala na departmente vzdelávania v IBMku – spoločnosti, ktorá sa venuje podnikaniu v odbore informačných technológií. Po skončení Univerzity som chcela meniť vyhlášky na ministerstve školstva tak, aby boli naformulované ľuďom a deťom ako ich naozaj potrebujú. Uvedomila som si však, že neviem, aké reálne potreby majú žiaci a žiačky, rodičia detí alebo učitelia a učiteľky v školách. Chcela som si to ísť najskôr vyskúšať do terénu, zažiť skutočné potreby, nie tie, o ktorých si ja myslím, že ich deti majú. A potom sa vrátiť na ministerstvo a s čistým štítom hovoriť do toho, ako by tie vyhlášky mali vyzerať. Chcela som si jednoducho vyskúšať tú realitu za katedrou, v zborovni. 

+ Čo všetko zahŕňa program Teach for Slovakia? 

Najskôr som, samozrejme, musela vyplniť vyhlášku, na základe ktorej som pokračovala na výberové konanie, kde zisťovali, či som vytrvalá, či chcem dlhodobo pôsobiť v rámci vzdelávania a či mi je tá téma blízka. Neskôr sme absolvovali tzv. basecamp, kde sme sa intenzívne šesť týždňov bez prestávky učili ako učiť, na čo by sme sa mali zameriavať a čo je v tom procese (keď už prídeme do škôl) dôležité. Potom nasledovala letná škola, tá trvala dva týždne, kde sme si už aj v praxi mohli vyskúšať učenie. Tam sme si mohli trénovať naše učiteľské schopnosti s pomocoumentorov a rôznych pozorovaní. A po tomto šesťtýždňovom tréningu nás napokon vyslali už do škôl.

+ Keď ste prišli do školy, kam vás s vaším súhlasom priradili, čo vás najviac prekvapilo z pohľadu systému výuky či problematiky na škole? 

Začala som učiť na malej dedinskej škole v Drážovciach pri Nitre, kde mali naozaj málo žiakov. Dnes je ich tam 104. Podobne to bolo aj s učiteľským kolektívom. Hneď ako som tam prišla, prekvapilo ma, ako žiaci nevedeli samostatne rozmýšľať a na všetko potrebovali inštrukcie. Napríklad som im povedala, že si niečo majú napísať do zošita a oni sa ma začali pýtať, či si to majú napísať na túto alebo ďalšiu stranu, alebo či si to majú napísať modrým perom alebo červeným perom, či to majú písať tlačeným alebo inak. Cítila som, že im chýbala samostatnosť a sloboda v rozhodovaní. Ako keby ich sebavedomie a sebahodnota boli na takom nízkom leveli, že si ani nedovolili napísať niečo bez toho, aby sa uistili, že to tam môžu napísať, akým spôsobom to môžu napísať a podobne..

+ Potom, ako ste skončili tento program, cítili ste nejaké zmeny na žiakoch, že urobili pokroky v nejakej oblasti?

Myslím si, že vzdelávanie nie je obľúbená téma v politických diskusiách práve preto, že zmeny vidno veľmi pomaly. Je to ťažko merateľné. Jednou z vecí, v ktorej sa žiaci značne zlepšili, bola práca s ich vlastnými emóciami. Deti sa postupne začali učiť ako určiť emóciu, ktorú práve prežívajú. Často sa stávalo, že cez prestávku sa niečo udialo a ony povedali, že sú nahnevané, ale pritom boli len sklamané. To je veľmi dôležité a je obrovský rozdiel v tom, ako potom riešili takéto situácie. Väčšinou, keď je človek nahnevaný, chce ísť do protiútoku, no keď je sklamaný, tak to môže riešiť úplne inak. Takže, uvedomovanie si toho, aké emócie deti prežívali, bol jeden významný krok. Takisto sme veľa pracovali aj na tom, aby mali zdravé sebavedomie. Aby vedeli, kto sú a odkiaľ pochádzajú. Vieru v seba a svoju identitu. A napokon rozmýšľanie nad dôvodmi, prečo urobili veci ako urobili. Predtým sa totiž často stretávali len s tým, že niečo zlé spravili, bol z toho vyvodený nejaký záver a bolo im povedané, prečo to tak nemali urobiť. Takéto kladenie otázok a hľadanie odpovedí im pomohlo systematickejšie rozmýšľať. 

+ Na webovej stránke Teach.sk ste v krátkom odkaze spomínali, že ste chceli zažiť realitu školstva a ísť do terénu. Čo ste si odniesli z tejto skúsenosti? 

Že aj v budúcnosti bude mojou hlavnou témou školstvo a vzdelávanie. Myslím si, že lepšie Slovensko sa začína lepším školstvom. Čím viac ľudí bude vtiahnutých do takéhoto reálneho systému vzdelávania, tým viac ich pochopí, že je to urgentný problém, a ten treba riešiť. 

+ Aké sú konkrétne riešenia alebo systémová zmena, ktoré Slovensko potrebuje pre výrazné zlepšenie školstva? 

Individuálny prístup. To si myslím, že je nevyhnutnosť každého žiaka/žiačky, rodičov, učiteľov. A teda mať aj prostriedky na to, aby mohlo byť školstvo individuálnejšie v každej škole. Aby som to uviedla na príklade, učebnice sú rovnako napísané pre každého žiaka. Stále sa zvyšujú počty žiakov so špeciálnymi potrebami, ktoré potrebujú byť zohľadnené vo vzdelávaní. Často sa stáva, že učiteľ pracuje na jednej hodine s jednou témou, ale tému musí podať ôsmimi rôznymi spôsobmi, pretože každé dieťa to musí mať vysvetlené inak, aby to pochopilo alebo iným tempom.. S tým sú späté dve roviny. Prvou je, ako môžeme túto individualizáciu docieliť, keď máme taký veľký počet detí v školách? A akým spôsobom môžeme docieliť to, aby učitelia mali možnosť individualizovať vzdelávanie, aby to k deťom prichádzalo tak, ako je to treba? To sa môže týkať napríklad štartovacích pozícii. Je obrovský rozdiel, medzi dieťaťom, ktoré pochádza zo sociálne znevýhodneného prostredia a nevidí rozdiel medzi perom a ceruzkou, a dieťaťom, ktoré má počiatočné podmienky úplne iné.

Ako druhú vec, by som určite spomenula to, aby sa nedával taký obrovský dôraz na memorovanie a na to, aby deti vedeli veľa informácii a poučiek, ale aby sa namiesto toho učili zručnostiam. Spôsobu ako vedomosti, ktoré nadobudnú, môžu využívať. Napríklad pri čítaní rozlišovať hoaxy a relevantné informácie. Vymeniť ho za zručnosti, s ktorými si tie vedomosti vedia dohľadať na internete a takisto naučiť ich s nimi pracovať. 

Autorka: Petra Sochorová

Autorka fotografií: Diana Brocka Jakubíková

Cukor dodáva telu veľké množstvo energie v krátkom čase, stimuluje mozgovú činnosť. Okrem výhod však jeho konzumácia prináša aj také škody, ako je oslabená imunita, hromadenie tuku, nedostatok vitamínov a zhoršenie stavu pokožky.

Sladkosti ovplyvňujú produkciu dopamínu, „hormónu šťastia“. Pravidelná konzumácia cukroviniek spôsobuje závislosť organizmu od cukru. Odmietanie sladkého v tomto prípade vedie k strate energie, apatii a zníženej výkonnosti – našťastie len dočasne. Odborníci tvrdia, že reakcia mozgu na cukor je podobná mechanizmu vplyvu drog na mozog.

Môj príbeh o vzdávaní sa cukru sa začal asi pred piatimi rokmi, keď som mala trinásť rokov. Nikdy som si nevedela predstaviť, že by som si dala šálku čaju bez troch lyžičiek cukru. Moja mama sa ma snažila naučiť správne stravovať, ale bolo to pre mňa veľmi ťažké, pretože každé prázdniny som dostavala ako darček nejakú sladkosť. Neskôr, keď som si začala všímať problémy s pleťou, chuť zjesť niečo sladké ku každej šálke čaju alebo kávy a ďalšie príznaky závislosti od cukru, rozhodla som sa urobiť experiment a na začiatok som znížila dávku sladkostí na deň. Išlo mi to celkom dobre a približne za mesiac sa mi podarilo úplne sa vzdať tejto škodlivej prísady, pretože počas tohto obdobia dochádza k resetu chuťových pohárikov, a ako vieme, nový návyk sa vytvorí za 21 dní. Prvý mesiac života bez sladkostí som takmer nikdy nemala dobrú náladu, ale potom si človek zvykne. Hneď som sa rozhodla, že nebudem hľadať nejaké náhrady, pretože som nechcela klamať seba a svoje telo tým, že mu dám niečo zdravé a sladké, ale bez cukru. Ľuďom, ktorých máme radi, nedoprajeme niečo nezdravé. Prečo tým kŕmime seba? Keď si uvedomím, že to robím pre svoje zdravie a krásu, je to oveľa jednoduchšie.

Potom sa môj postoj k jedlu zmenil a teraz nemám pocit, že by mi niečo chýbalo. Počas týchto piatich rokov experimentovania, ktoré sa nakoniec stalo mojím životným štýlom, sa mi výrazne zlepšila pleť a postava, tiež som si začala všímať, že už nemám pocit, že bez čokoládovej tyčinky nedokážem správne fungovať.

Myslím si, že skôr či neskôr si každý človek uvedomí, že cukor nie je niečo, bez čoho nedokaže žiť. Nie nadarmo sa hovorí, že cukor je biela smrť, však?

Autorka: Oleksandra Skliar

Foto: Oleksandra Skliar

Najviac zdražel olej, mäso a mliečne výrobky, hovorí majiteľ siete reštaurácii, Pavol Hodál. V rozhovore sa dozviete, ako sa zmenilo podnikanie v oblasti stravovania po pandémii Covidu a či ľudia chodia do reštaurácii viac ako predtým. 

Máte za sebou ťažké roky pandémie Covid-19. Ako sa zmenila návštevnosť reštaurácie v tomto kritickom období?  

Na začiatku to pre nás znamenalo pokles zákazníkov o 30 percent. Ľudia medzi sebou šírili paniku, obávali sa nákazy. Potom sme museli podľa nariadení štátu zavrieť interiér aj terasu a prejsť len na vydávanie jedál cez okienko alebo formou rozvozu. Vtedy nám tržby klesli až o 70 percent. Zrazu sme mohli mať otvorené v režime OTP, čiže k nám mohli chodiť iba ľudia ktorí boli proti covidu zaočkovaní, mali negatívny test alebo chorobu už prekonali, na čo niektorí reagovali veľmi negatívne. My sme však všetky pravidlá dodržiavali.

Počas lockdownu v mnohých firmách redukovali počet zamestnancov. Ako sa vás dotklo toto opatrenie?

V našej reštaurácii sme síce neprepúšťali, ale museli sme znížiť platy a počet odpracovaných hodín, keďže sme mali vládne nariadenia o otváracej dobe. Pomáhali sme si ako sa dalo. Niekoľko čašníkov, aby neprišli o miesto, pomáhalo v kuchyni ako aj pri rozvoze. Tým sa nám podarilo zabezpečiť prácu pre všetkých zamestnancov. 

V poslednom čase sme všetci pocítili zvyšovanie cien potravín v obchodoch. Čo to znamenalo pre gastronómiu? Cítite to viac ako bežný človek pri nákupe?

Je pochopiteľné, že v gastronómii to cítite oveľa viac ako v bežnej domácnosti. Nákupy tovarov sa mesačne pohybujú v tisíckach eur. 

Aké potraviny najviac zdraželi?

V našej reštaurácii pripravujeme najmä pizzu a burgre, takže sme najviac pocítili zdražovanie oleja, hovädzieho mäsa, ale aj mliečnych výrobkov. Napríklad pri cene oleja to bolo veľmi citeľné. 

Všimli si zákazníci zvyšovanie cien jedál? Ako na to reagujú? 

Neboli sme to len my, kto svoje ceny (marže) musel prispôsobiť aktuálnej situácii. Všetci bojujeme s infláciou ako sa len dá. Tí, ktorí ceny nedvíhali, uškodili len sami sebe. Samozrejme, že ľudia neboli spokojní, ale postupom času pochopili, že sme nemali inú možnosť.  

Pomohlo vám zníženie DPH na 10 percent?

Myslím si, že všetci sme si minulý rok pred Vianocami trochu vydýchli, keď sme sa dozvedeli, že sa to konečne podarilo. Je ale pravdepodobné, že to nie je trvalé zníženie. V súčasnej politickej situácii na Slovensku je možné, že sa daň opäť zvýši na 20 percent.

Minulý rok ste otvárali novú prevádzku reštaurácie. V čom to bolo náročnejšie ako otvoriť v období, keď nebola kríza?

Všetko má svoje pre a proti. Vybavenie na novú prevádzku nás stálo viac ako pred krízou. V tomto to bolo náročné. Pozitívom však bolo, že počas pandémie veľa reštaurácii skrachovalo, tým pádom sa uvoľnili priestory, ktoré bolo treba rýchlo využiť. Nájom bol za zvýhodnenú cenu, s majiteľmi priestorov bolo možné dohodnúť sa. Je to risk, otvárať novú reštauráciu počas krízy, ale zároveň aj výzva zdokonaliť vlastné manažérske schopnosti. 

Autorka: Soňa Kluková 

Autor fotografie: Vojtech Ďurkovič