Brona Macova

Prezidentské voľby nás nútia uvažovať o tom, čo je pre nás skutočne dôležité.

(POZOR! Tento text obsahuje namiesto medzititulkov motivačné citáty, aby nehrozilo zvýšené riziko frustrácie)

Ničenie národných parkov, rezignácia na odbornosť, snaha o ovládnutie verejnoprávneho média, debaty s extrémistami, neodôvodnená výmena kvalifikovaných ľudí na postoch, útoky na ženy a menšiny, šírenie strachu a klamstiev. Vravíte si, všetko zlé je na niečo dobré… Ľudia si už museli uvedomiť, že to takto ďalej nejde. Sčítavajú sa hlasy – výsledok je jasný. Prezidentské voľby 2024 vyhráva Peter Pellegrini. Zrazu mám v hlave 1 409 255 otázok. Prvá znie: Oplatí sa ešte nerezignovať? Kde sa nachádza naša červená čiara…

„Ťažké časy pominú, ale sila z nich pretrvá.“

Robert H. Schuller

Internetom sa šíria heslá: „…posledný nech zhasne…; …nerozumiem tejto krajine…; Skurvensko, NOT MY PREZIDENT.“ No to je iba jedna strana mince. Už sme si zvykli, že žijeme v bubline, ktorá zvyšok spoločnosti dokáže naplno vnímať iba cez grafy a prieskumy. Voľby ukázali vláde, že to robí správne. Koalícia od väčšej časti Slovenska získala nielen oprávnenie, ale aj odvahu pokračovať v tom, čo začala. Robert Fico ovládol ďalší úrad a nestraníckosti, ktorú deklaruje Peter Pellegrini, sa len ťažko dá veriť. Spôsob jeho kampane ukazuje, ako veľmi si je s politikou Smeru blízky. Do paláca sa dostal klamstvami, šírením strachu, úmyselnou polarizáciou, netransparentným financovaním či lákaním extrémistov. Touto cestou pôjde aj ďalej. Veď načo to meniť, keď mu to predsa funguje.

„Bojovať budete možno musieť viac ako len raz, aby ste nakoniec vyhrali.“

Margaret Thatcher

Život je plný paradoxov. Ľudia, ktorí chcú mier, legitimizujú agresiu. Milovníkom prírody nevadí, že sa klčujú chránené lesy. Vyznávači ôsmeho Božieho prikázania šetria čas neoverovaním informácií. Žiakom sa v škole vysmievajú učitelia, staršia generácia mladých vyháňa gestom ochrany. Chceme už pokoj, ale snažíme sa ho dosiahnuť cestou hrôzy. Myslíme hodnotovo a napriek tomu volíme oportunizmus. Nerozumieme si navzájom. No ťažko povedať, ako sa rozprávať inak. Nenávisť je vo vzduchu  cítiť stále viac. Všetko naznačuje scenár gréckej tragédie bez dohľadnej katarzie – pocit oslobodenia od napätia alebo emócií po dokončení dejstva nenastáva. Zvažujeme, čo je pre nás skutočne dôležité. Premýšľame nad tým, či si vážime náš komunitný život rovnako ako ten súkromný. Či v nás to, že zanevrieme na krajinu, nezanechá prázdnu dieru. Milujeme našu prírodu, kultúru, mestá, dediny, pamiatky a ľudí. No nebude to príliš bolieť, keď o to prídeme napriek našej snahe?

„Vieme, kým sme, ale nevieme, čím môžeme byť.“

William Shakespeare

Nie je ľahké predstaviť si nasledujúce tri roky. Môžeme očakávať útoky na dôležité inštitúcie, ťaženie proti nezávislým sudcom, šikanovanie úradníkov či policajtov. Postup proti kritickým médiám bude tvrdší a prídu na rad aj mimovládne organizácie. Pod paľbou bude každý sektor.  Prezident nebude upozorňovať na dôsledky rozporuplných zákonov a napokon na samite NATO zaznie aj vládny názor na Ukrajinu.

Pri všetkom negatívnom mám pár dôvodov na optimizmus. Stále panuje silná vlna nevôle voči praktikám ministerstva kultúry, ľudia zachraňujú pozemky v národných parkoch, už viac ako štyri mesiace sa konajú protesty, ktoré neslabnú – nestráca sa energia aktívnej občianskej spoločnosti. Niektorým rodinám sa podarilo prelomiť generačné nepochopenie, množstvo zahraničných Slovákov sa vrátilo domov len na voľby. Ivan Korčok odišiel z prezidentského boja s viac ako 1 200 000 hlasmi a má potenciál oslovovať aj na prvý pohľad nespojiteľné skupiny.

„Verte, že môžete, a ste na polceste.“

Theodore Roosevelt

V hlave mám veľa otázok a ťažko povedať, či viem aspoň na jednu z nich odpovedať. Kreslím si z vlastnej červenej čiary ľubovoľný tvar. Nechcem, aby to bola hviezda. Pripomína mi komunistickú vlajku, ale aj európsku. Je to neistý symbol a ja v tom mám jasno. Nakreslím kruh, no zarazím sa. Najhoršie je, ak by sme mali opakovať stále tie isté chyby. Pomaly to vzdávam, no potom si vypožičiam výrok Martina M. Šimečku: „Život môže byť krásny aj v strašnej dobe.“ Dokreslím teda do kruhu šťastnú tvár. Nechcem odchádzať. Mám stále energiu smiať sa, písať, pracovať a nevzdávať sa. No pochopím každého, kto ju bude postupne strácať. Pracujme ďalej na tom, aby sa to stávalo čo najmenej.

Broňa Macová

Každý ešte nie naplno vypísaný človek pozná tento problém. Vyzerá asi takto. V tele sa mi zrazu skoncentruje veľká energia a radosť. Napadol mi skvelý nápad na text. V mysli kričím: „Dajte mi niekto papier!“ Ako vždy sa kreatívne naladím na tých najmenej praktických miestach. V práci, počas testu, v preplnenom autobuse. Snažím sa zapamätať si každé slovo, myšlienku, vtipnú poznámku. Premýšľam nad štylizáciou a nad smerom, kam by sa môj nápad mohol uberať. O pár hodín prídem do izby, otvorím počítač alebo aspoň schytím zošit a pero. Napíšem dlhší odsek, ďalej mi všetko začína znieť prázdne. Zastavím sa – znovu som stratila niť.

Uvarím si kávu, rozprávam sa so spolubývajúcimi, neprestávam premýšľať nad pokračovaním. Nechávam sa unášať šialenosťami vnútorného hlasu. Začína mi byť príjemne a vtedy to príde. „Mám to!“ poviem nahlas a všetci okolo mňa zdvihnú zrak. „Čo máš?“ pýtajú sa začudovane. Neodpovedám, pretože opäť chrlím slová na papier. Občas sa zasmejem na prvoplánovom vtipe, ktorý sa radšej rozhodnem nepoužiť. Čítam si po sebe všetky odseky a oči mi svietia. Konečne sa mi to začína páčiť. Ale ako to uzavrieť? Nervózne kmitám perom a snažím sa zo všetkých síl neskončiť. Nedá sa. Sklamane pozriem na hodiny. Zasa meškám…

 V zhone sa obliekam a ospravedlňujem si odchod od zošita zháňaním inšpirácie. Bežím na autobus a o chvíľu sa už nachádzam pred naším obľúbeným podnikom. Vítajú ma unavení spolužiaci, ktorí vyzerajú, že tiež hľadajú originálnu pointu na dne pivového pohára. Nenútená atmosféra sa nesie v príjemnom duchu. Prichádzam k baru a oslovujem sympatického čašníka. Sledujem ľudí naokolo, zabávam sa na rôznych kombináciách osobností, všímam si ich správanie. Vždy ma niečo prekvapí. A vtom to príde. Geniálne ukončenie chytám do rúk ako Michael Jordan basketbalovú loptu.

Obzerám sa po obrúsku alebo inom potenciálnom materiáli, ktorý by pár hodín ochránil posledné úryvky. Bez premýšľania sa vraciam k stolu a v rýchlosti vyťahujem telefón. Čašník na mňa kričí: „A čo tak zaplatiť?“ Ignorujem ho, a tak na mňa začnú sypať otázky aj verní kolegovia. Bojujem všetkými silami a dokončujem poslednú vetu. Potom sa pokojne vraciam k baru s peniazmi. Ľahkovážne skonštatujem: „Toto mi v žiadnej redakcii tolerovať nebudú.“

Autorka: Broňa Macová

Koncert pre všímavých sa každoročne koná 17. novembra od roku 2006 ako súčasť osláv výročia Nežnej revolúcie. Tento rok sa uskutočnil na Primaciálnom námestí a privítal viaceré hudobné skupiny, vrátane ukrajinskej kapely Go_a, Michaela Kocába a Karpatských Chrbátov, speváka Jakuba Pružinského či FVCK_KVLT. Pri príležitosti štátneho sviatku predniesli prejavy viaceré známe osobnosti a zástupcovia sedemnástich mládežníckych organizácií. Podujatie je súčasťou Festivalu proti násiliu, ktorý organizuje festival Pohoda, Bratislavské kultúrne a informačné stredisko, Biela vrana a Stredoeurópske fórum.

„Hnevajú nás výsledky volieb, no zabúdame, že slobodné voľby väčšinu histórie neexistovali. Štve nás, že naša spoločnosť je rozhádaná, pričom to, že slobodnú spoločnosť vôbec máme, nie je samozrejmé. Mali by sme sa vedieť pozrieť na veci z odstupu a oceniť, aké fantastické veci sú okolo nás. A potom sa zamyslieť, nad tým, ako ich spraviť ešte lepšími,“ prečítal v prejave Samuel Kováčik, známy ako Vedátor. Hlavným cieľom udalosti je pripomenúť si prostredníctvom hudobnej energie odkaz demokratickej revolúcie. Príbeh odvahy a jednoty, ktorá je potrebná v každých časoch.

Umelecká oslava slobody a demokracie

Spojenie medzi umelcami a myšlienkami festivalu neuniklo pozornosti. „Som hrdý na program, ktorý sa nám podarilo dať dokopy. Michael Kocáb je skvelý umelec a odvážny človek.  Aj vďaka jeho práci opustili ruské okupačné vojská našu krajinu,“ hovorí Michal Kaščák, organizátor festivalu Pohoda. Navyše, texty Pražského výberu, ktorého spevákom a zakladateľom bol práve Kocáb, majú protirežimový náboj a skupina sa nevyhla ani úplnému zákazu v roku 1983.  V tom čase bola najpopulárnejšou českou rockovou kapelou. Vytvorila komplexnú hudobnú štruktúru, ktorá využíva širokú škálu štýlov a všestranné tvorivé schopnosti hráčov. „Text tejto piesne je veľmi krásny, cítiť z neho túžbu po slobode,“ povedal Kocáb predtým, ako zaspieval pieseň Proč jen já.

Umelecký pohľad na súčasné Slovensko priniesol Fvck_Kvlt, trapový projekt Denisa Bagara. Počas vystúpenia odkázali publiku, že ich žáner dlho putoval z Ameriky až sa dostal na Slovensko a do Trnavy. Tam učaroval jednému mladému chlapcovi, a ten teraz môže stáť na pódiu. „O tom, že naša kultúra by mala byť iba národná, si môžeme myslieť svoje. Avšak som na námestí, nechcem nadávať,“ povedal Bagar. Bez miešania kultúr by ich skupina nikdy nevznikla.

Prepojenie s Ukrajinou

Účasť ukrajinskej kapely priniesla do podujatia ďalší rozmer a symboliku. Boj za slobodu a demokraciu, ktorý si v rámci štátneho sviatku pripomíname, sa na Ukrajine stále odohráva. Členovia skupiny vyjadrili vďačnosť za pomoc Slovenska ich domovskej krajine. „V súvislosti s ruskou agresiou na Ukrajine považujem za dôležité, že u nás opäť dostane priestor ukrajinské umenie,“ doplnil Kaščák.

Go_a je elektronická kapela, ktorej hudba je ovplyvnená folklórom. Jej názov odkazuje na „návrat ku koreňom“. Kombinujú autentické vokály, moderné elektronické rytmy, africké bicie a silnú gitarovú základňu. Medzi divákmi si vyslúžila veľký úspech už na Pohode 2022. Ich špecifickosť spočíva najmä v tvorbe výnimočnej atmosféry a v interakcii s publikom. Ukrajinská komunita hlasno reagovala na ich vystúpenie. Tanečné kreácie, ktoré členovia Go_a nazývajú „ukrajinská mágia“, spojili všetkých prítomných v dave a na okamih sa zdalo, že polarizácia voči cudzincom na Slovensku nikdy ani neexistovala.

Stačilo stagnácie

V rámci oslavy dňa študentstva vystúpili s prejavmi zástupcovia viacerých mládežníckych organizácii. Pripomenuli, akú úlohu zohrali mladí ľudia v našich dejinách –- boli hnacou silou zmien a odhodlania pripojiť sa k civilizovanému svetu. Rovnako chcú mladí ľudia pôsobiť aj teraz. Rečníci zdôraznili víziu krajiny, na ktorej chcú ďalej pracovať. Apelovali na podporu mladých talentov, aktívnu občiansku spoločnosť, zvyšovanie kvality akademického prostredia a predchádzanie odlivu mozgov. Vyzývali celú politickú scénu, aby počúvala vedeckú obec a systematicky riešili dôležité témy. „Sme silná generácia a máme na to, aby sme zo Slovenska spravili hrdú, modernú a vzdelanú krajinu,“ odznelo v jednom z prejavov. Vystúpili aj osobnosti ako Jana Kovalčíková či Zuzana Fialová.

Autorka: Broňa Macová

Pomaly klesáte, topíte sa, vodná hladina je každou sekundou vzdialenejšia. Čierna priepasť bez svetla. Prázdna nádoba, ktorú si nenosíte na chrbte, ale v sebe. To všetko sú každodenné pocity ľudí a nie sú ničím novým.  Japonský autor Haruki Murakami o nich napísal a spojil tak svoje postavy s tisíckami čitateľov. Dotkol savšetkých stratených, blúdiacich či opustených duší.

Prázdne vázy a čierne hlbiny

Strata blízkych osôb, samota, odvrhnutie okolím a nenaplnenie v materiálnom svete – témy, ktoré sa v rôznych podobách opakujú v skoro každej jeho knihe či poviedke. Ak sa topí v konkrétnom stave protagonista, topíte sa spolu s ním. V románoch sme súčasťou vnútorných obrazov osamelosti a skľúčenosti. Murakami výborne vysvetľuje, čo s človekom dokáže urobiť jeho vnútorný svet. Zažívame krajné životné situácie, ale aj láskavosť náhodných ľudských stretnutí. Všetko je pominuteľné, ale nikdy nie zbytočné. Ak si odbehnete na chvíľu od dejovo nabitých románov, priblížite sa ku kráse každodenných rituálov, nenaplneným túžbam, ale aj k bezvýchodiskovým situáciám, ktoré možno zažívate aj vy. Všetko sa točí v kruhu a vy neviete, ako z neho von. Aspoň si pritom môžete čítať dobrú knižku.

Pomyselný dialóg medzi autorom a čitateľom

Pri čítaní jeho textov vám samota pripadá znesiteľnejšia a jeho slová môžu byť priam príjemne hypnotické. Myšlienky vyznievajú dialogicky. Máte pocit, že vám autor občas položí otázku a oslovuje vás prostredníctvom seba. Nachádzate pochopenie vo veciach, o ktorých ste nemali odvahu rozprávať. Navyše čitateľ a autor nielenže nepriamo komunikujú, ale sa aj vracajú do rovnakého tajomného a mystického sveta. Kto by nechcel znovu zažiť prostredie inak plynúceho času, bezcieľneho cestovania a drobných nepochopených krás života. „Na tomto svete ľudí najskôr zo všetkého omrzí práve to, čo nie je nudné. Čo sa naopak neomrzí, sú väčšinou práve nudné veci,“  uvádza autor v knihe Kafka na pobreží.

Jeho genialita pritom môže byť celkom jednoduchá, miestami až plytká. Konštatovaním bežných zákonov života – či už ide o lásku, priateľstvo, smrť alebo zmysel všetkého,  však dokáže osloviť masy ľudí. Čo už také bežné nie je a robí Murakamiho výnimočným, je schopnosť dať každému motívu celkom nový význam. Sam Sacks z Wall Street Journal o ňom raz napísal: „Haruki Murakami je zdanlivý oxymoron, mainstreamový experimentátor.“

Hudba ho učila písať

Vyštudoval dejiny divadla na Univerzite Waseda v Tokiu. Po škole si  namiesto kariéry umeleckého teoretika otvoril jazzový bar Peter Cat. Prevádzkoval ho sedem rokov, kým neodišiel cestovať po Európe. Hudobná závislosť sa odráža aj v písaní. V rozhovoroch spomína, že hudba dáva jeho vetám nevysvetliteľnú dynamiku, rytmus a voľnosť. Dokáže ho dostať do spontánneho myslenia, pri ktorom sa nechá unášať vlastným dejom. 

V románoch nájdeme množstvo odporúčaných skladieb a niektoré názvy kníh priamo odkazujú na konkrétne piesne — Norwegian Wood, Dance Dance Dance a South of the Border, West of the Sun. V príbehoch neustále znejú gramofónové platne, rádiové skladby alebo melódie živých hudobníkov. Jazz, klasická hudba, rokenrol či rock. Nie je sa čomu čudovať, že jednotlivci v príbehoch o hudbe každú chvíľu premýšľajú a vedú o nej dlhé rozhovory. Keď vás dokáže upokojiť hudba, dokážete ju cítiť aj z kníh. Možno práve to si môžeme predstaviť pod „nezvyčajnou atmosférou“, o ktorej všetci jeho čitatelia tak často hovoria.

Obľúbenejší vo svete ako doma

Štýl jeho kníh je do veľkej miery ovplyvnený západným svetom. Nenájdeme tam sakury, kimono, sumo zápasy alebo gejše. Murakami výrazne obchádza japonské reálie a dodáva tak na prijateľnosti kníh po celom svete. Už ako tínedžer prepadol americkej kultúre, najmä detektívnym románom a jazzu. Taktiež sa priznáva k tradíciám Kafku a Dostojevského. Prekladal spisovateľov ako sú  F. Scott Fitzgerald, John Irving, Paul Theroux a Raymond Carver. Jeho knižné inšpirácie ale siahajú až k americkým beatnikom. 

Neraz to vzbudilo odpor u domácich literárnych kruhov. Kritici ho dokonca označili výrazom batakusai, ktorý v preklade znamená „páchnuci maslom“. Odkazujú tak na prílišnú inšpiráciu exotickou Amerikou a Európou a na nepokračovanie vo významných japonských prúdoch. Napriek tomu má státisíce čitateľov v Japonsku. Odklon považujú za dôvod, ktorý prináša niečo jedinečné a nové. Sám autor ale priznáva, že jeho reputácia vyvoláva väčšie nadšenie vo svete ako doma.

Realita alebo halucinácia?

Murakami dokáže výborne narábať s fantáziou, ktorou prekvapí aj v zdanlivo realistických situáciách. Pracuje so snovými kreáciami, halucináciami alebo prechádza do mystických a záhadných zvratov. To, čo sa zdá, že je jasné, jasným o chvíľu nemusí byť. Dej je zabalený v magickej hmle, ktorá nemá konca. Skvelými príkladmi sú knihy Kafka na Pobreží, Hon na ovcu či 1Q84. V nich sa možno dočítať o padajúcich rybách, migrujúcom duchovi ovce, surreálnych svetoch a mnoho ďalšieho. „Jednoducho to v sebe máš. Si ako presýpacie hodiny. Keď sa ti dosype piesok, vždy sa nájde niekto, kto príde a obráti ťa,“  časť z diela Hon na ovcu.

Okrem toho píše miestami až obráteným spôsobom. Náročné udalosti vie popísať banálne a bez varovaní. Niekedy si nestihnete uvedomiť, čo sa práve stalo. Naopak chvíle, pri ktorých by sme sa nezastavili, zdôrazní. Pomalá atmosféra miest je podaná s takou ľahkosťou, až to k rušným japonským veľkomestám nesedí. Krása vlakových staníc, poloprázdne internátne izby, opustené kníhkupectvá či vysokohorská príroda, len potvrdzujú túžbu  uniknúť. „Prázdna ranná knižnica má v sebe niečo, čo ma vždy hlboko zasiahne. Ticho a pokojne tu odpočívajú všetky slová, všetky myšlienky,“  úryvok   z knihy Kafka na pobreží.                                                

Autorka: Broňa Macová

O tom, čo všetko dokáže dobrý nápad a ako málo stačí, aby sa zlepšila situácia tisícok rodín

Nevyhnutnosť rýchlych riešení a veľká miera solidarity vzbudila prvotnú myšlienku — efektívne spojiť tých, ktorí pomoc potrebujú a tých, ktorí ju chcú poskytnúť. Buddíci pre Ukrajincov je občianske združenie, ktoré sa spontánne sformovalo v rámci reakcie na tisíce prichádzajúcich utečencov z Ukrajiny. Projekt ukazuje, že aj pár vynaložených hodín mesačne môže priniesť veľký prínos. Stačí poskytnúť čas a ochotu. Stanete sa súčasťou veľkej komunity, ktorá pomáha zlepšovať svet okolo nás.

„Od vypuknutia vojny som cítila silnú potrebu niečo spraviť. Rýchlo som si uvedomila, že sama toho až tak veľa nezmôžem. Najväčší dopad budem mať, ak sa mi podarí zorganizovať aj iných Slovákov, ktorí podobne ako ja cítili potrebu pomôcť,“ spomína na začiatky jazyková mentorka a autorka projektu Lýdia Hric Machová.

Pôvodne nešlo o učenie jazyka, ale o spájanie ľudí

Pôvodný koncept spájal stovky ukrajinských rodín s tými slovenskými. Začalo to skupinou na sociálnej sieti, do ktorej sa len za prvý mesiac prihlásilo 4000 ľudí. Postupne sa nevyhnutná záchrana menila na ideu učenia slovenčiny. Menili sa výzvy, ktorým museli Ukrajinci na Slovensku čeliť. Už to nebolo o nachádzaní ubytovania či vybavovaní dokumentov. Potrebné bolo naučiť sa aktívne komunikovať v škole, práci či na ulici. Často je to však viac než len o jazyku — ľahšie zapadnúť do nového prostredia, zdieľať si navzájom užitočné informácie a necítiť sa osamelo bez svojich blízkych.

Projekt funguje na prepájacom systéme. Ten vám pomôže nájsť Buddík-študenta vo vašom okolí. Môžete sa tak zapojiť, aj keď práve nepoznáte nikoho, kto pomoc s učením potrebuje. Ak by ste mali strach — nie je na to dôvod. Tvorcovia pripravili niekoľko príručiek, ktoré vám pomôžu dohodnúť prvé stretnutie so študentom, prelomiť jazykovú bariéru a naučiť sa efektívne využívať učebné materiály.

Na projekte je výnimočné, že sa doň ako dobrovoľník — Buddík, môže zapojiť naozaj takmer ktokoľvek. „Každý sa vie naučiť ako učiť slovenčinu našou metódou. Stačí, ak rozprávate plynule po slovensky, máte záujem pomôcť a viete si na to vyhradiť jednu hodinu týždenne. Nepotrebujete žiadne skúsenosti s učením jazykov, dokonca nie je nutné mať ani spoločný komunikačný jazyk s ukrajinským študentom alebo študentkou,“ vysvetľuje Lýdia. Organizátori usporadúvajú aj online stretnutia s inými Buddík-učiteľmi, kde môžete zdieľať skúsenosti a navzájom si pomôcť a spoznať sa.

Myšlienka dvoch začiatočníkov

Tvorcovia sa stále snažia dynamicky reagovať na situáciu a vylepšovať projekt ďalej. Zakladajú si najmä na spätnej väzbe, na základe ktorej inovujú svoje učebné metódy, materiály a celkový proces. Taktiež sa snažia efektívne prispôsobiť lekcie jazykovej úrovni každého študenta.  Pre dvojice stretávajúce sa častejšie vytvárajú bonusové úlohy a plánujú zaviesť online konverzačné hodiny slovenčiny. Chcú rozšíriť projekt naprieč celým Slovenskom, aby zapojili viac Buddíkov aj v menších mestách a obciach.

Ďalšie smerovanie by mohlo ísť aj cestou dvoch začiatočníkov. Veľa Slovákov má totiž záujem aj o učenie Ukrajinčiny. „Pripravujeme materiály na tandemové konverzačné hodiny, počas ktorých sa učia jazyk obidve strany,“ opisuje Lýdia, „je to dobrý prístup, obidve strany sa vnímajú ako začiatočníci, majú rovnaký problém vysloviť správne slová, obaja robia chyby.“

Dôraz na komunikáciu a individuálny prístup

„S pomocou môjho Buddíka je oveľa jednoduchšie naučiť sa jazyk. Pomoc je pre mňa neoceniteľná,“ hovorí o lekciách študentka Lesia. Odlíšenie projektu od iných jazykových kurzov vytvára najmä metóda učenia. Učíte sa formou odpovedania na otázky a postupným automatizovaním opakovaných fráz. Slovná zásoba a témy prvých lekcií sú zámerné a vybrané tak, aby boli pre ľudí z Ukrajiny využiteľné počas bežných dní a interakcií. Študent sa stretáva s gramatikou postupne počas konverzácie. Dvojica vytvára skvelý priestor na komunikáciu bez stresu. Učiteľ a študent sa často začnú intuitívne rozprávať aj mimo zadaných materiálov. Musia improvizovať a rozprávajú sa o veciach, ktoré ich zaujímajú. O to viac je to pre nich cenná skúsenosť s aktívnym rozprávaním.

Buddík-učiteľka Zuzka vidí za organizáciou nasledovné: „Verím, že stretnutia s Buddíkom pomôžu, aby sa tu Ukrajinci necítili osamelo, a aby sa v každodennom živote cítili sebavedomejšie.“ V konečnom dôsledku Buddíci okrem adresnej pomoci vplývajú aj na pozitívne vnímanie témy utečenectva. Tá je pre veľa Slovákov polarizujúca. Reálna skúsenosť a vybudovanie komunity je tým najlepším prostriedkom na odbúranie predsudkov.  Medzi študentami a učiteľmi sa vytvárajú blízke priateľstvá, a tak sa napĺňa aj názov iniciatívy — z angl. slova Buddy — kamoš. Možno za celým projektom nestojí ani tak dobrý nápad ako jednoduchá ľudskosť.

Autorka článku: Broňa Macová