Naša recenzia: Murakami nám odkázal, že blúdiť je normálne

Pomaly klesáte, topíte sa, vodná hladina je každou sekundou vzdialenejšia. Čierna priepasť bez svetla. Prázdna nádoba, ktorú si nenosíte na chrbte, ale v sebe. To všetko sú každodenné pocity ľudí a nie sú ničím novým.  Japonský autor Haruki Murakami o nich napísal a spojil tak svoje postavy s tisíckami čitateľov. Dotkol savšetkých stratených, blúdiacich či opustených duší.

Prázdne vázy a čierne hlbiny

Strata blízkych osôb, samota, odvrhnutie okolím a nenaplnenie v materiálnom svete – témy, ktoré sa v rôznych podobách opakujú v skoro každej jeho knihe či poviedke. Ak sa topí v konkrétnom stave protagonista, topíte sa spolu s ním. V románoch sme súčasťou vnútorných obrazov osamelosti a skľúčenosti. Murakami výborne vysvetľuje, čo s človekom dokáže urobiť jeho vnútorný svet. Zažívame krajné životné situácie, ale aj láskavosť náhodných ľudských stretnutí. Všetko je pominuteľné, ale nikdy nie zbytočné. Ak si odbehnete na chvíľu od dejovo nabitých románov, priblížite sa ku kráse každodenných rituálov, nenaplneným túžbam, ale aj k bezvýchodiskovým situáciám, ktoré možno zažívate aj vy. Všetko sa točí v kruhu a vy neviete, ako z neho von. Aspoň si pritom môžete čítať dobrú knižku.

Pomyselný dialóg medzi autorom a čitateľom

Pri čítaní jeho textov vám samota pripadá znesiteľnejšia a jeho slová môžu byť priam príjemne hypnotické. Myšlienky vyznievajú dialogicky. Máte pocit, že vám autor občas položí otázku a oslovuje vás prostredníctvom seba. Nachádzate pochopenie vo veciach, o ktorých ste nemali odvahu rozprávať. Navyše čitateľ a autor nielenže nepriamo komunikujú, ale sa aj vracajú do rovnakého tajomného a mystického sveta. Kto by nechcel znovu zažiť prostredie inak plynúceho času, bezcieľneho cestovania a drobných nepochopených krás života. „Na tomto svete ľudí najskôr zo všetkého omrzí práve to, čo nie je nudné. Čo sa naopak neomrzí, sú väčšinou práve nudné veci,“  uvádza autor v knihe Kafka na pobreží.

Jeho genialita pritom môže byť celkom jednoduchá, miestami až plytká. Konštatovaním bežných zákonov života – či už ide o lásku, priateľstvo, smrť alebo zmysel všetkého,  však dokáže osloviť masy ľudí. Čo už také bežné nie je a robí Murakamiho výnimočným, je schopnosť dať každému motívu celkom nový význam. Sam Sacks z Wall Street Journal o ňom raz napísal: „Haruki Murakami je zdanlivý oxymoron, mainstreamový experimentátor.“

Hudba ho učila písať

Vyštudoval dejiny divadla na Univerzite Waseda v Tokiu. Po škole si  namiesto kariéry umeleckého teoretika otvoril jazzový bar Peter Cat. Prevádzkoval ho sedem rokov, kým neodišiel cestovať po Európe. Hudobná závislosť sa odráža aj v písaní. V rozhovoroch spomína, že hudba dáva jeho vetám nevysvetliteľnú dynamiku, rytmus a voľnosť. Dokáže ho dostať do spontánneho myslenia, pri ktorom sa nechá unášať vlastným dejom. 

V románoch nájdeme množstvo odporúčaných skladieb a niektoré názvy kníh priamo odkazujú na konkrétne piesne — Norwegian Wood, Dance Dance Dance a South of the Border, West of the Sun. V príbehoch neustále znejú gramofónové platne, rádiové skladby alebo melódie živých hudobníkov. Jazz, klasická hudba, rokenrol či rock. Nie je sa čomu čudovať, že jednotlivci v príbehoch o hudbe každú chvíľu premýšľajú a vedú o nej dlhé rozhovory. Keď vás dokáže upokojiť hudba, dokážete ju cítiť aj z kníh. Možno práve to si môžeme predstaviť pod „nezvyčajnou atmosférou“, o ktorej všetci jeho čitatelia tak často hovoria.

Obľúbenejší vo svete ako doma

Štýl jeho kníh je do veľkej miery ovplyvnený západným svetom. Nenájdeme tam sakury, kimono, sumo zápasy alebo gejše. Murakami výrazne obchádza japonské reálie a dodáva tak na prijateľnosti kníh po celom svete. Už ako tínedžer prepadol americkej kultúre, najmä detektívnym románom a jazzu. Taktiež sa priznáva k tradíciám Kafku a Dostojevského. Prekladal spisovateľov ako sú  F. Scott Fitzgerald, John Irving, Paul Theroux a Raymond Carver. Jeho knižné inšpirácie ale siahajú až k americkým beatnikom. 

Neraz to vzbudilo odpor u domácich literárnych kruhov. Kritici ho dokonca označili výrazom batakusai, ktorý v preklade znamená „páchnuci maslom“. Odkazujú tak na prílišnú inšpiráciu exotickou Amerikou a Európou a na nepokračovanie vo významných japonských prúdoch. Napriek tomu má státisíce čitateľov v Japonsku. Odklon považujú za dôvod, ktorý prináša niečo jedinečné a nové. Sám autor ale priznáva, že jeho reputácia vyvoláva väčšie nadšenie vo svete ako doma.

Realita alebo halucinácia?

Murakami dokáže výborne narábať s fantáziou, ktorou prekvapí aj v zdanlivo realistických situáciách. Pracuje so snovými kreáciami, halucináciami alebo prechádza do mystických a záhadných zvratov. To, čo sa zdá, že je jasné, jasným o chvíľu nemusí byť. Dej je zabalený v magickej hmle, ktorá nemá konca. Skvelými príkladmi sú knihy Kafka na Pobreží, Hon na ovcu či 1Q84. V nich sa možno dočítať o padajúcich rybách, migrujúcom duchovi ovce, surreálnych svetoch a mnoho ďalšieho. „Jednoducho to v sebe máš. Si ako presýpacie hodiny. Keď sa ti dosype piesok, vždy sa nájde niekto, kto príde a obráti ťa,“  časť z diela Hon na ovcu.

Okrem toho píše miestami až obráteným spôsobom. Náročné udalosti vie popísať banálne a bez varovaní. Niekedy si nestihnete uvedomiť, čo sa práve stalo. Naopak chvíle, pri ktorých by sme sa nezastavili, zdôrazní. Pomalá atmosféra miest je podaná s takou ľahkosťou, až to k rušným japonským veľkomestám nesedí. Krása vlakových staníc, poloprázdne internátne izby, opustené kníhkupectvá či vysokohorská príroda, len potvrdzujú túžbu  uniknúť. „Prázdna ranná knižnica má v sebe niečo, čo ma vždy hlboko zasiahne. Ticho a pokojne tu odpočívajú všetky slová, všetky myšlienky,“  úryvok   z knihy Kafka na pobreží.                                                

Autorka: Broňa Macová